10 feb List môjmu otcovi
Na internete bola vytvorená petícia, ktorou podpísaní žiadajú OSN, aby uznala zavrhovanie rodiča za násilie a zneužívanie detí. Petíciu môžete podpísať na adrese:http://www.change.org/petitions/ask-united-nations-to-recognize-parental-alienation-as-violence-and-abuse-against-children. Pod petíciou je možné prečítať si vyjadrenia niektorých signatárov. Prinášame vám preklad jedného vyjadrenia, ktoré napísala Melissa DeGroff z Pensacoly na Floride.
Nazvala ho:
List môjmu otcovi:
Teraz už viem, čo sa dialo so mnou, keď som vyrastala. Volá sa to zavrhnutie rodiča. A je to druh zneužívania detí. Je mi ľúto toho, čo urobila moja mama nám dvom, otec. Aj toho, ako to ona prežívala, keď to celé sledovala počas môjho detstva. Napriek všetkým negatívnym veciam, ktoré mi mama o tebe hovorila, keď som vyrastala, vždy som si želala, aby tento vysoký, tmavý, neznámy muž, ktorý si hovoril môj ocino, vstúpil do môjho života a vzal ma preč. Ako dieťa som o tom snívala takmer KAŽDÝ DEŇ.
Nikdy som pre ňu neznamenala omnoho viac ako určitý šek na peniaze. Som šťastná, že napriek tomu, že ona ma porodila, mám v sebe viac zo svojho otca ako z mojej mamy. Mám otcovho dobrodružného ducha, jeho zmysel pre humor a toto neskutočné srdce, ktoré mi dovoľuje žiť ďalej aj v tomto stave.
Myslím, že dôvod, prečo sa moja mama ku mne správala tak, ako sa správala (chladne), bolo, že som jej pripomínala môjho otca a ona to nenávidela, takže to skúšala tak, že ma držala čo najďalej, nikdy neviedla so mnou „rozhovor“, nikdy sa nezaujímala o môj život viac ako otázkami „Čo si mala dnes na obed?“, vravela mi, aby som sa na ňu prestala vešať kedykoľvek, keď som ju chcela objať. Ako keby odmietala moju lásku k nej.
Skúšala som, Bože koľko som sa pokúšala ukázať jej to, čo chcela ona odo mňa, aby ma ľúbila, ako ostatné mamy ľúbia svoje deti. Ale ona si neuvedomovala, že ničí naše vzájomné vzťahy. Nikdy som nebola naučená zostať v kontakte so známymi, ktorí už neboli v mojej blízkosti…žiadne telefonáty, žiadne listy, nič také. Takže teraz, keď žijem ďaleko, nemala som problém nekomunikovať s ňou a nebyť s ňou v kontakte. Nevadí mi to.
Ľúbim ju, ale nemám tú veľkú potrebu, ktorú má väčšina dcér, zostať s ňou v kontakte ako to bolo v minulosti. Ako dieťa som sa to nenaučila. A tiež aj to, že bolo pre mňa vždy veľmi nepríjemné rozprávať sa s ňou o čomkoľvek osobnom, čo asi nepomáha žiadnemu vzťahu matka/dieťa. Som veľmi rada, že nie som dcérou mojej mamy. Ale teraz sa necítim byť nikoho dcérou. Toto ma hnevá, zraňuje a zároveň ničí môjho ducha. Pripojila som sa k PAAS, organizácii proti Syndrómu zavrhnutia rodiča, aby som pomohla zastaviť jeho šírenie nielen na ostatné deti, ale aj na jediného syna môjho manžela.
Teraz, keď tento druh zneužívania detí má svoje meno a definíciu, neviem, možno to môže byť obmedzované. Ale nepôjde to bez vzdelávania ľudí o tomto syndróme. Ja som to zažila z oboch strán. Ako dieťa chytená v pasci a ako nevlastný rodič, bezmocná a zranená, snažiaca sa o pomoc svojmu manželovi v boji o udržanie kontaktu so svojim synom.
Chcela som ti povedať, že neviem žiadne podrobnosti o živote, keď som bola malá a ani predtým. Môže to byť aj moja chyba. Ale ja VIEM (teraz), čo sa mi prihodilo a prečo som sa dostala do stavu, v akom som dnes. Cítim sa ako nejaké skľúčené monštrum bez skutočnej rodiny, okrem novej, ktorú som si vybudovala ja (ktorá je teraz odtrhnutá ďaleko odo mňa, ale vyzerá to tak, že to je opakujúca sa téma v mojom živote, však?).
To, čo nám urobili, bolo ZLÉ, otec. Je mi to ľúto. Neviem ako to napraviť. Ale ľúbim ťa. Skôr, ako som ťa stretla, som ťa ľúbila a chcela som ťa vo svojom živote. Teraz už neviem, ako byť bližšie pri tebe, keď som vyrástla. Je mi to ľúto. Ale ľúbim ťa.