Monthly Archives: september 2019

otec pri pôrode

OTEC PRI PÔRODE – MÓDNY VÝSTRELOK?

V predchádzajúcom  príspevku som sa dotkla nových trendov v rodičovstve. Nenapadlo mi, že nadšenie z konkrétneho optimistického príbehu môže byť poňaté ako všeobecné a bezpodmienečné horlenie pre prítomnosť otca pri pôrode.

Samozrejme, to že je nejaký trend, či model nový, neznamená, že je automaticky lepší a vhodný pre každého.

Áno, mnohí otcovia sú na pôrodných sálach skôr len ďalším problémom pre zdravotníkov (či partnerku i samých seba) a ďalší si z tohto zážitku odniesli zmiešané pocity, ktoré navyše nemajú s kým veľmi rozobrať. Lebo o čom sa budú rozprávať muži, čo boli “pri tom”? Hovoriť o partnerkiných bolestiach, či iných intímnych veciach sa akosi nehodí, tak to môže ostať len v rovine “dal som to, tak môžem byť na seba hrdý.”

Keď som bola druhý raz tehotná, oslovili ma ako lektorku predpôrodného kurzu. Okrem iného sme sa dotkli aj témy otca pri pôrode. Ženy, ktoré to zvažovali, som upozornila, že je to napriek všetkému peknému, čo si o tom prečítajú, rizikový podnik, ktorý môže zanechať následky na partnerskom vzťahu.

A malo by to byť vždy ich spoločné rozhodnutie, rešpektujúce ako budúcu matku, tak budúceho otca.

Túto peknú teóriu som si mohla dvakrát overiť v praxi, keďže obe naše deti prišli na svet za prítomnosti oboch svojich rodičov.

Našťastie, napriek dvom diametrálne odlišným priebehom pôrodu, sme toto rozhodnutie neoľutovali a prinieslo nám do vzájomného vzťahu niečo, čo by sme inak nenadobudli. Často si niektoré špeciálne momenty aj dodnes pripomíname a patria k našej spoločnej histórii.

Či to nejako špeciálne ovplyvnilo kvalitu otcovského vzťahu, o tom teraz možno len špekulovať. Napokon, otcom sa žiadny muž nestáva tým, že sa zúčastní pôrodu. A dobrým otcom už vonkoncom nie.

No sledujem napríklad, ako správa o tom, že tam ocko bol “od začiatku”, že ich videl a držal v náručí zároveň s mamou, dnes fascinuje naše dcéry a akoby im dodávala na pocite výnimočnosti a istoty, ktorý všetky deti bytostne potrebujú.

Že im ho treba dodávať aj inak a hlavne nie jednorazovo? Isteže. Ale čaro je práve v tom, že dnes, napriek všetkým ohrozeniam rodičovských práv v iných oblastiach, máme aj túto možnosť. A je len na nás, aby sme s ňou naložili zodpovedne.

ELENA ELEKOVÁ

Foto: laurenjollyphotography.com

kika

PODCEŇOVANÁ FORMA TÝRANIA DETÍ A INTÍMNEHO TERORIZMU: ZAVRHNUTIE RODIČA

Vedci naliehajú na psychológov, právnikov a odborníkov, zaoberajúcich sa starostlivosťou o dieťa, aby zavrhnutie rodiča hodnotili ako formu rodinného násilia.

Podľa sociálnej psychologičky Štátnej univerzity v Colorade (ďalej len „CSU“) Jennifer Harmanovej, približne 22 miliónov amerických rodičov sa stalo obeťou správania, ktoré viedlo k odcudzeniu sa od dieťaťa. Niekoľko rokov sa venovala štúdiu spomenutého fenoménu, a preto nalieha na psychológov, právnikov a odborníkov, zaoberajúcich sa starostlivosťou o dieťa, aby zavrhovanie rodiča vnímali a hodnotili ako formu detského týrania a násilia vykonávaného na partnerovi. Harmanová napísala článok do Psychological Bulletin, kde popisuje správanie, spojené s odcudzením rodiča od dieťaťa a prihovára sa za to, aby sa robili ďalšie výskumy, týkajúce sa výskytu a následkov takéhoto správania.

Príbeh: Konfliktný rozvod, a boj o úpravu práv a povinností rodičov o ich sedemročného syna. Dieťa zverené do plnej starostlivosti matky, ktorá (možno kvôli pomste) sa rozhodla zničiť vzťah otca so synom. Matka rozpráva synovi lži o otcovom správaní, vkladá do neho semienko pochybností o tom, či je otec správnym rodičom a sabotuje otcovu snahu vidieť svojho syna. Syn začína veriť matkiným slovám a ako sa vyvíja a rastie, jeho vzťah s jeho otcom sa vážne poškodil.

Harmanová, profesorka na katedre psychológie CSU, varuje, že takéto správanie sa stáva príčinou negatívnych následkov na psychickom zdraví a na blahu detí a dospelých po celom svete.

„Je na čase prestať popierať existenciu takéhoto správania“, hovorí Harmanová, ktorá spolu so Zeynep Biringen, profesorkou na katedre ľudského vývinu a rodinných štúdií, napísala knihu o zavrhovaní rodiča dieťaťom. „Na zavrhnutého rodiča treba nazerať ako na týranú osobu, rovnako ako aj na dieťa. Vyjmeme dieťa z násilného prostredia; pre týrajúceho rodiča nasadíme terapiu a dieťa umiestnime k bezpečnému, zdravšiemu rodičovi.“

Harmanová a spoluautori, Edward Kruk z Univerzity Britskej Kolumbie a Denise Hinesová z Clark Univerzity, kategorizujú odcudzenie rodiča ako výsledok agresívneho správania namiereného na druhého človeka so zámerom uškodiť. Načrtávajú jasné prepojenia medzi všeobecne známymi vzorcami týrania, ako napríklad emocionálna alebo psychická agresia, a správaním týrajúceho rodiča.

Napríklad psychologická agresia je bežná forma zlého zaobchádzania s dieťaťom, ktoré zahŕňa „útok na emocionálne a sociálne blaho dieťaťa“. Podobne, týrajúci rodičia terorizujú svoje deti útokom na druhého rodiča, vytvárajúc tak úmyselne strach, že druhý rodič je nebezpečný a nestály, aj keď na to žiadny dôkaz neexistuje. Odcudzujúci rodič následne odmieta, zahanbuje a viní dieťa, ktoré preukazuje lojalitu alebo lásku voči druhému rodičovi.

Autori konštatujú, že takéto správanie je násilím vykonávaným na namiereného rodiča.

Harmanová je odborníčkou na medziľudské vzťahy a konkrétne na dynamiku boja o moc. Poukazuje na to, že odcudzenie rodiča je podobná pojmu známemu ako „intímny terorizmus“. Tento je charakterizovaný ako zvrátený boj o moc, pričom jeden partner ovláda druhého zastrašovaním, nátlakom, vyhrážkami, alebo fyzickým násilím. Takýto scenár je odlišný od situačného párového násilia, v ktorom majú obaja partneri relatívne rovnakú moc vo vzťahu, ale nevedia spolu vyjsť a to následne vyústi do fyzického alebo emocionálneho násilia.

Analogicky, deti sú zneužívané ako nástroje takéhoto intímneho terorizmu. Nerovnováha takýchto síl je očividná v bojoch o starostlivosť o dieťa, v ktorých je jednému rodičovi zverená výlučná starostlivosť o dieťa. Tento rodič potom používa rozhodnutie súdu aby ovládal druhého rodiča tým, že mu zakazuje kontakt alebo aktívne vyhľadáva cesty ako zničiť vzťah druhého rodiča s dieťaťom.

Súdy vidia podobné situácie denne, hovorí Harmanová, ale sudcovia, právnici a sociálni pracovníci nie sú vystrojení na rozpoznanie spomenutého správania (zavrhnutie jedného z rodičov) ako formu násilia páchaného na deťoch alebo na partnerovi. Miesto toho sa považujú za bežné nezhody medzi rodičmi pri bojoch o dieťa, alebo neschopnosť rodičov vyjsť si v ústrety.

Prof. Jennifer Harmanová, Colorado State University

Preklad: Mgr. Andrea Hlucháňová Sarvašová

Zdroj: on line magazín ScienceDaily

https://www.sciencedaily.com/releases/2018/11/181127171419.htm