07 dec O ukladaní otázok znalcom a ich výsledkoch pred súdom
Bežná prax na všeobecných súdoch pri zadávaní forenzných posudkov je už vo svojich základoch chaotická a chybná. Zadávanie otázok o tom, ktorý rodič je lepší je niečo podobné ako Sofiina voľba (kultový román W. Styrona, v ktorom sa väzenkyňa v koncentračnom tábore mala rozhodnúť, ktoré zo svojich dvoch detí pošle do plynovej komory a ktoré nechá zachrániť) – zakladá rivalitu medzi rodičmi a spôsobuje zlyhávanie systému. Deti, namiesto pomocnej ruky od štátu, zostávajú medzi dvomi mlynskými kameňmi a osamelé ťahajú svoju káru plnú bolesti.
Chybný postup súdov sa materializuje už pri zadávaní otázok forezným znalcom. Súdy na znalca totiž delegujú svoju výhradnú kompetenciu rozhodnúť ako sa usporiadajú vzťahy v rozpadnutej rodine. Znalec nemá kompetenciu určovať aký bude styk detí s tým-ktorým rodičom. Jeho úlohou je zistiť reálnu situáciu medzi deťmi a rodičmi a podať súdu správu, resp. svedčiť o tom, čo zistil.
Problém sú aj samotní znalci. Posudky sú doslova zlátaninou citácií spisov a testovania, ktorého zmysel a súvis so skúmanými problémami nikto ani netuší, nie žeby veci aj jasne chápal. Znalec je povinný vysvetliť čo robil a prečo to robil a ako to súvisí s jeho zisteniami. A najmä – vždy musí prísť pred súd a všetko riadne zdôvodniť. Žiaľ, prax je poznačená silným paternalizmom – znamená to, že čo povie znalec, to sa berie ako sväté písmo. Vezmime si však takýto fakt – ľudská komunikácia pozostáva z 80% neverbálnej komunikácie (mimika, intonácia reči, reč tela a pod.) a z 20% verbálnej komunikácie. Znalec vychádza vždy iba z povedaného a ešte aj to povedané interpretuje tak, ako to on pochopil. Človek ani nemusí byť psychológom a vie, že interpretácia slov iného človeka býva nezriedka skreslená vlastným úsudkom. Poznáte určite situáciu, kedy sa jeden pred druhým bránil argumentom, že ja som to tak nemyslel, ako som to povedal. A to nehovorím o tom, že znalec nemusí nič preukazovať, pretože súd sa uspokojí s jeho tvrdeniami. Celkom pokojne sa môže potom stať, že znalec vyšetruje dieťa a nikto nikdy nevie, čo sa v skutočnosti za dverami udialo. Nie sú to prázdne slová – Rada pre práva dieťaťa disponuje videom, ktoré nahrala malá yuotouberka, v ktorom s rozhorčením komentuje zápisnicu zo súdu. Sudkyňa ju vypočula, zapísala a – všetko zapísané inak ako dievčatko povedalo. A to je bežná znalecká prax – znalec sa zavrie s vyšetrovanou osobou a potom tvorí tak, ako si myslí, že by veci mali vidieť ostatní.
Prinášame pohľad českého ústavného súdu na právnu stránku kladenia niektorých otázok znalcom, a na ich kompetencie.
Uznesenie Ústavného súdu sp. Zn. IV. US 3470/15 zo dňa 19. 7. 2016
(…) Zatiaľ čo skutkové okolnosti súd zisťuje prostredníctvom dokazovania, posúdiť právnu stránku veci a vysloviť určujúce závery je povinný vždy súd a nie je oprávnený prenášať túto činnosť na inú osobu, a to ani na znalca a v prípadoch, kedy esenciálnu rolu pre rozhodnutie hrá posúdenie skutočnosti, ku ktorej treba jeho odborných vedomostí.
Všeobecné súdy v tomto ohľade nepostupovali adekvátne. Naliezajúci súd nevhodne formuloval už zadanie znaleckej úlohy: Určite je legitímne, pokiaľ ustanovenej znalkyni uložil vykonať psychologické vyšetrenie obidvoch rodičov i maloletých; nemal ale už požadovať zodpovedanie právnej otázky, ktorý z rodičov má lepšie výchovné schopnosti – také hmotnoprávne hodnotenie prináleží iba súdu.
Rovnako znalkyni správne uložil zhodnotiť vzťah maloletých k obidvom rodičom a overiť, či nie sú niektorým z nich ovplyvňovaní (navádzaní) proti druhému rodičovi. Nemal ale už žiadať posúdenie, či je v záujme maloletých skôr ich zverenie do starostlivosti matky alebo otca, poprípade zverenie detí do striedavej starostlivosti – rovnako posúdenie tejto (právnej) otázky prislúcha výhradne súdu, pričom znalec je povolaný iba k tomu, aby poskytol (z pohľadu právneho hodnotenie neutrálne) skutkové zistenia. Nemiestny bol i štvrtý bod zadania posudku, ktorým naliezajúci súd znalkyňu požiadal o vymedzenie časovej a miestnej úpravy styku maloletých s druhým rodičom, do ktorého starostlivosti nebudú zverené – aj to je vecou právneho posúdenia, ktorého sa nemôže súd podobným spôsobom „zbavovať“.
Všeobecné súdy ďalej mali vykonať výsluch znalkyne pri konaní. Jednou zo základných zásad súdneho konania je jeho ústnosť, priamosť a verejnosť (čl. 96 ods. 2, Ústavy, § 6 ods. 1 zákona č. 6/2002 Sb., o súdoch a sudcoch). Ústnosť konania sa prejavuje o. i. v ustanovení § 127 ods. 1 poslednej vety OSP, podľa ktorého popri písomnom posudku zásadne treba znalca vypočuť pri konaní, pri ktorom musí reagovať na otázky súdu, účastníkov konania, ich zástupcov a pred nimi je povinný (ústne) obhájiť metódu, ktorú použil a vysvetliť svoje odborné (výlučne) skutkové závery. Iba vo výnimočných prípadoch zákon umožňuje uspokojiť sa len s písomným posudkom ako listinným dôkazom. Dôkaz znaleckým posudkom je teda primárne založený na prvku ústnosti a až na vzácne výnimky sa nedá zaobísť bez výsluchu znalca na konaní – tým skôr, ak ide o takto vyhrotenú vec.
Upustiť od výsluchu znalca u nariadeného konania sa dá v zásade len vtedy, pokiaľ účastníci netrvajú na jeho účasti alebo sú závery písomnej časti posudku skutkovo jednoznačné; taká situácia však v praxi nastáva iba výnimočne (JIRSA, J. in Jirsa, J. a kol. Občanské soudní řízení: soudcovský komentář. Kniha II. 1. vyd. Praha: Havlíček Brain Team, 2014, s. 318, 324-325, srov. Rozsudek Nejvyššího soudu z eden 29. 7. 2010, sp. zn. 21 Cdo 2458/2009, dostupný na www.nsoud.cz). (…)
Jozef Tinka