24 okt Ste vymazaný rodič? Napíšte svojmu dieťaťu.
Rodičia bez kontaktov so svojimi deťmi musia využiť všetky dostupné možnosti ako udržať kontakt so svojou ratolesťou. Aj, keď je to ťažké, dokonca, aj keď je to napohľad nemožné. Nikdy, nikdy sa nevzdávajte! Jednou z možností je písať listy. Nie o svojich bolestiach z vynúteného odlúčenia, nikdy nepíšte, nehovorte dieťaťu ako trpíte, že nie ste spolu. Zakaždým sa snažte v dieťati vyvolať pozitívnu spomienku, radostnú emóciu a dobrý zážitok. Človek časom zabudne slová, ale navždy si zapamätá, ako sa s vami cítil. Dieťa o to viac! Zabudnite na svoje utrpenie, dieťa to nevyrieši. Buďte s ním vždy v dobrom emočnom spojení. Či už osobne, alebo sprostredkovane.
Napíšte svojmu dieťaťu, napríklad podobný list, aký napísal svojej dcére vymazaný otec. Nebol s ňou už desať rokov. Dcéra bola jeho celý svet, pre dcéru bol celým jej svetom. Napriek tomu ho vymazala…
LIST KRISTÍNKE
Keď si prišla na svet, Kristínka, bola nedeľa. Sviatok. Počul som zvony zvoniť. Keď si uzrela svetlo tohto sveta, jemne som sa ťa dotkol v košíčku, do ktorého ťa uložili ako malého Ježiška do jasličiek; prišla si mlčky, pokojne a sladká ako pohladenie od anjelika. Dotkol som sa tvojho krehučkého telíčka a ty si mi malilinkou rúčkou zovrela prst. V tej chvíli som pocítil pocit puta, akoby sa medzi nami vytvorila pupočná šnúra.
Zrodila sa láska. Láska otca a dcéry, láska dcéry a otca. Čistá a jasná ako nebo samotné…
Keď som si ťa priniesol domov, akoby sa celý byt prežiaril slniečkom. Všade sa to rozvoňalo ako ružové lupene v plnom rozkvete; pavučiny v kútoch sa zmenili na rosu, ešte aj nábytok sa usmieval a všade znela hudba. Hudba akú nikto nikdy nedokázal skomponovať, ale ktorú každý pozná, ak aspoň raz v živote počul dušu spievať…
Potom si urobila prvé kroky – pustil som ťa z objatia a precupitala si do náručia mamy. A späť. Jasali sme nadšením ako na tanečnou parkete, a ty si sa smiala ako jemnulinká zvonkohra. Začala si chodiť.
Začala si rozprávať. Tvoje „tata“ počujem dodnes.
Keď sme sa spolu sánkovali, bála si sa vetra; keď sme stavali snehuliačika, tvárila si sa ako sochár, ktorý stavia monument – nežne a vážne, tak nejako zapamätateľne v pocitoch. Život s tebou bolo šťastie samotné. Som osudu vďačný za teba i za tie nedlhé okamžiky, ktoré sme zdieľali v radosti, smiechu a špásovaní, v láske a ľúbosti…
Potom prišli čierne mraky. V nich si sa mi stratila. Zaznieval iba tvoj zvonivý hlások – tato, kde si… Postupne tíchol, a stíchol…prišlo dlhé mlčanie a po ňom – už sme iní. Pupočná šnúra sa stratila. Kto ju odrezal?! Kto vyrezal lásku medzi nami?!
Prečo sú len ľudia sprostí, prečo ničia také skvosty?
Kristínka, ty sa smeješ, no obaja dobre vieme, že tvoja dušička žije ako lístok v moci mistrálu. Niečo sa pokazilo. Nie tvojou vinou. Za všetkým sme my, dospelí. Dospelí, ktorí vidia najviac tak na špičku svojho nosa! Dospelí, ktorí nechápu, že byť rodičom je poslanie na celý život. Že ani vtedy, keď si svoje vzťahy pokazia a rozídu sa, ani vtedy neprestanú byť rodičmi svojho spoločného dieťaťa. Dospelí, ktorí nepočúvajú básnika, že dieťa má dve rúčky – jednu pre mamu a jednu pre ocka.
Kristínka, prepáč! Prepáč, že som nedokázal zabrániť tomu, aby nás oddelila stena nenávisti, ktorú sme vybudovali my, dospelí. Keby som mohol vrátiť minulé časy, všetko by som robil inak… Lebo ty si prišla na tento svet, aby si ho spravila lepším a krajším. A zatiaľ ťa my dospelí učíme neláske. Vyslovuješ slová „ľúbim“ a „neľúbim“. Pritom vieš ako chutí ľúbiť, no celkom určite neľúbiť žiadnu chuť nemá. Kdesi hlboko vo svojom malom srdiečku prežívaš zmätok a nevieš si vysvetliť ako si sa naučila, a čo vôbec znamená to nepekné slovo „neľúbim“…
Ty spíš, ponorená do zla, o ktorom nič netušíš. Si zakliata, ako Šípková Ruženka, a ja ťa stále hľadám. Hľadám cestu k tebe. Vedie cez tŕnie, musím stínať hlavy mnohohlavým drakom, prekonávať búrky, brodiť sa bažinami, ale nič nie je silnejšie ako rodičovské puto.
Nepočúvam, čo ťa dospelí naučili, keď ťa chceli mať len pre seba; nevnímam bolesť z odlúčenia, nechcem vidieť tvoju zakliatosť, hľadám omrvinky nášho vzťahu a snažím sa poskladať ten vzťah znovu, ako mozaiku. Som pripravený lyžičkou preliať hoci aj Oravskú priehradu do Váhu, ak by to spôsobilo, že sa vrátia naše časy, Kristínka moja.
Som tvoj otec, a ty si moja dcéra. Naveky. Vždy budem stáť pri tebe. Moje otcovstvo k tebe je večné a nikdy sa nevyčerpá! Raz sa opäť nájdeme… Spoľahni sa!
Tvoj otec