22 apr TAM, KDE DIEŤA CÍTI LÁSKU, TAM MÁ DOMOV
Každé siedme dieťa trpí psychickou poruchou v dôsledku zlých vzťahov medzi rodičmi. V rokoch 2010 až 2014 navštívilo detského psychiatra 153 000 detí v priemere dva až trikrát. Asi 40 000 detí trpí epidémiou syndrómu zavrhnutého rodiča a takmer každé druhé dieťa žije v neúplnej rodine. Desivé čísla, ktoré odhaľujú, že deti sú vo vážnom ohrození a rodina vo veľkej kríze. Napriek tomu sa tejto problematike nevenuje primeraná pozornosť. Problematika domáceho násilia na deťoch podlieha predsudkom, súdy rozhodujú podľa matriarchálnych princípov, spoločné rodičovstvo sa nedoceňuje a úloha otca v živote každého dieťaťa sa marginalizuje. Oslovili sme preto poprednú odborníčku na duševné zdravie detí – detskú psychiatričku MUDr. Annu Kováčovú – Habovštiakovú z Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou na bratislavských Kramároch a spýtali sme sa čo deti prežívajú, keď sa otec s mamou znenávidia.
RPPD: Ako deti prežívajú rozpad rodiny? Má rozchod rodičov nejaký vplyv na ich duševné zdravie?
Dnešná spoločnosť je sebecká a orientovaná na pôžitok. Otázky rozvodu vyvolávajú veľké diskusie medzi tými, ktorí rozvodu pripisujú škodlivé dôsledky a ktorí rozvod nevidia tak čierne. Mnohí si myslia, že rozvod treba uprednostniť pred nerozpadnutou rodinou s konfliktami. Na otázky tohto druhu možno takisto odpovedať štatistikami, či napr. majú deti z rozvedených rodín poruchy správania, ťažkosti v škole, problémy s vlastnou identitou, so založením vlastnej rodiny. Na túto tému sa veľa zistilo i publikovalo. No je faktom, že dnes sa tisícky detí musia adaptovať na osobitosti rozpadnutej rodiny a tento boj nikdy nie je dopredu vyhratý. Aj keď sa mnohým podarí z neho vyviaznuť bez podstatných následkov, u mnohých rozpad rodiny zapríčiní hlboké poruchy aj na celý život. Práve detskí psychiatri majú svoj pohľad na utrpenie detí po rozvode. Odpovedajú: samozrejme, že rozvod je stresujúci. No všetko záleží aj od prežívania rodičov, od ich charakteru, od citového založenia dieťaťa. Čím je dieťa múdrejšie, citlivejšie a vnímavejšie, tým má väčšie problémy. Dnes však nad otázkami rozvodu visí tabu. Podľa mojich skúseností predovšetkým biologické danosti nemožno poprieť. Dieťa raz navždy získava gény od jedného i od druhého rodiča. V tom zmysle je geneticky „telom“ podľa dvoch genetických matríc – a tie sa prejavujú navonok.
Definitívne odlúčenie rodičov berie dieťaťu právo na citovú istotu, pevné zázemie, právo na otca a na matku, v rodine má každý z nich dôležitú a nezastupiteľnú úlohu.
RPPD: Problémy sa dotýkajú len malých detí, alebo aj adolescentov?
Osobitne sú zasiahnutí adolescenti, ktorí „hľadajú samých seba“ už vzhľadom na vek. Potrebujú zaradiť sa do sledu po sebe idúcich generácií, vedieť, odkiaľ pochádzajú, kde sú ich korene, kde majú pôvod, kto sú ich predkovia. Hľadajú svoju identitu. Potrebujú mať pocit stability a oporné body. Neistota plodí úzkosť. Aj u malých detí sa po rozvode vyskytuje vyššia miera afektívnych anxióznych porúch. Ak sa nemôžem spoľahnúť na rodičov, na koho teda? Rozvod môže zanechať dieťa v pocitoch neistoty, s ktorými sa musí naučiť žiť. Dospievajúci preto pri rozvode akoby strácal zem pod nohami, neraz i zmysel života. Treba mu aktívne pomôcť.
RPPD: Je rozvod osobná vec rozchádzajúceho sa páru, alebo je rozpad rodiny aj problémom spoločnosti ako takej?
Ak sa rozpadá rodina, trhá sa i sociálne tkanivo spoločnosti. Jeden atóm rozbíja ďalšie a ďalšie. Rozídení rodičia dávajú vlastným deťom vzor, akoby manželstvo nebolo až taká vážna vec, alebo, že nie je možné odpustiť. Hoci, samozrejme i tu, je veľa nevinne a zbytočne trpiacich, predovšetkým žien. Každý prípad však prebieha v iných okolnostiach, zahŕňa rozličné charaktery, poľahčujúce, či priťažujúce dôvody. Nikomu nemožno „stúpať do svedomia“, nikdy to nerobím. Ak jeden z partnerov prejavuje vážne osobnostné a charakterové odchýlky, nepracuje na sebe, nezlaďuje sa s druhým partnerom, utrpenie neraz vyústi až do neznesiteľných situácií, ktoré musí spoločnosť riešiť, pretože rozvod banalizuje a mediálne podporuje. To je priam spoločenská pohroma dnešných čias.
RPPD: Vyskytuje sa názor, že deti by nemali byť izolované od rodinných sporov. Ako vidíte deti medzi sporiacimi sa rodičmi?
Ak nezhody rodičov prebiehajú pred deťmi, práve to ich najviac stresuje. Z nášho pohľadu je ďalej priam neodpustiteľné, ak rozchádzajúci sa manželia používajú svoje dieťa ako zbraň proti sebe navzájom, ako pingpongovú loptičku, s ktorou sa zahrávajú. Ak sú sami nezrelí a zraňujú dieťa. Niekedy mám pocit, že by som im do rúk nedala ani mačiatko, nie to dieťatko. Pre nás samých je stresujúce, keď vidíme, že dieťa je pomaly múdrejšie ako rodič v tom zmysle, že prejavuje pochopenie, lásku k obidvom, usiluje sa ich zastávať, vinu berie na seba, chce ich zmieriť a pod. I to je veľmi charakteristické, že menšie deti trpia ťažkosťami a namýšľajú si, aké sú zlé, že práve ony sú príčinou rozvodu rodičov. Vzťahujú na seba drobné chyby, sú nešťastné majú sekundárne poruchy správania, bijú sa, pomočujú sa, neraz sú veľmi agresívne, trpia nespavosťou a pod.
RPPD: Aké najčastejšie zdravotné problémy majú deti z rodín v kríze?
Sú to najmä poruchy správania, ba až fyziologické poruchy. U starších je väčší sklon k užívaniu psychoaktívnych látok, alkoholu, prejavujú sa depresie, ktoré často hraničia so sebapoškodzovaním, apelatívnymi, demonštratívnymi, ba i skutočnými pokusmi o samovraždu. Pravdaže, časté sú aj iné afektívne poruchy, neurotické stavy, poruchy príjmu potravy, somatické ťažkosti, kde sa dieťa dostane napr. na inú kliniku ako je naša, napr. na chirurgiu, s podozrením na zápal slepého čreva, no v pozadí sú len nejasné bolesti brucha. Poruchy správania a emočné poruchy bývajú zhoršené u detí s hyperkinetickou poruchou. Uvádza sa tiež, že v rodinách bez otca, vrátane detí z rozvedených manželstiev, sú ťažké dôsledky; napr. desaťkrát častejšie bývajú vylúčené zo škôl, ako iné deti, dostanú sa skôr do nápravného zariadenia, až 20-krát častejšie majú problémy so správaním. Častejšie sa stanú závislé od drog, päťkrát častejšie im hrozí, že budú chudobné, skôr otehotnejú a budú sa skôr vydávať, resp. porodia predčasne. Ľudia sa veľmi mýlia, ak si myslia, že jeden rodič môže rovnako dobre vychovávať deti ako dvaja.
RPPD: Majú deti šancu dostať sa po rozpade rodiny a po prežívaní konfliktov medzi rodičmi opäť do pohody?
Najťažším štádiom je prvý rok po rozvode, v ktorom má väčšina detí problémy. Čím väčšia strata pre dieťa, tým bude náchylnejšie na depresiu, úzkosť a nevyrovnanosť. Niektoré deti sa z toho stavu zbierajú po celé roky. Všetko však záleží od podmienok, podpory a povahy dieťaťa.
RPPD: A dá sa vôbec nejako dieťaťu pomôcť v takej situácii?
Je veľa spôsobov ako pomôcť, už len vysvetľovaním, že dieťa nikto neprestáva mať rád. Treba mať dostatočný kontakt s rodičmi dieťaťa a umožniť mu udržiavať väzby s oboma rodičmi. Vždy je vhodné, ak iní dospelí kompenzujú trvalou starostlivosťou, láskou a opaterou to, čo sa dieťaťu nedostáva. Rodina i starí rodičia môžu urobiť veľa, ak sa nepridávajú na niektorú stranu, neutekajú na to alebo ono bojové pole, ak sa tak „ako v Červenom kríži starajú o ranených“. Nikdy by nemali kritizovať rodičov v prítomnosti dieťaťa. Mali by sa podporovať vzťahy detí i s druhými starými rodičmi. Nikdy nie je dosť ľudí, ktorí dieťa milujú. V mojej praxi vykonávam v tomto smere psychoterapeutické pohovory, môžem rodinám poskytnúť pomoc pri získavaní rozumného náhľadu, v odreagúvaní sa, no hlavnou starosťou v ambulancii je psychofarmakologická liečba podľa diagnóz dieťaťa.
RPPD: Môže byť riešením späť získania duševnej pohody dieťaťa striedavá starostlivosť oboch rodičov?
Bohužiaľ, psychiatrická ambulancia nie je miestom, kde možno hlásať „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ My liečime dôsledky na dieťati. Podporujeme kontakt s oboma rodičmi tam, kde to je možné. Ak sa rodičia dohodnú na striedavej starostlivosti, je to ten lepší prípad, ale v praxi to nebýva ľahké uskutočniť. Jeden rodič by mal podporovať kontakt s druhým a navzájom by sa mali vyhýbať nepríjemným konfrontáciám. Istotne, pre dieťa to nie je ľahký spôsob života, ale je prijateľnejší ako dnes bežná „strata otca“. Spoločnosť bez otcov je spoločnosťou bez autority. Rastú v nej „ženou vychovávané“ typy chlapcov. Niekedy sú okolnosti také, že rodičia napriek dobrej vôli nedokážu spolu žiť. No dieťa je veľmi prispôsobivé. I tu platí dôležitosť hierarchie hodnôt. Na prvom mieste vzťahy, potom ostatné záležitosti, materiálne hodnoty, bývanie, cestovanie, peniaze a pod. Rodičia sa nepomýlia, ak dajú na prvé miesto vzťah k dieťaťu, záujem, venovaný čas a pod. Nech sú až potom iné veci v hodnotovom rebríčku na rade. Tam, kde dieťa lásku cíti, tam je domov. Otec môže dať dieťaťu mnoho, ak je dôsledný, spoľahlivý, chodí načas a pod. Ak to nerobil popri jeho matke, dokáže to popri inej žene? Pre deti by situácia po rozvode mala prinášať čo najmenej zmien.
RPPD: Ako by sa mali rodičia postaviť k svojmu rozchodu, aby svojmu dieťaťu čo najmenej rozpadom rodiny ublížili?
V prvom rade by mali rozvádzajúci sa rodičia zachovať pravidlá zdravého rozumu a triezvosť. Pretože pod tlakom emócií robia často neuveriteľné nezmysly, škodia dieťaťu. Nie je ľahké vo všeobecnosti určiť pravidlá, keď rozvod samotný vo svojej podstate porušuje základné pravidlo, že dieťa chce oboch, otca i matku. Potrebuje matkinu nežnosť a otcovu autoritu. Ak žena nie je pripravená na poslanie matky, ak je muž iba nezodpovedný „trvalý adolescent“, nech sa nedávajú na rodičovskú cestu. Dôkladná príprava na manželstvo je najlepšia prevencia a v našej spoločnosti tak veľmi chýba!
RPPD: Čo môže pri intervencii urobiť štát, aby pomohol deťom v ťažkej rodinnej situácii?
Budeme, bohužiaľ, čím ďalej tým viac, potrebovať rodinných terapeutov. Rovnako aj rodinných mediátorov. Poradcov, psychológov, atď. by som však videla radšej v predmanželských a manželských poradniach. Zásadne: budúcich rodičov treba učiť, že vstup do manželstva a darovanie nového života dieťaťu je nadovšetko zodpovedná úloha, na ktorú sa pripravuje rodina. Vôbec to nie je ľahké a táto námaha je celoživotná, ale môže priniesť veľmi veľa šťastia a uspokojenia.