DETI VOLAJÚ O POMOC A ŠTÁT KRYJE TÝRANIE…

12 mar DETI VOLAJÚ O POMOC A ŠTÁT KRYJE TÝRANIE…

Dostali sme zúfalé volanie o pomoc! Deti z jedného väčšieho mesta s úpenlivou prosbou žiadali (cez web práva detí), aby sme ich vyslobodili z ich terajšieho domova. Ich príbeh vypovedá o tom, ako tí, ktorí sa majú o nich starať a tí, ktorí ich majú chrániť, nedbajú o ne a nechávajú ich hladné, zafúľané, ustráchané a bez štipky nehy a lásky, ktorá by im prehriala ich studený život…

S otcom žijú v malom bytíku na tuctovom sídlisku. Matka od otca ušla, údajne pre jeho násilnícke správanie. Našla si nového partnera a o deti stratila starosť – vraj sa nedokáže postarať. Nevládze, nemá peniaze, ani silu vychovávať 11-ročného syna a o čosi staršiu dcérku. Otec je jednoduchý chlap, ktorý sa živí ako smetiar, a zdá sa, že má problém sám zvládnuť svoj život. Málo peňazí, dlhy nad hlavu, nervy a deti ako ťarcha navyše.

Zašli sme do domácnosti a na vlastné oči sme videli tie vyplašené, hladné a bezradné očká. „Otec stále kričí, nadáva nám. Musíme spávať s ním na jednej posteli. Keď sa kúpeme chodí sa na nás pozerať a rozpráva aký sme dospelí, a my sa pritom hanbíme… Stále nás zamyká. Nesmieme sa hrať, nemôžeme na vychádzky…“, žalujú sa bezbranní ľudkovia a človek by sa pri dotyku s týmto úbohým žitím najskôr rozplakal… Pritom majú tie deti, zdá sa, nádej, akýsi kúsok šťastia v tom marazme. Majú dospelú, vydatú, hoci nevlastnú, ale predsa len príbuznú dušu – sestru. Tajne im pomáha, aj so svojim manželom, a hoci sami žijú v neutešených podmienkach, majú prácu, majú príjem, majú šancu zlepšovať svoj život a najmä, majú tie deti radi a chcú im vytvoriť domov. Lenže.

Úrady o všetkom vedia, ale… Podľa slov tých detí nevedia sa dovolať pomoci. Vraj pani zo sociálky volala otcovi, že príde na kontrolu a radila mu čo má robiť, aby bolo všetko v poriadku. Údajne tá istá pani telefonovala pediatričke a žiadala ju, aby potvrdila, že deti sú v poriadku, aby ich nemuseli brať z rodiny… a… Naskakuje mi husia koža, ak je toto pravda, potom takú úradníčku treba vziať riadne do parády. Všetko je v štádiu preverovania. Zatiaľ je to teda otvorená otázka. Tak či tak, videli sme na vlastné oči ten strach, ten hlad, tú bezútešnú životnú situáciu. „Jedli ste dnes?“, prezvedáme sa detí. „…máme tu nejaké obložené chlebíčky, ale už smrdia…asi ich vyhodíme. Tato nám kupuje rožky a paštéku…ale to je nám málo…“, opatrne priznáva dievča.

Deti sme vzali na sociálku, po chvíli výmeny názorov o kompetenciách pani na úrade, ktorý má deti chrániť pred podobnými situáciami, urobila záznam a poslala deti k psychológovi. Povinnosť sme si splnili a deti sme odprevadili naspäť, „domov“. (V tom čase mali prázdniny.)

Popoludní, v ten istý deň, otca, po návrate z práce, sociálka predvolala na úrad. Aj s deťmi. Prišiel, vec zúradovali a vrátil sa domov. Deti dostali bitku.

Medzičasom sme zašli na mestský úrad. Úplne iná atmosféra. Chceli sme lobovať za to, aby našli mladej rodine, ktorá sa chce starať o týraných nevlastných súrodencov, slušné bývanie. Súd by totiž s prenajatou izbou na internáte asi nepresvedčili a deti by putovali do chladného detského domova… Na meste bola celkom iná atmosféra – ochota, ústretovosť, empatia. Dali deťom a nádejným poručníkom šancu, čo je v danej situácii prvá dobrá správa.

Nevieme ako sa bude tento príbeh vyvíjať ďalej, no urobili sme čo sme mohli. Pomohli sme podať na súd návrh na zverenie detí ich sestre( návrh podporila matka svojim stanoviskom, že so zverením súhlasí), čaká sa teda na predbežné opatrenie. Na meste čakajú žiadosť mladej rodiny o pridelenie bytu a potom budú hľadať cestu; deťom i ich sestre s manželom sme dali kontakty a sľúbili, že sme po ruke 24 hodín denne. Kedykoľvek zavolajú, zmobilizujeme sa na pomoc…

 

Ako sa tento príbeh skončí?

                                                                                                                                                              Jozef Tinka