25 okt Cesta do hlbín duše rómskych detí
Foto: internet – rómske rádio, Redakcia1
Rómske deti sú výkričníkom systému sociálnoprávnej ochrany detí. Napriek mnohým deklaráciám o pomoci rómskej komunite, reálny život a ochrana práv malých Rómov sú takmer na úrovni stredoveku. Deti sú deti. A ak chceme úprimne chrániť ich práva, potom nemôžeme z tohto záujmu vytesniť najviac ostrakizované stvorenia – malé Cigáňčiatka. Rada pre práva dieťaťa pripravuje pre ne priestor; akýsi reflektor, ktorý má rozsvietiť svetlo nad životom a problémami rómskych detí. V krátkom čase otvoríme unikátnu Linku dôvery pre rómske deti a celú jednu rubriku, cez ktorú budeme zviditeľňovať to, čo je zastreté oparom tabu. Z toho dôvodu sme do Rady prijali dvoch vzácnych ľudí – Mgr. Moniku Podolinskú z Muránskej Dlhej Lúky, ktorá, ako učiteľka v škole plnej rómskych detí, rozdáva srdce týmto neviniatkam. A Bc. Michaelu Mihokovú, nevidiacu rómsku vysokoškoláčku, ktorá má za sebou dojímavý príbeh zápasu o miesto na slnku, a pritom stále optimistický pohľad na svet. Miška sa bude venovať rómskym deťom a bude prinášať pohľad z vnútra rómskej duše.
Na úvod prinášame blog Moniky Podolinskej, ktorý je malým exkurzom do života rómskych detí tak, ako ho verejnosť málo alebo vôbec nevidí.
Pravda o živote rómskych detí
Pre rodiča je najväčším darom narodenie zdravého dieťaťa. A inak tomu nie je ani v rómskej rodine. Najmladšie dieťa je najobletovanejšie, najľúbenejšie a najviac ochraňované. Ak sa narodí ako prvé, má tieto výhody dlho. Teda aspoň dovtedy, kým sa nenarodí jeho brat alebo sestra. Niekedy to trvá dlhšie, inokedy kratšie. Záleží na partnerovi. Nie na oboch, len na mužovi. Pretože žena stráca svoju hodnotu v očiach muža, ak nechce alebo nemôže hneď otehotnieť. A tak sa nedávno narodené dieťa stáva príliš rýchlo starším súrodencom. Obletované a najviac milované je totiž každé ďalšie narodené dieťa v rodine. Rodičia majú na staršie dieťa menej času, a práve v období, keď by mali byť rozvíjané všetky jeho zmysly, vedomosti, návyky, malo by mu byť odpovedané na všetky jeho otázky, nemá kto. Dieťa sa opýta raz, druhýkrát, možno skúsi ešte tretíkrát, a potom to vzdá. Nepýta sa to nekonečné „a prečo?“ Bolo by to zbytočné.
Mlčanlivá Janka
Sedela som na autobusovej zastávke a spolu so mnou tam čakal otec s malou dcérkou. Nazvime ju Janka. Autobus meškal, tak sme tam strávili viac ako 20 minút. Medzi otcom a dcérou nepadlo ani jedno jediné slovo. Janka sa poslušne hrala s tým, čo našla na zemi a otec vnímal, že tam je. O pár rokov prišla Janka na zápis do našej školy. Ani jeden z nich si ma nepamätal, bolo to už dávno. No ja som nezabudla. Prišla spolu s otcom a pred očami sa mi odohrával veľmi podobný príbeh. Otec sedel, vnímal svoju dcéru, Janka poslušne sedela pri otcovi a jednoslovne odpovedala na moje otázky. Kreslila podľa pokynov, vyfarbovala aj strihala. Správne, nevyšla pastelkou za čiaru, strihala rovno. Janka je momentálne štvrtáčka, stále je poslušná a doteraz komunikuje minimálne. Nie je introvert, ani hĺbavá intelektuálka. Len ju v detstve nikto nenaučil, že pýtať sa je správne, dočkať sa odpovede je správne. Veď nijaký rodič nemusí vedieť všetko, je len človek, ale musí byť dieťaťu aj spoločníkom v diskusii. Takých Janiek je v našej osade veľa. Ich slovná zásoba sa nerozvíja, je chudobná, majú veľmi slabo rozvinuté asociačné myslenie, nerozvíja sa ich fantázia, a to je len zlomok následkov toho, že rodičia so svojimi deťmi v období ranného detstva nekomunikujú.
Akoby sa dalo týmto deťom pomôcť? Vytvoriť pri osade materské centrum, kde matkám (lebo v rómskych rodinách sú ženy tie, ktoré vychovávajú) vysvetlíme, prečo je tak dôležité venovať sa dieťaťu v prvých 3 rokoch. Prečo je dôležité, aby chodili ich deti do materských škôl pravidelne. Aby sa so svojimi deťmi rozprávali, aby sa navzájom počúvali. Aby rozvíjali okrem ich rodného rómskeho jazyka aj komunikáciu po slovensky. Aby tak dali svojim deťom lepší štart do života. Je rozumné do aktivít materského centra zapojiť aj starších súrodencov, ktorí by boli nápomocní, lebo by vedeli rozprávať o vlastnej skúsenosti.
Stratený Dušan?
O Dušana a jeho sestru sa biologická mama nestarala. Deti nemali zabezpečenú základnú starostlivosť, boli hladné, všivavé a špinavé. Po mnohých intervenciách a pokusoch o sanáciu rodiny boli matke deti odobraté. Do náhradnej osobnej starostlivosti si ich vzali príbuzní, z tej istej osady, kde deti žili od narodenia. Druh a družka, ktorí vlastné deti nemali. Pripravili im postele, hračky, čisté oblečenie. Po sedemnástich rokoch bez dieťaťa sa im začal nový život. Učili sa byť rodičmi. Dušanovi, už školákovi, pripravovali každý deň desiatu, odprevádzali ho až pred školu, robili to, čo bolo podľa nich správne. No Dušan začal mať problémy v škole. Bol neposedný, nevydržal pri jednej aktivite, strhával sa pri hluku i nečakaných pohyboch a začal deťom brať ich desiatu. Svoju, štyri hrubé krajce chleba, nechával vždy v škole. Bál sa ju brať späť domov. Zavolala som si rodičov do školy a objasnila som im situáciu. Nevedeli pochopiť, prečo berie iným desiatu, keď mu oni vždy doma vlastnú pripravia. Tak som im navrhla, či by neskúsili zmeniť hrubé krajce chleba aspoň raz za čas za obložený rožok, prípadne keksík. S nepochopením odo mňa odišli, veď čo oni robia zle, veď sa predsa starajú. Samozrejme, opatrne som sa spýtala, či ho trestajú. Áno! Lebo robí zle sestre, a tá je predsa ešte malá. A opäť, nevedeli alebo nechceli pochopiť, ako veľmi potrebuje zaplátať tú dieru v duši, ktorú si priniesol od biologickej mamy. A takých Dušanov je tiež veľa.
A ako by sa mali riešiť problémy s Dušanom a jeho náhradnými rodičmi? V prvom rade by mali ľudia, ktorí si berú deti do náhradnej osobnej starostlivosti, prejsť povinnou prípravou. Dušan už viac ako 6 rokov počúva pri každej príležitosti, že ho dajú späť do ústavu, že je nezvládnuteľný, že ho tam nechcú. Čo si odnesie také dieťa do života? Ako bude vychovávať svoje deti? Ako ich bude trestať? Každé zverené dieťa by malo byť pravidelne vypočuté deti prítomnosti rodičov. Systém by mal tak odhaliť ľudí, ktorí to robia len pre peniaze.
Toto sú len dva z mnohých prípadov, v ktorých dochádza k porušovaniu práv rómskych detí. Každý problém je riešiteľný. Niekedy si vieme poradiť sami, inokedy potrebujeme pomoc. Šestnásť rokov práce s rómskou komunitou ma naučilo, že našu pomoc potrebujú. Musíme im ukázať, ako si môžu pomôcť sami.