Monthly Archives: apríl 2016

MUDr. Anna Kováčová - Habovštiaková

TAM, KDE DIEŤA CÍTI LÁSKU, TAM MÁ DOMOV

Každé siedme dieťa trpí psychickou poruchou v dôsledku zlých vzťahov medzi rodičmi. V rokoch 2010 až 2014 navštívilo detského psychiatra 153 000 detí v priemere dva až trikrát. Asi 40 000 detí trpí epidémiou syndrómu zavrhnutého rodiča a takmer každé druhé dieťa žije v neúplnej rodine. Desivé čísla, ktoré odhaľujú, že deti sú vo vážnom ohrození a rodina vo veľkej kríze. Napriek tomu sa tejto problematike nevenuje primeraná pozornosť. Problematika domáceho násilia na deťoch podlieha predsudkom, súdy rozhodujú podľa matriarchálnych princípov, spoločné rodičovstvo sa nedoceňuje a úloha otca v živote každého dieťaťa sa marginalizuje. Oslovili sme preto poprednú odborníčku na duševné zdravie detí – detskú psychiatričku MUDr. Annu Kováčovú – Habovštiakovú z Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou na bratislavských Kramároch a spýtali sme sa čo deti prežívajú, keď sa otec s mamou znenávidia.

RPPD: Ako deti prežívajú rozpad rodiny? Má rozchod rodičov nejaký vplyv na ich duševné zdravie?

Dnešná spoločnosť je sebecká a orientovaná na pôžitok. Otázky rozvodu vyvolávajú veľké diskusie medzi tými, ktorí rozvodu pripisujú škodlivé dôsledky a ktorí rozvod nevidia tak čierne. Mnohí si myslia, že rozvod treba uprednostniť pred nerozpadnutou rodinou s konfliktami. Na otázky tohto druhu možno takisto odpovedať štatistikami, či napr. majú deti z rozvedených rodín poruchy správania, ťažkosti v škole, problémy s vlastnou identitou, so založením vlastnej rodiny. Na túto tému sa veľa zistilo i publikovalo. No je faktom, že dnes sa tisícky detí musia adaptovať na osobitosti rozpadnutej rodiny a tento boj nikdy nie je dopredu vyhratý. Aj keď sa mnohým podarí z neho vyviaznuť bez podstatných následkov, u mnohých rozpad rodiny zapríčiní hlboké poruchy aj na celý život. Práve detskí psychiatri majú svoj pohľad na utrpenie detí po rozvode. Odpovedajú: samozrejme, že rozvod je stresujúci. No všetko záleží aj od prežívania rodičov, od ich charakteru, od citového založenia dieťaťa. Čím je dieťa múdrejšie, citlivejšie a vnímavejšie, tým má väčšie problémy. Dnes však nad otázkami rozvodu visí tabu. Podľa mojich skúseností predovšetkým biologické danosti nemožno poprieť. Dieťa raz navždy získava gény od jedného i od druhého rodiča. V tom zmysle je geneticky „telom“ podľa dvoch genetických matríc – a tie sa prejavujú navonok.

Definitívne odlúčenie rodičov berie dieťaťu právo na citovú istotu, pevné zázemie, právo na otca a na matku, v rodine má každý z nich dôležitú a nezastupiteľnú úlohu.

RPPD: Problémy sa dotýkajú len malých detí, alebo aj adolescentov?

Osobitne sú zasiahnutí adolescenti, ktorí „hľadajú samých seba“ už vzhľadom na vek. Potrebujú zaradiť sa do sledu po sebe idúcich generácií, vedieť, odkiaľ pochádzajú, kde sú ich korene, kde majú pôvod, kto sú ich predkovia. Hľadajú svoju identitu. Potrebujú mať pocit stability a oporné body. Neistota plodí úzkosť. Aj u malých detí sa po rozvode vyskytuje vyššia miera afektívnych anxióznych porúch. Ak sa nemôžem spoľahnúť na rodičov, na koho teda? Rozvod môže zanechať dieťa v pocitoch neistoty, s ktorými sa musí naučiť žiť. Dospievajúci preto pri rozvode akoby strácal zem pod nohami, neraz i zmysel života. Treba mu aktívne pomôcť.

RPPD:  Je rozvod osobná vec rozchádzajúceho sa páru, alebo je rozpad rodiny aj problémom spoločnosti ako takej?

Ak sa rozpadá rodina, trhá sa i sociálne tkanivo spoločnosti. Jeden atóm rozbíja ďalšie a ďalšie. Rozídení rodičia dávajú vlastným deťom vzor, akoby manželstvo nebolo až taká vážna vec, alebo, že nie je možné odpustiť. Hoci, samozrejme i tu, je veľa nevinne a zbytočne trpiacich, predovšetkým žien. Každý prípad však prebieha v iných okolnostiach, zahŕňa rozličné charaktery, poľahčujúce, či priťažujúce dôvody. Nikomu nemožno „stúpať do svedomia“, nikdy to nerobím. Ak jeden z partnerov prejavuje vážne osobnostné a charakterové odchýlky, nepracuje na sebe, nezlaďuje sa s druhým partnerom, utrpenie neraz vyústi až do neznesiteľných situácií, ktoré musí spoločnosť riešiť, pretože rozvod banalizuje a mediálne podporuje. To je priam spoločenská pohroma dnešných čias.

RPPD:  Vyskytuje sa názor, že deti by nemali byť izolované od rodinných sporov. Ako vidíte deti medzi sporiacimi sa rodičmi?

Ak nezhody rodičov prebiehajú pred deťmi, práve to ich najviac stresuje. Z nášho pohľadu je ďalej priam neodpustiteľné, ak rozchádzajúci sa manželia používajú svoje dieťa ako zbraň proti sebe navzájom, ako pingpongovú loptičku, s ktorou sa zahrávajú. Ak sú sami nezrelí a zraňujú dieťa. Niekedy mám pocit, že by som im do rúk nedala ani mačiatko, nie to dieťatko. Pre nás samých je stresujúce, keď vidíme, že dieťa je pomaly múdrejšie ako rodič v tom zmysle, že prejavuje pochopenie, lásku k obidvom, usiluje sa ich zastávať, vinu berie na seba, chce ich zmieriť a pod. I to je veľmi charakteristické, že menšie deti trpia ťažkosťami a namýšľajú si, aké sú zlé, že práve ony sú príčinou rozvodu rodičov. Vzťahujú na seba drobné chyby, sú nešťastné majú sekundárne poruchy správania, bijú sa, pomočujú sa, neraz sú veľmi agresívne, trpia nespavosťou a pod.

RPPD:  Aké najčastejšie zdravotné problémy majú deti z rodín v kríze?

Sú to najmä poruchy správania, ba až fyziologické poruchy. U starších je väčší sklon k užívaniu psychoaktívnych látok, alkoholu, prejavujú sa depresie, ktoré často hraničia so sebapoškodzovaním, apelatívnymi, demonštratívnymi, ba i skutočnými pokusmi o samovraždu. Pravdaže, časté sú aj iné afektívne poruchy, neurotické stavy, poruchy príjmu potravy, somatické ťažkosti, kde sa dieťa dostane napr. na inú kliniku ako je naša, napr. na chirurgiu, s podozrením na zápal slepého čreva, no v pozadí sú len nejasné bolesti brucha. Poruchy správania a emočné poruchy bývajú zhoršené u detí s hyperkinetickou poruchou. Uvádza sa tiež, že v rodinách bez otca, vrátane detí z rozvedených manželstiev, sú ťažké dôsledky; napr. desaťkrát častejšie bývajú vylúčené zo škôl, ako iné deti, dostanú sa skôr do nápravného zariadenia, až 20-krát častejšie majú problémy so správaním. Častejšie sa stanú závislé od drog, päťkrát častejšie im hrozí, že budú chudobné, skôr otehotnejú a budú sa skôr vydávať, resp. porodia predčasne. Ľudia sa veľmi mýlia, ak si myslia, že jeden rodič môže rovnako dobre vychovávať deti ako dvaja.

RPPD: Majú deti šancu dostať sa po rozpade rodiny a po prežívaní konfliktov medzi rodičmi opäť do pohody?

Najťažším štádiom je prvý rok po rozvode, v ktorom má väčšina detí problémy. Čím väčšia strata pre dieťa, tým bude náchylnejšie na depresiu, úzkosť a nevyrovnanosť. Niektoré deti sa z toho stavu zbierajú po celé roky. Všetko však záleží od podmienok, podpory a povahy dieťaťa.

RPPD: A dá sa vôbec nejako dieťaťu pomôcť v takej situácii?

Je veľa spôsobov ako pomôcť, už len vysvetľovaním, že dieťa nikto neprestáva mať rád. Treba mať dostatočný kontakt s rodičmi dieťaťa a umožniť mu udržiavať väzby s oboma rodičmi. Vždy je vhodné, ak iní dospelí kompenzujú trvalou starostlivosťou, láskou a opaterou to, čo sa dieťaťu nedostáva. Rodina i starí rodičia môžu urobiť veľa, ak sa nepridávajú na niektorú stranu, neutekajú na to alebo ono bojové pole, ak sa tak „ako v Červenom kríži starajú o ranených“. Nikdy by nemali kritizovať rodičov v prítomnosti dieťaťa. Mali by sa podporovať vzťahy detí i s druhými starými rodičmi. Nikdy nie je dosť ľudí, ktorí dieťa milujú. V mojej praxi vykonávam v tomto smere psychoterapeutické pohovory, môžem rodinám poskytnúť pomoc pri získavaní rozumného náhľadu, v odreagúvaní sa, no hlavnou starosťou v ambulancii je psychofarmakologická liečba podľa diagnóz dieťaťa.

RPPD: Môže byť riešením späť získania duševnej pohody dieťaťa striedavá starostlivosť oboch rodičov?

Bohužiaľ, psychiatrická ambulancia nie je miestom, kde možno hlásať „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ My liečime dôsledky na dieťati. Podporujeme kontakt s oboma rodičmi tam, kde to je možné. Ak sa rodičia dohodnú na striedavej starostlivosti, je to ten lepší prípad, ale v praxi to nebýva ľahké uskutočniť. Jeden rodič by mal podporovať kontakt s druhým a navzájom by sa mali vyhýbať nepríjemným konfrontáciám. Istotne, pre dieťa to nie je ľahký spôsob života, ale je prijateľnejší ako dnes bežná „strata otca“. Spoločnosť bez otcov je  spoločnosťou bez autority. Rastú v nej „ženou vychovávané“ typy chlapcov. Niekedy sú okolnosti také, že rodičia napriek dobrej vôli nedokážu spolu žiť. No dieťa je veľmi prispôsobivé. I tu platí dôležitosť hierarchie hodnôt. Na prvom mieste vzťahy, potom ostatné záležitosti, materiálne hodnoty, bývanie, cestovanie, peniaze a pod. Rodičia sa nepomýlia, ak dajú na prvé miesto vzťah k dieťaťu, záujem, venovaný čas a pod. Nech sú až potom iné veci v hodnotovom rebríčku na rade. Tam, kde dieťa lásku cíti, tam je domov. Otec môže dať dieťaťu mnoho, ak je dôsledný, spoľahlivý, chodí načas a pod. Ak to nerobil popri jeho matke, dokáže to popri inej žene? Pre deti by situácia po rozvode mala prinášať čo najmenej zmien.

RPPD:  Ako by sa mali rodičia postaviť k svojmu rozchodu, aby svojmu dieťaťu čo najmenej rozpadom rodiny ublížili?

V prvom rade by mali rozvádzajúci sa rodičia zachovať pravidlá zdravého rozumu a triezvosť. Pretože pod tlakom emócií robia často neuveriteľné nezmysly, škodia dieťaťu. Nie je ľahké vo všeobecnosti určiť pravidlá, keď rozvod samotný vo svojej podstate porušuje základné pravidlo, že dieťa chce oboch, otca i matku. Potrebuje matkinu nežnosť a otcovu autoritu. Ak žena nie je pripravená na poslanie matky, ak je muž iba nezodpovedný „trvalý adolescent“, nech sa nedávajú na rodičovskú cestu. Dôkladná príprava na manželstvo je najlepšia prevencia a v našej spoločnosti tak veľmi chýba!

RPPD:  Čo môže pri intervencii urobiť štát, aby pomohol deťom v ťažkej rodinnej situácii?

Budeme, bohužiaľ, čím ďalej tým viac, potrebovať rodinných terapeutov. Rovnako aj rodinných mediátorov. Poradcov, psychológov, atď. by som však videla radšej v predmanželských a manželských poradniach. Zásadne: budúcich rodičov treba učiť, že vstup do manželstva a darovanie nového života dieťaťu je nadovšetko zodpovedná úloha, na ktorú sa pripravuje rodina. Vôbec to nie je ľahké a táto námaha je celoživotná, ale môže priniesť veľmi veľa šťastia a uspokojenia.

Právo detí 1

Práva detí očami detí – VYHODNOTENIE 2016

Dostali sme 1 000 príbehov detí z 220 škôl a dozvedeli sme sa po čom detské duše túžia. Súťaž Práva detí očami detí  hodnotíme ako veľký úspech, na ktorom majú priamu zásluhu aj stovky učiteľov základných škôl z celého Slovenska. Ďakujeme v mene detí.

Literárna súťaž sa už vo svojom premiérovom ročníku stala najväčšou literárnou súťažou na Slovensku vôbec a priniesla neskutočne veľa poznatkov o tom, čo deti trápi a na čo, ako dospelí, často zabúdame. Detské príbehy sa stali pre Radu pre práva dieťaťa cenným zdrojom poznatkov a informácií, ktoré budeme vedieť využiť pri praktickej ochrane práv detí.

OCENENIA:

I.

Radi by sme poďakovali všetkým učiteľom, ktorí sa podieľali na spoluorganizovaní súťaže tým, že pripravili žiakov a poslali súťažné príspevky. Každému pošleme grafický list za podmienky, že nám oznámite tieto údaje: (1) meno učiteľa/ky, (2) názov a sídlo školy, najneskôr do 30. apríla 2016.

II.

Každá škola, ktorej žiaci sa zúčastnili súťaže, získa grafický list za spoluorganizáciu súťaže, signovaný predstaviteľmi Rady pre práva dieťaťa – Slovenská republika, Fakulty masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a Nadácie Volkswagen.

III.

Každá školská trieda, z ktorej bol ocenený autor/autorka získa exkurziu do televízneho a filmového štúdia FMK UCM. Žiaci sa oboznámia s televíznou a filmovou tvorbou a budú besedovať so známym filmovým režisérom, filmovou a divadelnou herečkou, moderátorkou a inými, najmä mladými novinármi. Škola a žiaci získajú reportážnu nahrávku na CD z exkurzie zdarma + úspešnú rozprávkovú e-knihu „Ako Červená čiapočka noviny čítala“.

IV.

Každá škola, ktorá má ocenených žiakov, dostane zdarma knihu „Deti nahlas“, ktorá bude obsahovať o. i. výber najlepších prác. Kniha bude koncipovaná tak, aby sa mohla využívať ako učebná pomôcka. Okrem toho získa aj úspešnú rozprávkovú e-knihu „Ako Červená čiapočka noviny čítala“.

V.

Každá škola, ktorá sa zapojila do literárnej súťaže aspoň jedným súťažným príspevkom získa zdarma e-knihu Deti nahlas a úspešnú rozprávkovú e-knihu „Ako Červená čiapočka noviny čítala“.

VI.

Každá škola, ktorá poslala viac príspevkov do súťaže, získa grafický list „Škola priateľská k deťom“. Podmienkou je napísať žiadosť a uviesť zoznam odoslaných prác. Organizátori zoznam spárujú s vlastnou evidenciou a vystavia grafický list.

VII.

Ocenení autori (uvádzame v abecednom poradí bez uvedenia umiestnenia a kategórie; dôvodom je, že informáciu zverejníme až počas ceremoniálu na Smolenickom zámku, aj kvôli médiám, aj kvôli tomu, aby deti vopred nevedeli po aké ocenenie si pôjdu J ):

Benčová Radka (10 rokov) – Katolícka spojená škola sv. Vincenta de Paul, LeviceBielený Jakub (9 rokov) – Základná škola Zarevúca, RužomberokHorecká Alžbeta (14 rokov) – Základná škola Hany Zelinovej, Vrútky Hrušková Nikola (14 rokov) – Základná škola s materskou školou, Nová Bystrica – Vychylovka, okr. Čadca ● Minárová Lea (13 rokov) – Základná škola Štefana Moyzesa, Tesárske Mlyňany, okr. Zlaté Moravce ● Tóthová Rebeka (10 rokov) – Základná škola, Sirník, okr. Trebišov ● Turcsek Patrik (15 rokov) – Základná škola Mierová, Želiezovce, okr. Levice

Porota hodnotila štyri kritériá: (1) porozumenie téme, (2) literárnu úroveň, (3) emočnú silu, (4) gramatiku.

VIII.

Ďalšie ocenenia:

  1. 60 autorov bude mať publikované práce v knihe Deti nahlas, ktorá vyjde v tlačenej i digitálnej    forme. Každý dostane grafický list, osvedčujúci spoluautorstvo na knihe.
  1. Každý autor dostane grafický účastnícky list. (V prípade, že váš žiak/žiačka takýto list nedostane, treba vec reklamovať. Môže dôjsť k nejakej neúmyselnej chybe.)

IX.

Ceny:

LastovičkaKaždý víťaz dostane Krištáľovú lastovičku  (originálny výrobok s certifikátom pravosti, ktorý na zákazku vyrobila svetovo renomovaná firma Preciosa Jablonec nad Nisou. Jeho hodnota je 100.- EUR)

  1. cena v každej kategórii: notebook Acer One 10 s programovým vybavením a  predĺženou zárukou na 5 rokov; v hodnote 240.- EUR
  2. cena: mobilný telefón HTC Desire 320 s predĺženou zárukou 5 rokov; v hodnote 120.- EUR
  3. cena: tablet Lenovo TAB A7; v hodnote 76.- EUR

Okrem toho každý dostane:

a) výpravnú knihu “Nová detská encyklopédia. Vyše 9 000 položiek a štatistických údajov, 2 500 farebných fotografií”
b) grafický list – diplom
c) fotografie z ceremoniálu.

X.

Pripravujeme druhý ročník so zaujímavými prekvapeniami, ktoré prinesú pre školy užitočné benefity.
Okrem toho pripravujeme pre školy veľký projekt, zameraný na praktickú aplikáciu ochrany práv detí, ktorý bude spojený so zaujímavými cenami a s udeľovaním čestných titulov „Škola, priateľská k deťom“.

Ďalšie informácie priebežne na web stránke www.prava-deti.sk

Sue

ZDRAVICA OD DR. SUE CORNBLUTH – SVETOVEJ ODBORNÍČKY NA PROBLÉMY ZNEUŽÍVANIA DETÍ RODIČMI

dr-sue-cornbluthSrdečne pozdravujem Radu pre práva dieťaťa – Slovenská republika. Veľmi sa teším, že sa môžem pridať k vášmu poslaniu a odovzdať svoje vedomosti ohľadne svetovo rozšírenej epidémie, syndrómu zavrhnutého rodiča.

Rozhodla som sa navštíviť vašu prekrásnu krajinu, pretože vaša organizácia zdieľa so mnou rovnaké hodnoty a poslanie, ktorým je pomoc emociálne zneužívaným deťom v úsilí o normálny rodinný život.

Som viac ako nadšená z práce, ktorú Rada pre práva dieťaťa v tomto smere vykonáva. Spoločne sa posúvame vpred malými krôčikmi každý deň, keď pomáhame zneužívaným deťom na ceste k úspechu. Nič z tohto by nebolo možné bez veľkej dávky kvalitne odvedenej práce a skvelých dobrovoľníkov, čo Rada nepochybne má.

Spolupráca s Radou pre práva dieťaťa je pre mňa veľkou cťou a bude pre mňa potešením podeliť sa o moje vedomosti, ako bojovať proti syndrómu zavrhnutého rodiča. Žiadne dieťa by nemalo byť zneužívané kvôli rozbrojom medzi rodičmi.

Ďakujem za vaše pozvanie a teším sa na vaše postrehy aj objavy, aby sme mohli spoločne pomôcť deťom a rodičom, ktorí sú obeťami.

Spoločne môžme vytvoriť lepší svet pre zneužívané deti!

 

dr-sue-cornbluth-autogram

Doktorka Sue Cornbluth pôsobí ako klinická psychologička a profesorka na Temple University v Pennsylvánii, USA. Je svetovo uznávanou odborníčkou na problematiku syndrómu zavrhnutého rodiča resp. emočné zneužívanie detí. Je pravidelným hosťom celého radu televíznych sietí, kde vystupuje v televíznych reláciách o duševnom zdraví; publikuje v Associated Press, US Weekly, Foster Focus Magazine a Huffington Post. Píše stĺpčeky pre uznávaný časopis o rodičovstve Parents Express Magazine. O dr. Sue sa traduje, že „keď sa dieťa dostane do ťažkej situácie, ako je rozvod rodičov, neexistuje lepšia osoba, ktorá dokáže dieťa znovu postaviť na nohy.“ Dr. Sue je nositeľkou ocenenia za najvýraznejšie úspechy žien vo vzdelávaní za rok 2016.

Dr. Sue Cornbluth sa od 1. apríla 2016 stala exkluzívnou spolupracovníčkou Rady pre práva dieťaťa – Slovenská republika, ako jedinej organizácie v Európe! Popri svetových médiách teda práve RPPD bude môcť prinášať on line poradenstvo a webináre tejto uznávanej odborníčky.

Ak chcete poradiť, posielajte svoje otázky na adresu: jozef.tinka@pravadeti.sk.

Obaja rodičia

VEDA VYHRALA NAD NENÁVISŤOU K OTCOM

Na Slovensku trpí psychickou poruchou syndrómu zavrhnutého rodiča najmenej 40 000 detí. Ide o jav, ktorý sa roky snažia rôzne skupiny aktivistov i odborníkov zakrývať, zľahčovať a prehliadať. Napriek tomu, že syndróm veda skúma už celé dekády rokov, napriek tomu, že po celom svete sa o ňom čoraz hlasnejšie hovorí, napriek tomu, že sa jasne preukázalo, že ide o emočné zneužívanie detí, ktoré je v každej civilizovanej krajine dokonca trestné. To, že pre les nevidíme stromy, ešte neznamená, že tie stromy neexistujú. Rozpoznať syndróm zavrhnutého rodiča je fatálne dôležité. Pre deti.

Prinášame príspevok Roberta Franklina z Národnej organizácie rodičov v USA, ktorá sa usiluje o zachovanie puta medzi rodičmi a deťmi po rozpade rodiny. Príspevok bol publikovaný ešte 26. mája 2013, no na aktuálnosti nič nestratil. Robert píše o procese zlegalizovania syndrómu zavrhnutého rodiča tým, že sa charakteristika tejto detskej psychickej poruchy dostala do piateho vydania DSM – katalógu Americkej psychiatrickej asociácie, podobnej ako je európsky MKCH 10 – medzinárodný katalóg chorôb. Sú to lekárske biblie, ktoré definujú diagnózy a ktoré sú pre lekárov záväzné.

K definícii syndrómu zavrhnutého rodiča, obsiahnutá v diagnostickom a štatistickom manuáli Americkej psychiatrickej asociácie

Robert Franklin

 national-parents-organization

Feministky, a ostatní prívrženci protiotcovských hnutí, dlho zubami – nechtami bojovali proti uznaniu syndrómu zavrhnutého rodiča (SZR) ako diagnózy psychickej poruchy detí. Táto opozícia sa vyskytla v mnohých podobách, avšak najviac súperenia sa objavilo kvôli diagnostickému a štatistickému manuálu Americkej psychiatrickej asociácie. Odporcovia trvali na tom, aby SZR nebol zahrnutý v piatej edícii manuálu.

Prehrali a veda vyhrala.

Barbara Kay informuje o tom, že SZR v diagnostickom a štatistickom manuáli nie je síce označený svojim pravým menom, ale obsahuje diagnózu, ktorá v sebe zahŕňa symptomatiku syndrómu zavrhnutého rodiča, a ktorá vychádza z jeho klinického obrazu [1]

Po prijatí piatej edície diagnostického a štatistického manuálu (DSM-V) je SZR už takmer oficiálna porucha. Ako som už spomenul, manuál síce nepomenúva SZR, ale vytvoril novú kategóriu detského emocionálneho/psychického zneužívania. Táto kategória zahŕňa “úmyselné verbálne alebo príznačné konanie rodiča, alebo opatrovníka dieťaťa, ktorého následkom, alebo predpokladaným možným následkom, je značná psychická ujma u dieťaťa.”

Takto formulovaná porucha je samozrejme omnoho širšia, ako definícia SZR, ktorá presnejšie pomenúva stratégie jedného rodiča, podnecujúceho dieťa k zavrhnutiu druhého rodiča. To má za následok poškodenie zdravia dieťaťa; čo síce nie je cieľom programujúceho rodiča, ale devastujúcemu účinku sa pri takejto indoktrinácii nedá nevyhnúť. Je však toho omnoho viac.

Z popisu “vzťahových problémov medzi rodičom a dieťaťom” sa dá vyvodiť ako dieťa vníma zavrhnutého rodiča: pripisuje negatívne vlastnosti zámerom toho druhého rodiča, prejavuje odpor voči nemu, či neodôvodnené zvaľovanie viny na toho druhého, alebo aj bezdôvodný pocit odcudzenia medzi rodičom a dieťaťom.

Ako už Barbara Kay uviedla, nejde síce o presné vymedzenie pojmu SZR, avšak o veľmi blízku charakteristiku tohto patologického javu. Naviac, akýkoľvek odborník z oblasti mentálneho zdravia, ktorý by za normálnych okolností diagnostikoval SZR, môže teraz diagnostikovať “vzťahový problém medzi rodičom a dieťaťom“, a zároveň tak získa súhlas od Americkej psychiatrickej asociácie a jej piatej edície diagnostického a štatistického manuálu. Žiadny právnik na súde nemôže povedať, že by táto diagnóza nespadala pod bibliu Americkej psychologickej asociácie.

Počas zdĺhavého procesu, ktorý viedol k piatej edícii manuálu, sa vyprodukovalo mnoho polemík o rôznych mentálnych problémoch zahrňujúcich aj SZR. Politika publikovania definície SZR prinášala so sebou veľa problémov, utrpenia a nebezpečenstva. To sa stalo jedným z hlavných dôvodov, prečo čítanie medzi riadkami malo za výsledok kompromis medzi vedou a dogmou.

Áno, našli sa aj profesionáli z oblasti mentálneho zdravia, ktorí boli principiálne proti zahrnutiu SZR do piatej edície diagnostického a štatistického manuálu. Preto, napriek tomu, že sa dosiahla zmena, v bežnej tlači a medzi názormi obyčajných komentátorov, syndróm stále akoby neexistoval. Podľa nich, myšlienka SZR útočí na matky a ich výsostné právo prioritnej starostlivosti o dieťa. Ich argumenty proti SZR sa pohybujú od absurdnosti, cez pokrytectvo až po nečestnosť.

Pravdepodobne najviac očierňujúci príklad predniesla Národná organizácia žien USA, ktorá predložila správu o SZR. Niekoľkými slovami presvedčivo, ale absolútne klamlivo, opísala históriu, vedecké pohľady na SZR, rovnako aj na jeho škodlivé účinky na deti a fakt, že uznanie SZR by v konečnom dôsledku mohlo pomôcť aj matkám, úplne zaznala.

Národná organizácia žien všetko berie zo zlého konca. Pravda o SZR je, že vo väčšine prípadov sú to práve matky, ktoré odcudzia dieťa. Príčina je veľmi jednoduchá. V drvivej väčšine prípadov práve matky získavajú právo na opatrovníctvo dieťaťa. Na to, aby dieťa oprávnene zavrhlo svojho rodiča, treba, aby zavrhnutý rodič najskôr s dieťaťom aj nejaký čas strávil. Fakty však hovoria jasne: ak je dieťa 80% svojho času s matkou, otec sa nemá ako odcudziť iba svojim pričinením. Aj keby chcel; pretože celá jeho námaha by jednoducho stroskotala na fakte, že dieťa má dosť času na to, aby si samé uvedomilo, že mama nie je až taká zlá, ako ocko tvrdí.

Nájdu sa samozrejme prípady, v ktorých sú otcovia v pozícii, kedy u detí stratia sympatie vlastným pričinením; a bohužiaľ, s tým už nič nespravia.  Literatúra o SZR predsa nespomína, že odcudzenie od dieťaťa je niečo, čo spôsobujú najmä matky, a nie otcovia.

Národná organizácia žien a ostatné proti-otcovské hnutia sa zvyčajne nezaoberajú vedou, pretože keby sa zaujímali o vedecké poznatky, potom by nikdy neprotestovali proti definícii SZR. Jediné čo ich v skutočnosti zaujíma, je obava z potenciálneho zlepšenia pozície otcov a ich práv pred rodinnými súdmi. Protestujú len z princípu, dôvody si nájdu neskôr.

Dôvody odporcov SZR boli veľmi nepresvedčivé. SZR je údajne sprisahanie skupín, bojujúcich za práva otcov, ktoré sa vraj usilujú odobrať deti od ich ochraňujúcich matiek. Nikdy však nevysvetľujú, čo pojem „ochraňujúce matky“ konkrétne znamená. Alebo: prečo sú niektoré matky tak hrubé, že nanútia svojim deťom strach a nenávisť voči milujúcim otcom? Rovnako nikdy nevysvetlia, prečo by zahrnutie SZR malo byť rafinovanou intrigou, v rámci ktorej sa otcovia snažia ukradnúť deti ich matkám. Evidentne to nedáva žiadny zmysel.

Národná organizácia žien absolútne klame, keď tvrdí, že neexistuje veda, ktorá by potvrdila existenciu SZR. Úprimne: už v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa začal masívny výskum problematiky SZR. Najväčší rozmach v skúmaní SZR nastal v osemdesiatych rokoch minulého storočia, kedy sa nové vedecké poznatky o tomto deštruktívnom jave rozšírili do celého sveta. To je dosť viditeľný pokrok na to, aby sa dal zatratiť len niekoľkými slovami Národnej organizácie žien USA. Fakty totiž hovoria jasne: ak by Národná organizácia žien, i ostatní, usilujúci proti uznaniu SZR, mali jednoznačné argumenty, tak by ich už vytiahli, nemyslíte? Ak si musíte vymýšľať nezmysly, aby ste zdôvodnili svoj názor, potom taký názor nie je hodný podpory.

Žiaľ, obrovská hrôza, ktorú vytvárajú protiotcovské skupiny, nekončí len pri nečestnosti a očierňovaní, no naberá aj radikálny smer proti deťom. SZR je zneužívanie dieťaťa. Toto zneužívanie môže mať dlhodobé následky začínajúce v detstve a pokračujúce až do dospelosti. Prečítajte si popis odcudzeného dieťaťa, napríklad zopár strán od Lindy Gottlieb “SZR: Rodinná terapia a spoločné systematické riešenia k zlepšeniu“. [2] Príbehy o tom, čo všetko sú rodičia schopní spraviť deťom, a následky, ktoré tieto činy spôsobujú, vám postavia vlasy dupkom. Razom zmiznú akékoľvek vaše pochybnosti o neškodnosti SZR. Je nad slnko jasnejšie, že ide o zneužívanie. Tým, že Národná organizácia žien sa vehementne stavia proti legitimizácii SZR, bojuje proti blahu detí. Pokusy odporcov SZR odmietnuť existenciu tejto psychickej poruchy detí v podstate podporuje strašne devastačný proces, ktorý spôsobuje deťom trvalú ujmu na zdraví.

Myslíte si, že nemôže nastať už nič horšie? Môže. V prípade, že sa stanete obhajcom na strane matky a definícia SZR by nebola uznaná, alebo by sa klamlivo opisovala, ako sa o to usiluje Národná organizácia žien, tak by ste v podstate podporili (vo väčšine prípadov matky) v zavrhovaní otcov zo života ich detí. Ak by bola táto kampaň úspešná, tak by sme stretávali kočíkovať už len matky, keďže by boli s dieťaťom nepretržite iba oni. Každé rozhodnutie v spojitosti s výchovou dieťaťa by záležalo len na matke. Každú noc, každý víkend by sa o dieťa musela matka postarať sama. Rovnako aj v prípade, ak by dieťa ostalo choré, alebo malo problém v škole, či nebodaj so zákonom. Jednoducho, matka by sa musela postarať o všetko sama. Nehovoriac o tom, čo by bolo toto spravilo s jej prijímom a vôbec možnosťou zamestnať sa na plný úväzok, či s ďalšími možnými finančnými ťažkosťami v dôchodkovom veku. Viditeľne by to malo značný vplyv, výsledkom ktorého by bolo, že matka vychovávajúca sama dieťa, by sebe aj dieťaťu mohla dopriať omnoho menej, ako keď sú na dieťa dvaja.

Presne preto, moji priatelia, mi to príde trochu ironické, že organizácia, ktorá sa snaží zrovnoprávniť ženy, bojuje proti uznaniu definície SZR v piatej edícii diagnostického a štatistického manuálu. Všetko nasvedčuje tomu, že predsudky Národnej organizácie žien voči mužom sú omnoho silnejšie, ako ich snaha dosiahnuť zrovnoprávnenie žien. 

Presne kvôli tomu môžeme byť len radi, že Národná organizácia žien zlyhala a práve veda vyhrala dlhú a nevraživú cestu v súvislosti so SZR.

Rozprával som sa s emeritným profesorom psychiatrie z Vanderbiltskej univerzity Billom Bernetom, ktorý sa špecializuje na problematiku rozvodu a opatrovníctva detí a ich následky na deti. Práve on bol jedným z hlavných podporovateľov zahrnutia definície SZR v piatej edicíí diagnostického a štatistického manuálu. Povedal mi: “Aj keď sme nedosiahli úplne to v čo sme dúfali, tak som veľmi rád, že sa nám podarilo presadiť zahrnutie nových pojmov do piatej edície diagnostického a štatistického manuálu.” 

Profesor Bernet vedie výskumný tím zameraný na štúdium SZR. Členovia tohto tímu sú oddaní vzdelávaniu lekárov, sociálnych pracovníkov a všetkých ostatných pracovníkov, ktorí prichádzajú do kontaktu so SZR, aby boli schopní nielen rozpoznať túto poruchu, no zároveň aj zvoliť správny postup ako ju eliminovať. Dúfame, že zahrnutie v piatom manuáli diagnostického a štatistického manuálu bude mať pozitívny vplyv pred rodinnými súdmi a že sudcovia budú lepšie oboznámení s problematikou tohto syndrómu, aby sa vďaka tomu mohli zamerať na ochranu detí pred zavrhnutím svojho rodiča.

Preklad: Katarína Štiglincová

[1] http://news.nationalpost.com/full-comment/barbara-kay-teaching-children-to-hate-the-ex

[2] Linda Gottlieb: The Parental Alienation Syndrome: A Family Therapy and Collaborative Systems Approach to Amelioration (Linda je svetovo uznávaná odborníčka s viac ako 30-ročnou praxou pri liečení syndrómu zavrhnutého rodiča.)