„Syndróm zavrhnutého rodiča“ z pohľadu trestno-právneho posúdenia

„Syndróm zavrhnutého rodiča“ z pohľadu trestno-právneho posúdenia

Problematika emočného zneužívania detí sa dostáva do pozornosti odborného diskurzu čoraz viac. Tentoraz sa nad témou syndrómu zavrhnutého rodiča zamýšľa mladý advokát.  Na problém sa pozrel z trestnoprávneho hľadiska a svoj odborný názor v apríli 2020 publikoval v odbornom online časopise Právne listy. S jeho súhlasom publikujeme tento zaujímavý článok aj pre čitateľov nášho magazínu a veríme, že bude inšpirovať mnohých k tomu, aby začali s týmto pojmom pracovať aj v právnom prostredí. Príspevok JUDr. Pavla Gráčika z Nitry uverejňujeme v celom znení. 

Mojim úmyslom je vyvolať týmto príspevkom odbornú diskusiu o tzv. syndróme zavrhnutého rodiča v (ďalej aj ako „SRZ“)[1] z pohľadu trestno-právneho posúdenia takéhoto konania rodiča dieťaťa, ktorý, zjednodušene povedané, emočne zneužíva dieťa používajúc ho  ako „zbraň“ proti druhému rodičovi, najčastejšie v dôsledku hnevu (ba často až nenávisti) spôsobeného rozvodom, resp. rozchodom s ním a s tým súvisiacimi spormi (úprava styku a zverenie do starostlivosti, vysporiadanie majetku a pod.).

gráčik

JUDr. Pavol Gráčik

 

Syndróm zavrhnutého rodiča je termín, ktorý vytvoril americký psychiater Richard A. Gardner na začiatku 80. rokov a definoval ho ako poruchu, ktorá sa prejavuje tým, že dieťa sústavne a neodôvodnene zľahčuje a uráža jedného z rodičov. Jej príčinou má byť kombinácia faktorov, najmä indoktrinácia zo strany druhého rodiča (takmer výhradne ako súčasť sporu o zverenie dieťaťa do starostlivosti po rozvode rodičov) a vlastné pokusy dieťaťa ohovárať jedného z rodičov.[2] Ešte lepšie tento fenomén vystihol Jedlička, podľa ktorého syndróm zavrhnutého rodiča je jedna z foriem psychického týrania dieťaťa spadajúceho pod syndróm zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa, tzv. Syndróm CAN („Child Abuse and neglect„), ktorý sa vyznačuje tým, že dieťa je proti jednému rodičovi popudené do takej miery, že samo aktívne začne vyvíjať takú vlastnú dynamiku postojov voči druhému rodičovi, že ho nakoniec úplne odmietne a zavrhne.[3]

Pokiaľ teda má ísť o analýzu takéhoto konania manipulujúceho rodiča, už z citovaného odborného výkladu danej problematiky je zrejmé, že z pohľadu prípadnej trestnej zodpovednosti je na mieste zaoberať sa možnosťou naplnenia skutkovej podstaty zločinu týranie blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 Trestného zákona, prípadne aj v rámci jeho kvalifikovaných skutkových podstát (ako rozoberám nižšie).  Samozrejme, že treba tento škodlivý jav odlišovať pri hodnotení v rámci psychologického a v rámci trestno-právneho posudzovania, keďže s ohľadom na skutkovú podstatu zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby ide o konanie, ktoré predstavuje hrubší stupeň necitlivosti a bezohľadnosti[1]. Z tohto pohľadu potom menej závažné prejavy takéhoto konania nebude možné subsumovať pod jednak pod objektívnu stránku ako aj pod subjektívnu stránku tohto trestného činu, keďže manipulácia s dieťaťom v tomto smere nemusí byť zo strany manipulujúceho rodiča vedomá, a teda môže sa diať aj na neúmyselnej (trestnoprávne vyjadrené na nedbanlivostnej) úrovni. Túto však nebude možné stotožňovať s prípadmi, keď manipulujúci rodič účelovo emočne zneužíva svoje dieťa jeho programovaním proti druhému rodičovi a odmieta prevziať zodpovednosť za ničivý vplyv takéhoto jeho správania sa na dieťa. Je úplne zrejmé, že pokiaľ je odcudzenie (zavrhnutie) rodiča výsledkom účelového správania sa druhého rodiča s vedomím a jasným zámerom spôsobiť, aby dieťa zavrhnutého rodiča znenávidelo, je zrejmé, že bude možné konštatovať existenciu vnútorného vzťahu takéhoto manipulujúceho rodiča k spôsobovaniu s tým spojeného psychického utrpenia dieťaťu z hľadiska úmyselného zavinenia, minimálne vo forme tzv. nepriameho úmyslu (pre prípad, že sa tak stane, je s tým manipulujúci rodič uzrozumený[2]). Samozrejme, že v rámci dokazovania by tieto otázky mali byť zásadne objasňované na základe znaleckého dokazovania, najvhodnejšie znalcom z odb. psychológia, ktorý by mal posúdiť mieru takéhoto emočného zneužitia dieťaťa z pohľadu zanechaných deformácii na jeho psychike.

Z hľadiska intenzity takejto manipulácie  s dieťaťom prichádzajú samozrejme do úvahy rôzne formy výsledných prejavov. V tom lepšom prípade prebieha situácia podobne ako u ľudí, ktorí sa dlhšiu dobu nestretli, chvíľu spoločne zaspomínajú na spoločné okamihy, ale viac si nemajú čo povedať, pretože žijú odlišné životy, ktoré už nič spoločné nespája. V horších prípadoch nie je dieťa vôbec schopné sa so zavrhnutým rodičom ani porozprávať alebo čo i len byť s ním osamote. V situácii, kedy by malo dôjsť k spoločnému kontaktu, dieťa reaguje prehnane odmietavo až nenávistne, mnohokrát sa dostáva až do amoku a dokonca môže mať vplyvom takto naprogramovaných negatívnych emócií aj psychosomatické prejavy, ako napr. že mu tečie krv z nosa, dusí sa, začne vyvolávať dávenie. Toto všetko môže byť u dieťaťa ako dôsledok jeho emočného zneužívania proti „zavrhnutému“ rodičovi, čo podľa môjho názoru plne spadá pod judikatúrou vyprofilovanú kategóriu tzv. „ťažkého príkoria“[3] spôsobovaného obeti v rámci naplnenia znakov zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Podľa môjho názoru je totiž plne dôvodné hovoriť o ťažkom príkorí spôsobenom dieťaťu, keď sa systematickým manipulatívnym konaním  zo strany inej osoby (programujúceho rodiča) ochudobní o intenzívny citový vzťah s blízkou osobou (a to nielen výlučne so zavrhnutým rodičom, ale aj s členmi jeho pôvodnej rodiny, ako sú jeho rodičia, teda pre dieťa starí rodičia, ujovia tety, keďže takto zmanipulované dieťa si vzťahuje svoje negatívne až nepriateľské pocity aj na ďalších členov takejto pôvodnej rodiny zavrhnutého rodiča a to bez ohľadu na prechádzajúce láskyplné vzťahy medzi nimi), stratia sa emočné benefity, ktoré sú pre neho s takýmto vzťahom spojené, spôsobuje sa dieťaťu extrémny stres, ktorému je vystavené najmä pri stretnutí sa so „zavrhnutým“ rodičom, nastanú deformácie v emocionálnom vývoji, stratí sa vzorový model zavrhnutého rodiča (otca/matky) pre dieťa, ktorý potrebuje pri sociálnom rozvoji, čo sa prejaví aj v budúcnosti pri budovaní partnerských vzťahov, rodiny a výchovy detí  apod..

Je pravdou, že z hľadiska právnej úpravy nie je skutková podstata manipulácie s dieťaťom proti „zavrhnutému“ rodičovi explicitne stanovená avšak podľa môjho názoru najzávažnejšie formy takéhoto konania musia byť subsumované pod hypotézu právnej normy v ust. § 208 ods. 1 písm. a) Trestného zákona („Kto blízkej osobe alebo osobe, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobí fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie bitím, kopaním, údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické alebo psychické zdravie alebo obmedzuje jej bezpečnosť,“), teda konkrétne sa jedná o spôsobovanie psychického utrpenia „iným správaním“ (oproti v danej právnej norme uvádzaných konkrétnych skutkových konaní), ktoré ohrozuje psychické zdravie týranej osoby – dieťaťa.

Ako som už vyššie naznačil, naplnenie skutkovej podstaty týrania dieťaťa je z hľadiska psychologického posúdenia úzko späté s tzv. „syndrómom CAN“ (z angl. Child Abuse and neglect), ktorý predstavuje súhrn príznakov týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa.  Podľa odborníkov  „syndróm CAN“ je akákoľvek nenáhodná, vedomá či nevedomá aktivita či neaktivita rodiča či inej osoby voči dieťaťu, ktorá je v danej spoločnosti neprijateľná alebo odmietaná a ktorá poškodzuje telesný, duševný či spoločenský stav a vývoj dieťaťa, prípadne spôsobuje jeho smrť. Zásadným spôsobom ohrozuje zdravý psychický vývoj dieťaťa. Syndróm CAN zahŕňa fyzické týranie, psychické týranie dieťaťa, sexuálne zneužívanie detí, zanedbávanie, psychické preťažovanie detí v rámci vyhrotených rozvodových sporov a iné formy ohrozujúceho prostredia (domáce násilie, závislosť rodičov a i.)[4]. To znamená, že pod syndróm CAN jednoznačne spadajú aj prípady psychického týrania dieťaťa zo strany jeho rodiča/rodičov, pokiaľ má takéto správanie sa závažný a veľmi negatívny vplyv na citový vývoj a správanie dieťaťa. Jeho výrazná  závažnosť je predovšetkým v tom, že tento štýl týrania nezanecháva na dieťati žiadne viditeľné telesné poranenia. Je skryté, mnohokrát ťažko preukázateľné, zle a ťažko rozoznateľné a samo o sebe neohrozuje život dieťaťa (ak nie je v spojení s telesným týraním).[5]

Justicia

V rámci spôsobovania psychického utrpenia dieťaťu sa nemôžme baviť len o takých typických vzoroch ako je napr.  ponižovanie alebo  zosmiešňovanie dieťaťa, ale v kontexte rozoberanej témy psychické alebo duševné týranie mu môže byť spôsobované aj manipulatívnym konaním, ktorým sa dieťa naprogramuje proti doposiaľ jemu blízkej osobe tak, aby ju odmietalo a mnohokrát až doslova znenávidelo, aby sa zrazu stratili všetky dovtedajšie pekné pocity s touto osobou (zavrhnutým rodičom) spojené, aby došlo dieťa o prejavy lásky a náklonnosti tejto osoby, aby sa od nej umelo izolovalo (o násilnej izolácii a o obmedzovaní dieťaťa, ako o znakoch syndrómu zavrhnutého rodiča, výslovne hovorí aj MUDr. Jedlička[6], a tu dávam do pozornosti, že tento skutkový znak je dokonca aj explicitne v ust. § 208 ods. 1 písm. a/ TZ uvedený ako znak konania spôsobujúceho psychické utrpenie na účel naplnenia znakov skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby), čím sa v dieťaťu nesporne vytvára veľmi negatívne napätie. Dieťa je totiž tlačené k tomu, aby sa zrazu správalo k blízkemu človeku (otcovi/matke) inak než to doposiaľ cítilo, a dôsledky tohto celého sa môžu prejavovať na dieťati po celý život.

Z týchto podstatných dôvodov si dovolím tvrdiť, že najzávažnejšie formy správania sa rodiča, prípadne inej blízkej osoby, ktorá má dieťa v každodennej (osobnej) starostlivosti, vedúce k vytvoreniu „syndrómu zavrhnutého rodiča“, sú jednou z foriem psychického týrania dieťaťa, a to aj napriek odporcom voči ustáleniu takejto závažnej sociálnej poruchy a uplatňovania „syndrómu zavrhnutého rodiča“ v súdnej praxi, ktorí tvrdia, že tento termín nie je oficiálne stanovený v platnej 10. medzinárodnej klasifikácii chorôb (ICD – 10), že v medicínskej – psychiatrickej syndromológii, nikdy nebol vedecky preukázaný a pod. S prihliadnutím na všetko vyššie uvedené si dovolím tvrdiť, že takéto názory sú scestné.

V tomto smere si opäť pomôžem tvrdením odborníkov z oblasti psychológie, podľa ktorých tento syndróm sa dá klasifikovať ako DRG – skupina súvisiacich diagnóz, pričom treba určiť hlavnú diagnózu, z ktorej všetky ostatné vychádzajú. Lekár má možnosť identifikovať až šesť rôznych diagnóz, ktoré indikujú problém emočného zneužívania detí. Napríklad diagnózu Z61.0 Strata objektu lásky v detstve alebo F91.0 Poruchy správania, viazané na vzťahy v rodine alebo Z63.5 Rozpad rodiny a odcudzenie.[7] Po stránke medicínskej spadá Syndróm zavrhnutého rodiča do základnej klasifikácie T 74 „Syndrómy týrania“, podpornej klasifikácie Z 55 – 65 „Osoby s potenciálne ohrozeným zdravím vo vzťahu k sociálno-ekonomickým a psychologickým okolnostiam“.[8] Odporcovia „syndrómu zavrhnutého rodiča“ sa odvolávajú aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, že najlepší záujem dieťaťa môže v závislosti na svojej povahe a závažnosti prevážiť nad záujmom rodiča a že ESĽP v tomto ohľade opakovane konštatoval, že článok 8 v žiadnom prípade neoprávňuje rodiča, aby žiadal prijatie takých opatrení, ktoré by poškodzovali zdravie a rozvoj dieťaťa. S týmto všetkým sa ale stotožňujem, vždy je prvoradý záujem dieťaťa a aj keď sa z pomenovania tohto syndrómu zdá, že to je o tom odcudzenom rodičovi, nie je to pravda, vždy sa pri tomto hľadí na škodlivosť manipulácie  a duševného zneužívania dieťaťa. Je samozrejmé, že vždy bude potrebné skúmať dôvody negatívneho postoju dieťaťa voči takémuto rodičovi a pokiaľ sú opodstatnené, určite nebudeme hovoriť o druhom rodičovi, ktorý si dieťa bude chrániť, ako o nejakom manipulujúcom trýzniteľovi. Pokiaľ však na odvrhnutie rodiča a vypestovanie si voči nemu odporu, ba až nenávisti, nebol zo strany dieťaťa žiaden legitímny dôvod, bude, a to aj plne v súlade s judikatúrou ESĽP, nutné postihovať takéto konanie manipulujúceho rodiča, pretože práve to je nutné pre ochranu duševného zdravia o správneho rozvoja dieťaťa. Takéto prípady sa v našej spoločnosti sa vyskytujú a určite ich nie je ako šafránu.

Z hľadiska právnej kvalifikácie takéhoto konania, pokiaľ sa samozrejme bavíme o tých najzávažnejších formách tohto druhu emočného zneužívania dieťaťa, je významné prihliadať aj na motív zo strany programujúceho rodiča.  Aj podľa Gardnera, je takýmto motívom hlavne pomsta, nenávisť a agresia pociťovaná voči partnerovi a potreba trestať druhého partnera (rodiča)[9], keď je zrejmé, že pomsta „cez dieťa“ je vždy tá najničivejšia. Aplikujúc tento motív pri trestnoprávnom posúdení konania vyvolávajúceho „syndróm zavrhnutého rodiča“ sa podľa môjho názoru dostávame do kvalifikovanej skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 3 písm. b) pri uplatnení § 140 písm. b) Trestného zákona. Vychádzajúc z doktrinálneho výkladu kvalifikačného pojmu osobitného motívu vo forme  pomsty podľa § 140 písm. b) Trestného zákona, musí ísť o pomstu ako negatívnu emóciu voči nejakej konkrétnej osobe alebo viacerým konkrétnym osobám ako reakciu na nejakú udalosť alebo okolnosť, pričom táto emócia nevyplýva z morálne ospravedlniteľného citového rozpoloženia, ktoré je vo všeobecnosti spoločnosťou vnímané ako pochopiteľné[10]. Ja mám za to, že pri zdravom rozume určite takéto emočné zneužívanie dieťaťa voči druhému partnerovi/rodičovi z dôvodu jeho akéhosi trestania za rozvod/rozchod, resp. za problémy medzi manželmi/partnermi navzájom, nemôže byť morálne ospravedlniteľné, práve naopak, akékoľvek spôsobovanie utrpenia dieťaťu, v rátane jeho emočného zneužívania manipuláciou proti jeho otcovi/matke s motívom trestania a pomsty, je zavrhnutiahodné. Na tento účel si dovolím prepožičať si jeden výstižný citát: Manipuláciu rodiča s vlastným dieťaťom považujem za najkrutejšiu a najprefíkanejšiu “hru” na zemi.“[11]

V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že vo všeobecnosti je najčastejším aktom pomsty reakcia (odplata) páchateľa za nejakú udalosť alebo okolnosť súvisiacu priamo s obeťou. V prípade emočného zneužívania v rámci manipulácie s dieťaťom voči druhému partnerovi je však obeťou dieťa a objektom pomsty je tento – zavrhnutý – druhý partner; to však neznamená, že o naplnenie pojmu konania v pomste tu nebude môcť ísť. Zákon totiž explicitne neupravuje, že konanie motivované pomstou, ktorým páchateľ naplní znaky trestného činu, musí v rámci tzv. osobitného motívu smerovať výlučne len voči obeti tohto trestného činu. Častokrát sa stáva, že sa páchateľ pomstí niekomu práve tak, že mu ublíži prostredníctvom útoku na blízkeho človeka; určite by potom bolo nelogické, aby sme takéto konanie nemali zaradiť pod osobitný motív konania v pomste. V tomto smere poukazujem aj na výklad k legálnemu pojmu „pomsta“ v českej odbornej literatúre, podľa ktorého je pomsta odvetou  za nejaké predchádzajúce konanie inej osoby, pričom trestný čin môže byť spáchaný proti tejto osobe, proti osobe jej blízkej alebo proti inej osobe či veci tak, že aby sa to dotklo osoby, ktorej sa páchateľ chcel pomstiť.[12]

V každom prípade týmto krátkym exkurzom v rámci analýzy osobitného motívu v podobe konania v pomste chcem poukázať na skutočnosť, že aplikácia § 140 písm. b) Trestného zákona je plne dôvodná aj pri trestnom čine týrania blízkej osoby a zverenej osoby, teda ako kvalifikovaná skutková podstata tohto trestného činu podľa § 208 ods. 3 písm. b) Trestného zákona, pričom už z povahy takéhoto konania smerujúceho k vyvolaniu „syndrómu zavrhnutého rodiča“ sú zjavné motívy, ktoré rodiča ako bývalého partnera vedú k takémuto správaniu sa a ktoré sú skutočne v drvivej väčšine dôsledkom frustrácie, hnevu, či až nenávisti, voči partnerovi, kladúcemu sa za vinu rozpad manželstva/vzťahu/rodiny.

Záverom už len uvádzam, že pokiaľ je v rámci objektu trestného činu Týranie blízkej osoby a zverenej osoby v prípade detí záujem na ich ochrane pred zlým zaobchádzaním v rámci starostlivosti o nich, nemôžeme „zatvárať oči“ nad takouto formou spôsobovania psychických útrap deťom zo strany rodiča, ktorý chce „vytrestať“ svojho bývalého partnera takýmto zavrhnutiahodným spôsobom, teda že na to využije a zneužije vlastné dieťa. Manželstvo je (bohužiaľ) pominuteľné, ale rodičom je človek na celý život, a je scestné a spoločensky nanajvýš neprijateľné, aby si partneri osvojovali takéto formy „boja“ proti ex-partnerovi a „za trest“ druhého rodiča takýmto spôsobom doslova vymazali zo života ich dieťaťa. Vyššie som podložene popísal, čo všetko sa v dôsledku tohto dieťaťu spôsobuje (už keď neberieme ohľad na spôsobovanie psychickej traumy „zavrhnutému“ rodičovi) a aké následky to v ňom zanecháva, a v tomto kontexte som presvedčený, že záujem na ochrane pred takýmito škodlivými dôsledkami spôsobovanými emočným zneužívaním dieťaťa plne spadá pod objekt skutkovej podstaty trestného činu Týranie blízkej osoby a zverenej osoby.

JUDr. Pavol GRÁČIK, advokát

 

Použitá literatúra a zdroje:

[1] Zo súdnej praxe č. 3/2007 judikát č. 44

[2] § 15  písm. b/ Trestného zákona

[3] Tamtiež

[4] Z interview s psychologičkou Zorou Duškovou; zdroj: https://region.rozhlas.cz/zora-duskova-sexualni-zneuzivani-je-vrazda-detske-duse-7277059

[5]  ŠPAŇHELOVÁ, Ilona. Dítě a rozvod rodičů. Praha: Grada Publishing, 2010. ISBN 978-80-247-3181-0, s. 41

[6] MUDr. Jaroslav Jedlička Csc., Syndrom zavrženého rodiče, zdroj: https://iustin.cz/art.asp?art=195

[7] Z interview so zakladajúcim členom Rady pre práva dieťaťa Jozefom Tinkom, zdroj: https://eduworld.sk/cd/zuzana-granska/2210/jozef-tinka-deti-najviac-trpia-ak-rodicia-o-sebe-navzajom-hovoria-skaredo-ohovaraju-sa-a-zosmiesnuju

[8]MUDr. Jaroslav Jedlička Csc., Syndrom zavrženého rodiče, zdroj: https://iustin.cz/art.asp?art=195

[9] Sdružení linka bezpečí. Děti a jejich problémy II.  sborník studii. Praha: Sdružení Linka bezpečí, 2007, s.99

[10] Burda, E., Čentéš,J., Kolesár, J., Záhora, J. a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár I. diel. 1. vydanie. Praha : C.H.Beck, 2010, s 1062

[11] Zuzana Van Hoog, Keď rodič manipuluje vlastné dieťa (alebo syndróm zavrhnutého rodiča), zdroj: https://vanhoog.blog.sme.sk/c/458899/ked-rodic-manipuluje-vlastne-dieta-alebo-syndrom-zavrhnuteho-rodica.html

[12] Šámal, P. a kol. Trestní zákoník I. § 1 až 139. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, 557 s.

[1] viď: https://sk.wikipedia.org/wiki/Syndr%C3%B3m_zavrhnut%C3%A9ho_rodi%C4%8Da

[2] MUDr. Jaroslav Jedlička Csc., Syndrom zavrženého rodiče, zdroj: https://iustin.cz/art.asp?art=195

[1] v pôvodnom anglickom názve Parental Alienation Syndrome, neskôr Parental Alienation Disorder, v skratke PAS/PAD