02 dec ZÁKLAD JE LÁSKA – AK JU DETI MAJÚ, CÍTIA SA BEZPEČNE
Andrej Buchamer je od leta roku 2015 generálnym riaditeľom spoločnosti ASBIS, ktorá je popredným distribútorom IT techniky. Predtým pôsobil vo funkcii obchodného riaditeľa. Na pozíciách vo vrcholovom manažmente veľkých firiem pôsobí už dlhé roky. Človek by preto očakával pragmatického manažéra, ktorý svoje city na verejnosti neprejavuje. No Andrej Buchamer sám seba vidí predovšetkým ako otca. Je otcom dvoch malých detí, a je rozvedený. Z manželstva má chlapca a dievčatko. A, ako sám tvrdí, na to, aby boli deti spokojné, treba deťom dávať lásku a vychovávať ich s porozumením a rešpektom. Ako človek citlivý, ako človek s veľkým srdcom sa zaujíma o osudy aj iných detí, a preto pôsobí ako ambasádor Rady pre práva dieťaťa. Zaujímali sme sa o jeho názory na život rodiny po rozvode.
Čo vo vás evokuje slovo „rodina“?
Samozrejme, všetkých členov rodiny. Rodina je asi najmä o rodičoch, a o ich deťoch. Isteže, širšiu rodinu tvoria aj súrodenci a starí rodičia, no pre mňa sú základom rodiny deti.
Sú pre vás dôležité rodinné vzťahy, aby ste všetci spolu vychádzali?
Jednoznačne.
Máte za sebou komplikovanejšiu osobnú situáciu. S matkou svojich detí ste sa rozviedli. Kedy je najvhodnejšie deťom oznámiť, že sa schyľuje k rozvodu? Ako im takú bolestivú situáciu oznámiť?
Čo najskôr. Už malé deti, napríklad v predškolskom veku, emócie veľmi citlivo vnímajú. Aj keď sa rodičia snažia svoje problémy pred nimi skrývať. Sám som bol mnohokrát doslova šokovaný z reakcií detí, keď sme, ako rodičia, za nimi prichádzali postupne, aby sme im citlivo vysvetlili, že ako rodina už budeme žiť inak ako doteraz. Vyčkávali sme na ten správny moment, a keď sme cítili, že prišiel a vysvetlili im, čo nás čaká, tak sa deti zatvárili, akože o čom nám rozprávame, to predsa dávno vieme.
Deťom treba o rozvode povedať čo najskôr. S ohľadom na ich vek, zrozumiteľným spôsobom a tak, aby sme im neublížili. Rozpad rodiny je síce vždy ťažká životná situácia a bolesti sa nie vždy dá predísť. Už samotný fakt, že sa rodičia rozvádzajú, dieťa stresuje. Preto súčasne s tým, ako dieťa prijme túto informáciu, musia rodičia prejaviť k nemu veľa lásky, aby sa mohlo o nich oprieť, a dokázalo novú situáciu spracovať.
Neviem prečo, ale rozvodová téma sa spoločensky tabuizuje, pritom rozvod nie je, žiaľ, nijaká výnimočná vec. Rozvod je súčasťou bežného života, a preto by sme sa mali naučiť s tým žiť. A najmä – musíme sa naučiť správať sa k deťom aj po rozvode tak, aby cítili, že napriek rozchodu rodičov, sú v ich vzťahu k rodičom nič nezmenilo. Obaja, otec i mama, sú tu len a len pre deti. Rozvod je síce pre deti zlý, ale ešte vždy môže byť lepšie. Netreba sa vzdávať. Šťastie môže rodina zažívať, aj keď sa okolnosti spolužitia zmenili. Oveľa dramatickejšia, ako rozvod, je trvalá strata niektorého z rodičov.
Rozvod je poznačený spoločenskými predsudkami, ktoré nemusia byť správne za každých okolností. Mojich rodičov napríklad vychovávali v duchu, že rozvod je zlý, a že rodičia musia zostať spolu za každú cenu. Kvôli deťom. Nejde však o pretvárku? Aj voči deťom. Dieťa potom dostáva do vedomia akúsi šablónu pre život. Hovorím však len za seba.
Je komunikácia medzi rodičmi a deťmi z rozvedených rodín dôležitejšia, ako v prípadoch, keď je rodina úplná? Dieťa, bez ohľadu na vek, vždy vycíti, ak ho rodič nemá rád.
Komunikácia je dôležitá vždy, či sú rodičia spolu alebo nie sú spolu. Lenže dieťa nemusí byť pripravené rozprávať sa za akýchkoľvek okolností, nemusí mať práve náladu na rodičovské názory. Vtedy ho treba rešpektovať. Inak sa môže stať, že dieťa bude pociťovať tlak, čo vytvára u neho stres; a to nie je dobre.
Vraveli ste, že dieťa si môže myslieť, že ho rodič nemá rád. Môže. A má na to absolútne právo. Lenže rodič by sa mal správať tak, aby svoju lásku prejavil presvedčivo. Nie však spôsobom, že mu bude o tom neustále rozprávať. Musí dať dieťaťu najavo, že je tu preň vždy, keď rodiča potrebuje. Dieťa musí nadobudnúť pocit istoty. To je kľúčové. Preto musí lásku rodiča reálne cítiť. Nie je to len o slovách. Veľa rodičov, a je to aj o mne, zachádza paradoxne do prehnanej empatie. Čo takisto nie je správne. Každý príbeh je však jedinečný.
Moja dcéra bola maličká, syn bol o málo starší. Keď som videl, že syn nie je v pohode, spýtal som sa ho, či sa chce rozprávať. Keď nechcel, rešpektoval som to. Postupne začal komunikovať. Dieťa vie v takej situácii povedať čokoľvek, netreba to brať osobne. Keď môj syn začal ten priestor na komunikáciu využívať, nastali rapídne zmeny. Začalo sa mu uľavovať, pôsobilo to na jeho správanie v škole, aj na jeho sebadôveru a vnútorný pokoj. Na konci každého dňa kontakt s dieťaťom končí, a ráno opäť začína, láskou. Keď svoje dieťa ľúbite, a ľúbite ho tak naozajstne, čisto, tak si neviem predstaviť, čo by dokázalo vzťah s rodičom zlomiť. Vtedy ani druhý rodič nedokáže zlikvidovať lásku a vzťah medzi dieťaťom a rodičom.
Nič nie je čiernobiele. Ak otec hovorí, že mu matka bráni v kontakte s vlastným dieťaťom, zjavne niečo vzdáva. Poznám mnoho prípadov vo svojom okolí, kedy matky alebo otcovia neboli dostatočne silní, a vzdali sa kontaktu so svojim dieťaťom. Veľa z nich sa však iba skrýva za argument, že mu druhý rodič kontakt neumožňuje.
Aký máte názor na starostlivosť o deti po rozvode? Čo je z vášho pohľadu najlepšie a ako vnímate striedavú starostlivosť?
Citový úspech a naplnenie potrieb detí v rozpadnutých manželstvách nie je o rodičoch – je to o jednom rodičovi s deťmi, a o druhom rodičovi s deťmi. Ideálne je, ak sú obaja rodičia schopní kráčať popri deťoch a odložiť vzájomné negatívne emócie.
Striedavá starostlivosť je široký pojem. Mám pocit, že na Slovensku panuje dogma: týždeň musí byť dieťa u matky, a týždeň u otca. No môže to dobre fungovať aj inak. V mojom prípade sa striedame na víkendy, a medzi tým mám dva – tri dni deti ja, alebo ich mama. Zvykli sme si na tento režim, a vyhovuje všetkým. Striedame sa, a rešpektujeme, kde chcú deti byť. Za tri roky som nezaregistroval, že by nastali nejaké negatívne emócie. Ale, opäť zopakujem, základ je láska. Keď ju deti majú, sú spokojné. Hoci len u jedného rodiča, láska musí byť. Akonáhle dieťa cíti lásku, cíti aj istotu.
Ste generálnym riaditeľom úspešnej spoločnosti, to si určite vyžaduje veľa času a práce. Ako sa venujete deťom? Kam radi chodíte?
Čas spolu trávime úplne bežne, ako hociktoré iné rodiny. Niekedy sme doma, niekedy ideme na výlet, inokedy k rodičom. Faktom je, že sa mi zásadne zmenil život. Keď sme žili v pôvodnom vzťahu, tak som s deťmi trávil akosi menej času. Každý sa s nezhodami vyrovnáva po svojom. Ja som to riešil tak, že som sa snažil byť doma čo najmenej. Bolo mi za ťažko konfrontovať sa s problémovou situáciou a emóciami doma.
Keď sme sa s bývalou manželkou oddelili, deti som začal vnímať intenzívnejšie. A mám pocit, že dnes som s nimi viac, ako pred tým. Prácu mám síce náročnú, ale všetko je otázkou priorít. Deti sú moja priorita číslo jedna. A všetko ostatné prispôsobujem tomu. Vždy sa to dá. Našiel som spôsoby, ako zefektívniť svoju prácu, aby som mohol odísť z práce skôr, za deťmi. Veľa za deťmi cestujem. V aute strávim minimálne hodinu ráno, a hodinu večer. Ale aj ten čas v aute si s deťmi hrozne užívam. Je to super! Púšťame si pesničky. Každý si postupne vyberie čo chce. Smejeme sa. Kričíme. Deti sa škriepia. Zažívame hrozne veľa pozitívnych emócií. Pokiaľ sme spolu, je úplne jedno, aj mne, aj deťom, či sedíme na gauči, na posteli alebo sa vezieme v aute.
Každý má možnosti zariadiť si život tak, aby bol spokojný. Otázkou je, či je ochotný pre to niečo urobiť. Je to jednoduchšie, ako by si človek predstavoval. Všetko sa dá krásne vybalansovať, a veľa vecí viem životu s deťmi prispôsobiť. Keď pripravujeme rôzne akcie a eventy, plánujem ich podľa svojho diára, a prispôsobujem ich tak, aby som nenarušil režim stretnutí s deťmi.
Text: Rebeka Tomčíková, Barbora Škulová; foto: Eva Jonisová