Deti potrebujú lásku i disciplínu

PEDIATER TVRDÍ: „DIEŤA PRE ZDRAVÝ RAST A VÝVOJ POTREBUJE VEĽA LÁSKY A VEĽA DISCIPLÍNY.“

MUDr. Jozef Marec je pediater s vyše 30-ročnou praxou. Je primárom lôžkového oddelenia v nemocnici v Čadci. Verejne sa angažuje za zlepšenie starostlivosti o deti, je kritický voči nášmu zdravotníctvu, a tvrdí, že vytláčame z medicíny múdrosť predošlých generácií. Varuje pred vysokým nárastom úzkostných porúch detí, ktoré sa prejavujú v rôznych somatických problémoch a hovorí, v čom spoločnosť chybí a deťom škodí. Jozef Marec je aj úspešným spisovateľom (napísal 15 kníh, viaceré z nich sú pre deti) a obľúbeným blogerom. Ponúkame vám jeho myšlienky ako inšpiráciu pre život rodiny.

Detský svet je so svetom dospelých prepojený pupočnou šnúrou. Ešte aj to ako dýchame sa odzrkadľuje na detskej duši. Mnohí rodičia si tieto fatálne spojitosti neuvedomujú. Často sú neempatickí a rozmýšľajú egoisticky, hoci si myslia, že robia pre deti to najlepšie. Vy, pán doktor, tvrdíte, že v dôsledku konfliktov v rodine stúpa chorobnosť detí. Aké sú vaše skúsenosti, ak porovnávate svoje pediatrické skúsenosti pred časom a teraz?

Stúpa výskyt ochorení tzv. psychosomatických, resp. vhodnejší výraz by asi bol výskyt psychosomatických prejavov, alebo porúch. Sú to telesné prejavy rôzneho charakteru, ktoré dieťa vníma ako poruchu zdravia, avšak ani podrobným vyšetrením sa nezistí príčina. Treba upresniť, že tieto poruchy, alebo prejavy často veľmi verne napodobňujú klinické prejavy ozajstných ochorení, kedy príčinou telesných ťažkostí dieťaťa je organické ochorenie, často nebezpečné. Tak napríklad- veľmi častou sťažnosťou u nás hospitalizovaných dospievajúcich jedincov je pichanie na hrudi. Je to stará známa tzv. neurocirkulačná asténia, či neuróza. To sú staré názvy, lebo porucha je známa už dlho. V podstate je neškodná, aj keď jej priebeh je pre dotyčného nepríjemný. Avšak za pichaním na hrudi sa môžu skrývať závažné ochorenia srdcového svalu, blokáda rebier, zápal rebrových chrupaviek – Tietzov syndróm a podobne. A my musíme preto všetky tieto prejavy vyšetriť dostatočne podrobne aby sme mohli povedať – je to psychické, resp. psychosomatické. Príklad volím preto, lebo v poslednom čase nadobúda priam epidemický charakter, pričom záchyt skutočného organického ochorenia orgánov hrudných je asi 1:100. Rovnako je obrovský nárast rôznych úzkostných porúch, prejavujúcich sa rôzne od tŕpnutia končatín až po panické ataky. No a samozrejme – intrapsychické konflikty detských duší sa prejavujú aj nárastom neorganických bolestí brucha, hlavy a chrbtice.

Ja som ale netvrdil, že je to len konfliktom v rodinách. Socioekonomické podmienky pre život mnohej slovenskej rodiny sa rovnako intenzívne podpisujú na psychosomatickom zdraví detí ako na zdraví dospelých. Zjednodušene by sa dalo povedať, že je za tým chronický stres, neistota, frustrácia a strach z budúcnosti. Čiže áno, psychosomatické ochorenia u detí sme evidovali vždy, lebo ich príčiny sú veľmi heterogénne. Avšak doba prináša nevídaný nárast a nie náhodou práve v skupine –násťročných, ktorí si realitu života  uvedomujú oveľa intenzívnejšie.

Štát ženie matky do práce. Práve prebieha veľká kampaň o podpore matiek na materskej dovolenke. V princípe ide o to, aby mohli matky na materskej pracovať. Namiesto dôstojnej ekonomickej podpory žien, pracujúcich matiek, sa štát snaží matky na materskej zamestnať. Pritom úzky vzťah dieťaťa s matkou je do troch rokov pre jeho zdravý psychosociálny vývoj fatálny. Ako to vnímate z pohľadu odborníka na zdravie detí, ktorý by mal vidieť aj za múr predsudkov?

No, všetci vieme, že termín „materská dovolenka“ je eufemizmus, aký v slovenčine asi nemá páru, lebo to žiadna dovolenka nie je. Každopádne som rozhodne za to, aby štát vytváral rodinám s malými deťmi také podmienky, aby dieťa nemuselo najmenej do troch rokov do kolektívneho zariadenia. Matky predsa vychovávajú pre spoločnosť nového jedinca. Robia oveľa záslužnejšiu prácu ako tí, čo o nich rozhodujú. Žiaľ, i tu je jednoznačný prístup politických nominácií bez skúseností  a kvalifikácie. Vývoj človeka z novorodenca na plne do života kvalifikovaného jedinca trvá cca 18 rokov, pričom prvých 6 rokov je najťažších. Žiaden mne známy cicavec nemá také dlhé dozrievanie. Je to daň za vzpriamenú chôdzu a 2.signálnu sústavu. Veď prvé kroky urobí až po jednom roku, prvé zmysluplné slová v dvoch a viac rokoch, atď. Tie tri roky, to je to najmenej, čo by dieťa potrebovalo v domácom prostredí, v blízkosti oboch rodičov. Veď dokonca aj niektoré  medvedice vodia a chránia svoje mladé tri roky a pritom života schopnosť mladých jedincov oboch druhov je neporovnateľná. Žiaľ, to nikto kompetentný neberie do úvahy, nikto neberie do úvahy aký je pre spoločnosť dôležitý duševne a telesne zrelý a pripravený mladý človek. Lebo to neprináša okamžitý zisk. Dnes dieťa potrebuje tú matku dlhšie aj preto, že zanikla tradičná rodová organizácia, že zanikli tradičné spôsoby výchovy detí. Neviem, ako to chce štát riešiť, že by mali matky na materskej pracovať. Bez akejkoľvek irónie tvrdím, že niektoré mamičky majú problém zvládať dieťa a mali by ešte pracovať? Tomu nerozumiem

Otec. Dnes veľmi boľavá téma. Z rôznych dôvodov. Je dieťa v ranom veku odkázané len na matku, alebo rovnako dobre ju dokáže nahradiť aj otec? Myslím napríklad otca, ktorý by v nejakom čase po narodení zostal s dieťaťom doma. Aký máte vôbec názor na otca na materskej?

V tradičnom vzorci bežnej rodiny sú „ úlohy“ rozdelené asi takto- matka predstavuje láskavosť, nehu, teplo, toleranciu, otec disciplínu, oporu, ochranu, istoty. Je skvelé, ak dieťa rodičov vníma nejako takto. Tvrdím, že dieťa pre zdravý rast a vývoj potrebuje veľa lásky a veľa disciplíny. Samozrejme, že sú situácie kedy musia byť úlohy rodičov zástupné, avšak už sa nám tu vyťahuje z múru nejaká tehlička a stráca sa stabilita. Ja som napríklad vyrastal v rodine, kde bol otec silná autorita. Nekompromisný, tvrdý a náročný. Som mu za to vďačný, ale rovnako som vďačný mame, že túto jeho úlohu pokorne prijala a nespochybňovala. Obaja ťažko pracovali, obaja si mohli robiť zásluhy a navzájom si podrývať svoju autoritu. A žiaľ, dnes to vidím oveľa častejšie ako kedysi, že snaha žien o emancipáciu vytvára v niektorých rodinách presne takúto atmosféru. NIKDY to nič dobré neprinesie.

A teraz sa ma pýtate na otca na materskej. Ja dobre viem, že niekedy je to otázka ekonomickej existencie rodiny. Ale vy sa ma nepýtate ako sociológa, či ekonóma ale ako lekára. Z hľadiska zručností a schopností to muž po „zaškolení“ hravo zvládne. Ale výmena úloh je narušením tradičného rodinného vzorca, ktorý zaručoval, že deti oboch pohlaví sa  fyziologicky stotožnili s úlohami, ktoré by obaja rodičia mali pri výchove spĺňať. I bez inštitucionalizácie otca „na materskej“ vidíme dnes často príliš ambiciózne matky, ktoré sa na úkor manželov- otcov detí chcú presadiť do otcovských úloh a to nie je dobre. Otec“ na materskej“ je do istej miery zlyhaním vzorca. Predstavte si situáciu- v rodine je dvanásťročný chlapec, začína puberta, je práve v štádiu prvého pubertálneho vzdoru voči autoritám, rodičom, škole. Začína už pohŕdať tradičnými rodinnými hodnotami a inklinuje viac ku partii, kamarátom ako k rodine. Je to normálne a je to v únosnej miere v poriadku. Ale zrazu potrebuje podporiť, podržať, povzbudiť- ide hrať prvý súťažný zápas, doplňte si hocičo. Ide za tatkom. Nepovie rovno čo chce, na to je už príliš hrdý. Začne okľukou a otec ho odbije, že nemá čas, lebo práve prebaľuje malú sestričku. Mama je v robote. Čo sa odohráva v hlave –násťročného chalana, ktorý vidí svoj vzor, možno idol, ktorého slovo ešte stále u neho platilo utierať zadok sestričke, kŕmiť ju a kúpať, čiže typicky maminkovské činnosti. Skôr než ma čitateľ odsúdi a povie si že aká banalita, nech sa skúsi nad tým zamyslieť a vžiť sa do kože toho chlapca…

Veľa detí žije s jedným rodičom, v rozhodujúcej miere ide o matky. Sú muži – otcovia zlí, sú muži násilnícki, sú muži bez citových väzieb k svojim deťom, no je veľa dobrých, milujúcich otcov. A naproti tomu veľa matiek, ktoré sa správajú tak, aby deti na svojich otcov zanevreli. Viete rozlíšiť matku, ktorá príde do ambulancie s dieťaťom, či ide dieťa ako zbraň v boji medzi rodičmi? Ako sa to vie prejaviť, a aké dôsledky to má na zdravie malého pacienta?

Som lekár konziliár a nemocničný pediater. Drvivú väčšinu detí čo k nám prídu s rodičmi, vidíme po prvý raz. Nepoznáme svojich pacientov a ich rodičov tak ako praktický lekár, ktorý ich vída a komunikuje s nimi pravidelne. Samozrejme, po toľkých rokoch skúseností už človek dokáže po pár vetách či minútach nejako toho rodiča zatriediť a prvý dojem je často najpresnejší. Ale u hospitalizovaných detí zasa máme možnosť študovať vzorce vzťahov v čiastočne či celkom dysfunkčných rodinách priamo „za chodu“. Poviem na rovinu, že otvorených konfliktov- „bojov“ medzi rodičmi je v nemocnici  málo. Oni dobre vedia, že v prípade potreby sme schopní a ochotní podať „sociálke“ naše stanovisko a naše pozorovania. Stáva sa zriedka, že nás požiada rodič, čo sa o dieťa stará, aby sme k dieťaťu nepustili toho druhého. Pokiaľ má na to súdne rozhodnutie, je to jednoduché. Často sú to však partneri odlúčení, alebo v konaní a vtedy nesmieme brániť návšteve ani jednému rodičovi, pokiaľ nie je pod vplyvom alkoholu, či inak nebezpečný. Nepochybne však tieto boje medzi rodičmi dieťaťa prebiehajú a dieťa stavajú do pozície emocionálneho rukojemníka jedného rodiča proti druhému. Mnohé deti tým veľmi trpia, je to jedna z častých príčin intrapsychických konfliktov, pretože už cca od tretieho roku života nastáva búrlivý rozvoj abstraktného myslenia. To značí, že dieťa môže mať už na toho“zlého“ rodiča svoj vlastný názor, značne odlišný od toho, aký sa mu podsúva. Nerozumie tomu, je zmätené, lebo ľúbi oboch rodičov. To je veľmi zlá situácia. Až oveľa neskôr v puberte, v období okolo 14-15 rokov dokáže manipuláciu rozoznať.

V posledných rokoch, podľa oficiálnych štatistík, sa na Slovensku vyskytlo až 153 000 detí s rôznymi psychosomatickými poruchami, pravdepodobne aj v dôsledku zlých vzťahov v rodine. Spoločnosť však mlčí. Ak by sa podobný stav vyskytoval, povedzme, pri takej žltačke, či hoci len chrípke, tak by išlo o epidémiu a spoločnosť by sa mobilizovala. Myslíte si, že v prípade psychických problémov stačí deti liečiť psychofarmakami?

Príčin môže byť viacej, súvisia však nielen s problémami v rodine, ale aj v škole, spoločnosti, parte, a síce z dôvodu úplného rozvrátenia tradičného hodnotového rebríčka, čo priniesla nová doba. Ak hovoríme o patologickom osobnostnom vývoji- čo úzko s výskytom týchto porúch, v súvislosti s právami detí musíme vziať do úvahy zmeny v celej spoločnosti- tak obrovská polarizácia spoločnosti aká je dnes v oblasti ekonomicko sociálnej, politickej, názorovej, náboženskej, obrovská liberalizácia a sústavné vymývanie mozgov patologickými témami, to všetko sa fatálne podpisuje na psychickom vývoji detí a mladistvých. Pokiaľ spoločnosť nezačne razantnejšie presadzovať tradičné hodnoty, ktoré jediné sú schopné zabezpečiť fyziologický osobnostný vývoj detskej duše, nezmôže toho veľa ani najvzornejšia rodina. Veď je všeobecne známe, že najlepšou „lovnou“ pre dílerov a rôznych psychopatov a úchylov sú práve kategórie – násťročných detí. Sú veľmi zraniteľné. A čo sa týka farmák- niekedy sú nevyhnutné, aby psychické utrpenie bolo menšie a telesné ťažkosti automaticky tiež. Lebo keď duša trpí, telo plače…Oveľa prospešnejší by však boli erudovaní a empatickí detskí psychológovia v dostatočnom pokrytí. Žiaľ, niet ich.

Podľa našich poznatkov veľa detských psychiatrov končí diagnostikovanie pri konštatovaní, že dieťa trpí strachom, úzkosťou, napríklad z rodiča, a ďalej problém neskúma. Predpíše lieky, odporučí obmedziť alebo úplne zamedziť styk s údajne problémovým rodičom a uspokojí sa. Pritom príčiny úzkosti vôbec neskúma. Druhý rodič často ani netuší, že nejaké problémy dieťa má, pretože nemá možnosť s dieťaťom byť. Strach môže byť aj indoktrinovaný. Je správne, ak sa nehľadajú príčiny ochorení, ale sanujú sa len dôsledky?

Ja by som to na psychiatrov nehádzal. To nie je ich parketa. Ich úlohou je zistiť, konštatovať, diagnostikovať. Oni napr. dokážu odlíšiť reaktívnu depresiu na smutnú udalosť od vyvíjajúcej sa a ignorovanej ťažkej endogénnej depresie, prípadne bipolárnej poruchy a to je pre mňa podstatné, aby som vedel, akým smerom mám ďalej pracovať. Pokračovať by mali praktickí lekári, ktorí by rozhodne mali poznať spoločenské a sociálne pomery, v akých žijú ich pacienti. Ale inak- iste, deti trpia úzkostnými poruchami v dôsledku stresu a strachu, ktoré sa naozaj môžu až somatizovať, čiže prejaviť ako telesné ťažkosti. Príčinami môže byť alkoholizmus- väčšinou otca, psychické, či fyzické domáce násilie, ale aj šikana v škole spolužiakmi, učiteľmi( tá je sofistikovanejšia), prípadne patologické fóbie. Avšak najväčší stresor a príčina úzkosti a duševného utrpenia je podľa mňa niečo iné. Je to ľahostajnosť. Dieťa totiž potrebuje byť akceptované, potrebuje mať pocit, že okoliu na ňom záleží, že aj jeho názor je dôležitý. Ľahostajnosťou ublížite viac ako remeňom. A tu potom máme druhú skupinu „somatických porúch“ ale falošných. Deti sa jednoducho utiekajú k chorobe, k telesným ťažkostiam, ktoré v skutočnosti nepociťujú. Jednoducho sa do nich utiekajú, lebo sú to jediné chvíle, kedy si ich okolie( rodina, škola) naozaj konečne všimne. Je to tiež pomerne častý úkaz. Je to však zúfalé volanie o pomoc, je to akýsi predstupeň pravých psychosomatických porúch.

Kedysi boli deti otvorenejšie a zdielnejšie ako dnes. Dnes sa boja o svojich ťažkostiach hovoriť a my somatickí zdravotníci nemáme toľko času sa im trpezlivo venovať. Ale nie jeden raz som sa dozvedel – viete pán doktor, ja by som radšej zniesla(zniesol) tú facku, ako to mlčanie. To je jedna vec. Druhá vec- ignorované deti si hľadajú nie vždy najšťastnejšie náhradné aktivity…

Žiaľ, realita dneška je taká, že manželstvo je pominuteľné. Rodičovstvo však zostáva navždy. Mama i otec zostanú rodičmi aj po tom, ako svoj vzťah neustáli. Ako by sa mali k sebe správať rodičia po rozchode, aby dieťa netrpelo?

Rodičia by sa mali správať k sebe korektne stále. Nepoznám presne rozvodové štatistiky, ale som presvedčený, že hlavnou príčinou rozvodovosti je bezbrehý egoizmus a neschopnosť adaptácie a tolerancie na spoločný život vo dvojici. Určite je tam aj alkoholizmus a násilie, ale v menšej miere. K egoizmu potom patrí aj nevera, sebestrednosť v presadzovaní názorov na fungovanie rodiny, neschopnosť komunikácie…Rodičia sa nemusia navzájom tĺcť a naháňať po dvore sekerou, aby dieťa psychicky trpelo. Žiaľ, ono je často obeťou citového vydierania. I v tom sa prejavuje egoizmus niektorých rodičov- pre vlastné, často žabomyšie vojny nemajú na dieťa čas, ono nielenže trpí ich hádkami ale aj osamelosťou, navyše – a to hlavne matky si mnohokrát vylievajú na deťoch svoju frustráciu.

Nikto si akosi nechce uvedomiť, že to dieťa trpí skoro permanentne. Pred rozvodom tým, čo predchádza rozvodu a po rozvode niekedy ešte viac, zatiaľ čo rodičom sa často uľaví, začnú nový život, nájdu si iných partnerov, ale dieťa trpí a to len málokto berie do úvahy. Preto tvrdím, že v rodinách najviac deťom ubližuje egoizmus a ľahostajnosť rodičov.

Aká je úloha matky a aká je úloha otca v živote dieťaťa, najmä v kontexte s jeho vývinom? A aký je dôsledok absencie dobrého vzťahu matky a otca s dieťaťom?

Dieťa potrebuje zásadne oboch rodičov opačného pohlavia, nech si vraví kto chce, čo chce. Keď to (vraj) nejde, tak to nejde, čo už. Ale je to v ľuďoch. Pokiaľ medzi rodičmi panujú neprekonateľné rozpory a vzájomný odpor nimi vyvolaný, treba voliť asi menšie zlo. Ale čo je menšie zlo? Ako uvádzam, pre dieťa rozvod rodičov nepredstavuje alternatívu. Iba ďalšie útrapy. Samozrejme, že to tak nemusí byť vždy na sto percent. V živote nie je nič na sto percent. Ale ten vzorec platí a na tom trvám. Úloha oboch rodičov je nezastupiteľná a egoistický postoj nie je len na strane rodičov, ktorí sa často rozvádzajú pre banálne príčiny, pre neschopnosť tolerancie, spolunažívania a sebadisciplíny, čiže neochoty prijať v prospech rodiny a detí aj nejakú obeť vo svojom hedonizme, ale aj dobrovoľne slobodné matky, či rodičia rovnakého pohlavia. Neuvedomujú si, ako ťažko poznačí takáto „rodina“ psychický vývoj detí, hlavne tých senzitívnejších.

Traduje sa, že každý lekár by mal byť aj psychológom, pretože väčšina ochorení má pôvod v chorej duši. Chorá duša je riziko pre ochorenie spoločnosti. Čo by mal štát zmeniť, aby sa situácia zlepšila?

Áno, vraj až 90% ochorení rôzneho typu. Aby som nezabudol ešte dodať, že duševné utrpenie má veľmi negatívny vplyv aj na imunitu človeka, pretože nervový a imunitný systém je nesmierne úzko prepojený, o čom sa nám ešte pred 20 rokmi ani nesnívalo. A empíria mi naozaj hovorí, že deti z tzv. problémových rodín bývajú choré častejšie. Východisko je komplexné a zložité, ale len na prvý pohľad. Lebo nie za všetko zasa môže štát, hoci má na svedomí množstvo funkčne neúplných rodín (práce v zahraničí na dlhé periódy) a veľmi zlú hospodársku situáciu mnohých z nich, impotentné zákony na ochranu práv detí, impotentný boj s drogami, školským a pouličným násilím a nakoniec aj rodinným násilím, kde sú u nás pomery horšie ako v banánových republikách.

Jozef Tinka

Pridaj komentár