Trpím detským emocionálnym zanedbaním. Toto to znamená.

31 mar Trpím detským emocionálnym zanedbaním. Toto to znamená.

Stalo sa to, keď na mňa moje dvojča kričalo kvôli obľúbenému tričku, ktoré zmizlo.

Stalo sa to, keď ma môj manžel špehoval cestou domov po otrasnom dni v práci, mračila som sa, ale nič som nepovedala.

Stalo sa to, keď môj otec zavolal, aby mi povedal, že som ho dlho nekontaktovala.

Stalo sa to, keď ma moji kolegovia chválili alebo mi dávali kamaráti komplimenty.

Nič som necítila.

Nikdy som nevedela ako odpovedať alebo čo ľudia odo mňa očakávajú. Pocity som mala na dosah, ale odišli skôr než som ich stihla dôkladne identifikovať. Je to niečo ako keď zmažete slová z tabule skôr, ako ich stihnete prečítať.  Ak bola interakcia negatívna, moje zmätené pocity prerástli do hnevu alebo hanby, keď som sa snažila brániť pred odmietnutím, o ktorom som aj tak vedela. Chcela som prísť na to, čo robím zle. Nevedela som určiť, čo to je, a tak som mala som pocit, že je na mne niečo pokazené, čo spôsobuje, že nedokážem cítiť.

Ak boli slová milé, cítila som sa extrémne nepohodlne. Nerozumela som, ako si mohol ktokoľvek myslieť, že som krásna alebo špeciálna. Mala som pocit, že je to jedno veľké klamstvo, a bála som sa, že ľudia zistia, kto v skutočnosti som. Začala som byť nervózna, a rozmýšľať o tom, čo by som mohla spraviť, aby som si pozitívne reakcie zaslúžila.

Celé roky som skrývala premáhanie a nepohodlie, nevediac, prečo mi emocionálna interakcia zanecháva v srdci prázdnotu. Kontaktovanie sa s ľuďmi, aj s tými, ktorých som milovala, bolo pre mňa naozaj ťažké.

Ilustračné foto: internet

V jeden deň, keď som robila online výskum pre článok, narazila som na syndróm, zvaný detské emocionálne zanedbanie (angl.: Childhood emotional neglect – CEN).  Identifikovala ho klinická psychologička Jonice Webbová. Detské emocionálne zanedbanie je zlyhanie  rodičov, ktorí zodpovedajú za nedostatok záujmu o emócie dieťaťa. Keď rodičia naozaj zanedbajú tieto potreby, nie je  pre dieťa cesta späť. Nevie svoje pocity overiť a identifikovať, či sú správne. Nedostatok emocionálnej vyspelosti ich vedie ku pochybovaniu o samom sebe a k negatívnym pocitom.

Ak zistíte, že nedokážete správne rozpoznať svoje pocity, pravdepodobne máte pocit, že strácate na hodnote. Pocity sa stanú „zlé“, pretože človek vyrastal v prostredí, kde sa buď tlmili alebo ignorovali.

Ak ste nikdy o tomto syndróme nepočuli, nie ste sami. V rozhovore v New England Psychologist, Webbová hovorí: „Psychológia prehliada emocionálne zanedbanie. Spájame to s emocionálnym zneužívaním a psychickým zanedbávaním. Je pre nás ťažké zamerať sa na túto vec samotnú, ktorá má svoju platnosť.“

Dr. Jonice Webb, renomovaná psychologička s 25-ročnou praxou, autorka populárnej knihy „Beh na dlhé trate: prekonajte negatívne emócie z detstva“. Foto: http://drjonicewebb.com/

Zložitá vec na detskom emocionálnom zneužívaní je, že nie je aktívnym typom zanedbania. Nemôžete to vidieť tak ako napríklad, keď má dieťa škrabanec na líci alebo počuť pokazený žalúdok ako pracuje. Ako dieťa, neviete, že sa to deje. Ako dospelý, si možno nedokážete spomenúť na špecifické príklady, pretože to bolo jednoducho súčasťou vášho prostredia. CEN je neviditeľná sila, ktorá sa často neprejavená skrýva dlhé roky, pokým sa neobjavia symptómy.

Čítajúc zoznam porúch, ktoré so sebou prináša tento syndróm, som sa v mnohých spoznala. Ľudia, ktorí trpia v detstve emocionálnym zanedbávaním, často prestanú cítiť, majú pocit, že im niečo chýba, sú perfekcionisti a citliví na odmietanie. Z 22 symptómov v dotazníku som mala, okrem dvoch, všetky.

Stále nemôžem uveriť, že ma rodičia istým spôsobom opustili. Vzhľadom na moju výchovu, to vyzerá takmer nemožné. V podstate, mala som všetko, čo som chcela. Žili sme v peknom dome, mala som hromadu zdravého jedla a každý rok cez leto sme cestovali na dovolenku. Navštevovala som dobrú školu, hrala športy, chodila von s priateľmi. Navonok vyzerala moja rodina šťastná a úspešná.

Samozrejme, to nie je celý príbeh. Môj otec kvôli práci veľa cestoval a, keď bol doma, bol často unavený a prísny. Veľmi som sa snažila byť dobré dievča, mať dobré výsledky v škole, starať sa o mojich mladších súrodencov a byť doma. Moja matka bola ženou v domácnosti počas prevažnej časti môjho detstva, ale bola nešťastná, a neskôr jej diagnostikovali depresiu. Niekedy celé dni ani nevyšla z postele. Nikto sa ma nespýtal na školu alebo ako sa cítim s mojimi kamarátmi, učiteľmi, alebo spolužiakmi. Keď som šla do domu k mojim priateľom a ich matky sa ma pýtali aký som mala deň, myslela som si, že je to divné a dotieravé.

Spôsob, akým so mnou rodičia komunikovali, boli dva z piatich rodičovských štýlov, ktoré najčastejšie vedú k emocionálnemu zanedbaniu: autoritatívne a chýbajúce. Ďalšie tri sú – liberálne, narcistické a perfekcionistické. Existuje niekoľko ďalších.

Keď som skončila s čítaním príznakov detského emocionálneho zanedbávania, bezpochyby som vedela, že týmto syndrómom trpím. Bola som zničená – žiadne dieťa nechce zistiť, že mu jeho rodičia ublížili, aj keď neúmyselne. Zároveň sa mi však uľavilo. Koniec koncov, mala som vysvetlenie, prečo mám pocity prázdnoty, ktoré ma trápia po celé roky. Dobrá správa je, že ľudia, trpiaci týmto syndrómom, dokážu negatívny pocit zo seba prekonať. Identifikácia emocionálnych potrieb a presvedčenie, že si ich zaslúžite, je kľúčové.

Vysvetlenie môjho emocionálneho syndrómu dáva nádej nielen mne, ale aj mojim deťom. Vediac, čo nemám, a beznádejne som po tom túžila ako dieťa, ma motivuje k tomu, aby som túto chybu nespravila na svojich deťoch a dala im všetko, po čom emocionálne túžia. Nie je to pre mňa ľahké. Emócie mojich detí sú silné. Inštinkt mi hovorí, aby som utiekla preč od nepokoja a chaosu, ale nútim sa zostať s nimi. Viem, že moje deti si zaslúžia empatiu a lásku. Napriek tomu, že som tým pohltená, robím čo viem, aby som zistila ako sa cítia.

Znie to jednoducho, a som si istá, že pre niektorých rodičov je to automatické. Pre mňa je to boj. Som ochotná sa preniesť cez to všetko, aby som si bola istá, že moje deti nikdy nebudú pochybovať o svojej hodnote.

Anna Redyns

Preklad: Bianka Verešová

Zdroj: www.scarymommy.com