AKO POMÔCŤ ĽUĎOM, KTORÍ SÚ OBEŤOU SYNDRÓMU ZAVRHOVANIA RODIČA?

19 mar AKO POMÔCŤ ĽUĎOM, KTORÍ SÚ OBEŤOU SYNDRÓMU ZAVRHOVANIA RODIČA?

Prípadov detí, ktoré sú svedkami očierňovania jedného rodiča druhým počas rozvodu alebo rodinnej krízy, stále pribúda.

Zavrhovanie rodiča – fenomén, keď jeden z rodičov „otrávi“ dieťa natoľko, že začne odmietať druhého rodiča – sa stáva charakteristickou črtou ťažkých rodinných problémov. Preto Caffcas (štátna inštitúcia v Anglicku, ktorá poskytuje poradenstvo a podporu deťom a rodinným súdom; pozn. prekladateľa) poskytuje odmietaným rodičom pomoc formou intenzívneho liečebného pilotného programu, ktorý financuje vláda.

Spoločným znakom správania pri konfliktných rozvodoch je ponižovanie medzi rozvedenými rodičmi, ktoré sa považuje za jednu z hlavných príčin syndrómu zavrhovaného rodiča. Ide o svetový fenomén. Napríklad v USA i v Kanade pôsobia rodičovskí koordinátori, ktorých ustanovuje a kontroluje súd. Pomáhajú pri obnovovaní vzťahov medzi rodičmi a deťmi, u ktorých sa syndróm identifikoval. V Mexiku a v Brazílii sa odcudzenie dieťaťa od rodiča považuje za trestný čin.

Zavrhovanie rodiča ako porucha?

Psychiater Richard Gardner sformuloval koncept syndrómu zavrhnutého rodiča pred dvadsiatimi rokmi. Definoval ho ako poruchu, ktorá primárne vzniká v kontexte sporov pri rozhodovaní o starostlivosti o dieťa. Prvotným prejavom je kampaň, keď jeden rodič očierňuje druhého; kampaň, ktorá nemá žiadne opodstatnenie. Takúto rodičovskú indoktrináciu (vymývanie mozgov), čiže snahu, aby dieťa prijalo názory odcudzujúceho rodiča bez akéhokoľvek premýšľania, umocňujú vlastné scenáre bezdôvodného hanobenia zavrhnutého rodiča dieťaťom.

Asistentka riaditeľa Cafcass, Sarah Parsons, hovorí: „Zavrhovanie rodiča je príčinou v 80% najtransparentnejších prípadov, ktoré sa dostali pred rodinný súd. Momentálne trénujeme našich sociálnych pracovníkov, aby rozpoznali tento problém, a pomohli rodinám syndróm aspoň čiastočne zoslabiť.“

Sarah Parsons, ústredná postava ochrany detí, ktoré sa odcudzili rodičom v dôsledku manipulácie. Asistentka riaditeľa Cafcass

Zavrhovanie rodiča je prítomné približne pri 11 až 15% rozvodov, kde sú deti. Myslíme si, že to bude neustále narastať. Ďalšie výskumy ukázali, že asi 1% detí a adolescentov v Severnej Amerike má skúsenosť so zavrhovaním rodiča.

Príbeh Miriam

Miriam, učiteľka a umelkyňa (meno sme kvôli anonymite zmenili), chystala svojho mladšieho syna k sebe na prázdniny, keď ex manžel napísal mail, že nikdy viac neuvidí svoje dieťa. Syn potom odišiel na víkend k otcovi. Ex manžel to v maile odôvodnil tým, že dieťa vznieslo na matku vážne obvinenia, a preto sa už nikdy k nej nevráti. Syna znovu uvidela až po 592 dňoch.

„Som normálna matka, neviem prečo alebo odkiaľ vzišli falošné a vymyslené obvinenia, medzi inými, zo sexuálneho obťažovania vlastného syna. Bolo to hrozné.“

Od rozvodu rodičov uplynulo sedem rokov. Miriamin ex manžel po celý ten čas matku pred synom očierňoval. Použil 17 špecifických stratégií. Takých, ktoré identifikovali výskumy dospelých, ktorí sa odcudzili a odmietali svojich druhých rodičov.

Rodičia, ktorí neustále očierňujú a ponižujú druhého rodiča, môžu dostať dieťa až do takého stavu, že nevidí žiadne hodnoty odmietaného rodiča, eliminuje kontakt s ním. Zavrhujúci rodič zakazuje dieťaťu rozhovory a fotografie, vytvára dojem, že odmietaný rodič dieťa neľúbi, alebo je nebezpečný, a núti dieťa druhého rodiča úplne odmietnuť alebo potajomky sledovať.

Vo Veľkej Británii sa syndróm neustále rozširuje

Sudcovia vo Veľkej Británii zaznamenávajú nárast fenoménu zavrhovania rodiča. Jeden zo sudcov zverejnil prípad ženy, ktorá musela zmeniť bydlisko, aby mohla obnoviť vzťah so svojim dieťaťom. „Množstvo zmanipulovaných detí je príliš vysoké a škodlivé,“ napísal.

Joanna Abrahams, expertka na problematiku odcudzenia rodiča

Joanna Abrahams, vedúca rodinného práva na Setfords Solicitors, je jedna z mála anglických právnikov, ktorí sa špecializujú na zavrhovanie rodiča. V posledných rokoch zaznamenáva trvalý nárast prípadov. „Hoci sa zvyšuje povedomie, nie som presvedčená, že sudcovia a sociálni pracovníci majú tréningy a ukážky, ktoré umožňujú identifikovať problém a zakročiť proti zavrhovaniu rodiča,“ hovorí. „Jedinou skutočnou príležitosťou, ktorú obeť zavrhovania rodiča má, aby dostala svoje dieťa späť, je nájsť špecializovaného právneho poradcu, ktorý má odborné znalosti; a požiadať súd, aby nariadil psychologické posúdenie, riadenú liečbu a, ak treba, aj zmenu bydliska dieťaťa späť k odcudzenému rodičovi.“ Sú to drahé zásahy, a právnu pomoc si môžu dovoliť len najbohatší rodičia. Správna identifikácia rodičovského odcudzenia môže vyjsť až na 50 000 libier.

Spory odborníkov o diagnostiku syndrómu

Syndróm zavrhnutého rodiča je stále predmetom sporov. Zatiaľ nie je ako samostatná diagnóza, neuznala ho ešte ani WHO (Svetová zdravotnícka organizácia). Navyše, niektorí aktivisti tvrdia, že syndróm je iba nástroj, ktorý využívajú muži na dosiahnutie starostlivosti o dieťa. Bezohľadu na skutočnosť, či dieťa matka zneužívala. Paul Fink, prezident Leadership Council on Child Abuse and Interpesonal Violence, označuje syndróm zavrhovania rodiča ako „junk science at its worst“ (najhoršiu pavedu; voľný preklad). Doktor Fink vyhlásil, že deti trpia tým, že súd síce označuje syndróm zavrhnutého rodiča, a robí okolo toho divadlo, ale nikto dieťaťu v skutočnosti nepomáha. Je to, podľa Finka, prezentácia nezdravej vedy.

Dr. Amy Baker – expertka na syndróm zavrhnutia rodiča

      Dr. Amy Baker, vývinová psychologička, výskumníčka a autorka knihy »Dospelé deti syndrómu zavrhovania rodiča« však tvrdí: „Rozbité väzby môžu spôsobiť ťažké odcudzenie dieťaťa a rodiča. Dokonca aj takých rodičov, ktorí mali s dieťaťom mimoriadne vrúcny vzťah. K odcudzeniu môže dôjsť za veľmi krátky čas. Keď sa deti začínajú odcudzovať, rodičia, ktorí boli milovaní a pre dieťa hodnotní, sa môžu z dňa na deň stať objektom nenávisti a strachu. Zdá sa, že deti nepociťujú žiadnu stratu a živia svoju nenávisť bez toho, aby sa hanbili alebo sa aspoň cítili nesvoje. Tieto deti budú pravdepodobne aj ochotné falošne obviniť druhého rodiča.“

„Toto,“ hovorí ďalej Bakerová, „je rozdiel medzi zneužívanými a odcudzenými deťmi. Deti neodsúdia rodiča, ani toho relatívne zlého, pokiaľ neboli zmanipulované. Dokonca, aj keď priznajú, že s nimi rodič zle zaobchádzal, nie sú schopné rodiča odmietnuť.“

Karen Woodall, špecialistka na zavrhovanie rodiča na Family Separation  Clinic, hodnotí postoj súdov k zavrhovaniu rodiča vo všeobecnosti ako nepochopenie podstaty problému zo strany profesionálov. „Prípady ťažkého zavrhovania rodiča,“ tvrdí, „sú vzácne, ale absolútne strašidelné. Máme systém, ktorý nerobí to, čo by v týchto prípadoch mal. Tieto prípady sú tu po celé roky, deti sú viac a viac zaseknuté v psychologickom rozštiepení. Mali by sme rozlišovať a na začiatku sa spytovať:  je odmietnutie zo strany dieťaťa spravodlivé alebo nie? Ak nie, treba okamžite zasiahnuť a nariadiť intenzívnu psychologickú pomoc.“

Ako z bludného kruhu von?

Zlatá stredná cesta je, aby sa všetci špecialisti zjednotili, že deti sa môžu zmeniť veľmi rýchlo, ak dostanú správnu pomoc. Ak je to nevyhnutné, dieťa treba oddeliť od zavrhujúceho rodiča. „Videla som tie zmeny mnoho a mnoho krát. Zažila som aj prípad, keď dieťa odmietalo vidieť svojho odcudzeného rodiča asi desať rokov, vznášalo voči nemu nepravdivé obvinenia o otrasnom sexuálnom zneužívaní, ba dokonca o kanibalizme,“ spomína Woodall. „Nezáleží na veku, ak dieťa vrátite do normálneho rodinného prostredia k odcudzenému rodičovi, dostane sa späť k svojmu bývalému milujúcemu ja. Vo veľmi krátkom čase.“

A ako dopadla Miriam?

     Stráca nádej, že bude mať niekedy so synom opäť normálny a zdravý vzťah. Trestný súd nepravdivé obvinenia o sexuálnom zneužívaní síce zamietol, no, po 592 dňoch bez kontaktu s matkou, syn súhlasil iba s asistovanými návštevami každý šiesty týždeň. „Musím byť pripravená na exmanžela a povedať synovi, že ma nemusí vidieť nikdy viac, a musím dokázať skončiť s návštevami, ak to bude chcieť,“ zdôveruje sa Miriam. „Otec syna ťažko zmanipuloval, a preto bude trvať veľmi dlho, kým sa ku mne vráti. Možno až potom, ako bude mať vlastné deti. Ak dovtedy zomriem, zanechám mu listy a videá, aby sa dozvedel ako veľmi a ako nepodmienečne som ho milovala. Snažím sa žiť s nádejou“, vyznáva sa zlomená Miriam, „ale každý večer chodím spávať s plačom.“

                                                                                                                                                                                        Amelia HILL

Zdroj: www.theguardian.com

Preložila: Bianka Verešová