04 feb Sudkyňa nič neoverila a vzala dieťa zo zdravej rodiny
Zo školy ju eskorta úradníkov a policajtov vzala len v papučiach. Malá kričala, aby ju tatinko zachránil, hodila sa mu okolo krku. Ženská zo sociálky ju trhala za nohy, advokát jej rozťahoval ruky, nasilu ju vtlačili do auta. Čo všetko sa u nás deje vďaka neschopným úradom, otvorene prezrádza pre denník SME Jozef Tinka, generálny manažér Rady pre práva dieťaťa SR.
Tvrdíte, že na Slovensku funguje systémové týranie detí. Ako ste sa dostali k tejto téme?
Cez osobnú skúsenosť. Po 20-ročnom manželstve a rozvode som si neskôr našiel partnerku, s ktorou som strávil sedem rokov a mal s ňou aj dcérku. Neskôr sa so mnou rozišla a frustráciu z nášho vzťahu riešila tak, že ma od dcérky odstavila, hoci sme spolu mali silný vzťah. Odvtedy sa usilujem, aby som s ňou mohol mať normálny kontakt. Nemôžem sa s ňou stretávať už štyri roky.
Takýchto prípadov sú tisícky.
Preto som začal bojovať. Známi ma najskôr nakontaktovali na Ligu otcov. Odvtedy viem, že je tu veľa rodičov, ktorí majú rovnaké či ešte väčšie problémy ako ja. Nadobudol som však pocit, že slovník tejto organizácie je na môj vkus príliš militantný. Vzhľadom na frustráciu tých, čo nemôžu vidieť svoje deti, je síce pochopiteľný, ale vyšlo mi z toho, že ide len o tvrdý boj typu „kto z koho“ medzi matkou a otcom či naopak, prípadne medzi rodičmi a úradmi. Lenže kde sa dvaja bijú, bezbranné dieťa vždy prehráva.
V čom je potom vaša neziskovka iná?
Nebojuje za práva žiadneho z rodičov, ale výhradne za práva detí.
To robí aj Liga otcov, nie?
U nej ide najmä o boj otcov za to, aby boli s dieťaťom. Nechcem ju analyzovať, ale paradigma jej agendy nie je tým, čo považujem za správne, a nemyslím si to len ja.
Treba však objektívne povedať, že Liga otcov splnila svoju historickú úlohu v tom, že výrazne nastolila veľký spoločenský problém a ukázala, že tu funguje silná rodová diskriminácia pri rozhodovaní o tom, ako usporiadať vzťahy po rozchode či rozvode rodičov. Štatistiky sú hrôzostrašné a Liga otcov začala búrať predsudky.
Sociálky a súdy sú nekompetentné, spory o deti berú ako súťaž rodičov
Aké?
Ja to nazývam syndróm matky – hrdinky. V Sovietskom zväze a Rumunsku kedysi dávali štátne vyznamenania za to, že matka porodila 10 detí. Bola teda hrdinkou. Nik však nebral do úvahy rolu otca, že tú ženu aj deti musí uživiť. Bol bagatelizovaný, kým matku spoločnosť vytesnila do úlohy tej, čo stojí za sporákom a vymieňa deťom plienky. Toto komunistické vnímanie prežíva dodnes a riadia sa ním aj tí, čo rozhodujú o deťoch.
Čiže najmä súdy a sociálky?
Áno. Mrzne to na rodovej diskriminácii a rodových stereotypoch. Spomínané úrady postupujú nekompetentne a svojvoľne, čo je podmienené tradíciou založenou na predsudkoch, navyše rozhodovanie o deťoch vnímajú len ako súťaž rodičov.
V akom zmysle?
Že ktorý z nich je lepší. Uniká im, že je to zvrátené, že v skutočnosti majú skúmať, prečo by dieťa nemalo tráviť rovnaký čas s oboma. Máme pritom dobré zákony, len ich ignorujú. Legislatíva akoby predbehla dobu o 20 či 30 rokov. Súdy a sociálky si nemajú klásť otázku, komu z rodičov dajú dieťa, ale prečo by sa nemohlo stretávať vo vyváženom pomere s každým z nich.
Dôvod?
Deväťdesiatpäť percent zamestnancov tvoria ženy. Ak použijeme logiku a uvedomíme si, že na Slovensku je 50-percentná rozvodovosť, polovica z tých zamestnankýň je tiež rozvedená. Typickým pracovníkom sociálky je pritom žena krátko po škole, teda vo veku 25 až 35 rokov, rozvedená, a jej príjem je nižší ako priemerná mzda.
Čím to máte podložené?
Prieskumom. Dotazníky s otázkami sme poslali na každý ÚPSVaR a toto je výsledok.
To všetci odpovedali?
Možno desať percent sociálok nevedelo, že má aj povinnosti vyplývajúce z infozákona, ale výsledky to neovplyvnilo.
Voči výčitke, že na sociálkach robia zväčša ženy, sa však dá postaviť argument, že muži sa do nelukratívnej pozície jednoducho nehrnú. To však nie je chyba žien.
Takto by som to nevidel. V treťom sektore, charite, sociálnej oblasti či cirkvi sa predsa angažuje veľa mužov. Tiež to robia za málo peňazí a preto, lebo sú tak charakterovo nastavení. Je potom chybou systému, že ich nevyhľadáva a nedáva im príležitosť.
Naznačujete, že štát pri prijímaní na tieto pozície diskriminuje mužov?
Ak dnes ženy nastoľujú tému, že sú v práci diskriminované, a chcú, aby administratívne príkazom od štátu obsadili 40 percent manažérskych pozícií firiem, prečo takú intervenciu nežiadajú aj na úradoch práce? Prečo štát nerobí nič preto, aby tam pracovalo aspoň 40 percent mužov? Prečo nerobí ani len osvetu?
Výskum na mužoch by ukázal, že ich je týraných toľko, čo aj žien
Ten 40-percentný podiel nežiadajú ženy, ale pár ľudí v Bruseli vrátane komisárky Redingovej. Naopak, mnohé ženy to považujú za nezmysel.
Áno, ale ja sám som členom výboru pre rodovú rovnosť pri Rade vlády pre ľudské práva. Poviem vám jeden paradox – je tam 30 funkčných miest pre občiansku spoločnosť, z nich však až 28 obsadili reprezentantky feministických hnutí. A tieto potom majú riešiť rodovú rovnosť. Viete, čo sa tam rieši? Jediná agenda – že rodová rovnosť rovná sa týranie žien.
Predniesol som tam iný názor a hneď ma napádali, že je to nehorázne. Hovorím to len preto, lebo práve tento prístup je typický pre celú oblasť – mienkotvorní ľudia na ministerstve presadzujú umelo nafukovanú agendu. Hovoria, že o týraní žien majú výskumy, lenže ich výsledky vždy záležia od metodiky a toho, ako je nastavená.
Spochybňujete ich relevantnosť?
Ako človek, ktorý s výskumami pracuje, som skalopevne presvedčený, že keby sa rovnaký výskum s rovnakými otázkami spravil na mužoch, výsledky by boli rovnaké či podobné. Lenže takto nastolená agenda živí celý systém feministických organizácií, ktoré by bez takejto manipulácie so spoločnosťou nemohli existovať.
Pripusťme, že niektoré argumenty feministiek sú zveličené, faktom ale je, že na Slovensku týrané ženy existujú, a že sú v niektorých sférach diskriminované. A nehovorím len o platoch. Navyše nepoznám feministku, ktorá by popierala, že sú aj týraní muži, a to som hovoril s nejednou z nich.
Lenže agenda je nastavená nevyvážene, hovorí sa len o ženách, riešia sa len ony. To je predsa manipulácia. Mám správu o rodovej situácii na Slovensku, kde sa spomína, že je u nás týraných 30 percent mužov. Všetko sa však zameriava len na opačné pohlavie. Nik nerieši mužov, neskúma, prečo sú týraní, ako konkrétne a podobne. A to hovoríme len o prípadoch, ktoré vyjdú na povrch.
Tvrdíte teda, že tí, čo u nás riešia rodovú rovnosť, zámerne preferujú tému týraných žien a ignorujú rovnaký problém u mužov? A že počet týraných mužov na Slovensku je rovný počtu týraných žien?
Som o tom presvedčený, a ak na to niekto nájde peniaze, som schopný urobiť výskum, ktorý to určite potvrdí. Rozdiel nebude väčší ako päť až desať percent. Nezabúdajte tiež na to, že ak je týraný muž, len málokedy sa k tomu otvorene prizná, lebo sa za to hanbí. Spoločnosť by ho totiž vysmiala a kládla by mu otázky typu „čože si? Týraný ženou? A čo si blbý?“ Pripočítajme k tomu aj najmarkantnejšie týranie mužov, aké u nás existuje.
Ktoré?
Že mi niekto bráni, aby som bol s vlastným dieťaťom, hoci máme výborný vzťah. Poznáte nejaké väčšie týranie? Napíšte to úplne otvorene – ak je na Slovensku 12-tisíc rozvodov ročne s tým, že 90 percent detí pridelia matkám, za tie roky u nás musia žiť desaťtisíce detí týraných svojimi matkami. Hovorím to s plnou zodpovednosťou a som schopný dokázať to všetkými silami.
Na základe čoho to tvrdíte?
Ak matky bránia svojim deťom v normálnom kontakte s otcom, nie sú tie deti týrané? A platí to aj naopak – ak otcovia deťom bránia stretávať sa s matkami. Veď dieťa musí mať naplnené citové potreby obomi rodičmi. Ak mu je to upreté, v jeho duši to spôsobuje obrovské škody a poznačuje ho to na celý život.
Sociálky aj súdy machrujú, že však dieťa je spokojné, lebo má všetko k dispozícii. Lenže do hlavy mu nik nevidí, nik nevníma, ako trpí, aký v tom má chaos, ako sa deformuje jeho psychika. Dlhodobý stres pritom spôsobuje psychosomatické problémy, dokonca aj choroby ako rakovinu a podobne. To nie sú moje výmysly, ale výsledky štúdií odborníkov.
Ako tie deti končia? Na drogách, alkohole, sú promiskuitné, angažujú sa v extrémnych skupinách… Tu si však zakrývame oči. Dodám ešte jedno – ak poviem, že existujú týraní muži, a že tisícky žien týrajú svoje deti, vôbec to neznamená, že sa nemá pomáhať týraným ženám, či to, že dokonca také vôbec nie sú.
Feministky ma chceli pomaly ukrižovať
Aký je teda váš názor na ženy?
Taký, až sa mu mnohí v mojom okolí čudujú. Žena je podľa mňa bytosť medzi človekom a anjelom, muž je na to, aby jej dával krídla. Muža, ktorý jej tie krídla zlomí, treba morálne odsúdiť.
A tvrdím aj to, že za všetkým zlým, čo je v ženách, stoja práve muži. Nehovorím však len o manželoch a milencoch, ale aj o otcoch a iných mužoch v rodine. Obviňovať ma preto, že som proti ženám, a že popieram existenciu ich týrania, je preto scestné.
Z toho vás nik neobviňuje, nie?
Na tom výbore sa do mňa pustili a pomaly ma chceli ukrižovať, vraj tam nemám čo s takýmito názormi vystupovať. Ten ich komunistický pohľad na veci typu „ak nemáš názor ako my, tak si náš nepriateľ,“ tam, žiaľ, prežíva.
Tvrdíte, že vašou hlavnou agendou je ochrana práv detí pred systémovým týraním. Čo presne si pod ním predstaviť?
Neprávny a nezákonný postup štátu voči deťom. Pod štátom sa myslia sociálky, súdy, polícia, prokuratúra, lekári, teda každý, kto sa nejakým spôsobom podieľa na ich živote.
Môže za to aj Dubček
Rozoberme si pár prípadov, ktorým ste sa venovali. Napríklad otca, ktorý prišiel na rodičovské združenie, lebo sa zaujímal o dcéru, a odviedla ho polícia, aby ho dva dni držala v cele. Riaditeľ školy si totiž zmyslel, že na informácie nemá nárok.
Tomu človeku súd po rozvode určil, že dcéru môže vídať len každý párny víkend. Mimochodom viete, na základe čoho súdy rozhodujú, že otcom patrí dieťa len dvakrát do mesiaca?
Predsudky?
Nie. Môže za to Alexander Dubček. Patrím ku generácii, ktorá si ešte pamätá, ako sa chodilo do školy a do práce aj každú sobotu. Medzi jednou z Dubčekových reforiem bola tá, že pracovnou sobotou ostala len každá druhá. Súdy vtedy prijali úzus, že dieťa otcovi dajú každú druhú sobotu, lebo vychádzali z toho, že každá druhá je voľná. Zakorenilo sa to a prežilo dodnes.
Vráťme sa k prípadu.
Keď súd rozhodne o párnovíkendovom stretávaní sa, neznamená to, že otec stráca všetky práva rodiča, a ani to, že sa môže s potomkom stretnúť len v tento vymedzený čas. To rozhodnutie totiž predstavuje len základné minimum.
Ak teda taký otec príde za dcérou do školy či domov k matke, je logické, že by ho mali pustiť. To len verejnosť si to často a scestne vysvetľuje inak.
Zjavne tak tomu rozumie ale aj ten riaditeľ školy.
To je však zlé. Otec predsa prišiel na rodičovské združenie, lebo matka mu napriek rozhodnutiu súdu bránila v styku s dcérou, a tak o nej nemal informácie. Viete, čo to robí s psychikou otca? Keď ju dlho nevidí, potešia ho predsa aj dve či tri krátke drobnosti o nej, o tom, ako sa jej darí. Človek je hneď v lepšej psychickej pohode.
Čo presne sa v tej škole udialo?
Keď ho tam zbadala učiteľka, zavolala ho na chodbu, aby počkal na riaditeľa. Urobil tak, ten prišiel a tvrdil, že tam nemá čo robiť. Vraj dcéra je v objekte školy, hoci bolo päť hodín poobede, a keby ju tam náhodou stretol, šlo by o porušenie nariadenia súdu. Otec sa bránil, že ide len na rodičovské združenie, aby sa dozvedel, aké má výsledky, a na to má právo.
Riaditeľ však už preventívne zavolal políciu, a tá prevzala jeho rétoriku. Otec sa bránil, tak ho vylákali von a odviezli ho na stanicu, kde ho na 48 hodín strčili do cely predbežného zadržania. Bez toho, aby si vôbec mohol zavolať!
Až v noci o jednej či druhej ho vypočuli, dali to prokurátorovi, a ten rozhodol, aby ho pustili. Nejaká mladá prokurátorka sa mu však ešte stihla s krikom vyhrážať, že ak to urobí znovu, zavrú ho. Bol taký vystrašený, že na svoju obranu neurobil nič, dokonca sa bál, že príde o prácu.
Znie to ako zneužitie právomocí verejného činiteľa.
Veď to aj spĺňa všetky jeho znaky. Cieľom predsa bolo obmedzenie ľudských práv otca, kde môže byť sadzba až 20 rokov. Samozrejme, nik sa tým už dnes nebude zaoberať, lebo keby ste napadli policajtov a prokuratúru, okamžite naskočí kruhová obrana, ktorá dokáže, že ste si to vymysleli.
Sudkyňa odňala dieťa zo zdravej rodiny. Cez telefón a na PN
V meste na juhu Slovenska súd predbežným opatrením vzal dieťa z normálnej rodiny a dal ho sestre jeho otca. Udialo sa tak na základe lživého podania, sudkyňa si to neoverila a rozhodla cez telefón, keď ležala doma na PN.
Nazvime si tých ľudí nejakými menami. Povedzme, že chlap Dežo mal za manželku Emu a k tomu sestru Janu. Jana s Dežom boli v spore o majetok po mŕtvom otcovi, navyše Jana s mamou sa na neho hnevali za to, že si vzal Emu, s ktorou mal syna so syndrómom ADHD (porucha pozornosti sprevádzaná hyperaktivitou, pozn. autora).
Lekár rozhodol, že dieťa má byť hospitalizované, liečba mu totiž pomáhala. Jana to však využila a požiadala súd, aby jej ho pridelili, vraj sa oň dokáže postarať lepšie ako rodičia. Argumentovala aj tým, že rodičia dali dieťa do ústavu, hoci to nebola pravda, dokonca si vymyslela aj to, že Ema má ešte jednu vyživovaciu povinnosť z prechádzajúceho vzťahu. Dodnes nerozumiem, ako je možné, že nikto si takú priehľadnú lož neoveril.
Sudkyňa teda vydala predbežné opatrenie, Jana utekala do nemocnice, vzala chlapca domov a držala ho, kým sme nezasiahli my. Bolo jej jedno, že dieťa neustále plakalo a chcelo ísť domov, navyše s ním manipulovala. Ema ako matka preto bola na pokraji zrútenia.
Sudkyňa si nič neoverila, uverila výmyslom Jany?
To by bol ešte stále len príbeh z ružovej záhrady, skutočnosť je horšia. Sudkyňa mala vážny zdravotný problém, ležala doma, ale keď príde návrh na predbežné opatrenie, musí konať rýchlo, najmä ak ide o dieťa. Telefonovala jej preto vyššia súdna úradníčka, a ona pekne z postele, možno pri kávičke, rozhodla, nech dieťa zoberú, že tým nič nepokazia, nebudú predsa riskovať, aby sa mu niečo stalo. Takýto prístup je na vyrazenie z práce.
Vstúpili sme do konania, hoci súdy zúria, keď nás tam vidia, dostalo sa to na kraj, a ten, keď videl, že je tam aj istá forma verejnej kontroly, predbežné opatrenie zrušil. Potom nastalo bežné pojednávanie. Keď sa sudkyňa konečne oboznámila s prípadom a videla aj stanovisko lekárov, ako dieťaťu poškodila, obrátila sa na rodičov a verejne sa im ospravedlnila. Sama vtedy priznala, že rozhodovala z postele.
A čo Jana?
Keď videla, aká je situácia, návrh na odobratie dieťaťa stiahla späť, a tým sa príbeh akože uzavrel. Možno pre nich, ale nie pre nás, my v ňom budeme dôsledne pokračovať.
Trikrát ušli od matky za otcom. Štvrtýkrát sa hodili pod vlak
Ďalší prípad – otca obvinili zo sexuálneho zneužívania a držali vo väzbe viac ako rok, hoci nič nevykonal.
Opäť nikto nič nepreveroval, a tak otca zatkli a posadili do vyšetrovacej väzby. Nahlásila ho matka dieťaťa. Je to najúčinnejší spôsob, ako otca navždy odpísať. Predstavte si, že ste otec a partnerka vás obviní, že sexuálne zneužívate dcéru. Nikdy sa to nepreukáže, ale ten biľag na vás ostane. Mnohí si totiž pomyslia, že bez vetra sa ani lístoček nepohne, niečo na tom teda musí byť. Za takéto niečo by sa malo naozaj exemplárne trestať.
Matka zneužila tento osvedčený trik a otec bol vďaka prieťahom väznený snáď 450 dní. Nič sa nedokázalo, tak ho nakoniec pustili, ale dodnes sa mu nik neospravedlnil, ani ho neodškodnil. Keby ten človek nebol inteligentný chlap a nenaštudoval si všetky právne kroky, možno by sa odtiaľ ani nedostal. Môžem vás s ním zoznámiť. Keď aj uspeje a odškodnia ho pár eurami, kto mu vráti dobrú povesť a stratený čas?
Čo prípad, keď otca bez dôkazov odsúdili na sedem rokov?
Chlap dostal sedem rokov basy za údajné týranie svojej ženy. Viete, čo jej mal robiť? Prepínal jej vraj televízor a kázal, aby si kúpila vibrátor s tým, že sa pred ním musí ukájať. Dôkazom, na ktorom to celé stálo, bola len výpoveď matky tej ženy, ktorá povedala, že „áno, pamätám si, že dcéra mi raz telefonovala a tvrdila, že jej robí takéto veci.“
Samozrejme, spoločné dieťa bolo prisúdené matke, hoci ho otec miloval a mali výborný vzťah. Od matky však opakovane utekalo, a keď ho stále vracali domov, nakoniec sa vyhrážalo, že skočí pod vlak. Až vtedy sa tým konečne začali zaoberať súdy. Najvyšší súd dokonca pri dovolaní zistil, že obvinenie otca je vymyslené, a že matka to urobila, lebo si našla milenca a chcela získať byť. Otca teda po polroku oslobodili. A pozitívne to skončilo zrejme aj vďaka istému precedensu z predošlého obdobia.
Konkrétne?
Jedna matka odišla za milencom do Česka a vzala so sebou aj deti. Tie však od nej trikrát ušli a vrátili sa k otcovi. Stále ich však naložili a odviezli späť. Viete, čo urobili na štvrtýkrát?
Nie.
Hodili sa pod vlak. Je to prípad spred pár rokov.
Spomínali ste rodinu, kde matka v zahraničí spôsobila nehodu so smrteľnými následkami, preto dnes sedí v tamojšej vyšetrovacej väzbe. V takých prípadoch dieťa zvykne skončiť u otca. Toto však zrazu získala jej babka a rodina vraj pripravuje útek do zahraničia.
Vstúpili sme do súdneho konania, lebo sme získali indíciu, že sa niečo také pripravuje. Echo je od dôveryhodného zdroja, ale detaily naozaj nebudem prezrádzať, aby druhá strana nezistila, čo všetko máme v rukách. Podstatné je, že súd nateraz predbežným opatrením zakázal, aby rodina cestovala za hranice. Čaká nás však ešte veľa práce.
Zo školy ju uniesla úradnícka eskorta, plakal aj riaditeľ
Jednu dievčinu vraj úrady odovzdávali matke tak, že ju za asistencie polície, sociálky aj súdu ukradli zo školy napriek tomu, že tam skoro zošalela.
Tam šlo o to, že matka si dva roky pred rozvodom našla milenca. Medzi dcérou a otcom síce panovalo veľmi silné puto, dcéru však prisúdili jej. Diali sa tam také flagrantné porušenia zákona, až som si istý, že sociálke skôr či neskôr dokážeme trestné činy. Viete, detaily, ako prebiehalo odovzdávanie dcéry matke? Tušíte, akú špinavosť tá sociálka urobila?
Viem o tom málo.
Doobeda dorazila pred školu eskorta šiestich ľudí na troch autách. Boli tam policajti, ale aj predsedníčka súdu, o ktorej máme indície, že má pomer s advokátom matky. A ono je teda mimoriadne nezvyčajné, aby sa výkonu rozhodnutia osobne zúčastňovala aj šéfka súdu. K tomu tam bol vyšší súdny úradník a sociálka.
Decko nasilu vybrali z triedy len v papučiach. Keď to videl riaditeľ, okamžite privolal otca. Malá kričala, aby ju tatinko zachránil, dokonca sa mu hodila okolo krku. Ženská zo sociálky to dieťa chytila za nohy a trhala od otca, advokát jej rozťahoval ruky.
V takomto stave ho vrazili do auta a odviezli, hoci plakalo a tĺklo do okien, aby ho niekto zachránil. Riaditeľ školy potom napísal svedeckú výpoveď, kde uviedol, že za 28 rokov v školstve nič podobné nezažil. Plakal on, plakali aj iní. Prepáčte… je mi zle, ťažko sa mi o tom rozpráva…
Ako sa skončil súd?
Tomu ani neuveríte. Otcovi na dva roky zakázal styk s dcérou na základe znaleckého posudku, v ktorom sa píše, a teraz dobre počúvajte – že sa nemôžu stretávať, lebo otec a dcéra majú veľmi dobrý vzťah.
Ale no…
Ten znalecký posudok mám k dispozícii. Podľa znalkyne totiž treba budovať vzťah dcéry s matkou, preto jej treba zakázať styk s otcom. Keď sa tomu príbehu začnete venovať, zošediviete, otec vám o tom nepochybne porozpráva. Do právnikov vrazil už viac ako 10-tisíc eur. Sám vraví, že na ňom už nezáleží, ale musí pomôcť decku. Nedovolia mu ani len telefonáty.
Spomeniem aj ďalší príklad, keď má otec solídny vzťah so synom. Matka mu však bráni v kontakte, hoci naň má nárok dvakrát mesačne. Prišiel teda na sociálku, lebo tá je povinná mu pomôcť. Viete, čo tie úradníčky urobili? Poslali ho domov, aby si v prípade, že sa to bude opakovať, robil o tom záznamy. Doniesol ich 34! Až vtedy sa rozhýbali a urobila pokus o výkon rozhodnutia. Presne takto vyzerá systémové týranie detí štátom.
Keď sa konečne stretol s dieťaťom, zabudol naň
Podľa vás sa na Slovensku deje aj inštitucionálne kupčenie s deťmi, keď sociálky majú dohadzovať deti do krízových centier, aby si objektivizovali finančnú bilanciu. Nie je to prehnané tvrdenie?
Zatiaľ je to len indícia, ale nebude ďaleko od pravdy. Preto ani nebudem nikoho menovať, lebo dokázať to je mimoriadne prácne. Systém funguje nasledovne – existuje zákon, na základe ktorého krízové centrá dostávajú dotácie od štátu. Súvisí to s počtom detí, ktoré tam majú.
Ak si krízové centrum požiada o dotáciu na 50 detí, ale je ich len 40, potrebuje nejako zohnať 10 chýbajúcich duší. Riešime už dva prípady, kde je podozrenie, že sociálky umiestnili do krízového centra deti, ktoré tam nikdy nemali čo robiť. Spolupracujeme na tom aj s kriminálkou. Pamätáte si na prípad Natálky s mentálnou anorexiou, ktorý medializovala Markíza? Tú dievčinu sme vtedy zachraňovali aj my.
O čo šlo?
Mentálna enorexia má rôzne sprievodné javy, jedeným z nich je precitlivenosť. Zavadíte o stôl a hneď máte modrinu. Dieťa preto previezli do nemocnice. Sociálna sestra, teda nie lekárka, ho pozrela a usúdila, že je chudé, má modriny, preto musí byť týrané. Hoci to nemá v kompetencii, sama našla krízové centrum, kde rýchlo vypísali papiere, dali to na súd, a ten zase vydal predbežné opatrenie, aby dcéru odobrali matke. Potom sa to už viezlo.
Matka sa vzbúrila, odmietla ho vydať, a tak do bytovky nabehla rota šiestich ľudí vrátane polície, pričom sa s tou malou zrazili na schodoch. Slušne ich pozdravila, oni ju ani len nespoznali, lebo ju predtým vôbec nevideli. Ako teda mohli rozhodnúť? Dievča od strachu utieklo do školy za riaditeľom, k matke sa zatiaľ tí ľudia dobíjali, akoby sa u nej skrýval vrah.
Zvolenskému súdu sa síce nepáčilo, že sme vstúpili do konania, ale nakoniec sme docielili zrušenie predbežného opatrenia aj celého súdu. Sociálka si chcela kryť chrbát, ale my sme do 24 hodín hovorili s ľuďmi v škole, so starostom, všetkými kompetentnými, a tak nakoniec mohla dcéra ostať s matkou. Vďaka všetkému je však mimoriadne traumatizovaná, zlomená, ťažko to prežíva aj jej sestra.
O čom bol prípad rodičov, kde policajti, sociálka ani krízové centrum dlhodobo neriešili spor o dieťa, ktoré sa vyhrážalo samovraždou?
Tam šlo o extrémny prípad boja medzi mužom a ženou. Do konania nás prizval otec, ktorému matka bránila v styku s dieťaťom. Hneď sme ho informovali, že sa to môže vyvinúť aj v jeho neprospech, lebo nám ide len o dieťa. Súhlasil. Spor sa ťahal už deväť rokov.
Za dva týždne sme rodičov dostali do stavu, že sa v našej prítomnosti stretli a hľadali spôsob, ako pomôcť synovi, ktorý bol šialene ubitý z večného boja medzi matkou a otcom. Na vine teda boli obaja.
Nakoniec súhlasili, že matka privedie syna na stretnutie s otcom, a odíde. To aj splnila. Otec si však doviedol ďalších šiestich ľudí – svojho otca, sociálku, krízové centrum, a toľko sa tam dohadovali o nezmysloch, až na dieťa úplne zabudli! To pokojne odkráčalo k babke. Neutieklo, len odišlo, lebo naň všetci kašľali. Vtedy sme pochopili, že otcovi nejde o syna, ale o moc nad matkou. Keby mu šlo o malého, za takú šancu, akú po dlhom čase dostal, by sa pred synom plazil po kolenách.
Jeho však hodnotiť nebudem, skôr som zhrozený, koľko procesných krokov mohli za tie roky urobiť úrady, ale kašľali na to. Je to jeden z mnohých príkladov, ako neposkytnú pomoc tomu, kto ju naozaj potrebuje.
Posledný prípad. V istom krajskom meste žije recidivista, ktorý týral ženu aj deti hladom, chladom aj bitkami. Nik nezasiahol, po mnohých sťažnostiach nakoniec skončil na päť rokov za mrežami. Bojíte sa, čo sa udeje, keď ho možno po troch rokoch pustia za dobré správanie.
To je šialený prípad. Hoci šlo o recidivistu, pustili ho, a on týral rodinu tak, že jej nedával jesť, nekúril, všetkých mlátil, žene bral peniaze. Keď sa žena sťažovala na sociálke či polícii, povedali jej, že s tým veľa nespravia, ale že keď sa niečo stane, má prísť.
Vrátila sa domov, znovu ju zmlátil a hladné decká zavrel do stodoly. Raz však jedného zo synov poslali niečo si požičať či vypýtať, a vďaka tomu sa to celé prevalilo. Polícia tyrana nakoniec odviedla, ale dostal len päť rokov. Rozumiete – recidivista, ktorý opakovane týral niekoľkých ľudí naraz! Na zbláznenie. A tak sa pýtam: Naozaj niekto dokáže popierať, že v tomto štáte funguje systémové týranie detí?
Rozhovor bol autorizovaný, Jozef Tinka v prepise nič nezmenil.
Článok prevzatý z internetového portálu www.sme.sk