10 okt DIEŤA, KTORÉ NIE JE MILOVANÉ, JE TÝRANÉ
Prichádzam z krajiny detskej bolesti, kde minútu za minútou, deň za dňom, už roky – sa dotýkam pálčivých bolestí, ktoré deťom spôsobil život, presnejšie – v drvivej väčšine ich vlastní rodičia. Počas svojej praxe som sa nestretla s jediným dieťaťom (s poruchami prežívania a správania), ktoré by malo otázku otcovstva vo svojom vnútri uspokojivo vyriešenú.
Profesor Jiří Dunovský, doyen detskej psychológie, ktorý ako dieťa prežil vojnové roky a bol svedkom nepredstaviteľného psychického i fyzického utrpenia detí, si zvolil ako celoživotné poslanie zabraňovať detskému utrpeniu. Známym sa stal spoločne so Zdeňkom Matejčkom a Zdeňkom Dytrychom, s ktorými v rokoch 1965 – 1993 zrealizoval longitudinálny (dlhodobý) výskum detí, žijúcich v detských domovoch. Výsledky, dnes už notoricky známe, vytvorili mozaiku obrazu deprivovaného dieťaťa. Päť deprivačných typov, ich mechanizmy a ťaživé dôsledky, zjavné aj v dospelosti.
Na konci svojej cesty vyhlásil prof. Dunovský: „Dieťa, ktoré nie je milované, je týrané.“
Žijú dnešné deti v bezpečí?
Utrpenie detí neskončilo s vojnovým konfliktom, je stále súčasťou bežného života. Najmä teraz, keď sa takmer každé druhé manželstvo/rodičovstvo rozpadá a mnoho detí sa rodí mimo manželstva. Deti prichádzajú o rodinné väzby. Ako milovať svoje dieťa, keď do života zasiahne partnerská kríza?
To, že sa rozvádza takmer každé druhé manželstvo, i to, že každé tretie dieťa sa rodí mimo manželstva, predstavuje veľmi závažné ohrozenie, ktoré vyžaduje nový spôsob pozornosti spoločnosti odbornej i ľudskej. Nachádzame sa uprostred vojny rozchádzajúcich sa mužov a žien. Žiaľ, rodičia si svoje partnerské bolesti a zranenia nedokážu, nevedia, nechcú riešiť s ohľadom na dieťa. A dlhodobá rozvodová právna prax a spoločenské zvyklosti, rozvádzajúcich sa v ničivom postoji upevnilo. Tak často deklarovaný „najlepší záujem dieťaťa“ získal v skutočnosti trpkú príchuť bolesti, ktorá detstvom nekončí, ale sa prenáša do ďalších generácií cez dedičnosť sociálnu. A tým ďaleko prevyšuje hrozby, ktoré priniesla akákoľvek vojna, pretože trvá už generáciu za generáciou.
Ktokoľvek rozhoduje o dieťati v súlade s jeho najlepším záujmom, musí si veľmi jasne uvedomiť, že od narodenia je to matka i otec, kto uspokojuje psychofyzické potreby dieťaťa.
„Človek sa vo svojich činoch riadi tým, čomu verí o svete a sebe samom.“ Emil Komárik
Prameňom pre pochopenie identity je rodina. A vývin identity sa začína práve pripútaním.
Výskum pripútania sa datuje od roku 1948 a je spojený s menom Bowlbyho (Matějček, 2006) – ktorý definuje pripútanie ako trvalé emočné puto, charakterizované potrebou vyhľadávať a udržovať blízkosť s určitou osobou, a to najmä v podmienkach stresu. M. Ainsworthová (in: Žilinčíková, 2003) definuje pripútanie ako väzbu, puto alebo pretrvávajúci vzťah medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa oň stará. Jej výskum spôsobil značný rozruch, lebo vniesol do výchovy mnoho naliehavých otázok.
Pripútanie prebieha podľa M. Ainsworthovej v štyroch fázach:
- Fáza pred vznikom citového puta (prenatálne obdobie až 2 mesiace veku) hormonálne, neurochemické procesy, očakávanie a psychický stav matky, otcov hlas a dotyky.
- Fáza zárodkov citového puta (približne 3. až 4. mesiac, typická sociálnym úsmevom) cez reflexy dieťa upútava pozornosť rodičov, ich láskyplné dotyky, maznanie, uspokojovanie potrieb dieťatka.
- Fáza vyhraneného citového pripútania (6. až 9. mesiac, typická separačnou úzkosťou, neskôr psychologickým narodením) dieťa objavuje svet iba vtedy, ak sa môže vrátiť do bezpečnej náruče.
- Fáza cielene smerovaného vzťahu a partnerstva (končiaca niekedy okolo 4. roku) ale puto ako také sa vyvíja stále až do dospelosti.Pokiaľ však došlo k ťažkostiam v niektorom zo štyroch štádií pripútavania sa, výsledkom je osobnostný obraz dieťaťa, ktoré stratilo schopnosť dôverovať ľuďom a vzťahom, ktorý popisuje P. Bourguignon (in Schoolerová, 1999) takto:
- Utiahnuté a odmietavé správanie – odmietnutie zanecháva v srdci hlboké, ťažko liečiteľné rany. ničí zmysel dieťaťa pre hodnotu a poškodzuje jeho schopnosť byť v živote sebaistým. spôsobuje, že dieťa si zachováva od potenciálne dôležitých ľudí v živote odstup, aby sa vyhlo bolesti. niektoré deti premieňajú utiahnutie na hnev obrátený dovnútra.
- Ukrývanie jedla alebo prejedanie sa – tieto deti majú „chronické prázdno vo vnútri“. často sa toto prázdno podvedome pokúšajú vyplniť jedlom, čo sa prejavuje tak, že ho kradnú alebo schovávajú.
- Agresívne správanie – agresia voči druhým alebo voči sebe samému je často jediný nástroj, ktorý dieťa má na uvoľnenie potlačovaných citov, ktoré nie je schopné vyjadriť. Niektoré deti prejavujú agresívne správanie ako odpoveď na strach, sklamanie alebo hnev. Čím sú staršie, tým majú viac príležitostí sa naučiť, že agresiou si udržia od seba ľudí v určitej vzdialenosti. Fyzicky agresívne deti však potom trpia pocitom menejcennosti a sú presvedčené, že nikdy nie sú dosť dobré.
Psychickú depriváciu definuje Z. Matějček (2005) ako „psychický stav, ktorý vzniká následkom takých životných situácií, keď subjektu nie je daná príležitosť uspokojiť základné psychické potreby v dostačujúcej miere a počas dosť dlhej doby.“
V súvislosti s pred/po/rozvodovými ťažkosťami v rodine – uvedomujeme si, čo znamená „uspokojiť základné psychické potreby“?
Subdeprivácia, podľa Matějčka, postihuje deti vyrastajúce za podobných podmienok, ktorých prejavy však nie sú také výrazné, dramatické a zreteľne ohraničené.
Subdeprivácia je závažným spoločenským javom, pretože, sa netýka len malého počtu detí žijúcich v inštitúciách, ale práve tých detí, ktorých rodiny sú navonok menej nápadné: sú to napríklad deti z nechcených tehotenstiev, z rozvedených manželstiev, dysfunkčných a patologických rodín, deti vyrastajúce bez otca, a pod.
- Matějček (2002) tieto základné psychické potreby rozdeľuje do 5 skupín:
- Potreba stimulácie – ide o naladenie organizmu na určitú žiaducu úroveň aktivity. Podľa M. Roháčka a V. Máteja (1996) môže tieto potreby dieťaťu napĺňať prirodzená a primeraná starostlivosť matky a otca. Sociálna interakcia, vzťah matka– dieťa, otec – dieťa, prináša malému človeku široké spektrum stimulácie. Nedostatočné uspokojovanie týchto potrieb spôsobuje oneskorenie psychomotorického a rečového vývinu, školskú nezrelosť, horší školský prospech, povrchnosť a nediferencovanosť citov, sociálnych vzťahov a nápaditosti v správaní, ktoré sú s pribúdajúcim vekom stále nápadnejšie.
- Potreba zmysluplného sveta – práve zmysel a poriadok skladá jednotlivé poznatky do mozaiky, bez neho sa všetky poznatky trieštia, sú chaotické, nespracovateľné. Ak má svet dieťaťa stálosť a poriadok, stanú sa z jednotlivých poznatkov skúsenosti a stratégie. Sú to základné podmienky pre akékoľvek učenie. J. Koluchová (1992) uvádza, že „dieťa potrebuje mať okolo seba zmysluplný svet, t.j. určitú stálosť vecného a sociálneho prostredia, ktoré dieťa prostredníctvom matky i otca poznáva a orientuje sa v ňom. Dieťa sa aktívne »zmocňuje sveta« a úspechy ho podnecujú k ďalším aktivitám. Zmeny prostredia vecného a najmä sociálneho (napr. pri prechode z jedného prostredia do druhého) dieťa traumatizujú, pretože stráca všetko, čo už chápalo. Jeho vývin sa môže aj prechodne vrátiť na nižšiu úroveň“.
- Potreba životnej istoty – iba vtedy, ak sa blízkosťou a opaterou svojich ľudí dokáže dieťa zbaviť úzkosti, môže začať zmysluplne objavovať svet. Je to prvá podmienka pre vnútornú integráciu osobnosti.
- Potreba pozitívnej identity, vlastného Ja – znamená prijatie samého seba a svojej spoločenskej hodnoty, ktorá znamená predovšetkým náš pôvod, našu životnú históriu. Naplnením tejto potreby sa naše Ja môže zmocniť sociálnych rolí a nasmerovať svoje snaženie do budúcnosti.
- Potreba otvorenej budúcnosti – uspokojenie tejto potreby dáva ľudskému životu časové rozpätie a podnecuje a udržiava jeho aktivitu. Nádej prekonáva stagnáciu.
Deprivácia a Eriksonova vývinová schéma
Ako zdôrazňuje Z. Matějček (2005) „Eriksonova vývinová schéma v podstate hovorí, že každá vývinová fáza má svoje charakteristiky, úlohy, svoju slávu, svoje úskalia… každá je teda rôzne citlivá… na určitú deprivačnú situáciu.“ Dôležité je to, že všetky získané i stratené kompetencie sa premietajú do vzorcov všetkých nasledujúcich stupňov vývoja a de/formujú tak myslenie, cítenie a správanie dieťaťa.
Vzhľadom na Eriksonovskú vývinovú schému môžeme odhadovať, čo sa odohráva v dieťati, v ktorej fáze došlo k traume a aké následky a vzorce si odnáša nevyriešené do ďalšej fázy (Škoviera, 2006, Erikson 2002).
0 – 1 dojča cnosť: nádej
psychosociálna kríza: dôvera verzus nedôvera
Je to štádium budovania základnej dôvery v iných a v seba, štádium budovania pretrvávajúcej viery v „dobro“, obdobie pripútania sa. Prostredie, ktoré neposkytuje dostatok dôvery a stability (takým je nielen detský domov, ale aj rozpadávajúca sa rodina alebo situácia nechceného dieťaťa) ohrozuje dieťa už v jeho ranom vývine. Najťažšie formy psychickej deprivácie začínajú práve v tomto období.
1 – 3 rané detstvo cnosť: vôľa
psychosociálna kríza: autonómia verzus pochybnosti, hanba
Vôľa znamená slobodný výber. Vyvíja sa z úsilia dieťaťa o sebakontrolu v rámci konfliktu. Učí sa, čo môže a čo nemôže robiť, asertívne presadzovať svoje potreby. V tomto štádiu je pre dieťa striedanie partnerov v rodine, striedanie náhradných rodín i striedanie personálu v detskom domove komplikáciou vyriešenia psychosociálnej krízy. Ako problematické sa ukazujú dva typy výchovy: (1) výchova zanedbávajúca, ktorá vedie k nedôvere a izolácii, a (2) výchova, ktorá nekladie na dieťa nároky a všetko mu dovoľuje a vedie k narcizmu Je to štádium, ktoré môže byť pri absencii otca v rodine spojené so začiatkom paternálnej deprivácie (Langmeier, Matějček, 1974).
3 – 6 rokov hrový vek cnosť: rozhodnosť
psychosociálna kríza: iniciatíva verzus vina
Rozhodnosť je odvaha sledovať ciele bez strachu z potrestania alebo viny Okolo 4. roku má dieťa vytvorenú základnú identitu. Je to štádium rozporu medzi jeho mimoriadnymi ambíciami, ktoré sú spojené s veľkým rozvojom zručností a neraz i tým, že si dieťa priveľmi trúfa a prekračuje zákazy. To môže vyvolať pocity viny. Ako výchovný problém sa objavuje agresívne a manipulatívne správanie. Z hľadiska výchovy je významné, že obraz sveta ako ho vníma dieťa je intuitívno-projektívny. „Na základe toho ako porozumie správaniu významných dospelých interpretuje pre seba veci, ktoré sa preň stávajú dôležitými, ako napr. vlastnú osobu, smrť, sex a tabu.“ (Komárik, 1998) Z hľadiska vývinu je dôležité kto a akí sú „významní dospelí“.
6 – 12 rokov školský vek cnosť: kompetentnosť
psychosociálna kríza: usilovnosť verzus menejcennosť
Kompetentnosť je využívanie fyzických i psychických schopností pri dokončovaní práce. Je v nej obsiahnuté prijatie inštrukcie, postupu, ale aj samostatné riešenie problému. Je to rozhodujúce obdobie pre prijatie povinností, disciplínu a výkon. Prehlbuje sa diferenciácia medzi „ženskou“ a „mužskou“ rolou. Obraz sveta má mýticko-literárnu podobu. Predchádzajúca imaginatívnosť sa cez príbehy mení na symboly a „pravdy“ späté s kultúrnou príslušnosťou. Výchovným problémom je domnelé alebo reálne zlyhávanie. Je zvýraznené nedostatkom činností, v ktorých môžu deti (osobitne chlapci) svoju kompetentnosť realizovať (okrem školských výkonov).Výchovným problémom môže byť aj doslovné prijímanie pravdivosti príbehov a žitie podľa ich scenára.
12 –20 rokov adolescencia cnosť: vernosť
psychosociálna kríza: identita verzus konfúzia identity
Vernosť je podľa E. Eriksona (2002) schopnosť uniesť lojalitu ako slobodný záväzok. Obdobie je spojené s procesom identifikácie so skupinou i vytváraním vlastnej identity. Súčasťou tohto procesu je synteticko – konvenčný obraz sveta. Na jednej strane tu je túžba po zmysluplnej role v spoločnosti spojená s pocitom vlastnej jedinečnosti, na druhej strane je tu pocit neistoty z nepripravenosti a nedefinovanosti toho, kto som a čím chcem byť. V kontexte primárneho rodičovského odmietnutia, alebo neprítomnosti jedného z rodičov, je predpoklad, že prežívanie negatívnej identity môže byť pre ne oveľa problematickejšie ako pre bežnú populáciu. „Vážnym nebezpečenstvom tohto obdobia je, že sa jednotlivec bude príliš prispôsobovať voči druhým, že bude bezhranične dôverovať a bude konaním druhých sklamaný.“ (Komárik 1998)
Rozvod a strata rodičovskej osoby (zväčša otca), je v každom veku inak traumatizujúca a ohrozujúca jeho zdravý vývin.
„Aby sa muž mohol vyvíjať, musí byť schopný sa identifikovať s matkou aj s otcom. Musí sa vytvoriť trojuholník otec-matka-syn, ktorý nahradí dyádu matka-syn. Ak otec nie je prítomný, nemôže prísť k prenosu identifikácie z matky na otca, syn ostáva uväznený v identifikácii s matkou. Absencia otca automaticky znamená zvýšený vplyv matky, na ktorú je naložená prílišná ťaživá zodpovednosť… a synovia, čo sa týka sexuálnej identity, ostávajú podobní kolosom na hlinených nohách“ (Corneau, 2012)
- Corneau, kanadský psychológ a psychoterapeut, tiež dôrazne osvetľuje dokázané fakty o chýbajúcich otcoch v živote detí, keď spomína H. Billerove tridsaťročné štúdie na amerických a nórskych chlapcoch, ktorých otcovia alebo náhradné otcovské osoby, chýbali v ich živote prvé dva roky, alebo u sirôt umiestnených v ústave:
Otec je dôležitý už od začiatku: ak chýbal, prejavia sa nedostatky v oblasti kognitívnej, sociálnej, morálnej, sexuálnej, pričom chlapci, ktorí prišli o otca v prvých dvoch rokoch života, sú viacej hendikepovaní, ako tí, ktorí o neho prišli neskôr. Je to tak, že vrelý a zmysluplný vzťah otca a syna posilňuje rozvoj mužskej identity. Tiež prvým dôsledkom je, že synovia sa nebudú vyvíjať pozitívne vo vzťahu k telu otca (muža), ale skôr negatívne vymedzovať voči telu matky (ženy). Syn bude presvedčený, že muži si nemôžu dovoliť niekoho sa dotýkať, maznať sa, cítiť ho, smiať sa a plakať, lebo toto správanie – videli iba u svojej matky.
„A tak prvým dôsledkom zanechania syna vo výhradnej starostlivosti matky, je synov strach zo žien, ale najmä strach z toho, aby sa sám nestal ženou. Druhým dôsledkom je, že synovia budú mať po celý život strach z tela žien i zo svojho vlastného. Muži majú strach z otcovstva, pretože nechcú, aby ich syn znova prežíval trápenie, do ktorého boli uvrhnutí. .. keď sa rozhodnú vydobyť si u dieťaťa svoje miesto. Noví otcovia a nové páry budú musieť veľmi bojovať, aby zmenili svoju mentalitu: je to však jedna z našich nemnohých nádejí na prežitie“ (Corneau, 2012)
Mlčanie otca, verbálne alebo fyzické, spôsobuje u dieťaťa absenciu „chrbtice“, ktorá ho podopiera, stratu vnútornej štruktúry, negatívneho otcovského komplexu. Také dieťa je zmietané nedostatkom vnútornej štruktúry, jeho myšlienky sú často zmätené, keď si má stanoviť nejaký cieľ, alebo keď si má zodpovedne vybrať, rozoznať dobré a zlé a tiež ťažšie organizuje svoje vnemy. A práve nedostatok tejto vnútornej štruktúry spôsobuje, že si bude syn kompenzovať budovaním vonkajších symbolov:
Napríklad ako hrdina (ktorý má vždy veľa práce a túži po uznaní, riadi sa kolektívnymi hodnotami), alebo ako zvodca, (ktorý žije v sexuálnom napätí a celý čas sa snaží o jeho uspokojenie), či ako ten, čo prehnane pestuje body building, aby si kompenzoval vnútorný nedostatok štruktúry. Platí zákonitosť, že čím viac sa muž cíti vnútorne krehký, tým viac sa snaží vybudovať vonkajší pancier. Revoltujúci synovia, ktorým chýbal otec, sa snažia nájsť svoju identitu v bandách, v poslednej dobe fašistických, alebo anarchistických, alebo svoju neistotu utápajú v návykových látkach.
Krehkosť mužskej identity je vždy spoľahlivo známkou chýbajúceho otca, uvádza G. Corneau (2012).
Ak teda priznáme, že dieťa (nielen v genetickom zmysle) je rovnou polovicou otca i matky, musíme tiež priznať, že identita dieťaťa, a jeho krehký sebaobraz, sa tvorí a upevňuje počas uvedených procesov pripútania a napĺňania vývinových potrieb – obidvoma rodičmi.
Kedy konečne bude naša spoločenská a súdna prax brať skutočný ohľad na hlboké potreby detí?
Puto a jeho roztrhnutie, s ním jeho ťažké, cez ďalšie generácie trvajúce následky sub/deprivácie dieťaťa, by mali byť predmetom neutíchajúcej diskusie slovenských odborníkov, ktorí majú moc rozhodovania o dieťati v bolestných mesiacoch rozvodového procesu. Dieťa utrpí drvivú porážku, ak jeho rodičia nepostupujú korektne voči sebe navzájom, lebo nedokážu či nechcú sa povzniesť nad svoje osobné nepriateľstvo a bolesti.
Na Slovensku sa toto ohrozenie dotýka približne 600.000 detí a každý rok k nim pribudne 16.500 ďalších, pričom nádoba bolesti sa časom nijako nevyprázdňuje, ale deštručkné sily subdeprivácie ich potrieb pretrvávajú cez generácie a deformujú spoločenské zdravie. Že je tomu tak, vidíme jasne a hovoríme o celospoločenskej kríze hodnôt a postojov. Je isté, že rozvodovosť sa v dnešnej dobe principiálne ovplyvniť nedá a rozvod samotný môže byť niekedy veľmi dobrou odpoveďou na dlhotrvajúce, neprekonateľné nezhody medzi mužom a ženou. (Smiková, Škoviera, Púčiková-Monteith, 2006)
Mali by sme prijať tento fakt realisticky, ale svoju pozornosť presmerovať na potreby detí z takýchto rodín.
Žiaľ, náš spoločenský systém drví otcov ako stroj. A každé dieťa potrebuje prítomnosť otcovskej osoby z uvedených dôvodov – od prenatálneho obdobia až po svoju dospelosť.
Edward Teyber, profesor psychológie a riaditeľ psychologickej kliniky na Kalifornskej štátnej univerzite, vychádzajúc zo svojej celoživotnej praxe, tvrdí, že deti skutočne potrebujú po rozvode matku i otca, aj keď mylná kultúrna norma o nadradenosti matky tomu bráni. Miera zapojenia otca do výchovy aj po rozvode, je priamo úmerná miere adaptácii dieťaťa v akomkoľvek veku.
Teyber (2007) uvádza, že množstvo dospelých mužov sa nikdy nestretlo so základnými otcovskými zručnosťami, a preto teraz ani sami nevedia svojim deťom toto poskytnúť. Bludný kruh sa uzavrel už dávno.
Nielen on, ale mnoho ďalších varuje, že absentujúci otec v porozvodovom živote dieťaťa je spúšťačom detskej depresie, smútku, hnevu, školských problémov, narušenej identity, problémy v citovom a partnerskom živote, narušené mužské a ženské role.
Ballnik (2012), ktorý sa v Nemecku už celú jednu generáciu špecializuje na sprevádzanie rodičov a detí vo všetkých fázach rozvodu, inicioval a riadi dlhodobú štúdiu, ktorá rieši tému pozitívneho otcovstva po rozvode a životný priestor otec- dieťa.
Navrhuje množstvo praktických návodov a schém na to, ako sa vyrovnať so samotnými bolesťami rozvodu, s jeho fázami a výzvami, ale najmä: ako ostať dobrým otcom aj po rozvode tak, že muž i žena vytvoria rodičovský tím.
Radí, ako môže muž vybudovať otcovskú pyramídu, v ktorej nachádzame tieto životne dôležité artefakty:
– náklonnosť (aby sa dieťa mohlo ďalej rozvíjať),
– dôvera (aby sa dieťa neocitlo vo vzduchoprázdne),
– spoločne prežívaný čas (aby sa vzťah otec-dieťa neocitol na plytčine),
– spoľahlivé hranice (aby dieťa malo pocit bezpečia),
– hrdosť (aby mohlo ísť životom s hlavou hore),
– spoločné akcie (aby našlo svoju životnú cestu),
– vzor (aby dieťa sa naučilo rozlišovať dobro a zlo),
– načúvanie (aby cítilo, že ho prijímate),
– blízkosť i dištanc (aby dieťa mohlo dospieť ku slobode),
– svedomie (aby sa vedelo správne rozhodovať po celý život),
– obrazy vzťahu (aby raz aj ono našlo šťastie v láske),
– otcovské požehnanie (aby dieťa mohlo získať skutočnú nezávislosť).
Rozvodové traumy u dieťaťa vzniknú vždy, ale je dôležité ich včas a kvalitne ošetriť, minimalizovať ich dopad na dieťa, ktoré sa raz stane otcom alebo matkou, a tieto vzorce si ponesie so sebou. Liečba týchto tráum spočíva v pravidelnom, spoľahlivom kontakte s oboma rodičmi a s ich rodinami, v emocionálnom povolení (od matky) milovať otca, s ktorým sa ona rozišla.
Rozvedeným otcom je treba umožniť a pomôcť, aby sa mohli vo výchove ďalej angažovať. Teyber naliehavo prosí, aby sa rodičia snažili o ukončenie sporov a tvrdí, že advokáti majú morálnu povinnosť poučiť rozvádzajúcich sa rodičov, plných hnevu, a odradiť ich od bojov o deti. Majú tiež zdôrazňovať hodnotu dohody alebo mediácie, opakovať im, že kedykoľvek jeden z rodičov „vyhrá“, prehrá tým svoj život jeho dieťa.
„Najláskyplnejší dar, ktorý môže rozvádzajúci sa rodič dať dieťaťu, je umožniť mu blízky vzťah aj s druhým rodičom“ Edward Teyber
PaedDr. Radmila Cao; špeciálna pedagogička
(Radmila Cao má šestnásťročné skúsenosti z práce s deťmi s poruchami správania. Je členkou prezídia Rady pre práva dieťaťa.)
LITERATÚRA
BALLNIK, P. 2012. Otcem i po rozvodu. Praha: Portál, 2012. s 168. ISBN 978-80-262-0150-2
CORNEAU, G. 2012. Chybějící otec, chybující syn: jak absence otce ovlivňuje utváření mužské identity. Praha: Portál, 2012. s 21. ISBN 978-80-262-0075-8
ERIKSON, E. 2002. Dětství a společnost. Praha: Argo, 2002. s 387. ISBN 80-7203-380-8
KOLUCHOVÁ, J. 1992. Psychický vývoj dětí v pěstounské péči. Praha: Ministerstvo práce a sociálních věcí České republiky. s 140. ISBN 80-85529-01-7
KOMÁRIK, E. 1998. Pedagogika emocionálne a sociálne narušených. Bratislava: Humanita, 1998. ISBN 80-223-1289-4
LANGMEIER, J. – MATĚJČEK, Z. 1974. Psychická deprivace v dětství. Praha: Avicennum, zdravotnícké nakladatelství. 1974.
MATĚJČEK, Z. et al. 2002. Osvojení a pěstounská péče. Praha: Portál, 2002. s 152. ISBN 80-7178-637-3
MATĚJČEK, Z. 2005. Výbor z díla. Praha: Karolinum, 2005. s 443. ISBN 80-246-1056-6
ROHÁČEK, M. – MÁTEJ, V. 1996. Hľadáme rodičov, alebo opustené deti potrebujú tiež rodinu. Bratislava: OZ Návrat, 1996
SMIKOVÁ, E. – ŠKOVIERA, A. – PÚČIKOVÁ-MONTEITH, V. 2006. Analýza niektorých výchovných štýlov v rodinách s deťmi s poruchami správania. In: Pedagogická revue, ročník 58, č. 1, s. 69 – 79
SCHOOLEROVÁ, J. 1999. Adopcia – vzťah založený na sľube. Bratislava: Návrat domov, 1999. s 263. ISBN 80-967954-2-2
ŠKOVIERA, A. 2006. 10 dilem náhradnej výchovy. Bratislava: Nová práca, 2006. ISBN 80-88929-81-4
TEYBER, E. 2007. Děti a rozvod. Praha: Návrat domu, 2007. s 95. ISBN 978-80-7255-163-7
ŽILINČÍKOVÁ, D. 2003. Dlhá cesta domov. Vrútky: Advent – Orion, 2003 ISBN 80-8071-030-9