17 okt STRIEDAVÁ STAROSTLIVOSŤ – ALE AKÁ?
Rozhovor pri príprave večere, ktorý nenahradia žiadne sociologické, či psychologické štúdie.
„Ľutujem ho,“ hovorí dcéra matke.
Inkriminovaný spolužiak, o ktorom matka počúva od škôlky viac-menej len negatíva, je už nejaký čas v striedavej starostlivosti svojich rodičov.
Incident, kvôli ktorému s ním dcéra začala súcitiť, vznikol pre akési poplatky, čo prišla od chlapca cez prestávku vymáhať učiteľka.
Chlapec vysvetľuje, že tento týždeň je u otca a keďže minule čosi platil on, teraz musí zaplatiť matka. K nej teraz ísť nemôže, lebo by mal z toho zle u otca.
Ale učiteľka neprestáva. (Niekto si tu možno povie, že má svoje skúsenosti s manipulatívnymi deťmi, ktoré využívajú svoju špecifickú situáciu, lenže stojí to chlapcovi za to v tomto prípade?)
Našťastie, prichádza ďalšia učiteľka, ktorá sa ho zastane – chlapec za to predsa nemôže. Nespokojná učiteľka odchádza. Ale triedny macho, tvrdý kovboj, sa rozplače.
„Za to predsa nebudeš plakať, si nejaký chlap,“ stihne ešte nasadiť celej situácii korunu tá, čo sa ho predtým zastala.
„Najradšej by som ich bola obe vyfliaskala. Prečo by neplakal?!“ rozhorčuje sa doma dcéra. “Veď to pre neho musí byť hrozné. Ja si to ani neviem predstaviť, aké to je, keď sa takto musí sťahovať a byť niekde presne od do, lebo inak by sa ten druhý rodič nahneval. Strašne mi ho bolo ľúto.“
A dodáva: „Najradšej by som bola utekala k vám, aby som vás vyobjímala, lebo vy sa nikdy nerozvediete a nebudete si nás takto pohadzovať.“
„Teda aspoň dúfam,“ pridá ešte s obavou, ktorej nie je ťažké rozumieť.
Vo svete, ktorý je plný takýchto rovesníckych príbehov, aj dieťa, čo je práve teraz v bezpečí, pociťuje úzkosť, že sa jeho istoty zrútia. A vidí, že aj rodičia, ktorí slovne deklarujú, ako svoje deti milujú a že sú pre ne všetkým, neváhajú použiť ich ako zbrane a v skutočnosti o ne nestoja.
Ako jej cestou domov povedala iná spolužiačka: Myslím, že mama ma nechce pustiť k otcovi nie preto, že by sa bála, že tam ostanem a ona by ma dlho nevidela, ako mi hovorí – to by jej neprekážalo, ale že proste nechce prehrať.
Lenže už vo chvíli, keď nejaké dieťa niečo také vysloví, prehrávame všetci. Aj tí okolo.
Elena Eleková
Ilustračné foto: www.rodinnycoaching.sk