Ilustračné foto: internet

TOTO SÚDNE ROZHODNUTIE MÔŽE VAŠIM DEŤOM NAOZAJ POMÔCŤ

Osvietené súdne rozhodnutia treba zviditeľňovať, aby sa vytvárala atmosféra spravodlivého prístupu k deťom. Napriek tomu, že istá skupina úradníkov vytvára systémové tlaky na tendenčné rozhodovanie o deťoch, krok za krokom sa objavujú rozsudky, ktoré prinášajú nádej, že justícia sa mení k lepšiemu. Chválime Krajský súd v Košiciach. Chválime senát v zložení: JUDr. Diana Solčányová (predsedníčka), JUDr. Marianna Hrabovecká, JUDr. Ludvika Bodnárová za rozsudok č. k. 8CoP 183/2015-260 z 30. septembra 2015, a najmä za odôvodnenie, v ktorom nájdete všetky princípy spravodlivého súdneho konania. Spravodlivého voči deťom. Už treba len dodať, že tento rozsudok potvrdil aj Ústavný súd SR dňa 7. júla 2016 v konaní I. ÚS 422/2016-14. Inými slovami, odôvodnenie ako vecne správne, má silu ústavného nálezu a môžete ním argumentovať pred všeobecnými súdmi.

Košický krajský súd osvietené rozhodnutie odôvodnil takto: «Právo styku rodiča s dieťaťom je právom, ktoré vznikne tomu rodičovi, ktorému nie je dieťa rozhodnutím súdu zverené do osobnej starostlivosti. Právo styku vychádza z Ústavy Slovenskej republiky, keď v zmysle článku 41 ods. 4 Ústavy SR „starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona“.

Právo styku vyplýva z viacerých ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa, kde je upravené:

(1) v článku 7 ako právo dieťaťa poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť,

(2) v článku 8, ktorý zakotvuje právo dieťaťa na zachovaní jeho rodinných zväzkov v súlade so zákonom a s vylúčením nezákonných zásahov,

(3) v článku 29 bod 1., podľa ktorého má výchova dieťaťa viesť k posilňovaniu úcty k rodičom dieťaťa, ale najmä

(4) v článku 9 bod 3., podľa ktorého „štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa oddeleného od jedného alebo oboch rodičov udržiavať pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi, iba že by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa“ a súvisiacom

(5) článku 18 bod 1., ktorý priznáva obom rodičom spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

Vzájomná radosť rodiča a dieťaťa v blízkosti toho druhého je základným prvkom rodinného života. Je chránené článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z ktorého vyplýva tiež pozitívny záväzok štátu chrániť záujmy rodiny a prispievať aktívne k udržiavaniu a obnovovaniu rodinnoprávnych väzieb. Vyhliadky na vytvorenie takýchto väzieb sa postupne znížia a napokon zaniknú, ak biologickému rodičovi a dieťaťu nie je dovolené stýkať sa alebo len tak zriedka, že žiadne prirodzené puto nemá nádej medzi nimi vzniknúť. Právo styku a zásady jeho správneho výkonu sa premietajú do judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane konštatoval, že , je v záujme dieťaťa, aby udržovalo rodinné zväzky s odlúčeným rodičom a aby nebolo odtrhnuté od svojich koreňov a má právo na to, aby dostalo príležitosť rozvíjať svoj vzťah ku každému z rodičov a prejaviť svoje city skutočne slobodne bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého rodiča“. (O neslobodnom názore dieťaťa pozri napríklad Matka sa pokúsila odcudziť dieťaťu otca.)

Právo stretávania sa s dieťaťom zaručuje oprávnenej osobe právo vidieť dieťa, právo na prístup k dieťaťu, právo určiť miesto a spôsob trávenia času počas stretávania, právo výlučne výchovne na dieťa počas tohto času pôsobiť a právo na náhradu za čas stretávania, ktorý sa nerealizoval z dôvodov, ktoré nespočívali v osobe oprávneného. (Náhrada za čas stretávania znamená, ak je dieťa choré a nemôže sa v danom čase stretnúť s druhým rodičom, alebo ak rodič bráni stretnutiu, tak by tento čas mal byť nahradením novými stretnutiami naviac. Pozn.: RPPD.)

Pri úprave styku by mala byť zachovaná proporcionalita rozloženia pri rešpektovaní rovnakých práv každého z rodičov a úprava stretávania pod tento rozsah v prípade, ak má rodič záujem o stretávanie v normálnom rozsahu t. j. 1/2 voľného času dieťaťa, je obmedzením stretávania a súd musí v rozhodnutí odôvodniť, aký záujem dieťaťa ho viedol k obmedzujúcemu rozsudku.

Ak je oprávnený schopný sa o svoje dieťa riadne postarať po celú dobu stretávania a má na to vytvorené všetky podmienky, potom niet žiadneho zákonného dôvodu na to, aby bol tento styk akokoľvek obmedzovaný. Zásadne nemožno obmedzenie alebo zákaz styku vysloviť v prípade, ak uvádzané dôvody vyplývajú zo vzťahu medzi rodičmi, a nie zo vzťahu medzi rodičom a dieťaťom. Akékoľvek (aj oprávnené) výhrady jedného rodiča voči druhému rodičovi, ktoré sa týkajú jeho postoja ako partnera, nemôžu byť dôvodom na zásah do styku s dieťaťom.

Takisto nemôže byť dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku len ničím neodôvodnená nechuť dieťaťa, najmä vtedy, ak indície smerujú k zámernému pôsobeniu preferenčného rodiča s cieľom vyvolať takéto správanie dieťaťa. (Pozri napríklad Úvod ku konceptu infektu detskej duše a náčrt riešenia tejto sociálnej pandémie.)

Aj deti sú svojim rodičom povinné úctou a rešpektom, a táto povinnosť nemôže bezdôvodne zaniknúť, a to ani rešpektovaním všetkých práv dieťaťa.

Ak teda súd nezistí také okolnosti v správaní oprávneného rodiča, ktoré by, mohli viesť k zásahom do výkonu rodičovských práv a povinností, nemôže byť odmietanie dieťaťa samé osebe dôvodom na obmedzenie alebo zákaz styku. Práve naopak, v takomto prípade musí súd zvážiť širší záujem dieťaťa, ktorým je naplnenie cieľov jeho riadnej výchovy a urobiť všetky kroky smerujúce k tomu, aby sa eventuálne narušený vzťah medzi rodičom a dieťaťom obnovil, resp. prehĺbil. V prípade, ak má súd za preukázané, že príčinou odmietania je správanie preferenčného rodiča, potom by súd mal bez návrhu riešiť postoj tohto rodiča a nariadiť mu odborné poradenstvo podľa § 37 ods. 2 písm. d/ Zákona o rodine. Súd je povinný poučiť preferenčného rodiča o následkoch jeho pôsobenia na dieťa a ďalšie právne prostriedky, ktoré môže použiť, aby zabezpečil pre dieťa riadne naplnenie jeho práv, vrátane zmeny zverenia podľa § 25 ods. 4 Zákona o rodine.

Súd prvého stupňa správne rozhodol o potrebe zmeniť predchádzajúcu úpravu styku otca s mal. a správne určil aj rozsah styku zodpovedajúci súčasným potrebám maloletej a jej otca, ktorý v prípade ponechania styku v doterajšej podobe by bol znevýhodňovaný a obmedzovaný v realizácii rodičovských práv a maloletá by bola obmedzovaná v rozpore s jej záujmom pri rozvíjaní a prehlbovaní svojich väzieb k otcovi. Práve naopak, širším záujmom dieťaťa, ako to vyplýva aj zo znaleckého posudku, je naplnenie cieľov jeho riadnej výchovy a konajúci súd úpravou styku splnil svoju zákonnú povinnosť urobiť všetko pre to, aby vzťah medzi otcom a dieťaťom sa prehĺbil, vrátiť dieťaťu pocit citovej istoty narušený rozpadom pôvodnej rodiny a vytvoriť pocit spolupatričnosti, istoty a bezpečia tak v rodine matky, ako aj otca.«

Výklad zákonov nerobia súdy len individuálne, ale aj – a najmä – v súlade s bežnou súdnou praxou. Bežnú súdnu prax predstavujú judikáty (skoršie súdne rozhodnutia rôznych súdov) a najmä nálezy ústavných súdov, ktoré majú v určitých prípadoch dokonca zaväzujúci charakter, čiže majú právnu silu podobnú zákonným normám. Preto sme vám predstavili „čerstvé“ súdne rozhodnutie, ktoré má charakter ústavného nálezu (bolo verifikované ústavným súdom), a preto ho môžete používať na ktoromkoľvek súde.

Spracoval: PhDr. Jozef Tinka, PhD.

Pridaj komentár