Monthly Archives: december 2017

deti

SKUTOČNÉ PRÍBEHY SKUTOČNÝCH DETÍ – VIANOČNÉ POĎAKOVANIE

SKUTOČNÉ PRÍBEHY SKUTOČNÝCH DETÍ – VIANOČNÉ POĎAKOVANIE

Deväť detí, deväť skutočných príbehov, ktoré zaznamenala počas svojej práce žena, ktorá si zaslúži, aby  sme o nej hovorili ako o anjelovi detskej radosti. Príbehy, ktoré zväčša zažila počas svojho pôsobenia v Rade pre práva dieťaťa, sú vyznaním obetavého človeka, ktorý svoj čas, ľudskosť a srdce venoval deťom, aby ich oslobodil spod rodičovskej vzájomnej nenávisti. V čase Vianoc je nanajvýš aktuálne vypočuť si detské poďakovania rodičom, ktorí dokázali zvládnuť zložité životné situácie a zachovať deťom nádej na lásku. Deti ústami tety Ivety Kačkovičovej odkazujú svojim rodičom:

Branko, 2 mesiace: Narodil som sa veľmi malinký, vlastne ešte som mal byť v maminom brušku. Starajú sa o mňa tety a ujovia v nemocnici, a len tento týždeň som po prvýkrát spinkal celú noc so svojou mamičkou. Želám si, aby ste sa, maminka a ocinko, starali o mňa po celý život. Baví ma, ako si pomáhate, ako ma hladkáte, ako ste za mnou chodili, kým som spinkal v inkubátore. Ďakujem, že si pomáhate, pretože vaša láska ma lieči; priberám a rastiem. Robíme si radosť navzájom.

Andrejko, 13 rokov: Od narodenia sa nemôžem pohybovať. Aj rozprávam veľmi málo. Mamina sa o mňa celý deň stará; a spolu s ocinkom sa im darí zohnať peniaze na pobyty, na ktorých cvičím a zároveň si aspoň máličko oddýchne aj moja mama. Mám aj sestru, ktorá ma veľmi ľúbi. Ďakujem – mami, oci za to, že hoci vám prinášam veľa starostí , staráte sa o mňa s nekonečnou trpezlivosťou a láskou.

Hanička, 5 rokov: Maminka sa o mňa dlhý čas starala sama. Spoločne sme si želali, aby ocko znovu našiel cestu ku mne. Tento rok sa to trošku podarilo. Maminka, veľmi ťa obdivujem za všetko, čo si dlhé mesiace musela zvládať sama a teším sa, že ocko k nám bude zasa chodiť a starať sa o mňa. Budeš si môcť vtedy oddýchnuť a nič nerobiť.

Samko, 7 rokov: Mám dve veľké sestry. Bývame sami, bez otca. Ďakujem mamine za to, že sama zvláda toľko starostí a práce. Ocko k nám dlhý čas nechodil a ja bývam smutný z toho, aká je mamina často unavená. Chcel by som, aby môj ocko chodil za mnou pravidelne, aby ma vyberal zo školy a aby sa so mnou učil. Som už prvák a chcel by som sa mu pochváliť s tým, čo nové som sa naučil. Chcel by som, aby si ma brával na viac dni, aby sme spolu chodili na výlety a aby si vtedy mamina mohla oddýchnuť. Aby znovu neochorela. Lebo raz, dávno, už veľmi dlho a silno chorá bola. Chcem, aby bola zdravá a usmiata.

Fabiánko, 4 roky: Mám detskú mozgovú obrnu a Westov syndróm. Mamine ďakujem za to, že sa o mňa tak pekne stará a že našla veľa ďalších dobrých ľudí, ktorí nám pomáhajú. Chcel by som, aby môj ocko chodieval častejšie k nám, aby pomáhal mamine, chcel by som ju vidieť častejšie oddychovať, pretože starostlivosť o mňa a aj práca, ktorú robí, keď som v špeciálnej škôlke, ju často unavuje.

Miško, 11 rokov: Mám malú trojročnú sestru. Chcem sa poďakovať môjmu otcovi za to, ako sa o nás pekne stará. Mamička nám pred rokom zomrela. Často nám je za ňou smutno. Otec a jeho mama, moja babka, a tiež strýko, otcov brat, nás veľmi ľúbia. Určite je to aj pre nich ťažké a smutné. Preto sľubujem otcovi, že sa budem dobre učiť a že mu budem pomáhať, ako najviac viem.

Katka, 14 rokov: Ďakujem môjmu láskavému otcovi. Za to, že sa o mňa už tri roky stará sám. Pred dvomi rokmi mi, po ťažkej chorobe, zomrela mamička. Otec sa rok a pol staral aj o ňu, doopatroval ju až do posledného výdychu. Oci, ďakujem.

Stela, 8 rokov: Mám aj staršieho brata. Ďakujem mamine a ocinovi za to, že, aj keď už nebývame všetci spolu v jednom byte, stále sme spolu. Raz sme u mamy v Bratislave, kde chodíme do školy; a cez víkendy, už od piatku od obeda, nás ocko berie na dom na Záhorí. Občas tam príde aj mamina za nami, alebo občas príde ocko k nám do bytu, kde sme voľakedy spoločne bývali. Také chvíle mám rada, lebo sa s nami vtedy učí a všeličo nám vysvetľuje. Je iný, ako mama, prísnejší, ale aj bláznivejší. Mamina hovorí, že sa teší na víkend, lebo vtedy nám perie veci, a ide s kamarátkami do kina a na nákupy. A má krásne fotky – ako tancuje tango. Potom mi to ukazuje, a povedala mi, že keď trošku narastiem, prihlási aj mňa na tango. Len neviem, či ma to bude baviť. Mamina je múdra, povedala mi, že to mám vyskúšať, lebo že sa krásne usmievam, keď sa ňu pozerám, ako tancuje.

Lenka, 11 rokov: Ďakujem tej tete, ktorá bola u nás kvôli poistke. Povedala mojej mamine krásne slová. Povedala jej, že ju chváli, že je na ňu pyšná a že o nej napíše článok. Pýtala som sa mamy, že prečo? A moja mamička mi povedala, že pred tromi rokmi jej tá teta ukázala iný život. Že sa veľa spolu rozprávali a že moja mamička vtedy začala meniť svoje slová na skutky. Nerozumela som jej, tak mi to vysvetlila tak detsky. Bála sa, že ma môj ocko od nej odvedie preč. Preto málokedy ockovi dovolila, aby bol so mnou. Často sa kvôli tomu hádali. Neskôr však pochopila, že pre deti je najlepšie, ak je okolo nich radosť a nie boj, hanbila sa sama pred sebou. Veľa plakávala. Tá teta bola vtedy jediná, ktorej sa to nehanbila všetko rozpovedať. Veľmi si na to nepamätám, bola som malá, len viem, že teraz je to úplne fajn. Ocino k nám chodí hocikedy, najradšej mám, keď ma prekvapí tým, že mame zavolá a povie, že nás ide pozrieť. Niekedy je u nás len chvíľku a niekedy, a to je najkrajšie, mi prečíta knižku a počká, kým zaspím. Viem, že u nás už nebude bývať, lebo si s maminou nerozumejú, ale mne to nevadí. Raz idem na prechádzku s maminou, inokedy ideme na dovolenku s ocinom. Mamina povedala, že vlastne si oddýchne, keď som s otcom, lebo vtedy som vraj v najlepších rukách. Mamina, som na teba pyšná, že si sa takto zmenila. Lebo viem, že sú aj deti, ktorých rodičia sa stále hádajú, alebo niektorí sa aj vôbec nerozprávajú. A to by sa mne nepáčilo. Takto, ako to je, sa mi to zdá najkrajšie.

♥ Volám sa Iveta, a narodila som sa dávno. Chcem sa poďakovať svojim rodičom, mame a otcovi za to, že ma vychovali a za to, ako ma vychovali. Ako mi ukazovali svoj postoj k mnohým dôležitým veciam v živote a ako ma naučili práve týmto žiť kvalitný a spokojný život. Ukázali mi aj to, čo som sa rozhodla napokon robiť inak, najmä však vychovali človeka, ktorý dnes rozdáva ďalej: starostlivosť, pomoc, počúvajúce ucho, otvorenú dlaň, chápajúce srdce. Príbehy, ktoré som vyššie popísala sú skutočné. Láska je nádherná práca, láska je spolupráca.

dievča

O ukladaní otázok znalcom a ich výsledkoch pred súdom

Bežná prax na všeobecných súdoch pri zadávaní forenzných posudkov je už vo svojich základoch chaotická a chybná. Zadávanie otázok o tom, ktorý rodič je lepší je niečo podobné ako Sofiina voľba (kultový román W. Styrona, v ktorom sa väzenkyňa v koncentračnom tábore mala rozhodnúť, ktoré zo svojich dvoch detí pošle do plynovej komory a ktoré nechá zachrániť) – zakladá rivalitu medzi rodičmi a spôsobuje zlyhávanie systému. Deti, namiesto pomocnej ruky od štátu, zostávajú medzi dvomi mlynskými kameňmi a osamelé ťahajú svoju káru plnú bolesti.

Chybný postup súdov sa materializuje už pri zadávaní otázok forezným znalcom. Súdy na znalca totiž delegujú svoju výhradnú kompetenciu rozhodnúť ako sa usporiadajú vzťahy v rozpadnutej rodine. Znalec nemá kompetenciu určovať aký bude styk detí s tým-ktorým rodičom. Jeho úlohou je zistiť reálnu situáciu medzi deťmi a rodičmi a podať súdu správu, resp. svedčiť o tom, čo zistil.

Problém sú aj samotní znalci. Posudky sú doslova zlátaninou citácií spisov a testovania, ktorého zmysel a súvis so skúmanými problémami nikto ani netuší, nie žeby veci aj jasne chápal. Znalec je povinný vysvetliť čo robil a prečo to robil a ako to súvisí s jeho zisteniami. A najmä – vždy musí prísť pred súd a všetko riadne zdôvodniť. Žiaľ, prax je poznačená silným paternalizmom – znamená to, že čo povie znalec, to sa berie ako sväté písmo. Vezmime si však takýto fakt – ľudská komunikácia pozostáva z 80% neverbálnej komunikácie (mimika, intonácia reči, reč tela a pod.) a z 20% verbálnej komunikácie. Znalec vychádza vždy iba z povedaného a ešte aj to povedané interpretuje tak, ako to on pochopil. Človek ani nemusí byť psychológom a vie, že interpretácia slov iného človeka býva nezriedka skreslená vlastným úsudkom. Poznáte určite situáciu, kedy sa jeden pred druhým bránil argumentom, že ja som to tak nemyslel, ako som to povedal. A to nehovorím o tom, že znalec nemusí nič preukazovať, pretože súd sa uspokojí s jeho tvrdeniami. Celkom pokojne sa môže potom stať, že znalec vyšetruje dieťa a nikto nikdy nevie, čo sa v skutočnosti za dverami udialo. Nie sú to prázdne slová – Rada pre práva dieťaťa disponuje videom, ktoré nahrala malá yuotouberka, v ktorom s rozhorčením komentuje zápisnicu zo súdu. Sudkyňa ju vypočula, zapísala a – všetko zapísané inak ako dievčatko povedalo. A to je bežná znalecká prax – znalec sa zavrie s vyšetrovanou osobou a potom tvorí tak, ako si myslí, že by veci mali vidieť ostatní.

Prinášame pohľad českého ústavného súdu na právnu stránku kladenia niektorých otázok znalcom, a na ich kompetencie.

Uznesenie Ústavného súdu sp. Zn. IV. US 3470/15 zo dňa 19. 7. 2016

(…) Zatiaľ čo skutkové okolnosti súd zisťuje prostredníctvom dokazovania, posúdiť právnu stránku veci a vysloviť určujúce závery je povinný vždy súd a nie je oprávnený prenášať túto činnosť na inú osobu, a to ani na znalca a v prípadoch, kedy esenciálnu rolu pre rozhodnutie hrá posúdenie skutočnosti, ku ktorej treba jeho odborných vedomostí.

Všeobecné súdy v tomto ohľade nepostupovali adekvátne. Naliezajúci súd nevhodne formuloval už zadanie znaleckej úlohy: Určite je legitímne, pokiaľ ustanovenej znalkyni uložil vykonať psychologické vyšetrenie obidvoch rodičov i maloletých; nemal ale už požadovať zodpovedanie právnej otázky, ktorý z rodičov má lepšie výchovné schopnosti – také hmotnoprávne hodnotenie prináleží iba súdu.

Rovnako znalkyni správne uložil zhodnotiť vzťah maloletých k obidvom rodičom a overiť, či nie sú niektorým z nich ovplyvňovaní (navádzaní) proti druhému rodičovi. Nemal ale už žiadať posúdenie, či je v záujme maloletých skôr ich zverenie do starostlivosti matky alebo otca, poprípade zverenie detí do striedavej starostlivosti – rovnako posúdenie tejto (právnej) otázky prislúcha výhradne súdu, pričom znalec je povolaný iba k tomu, aby poskytol (z pohľadu právneho hodnotenie neutrálne) skutkové zistenia. Nemiestny bol i štvrtý bod zadania posudku, ktorým naliezajúci súd znalkyňu požiadal o vymedzenie časovej a miestnej úpravy styku maloletých s druhým rodičom, do ktorého starostlivosti nebudú zverené – aj to je vecou právneho posúdenia, ktorého sa nemôže súd podobným spôsobom „zbavovať“.

Všeobecné súdy ďalej mali vykonať výsluch znalkyne pri konaní. Jednou zo základných zásad súdneho konania je jeho ústnosť, priamosť a verejnosť (čl. 96 ods. 2, Ústavy, § 6 ods. 1 zákona č. 6/2002 Sb., o súdoch a sudcoch). Ústnosť konania sa prejavuje o. i. v ustanovení § 127 ods. 1 poslednej vety OSP, podľa ktorého popri písomnom posudku zásadne treba znalca vypočuť pri konaní, pri ktorom musí reagovať na otázky súdu, účastníkov konania, ich zástupcov a pred nimi je povinný (ústne) obhájiť metódu, ktorú použil a vysvetliť svoje odborné (výlučne) skutkové závery. Iba vo výnimočných prípadoch zákon umožňuje uspokojiť sa len s písomným posudkom ako listinným dôkazom. Dôkaz znaleckým posudkom je teda primárne založený na prvku ústnosti a až na vzácne výnimky sa nedá zaobísť bez výsluchu znalca na konaní – tým skôr, ak ide o takto vyhrotenú vec.

Upustiť od výsluchu znalca u nariadeného konania sa dá v zásade len vtedy, pokiaľ účastníci netrvajú na jeho účasti alebo sú závery písomnej časti posudku skutkovo jednoznačné; taká situácia však v praxi nastáva iba výnimočne (JIRSA, J. in Jirsa, J. a kol. Občanské soudní řízení: soudcovský komentář. Kniha II. 1. vyd. Praha: Havlíček Brain Team, 2014, s. 318, 324-325, srov. Rozsudek Nejvyššího soudu z eden 29. 7. 2010, sp. zn. 21 Cdo 2458/2009, dostupný na www.nsoud.cz). (…)

Jozef Tinka