02 apr VEDA VYHRALA NAD NENÁVISŤOU K OTCOM
Na Slovensku trpí psychickou poruchou syndrómu zavrhnutého rodiča najmenej 40 000 detí. Ide o jav, ktorý sa roky snažia rôzne skupiny aktivistov i odborníkov zakrývať, zľahčovať a prehliadať. Napriek tomu, že syndróm veda skúma už celé dekády rokov, napriek tomu, že po celom svete sa o ňom čoraz hlasnejšie hovorí, napriek tomu, že sa jasne preukázalo, že ide o emočné zneužívanie detí, ktoré je v každej civilizovanej krajine dokonca trestné. To, že pre les nevidíme stromy, ešte neznamená, že tie stromy neexistujú. Rozpoznať syndróm zavrhnutého rodiča je fatálne dôležité. Pre deti.
Prinášame príspevok Roberta Franklina z Národnej organizácie rodičov v USA, ktorá sa usiluje o zachovanie puta medzi rodičmi a deťmi po rozpade rodiny. Príspevok bol publikovaný ešte 26. mája 2013, no na aktuálnosti nič nestratil. Robert píše o procese zlegalizovania syndrómu zavrhnutého rodiča tým, že sa charakteristika tejto detskej psychickej poruchy dostala do piateho vydania DSM – katalógu Americkej psychiatrickej asociácie, podobnej ako je európsky MKCH 10 – medzinárodný katalóg chorôb. Sú to lekárske biblie, ktoré definujú diagnózy a ktoré sú pre lekárov záväzné.
K definícii syndrómu zavrhnutého rodiča, obsiahnutá v diagnostickom a štatistickom manuáli Americkej psychiatrickej asociácie
Robert Franklin
Feministky, a ostatní prívrženci protiotcovských hnutí, dlho zubami – nechtami bojovali proti uznaniu syndrómu zavrhnutého rodiča (SZR) ako diagnózy psychickej poruchy detí. Táto opozícia sa vyskytla v mnohých podobách, avšak najviac súperenia sa objavilo kvôli diagnostickému a štatistickému manuálu Americkej psychiatrickej asociácie. Odporcovia trvali na tom, aby SZR nebol zahrnutý v piatej edícii manuálu.
Prehrali a veda vyhrala.
Barbara Kay informuje o tom, že SZR v diagnostickom a štatistickom manuáli nie je síce označený svojim pravým menom, ale obsahuje diagnózu, ktorá v sebe zahŕňa symptomatiku syndrómu zavrhnutého rodiča, a ktorá vychádza z jeho klinického obrazu [1]
Po prijatí piatej edície diagnostického a štatistického manuálu (DSM-V) je SZR už takmer oficiálna porucha. Ako som už spomenul, manuál síce nepomenúva SZR, ale vytvoril novú kategóriu detského emocionálneho/psychického zneužívania. Táto kategória zahŕňa „úmyselné verbálne alebo príznačné konanie rodiča, alebo opatrovníka dieťaťa, ktorého následkom, alebo predpokladaným možným následkom, je značná psychická ujma u dieťaťa.“
Takto formulovaná porucha je samozrejme omnoho širšia, ako definícia SZR, ktorá presnejšie pomenúva stratégie jedného rodiča, podnecujúceho dieťa k zavrhnutiu druhého rodiča. To má za následok poškodenie zdravia dieťaťa; čo síce nie je cieľom programujúceho rodiča, ale devastujúcemu účinku sa pri takejto indoktrinácii nedá nevyhnúť. Je však toho omnoho viac.
Z popisu „vzťahových problémov medzi rodičom a dieťaťom“ sa dá vyvodiť ako dieťa vníma zavrhnutého rodiča: pripisuje negatívne vlastnosti zámerom toho druhého rodiča, prejavuje odpor voči nemu, či neodôvodnené zvaľovanie viny na toho druhého, alebo aj bezdôvodný pocit odcudzenia medzi rodičom a dieťaťom.
Ako už Barbara Kay uviedla, nejde síce o presné vymedzenie pojmu SZR, avšak o veľmi blízku charakteristiku tohto patologického javu. Naviac, akýkoľvek odborník z oblasti mentálneho zdravia, ktorý by za normálnych okolností diagnostikoval SZR, môže teraz diagnostikovať „vzťahový problém medzi rodičom a dieťaťom„, a zároveň tak získa súhlas od Americkej psychiatrickej asociácie a jej piatej edície diagnostického a štatistického manuálu. Žiadny právnik na súde nemôže povedať, že by táto diagnóza nespadala pod bibliu Americkej psychologickej asociácie.
Počas zdĺhavého procesu, ktorý viedol k piatej edícii manuálu, sa vyprodukovalo mnoho polemík o rôznych mentálnych problémoch zahrňujúcich aj SZR. Politika publikovania definície SZR prinášala so sebou veľa problémov, utrpenia a nebezpečenstva. To sa stalo jedným z hlavných dôvodov, prečo čítanie medzi riadkami malo za výsledok kompromis medzi vedou a dogmou.
Áno, našli sa aj profesionáli z oblasti mentálneho zdravia, ktorí boli principiálne proti zahrnutiu SZR do piatej edície diagnostického a štatistického manuálu. Preto, napriek tomu, že sa dosiahla zmena, v bežnej tlači a medzi názormi obyčajných komentátorov, syndróm stále akoby neexistoval. Podľa nich, myšlienka SZR útočí na matky a ich výsostné právo prioritnej starostlivosti o dieťa. Ich argumenty proti SZR sa pohybujú od absurdnosti, cez pokrytectvo až po nečestnosť.
Pravdepodobne najviac očierňujúci príklad predniesla Národná organizácia žien USA, ktorá predložila správu o SZR. Niekoľkými slovami presvedčivo, ale absolútne klamlivo, opísala históriu, vedecké pohľady na SZR, rovnako aj na jeho škodlivé účinky na deti a fakt, že uznanie SZR by v konečnom dôsledku mohlo pomôcť aj matkám, úplne zaznala.
Národná organizácia žien všetko berie zo zlého konca. Pravda o SZR je, že vo väčšine prípadov sú to práve matky, ktoré odcudzia dieťa. Príčina je veľmi jednoduchá. V drvivej väčšine prípadov práve matky získavajú právo na opatrovníctvo dieťaťa. Na to, aby dieťa oprávnene zavrhlo svojho rodiča, treba, aby zavrhnutý rodič najskôr s dieťaťom aj nejaký čas strávil. Fakty však hovoria jasne: ak je dieťa 80% svojho času s matkou, otec sa nemá ako odcudziť iba svojim pričinením. Aj keby chcel; pretože celá jeho námaha by jednoducho stroskotala na fakte, že dieťa má dosť času na to, aby si samé uvedomilo, že mama nie je až taká zlá, ako ocko tvrdí.
Nájdu sa samozrejme prípady, v ktorých sú otcovia v pozícii, kedy u detí stratia sympatie vlastným pričinením; a bohužiaľ, s tým už nič nespravia. Literatúra o SZR predsa nespomína, že odcudzenie od dieťaťa je niečo, čo spôsobujú najmä matky, a nie otcovia.
Národná organizácia žien a ostatné proti-otcovské hnutia sa zvyčajne nezaoberajú vedou, pretože keby sa zaujímali o vedecké poznatky, potom by nikdy neprotestovali proti definícii SZR. Jediné čo ich v skutočnosti zaujíma, je obava z potenciálneho zlepšenia pozície otcov a ich práv pred rodinnými súdmi. Protestujú len z princípu, dôvody si nájdu neskôr.
Dôvody odporcov SZR boli veľmi nepresvedčivé. SZR je údajne sprisahanie skupín, bojujúcich za práva otcov, ktoré sa vraj usilujú odobrať deti od ich ochraňujúcich matiek. Nikdy však nevysvetľujú, čo pojem „ochraňujúce matky“ konkrétne znamená. Alebo: prečo sú niektoré matky tak hrubé, že nanútia svojim deťom strach a nenávisť voči milujúcim otcom? Rovnako nikdy nevysvetlia, prečo by zahrnutie SZR malo byť rafinovanou intrigou, v rámci ktorej sa otcovia snažia ukradnúť deti ich matkám. Evidentne to nedáva žiadny zmysel.
Národná organizácia žien absolútne klame, keď tvrdí, že neexistuje veda, ktorá by potvrdila existenciu SZR. Úprimne: už v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa začal masívny výskum problematiky SZR. Najväčší rozmach v skúmaní SZR nastal v osemdesiatych rokoch minulého storočia, kedy sa nové vedecké poznatky o tomto deštruktívnom jave rozšírili do celého sveta. To je dosť viditeľný pokrok na to, aby sa dal zatratiť len niekoľkými slovami Národnej organizácie žien USA. Fakty totiž hovoria jasne: ak by Národná organizácia žien, i ostatní, usilujúci proti uznaniu SZR, mali jednoznačné argumenty, tak by ich už vytiahli, nemyslíte? Ak si musíte vymýšľať nezmysly, aby ste zdôvodnili svoj názor, potom taký názor nie je hodný podpory.
Žiaľ, obrovská hrôza, ktorú vytvárajú protiotcovské skupiny, nekončí len pri nečestnosti a očierňovaní, no naberá aj radikálny smer proti deťom. SZR je zneužívanie dieťaťa. Toto zneužívanie môže mať dlhodobé následky začínajúce v detstve a pokračujúce až do dospelosti. Prečítajte si popis odcudzeného dieťaťa, napríklad zopár strán od Lindy Gottlieb „SZR: Rodinná terapia a spoločné systematické riešenia k zlepšeniu„. [2] Príbehy o tom, čo všetko sú rodičia schopní spraviť deťom, a následky, ktoré tieto činy spôsobujú, vám postavia vlasy dupkom. Razom zmiznú akékoľvek vaše pochybnosti o neškodnosti SZR. Je nad slnko jasnejšie, že ide o zneužívanie. Tým, že Národná organizácia žien sa vehementne stavia proti legitimizácii SZR, bojuje proti blahu detí. Pokusy odporcov SZR odmietnuť existenciu tejto psychickej poruchy detí v podstate podporuje strašne devastačný proces, ktorý spôsobuje deťom trvalú ujmu na zdraví.
Myslíte si, že nemôže nastať už nič horšie? Môže. V prípade, že sa stanete obhajcom na strane matky a definícia SZR by nebola uznaná, alebo by sa klamlivo opisovala, ako sa o to usiluje Národná organizácia žien, tak by ste v podstate podporili (vo väčšine prípadov matky) v zavrhovaní otcov zo života ich detí. Ak by bola táto kampaň úspešná, tak by sme stretávali kočíkovať už len matky, keďže by boli s dieťaťom nepretržite iba oni. Každé rozhodnutie v spojitosti s výchovou dieťaťa by záležalo len na matke. Každú noc, každý víkend by sa o dieťa musela matka postarať sama. Rovnako aj v prípade, ak by dieťa ostalo choré, alebo malo problém v škole, či nebodaj so zákonom. Jednoducho, matka by sa musela postarať o všetko sama. Nehovoriac o tom, čo by bolo toto spravilo s jej prijímom a vôbec možnosťou zamestnať sa na plný úväzok, či s ďalšími možnými finančnými ťažkosťami v dôchodkovom veku. Viditeľne by to malo značný vplyv, výsledkom ktorého by bolo, že matka vychovávajúca sama dieťa, by sebe aj dieťaťu mohla dopriať omnoho menej, ako keď sú na dieťa dvaja.
Presne preto, moji priatelia, mi to príde trochu ironické, že organizácia, ktorá sa snaží zrovnoprávniť ženy, bojuje proti uznaniu definície SZR v piatej edícii diagnostického a štatistického manuálu. Všetko nasvedčuje tomu, že predsudky Národnej organizácie žien voči mužom sú omnoho silnejšie, ako ich snaha dosiahnuť zrovnoprávnenie žien.
Presne kvôli tomu môžeme byť len radi, že Národná organizácia žien zlyhala a práve veda vyhrala dlhú a nevraživú cestu v súvislosti so SZR.
Rozprával som sa s emeritným profesorom psychiatrie z Vanderbiltskej univerzity Billom Bernetom, ktorý sa špecializuje na problematiku rozvodu a opatrovníctva detí a ich následky na deti. Práve on bol jedným z hlavných podporovateľov zahrnutia definície SZR v piatej edicíí diagnostického a štatistického manuálu. Povedal mi: „Aj keď sme nedosiahli úplne to v čo sme dúfali, tak som veľmi rád, že sa nám podarilo presadiť zahrnutie nových pojmov do piatej edície diagnostického a štatistického manuálu.“
Profesor Bernet vedie výskumný tím zameraný na štúdium SZR. Členovia tohto tímu sú oddaní vzdelávaniu lekárov, sociálnych pracovníkov a všetkých ostatných pracovníkov, ktorí prichádzajú do kontaktu so SZR, aby boli schopní nielen rozpoznať túto poruchu, no zároveň aj zvoliť správny postup ako ju eliminovať. Dúfame, že zahrnutie v piatom manuáli diagnostického a štatistického manuálu bude mať pozitívny vplyv pred rodinnými súdmi a že sudcovia budú lepšie oboznámení s problematikou tohto syndrómu, aby sa vďaka tomu mohli zamerať na ochranu detí pred zavrhnutím svojho rodiča.
Preklad: Katarína Štiglincová
[1] http://news.nationalpost.com/full-comment/barbara-kay-teaching-children-to-hate-the-ex
[2] Linda Gottlieb: The Parental Alienation Syndrome: A Family Therapy and Collaborative Systems Approach to Amelioration (Linda je svetovo uznávaná odborníčka s viac ako 30-ročnou praxou pri liečení syndrómu zavrhnutého rodiča.)