04 mar ÚSTAVNÝ SÚD ROZHODOL V PRÍPADE MALEJ ALEXIE: STOP MANIPULÁCII!
Prípad dievčatka slovenských rodičov, ktoré vyrastalo v Brne s matkou, je asi všeobecne známy. Stal sa témou šialeného mediálneho lynču všetkých, ktorí veci nevideli cez prizmu matky a jej okolia. Prípad skončil až na Ústavnom súde Českej republiky.
Matka sa sťažovala, že boli porušené jej ľudské práva, ale najmä najlepší záujem dieťaťa a jeho právo na vypočutie pred súdom. Meritom problému bolo, že súd dieťa vyňal z rodiny (od matky), umiestnil ho na pol roka v zdravotníckom zariadení (tzv. krízovom centre) a po doliečení sa má dievčatko presunúť do Prešova, kde bude žiť s otcom, avšak, kontakt bude mať aj s matkou. Matka sa obrátila na Ústavný súd so sťažnosťou na porušenie práv svojich i svojho dieťaťa. Súd dospel k inému záveru a sťažnosť odmietol.
Nebudeme komentovať rozhodovanie súdov. Kauza je zaujímavá preto, že je síce veľmi podobná slovenskej poručníckej realite, ale máva úplne opačný koniec.
Aj u nás sa masívne s deťmi manipuluje (hovoríme o oboch rodičoch, pretože manipuluje ten, kto má dieťa v moci, a nie ten, kto má jedno alebo druhé pohlavie), aj u nás súdy rozhodujú, čo so zmanipulovanými deťmi. Lenže, oproti Čechom sme ešte niekde v časoch prvej republiky. K manipulujúcim rodičom priskočil štát, ktorý manipuluje súdy! Najmä niektoré úradníčky z ministerstva spravodlivosti. Ako? Adorujú inštitút vypočutia dieťaťa pred súdom a pseudonajlepší záujem dieťaťa. Ak sa pred súd postaví zmanipulované dieťa, a povie, že s matkou alebo otcom nechce byť, síce nevie prečo, ale vie, že je zlý/zlá, a preto s ním/s ňou nechce byť, tak súd rozhodne – šup k manipulátorovi, lebo to dieťa chce!
Sudcom sa ani nečudujem. Musia mať v tom hokej. Nemôžu byť aj psychológmi. Zato napríklad právnička Marica Pirošíková, roky pôsobiaca na ministerstve spravodlivosti na vysokej a vplyvnej funkcii, chodí a učí sudcov, že v najlepšom záujme dieťaťa je, aby nebolo s tým rodičom, ktorého odmieta. Že takto to vidí aj európsky súd.
Marica zavádza. Alebo (na rovinu) klame. Pretože manipulácia je klamstvo a klamstvom je, ak niečo účelovo vytrhnem z kontextu alebo iné, čo sa mi nehodí, zatajím. Neskôr prinesieme podrobnú analýzu všetkého, čo klamstvom je, ako napríklad tzv. Vyhlásenie o syndróme zavrhnutého rodiča, ktoré doteraz visí na stene webu ministerstva spravodlivosti, a na ktoré sa súdy neraz odvolávajú. Pritom existujú judikáty (rozhodnutia) európskeho súdu, ktoré syndróm akceptujú ako dôvod na zmenu rozhodnutí o deťoch, a „zavrhovanie rodiča“ je jedným z hodnotiacich kritérií v diagnóze QE 52.0 „Problém vzťahu medzi opatrovateľom a dieťaťom“. Do našej praxe vojde táto diagnóza od 1. januára 2022, avšak už teraz sa dá s ňou pracovať.
Nateraz sa však sústreďme na Alexiin prípad a na názor ústavného súdu s tým čo sa dialo a aký je súvis so základnými ľudskými právami dieťaťa. Z uznesenia vyberáme to, čo je dôležité vedieť aj v našej právnej praxi.
„Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu, pri úvahe súdu o tom, ktorý z rodičov bude lepšie zaisťovať starostlivosť o dieťa, a ak vychádzajú obidvaja rodičia zhodne, potom súd prihliadne k tomu, ktorý z rodičov dáva väčšie záruky v tom, že bude umožňovať styk s druhým rodičom a nebude brániť druhému rodičovi v styku a v kontakte.“
„Ústavný súd konštatuje, že názor maloletej bol síce zistený iba prostredníctvom jej opatrovníka, súdnych znalkýň a na základe správ zo školského zariadenia, ktoré maloletá navštevuje, nič menej Ústavný súd vzhľadom k celkom špecifickým skutkovým okolnostiam v prejednávanej veci, nepovažuje tento postup za neústavný. Vzhľadom k veku sťažovateľky (v dobe rozhodovania krajského súdu mala 11 rokov) a vzhľadom k judikatúre Ústavného súdu možno (v prípade takto starej maloletej) za štandardné označiť taký postup všeobecných súdov, že neplnoletú vypočujú priamo, a vhodnou formou. Nič menej v teraz prejednávanej veci, existujú také osobitne významné okolnosti, pre ktoré nebolo nevyhnutné (a podľa Ústavného súdu ani žiadúce) postupovať tak, aby neplnoletá bola počutá pred súdom. Ako vyplýva na viacerých miestach z predloženého súdneho spisu, neplnoletá vykazuje symptómy zvýšeného neuroticizmu, mieru úzkosti i úzkostlivosti, pričom bola dokonca medikovaná psychiatrom pre depresívne-úzkostnú poruchu a úzkosť z odlúčenia. Za takéhoto psychického stavu neplnoletej a s prihliadnutím k faktu, že jej verbálne oznamované stanoviská sú všeobecným súdom sprostredkovane známe, nenachádza Ústavný súd žiadny dôvod, aby všeobecné súdy museli, už aj tak ťažko narušenú detskú psychiku zaťažovať (pre dieťa tak) náročným úkonom ako je výsluch na súde. Takýto postup všeobecných súdov, ktorého sa dovoláva sťažovateľka, by istotne nebol v súlade s najlepším záujmom neplnoletej.“
„…Všeobecné súdy viedli dokazovanie až nadštandardne…zmenu výchovného prostredia neplnoletej treba považovať za jediné možné riešenie doterajšej krízovej situácie. (…) Pokiaľ ide o absenciu, či nemožnosť komunikácie medzi rodičmi…jednoznačne vyplýva, že od začiatku rozpadu vzťahu rodičov neplnoletej vládnu medzi rodičmi nepriateľské vzťahy. (…) Ústavný súd nemohol vyvodiť nič iné, než to, že neschopnosť komunikácie je najmä na strane matky…“
Celé znenie rozhodnutia Ústavného súdu ČR nájdete v uznesení č. IV. ÚS 154/20 zo dňa 25. 02. 2020.
ALEXIA Usnesení Ústavního soudu