Monthly Archives: marec 2013

Úloha otca v životoch našich detí je nenahraditeľná a nespochybiteľná.

Spoveď matky, ktorá miluje svoje deti, avšak ich otca už nie…

Manželia môžu ísť od seba, rodičia musia držať spolu, lebo ich spája dieťa.Dnešná spoločnosť sa k otcom stavia ako k druhoradým ľudom v životoch našich detí. Keď sa dvaja ľudia rozhodnú splodiť dieťa, znamená to, že obaja ho chcú rovnakou mierou. Obaja túžia mať ten veľký zázrak prírody. Mať výsledok ich lásky. Chcú svoju lásku násobiť a nie deliť. V spoločnosti je zaužívaný názor, že „dieťa patrí do rúk matky“, lebo ona ho vynosila, porodila, vychovala, starala sa o neho, trávila s ním viac času...

Opäť sa mi tlačí na jazyk otázka, prečo je to tak?

Je škoda, že príroda to zariadila tak, že dieťa môže nosiť a porodiť len matka… Do určitého obdobia je otec len akýmsi divákom, ktorý sa môže len prizerať predstaveniu, ktoré vidí. Nemôže sa zúčastňovať, nemôže zasahovať a ovplyvňovať. Nie je to preto, že by nechcel, ale je to preto, že nemôže.

Ja som si vždy priala, aby aspoň na chvíľu mohol otec mojich detí byť zúčastnený. Aby zažil a dokázal naplno precítiť tie chvíle, kým sa dieťatko narodí. Aby si mohol silnú citovú väzbu vytvárať už počas tehotenstva, tak ako matka, ktorá je s dieťatkom už v tej chvíli 24 hodín denne. Otec tú príležitosť nemá. Lebo nemôže. Otec dostáva priestor až po 9 mesiacoch túžobného čakania na chvíľu, kedy sa bude môcť už aj on zapojiť. Kedy prestane byť v živote dieťaťa divákom, ale stane sa hercom.

Po celý ten čas stojí pri matke, prežíva s ňou v rámci možností každú jednu situáciu, ktorá s tehotenstvom súvisí, snaží sa vytvoriť si dobrý vzťah k dieťaťu už v prenatálnom štádiu jeho vývoja.

Keď príde dieťa na svet, otcovi už nič nebráni plne sa zúčastňovať na výchove a starostlivosti o dieťa. Ale… Opäť nemá možnosť byť s ním taký neobmedzený čas ako matka.  Otec je ten, ktorý chodí do práce, ktorý zabezpečuje finančnú stránku, aby jeho rodina mala všetko, čo potrebuje. A tak aj napriek tomu, že by chcel robiť čosi iného, chcel by byť doma s dieťaťom a dívať sa na všetko, čo robí, ako sa učí sadnúť, ako robí prvé krôčiky, ako prechádza dôležitými zmenami v jeho živote. Chcel by, ale nemôže, pretože svoje potreby posunie do ústrania a do popredia postaví potreby rodiny.

Myslím si, že otcovia sú celkovo v živote dosť diskriminovaní. Pokiaľ manželstvo trvá, ženy ich vidia ako tých dokonalých, úžasných oteckov a manželov, ktorí síce nie sú doma, ale vedia, že čas strávený mimo rodiny je len preto, lebo zabezpečujú rodinu, aby mala všetko.

Avšak vo chvíli, kedy si dvaja dospelí prestanú rozumieť, už sa z dokonalého muža  a otca stáva ten, ktorý sa rodine nikdy nevenoval, ktorý doma stále nebol, ktorého nezaujímalo, čo sa s dieťaťom deje. Zrazu ho z pozície herca presunú do pozície diváka, ktorý vlastne nemá žiadne právo zúčastňovať sa predstavenia, keďže to bol LEN divák.

Nemyslím si, že je to správne. Otcovia sú tí, ktorí sú tu stále. Keby sa na celú vec ženy dokázali pozrieť bez emócii, bez hnevu a zatrpknutosti, ktorá vyplýva zo skrachovaného manželstva, isto by mi dali za pravdu. Keby dokázali oddeliť ich svoju pozíciu manželov od pozície rodičov, bolo by to ľahšie.

Všetky ženy vedia, že napriek tomu, že väčšinu času strávime s deťmi my, sme tie, ktoré sú s deťmi stále, počas chorôb, rozbitých kolienok, prvých strastiplných ciest do škôlky, školy, počas prvých strachov a radostí, samy dobre vieme, že akonáhle sa otec objaví vo dverách po príchode z práce, mama prestáva existovať.  Dieťa letí ku dverám, div si nohy nedoláme, pretože prišiel TATINO…..  Tatino…. Tatino je ten, s ktorým sa dieťa smeje, s ktorým je zábava, s ktorým vymýšľajú, hrajú sa, tatino je ten, ktorý je v očiach detí hrdinom z rozprávok, lebo je veľký, silný a premôže aj draka, tatino je ten, ktorý v očiach svojich dcér vystupuje v postavách princov a kráľov, tatino je ten, ktorý dcéry dokáže vždy ochrániť a majú šancu sa skryť pod jeho ochranné krídla, tatino je ten hrdina, ktorého napodobňujú synovia a ten princ, ktorého si raz chcú vziať za muža jeho dcéry, tatino je tá dôležitá osoba, ktorú deti potrebujú. Myslím si, že úloha otca v životoch našich detí je nenahraditeľná a nespochybiteľná.

Nejedna matka sa s radosťou prizerala tomu, ako ich syn behal okolo otca s detským náradím a húževnate sa mu snažil pomáhať pri opravách, každej jednej srdce poskočilo, keď videla ako sa z jej muža opäť stáva dieťa a dokáže spolu s dieťaťom bojovať proti zlému drakovi, viezť vojny, lietať po ihrisku, alebo vystavať z lega celé mestečko… Ako otec dokáže kočíkovať bábiku dcérky, ukladať ju na spánok a pusinkovať bábiky, len preto, že sa hrá s dcérkou.  Hrá sa jej hru a tak nevadí, že bude sedieť na miniatúrnej stoličke, ktorá ho ledva unesie a piť čaj zo šáločky, ktorá je menšia ako jeho prsty na rukách. Nevadí to, lebo to robí pre svoje deti, lebo sa hrá ich hry, ktoré sú pre ne dôležité.

Kým sa ľudia nerozvádzajú, ženy vidia svojich mužov ako dokonalých otcov, práve kvôli týmto veciam. Vôbec nevadí, že otec dal plienku naopak, že miesto umelého mlieka im dal pred spaním obyčajné, že ich celé umyl šampónom a nie mydlom…. Vtedy to nevadí. Ani matke, ktorá sa nad tým len pousmeje  a ani dieťaťu, ktorému je to úplne jedno. Avšak vo chvíli rozvodu sa z týchto úsmevných situácii stanú hrôzostrašné scenáre, ktoré vypovedajú o tom, aký je otec pre dieťa škodlivý, ako mu ubližuje a nedokáže sa o dieťa postarať…

Ja svoje deti milujem natoľko, že im nedokážem ublížiť tak veľmi, že by som im vzala to, čo milujú – OTCA.

Možno sa mi nepáčia niektoré veci, ktoré robí ich otec, ale vždy sa snažím uvažovať nad tým, či by ma to poburovalo za čias nášho manželstva. Keď odpoveď znie NIE!, tak je mi jasné, že je to len akýsi vnútorný boj môjho ega a tým pádom nie je dôležitý vo vzťahu dieťa – rodič. Ak keď sa nám čosi nepáči, treba zhodnotiť, či je to nebezpečné nevhodné pre dieťa… Netreba riešiť vzťah k otcovi v pozícii exmanželky. Treba sa na exmanžela dívať ako na otca…  Rozvádza sa manžel-manželka a nie otec-dieťa-matka. Manželia môžu ísť od seba, rodičia musia držať spolu, lebo ich spája dieťa. A to majú spoločné… Lásku k dieťaťu. Obaja pre neho chcú dobro a lásku. Chcú, aby ich dieťa bolo štastné, to má rodičov spájať a nemá ich rozdeľovať zatrpknutosť a nenávisť z nevydareného manželstva.

Otec je rovnaký rodič ako matky. Otec rovnako miluje ako matka. Otec sa rovnako bojí o svoje dieťa ako matka. Láska k dieťaťu je vždy rovnaká, či sa na to pozrieme zo strany otec-dieťa, alebo matka-dieťa. Preto by mali mať otcovia rovnaké právo na dieťa ako matka. Dieťa patrí do rúk oboch, nielen do rúk matky….

(LKTA)