Monthly Archives: december 2016

Ilustračné foto: Internet

10 KROKOV K ZMIERENIU RODIČOV ALEBO PO ČOM TÚŽIA VAŠE DETI?

Vianočný darček od renomovaného českého kouča osobnostného rozvoja Emanuela Byrtusa. Pod stromček venuje všetkým rodičom, ktorí trpia vzájomnou nevraživosťou, láskavé rady ako sa dostať z bludného kruhu nezmyselného boja a ako dosiahnuť zmierenie. Podľa Byrtusa – ak chce niekto usilovať o mier, nemôže bojovať. Boj preniká celým telom a spaľuje schopnosť uzmieriť sa. V záujme svojich detí – prijmite tento mentálny darček a užívajte si reinkarnáciu dobrých vzťahov.

Zdravá rodina tvorí organický systém – organický systém však môže tvoriť aj  rodina neúplná. Ako to dosiahnuť?

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, po čom hlboko vo vnútri túžia vaše deti? Aké sú ich skutočné potreby? Aké prostredie vytvárate nielen pre svoje deti, ale aj pre celý rodinný systém?

Treba si uvedomiť, že rodinný systém má organickú povahu. Každá časť ovplyvňuje všetky ostatné časti. Rovnako v úplnej, ako v neúplnej rodine. A preto platí – „od detí vás nikto nerozvedie!“.

Nerozvedie. Ani v prípade takej extrémnej patologickej situácie, akou je syndróm zavrhnutého rodiča. Syndróm je  len obranná reakcia dieťaťa na nenaplnené citové potreby.  Skúsme pochopiť, o aké potreby ide. Sú totiž  zdravou prevenciou, aby deti mali oboch rodičov, aj keď nie sú spolu.

Čo zdravý systém rodiny narušuje? Nevedomé zlozvyky.

Určite sa zhodneme, že ak je v nepohode rodič, potom to pociťujú všetci naokolo a všetkých naokolo to ovplyvňuje, najmä deti. Rovnako, ako keď jeden z rodičov neuznáva, či neznáša toho druhého. Vytvára sa tým silné pole disharmónie, ktoré mení nielen pocity všetkých zúčastnených, ale aj ich vnímanie ľudí a sveta. Snažíte sa dokázať, kto je ten dobrý a kto je zlý. Silnú disharmóniu spôsobujete aj deťom v presvedčení, že tak robíte „pre ich dobro“.

Avšak v tomto boji sú iba porazení.

Možno ste aj dokázali, že ten druhý je skutočne zlý. Zároveň ste ho však ponížili. Poníženie ovplyvňuje jeho myslenie, pocity a správanie. Poníženie je citové zranenie, ktoré vedie k obrannej reakcii. Zranení majú tendenciu bojovať a dokázať, že oni nie sú taký zlí, že je to práve naopak – zlý je ten druhý. Dieťa potom žije v atmosfére boja, útoku a vzájomného ponižovania. Stáva sa rukojemníkom, používa sa ako dôkaz. Od dieťaťa sa vyžaduje, aby sa rozhodlo, koho bude mať rado a koho bude neznášať a nenávidieť. Dokonca dieťa začnete vodiť po súdoch a spôsobujete mu tým rozsiahle traumy. Možno oveľa horšie, ako tie, ktoré naň dopadajú v prostredí, ktoré považujete za zlé. Máte však nutkavú potrebu bojovať za dobro dieťaťa. Hovoríte tomu „dobro dieťaťa“ a ste presvedčení, že je to jediný dôvod, prečo to robíte…

Možno iba nevidíte skutočný dôvod. Dokázať, že ste lepší, než ten druhý. Obhájiť sa ako dobrý otec alebo dobrá mama. Alebo len bojujete o lásku svojich detí a možnosť získať ich. Možno chcete zaistiť bezpečie pre ne i pre seba.

Čo teda, ak ide predovšetkým o vaše vlastné potreby? Isté je, že syndróm zavrhnutého rodiča je nevedomou obrannou reakciou na nenaplnené potreby, citové zranenia, ktoré ste deťom spôsobili. Pritom nerozhoduje, kto práve s dieťaťom manipuluje. Vždy ide o zlyhanie rodičovstva ako takého.

Kruh bezpečia: naplnené potreby podporujú zdravý organický systém rodiny.

Pozrime sa na všetko cez prizmu citových potrieb. Nie svojich, ale hlbokých vnútorných potrieb dieťaťa. Preto sa na chvíľu vžite do situácie, že ste malé bezmocné dieťa. Vcíťte sa do toho, ako vám je, keď ste zostali sami, len s jedným z rodičov. Cítite stratu. Pretože každé dieťa má životne dôležitú potrebu milovať otca i matku.

Spomeňte si: zažili ste, ako malé deti, tú absurdnú otázku dospelých, že „koho máš radšej – mamičku alebo otecka?“ A teraz skúste precítiť, že ako malé dieťa máte urobiť voľbu. Cítite? Ten nesmierny zmätok vo svojom detskom srdci?

Jednoducho, každé malé dieťa má prirodzenú túžbu milovať obidvoch rodičov. Má priam bytostnú potrebu byť milované obidvomi rodičmi. Vôbec nechápe, prečo by to malo byť inak. Je ešte v stave lásky bez podmienok. Dokonca, keď dostane facku, vzápätí utrie slzy, objíme vás a miluje vás naďalej. Pre dieťa je životne dôležité „milovať a byť milované“. Je to potreba každého človeka, ktorý je súčasťou onoho organického systému rodiny.

Stalo sa vám, že ste niekedy ako dieťa zažili poníženie seba samého alebo poníženie svojej mamy či otca? Aké to bolo? Cítili ste bolesť? Hanbu za seba či za otca alebo mamu? Hej? Potom ste si uvedomili ďalšiu hlbokú ľudskú potrebu – byť členom spoločenstva, byť súčasťou rodiny. Mať tam svoje miesto a mať v očiach tých druhých hodnotu. Preto každé poníženie kohokoľvek v systéme rodiny ubližuje nielen poníženému, ale i všetkým ľuďom v systéme.

Rozpoznali ste teda dve dôležité ľudské potreby – „milovať a byť milovaný“ a „mať miesto v rodine a mať pocit vlastnej hodnoty“ pre ľudí naokolo.

Na chvíľu sa vráťme ešte k tej predstave, ako ste od rodiča dostali facku. Cítili ste sa fyzicky ohrozený. Mali ste pocit fyzického nebezpečenstva. Možno vás rodičia trestali fyzicky, možno sa bitkou „len“ vyhrážali, zastrašovali vás. Spomínate si na tú bytostnú potrebu „byť v bezpečí“? To je tretia inštinktívna oblasť potrieb človeka. Pokiaľ je v rodine pocit bezpečia, cítite sa byť milovanými, máte svoje miesto a cítite sa hodnotnými; vytvoril sa kruh bezpečia. Práve to je ten dôvod, prečo sme sa pred 50 000 rokmi ako ľudia dali dohromady. Vytvorili sme tlupy, spoločenstvá, neskôr rodiny, národy, rôzne skupiny.

Čo sú obranné návykové reakcie nezrelého naplnenia potrieb?

Je možné, že ste sa rozišli „s tým druhým“ práve pre pocit, že spomínané potreby sa vo vašom prípade nenapĺňali. Možno ste odišli práve tam, kde sa napĺňajú. Niekde v tom pôvodnom kruhu bezpečia však zostalo vaše dieťa. Samozrejme, že túžite, aby žilo v zdravom prostredí a mohlo milovať aj vás; aj keď ste odišli. Možno však psychická bolesť, ktorú ste pri rozchode zažili, možno zvyky, ktoré ste sa naučili, vám velia ísť do boja. Chcete dokázať tomu druhému, že on je zlý a vy ste dobrý? Skutočne je to pre dobro vášho dieťaťa? Bojujete za dobro dieťaťa a neuvedomujete si, že ponižujete mamu alebo otca svojich detí. A tým ponižujte aj svoje dieťa.

Viete, že poníženie jedného rodiča vyvoláva poníženie dieťaťa, ktoré je späté s  obidvomi rodičmi? Má potrebu byť na svojich rodičov hrdé. Nechce sa za nich hanbiť.

Bránite dieťati stretnúť sa s druhým rodičom? Ubližujete dieťaťu! Veď viete, že každé dieťa má potrebu milovať oboch rodičov.

Možno sú za tým len vaše sebecké potreby. Možno ste bojovali nevedome alebo nevedome práve bojujete. Uvedomte si však, že ak chceme dosiahnuť mier, nemôžeme bojovať! Takýto boj nevyhráte, pretože boj je potom vo vašich mysliach a srdciach. Výsledkom bojov je dlhodobá vojna, bolesť, poníženie buď vás, alebo toho druhého rodiča, a iste aj duše dieťaťa. Pokiaľ sú vaše potreby narušené, zapínajú sa automatické podvedomé obranné reakcie. Jednou z nich  je zavrhnutie toho druhého. Syndróm zavrhnutého rodiča je obranná reakcia na bolesť zo straty lásky, poníženia a straty bezpečia. Je to nevedomá obranná reakcia. Je čas si ju uvedomiť.

   Robte to najlepšie, čo ste vedeli. Nevedeli ste, že môžete inak? Nastal čas vystúpiť zo začarovaného kruhu.

Aké je riešenie? Ako hľadať naplnenie potrieb všetkých zúčastnených zrelým spôsobom?

Je to prosté:

  1. Odložte výčitky a pocit viny, spojený s minulosťou. Pripusťte, že to boli a sú „len“ nevedomé návyky. Urobte za minulosťou hrubú čiaru. Znovu a znovu odpustite minulosť, aby ste uzdravili seba, dieťa a jeho rodinu.
  2. V každej životnej situácii konajte tak, aby ste zachovali pocit bezpečia, zdravý vzťah lásky a vedomie hodnoty druhého človeka i seba samého/samej. Pretože, pokiaľ sa každý člen rodiny cíti dobre, nemá dôvod bojovať, brániť sa, či útočiť na okolie.
  3. Oceňujte seba, dieťa, druhého rodiča. Poďakujte za dobré skutky, ktoré robí. Každý rozhovor začnite tým, čo sa podarilo a čo je hodné ocenenia!
  4. Komunikujte a rozprávajte sa o dlhodobých dopadoch vás ako rodičov na dieťa. Klaďte viac otázky, než by ste mali útočiť a napádať protistranu. Hľadajte zhodu.
  5. Buďte trpezlivý a emocionálne odolný. Potrebujete zmeniť návyky, ktorými ste si spôsobovali vzájomné zranenie. Učte sa konať a zrelým spôsobom naplniť svoje potreby vo väzbe na ostatných.
  6. Udržujte si trvalý rešpekt a úctu. Nič vás neoprávňuje ponižovať druhého, dokonca ani to, keď to robí on. Pred nikým sa neponižuj, nad nikým sa nepovyšuj!
  7. Pokiaľ sa vám podarí, i v náročných situáciách, naplnením potrieb vytvárať kruhy bezpečia, omnoho ľahšie sa dohodnete na riešeniach. Riešeniach, ktoré sú predovšetkým v prospech dieťaťa. Dokážete jednoduchšie odložiť svoje sebecké potreby, jednostranný uhoľ pohľadu.
  8. Budete tiež musieť zasiahnuť, nastaviť hranice, hľadať dohodu. To je však možné urobiť s láskou a s rešpektom k človeku. Nemusíte súhlasiť s jeho správaním, vždy však môžete zachovať rešpekt k druhému rodičovi i k dieťaťu.
  9. Pokiaľ ste v minulosti vaše vzťahy neúnosne narušili, potom si nájdite prostredníka. Človeka, ktorý ovláda umenie mediácie a facilitácie a dokáže sporné strany priviesť k tomu, aby si uvedomili dopad zmierlivého dialógu k objavovaniu východísk v prospech všetkých.
  10. Robte jednoducho tak, aby sa všetko dialo v prospech organického celku. Pravidlo je jednoduché, PAMÄTAJTE: pokaľ akýmkoľvek spôsobom poškodíte jednu časť celku, poškodíte celok – rodinu a zároveň seba.

Vytrvalo hľadajte cestu, ako tvarovať svoje zdravé návyky a žiť zdravé hodnoty ľudstva. Veď jediné čo po vás zostane, až odídete, sú návyky vašich detí, ktoré sa naučili od vás, aj keď s vami nie sú. Byť zrelou osobnosťou, ktorá je im oporou, môžu ju milovať a na ktorú môžu byť hrdé. To je najväčší dar, ktorý im môžete dať.

      Zranení vychovávajú zranených, zrelí vychovávajú zrelých…

Čo pre to urobíte už dnes, zajtra a každý ďalší deň? Samo sa to nestane :-)

S pozdravom „majte sa radi“ Emanuel BYRTUS

 

byrtus

Emanuel BYRTUS: Vyštudoval Vysokú školu poľnohospodársku v Brne – doplnkové pedagogické štúdium. Absolvoval mnoho študijných pobytov a stáží doma i v zahraničí: napríklad britské Manažérske štúdium NEBS Management, Llandrilo Technical College; ďalej certifikačný program pre učiteľov Enneagramu na Trifold School of Enneagram v USA; tréningový program SAT u chilského psychiatra Claudija Naranja, Train-The-Trainer Program – The Enneagram in business v Boston business school. Absolvoval aj intenzívny tréning koučov Results a následné koučovacie zručnosti v Neoroleadership group. Má 18-ročnú prax ako kouč, lektor a odborný metodik programov osobnostného rozvoja, najmä projektu Emočný a Sociálny Rozvoj Osobnosti – ESRO (vyškolil 5600 učiteľov základných a stredných škôl) a projektu LESK – Lektor emočných a sociálnych kompetencií Praha – tréning a certifikácia nových lektorov v odbore Emočná inteligencia a osobnostný rozvoj lektorov. V súčasnosti vedie už 10 rokov úspešné programy rozvoja osobnosti Emočný leadership pre rozvoj lídrov špičkových firiem – www.prozivot.infowww.shine.cz.

Ilustračné foto: internet

PRÍBEH ZAVRHNUTEJ MATKY

Susan J. Elliott JD., M.Ed. je renomovaná americká právnička, autorka úspešných kníh o vzťahoch, uznávaná novinárka a certifikovaná poradkyňa v oblasti rodinných vzťahov. V nasledujúcom príspevku, ktorý zverejnila v newyorskom magazíne Psychológia dnes, vykresľuje príbeh svojej klietky, ktorá prišla o dcéru. Vinou manipulácie a vymývania mozgu zo strany otca. Susan píše o tom, ako sa úrady postavili k tomuto zneužívaniu dieťaťa a o skúsenostiach ako podobné situácie riešiť.

Písala som už o spoločnom rodičovstve s človekom, ktorý trpí poruchou osobnosti. Teraz nadviažem s témou o syndróme zavrhnutého rodiča.

Mám klientku, o ktorú sa starajú odborníci. Jej rodina je totiž “high conflict“. (Toto označenie sa používa pre rodiny v kríze, ktorými sa nadmieru zaoberajú súdy a odbory sociálnych služieb.) Ako vo väčšine takýchto vysoko konfliktných rodín, jej bývalý manžel trpí poruchou osobnosti. Prejavuje sa to tým, že veľa času venuje vytváraniu obvinení z vecí, ktoré moja klientka neurobila. Ex manžel ju dokonca izoloval od dcéry. Po celé mesiace. Dôvodom sa stalo jeho falošné obvinenie. Napriek dôkaznému videu, ktoré svedčí v prospech mojej klientky, za viac ako sedem mesiacov súd dôkaz neuznal, a situáciu neriešil. Za ten čas, práve tí, ktorí mali moc pomôcť, napáchali na dievčati značné škody.

Aj napriek tomu, že súdy a sociálne služby sa údajne venujú boju proti zneužívaniu detí, príliš často sú spoluvinníkmi, umožňujúcimi rodičovské odcudzenie. Je forma psychického týrania dieťaťa, ktoré môže pokračovať poškodzovaním dieťaťa. Niekedy až nenapraviteľným spôsobom.

Moja klientka sa počas mnohých mesiacov  snažila predložiť dôkazy právnikom a sociálnym pracovníkom, že sa jej ex usiluje matku vymazať zo života dcéry. Bolo to ťažké. Napokon  sa jej podarilo presvedčiť terapeuta DCF ( Department of Children & Families), ktorý liečil jej dcéru, a rôzne ďalšie subjekty, že jej ex ich dieťa manipuluje.

Bohužiaľ, počas posledného pojednávania, sudca odporučil ďalšie stretnutia s odborom starostlivosti o rodinu. Aj napriek množstvu odborníkov, už zapojených do prípadu tejto rodiny, a spoľahnutia sa na ich vyjadrenia, sudca priviedol na scénu inú skupinu.

 

Ako obyčajne, noví odborníci to vidia z iného uhla pohľadu, a majú iné podmienky. A tak matka musela opäť vysvetľovať a presviedčať o tom, čo sa deje.

Okrem toho povedala novej sociálnej pracovníčke, že jej ex sa podieľal na rodičovskom zavrhnutí. Bola šokovaná, keď od profesionála dostala odpoveď, že “také niečo vôbec neexistuje”.

Je pre mňa ohromujúce, ako môže taký profesionál vôbec pracovať v štáte, ktorý v súčasnosti už uznáva syndróm zavrhnutého rodiča (Connecticut) ako emocionálne zneužívanie dieťaťa, keď neverí, že také niečo neexistuje. Podľa mňa by takáto osoba vôbec nemala pracovať s rizikovými (vysoko konfliktnými) rodinami.

Connecticut je štátom “friendly parent”, čo znamená, že sudcovia sú povinní zvážiť, u ktorého z rodičov je väčšia pravdepodobnosť, že podporí úplný a zdravý vzťah dieťaťa s druhým rodičom. Pre mnohých právnikov, vrátane mňa, sa zdá byť toto nariadenie navrhnuté tak, aby sa zabránilo rodičom v snahách odcudziť svoje deti od druhého rodiča. Avšak, zdá sa, že mnohí sudcovia sa zdajú byť viac ako ochotní, aby zabránili tomuto nariadeniu a jeho zámerom. Mojej klientke trvalo mnoho mesiacov, než presvedčila odborníkov, že jej ex vedie non-stop kampaň, ktorej cieľom je, aby dcéra matku zavrhla. A to sa mu aj podarilo.

Matka čítala správu z DCF, ktorá je plná záznamov rozhovorov medzi terapeutom a jej dcérou, a rozhovorov s ňou a jej ex. Je zrejmé, že po čase sa odborníci presvedčili, že jej ex vedie emocionálnu vojnu. Na základe týchto záverov a skutočností, že bez zásahu sa každým dňom stáva odcudzenie hlbšie a trvalejšie, sa prípad zvrhol.

Znepokojuje ma, že profesionáli v sociálnych službách môžu povedať niečo také, že neexistuje rodičovské odcudzenie. To je číre šialenstvo, alebo neschopnosť profesionálne prijať niečo, čo sudcovia zákonne používajú ako meradlo pri rozhodovaní o tom, kto je najlepšia osoba, ktorá má vychovávať dieťa.

Bola som úplne vydesená, keď mi rozprávala, čo jej tá žena povedala a chcela by som vyzvať všetkých sociálnych pracovníkov, každého advokáta, každého sudcu, každú osobu na akejkoľvek pozícii pracujúcu s deťmi v oblasti sociálnych služieb a právnych služieb na celom svete, aby pochopili, čo syndróm zavrhnutého rodiča je. Avšak, ak máte do činenia s niekým, kto to nevedomky alebo zámerne ignoruje, dám vám niekoľko rád a postrehov k tomu, ako dostať svoje posolstvo bez toho, aby ste povedali slová „syndróm zavrhnutého rodiča“.

Syndróm zavrhnutého rodiča je kampaň na bezdôvodné očierňovanie proti jednému z rodičov zo strany druhého rodiča prostredníctvom dieťaťa. Odcudzujúci rodič vnucuje dieťaťu nepravdivé a neopodstatnené kritiky a sťažnosti proti druhému rodičovi.

Vo väčšine prípadov rodičovského zavrhnutia dieťa začne kritizovať a zavrhovať rodiča.

V prípade mojej klientky, jej dcéra bola pripravená absolvovať terapeutické sedenia a hovoriť o tom, prečo nechcela vidieť jej matku. Mala množstvo sťažností, ktoré sa buď nikdy nestali, stali sa už dávno, alebo to boli značne prehnané verzie bežnej epizódy rodičovskej disciplíny.

Keď dieťa prichádza na terapeutické sedenia a nevie sa dočkať, aby povedalo niečo, čo sa nestalo v poslednej dobe, je úplne jasné, že bolo pripravené a upozornené, aby nezabudlo určité detaily. Nie je normálne, aby dieťa s takým zanietením vypočítavalo a rozprávalo veci, ktoré sme hovorili dávnejšie. Zo správania dieťaťa sa dalo jasne odhadnúť, že bolo trénované, pripravené. Toto by malo byť výstražné červené svetlo pre terapeuta, pre sociálnych pracovníkov z DCF a pre súdy. Skutočnosť, že bolo dovolené pokračovať v takejto situácii celé mesiace, je úplné zlyhanie všetkých. Dcérin terapeut trvá na tom, že sa nebude ponáhľať zmieriť dieťa s matkou, aj keď každý týždeň, ktorý uplynie, pokračuje odcudzenie a to má škodlivé účinky na dieťa. Som zhrozená zo spoluúčasti každého z nás na tejto situácii a že sudca takmer zámerne ignoruje význam nariadenia „friendly parent“.

V rozumnom svete, kde dobro víťazí nad zlom, by neexistovalo žiadne opodstatnenie musieť presvedčiť niekoho, že zavrhnutý rodič existuje a týka sa konkrétneho prípadu. V prípade mojej klientky, je to úplne jasné všetkým zúčastneným, napriek tomu pokračuje ďalej a sudca zapojil do toho procesu celý rad nových ľudí, ktorí popierajú, že niečo také existuje. Spôsobom, akým je zavrhnutie rodiča diagnostikované, sa posudzuje dieťa. Kde je kampaň očierňovania a nenávisti voči odcudzeným rodičom; tam je frivolné, zvrátené alebo nezmyselné zdôvodňovanie zo strany dieťaťa k očierňovaniu či nenávisti; dieťa má vypožičané scenáre a frázy odcudzujúceho rodiča; odcudzenie nie je len voči rodičovi, ale tiež k súrodencom a ďalším členom rodiny zavrhnutého rodiča; tu nie je rozpoltenosť čo je typické u všetkých detí, dieťa, ktoré sa trénuje proti rodičovi, preberá čierno biele myslenie  a pohľad na rodičov – inými slovami vidí zavrhnutého rodiča ako úplne zlého a zavrhujúceho rodiča ako úplného dobrého; silné popieranie toho, že ich odmietanie rodiča pochádza od niekoho iného než ich samých.

Ak máte tú smolu, že narazíte na profesionálov, ktorí nevedia o syndróme zavrhnutého rodiča, alebo neveria v neho, podajte jasné a konkrétne príklady toho, čo vaše dieťa urobilo alebo povedalo a čo vám pripadá ako výnimočné (nepravdepodobné) pre dieťa.

Ak sa vaše dieťa zúčastňuje terapií, požiadajte terapeuta urobiť jasné a stručné poznámky od začiatku príchodu vášho dieťaťa. Žiadajte terapeuta a všetkých ostatných zainteresovaných o zabezpečenie veľmi opisných poznámok.

Prediskutujte s terapeutom, ako je dieťa ovplyvňované počas terapie. Veľmi pasívny terapeut nie je tou najlepšou voľbou pre dieťa, ktoré je odcudzené. Upozornite terapeuta čo najprijateľnejším spôsobom, že je podstatné pomôcť dieťaťu pochopiť, že je dôležité mať oboch rodičov a rovnako čo najširšiu rodinu v ich živote. Moja klientka mi oznámila, že terapeut jej dcéry sa snaží, aby netlačil na dieťa, ale keď je dieťa odcudzené od rodiča, je to emocionálne zneužívanie dieťaťa a tlačiť na dieťa, aby objalo odcudzeného rodiča je presne to, čo sa má stať hneď, ak terapeut zistí, že odcudzenie prebieha. Terapeut musí byť veľmi aktívny v boji proti účinkom rodičovského zavrhnutia. Ak je terapeut príliš pasívny, bolo by potrebné hovoriť s nadriadeným terapeuta alebo vymyslieť spôsob, ako získať nového terapeuta.

Moja klientka bojovala za psychodiagnostiku a možno práve teraz sú na mieste, kde sú pripravené na objednanú psychodiagnostiku. Po sérii testov, vypracuje hodnotiteľ písomnú správu a odporúčania, ale nič sa nestane bez súdneho zásahu a, bohužiaľ, súd veľa nezmôže. Napriek  závažným pochybnostiam o rodičovskom zavrhnutí, ktoré majú sudcovia v tomto prípade, napriek celej hore dôkazov (ktoré už existujú), že k zavrhnutiu rodiča došlo a dochádza, stále chýba súdržné úsilie, aby sa tomuto dieťaťu a jeho rodine poskytla pomoc, ktorú potrebujú.

Zároveň ako právnička a terapeutka som bola zdesená slabými výkonmi sudcu a sociálnych pracovníkov z DCF, ktorých vnímam ako pomerne slušných. Každý deň sa objavujú príbehy o deťoch, ktoré padajú cez trhliny a tu máme dieťa, ktoré si vyžaduje zaslúženú pozornosť, no tu sa koná nedostatočne. Je pre mňa úplne neuveriteľné, že sa všetci môžu zhodnúť v tom, že odcudzenie (zavrhnutie) prebieha, a dcéra žijúca s otcom sa napriek tomu nemôže stretávať so svojou matkou. Je to šialené.

Je zriedkavé nájsť sudcu, ktorý chápe mieru zneužívania spätú s rodičovským zavrhnutím, a ešte vzácnejšie nájsť takého, ktorý bude zasahovať včas žiaducim spôsobom, aby zachránil dieťa pred ďalším poškodením.

Počas mesiacov ťahaníc v tomto prípade a škôd, ktoré sa odohrali na duši dieťaťa, kolesá spravodlivosti mleli pomaly. Moja klientka má políciu a pracovníkov DCF na svojej strane, video, dokazujúce, že jej bývalý klamal v noci, keď bola zadržaná (klamal a povedal, že ona zneužila jeho a dieťa, ale na videokazete dôkazy ukazujú, že klame, ale ona nebola schopná dostať video ako dôkaz počas toľkých mesiacov!) V systéme rodinného práva neexistujú žiadne mechanizmy, ako dostať video pred sudcu a zvrátiť všetky škodlivé rozhodnutia, ktoré boli vykonané na základe lživých informácií z tohoto konkrétneho večera.

Sudcovia nedokážu pochopiť závažnosť problému. Tento sudca pridelil úplne nový tím pracovníkov „Family Services“(profesionálnej služby pre rodiny) na prípad, keď táto rodina už bola “v systéme” na dlhú dobu a boli s ňou už dobre oboznámení sociálni pracovníci a DCF. Tento prípad až KRIČÍ po uzavretí, a sudca, opäť jeden z tých lepších, opäť prizve úplne nový tím do tejto už šialenej situácie.

Sudca nevidí žiadny dôvod na uvalenie akýchkoľvek sankcií na rodiča, ktorý spôsobil zavrhnutie. Sudca dal jasne najavo, v celej histórii prípadu, že neverí, že zavrhnutý rodič má akúkoľvek dôveryhodnosť, napriek tomu dovolil pokračovať v jeho svedectve, z čoho zostával rozum stáť väčšine ľudí v súdnej sieni.

Čo môžete urobiť, keď čelíte podobnej situácii?

  1. Aj keď ste presvedčení, že všetci okolo vás strácajú hlavu, zostaňte pokojný, tvárou tvár všetkému šialenstvu. Snažte sa udržať svoje emócie pod kontrolou.
  2. Nedať zavrhujúcemu rodičovi žiadny priestor k pohybu. Uistite sa, že všetko je zadokumentované. Našťastie, incident, o ktorý tu ide, sa udial na verejnom mieste, kde ho nahrali na video. Navrhujem všetkým rodičom, ktorí majú problémy so svojimi spolurodičmi (co-parent) investovať do kamery a zabezpečiť, aby bola zapnutá pri výmene detí.
  3. Ak si môžete dovoliť právnika, zabezpečte si takého, ktorý má skúsenosti s rodičovským odcudzením.
  4. Ak sa vám nedarí, pozrite sa na zákony vo vašom štáte a zistite, či vo vašom štáte platí zákon “friendly parent – priateľský rodič” a pripomeňte to svojmu sudcovi. Naučte sa všetko, čo môžete o tom, ako sudcovia vo vašej jurisdikcii zaviedli zákon priateľského rodiča – friendly parent v prípadoch rodinného práva.
  5. Ak ste obklopení odborníkmi, ktorí neveria v existenciu syndrómu zavrhnutého rodiča, používajte popisné termíny na opis správania dieťaťa, a vyhnite sa “dráždivým slovám.” Skontrolujte príznaky vyššie uvedené a zapíšte si slová a správanie svojich detí, ktoré sú odrazom príznakov.
  6. Trvajte na súdnom posudku oboch rodičov a dieťaťa (detí).
  7. Vytvorte primeraný rodičovský plán, ktorý zahŕňa preukázanie odcudzenia rodiča súdu. Ukážte, že vám leží na srdci najlepší záujem dieťaťa a že ste priateľským rodičom.
  8. Mať dobrý podporný systém, na ktorý sa môžete spoľahnúť v časoch, kedy máte pocit, že sa zbláznite, alebo keď už nevládzete. Nemyslite si, že ste zlý rodič, keď máte chuť odísť v ťažkých chvíľach. Obviňovanie z vecí, ktoré nerobíte a popudzovanie dieťaťa proti vám môže vyvolať mnoho nepríjemných pocitov. Je to normálne, že sa chce človek vzdať v prípade, že vám súd berie vzácny čas alebo ste prišli z rokovania, kde sa veci nevyvíjajú správnym smerom.
  9. Naďalej zdôrazňujte súdu a rodinnému servisu (služby pre rodiny), že vaše dieťa je postihnuté “koučovaním” druhého rodiča.

Je skutočne veľmi ťažké skončiť ako zavrhnutý rodič. Vyzývam všetkých profesionálov právnych a sociálnych služieb, aby sa zoznámili so syndrómom a pochopili škody, ktoré spôsobuje deťom. Všetci musíme robiť lepšie, aby sme chránili deti pred nepriaznivými vplyvmi rodičov, ktorí odcudzujú dieťa od druhého rodiča. Všetci sa musíme snažiť robiť čo najlepšie, aby sa prípady vypočuli a doriešili.

Dobrý rodič miluje svoje deti viac, než oni nenávidia druhého rodiča. Zavrhnutie rodiča je zneužívanie detí a všetci, ktorí sa venujú deťom, musia byť uistení, že bude zastavené.

Preložila: Mgr. Zdenka Lacková

Uverejnené 24. októbra 2016; dostupné na internete:

https://www.psychologytoday.com/blog/getting-back-out-there/201610/parental-alienation-syndrome

Ilustračné foto: www.studiosalata.eu

Výrok milánskeho súdu: Matka už nie je „najlepším rodičom“ na zverenie dieťaťa do starostlivosti

Taliansky súd zrušil výsadné postavenie matky (materskú preferenciu) pri zverovaní maloletých detí do starostlivosti niektorého z rodičov. Konečne sa začne reálne uplatňovať najlepší záujem dieťaťa podľa medzinárodného Dohovoru o právach dieťaťa.

Ako píše vo vyhlásení na stránke advokátskej kancelárie expertka na rodinné právo, Chiara Ingenitomatka už nemá výsadné postavenie najlepšieho rodiča pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti“.

Úplnou novinkou mimoriadneho významu, ktorý bude mať hlboký dosah na rozhodovanie o starostlivosti o deti po rozvode,  je nedávny rozsudok milánskeho súdu (Il Tribunale di Milano, sez. IX civile) z 19. októbra 2016, podľa ktorého, v prípade, že narazíte na rodičovský konflikt,  pokiaľ ide o zverenie maloletých do starostlivosti, musí prevažovať ich najlepší záujem  nad materskou preferenciou, teda  nad výsadným postavením matky, ako najlepšieho rodiča na zverenie dieťaťa (genitore collocatario – rodič, s ktorým žijú deti).

Súdny tribunál sa zameral na najlepší záujem, ktorý právna náuka a judikatúra  uznávajú ako skutočné právo dieťaťa byť chránené, ako formovateľný subjekt, v snahe o jeho najlepšiu psychickú a fyzickú ochranu.

Pojem  najlepší záujem dieťaťa má svoje východisko  predovšetkým v článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa, kde sa uvádza, že „pri všetkých činnostiach týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi, musí byť najlepší záujem dieťaťa prvoradým hľadiskom.“

V predmetnom ustanovení Dohovor odkazuje na neadekvátnosť materskej preferencie. Pretože správanie matky v uvedenom prípade vzbudilo sériu rozpakov a pochybností. Najmä preto, že matka prejavila neochotu spolupracovať s úradmi a uľahčiť návštevy dieťaťa s otcom. Ten, naopak, načrtol veľmi pozitívny návrh výkonu svojich rodičovských práv, tiež spoluprácu pri podpore dôležitého vzťahu matka – dcéra. Preto sa javí súdny výrok významný, vychádzajúc z analýzy rodičovských rolí, ruší princíp materskej preferencie a zavádza v plnom rozsahu dvojrodičovstvo, teda rovnocenné rodičovstvo. Ruší zásadu materskej preferencie v prospech výberu neutrálneho postoja, pokiaľ ide o rodiča, ktorému bude dieťa zverené do starostlivosti, namiesto toho sa bude riadiť starostlivosť a zverenie dieťaťa iba snahou o dosiahnutie jeho najlepšieho záujmu.

Preložila a upravila: Zdenka LACKOVÁ

Ilustračné foto: Peter Benko

DETI V TALIANSKU TO MAJÚ S RODIČMI ŤAŽKÉ ROVNAKO AKO NA SLOVENSKU

Rozvod je vecou dospelých, pritom najbolestivejšie  zasahuje do života detí. Tých sa však nikto nepýta, ako usporiadať život rodiny po rozpade. Názor dieťaťa sa nezisťuje buď vôbec, alebo len účelovo. Tak, aby doplnil mozaiku už vopred jasných stanovísk. Rozvod robí z dieťaťa často zbraň v boji rodičov, mení identitu dieťaťa a zatláča jeho skutočné city a potreby kamsi hlboko do podvedomia. Rozvod sa stáva majetkových sporom o to, kto je majiteľom lásky dieťaťa. Namiesto toho, aby otec a mama premýšľali, ako lásku znásobiť, aby ich neschopnosť udržať rodinu pohromade, deťom ublížila čo najmenej. Rodičovský vzťah je, bohužiaľ pominuteľný, no rodina je navždy. Je to všade rovnaké, alebo jestvujú rozdiely medzi krajinami, kultúrami, medzi odlišnými tradíciami a sociálnymi podmienkami. Spýtali sme sa vplyvnej talianskej advokátky Chiary Ingenito, ktorá sa nedávno stala aj čestnou členkou Rady pre práva dieťaťa. Rozhovor s Chiarou viedla Zdenka Lacková.

Advokátka

Advokátka Chiara Ingenito. Foto: archív ChI

  • Ako, na základe vašich skúseností z realizácie rodinného práva, vidíte problematiku skúmania názorov dieťaťa pred súdom. Ako účastníka rozvodového konania?

Vypočutie dieťaťa je jedným z najchúlostivejších okamžikov v procese separácie. Preto sa musí dbať o to, aby dieťa v dôsledku toho netrpelo. Aby nezažívalo nijakú traumu. Každý súd by mal mať vypočúvaciu miestnosť na vypočutie detí, v ktorej sa vytvorí atmosféra pohody. Pre dieťa každého veku. Mali by tam byť napríklad hračky, veci na kreslenie a podobne. Samotné vypočutie by mal robiť skúsený psychológ. V Taliansku máme presné pravidlá, ako dieťa vypočuť, ako klásť otázky a aké otázky sú prípustné, aby nebola narušená fyzická ani psychická vyrovnanosť dieťaťa. Veľmi citlivo sa musí vypočutie robiť, ak ide o pravdepodobnú obeť zneužívania. Dieťa je často jediný svedok toho, čo sa stalo, a preto je jeho autentická výpoveď veľmi dôležitá. Preto u nás môže takýto úkon robiť iba skúsený súdny psychológ. Robí presné záznamy, musí sa pridržiavať stanovených postupov a – napríklad – využívať povedzme bábiky, ako niečo, prostredníctvom čoho sa dieťa odosobní od prežitej traumy.

  • Dieťa zvykne veľmi ľahko podľahnúť manipulácii, jeho názor nemusí byť zakaždým autentický. Stretávate sa s takými situáciami?

Bohužiaľ, prípady manipulácie dieťaťa sú stále častejšie. V Taliansku nie je systém pomoci rodinám veľmi funkčný, ak hovoríme o ochrane rodiča, s ktorým musí dieťa začať spolupracovať. Systém nijako problém nerieši. V poslednom čase som mala viac prípadov, kedy otec trpel odlúčením od vlastných detí, stratila sa jeho rola dôležitej osoby a dokonca aj vinou toho, že ho neochránia ani súdne rozhodnutia. Jednoducho sa nerešpektujú. Súd rozhodne, že deti sa musia stretávať s otcom za neutrálnych podmienok, no svojho potomka nevidí aj niekoľko mesiacov.

  • Syndróm zavrhnutého rodiča? Aký je váš pohľad na túto sociálnu patológiu, o ktorej sa vedú vášnivé debaty.

Otázka syndrómu zavrhnutého rodiča sa javí, ako veľmi problematická. V skutočnosti, ak sa tento syndróm vyskytne u mladistvých, spôsobuje obrovskú psychickú záťaž a veľký odstup od tzv. zavrhnutého (odcudzeného) rodiča. V Taliansku spôsobuje problémy to, že syndróm nie je kvalifikovaný ako ochorenie. Chýba jasná definícia, a preto systém nedokáže účinne reagovať, ak sa zistí, že dieťa trpí syndrómom zavrhnutého rodiča. Na syndróm sa treba odvolávať len vtedy, ak bol diagnostikovaný, aby sa stav dieťaťa v sporoch medzi rodičmi nezneužíval. Často sa totiž na zdôvodnenie odmietania rodiča používa argumentácia syndrómom aj vtedy, keď sa prítomnosť syndrómu nezistila. Alebo sa operuje so syndrómom, súdne konanie sa predlžuje, preferenčný rodič bráni stretnutiam dieťaťa s odcudzeným rodičom, a ten sa stáva pre dieťa stále viac cudzincom.

  • Odmietanie rodiča sa spája s traumami z domáceho násilia. Aké sú vaše skúsenosti s touto agendou?

S prípadmi domáceho násilia sa stretávam neustále. Skutočne je veľmi časté. Zvyčajne ide o ženy, ktoré sa obracajú na advokátov, vyhľadávajú pomoc. Nielen právnu, ale oveľa širšiu pomoc – psychologickú, morálnu… Moja advokátska kancelária pôsobí ako sieť odborníkov z rôznych profesií, ktoré obeti domáceho násilia vedia pomôcť – sú to odborníci na rodinné, či trestné právo, psychológovia alebo psychiatri. Vytvorili sme akýsi komplexný systém ochrany klienta.

  • Mnohí namietajú, že obvinenia z domáceho násilia bývajú aj falošné.

Muž i žena, často z hnevu, preháňajú a zľahčujú svoje správanie. Až dokiaľ sa nezvážia všetky podrobnosti o domácom násilí. Správanie je síce závažné, no nejde o domáce násilie. Skutkovú podstatu treba prebrať s právnikmi. Oni vedia vec posúdiť. Inak hrozia rôzne právne riziká a dôsledky. Aj vo vzťahu k určovaniu opatrovníctva detí.

  • Dôvodom na zverenie detí rodičom, je schopnosť sa o ne postarať. Stretli ste sa s prípadmi, kedy sa rodič nedokázal o dieťa postarať?

Nie je obvyklé, aby sa rodič nedokázal o svoje dieťa postarať. Skôr naopak, stretávam sa s prípadmi, kedy rodič, pre svoj hnev k bývalému partnerovi, doslova ohrozoval starostlivosť o dieťa. Alebo som mala klientov – rodičov, príliš zahľadených do seba. Dieťa rodiča napríklad požiada o pomoc pri domácej úlohe, a on ho s hrubou urážkou odmietne, lebo sa práve venuje komunikácii na sociálnej sieti…

  • Stal sa vám prípad, že by ste sa dohodli s advokátom protistrany na obsahu rodičovskej dohody, aby ste zefektívnili rodičovský spor? 

Nie vždy panuje medzi kolegami advokátmi plodná a aktívna spolupráca. Naopak, ak už je separačná zmluva medzi rodičmi, vtedy ja dohoda medzi advokátmi jednoduchá. Stáva sa, že v deň prezidentského vypočutia jeden z advokátov zmení názor a trvá na súdnom odlúčení. (V Taliansku je to tak, že v prítomnosti sudcu sa spíše zápisnica, a na jej základe prezident povoľuje manželom, aby žili oddelene – separato. Tento úkon predchádza oficiálnemu rozvodovému konaniu.) Najnovšie platí zákon z roku 2014, podľa ktorého sa môže separačná zmluva uzatvoriť aj bez sudcu. Ide o tzv. asistované dohodovacie konanie, a advokáti sú zo zákona povinní spolupracovať a dohodnúť sa. (Asistované dohodovacie konanie je inštitút talianskeho práva, ktorý je založený na tom, že spory sa riešia dohodou o záväzkoch, aby sa dosiahol zmier.)

  • Majú talianski otcovia záujem o zverenie detí do ich starostlivosti?

Donedávna sa preferovala najmä matka. Aj u detí, ktoré neboli až také maličké. (Tzv. materská preferencia.) Matka sa preferovala ako „genitore collocatorio“ (genitore collocatorio je právnický výraz pre rodiča, s ktorým dieťa žije. Collocatorio je označenie preferenčného rodiča po rozvode. V Taliansku existuje stav – vydatá, ženatý, rozvedený/-á, a separato – odlúčený/-á, ako fáza pred oficiálnym rozvodom). Toto pravidlo už neplatí. Rodič, ktorému súd zveril dieťa, musí dbať o najlepší záujem dieťaťa. Žiaľ, otcovia sú, napriek tomu, obeťami. Napríklad v prípade striedavej starostlivosti. Ak je „genitore collocatario“ matka, otec dieťaťa vo veku do 3 rokov nemá možnosť, aby dieťa u neho cez víkend prespávalo…

  • Ako hodnotíte nedávny výrok rímskeho súdu, ktorým súd odsúdil matku za to, že sa pred dieťaťom vyjadrovala o otcovi neprístojne? (Matka dostala pokutu 30 tisíc eur s upozornením, že ak nezmení svoje správanie, súd nariadi zmenu starostlivosti – dieťa zverí otcovi.)

Ide o historické rozhodnutie. Súd ním ukotvil právo dieťaťa na oboch rodičov a chránil najlepší záujem dieťaťa aj za cenu represívneho opatrenia – sankcie. Zmyslom tohto rozhodnutia je odradiť rodičov od zlého správania, ktoré spočíva v tom, že odsudzuje druhého rodiča a robí ho v očiach dieťaťa zlým.

  • Čo by ste poradili rodičom s malými deťmi, keď sa rozvádzajú?

Radím im – vždy sa usilujte o dohodu. Ak sa aj neviete dohodnúť, rešpektujte záujmy dieťaťa na tzv. dvojrodičovstvo. To znamená dostatočný kontakt a strávený čas s obidvomi rodičmi, primerané životné podmienky a zabezpečenie všetkých potrieb dieťaťa, ktoré rastú súčasne s dieťaťom.

Preklad: Zdenka Lacková, upravil: Jozef Tinka

 

Láska je pre deti istota

ZÁKLAD JE LÁSKA – AK JU DETI MAJÚ, CÍTIA SA BEZPEČNE

Andrej Buchamer je od leta roku 2015 generálnym riaditeľom spoločnosti ASBIS, ktorá je popredným distribútorom IT techniky. Predtým pôsobil vo funkcii obchodného riaditeľa. Na pozíciách vo vrcholovom manažmente veľkých firiem pôsobí už dlhé roky. Človek by preto očakával pragmatického manažéra, ktorý svoje city na verejnosti neprejavuje. No Andrej Buchamer sám seba vidí predovšetkým ako otca. Je otcom dvoch malých detí, a je rozvedený. Z manželstva má chlapca a dievčatko. A, ako sám tvrdí, na to, aby boli deti spokojné, treba deťom dávať lásku a vychovávať ich s porozumením a rešpektom. Ako človek citlivý, ako človek s veľkým srdcom sa zaujíma o osudy aj iných detí, a preto pôsobí ako ambasádor Rady pre práva dieťaťa. Zaujímali sme sa o jeho názory na život rodiny po rozvode.

Čo vo vás evokuje slovo „rodina“?

Samozrejme, všetkých členov rodiny. Rodina je asi najmä o rodičoch, a o ich deťoch. Isteže, širšiu rodinu tvoria aj súrodenci a starí rodičia, no pre mňa sú základom rodiny deti.

Sú pre vás dôležité rodinné vzťahy, aby ste všetci spolu vychádzali?

Jednoznačne.

Máte za sebou komplikovanejšiu osobnú situáciu. S matkou svojich detí ste sa rozviedli. Kedy je najvhodnejšie deťom oznámiť, že sa schyľuje k rozvodu? Ako im takú bolestivú situáciu oznámiť?

Čo najskôr. Už malé deti, napríklad v predškolskom veku, emócie veľmi citlivo vnímajú. Aj keď sa rodičia snažia svoje problémy pred nimi skrývať. Sám som bol mnohokrát doslova šokovaný z reakcií detí, keď sme, ako rodičia, za nimi prichádzali postupne, aby sme im  citlivo vysvetlili, že ako rodina už budeme žiť inak ako doteraz. Vyčkávali sme na ten správny moment, a keď sme cítili, že prišiel a vysvetlili im, čo nás čaká, tak sa deti zatvárili, akože o čom nám rozprávame, to predsa dávno vieme.

Deťom treba o rozvode povedať čo najskôr. S ohľadom na ich vek, zrozumiteľným  spôsobom a tak, aby sme im neublížili. Rozpad rodiny je síce vždy ťažká životná situácia a bolesti sa nie vždy dá predísť. Už samotný fakt, že sa rodičia rozvádzajú, dieťa stresuje. Preto súčasne s tým, ako dieťa prijme túto informáciu, musia rodičia prejaviť k nemu veľa lásky, aby sa mohlo o nich oprieť, a dokázalo novú situáciu spracovať.

Neviem prečo, ale rozvodová téma sa spoločensky tabuizuje, pritom rozvod nie je, žiaľ, nijaká výnimočná vec. Rozvod je súčasťou bežného života, a preto by sme sa mali naučiť s tým žiť. A najmä – musíme sa naučiť správať sa k deťom  aj po rozvode tak, aby cítili, že napriek rozchodu rodičov, sú v ich vzťahu k rodičom nič nezmenilo. Obaja, otec i mama, sú tu len a len pre deti. Rozvod je síce pre deti zlý, ale ešte vždy môže byť lepšie. Netreba sa vzdávať. Šťastie môže rodina zažívať, aj keď sa okolnosti spolužitia zmenili. Oveľa dramatickejšia, ako rozvod, je  trvalá strata niektorého z rodičov.

Rozvod je poznačený spoločenskými predsudkami, ktoré nemusia byť správne za každých okolností. Mojich rodičov napríklad vychovávali v duchu, že rozvod je zlý, a že rodičia musia zostať spolu za každú cenu. Kvôli deťom. Nejde však o pretvárku? Aj voči deťom. Dieťa potom dostáva do vedomia akúsi šablónu pre život. Hovorím však len za seba.

Je komunikácia medzi rodičmi a deťmi z rozvedených rodín dôležitejšia, ako v prípadoch, keď je rodina úplná? Dieťa, bez ohľadu na vek, vždy vycíti, ak ho rodič nemá rád.

Komunikácia je dôležitá vždy, či sú rodičia spolu alebo nie sú spolu. Lenže dieťa nemusí byť pripravené rozprávať sa za akýchkoľvek okolností, nemusí mať práve náladu na rodičovské názory. Vtedy ho treba rešpektovať. Inak sa môže stať, že dieťa bude pociťovať tlak, čo vytvára u neho stres; a to nie je dobre.

Vraveli ste, že dieťa si môže myslieť, že ho rodič nemá rád. Môže. A má na to absolútne právo. Lenže rodič by sa mal správať tak, aby svoju lásku prejavil presvedčivo. Nie však spôsobom, že mu bude o tom neustále rozprávať. Musí dať dieťaťu najavo, že je tu preň vždy, keď rodiča potrebuje. Dieťa musí nadobudnúť pocit istoty. To je kľúčové. Preto musí lásku rodiča reálne cítiť. Nie je to len o slovách. Veľa rodičov, a je to aj o mne, zachádza paradoxne do prehnanej empatie. Čo takisto nie je správne. Každý príbeh je však jedinečný.

Moja dcéra bola maličká, syn bol o málo starší. Keď som videl, že syn nie je v pohode, spýtal som sa ho, či sa chce rozprávať. Keď nechcel, rešpektoval som to. Postupne začal komunikovať. Dieťa vie v takej situácii povedať čokoľvek, netreba to brať osobne. Keď môj syn začal ten priestor na komunikáciu využívať, nastali rapídne zmeny. Začalo sa mu uľavovať, pôsobilo to na jeho správanie v škole, aj na jeho sebadôveru a vnútorný pokoj. Na konci každého dňa kontakt s dieťaťom končí, a ráno opäť začína, láskou. Keď svoje dieťa ľúbite, a ľúbite ho tak naozajstne, čisto, tak si neviem predstaviť, čo by dokázalo vzťah s rodičom zlomiť. Vtedy ani druhý rodič nedokáže zlikvidovať lásku a vzťah medzi dieťaťom a rodičom.

Nič nie je čiernobiele. Ak otec hovorí, že mu matka bráni v kontakte s vlastným dieťaťom, zjavne niečo vzdáva. Poznám mnoho prípadov vo svojom okolí, kedy matky alebo otcovia neboli dostatočne silní, a vzdali sa kontaktu so svojim dieťaťom. Veľa z nich sa však iba skrýva za argument, že mu druhý rodič kontakt neumožňuje.

Aký máte názor na starostlivosť o deti po rozvode? Čo je z vášho pohľadu najlepšie a ako vnímate striedavú starostlivosť?

Citový úspech a naplnenie potrieb detí v rozpadnutých manželstvách nie je o rodičoch – je to o jednom rodičovi s deťmi, a o druhom rodičovi s deťmi. Ideálne je, ak sú obaja rodičia schopní  kráčať popri deťoch a odložiť vzájomné negatívne emócie.

Striedavá starostlivosť je široký pojem. Mám pocit, že na Slovensku panuje dogma: týždeň musí byť dieťa u matky, a týždeň u otca. No môže to dobre fungovať aj inak. V mojom prípade sa striedame na víkendy, a medzi tým mám dva – tri dni deti ja, alebo ich mama. Zvykli sme si na tento režim, a vyhovuje všetkým. Striedame sa, a rešpektujeme, kde chcú deti byť. Za tri roky som nezaregistroval, že by nastali nejaké negatívne emócie.  Ale, opäť zopakujem, základ je láska. Keď ju deti majú, sú spokojné. Hoci len u jedného rodiča, láska musí byť. Akonáhle dieťa cíti lásku, cíti aj istotu.

Ste generálnym riaditeľom úspešnej spoločnosti, to si určite vyžaduje veľa času a práce. Ako sa venujete deťom? Kam radi chodíte?

Čas spolu trávime úplne bežne, ako hociktoré iné rodiny. Niekedy sme doma, niekedy ideme na výlet, inokedy k rodičom. Faktom je, že sa mi zásadne zmenil život. Keď sme žili v  pôvodnom vzťahu, tak som s deťmi trávil akosi menej času. Každý sa s nezhodami vyrovnáva po svojom. Ja som to riešil tak, že som sa snažil byť doma čo najmenej. Bolo mi za ťažko konfrontovať sa s problémovou situáciou a emóciami doma.

Keď sme sa s bývalou manželkou oddelili, deti som začal vnímať intenzívnejšie. A mám pocit, že dnes som s nimi viac, ako pred tým. Prácu mám síce náročnú, ale všetko je otázkou priorít. Deti sú moja priorita číslo jedna. A všetko ostatné prispôsobujem tomu. Vždy sa to dá. Našiel som spôsoby, ako zefektívniť svoju prácu, aby som mohol odísť z práce skôr, za deťmi. Veľa za deťmi cestujem. V aute strávim minimálne hodinu ráno, a hodinu večer. Ale aj ten čas v aute si s deťmi hrozne užívam. Je to super! Púšťame si pesničky. Každý si postupne vyberie čo chce. Smejeme sa. Kričíme. Deti sa škriepia. Zažívame hrozne veľa pozitívnych emócií. Pokiaľ sme spolu, je úplne jedno, aj mne, aj deťom, či sedíme na gauči, na posteli alebo sa vezieme v aute.

Každý má možnosti zariadiť si život tak, aby bol spokojný. Otázkou je, či je ochotný pre to niečo urobiť. Je to jednoduchšie, ako by si človek predstavoval. Všetko sa dá krásne vybalansovať, a veľa vecí viem životu s deťmi prispôsobiť. Keď pripravujeme rôzne akcie a eventy, plánujem ich podľa svojho diára, a prispôsobujem ich tak, aby som nenarušil režim stretnutí s deťmi.

Text: Rebeka Tomčíková, Barbora Škulová; foto: Eva Jonisová