Category Archives: RADY, OTÁZKY A ODPOVEDE

Rady a odporúčania. Kde nájsť pomoc? Aké sú moje práva a práva mojich detí? Čo robiť, keď sa nemôžem dostať k svojmu dieťaťu? Čo si počať, keď ma dieťa odmieta? Mám otázku!

Ilustračné foto: Internet

10 KROKOV K ZMIERENIU RODIČOV ALEBO PO ČOM TÚŽIA VAŠE DETI?

Vianočný darček od renomovaného českého kouča osobnostného rozvoja Emanuela Byrtusa. Pod stromček venuje všetkým rodičom, ktorí trpia vzájomnou nevraživosťou, láskavé rady ako sa dostať z bludného kruhu nezmyselného boja a ako dosiahnuť zmierenie. Podľa Byrtusa – ak chce niekto usilovať o mier, nemôže bojovať. Boj preniká celým telom a spaľuje schopnosť uzmieriť sa. V záujme svojich detí – prijmite tento mentálny darček a užívajte si reinkarnáciu dobrých vzťahov.

Zdravá rodina tvorí organický systém – organický systém však môže tvoriť aj  rodina neúplná. Ako to dosiahnuť?

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, po čom hlboko vo vnútri túžia vaše deti? Aké sú ich skutočné potreby? Aké prostredie vytvárate nielen pre svoje deti, ale aj pre celý rodinný systém?

Treba si uvedomiť, že rodinný systém má organickú povahu. Každá časť ovplyvňuje všetky ostatné časti. Rovnako v úplnej, ako v neúplnej rodine. A preto platí – „od detí vás nikto nerozvedie!“.

Nerozvedie. Ani v prípade takej extrémnej patologickej situácie, akou je syndróm zavrhnutého rodiča. Syndróm je  len obranná reakcia dieťaťa na nenaplnené citové potreby.  Skúsme pochopiť, o aké potreby ide. Sú totiž  zdravou prevenciou, aby deti mali oboch rodičov, aj keď nie sú spolu.

Čo zdravý systém rodiny narušuje? Nevedomé zlozvyky.

Určite sa zhodneme, že ak je v nepohode rodič, potom to pociťujú všetci naokolo a všetkých naokolo to ovplyvňuje, najmä deti. Rovnako, ako keď jeden z rodičov neuznáva, či neznáša toho druhého. Vytvára sa tým silné pole disharmónie, ktoré mení nielen pocity všetkých zúčastnených, ale aj ich vnímanie ľudí a sveta. Snažíte sa dokázať, kto je ten dobrý a kto je zlý. Silnú disharmóniu spôsobujete aj deťom v presvedčení, že tak robíte „pre ich dobro“.

Avšak v tomto boji sú iba porazení.

Možno ste aj dokázali, že ten druhý je skutočne zlý. Zároveň ste ho však ponížili. Poníženie ovplyvňuje jeho myslenie, pocity a správanie. Poníženie je citové zranenie, ktoré vedie k obrannej reakcii. Zranení majú tendenciu bojovať a dokázať, že oni nie sú taký zlí, že je to práve naopak – zlý je ten druhý. Dieťa potom žije v atmosfére boja, útoku a vzájomného ponižovania. Stáva sa rukojemníkom, používa sa ako dôkaz. Od dieťaťa sa vyžaduje, aby sa rozhodlo, koho bude mať rado a koho bude neznášať a nenávidieť. Dokonca dieťa začnete vodiť po súdoch a spôsobujete mu tým rozsiahle traumy. Možno oveľa horšie, ako tie, ktoré naň dopadajú v prostredí, ktoré považujete za zlé. Máte však nutkavú potrebu bojovať za dobro dieťaťa. Hovoríte tomu „dobro dieťaťa“ a ste presvedčení, že je to jediný dôvod, prečo to robíte…

Možno iba nevidíte skutočný dôvod. Dokázať, že ste lepší, než ten druhý. Obhájiť sa ako dobrý otec alebo dobrá mama. Alebo len bojujete o lásku svojich detí a možnosť získať ich. Možno chcete zaistiť bezpečie pre ne i pre seba.

Čo teda, ak ide predovšetkým o vaše vlastné potreby? Isté je, že syndróm zavrhnutého rodiča je nevedomou obrannou reakciou na nenaplnené potreby, citové zranenia, ktoré ste deťom spôsobili. Pritom nerozhoduje, kto práve s dieťaťom manipuluje. Vždy ide o zlyhanie rodičovstva ako takého.

Kruh bezpečia: naplnené potreby podporujú zdravý organický systém rodiny.

Pozrime sa na všetko cez prizmu citových potrieb. Nie svojich, ale hlbokých vnútorných potrieb dieťaťa. Preto sa na chvíľu vžite do situácie, že ste malé bezmocné dieťa. Vcíťte sa do toho, ako vám je, keď ste zostali sami, len s jedným z rodičov. Cítite stratu. Pretože každé dieťa má životne dôležitú potrebu milovať otca i matku.

Spomeňte si: zažili ste, ako malé deti, tú absurdnú otázku dospelých, že „koho máš radšej – mamičku alebo otecka?“ A teraz skúste precítiť, že ako malé dieťa máte urobiť voľbu. Cítite? Ten nesmierny zmätok vo svojom detskom srdci?

Jednoducho, každé malé dieťa má prirodzenú túžbu milovať obidvoch rodičov. Má priam bytostnú potrebu byť milované obidvomi rodičmi. Vôbec nechápe, prečo by to malo byť inak. Je ešte v stave lásky bez podmienok. Dokonca, keď dostane facku, vzápätí utrie slzy, objíme vás a miluje vás naďalej. Pre dieťa je životne dôležité „milovať a byť milované“. Je to potreba každého človeka, ktorý je súčasťou onoho organického systému rodiny.

Stalo sa vám, že ste niekedy ako dieťa zažili poníženie seba samého alebo poníženie svojej mamy či otca? Aké to bolo? Cítili ste bolesť? Hanbu za seba či za otca alebo mamu? Hej? Potom ste si uvedomili ďalšiu hlbokú ľudskú potrebu – byť členom spoločenstva, byť súčasťou rodiny. Mať tam svoje miesto a mať v očiach tých druhých hodnotu. Preto každé poníženie kohokoľvek v systéme rodiny ubližuje nielen poníženému, ale i všetkým ľuďom v systéme.

Rozpoznali ste teda dve dôležité ľudské potreby – „milovať a byť milovaný“ a „mať miesto v rodine a mať pocit vlastnej hodnoty“ pre ľudí naokolo.

Na chvíľu sa vráťme ešte k tej predstave, ako ste od rodiča dostali facku. Cítili ste sa fyzicky ohrozený. Mali ste pocit fyzického nebezpečenstva. Možno vás rodičia trestali fyzicky, možno sa bitkou „len“ vyhrážali, zastrašovali vás. Spomínate si na tú bytostnú potrebu „byť v bezpečí“? To je tretia inštinktívna oblasť potrieb človeka. Pokiaľ je v rodine pocit bezpečia, cítite sa byť milovanými, máte svoje miesto a cítite sa hodnotnými; vytvoril sa kruh bezpečia. Práve to je ten dôvod, prečo sme sa pred 50 000 rokmi ako ľudia dali dohromady. Vytvorili sme tlupy, spoločenstvá, neskôr rodiny, národy, rôzne skupiny.

Čo sú obranné návykové reakcie nezrelého naplnenia potrieb?

Je možné, že ste sa rozišli „s tým druhým“ práve pre pocit, že spomínané potreby sa vo vašom prípade nenapĺňali. Možno ste odišli práve tam, kde sa napĺňajú. Niekde v tom pôvodnom kruhu bezpečia však zostalo vaše dieťa. Samozrejme, že túžite, aby žilo v zdravom prostredí a mohlo milovať aj vás; aj keď ste odišli. Možno však psychická bolesť, ktorú ste pri rozchode zažili, možno zvyky, ktoré ste sa naučili, vám velia ísť do boja. Chcete dokázať tomu druhému, že on je zlý a vy ste dobrý? Skutočne je to pre dobro vášho dieťaťa? Bojujete za dobro dieťaťa a neuvedomujete si, že ponižujete mamu alebo otca svojich detí. A tým ponižujte aj svoje dieťa.

Viete, že poníženie jedného rodiča vyvoláva poníženie dieťaťa, ktoré je späté s  obidvomi rodičmi? Má potrebu byť na svojich rodičov hrdé. Nechce sa za nich hanbiť.

Bránite dieťati stretnúť sa s druhým rodičom? Ubližujete dieťaťu! Veď viete, že každé dieťa má potrebu milovať oboch rodičov.

Možno sú za tým len vaše sebecké potreby. Možno ste bojovali nevedome alebo nevedome práve bojujete. Uvedomte si však, že ak chceme dosiahnuť mier, nemôžeme bojovať! Takýto boj nevyhráte, pretože boj je potom vo vašich mysliach a srdciach. Výsledkom bojov je dlhodobá vojna, bolesť, poníženie buď vás, alebo toho druhého rodiča, a iste aj duše dieťaťa. Pokiaľ sú vaše potreby narušené, zapínajú sa automatické podvedomé obranné reakcie. Jednou z nich  je zavrhnutie toho druhého. Syndróm zavrhnutého rodiča je obranná reakcia na bolesť zo straty lásky, poníženia a straty bezpečia. Je to nevedomá obranná reakcia. Je čas si ju uvedomiť.

   Robte to najlepšie, čo ste vedeli. Nevedeli ste, že môžete inak? Nastal čas vystúpiť zo začarovaného kruhu.

Aké je riešenie? Ako hľadať naplnenie potrieb všetkých zúčastnených zrelým spôsobom?

Je to prosté:

  1. Odložte výčitky a pocit viny, spojený s minulosťou. Pripusťte, že to boli a sú „len“ nevedomé návyky. Urobte za minulosťou hrubú čiaru. Znovu a znovu odpustite minulosť, aby ste uzdravili seba, dieťa a jeho rodinu.
  2. V každej životnej situácii konajte tak, aby ste zachovali pocit bezpečia, zdravý vzťah lásky a vedomie hodnoty druhého človeka i seba samého/samej. Pretože, pokiaľ sa každý člen rodiny cíti dobre, nemá dôvod bojovať, brániť sa, či útočiť na okolie.
  3. Oceňujte seba, dieťa, druhého rodiča. Poďakujte za dobré skutky, ktoré robí. Každý rozhovor začnite tým, čo sa podarilo a čo je hodné ocenenia!
  4. Komunikujte a rozprávajte sa o dlhodobých dopadoch vás ako rodičov na dieťa. Klaďte viac otázky, než by ste mali útočiť a napádať protistranu. Hľadajte zhodu.
  5. Buďte trpezlivý a emocionálne odolný. Potrebujete zmeniť návyky, ktorými ste si spôsobovali vzájomné zranenie. Učte sa konať a zrelým spôsobom naplniť svoje potreby vo väzbe na ostatných.
  6. Udržujte si trvalý rešpekt a úctu. Nič vás neoprávňuje ponižovať druhého, dokonca ani to, keď to robí on. Pred nikým sa neponižuj, nad nikým sa nepovyšuj!
  7. Pokiaľ sa vám podarí, i v náročných situáciách, naplnením potrieb vytvárať kruhy bezpečia, omnoho ľahšie sa dohodnete na riešeniach. Riešeniach, ktoré sú predovšetkým v prospech dieťaťa. Dokážete jednoduchšie odložiť svoje sebecké potreby, jednostranný uhoľ pohľadu.
  8. Budete tiež musieť zasiahnuť, nastaviť hranice, hľadať dohodu. To je však možné urobiť s láskou a s rešpektom k človeku. Nemusíte súhlasiť s jeho správaním, vždy však môžete zachovať rešpekt k druhému rodičovi i k dieťaťu.
  9. Pokiaľ ste v minulosti vaše vzťahy neúnosne narušili, potom si nájdite prostredníka. Človeka, ktorý ovláda umenie mediácie a facilitácie a dokáže sporné strany priviesť k tomu, aby si uvedomili dopad zmierlivého dialógu k objavovaniu východísk v prospech všetkých.
  10. Robte jednoducho tak, aby sa všetko dialo v prospech organického celku. Pravidlo je jednoduché, PAMÄTAJTE: pokaľ akýmkoľvek spôsobom poškodíte jednu časť celku, poškodíte celok – rodinu a zároveň seba.

Vytrvalo hľadajte cestu, ako tvarovať svoje zdravé návyky a žiť zdravé hodnoty ľudstva. Veď jediné čo po vás zostane, až odídete, sú návyky vašich detí, ktoré sa naučili od vás, aj keď s vami nie sú. Byť zrelou osobnosťou, ktorá je im oporou, môžu ju milovať a na ktorú môžu byť hrdé. To je najväčší dar, ktorý im môžete dať.

      Zranení vychovávajú zranených, zrelí vychovávajú zrelých…

Čo pre to urobíte už dnes, zajtra a každý ďalší deň? Samo sa to nestane :-)

S pozdravom „majte sa radi“ Emanuel BYRTUS

 

byrtus

Emanuel BYRTUS: Vyštudoval Vysokú školu poľnohospodársku v Brne – doplnkové pedagogické štúdium. Absolvoval mnoho študijných pobytov a stáží doma i v zahraničí: napríklad britské Manažérske štúdium NEBS Management, Llandrilo Technical College; ďalej certifikačný program pre učiteľov Enneagramu na Trifold School of Enneagram v USA; tréningový program SAT u chilského psychiatra Claudija Naranja, Train-The-Trainer Program – The Enneagram in business v Boston business school. Absolvoval aj intenzívny tréning koučov Results a následné koučovacie zručnosti v Neoroleadership group. Má 18-ročnú prax ako kouč, lektor a odborný metodik programov osobnostného rozvoja, najmä projektu Emočný a Sociálny Rozvoj Osobnosti – ESRO (vyškolil 5600 učiteľov základných a stredných škôl) a projektu LESK – Lektor emočných a sociálnych kompetencií Praha – tréning a certifikácia nových lektorov v odbore Emočná inteligencia a osobnostný rozvoj lektorov. V súčasnosti vedie už 10 rokov úspešné programy rozvoja osobnosti Emočný leadership pre rozvoj lídrov špičkových firiem – www.prozivot.infowww.shine.cz.

Deti potrebujú lásku i disciplínu

PEDIATER TVRDÍ: „DIEŤA PRE ZDRAVÝ RAST A VÝVOJ POTREBUJE VEĽA LÁSKY A VEĽA DISCIPLÍNY.“

MUDr. Jozef Marec je pediater s vyše 30-ročnou praxou. Je primárom lôžkového oddelenia v nemocnici v Čadci. Verejne sa angažuje za zlepšenie starostlivosti o deti, je kritický voči nášmu zdravotníctvu, a tvrdí, že vytláčame z medicíny múdrosť predošlých generácií. Varuje pred vysokým nárastom úzkostných porúch detí, ktoré sa prejavujú v rôznych somatických problémoch a hovorí, v čom spoločnosť chybí a deťom škodí. Jozef Marec je aj úspešným spisovateľom (napísal 15 kníh, viaceré z nich sú pre deti) a obľúbeným blogerom. Ponúkame vám jeho myšlienky ako inšpiráciu pre život rodiny.

Detský svet je so svetom dospelých prepojený pupočnou šnúrou. Ešte aj to ako dýchame sa odzrkadľuje na detskej duši. Mnohí rodičia si tieto fatálne spojitosti neuvedomujú. Často sú neempatickí a rozmýšľajú egoisticky, hoci si myslia, že robia pre deti to najlepšie. Vy, pán doktor, tvrdíte, že v dôsledku konfliktov v rodine stúpa chorobnosť detí. Aké sú vaše skúsenosti, ak porovnávate svoje pediatrické skúsenosti pred časom a teraz?

Stúpa výskyt ochorení tzv. psychosomatických, resp. vhodnejší výraz by asi bol výskyt psychosomatických prejavov, alebo porúch. Sú to telesné prejavy rôzneho charakteru, ktoré dieťa vníma ako poruchu zdravia, avšak ani podrobným vyšetrením sa nezistí príčina. Treba upresniť, že tieto poruchy, alebo prejavy často veľmi verne napodobňujú klinické prejavy ozajstných ochorení, kedy príčinou telesných ťažkostí dieťaťa je organické ochorenie, často nebezpečné. Tak napríklad- veľmi častou sťažnosťou u nás hospitalizovaných dospievajúcich jedincov je pichanie na hrudi. Je to stará známa tzv. neurocirkulačná asténia, či neuróza. To sú staré názvy, lebo porucha je známa už dlho. V podstate je neškodná, aj keď jej priebeh je pre dotyčného nepríjemný. Avšak za pichaním na hrudi sa môžu skrývať závažné ochorenia srdcového svalu, blokáda rebier, zápal rebrových chrupaviek – Tietzov syndróm a podobne. A my musíme preto všetky tieto prejavy vyšetriť dostatočne podrobne aby sme mohli povedať – je to psychické, resp. psychosomatické. Príklad volím preto, lebo v poslednom čase nadobúda priam epidemický charakter, pričom záchyt skutočného organického ochorenia orgánov hrudných je asi 1:100. Rovnako je obrovský nárast rôznych úzkostných porúch, prejavujúcich sa rôzne od tŕpnutia končatín až po panické ataky. No a samozrejme – intrapsychické konflikty detských duší sa prejavujú aj nárastom neorganických bolestí brucha, hlavy a chrbtice.

Ja som ale netvrdil, že je to len konfliktom v rodinách. Socioekonomické podmienky pre život mnohej slovenskej rodiny sa rovnako intenzívne podpisujú na psychosomatickom zdraví detí ako na zdraví dospelých. Zjednodušene by sa dalo povedať, že je za tým chronický stres, neistota, frustrácia a strach z budúcnosti. Čiže áno, psychosomatické ochorenia u detí sme evidovali vždy, lebo ich príčiny sú veľmi heterogénne. Avšak doba prináša nevídaný nárast a nie náhodou práve v skupine –násťročných, ktorí si realitu života  uvedomujú oveľa intenzívnejšie.

Štát ženie matky do práce. Práve prebieha veľká kampaň o podpore matiek na materskej dovolenke. V princípe ide o to, aby mohli matky na materskej pracovať. Namiesto dôstojnej ekonomickej podpory žien, pracujúcich matiek, sa štát snaží matky na materskej zamestnať. Pritom úzky vzťah dieťaťa s matkou je do troch rokov pre jeho zdravý psychosociálny vývoj fatálny. Ako to vnímate z pohľadu odborníka na zdravie detí, ktorý by mal vidieť aj za múr predsudkov?

No, všetci vieme, že termín „materská dovolenka“ je eufemizmus, aký v slovenčine asi nemá páru, lebo to žiadna dovolenka nie je. Každopádne som rozhodne za to, aby štát vytváral rodinám s malými deťmi také podmienky, aby dieťa nemuselo najmenej do troch rokov do kolektívneho zariadenia. Matky predsa vychovávajú pre spoločnosť nového jedinca. Robia oveľa záslužnejšiu prácu ako tí, čo o nich rozhodujú. Žiaľ, i tu je jednoznačný prístup politických nominácií bez skúseností  a kvalifikácie. Vývoj človeka z novorodenca na plne do života kvalifikovaného jedinca trvá cca 18 rokov, pričom prvých 6 rokov je najťažších. Žiaden mne známy cicavec nemá také dlhé dozrievanie. Je to daň za vzpriamenú chôdzu a 2.signálnu sústavu. Veď prvé kroky urobí až po jednom roku, prvé zmysluplné slová v dvoch a viac rokoch, atď. Tie tri roky, to je to najmenej, čo by dieťa potrebovalo v domácom prostredí, v blízkosti oboch rodičov. Veď dokonca aj niektoré  medvedice vodia a chránia svoje mladé tri roky a pritom života schopnosť mladých jedincov oboch druhov je neporovnateľná. Žiaľ, to nikto kompetentný neberie do úvahy, nikto neberie do úvahy aký je pre spoločnosť dôležitý duševne a telesne zrelý a pripravený mladý človek. Lebo to neprináša okamžitý zisk. Dnes dieťa potrebuje tú matku dlhšie aj preto, že zanikla tradičná rodová organizácia, že zanikli tradičné spôsoby výchovy detí. Neviem, ako to chce štát riešiť, že by mali matky na materskej pracovať. Bez akejkoľvek irónie tvrdím, že niektoré mamičky majú problém zvládať dieťa a mali by ešte pracovať? Tomu nerozumiem

Otec. Dnes veľmi boľavá téma. Z rôznych dôvodov. Je dieťa v ranom veku odkázané len na matku, alebo rovnako dobre ju dokáže nahradiť aj otec? Myslím napríklad otca, ktorý by v nejakom čase po narodení zostal s dieťaťom doma. Aký máte vôbec názor na otca na materskej?

V tradičnom vzorci bežnej rodiny sú „ úlohy“ rozdelené asi takto- matka predstavuje láskavosť, nehu, teplo, toleranciu, otec disciplínu, oporu, ochranu, istoty. Je skvelé, ak dieťa rodičov vníma nejako takto. Tvrdím, že dieťa pre zdravý rast a vývoj potrebuje veľa lásky a veľa disciplíny. Samozrejme, že sú situácie kedy musia byť úlohy rodičov zástupné, avšak už sa nám tu vyťahuje z múru nejaká tehlička a stráca sa stabilita. Ja som napríklad vyrastal v rodine, kde bol otec silná autorita. Nekompromisný, tvrdý a náročný. Som mu za to vďačný, ale rovnako som vďačný mame, že túto jeho úlohu pokorne prijala a nespochybňovala. Obaja ťažko pracovali, obaja si mohli robiť zásluhy a navzájom si podrývať svoju autoritu. A žiaľ, dnes to vidím oveľa častejšie ako kedysi, že snaha žien o emancipáciu vytvára v niektorých rodinách presne takúto atmosféru. NIKDY to nič dobré neprinesie.

A teraz sa ma pýtate na otca na materskej. Ja dobre viem, že niekedy je to otázka ekonomickej existencie rodiny. Ale vy sa ma nepýtate ako sociológa, či ekonóma ale ako lekára. Z hľadiska zručností a schopností to muž po „zaškolení“ hravo zvládne. Ale výmena úloh je narušením tradičného rodinného vzorca, ktorý zaručoval, že deti oboch pohlaví sa  fyziologicky stotožnili s úlohami, ktoré by obaja rodičia mali pri výchove spĺňať. I bez inštitucionalizácie otca „na materskej“ vidíme dnes často príliš ambiciózne matky, ktoré sa na úkor manželov- otcov detí chcú presadiť do otcovských úloh a to nie je dobre. Otec“ na materskej“ je do istej miery zlyhaním vzorca. Predstavte si situáciu- v rodine je dvanásťročný chlapec, začína puberta, je práve v štádiu prvého pubertálneho vzdoru voči autoritám, rodičom, škole. Začína už pohŕdať tradičnými rodinnými hodnotami a inklinuje viac ku partii, kamarátom ako k rodine. Je to normálne a je to v únosnej miere v poriadku. Ale zrazu potrebuje podporiť, podržať, povzbudiť- ide hrať prvý súťažný zápas, doplňte si hocičo. Ide za tatkom. Nepovie rovno čo chce, na to je už príliš hrdý. Začne okľukou a otec ho odbije, že nemá čas, lebo práve prebaľuje malú sestričku. Mama je v robote. Čo sa odohráva v hlave –násťročného chalana, ktorý vidí svoj vzor, možno idol, ktorého slovo ešte stále u neho platilo utierať zadok sestričke, kŕmiť ju a kúpať, čiže typicky maminkovské činnosti. Skôr než ma čitateľ odsúdi a povie si že aká banalita, nech sa skúsi nad tým zamyslieť a vžiť sa do kože toho chlapca…

Veľa detí žije s jedným rodičom, v rozhodujúcej miere ide o matky. Sú muži – otcovia zlí, sú muži násilnícki, sú muži bez citových väzieb k svojim deťom, no je veľa dobrých, milujúcich otcov. A naproti tomu veľa matiek, ktoré sa správajú tak, aby deti na svojich otcov zanevreli. Viete rozlíšiť matku, ktorá príde do ambulancie s dieťaťom, či ide dieťa ako zbraň v boji medzi rodičmi? Ako sa to vie prejaviť, a aké dôsledky to má na zdravie malého pacienta?

Som lekár konziliár a nemocničný pediater. Drvivú väčšinu detí čo k nám prídu s rodičmi, vidíme po prvý raz. Nepoznáme svojich pacientov a ich rodičov tak ako praktický lekár, ktorý ich vída a komunikuje s nimi pravidelne. Samozrejme, po toľkých rokoch skúseností už človek dokáže po pár vetách či minútach nejako toho rodiča zatriediť a prvý dojem je často najpresnejší. Ale u hospitalizovaných detí zasa máme možnosť študovať vzorce vzťahov v čiastočne či celkom dysfunkčných rodinách priamo „za chodu“. Poviem na rovinu, že otvorených konfliktov- „bojov“ medzi rodičmi je v nemocnici  málo. Oni dobre vedia, že v prípade potreby sme schopní a ochotní podať „sociálke“ naše stanovisko a naše pozorovania. Stáva sa zriedka, že nás požiada rodič, čo sa o dieťa stará, aby sme k dieťaťu nepustili toho druhého. Pokiaľ má na to súdne rozhodnutie, je to jednoduché. Často sú to však partneri odlúčení, alebo v konaní a vtedy nesmieme brániť návšteve ani jednému rodičovi, pokiaľ nie je pod vplyvom alkoholu, či inak nebezpečný. Nepochybne však tieto boje medzi rodičmi dieťaťa prebiehajú a dieťa stavajú do pozície emocionálneho rukojemníka jedného rodiča proti druhému. Mnohé deti tým veľmi trpia, je to jedna z častých príčin intrapsychických konfliktov, pretože už cca od tretieho roku života nastáva búrlivý rozvoj abstraktného myslenia. To značí, že dieťa môže mať už na toho“zlého“ rodiča svoj vlastný názor, značne odlišný od toho, aký sa mu podsúva. Nerozumie tomu, je zmätené, lebo ľúbi oboch rodičov. To je veľmi zlá situácia. Až oveľa neskôr v puberte, v období okolo 14-15 rokov dokáže manipuláciu rozoznať.

V posledných rokoch, podľa oficiálnych štatistík, sa na Slovensku vyskytlo až 153 000 detí s rôznymi psychosomatickými poruchami, pravdepodobne aj v dôsledku zlých vzťahov v rodine. Spoločnosť však mlčí. Ak by sa podobný stav vyskytoval, povedzme, pri takej žltačke, či hoci len chrípke, tak by išlo o epidémiu a spoločnosť by sa mobilizovala. Myslíte si, že v prípade psychických problémov stačí deti liečiť psychofarmakami?

Príčin môže byť viacej, súvisia však nielen s problémami v rodine, ale aj v škole, spoločnosti, parte, a síce z dôvodu úplného rozvrátenia tradičného hodnotového rebríčka, čo priniesla nová doba. Ak hovoríme o patologickom osobnostnom vývoji- čo úzko s výskytom týchto porúch, v súvislosti s právami detí musíme vziať do úvahy zmeny v celej spoločnosti- tak obrovská polarizácia spoločnosti aká je dnes v oblasti ekonomicko sociálnej, politickej, názorovej, náboženskej, obrovská liberalizácia a sústavné vymývanie mozgov patologickými témami, to všetko sa fatálne podpisuje na psychickom vývoji detí a mladistvých. Pokiaľ spoločnosť nezačne razantnejšie presadzovať tradičné hodnoty, ktoré jediné sú schopné zabezpečiť fyziologický osobnostný vývoj detskej duše, nezmôže toho veľa ani najvzornejšia rodina. Veď je všeobecne známe, že najlepšou „lovnou“ pre dílerov a rôznych psychopatov a úchylov sú práve kategórie – násťročných detí. Sú veľmi zraniteľné. A čo sa týka farmák- niekedy sú nevyhnutné, aby psychické utrpenie bolo menšie a telesné ťažkosti automaticky tiež. Lebo keď duša trpí, telo plače…Oveľa prospešnejší by však boli erudovaní a empatickí detskí psychológovia v dostatočnom pokrytí. Žiaľ, niet ich.

Podľa našich poznatkov veľa detských psychiatrov končí diagnostikovanie pri konštatovaní, že dieťa trpí strachom, úzkosťou, napríklad z rodiča, a ďalej problém neskúma. Predpíše lieky, odporučí obmedziť alebo úplne zamedziť styk s údajne problémovým rodičom a uspokojí sa. Pritom príčiny úzkosti vôbec neskúma. Druhý rodič často ani netuší, že nejaké problémy dieťa má, pretože nemá možnosť s dieťaťom byť. Strach môže byť aj indoktrinovaný. Je správne, ak sa nehľadajú príčiny ochorení, ale sanujú sa len dôsledky?

Ja by som to na psychiatrov nehádzal. To nie je ich parketa. Ich úlohou je zistiť, konštatovať, diagnostikovať. Oni napr. dokážu odlíšiť reaktívnu depresiu na smutnú udalosť od vyvíjajúcej sa a ignorovanej ťažkej endogénnej depresie, prípadne bipolárnej poruchy a to je pre mňa podstatné, aby som vedel, akým smerom mám ďalej pracovať. Pokračovať by mali praktickí lekári, ktorí by rozhodne mali poznať spoločenské a sociálne pomery, v akých žijú ich pacienti. Ale inak- iste, deti trpia úzkostnými poruchami v dôsledku stresu a strachu, ktoré sa naozaj môžu až somatizovať, čiže prejaviť ako telesné ťažkosti. Príčinami môže byť alkoholizmus- väčšinou otca, psychické, či fyzické domáce násilie, ale aj šikana v škole spolužiakmi, učiteľmi( tá je sofistikovanejšia), prípadne patologické fóbie. Avšak najväčší stresor a príčina úzkosti a duševného utrpenia je podľa mňa niečo iné. Je to ľahostajnosť. Dieťa totiž potrebuje byť akceptované, potrebuje mať pocit, že okoliu na ňom záleží, že aj jeho názor je dôležitý. Ľahostajnosťou ublížite viac ako remeňom. A tu potom máme druhú skupinu „somatických porúch“ ale falošných. Deti sa jednoducho utiekajú k chorobe, k telesným ťažkostiam, ktoré v skutočnosti nepociťujú. Jednoducho sa do nich utiekajú, lebo sú to jediné chvíle, kedy si ich okolie( rodina, škola) naozaj konečne všimne. Je to tiež pomerne častý úkaz. Je to však zúfalé volanie o pomoc, je to akýsi predstupeň pravých psychosomatických porúch.

Kedysi boli deti otvorenejšie a zdielnejšie ako dnes. Dnes sa boja o svojich ťažkostiach hovoriť a my somatickí zdravotníci nemáme toľko času sa im trpezlivo venovať. Ale nie jeden raz som sa dozvedel – viete pán doktor, ja by som radšej zniesla(zniesol) tú facku, ako to mlčanie. To je jedna vec. Druhá vec- ignorované deti si hľadajú nie vždy najšťastnejšie náhradné aktivity…

Žiaľ, realita dneška je taká, že manželstvo je pominuteľné. Rodičovstvo však zostáva navždy. Mama i otec zostanú rodičmi aj po tom, ako svoj vzťah neustáli. Ako by sa mali k sebe správať rodičia po rozchode, aby dieťa netrpelo?

Rodičia by sa mali správať k sebe korektne stále. Nepoznám presne rozvodové štatistiky, ale som presvedčený, že hlavnou príčinou rozvodovosti je bezbrehý egoizmus a neschopnosť adaptácie a tolerancie na spoločný život vo dvojici. Určite je tam aj alkoholizmus a násilie, ale v menšej miere. K egoizmu potom patrí aj nevera, sebestrednosť v presadzovaní názorov na fungovanie rodiny, neschopnosť komunikácie…Rodičia sa nemusia navzájom tĺcť a naháňať po dvore sekerou, aby dieťa psychicky trpelo. Žiaľ, ono je často obeťou citového vydierania. I v tom sa prejavuje egoizmus niektorých rodičov- pre vlastné, často žabomyšie vojny nemajú na dieťa čas, ono nielenže trpí ich hádkami ale aj osamelosťou, navyše – a to hlavne matky si mnohokrát vylievajú na deťoch svoju frustráciu.

Nikto si akosi nechce uvedomiť, že to dieťa trpí skoro permanentne. Pred rozvodom tým, čo predchádza rozvodu a po rozvode niekedy ešte viac, zatiaľ čo rodičom sa často uľaví, začnú nový život, nájdu si iných partnerov, ale dieťa trpí a to len málokto berie do úvahy. Preto tvrdím, že v rodinách najviac deťom ubližuje egoizmus a ľahostajnosť rodičov.

Aká je úloha matky a aká je úloha otca v živote dieťaťa, najmä v kontexte s jeho vývinom? A aký je dôsledok absencie dobrého vzťahu matky a otca s dieťaťom?

Dieťa potrebuje zásadne oboch rodičov opačného pohlavia, nech si vraví kto chce, čo chce. Keď to (vraj) nejde, tak to nejde, čo už. Ale je to v ľuďoch. Pokiaľ medzi rodičmi panujú neprekonateľné rozpory a vzájomný odpor nimi vyvolaný, treba voliť asi menšie zlo. Ale čo je menšie zlo? Ako uvádzam, pre dieťa rozvod rodičov nepredstavuje alternatívu. Iba ďalšie útrapy. Samozrejme, že to tak nemusí byť vždy na sto percent. V živote nie je nič na sto percent. Ale ten vzorec platí a na tom trvám. Úloha oboch rodičov je nezastupiteľná a egoistický postoj nie je len na strane rodičov, ktorí sa často rozvádzajú pre banálne príčiny, pre neschopnosť tolerancie, spolunažívania a sebadisciplíny, čiže neochoty prijať v prospech rodiny a detí aj nejakú obeť vo svojom hedonizme, ale aj dobrovoľne slobodné matky, či rodičia rovnakého pohlavia. Neuvedomujú si, ako ťažko poznačí takáto „rodina“ psychický vývoj detí, hlavne tých senzitívnejších.

Traduje sa, že každý lekár by mal byť aj psychológom, pretože väčšina ochorení má pôvod v chorej duši. Chorá duša je riziko pre ochorenie spoločnosti. Čo by mal štát zmeniť, aby sa situácia zlepšila?

Áno, vraj až 90% ochorení rôzneho typu. Aby som nezabudol ešte dodať, že duševné utrpenie má veľmi negatívny vplyv aj na imunitu človeka, pretože nervový a imunitný systém je nesmierne úzko prepojený, o čom sa nám ešte pred 20 rokmi ani nesnívalo. A empíria mi naozaj hovorí, že deti z tzv. problémových rodín bývajú choré častejšie. Východisko je komplexné a zložité, ale len na prvý pohľad. Lebo nie za všetko zasa môže štát, hoci má na svedomí množstvo funkčne neúplných rodín (práce v zahraničí na dlhé periódy) a veľmi zlú hospodársku situáciu mnohých z nich, impotentné zákony na ochranu práv detí, impotentný boj s drogami, školským a pouličným násilím a nakoniec aj rodinným násilím, kde sú u nás pomery horšie ako v banánových republikách.

Jozef Tinka

Šťastné dieťa

ČO JE WELL-BEING A AKO DAŤ DIEŤAŤU ŠANCU NA ŠŤASTNÝ ŽIVOT?

 

Henrieta Hubináková

Mgr. Henrieta Hubináková – psychologička

Ak sa radíte medzi starostlivých rodičov, ktorým budúcnosť svojho dieťaťa nie je ľahostajná, určite ste sa nejedenkrát zamysleli nad tým, ako zabezpečiť vášmu dieťaťu predpoklady pre spokojný, šťastný život, nie len pre prítomný čas, ale aj budúcnosť, ktorá je dôležitá. V tomto článku sa zameriame práve na to, prečo je dôležité, aby ste dieťa vychovávali v súlade s teóriou osobnej pohody – well – being.

Well – being, koncept životnej pohody

Well – being je oblasťou psychológie osobnej pohody. Definícia osobnej pohody hovorí, že je to pretrvávajúci a dlhodobý emocionálny stav, v ktorom sa odráža celková spokojnosť so životom. Mohlo by sa zdať, že je to jednoduché, no opak je pravdou. Well – being tvoria rázne emocionálne zážitky a kognitívne obsahy (Blatný, 2010). Pre vyjadrenie osobnej pohody sa najčastejšie hovorí o dlhodobých pozitívnych a negatívnych emocionálnych stavoch, životnej spokojnosti, šťastí, sebaúcte ap. Kognitívnu zložku osobnej pohody tvorí hodnotenie vlastného života na vedomej úrovni a emocionálna zložka je súhrnom afektov a emócií, nálad. (Diener a kol, 1999 in: Blatný, 2010). Frekvencia a intenzita emócií, ale taktiež ich dlhodobosť prežívania, tvoria hlavné emocionálne komponenty. Osobnú pohodu určuje nízka miera negatívnych emócií a na druhej strane vysoká miera pozitívnych emócií. Kde však nájdeme zdroje osobnej pohody? Odpoveď je, že sú to práve sociálne vzťahy, osobnostné dispozície, súlad či nesúlad medzi osobným očakávaním a skutočnosťou, socioekonomické a demografické faktory (Blatný, 2010). Nie je pochýb o tom, že podporujúce a vrelé medziľudské vzťahy naplnené vzájomnou dôverou pozitívne ovplyvňujú pocit osobnej pohody.

Ako svojmu dieťaťu nezničiť život

Fungujúca rodinaTouto témou sa zaoberáme v súvislosti so snahou niektorých rodičov, odcudziť dieťaťu toho druhého, predovšetkým v manželstvách, ktoré sa rozvádzajú alebo majú rozvodové konanie za sebou a stále sa nevedia dohodnúť v otázke starostlivosti a stretávania sa s dieťaťom. Je to jedna z rôznych situácií, kedy sa dieťaťu nedostáva potrebnej psychickej opatery od rodičov dôležitej pre pocit šťastia, osobnej pohody v prítomnosti a vo veľkej miere aj v budúcnosti. Dianie, ktoré nenávistne utvára rodič, ktorý má dieťa v starostlivosti, proti druhému rodičovi, ako je napríklad očierňovanie rodiča pred dieťaťom, bránenie stretávaniu sa s dieťaťom, ohováranie druhého rodiča, vymýšľanie nepravdivých príbehov o druhom pred dieťaťom, vyrábanie hysterických scén ap. je nepochybne jednou z príčin vzniku nespokojnosti dieťaťa, a neskôr dospelého jedinca, so svojím vlastným životom. Či už na úrovni vedomej, alebo nevedomej, pričom nevedomá úroveň sa bude odrážať práve v náladách a ďalšom negatívnom emocionálnom prežívaní. Je pre to dôležité, aby sa snahy o odcudzenie nebrali na ľahkú váhu, vzhľadom na veľké množstvo negatívnych dopadov – dieťa je pod tlakom rodičov, nekriticky preberá negatívne postoje a názory, učí sa zlému modelu, čo ho môže ovplyvniť v budúcnosti vo vlastnom partnerskom alebo manželskom vzťahu, nevedomé obsahy sa budú nečakane dostávať do vedomia prostredníctvom neadekvátnych emocionálnych reakcií, ktoré si ani dieťa/budúci dospelý nebude vedieť vysvetliť, poprípade si ich bude uvedomovať rozumom, ale nepodarí sa mu samému tieto deje neopakovať, čo povedie k frustrácii a logicky k nespokojnosti a teda k nepociťovaniu šťastia. Na druhej strane je tu odcudzený rodič, ktorého osobná pohoda utŕži ranu v podobe narušenia vzťahu s dieťaťom, prinesie mu do života pocit nespravodlivosti, krivdy a emočného strádania smerom k dieťaťu. Okrem toho, dieťa aj odcudzený rodič, stratia roky spoločného času, ktorý sa už nevráti. Uvedomujme si dopady nášho konania voči deťom, pretože základy osobnosti a budúcnosti dieťaťa sa formujú práve v detstve a počas dospievania v značnej miere prostredníctvom kvality vzťahov so sociálnym okolím, predovšetkým tým najbližším – rodičmi. Rodič, ktorý používa dieťa ako manipulačný nástroj k ublíženiu bývalému partnerovi, nie je správnym modelom pre výchovu dieťaťa. Ubližuje mu ochudobnením o jedného z rodičov, vytvára v ňom pocity viny a podporuje vznik psychických problémov a pocitov osobnej nepohody v budúcnosti dieťaťa. Ani jeden z týchto elementov nie je súčasťou well-being.

                                                                                      Mgr. Henrieta HUBINÁKOVÁ, psychologička

Použitá literatúra:

BLATNÝ, M. a kol. (2010): Psychologie osobnosti: Hlavní témata, současné prístupy. Praha, Grada, 301 s., ISBN 9788024734347

DIENER, E. – SUH, E. – OISHI, S. (1999): Recent findings on subjective well-being. Indian fournal of Clinical Psychology, 24, s. 25-41. In: BLATNÝ, M. a kol. (2010): Psychologie osobnosti: Hlavní témata, současné prístupy. Praha, Grada, 301 s., ISBN 9788024734347

svetlikove

NESKOČ DO PASCE – CHOĎ NA TO S LÁSKOU!

svetlikove

Ilustračné foto: Soňa Svetlíková

Život ma postavil pred novú situáciu – pred očami sa mi rozpadla rodina. Z čista-jasna som zostal otcom bez rodiny. Nemal som dovtedy ani potuchy o tom, čo je byť otcom bez dieťaťa. Hoci vnímam, čo sa deje okolo mňa, hoci som vedel, že rozpad rodiny spôsobuje ťažké situácie pre všetkých – rodičov i deti. No, neprecítil som, koľko to všetko prináša bolesti a nevedel som, čo ma čaká… Pri hľadaní východiska som si vzal na pomoc odkaz filozofa a politika Tomáša G. Masaryka:

Láska ukazuje človeku ciel jeho života. Rozum ukazuje prostriedky, ako ho uskutočniť“.

….povoľ prosím päste, uvoľni zovretie, nerieš to hnevom a silou a premýšľaj. Si muž-hlava ľudstva….

Spočiatku som si vravel – vitaj v klube otcov bez rodiny! Sú nás tisíce… Rodina a všetko, čo som mal, je zrazu preč. Svet už nebude, ako predtým. Nikdy. Hrozná myšlienka. Stalo sa.

Všetci sú proti mne. Izolovali ma. Nemám informácie, neviem, čo robiť. Je prirodzené, že sa chcem ako hlava rodiny brániť. Mám to v krvi. Mám pud sebazáchovy.

Hlavou proti stene

Niekto chce, aby som prebudil práve ten pud sebazáchovy; ten starý odveký pud chrániť svoju podstatu – rodinu. Žiaľ, práve zmysel pre zachovanie rodiny použijú proti mne. Kto? Mašinéria. Poučená a vyškolená matka. Ovplyvnená matka. Už to nie je tá, ktorú som miloval a chcel s ňou žiť. Je jednoducho ovplyvnená, takí sme. Aj ja, je to ľudské.

Tú mašinériu som doteraz nepoznal! Ani som nemusel – kto by sa zaujímal o rodinné právo a súdnictvo, sociálku, keď nemusí. Je to ako svet pod zemou, neexistuje. Aspoň neexistoval pre mňa. Vraj zvláštne, že som si nič doposiaľ okolo seba nevšimol? Veď skús vysvetliť zdravému mladému človeku o problémoch v zdravotníctve. Nevysvetlíš – svet nemocnice ho nezaujíma, pokiaľ ju nepotrebuje a nezvíja sa v kŕčoch, napríklad. Je totiž také ľudské ignorovať svet okolo seba…

Neviditeľný systém

Pud sebazáchovy, dokonca hnevu a pomsty, spôsobuje náraz do neviditeľnej steny, ktorú spoločenský systém postavil. Zrazu som zlý, agresívny, nevhodný pre výchovu detí. Všade naokolo to znie ako hučanie sirény. Lenže ja nie som taký!

Každý človek vyzerá strašne, keď koná zatlačený do kúta. Ako ja teraz, keď nemám na výber, keď ma natlačila moja ex do súdneho procesu. I napriek odhováraniu.

Výber cesty je dôležitý

No zakrátko som si uvedomil, že cesta boja, pomsty a presadzovania sily, nie je správna. Ubližujeme si navzájom, a systém všetkých zošrotuje!

Na život pre pomstu, zlo a večný spor nie som stavaný. Nikto na to nie je stavaný. Stratili ste rodinu, ste oslabení, máte menej peňazí, podpory, v spoločnosti máte menejcenný štatút, ste ľahko manipulovateľní. Najradšej by ste sa niekedy nepriznali k svojej situácii. Možno vás ľahko ovládať jednoduchou vecou – postaviť vaše hnevy proti sebe. Robím veľa preto, aby som sa takejto ceste vyhol.

Idem na to láskou

Keď som začínal chodiť s matkou, cítili sme k sebe lásku. Keď sme splodili potomstvo, žili sme v láske. Keď sme sa starali o naše deti, napĺňalo nás to láskou. Cítil som lásku k matke, k rodine, k deťom. Sám som stvorený z lásky Je to moja podstata, tak isto ako u každého človeka. Je ťažké, priznať si tento fakt, najmä, keď ide o muža, ale podstata človeka nepustí. Život neoklameš. Preto je láska dôležitá. Je kľúčom k šťastiu a sebe samému.

…lebo čas beží

Ak som s matkou na nože, súdny spor vraj nebude jednorazová záležitosť. Môže, a zvykne sa naťahovať až do dospelosti detí. Áno, prekvapivá pravda, ktorú možno nikto nepovie. Najmä advokát to nepovie, veď chce zarobiť, je to jeho práca. Keďže mám malé deti, môže všetko trvať celých 20 rokov. To znamená, že stále budem pred súdom pre niečo iné. Budem z neho čím ďalej, tým viac dosekaný. A toto utrpenie si budem sám platiť, vlastnou čistou zdanenou mzdou. Ťažko zarobenými peniazmi budem financovať mašinériu a jej super – hrubú mzdu. Veľmi drahá záležitosť, podotýkam. A všetci budeme trpieť, lebo som s matkou a deťmi prepojený láskou, ktorej budeme – paradoxne – zasadzovať (obaja) jednu ranu za druhou. A deťom tak isto.

Vážim si sám seba

Pýtam sa sám seba – mám sklony k sadomasochizmu? Platiť iným draho, aby mi spôsobovali dlhoročné utrpenie? To rozhodne nie! Netreba si robiť život ťažším, ako je. Vážim si sám seba. Mám k sebe základnú úctu, a počúvam svoj vnútorný hlas. Tu uplatňujem reflex sebazáchovy.

Nechcem sa pre zaslepenosť z pomsty a vidiny spravodlivosti bezhlavo sporiť s matkou. Vraciam sa ku koreňom môjho potomstva – k láske k deťom. Ony sú moja budúcnosť, môj kredit, lebo to som ja sám – deti sú mojim pokračovaním. Vravím si, nezabudni – to my sme z lásky vytvorili našu rodinu. Vážme si to, čo máme, respektíve, čo sme práve čiastočne stratili, lebo mnohí okolo nás deti mať nemôžu. Žiadne. Tú bolesť a prázdnotu by som nikomu v živote neprial.

Snažím sa neklamať si a nestrácať čas

Láska je pre mňa dôležitá, nie boj a nenávisť. Ak by som myslel, že je to inak, klamal by som sám seba. Niekto mi raz povedal, že keď klamem sám seba, strácam zbytočne čas. Koniec – koncov, ak chcem v živote pokračovať ďalej, (čo i chcem :o)) budem sa musieť napokon vydať cestou lásky, lebo život človeka tak jednoducho funguje.

Vrátim sa a pôjdem životom ďalej – veď chcem napredovať. Snažím sa nezabúdať, že tento čas na život je môj čas na život, o ktorý sa spormi ukracujem. A keďže čas nie je cash ;o) – nedá sa niekde jednoducho ukradnúť, ten ubieha každému spravodlivo, a je to hádam najcennejšia komodita na svete. Nepodlieha inflácii a tiká každému rovnako. Najhoršie je, keď si to uvedomíte neskoro a neostane nám na ďalší život veľa času…Je to hádam najväčší problém, ktorý s nám môže stať.

Začal som komunikáciou

Začal som otvárať témy a komunikovať s matkou. Odložil som pýchu, hrdosť a chuť na pomstu. Veď, koniec – koncov, bol som prvý, kto ju oslovil, keď som sa chcel zoznámiť. Vtedy som to tak isto zobral do vlastných rúk. Zoberte teda život do vlastných rúk, ak ste tak neurobili. Nenechal som sa odradiť počiatočným neúspechom. Povedal som si, prinajhoršom iniciatívu odmietne. Nevadí, povedal som si, a neskôr skúsil znova. Ženy majú rady komunikovať, potrebujú to ešte viac, ako my. Povedal som si, aby radšej komunikovala som mnou, ako s niekým iným o riešení nášho stroskotaného vzťahu. Komunikovať iba s niekým, kto náš vzťah nepoznal? Ten niekto by ho mal teraz riešiť? To nejde!

Stávame sa s matkou opäť cudzími ľuďmi, preto je komunikácia dôležitá. Nič nie je horšie, ako keď ľavá ruka nevie, čo robí pravá, najmä pri výchove detí. Snažím sa nedovoliť, aby sa naše cesty úplne rozišli, lebo budeme tak či tak prinútení spolu komunikovať. Veď poznáte to staré známe – čo si neurobím sám, to nemám.

Jednotná výchova cez pravidelné rozhovory

Povedal som si: vzťah už máme za sebou. Nič už s tým zrejme neurobíme a musíme ísť ďalej. Keďže budem musieť s matkou svojich detí komunikovať, dohodli sme si pravidelné rozhovory s deťmi, každý večer. Vždy zavolá ten rodič, u ktorého deti práve sú. Dozvie sa, čo dieťa robilo, ako sa malo, porozpráva sa s ním, a  preberie ďalšie kroky s ex-partnerom. Toto je možné vtedy, ak si obaja rodičia uvedomujú dôležitosť jednotnej výchovy. Potrebujeme sa navzájom pri výchove našich detí. Aspoň ja si to myslím.

Ponúkam alternatívu proti súdeniu sa

Vysvetlil som matke napríklad, že lepšie urobíme, keď sa dohodneme, nebudeme si robiť napriek a pôjdeme radšej každý z rodičov jeden krát za mesiac na víkend s deťmi niekde na chatu, na pobyt na Slovensku, či dokonca k moru! Áno, až toľko môžu stáť mesačné výdaje za advokáta! Prekvapivé?  Ľudia, ktorí tým prešli vám to potvrdia.

Snažím sa hovoriť s matkou o jej predstave budúceho usporiadania života. Skúšame si spolu vykresliť, aké fungovanie po ukončení vzťahu by mohlo fungovať, aby sme boli obaja spokojní. Neblokujem sa preto hneď. Snažím sa byť otvorený, nechávam debate voľný priebeh, keď hneď nie je po mojom. Rokujem, obchodujem.

Snažím sa zo seba dostať to dobré

Lásku svojich detí potrebujeme a oni potrebujú našu lásku ešte viac. Sú našim zrkadlom. Budú za niekoľko rokov presne také, ako im ukazujeme dnes my. Chceli by ste, aby boli vaše deti plné nenávisti a pomsty? Alebo nevšímavé, necitlivé, intrigánske, alebo manipulátori? Od nás dostanú základy svojho charakteru a povahy do života. Veď im vieme dať oveľa viac, nerobme zo seba horších, akými v skutočnosti sme. Deti sú naša príležitosť dať im to dobré z nás. Život je ako bumerang, všetko sa nám neskôr vráti.

Chytil som sa príležitosti prebudovať časti starého na nové

Uvedomil som si, že po rozbitom vzťahu ostalo z neho kopec, nazvime to „tehál“, ktoré môžem použiť na stavbu iného vzťahu k ex-partnerovi. Premýšľam, ako využiť tie tehly – sú totiž moje a len moje, respektíve naše. A to je super! Má ich kopec každá rozbitá rodina, a to je, podľa mňa, skvelá príležitosť dohodnúť si nové pravidlá. Lepšie, ako doposiaľ, výhodnejšie pre mňa (veď si sám seba vážim), a rovnako aj pre ex-partnera. Nikdy nie je všetko nenávratne zničené – ide o to nájsť tie použiteľné tehly a správne ich použiť.

Všetko je dovolené, teda snažím sa byť viac kreatívny a nepremrhať príležitosť. Je jedinečná.

Zlepiť, čo sa ešte zlepiť dá

Pekné spojenie istého slovenského hudobníka ma inšpiruje premýšľať týmto smerom. Tie tehly zo starého rozbitého vzťahu sú veci, o ktoré sa opieram. Život sa skladá z maličkostí, a na tie som sa zameral. Snažím sa preto udržiavať zaužívané zvyklosti. Dopriať si výlet, na ktorý sme zvykli chodiť spoločne, spomeniem pri ňom i ex-partnera, keď som s deťmi. Oslava sviatkov, ktoré sme oslavovali, je tiež dôležitá. Robím teda veci, ktoré sme robili spolu. I to môže poslúžiť k odrazeniu sa smerom ďalej. Je dôležité dopriať priestor ex-partnerovi, aby mohol robiť s deťmi to isté. Rodič v tom môže nájsť potešenie, že vie zvládnuť niektoré veci rovnako dobre aj sám, a upevní si rodičovské sebavedomie. U mňa to tak funguje.

Pestovanie láskavého vzťahu

Medzi ex-partnerkou (hoci je teraz cudzím človekom) a mnou je stále väzba, a je dôležité ju udržiavať v dobrom stave. Tento vzťah sa vyvíja. Musím pracovať a snažiť sa denno-denne. Mení sa pod vplyvom okolností. Ten vzťah nie je istý, ako napríklad istota lásky, ktorú pociťujú deti k svojim rodičom. Karta sa obrátila, a teraz som to ja, kto musí byt garantom istoty tak, ako boli moji rodičia v minulosti garantmi pre mňa. Je to cesta k deťom a k rovnako k sebe samým. Smelo do toho, otec – rodič!

                                                                                                                                                               Otec bez rodiny

 (meno autora blogu máme v redakcii. Rešpektovali sme želanie zachovať jeho anonymitu.)

 

 

ÚVOD KU KONCEPTU INFEKTU DETSKEJ DUŠE A NÁČRT RIEŠENIA TEJTO SOCIÁLNEJ PANDÉMIE

szr

Problematika domáceho násilia všeobecne, a domáceho násilia, páchaného na deťoch osobitne, je ukotvená v spoločenskom, odbornom i právnom diskurze a je obsahom mnohých inštitucionálnych opatrení, ktoré majú za cieľ ochranu osôb pred akýmikoľvek formami násilia. Teoreticko-metodické východiská pre odhaľovanie patologického správania však nereagujú na všetky formy násilia alebo zneužívania detí. Napríklad len veľmi opatrne naznačujú problémy s emočným zneužívaním, ktoré sú pred pozornosťou štátu, ako ochrancu, akoby zastreté. Správne identifikovanie vzťahových problémov medzi deťmi a rodičmi by však mohlo zásadne zmeniť paradigmu poručníckeho súdnictva, čo by viedlo k lepším rozhodnutiam, ako produkuje súčasná súdna prax.

Napríklad v základnom dokumente[1], ktorý poskytuje právny rámec pre systémový postup pri odhaľovaní zlého zaobchádzania s deťmi, sa len veľmi opatrne spomína zneužívanie v kontexte indoktrinácie dieťaťa rodičom v snahe vymazať druhého rodiča z citového života maloletej osoby. Ministerstvo zdravotníctva hovorí o zneužívaní či zanedbávaní ako o „závažnom ohrození maloletej osoby nedostatkom podnetov dôležitých pre jej zdravý duševný vývin[2]“ alebo, za psychické týranie maloletej osoby pokladá „najmä správanie rodičov, ktoré je príčinou závažného nepriaznivého pôsobenia na citový vývin, sociálny vývin, morálny vývin, psychický vývin a správanie maloletej osoby[3]“ alebo aj „opakované ubližovanie maloletej osobe zo strany rodičov jej zneužívaním vo svoj prospech, učením názorov a správania, ktoré odporuje morálke spoločnosti[4]“. Medzi príznakmi zneužívania, týrania a zanedbávania rozlišuje napríklad rozvoj adaptačných porúch, úzkostných a emocionálnych porúch, vzťahové poruchy a problémy v sociálnych vzťahoch, ale tiež deštruktívne, asociálne a agresívne správanie dieťaťa.

Problém vidíme v schematickom prístupe k diagnostikovaniu detí, k zanedbávaniu metodiky napríklad v tom, že pri zistení adaptačných, úzkostných a emočných porúch sa nevykonáva dôsledná sociálna anamnéza; neskúma sa vzťahová história v rodine a medzi príbuznými dieťaťa, lekár nezisťuje, kto je v danej situácii pôvodcom úzkosti, kto je stresorom, a uspokojuje sa len s farmakologickou terapiou alebo s intervenciou psychológa. Lekár lieči dôsledky a nie príčiny. Práve zásahy, ktoré by vytvorili predpoklady pre sanáciu príčin, sú cestou ako deti oslobodiť od tráum a poškodzovania duševného zdravia.

Podľa štatistiky Národného centra zdravotníckych informácií – v rokoch 2010 až 2014 na Slovensku každé siedme dieťa trpelo nejakou psychickou poruchou. Ide o 153 000 detí, z ktorých až dve tretiny mali poruchy správania a emočné poruchy (F90 – F98). Zvyšok tvorili neurotické, stresom podmienené a somatomorfné poruchy (F40 – F48), afektívne poruchy (F30 – F39) a poruchy psychického vývinu (F80 – F89).

Až 40 000 detí je traumatizovaných emočným zneužívaním. Tento údaj vyplýva zo štatistiky ministerstva spravodlivosti a z analýzy súdnych konaní vo veci starostlivosti súdu o maloletých. V rokoch 2010 až 2014 súd rozhodoval o rodičovských právach a povinnostiach v 115 750 prípadoch. Z nich až 40 186 (34,7%) trvalo dlhšie ako zákonom vymedzených 6 mesiacov. Dlhotrvajúci spor medzi rodičmi indikuje vzťahové problémy, ktoré sa nemôžu neprenášať na deti. Vo veľkej väčšine prípadov sa dieťa dostáva do konfliktu medzi svojimi emočnými potrebami a emočným nesúhlasom preferenčného rodiča s kontaktom s druhým rodičom, čo spôsobuje rôzne psychické poruchy; najčastejšie syndróm zavrhnutého rodiča. Aký je skutočný stav sa iba ťažko dá zistiť, pretože emočné zneužívanie detí je dlhodobý proces, ktorý sa prakticky nekončí ani v dospelosti dieťaťa. Preto indikátor súdnych konaní odhaľuje len časť pacientov, ktorí sú nejako poznačení rodičovskými konfliktami a indoktrináciou.

Interpretácia normatívov, ktoré tvoria medicínsky a právny rámec pre odhaľovanie, diagnostikovanie a klasifikáciu násilia na deťoch, je poznačená predsudkami a neochotou prijímať nové poznatky. Paradigma tejto problematiky obsahuje dostatok zdrojov na to, aby sa emočné zneužívanie detí dalo presne identifikovať a aby sa dali prijímať účinné sanačné opatrenia. Napriek tomu sa odborná verejnosť viac sústreďuje na rigidnú interpretáciu klasifikácie chorôb a menej na objektívny klinický obraz zneužívaného dieťaťa a príznaky, ktoré sú atributívne pre syndróm zavrhnutého rodiča. Richard A. Gardner, ktorý ako prvý vedecky zdôvodnil a najmä zadefinoval PAS (Parental Alienation Syndrome – syndróm zavrhnutého rodiča), situáciu, charakteristickú aj pre pomery na Slovensku, vyhodnotil takto: „PAS má veľa odporcov, nie však z odborného hľadiska, ale z ideologických dôvodov.[5]

Najčastejším argumentom, ktorým odporcovia odôvodňujú neexistenciu syndrómu zavrhnutého rodiča, je to, že nejde o legitímnu diagnózu. Tento argument spočíva na viacerých chybných tvrdeniach a nezohľadňuje skutočnosť, ani stupeň vedeckého poznania. Podobné prípady ponúka aj nedávna história, a nie je ich málo. Stačí si spomenúť na MUDr. Ignaza Semmelweisa a jeho „chorobu čistých rúk“; alebo na vývoj diagnózy F84.0 Prenikavé poruchy vývinu, čiže autizmus. Autizmus bol ako diagnóza uznaný až v roku 1975. Dovtedy sa o tejto poruche hovorilo s dešpektom, považovala sa za schizofréniu alebo za niečo neidentifikovateľné, niečo čo nie je medicínskym problémom. Dôsledok bol podobný ako dnes v prípade  PAS – neskutočné utrpenie diagnózou postihnutých detí.

Z tohto hľadiska je spoločenský postoj k PAS na úrovni šesťdesiatych rokov minulého storočia. Hrozné na tom je, že podľa prof. Sue Cornbluth[6] ide o „svetovo rozšírenú epidémiu[7] a kompetentní iba cynicky odkazujú na zastarané nazeranie na svet a neberú na vedomie, že deti prežívajú rovnaké útrapy ako kedysi neliečení autisti.

ALGORITMUS DIAGNÓZY SYNDRÓMU ZAVRHNUTÉHO RODIČA

Základný právny rámec, ako pristupovať k syndrómu zavrhnutého rodiča, poskytuje Dohovor o právach dieťaťa[8], ktorý prikazuje, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí. Nálezy ústavného súdu tento rámec rozširujú a odkazujú, že pri hľadaní najlepšieho záujmu detí treba rešpektovať najnovšie poznatky a nedá sa stavať len na zabehnutých postupoch a modeloch správania a vnímania života.

Z etymologického hľadiska je syndróm súbor príznakov, charakterizujúcich určitú chorobu alebo aj označenie pre doteraz neobjasnené ochorenie.

Podľa ministerstva zdravotníctva sa v slovenskej medicínskej praxi postupuje podľa anglosaskej klasifikácie chorôb MKCH-10, ale v praxi sa niekedy toleruje aj americký klasifikačný systém DSM-V, najmä ako pomôcka pri bližšej špecifikácii chorôb (napríklad pri syndróme ADHD). Ministerstvo tvrdí, že oba klasifikačné systémy sa postupne približujú.

Podľa českých odborníkov J. Švarca a E. Bakaláře[9] práve medzinárodná klasifikácia chorôb (MKCH-10) ponúka lekárom rôzne možnosti ako syndróm zavrhnutého rodiča diagnostikovať: F92.8 a F93.8 iné špecifikované poruchy správania a/alebo emócií v detstve, F91.0 Porucha správania, viazaná na vzťahy v rodine, Z63.5 Rozpad rodiny a odcudzenie, Z61.0 Strata láskyplného vzťahu v detstve, Z62.0 Iné problémy spojené s výchovou alebo Y07.1 Syndróm zlého zaobchádzania rodičom.

V USA syndróm zadefinovali oveľa pregnantnejšie a v roku 2013 ho zaradili do DSM-V ako samostatnú diagnózu „Vzťahové problémy medzi rodičom a dieťaťom“, ktoré vznikajú ako dôsledok toho, že „dochádza k úmyselnému verbálnemu alebo príznačnému konaniu rodiča, alebo opatrovníka dieťaťa, ktorého následkom, alebo predpokladaným možným následkom, je značná psychická ujma u dieťaťa.“

S príznakmi, podľa ktorých sa dá identifikovať syndróm zavrhnutého rodiča, pracuje aj ministerstvo zdravotníctva v odbornom usmernení[10], kde stanovuje postup pri diagnostikovaní zlého zaobchádzania s deťmi a ukladá oznamovacie povinnosti zdravotníckym zariadeniam.

Ak teda prijmeme premisu, že syndróm je označenie pre doteraz neobjasnené ochorenie, ak vezmeme za základ diagnostikovania syndrómu súbor príznakov, ktoré klasifikoval Gardner[11] a ktoré sú všeobecne známe z klinickej praxe, a tieto príznaky budeme komparovať s príznakmi chorôb klasifikovaných v MKCH-10; ak ako pomôcku zohľadníme diagnózu z DSM-V, a ak budeme v tomto kontexte interpretovať špecifikáciu pojmov a príznakov v odbornom usmernení ministerstva zdravotníctva, tak potom je explicitne jasné, že syndróm zavrhnutého rodiča je patologický jav, ktorý reflektuje aj naša medicínska prax. K takémuto algoritmu diagnostikovania syndrómu zavrhnutého rodiča napokon odkazuje aj Dohovor o právach dieťaťa – záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch, ktoré sa ho týkajú. Pretože, čo je skutočným a najlepším záujmom dieťaťa to, že je vychovávané k nenávisti k jednému z rodičov a spôsobuje mu to fatálne poškodenie duševného zdravia a abnormálne sociálne správanie; alebo to, že príznaky takéhoto emočného zneužívania dieťaťa nie sú zatiaľ explicitne pomenované v jednom type katalógu chorôb?

Porovnanie príznakov, indikujúcich emočné zneužívanie dieťaťa resp. syndróm zavrhnutého rodiča

P.č. Gardner MKCH-10 OU MZ SR
1. Kampaň za degradáciudruhého rodiča, dieťa prejavuje silnúnenávisť voči zavrhnutému rodičovi F91.0 Porucha správania, viazanána vzťahy v rodine Závažné nepriaznivé pôsobenie rodičana citový, morálny a psychický vývin dieťaťa,zneužívanie dieťaťa na svoj prospech
2. Slabé, neodôvodnené a banálnezdôvodnenie tej nenávisti F92.8 Iné zmiešané poruchySprávania a emócií, F93.8 InéPoruchy emócií detto
3. Neprítomnosť ambivalencie„čierno-biele“ videnie rodiča Asociálne a deštruktívne správaniedieťaťa
4. Fenomén „nezávislého“ názoru;vsugerované nepravdy, interpretovanéako vlastný názor Y07.1 Syndróm zléhoZaobchádzania rodičom
5. Reflexívna podpora programujúcehorodiča, dieťa prejavuje súhlas sovšetkým čo robí programujúci rodič
6. Neprítomnosť pocitu viny – nepravdivéobviňovanie druhého rodiča, aleboodmietanie darov, absencia pocitu

viny za zraňovanie citov rodiča

Z63.5 – Rozpad rodiny aOdcudzenieF93.8 Iné poruchy emócií Asociálne a deštruktívne správaniedieťaťa
7. Tzv. „vypožičané“ scenáre priodôvodňovaní odmietania druhéhorodiča, reprodukovanie vypožičaných

scenárov

8. Rozšírenie nepriateľstva na ďalšíchčlenov rodiny zavrhnutého rodiča Z62.0 Iné problémy spojenéS výchovou Vzťahové poruchy

 

Legenda: Gardner – diagnostické kritériá podľa Gardnera; MKCH-10 – príklad porovnateľných diagnóz; OU MZ SR – klasifikácia podľa odborného usmernenia ministerstva zdravotníctva

III. ZÁVER

Navodenie syndrómu zavrhnutého rodiča je formou citového zneužitia, pričom príznaky SZR môžu, podobne ako tomu je pri telesnom a sexuálnom zneužívaní, poškodiť dieťa na celý život. Oslabenie, ba dokonca zničenie predtým kvalitného vzťahu rodiča s dieťaťom rovnako môže byť trvalé. (…) Ak má zdravé puto medzi rodičom a dieťaťom prežiť, potrebuje neustále upevňovanie a neprerušovanie toku spoločných zážitkov:[12]“ Z tohto pohľadu ide ministerstvo zdravotníctva ešte ďalej, keď tvrdí, že „opakované ubližovanie maloletej osobe zo strany rodičov jej zneužívaním vo svoj prospech, učením názorov a správania (indoktrináciou, pozn. autor), ktoré odporuje morálke spoločnosti (právo na obidvoch rodičov, pozn. autor)“[13] je psychické týranie. Dosť dôvodov na to, aby sa systém sociálnoprávnej ochrany detí a poručnícke súdnictvo začali vážne zaoberať implementáciou emočného zneužívania detí do vlastnej praxe.

V našej práci hovoríme o infekte detskej duše. Tento expresívny pojem sme zvolili so zámerom vytvoriť rámec pre pochopenie abnormálnych stavov vo výchove, prežívaní a správaní sa dieťaťa, aby sme sublimovali polemiku o syndróme zavrhnutého rodiča do postojov, ktoré budú vychádzať z klinického obrazu dieťaťa a nie z aktuálnej diagnostickej reflexie. Každý zodpovedný odborník, ktorý stojí pred rozhodnutím o osude dieťaťa, postihnutého syndrómom zavrhnutého rodiča, by si mal skôr, než nazrie do katalógu chorôb, položiť niekoľko zásadných otázok: (1) je normalita alebo abnormalita, ak dieťa bezdôvodne nenávidí svojho rodiča?; (2) je normalita alebo abnormalita, ak dieťa odmieta city svojho rodiča, ak ho uráža, ponižuje, zosmiešňuje?; (3) je normalita alebo abnormalita, ak sa dieťa správa nepriateľsky k starým rodičom a iným príbuzným zo strany zavrhnutého rodiča? V odpovediach sa skrýva diagnóza. Ak vyhodnotíme, že takéto správanie nie je normálne, potom musí byť niekde problém, ktorý indikuje vážny stav a žiada si riešenie. Pri takejto optike sa otázka hlavnej diagnózy dostáva skôr do úzadia a viac treba uvažovať  o Diagonis Related Gruop (DRG), teda o skupine súvisiacich diagnóz, a o tom, ako daný stav sanovať a dieťaťu pomôcť.

Zástancovia i odporcovia syndrómu zavrhnutého rodiča sa môžu zjednotiť v jednom – bezdôvodná nenávisť k rodičovi a degradácia jeho rodičovského statusu a citov je abnormalita, ktorá indikuje patologický stav dieťaťa. A vtedy nemôže zostať spoločnosť nečinná. Diagnostické spory musia ustúpiť a musí dôjsť ku konsenzu, že dieťa potrebuje pomoc.

 

POUŽITÁ LITERATÚRA

[1] BAKALÁŘ, E.: Konference o syndromu zavrženého rodiče (PAS). In Psychologie dnes,

VIII., 2002, No 12, p. 4-5.

[2] CORBLUTH, S.: Zdravica od dr. Sue Cornbluth – svetovej odborníčky na problémy

      zneužívania detí rodičmi. In Deti nahlas. [On line.] Dostupné na: www.prava-deti.sk.

ISSN 2453-7993.

[3] GARDNER, R. A.: Terapeutické intervence u dětí se syndromem zavržení rodiče. Praha:

Triton 2010. 432 s. ISBN 978-80-7387-365-3

[4] ŠVARC, J., BAKALÁŘ, E.: Syndrom zavrženého rodiče. Příčiny, diagnostika, terapie. In

Praktický lékař, 84, 2004, No 1., p. 40-45

[5] Odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky o príznakoch

      a diagnostike zanedbávania, týrania alebo zneužívania maloletej osoby a o postupe

     poskytovateľov zdravotnej starostlivosti pri oznamovaní podozrenia na zanedbávanie,

     týranie a zneužívanie maloletej osoby. Číslo: 07566-2012-OZS. Dňa 13. 12. 2012. In

Vestník Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky. Čiastka 39-60. Dňa 27.

decembra 2012. Ročník 60. S. 305-312. [On line.] Dostupné na internete:

www.health.gov.sk.

[6] Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Štatistické ročenky. [On line.] Dostupné

na internete: http://www.justice.gov.sk/stat/statr.htm.

[1] Odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky o príznakoch a diagnostike zanedbávania, týrania alebo zneužívania maloletej osoby a o postupe poskytovateľov zdravotnej starostlivosti pri oznamovaní podozrenia na zanedbávanie, týranie alebo zneužívanie maloletej osoby.

[2] Odborné usmernenie MZ SR, s. 305-306

[3] Tamtiež

[4] Tamtiež

[5] Bakalář, E.: Psychologie dnes, s. 5

[6] Prof. Sue Cornbluth je klinická psychologička na Temle University vo Philadelphii (USA). Je svetovo uznávanou

  odborníčkou na riešenie problematiky syndrómu zavrhnutého rodiča a pravidelne vystupuje na túto tému vo

  svetových médiách.

[7] S. Cornbluth: Deti nahlas, (on line) dostupné na www.prava-deti.sk

[8] Dohovor o právach dieťaťa, čl. 3 ods. 1

[9] Švarc, J., Bakalář, E.: Syndrom zavrženého rodiče, Praktický lékař, s. 40-45

[10] Odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva SR

[11] Gardner, R. A.: Terapeutické intervence u dětí se syndromem zavržení rodiče

[12] Gardner, s. 28, 29

[13] Odborné usmernenie MZ SR

dieta

10 ČERVENÝCH INDIKÁTOROV, KTORÉ SPOĽAHLIVO ODOKRYJÚ SYNDRÓM ZAVRHNUTÉHO RODIČA

dieta

Sekta. Ktokoľvek počuje toto slovo, ktokoľvek sa stretne s človekom zo sekty, pociťuje dešpekt a pociťuje neidentifikovateľnú duševnú tieseň, či nejakú ľútosť. Nikto nediskutuje o tom, či je sekta pozitívny alebo negatívny spoločenský jav. Každému, zdravo premýšľajúcemu človeku, je jasné, že ide o silnú deštrukciu ľudskej psychiky a ničenie životov. Keď sa však povie syndróm zavrhnutého rodiča, začnú vášnivé debaty, plné ideologických predsudkov a extrémistických feministických argumentov, ktoré popierajú to, že dieťa manipulované jedným z rodičov, stráca svoju identitu, mení svoju psychiku a stáva sa – podobne ako člen sekty – jedincom, ktorý sa zrazu správa nepochopiteľne. Odmieta, uráža, znevažuje, ponižuje druhého rodiča, s ktorým nežije v spoločnej domácnosti, a stáva sa voči nemu nepriateľským. To nie je normálne! Ak mal rodič s dieťaťom kvalitný vzťah, nijaké dieťa sa svojho rodiča nechce vzdať…

Syndróm zavrhnutého rodiča nie je rovnomenná diagnóza. Je to popis klinických symptómov, ktoré vyjadrujú patologický jav, narušenú psychickú identitu dieťaťa, ktoré sa stalo obeťou rodičovských sporov po rozpade rodiny. V USA, po prijatí piatej edície diagnostického a štatistického manuálu DSM – V, sformulovali novú diagnózu, ktorá vychádza z klinického obrazu syndrómu zavrhnutého rodiča. Ide o kategóriu detského emocionálneho zneužívania, ktoré manuál popisuje ako „úmyselné verbálne alebo príznačné konanie rodiča, alebo opatrovníka dieťaťa, ktorého následkom, alebo predpokladaným možným následkom, je značná psychická ujma u dieťaťa.” Ide o situáciu, keď programujúci rodič prejavuje špecifické správanie a znaky odlišné od tých, ktoré prejavuje dieťa alebo zavrhnutý rodič. Uvedené príklady správania programujúceho rodiča sa nazývajú červené indikátory. Čím viac z nich sa prejavuje v správaní rodiča, tým je väčšia pravdepodobnosť syndrómu zavrhnutého rodiča (syndróm PAS z anglického Parental Alienation Syndrome). Výsledok 10 a viac je indikátorom syndrómu PAS.

  1. Programujúci rodič bráni návštevám napriek súdnemu príkazu.
  2. Očierňuje druhého rodiča pred kýmkoľvek, kto je ochotný počúvať, ako aj pred dieťaťom, pričom zavrhnutého alebo nevlastného rodiča pred dieťaťom nazýva hanlivými menami.
  3. Podáva nepodložené obvinenia o týraní a neustále vláči bývalého partnera po súdoch za účelom výživného alebo alimentov. (Pozn.: Ak je človek naozaj týraný, nechce mať s týrajúcim nič spoločné, t.j. osobná konfrontácia neprichádza do úvahy).
  4. Bráni akémukoľvek kontaktu detí s príbuznými alebo priateľmi bývalého partnera, ktorí majú iný názor.
  5. Programujúci rodič je presvedčený, že stojí nad zákonom a všetky príkazy/zákony sa týkajú ostatných ľudí, a nie jeho.
  6. Bráni kontaktu s dieťaťom, znemožňuje prístup k školským výsledkom, stretnutiam a podujatiam.
  7. Neustále sa detí vypytuje na návštevy, žiada deti o špehovanie alebo zbieranie dôkazov.
  8. Odmieta návštevy z dôvodu, že bývalý partner si nemôže dovoliť zaplatiť alimenty.
  9. Neustále prejavuje nenávisť a pomstychtivosť voči bývalému partnerovi.
  10. Zatajuje domácu adresu.
  11. Odmieta druhému rodičovi poskytnúť informácie o zdravotných či školských záležitostiach, podujatiach a podobne.
  12. Neustále o dieťati hovorí ako o svojom dieťati, a nie ako o partnerovom.
  13. Neustále bráni návštevám s druhým rodičom a tvrdí, že deti k nemu nechcú ísť (pričom nejde o prípady týrania či zneužívania), a vyhovára sa, že nechce deti nútiť do návštev, ak samé nechcú ísť. (Príloha A, č. 3)
  14. Marí súdne rozhodnutia či príkazy odborných pracovníkov.
  15. Presťahuje deti ďaleko od druhého rodiča, s ktorým predtým mali láskyplný vzťah, čím sa znemožnia návštevy a pokračovanie vzťahu.
  16. Pri návštevách neustále telefonuje a chce hovoriť s deťmi alebo necháva nepríjemné rušivé odkazy.
  17. Provokuje, nadáva alebo zastrašuje zavrhnutého alebo nevlastného rodiča na verejnosti a pred dieťaťom.
  18. Spôsobuje, že dieťa sa cíti zodpovedné za šťastie rodičov, takže sa správa starostlivo ako dospelý voči malému dieťaťu.
  19. Klame alebo dokonca zapája dieťa do rozvodového konania a otázok starostlivosti a výživného.
  20. Spôsobuje, že dieťa sa cíti znepokojene, keď sa má rozprávať s terapeutom alebo inou úradnou osobou.
  21. Núti dieťa, aby druhého rodiča oslovovalo krstným menom namiesto oslovenia ocko či mama.
  22. Bráni deťom, aby kontaktovali otca tak, že odpojí telefón, zmení telefónne číslo, zakáže deťom prijímať hovory a telefonovať alebo klame a tvrdí, že deti nie sú doma alebo spia.
  23. Diskutuje a zapája deti do otázok výživného alebo do súdnych či právnych otázok, do ktorých by sa zapájať nemali.
  24. Trvá na tom, aby deti oslovovali jeho nového partnera mama alebo ocko.
  25. Zavrhujúce správania sa stupňuje, keď si bývalý partner nájde nového partnera.
  26. Trvá na tom, aby dieťa NIKDY neoslovovalo nevlastného rodiča mama alebo ocko.
  27. Zloží telefón, ak sa rozhovor neuberá podľa jeho predstáv.
  28. Keď dieťaťu dovolí telefonovať s druhým rodičom, kontroluje priebeh rozhovoru a hovorí dieťaťu, čo má povedať a ako reagovať a ukončí telefonát, ak má pocit, že telefonát neprebieha podľa jeho predstáv.
  29. Úmyselne ťahá deti preč, ak stretnú zavrhnutého rodiča, napríklad v obchode.
  30. Vyhýba sa aktivitám detí, napríklad školským podujatiam, pretože môže prísť zavrhnutý rodič.
  31. V minulosti mal problémy s ovládaním hnevu.
  32. Slabá podporná sieť zo strany rodiny alebo rodina podporuje správanie programujúceho rodiča.
  33. Odmieta komunikovať faxom, emailom alebo poštou, pretože by tak vznikol písomný dôkaz o jeho aktivitách.
  34. Na poslednú chvíľu oznámi zavrhnutému rodičovi zmeny v návšteve.
  35. Má pocit, že má právo priviesť deti na návštevu neskoro, ale trvá na tom, že deti MUSIA z návštevy odísť presne načas.
  36. Neposkytuje druhému rodičovi informácie o každodenných činnostiach dieťaťa, ale trvá na tom, aby presne vedel, čo bude zavrhnutý rodič s dieťaťom robiť počas návštevy.
  37. Radšej dieťaťu zaplatí opatrovateľku miesto toho, aby dal dieťa na starosť zavrhnutému rodičovi, hoci by to pre všetkých zúčastnených bolo vhodnejšie.
  38. Tvrdí, že dieťa je príliš choré, aby navštívilo druhého rodiča.
  39. Tvrdí, že bývalý partner nie je schopný „správne“ vychovávať dieťa.
  40. Spôsobuje, že dieťa sa cíti previnilo, keď chce vidieť druhého rodiča.
  41. Za každú cenu sa vyhýba tomu, aby dieťa druhému rodičovi priviedol alebo aby ho vyzdvihol na neutrálnom mieste.
  42. Nedovolí, aby druhý rodič kontaktoval „odborníkov“, ktorí podporujú programujúceho rodiča.
  43. Neumožňuje deťom zapájať sa do činností, kde by mohli prísť do kontaktu s deťmi zavrhnutého rodiča.
  44. V škole podá informáciu, že druhému rodičovi sa nedá veriť, pričom naznačuje alebo jasne tvrdí, že zavrhnutý rodič klame o programujúcom rodičovi a deťoch a do školských záznamov dáva poznámky, že dieťa nesmie prísť do kontaktu alebo byť vyzdvihnuté zavrhnutým rodičom.
  45. Ak je nutné poskytnúť informácie o zavrhnutom rodičovi škole, sociálnym pracovníkom alebo iným úradným orgánom, programujúci rodič poskytne nepravdivé alebo zavádzajúce informácie.
  46. Programujúci rodič vytrháva z denníka dieťaťa stránky, ktoré nepodporujú jeho ideológiu a/alebo podporujú zavrhnutého rodiča.
  47. Plne riadi spoločenský život detí.
  48. Príliš sa zapája do aktivít detí, napríklad sa stane vedúcim tábora alebo predsedom združenia rodičov, aby mohol byť stále s deťmi a znemožnil druhému rodičovi zúčastniť sa na týchto aktivitách.
  49. Klame deťom o rozchode/rozvode a dáva „jednoznačne“ nepravdivé informácie, aby zámerne znemožnil dieťaťu, aby malo rado druhého rodiča, napr. „ocko míňa všetky peniaze na frajerky, takže si nemôžem dovoliť poslať ťa do tábora.“
  50. Zapája deti do všetkých aspektov rozchodu, rozvodu a prebiehajúcich súdnych konaní, pričom tvrdí, že dieťa má „právo“ vedieť, čo sa deje.
  51. Tvrdí, že zavrhnutý rodič ho šikanuje, sleduje, zneužíva alebo obťažuje a zapája do toho políciu. Podáva nepravdivé sťažnosti zo zneužívania a neprávom a opakovane zasiela sťažnosti orgánom na ochranu dieťaťa, polícii a iným, aby zavrhnutého rodiča neustále vyšetrovali.
  52. Nabáda dieťa, aby ho podporilo v klamaní úradov o tom, ako sa zavrhnutý rodič správa k dieťaťu, hoci neexistuje dôkaz o zlom zaobchádzaní, práve naopak.
  53. Nabáda dieťa, aby v prítomnosti zavrhnutého rodiča bolo vzdorovité, neposlušné a aby nedodržiavalo pravidlá.
  54. Programujúci rodič úmyselne organizuje deťom „aktivity“ v čase, keď sa majú stretnúť s druhým rodičom, napr. oslavy, výlety a spoločenské podujatia.
  55. Programujúci rodič upláca dieťa, aby zabránil návšteve s druhým rodičom a spôsobuje, že sa dieťa cíti previnilo, keď chce ísť radšej za druhým rodičom namiesto podujatia, ktoré programujúci rodič zorganizoval v čase návštevy.
  56. Zakazuje dieťaťu, aby malo doma fotky alebo iné predmety od druhého rodiča. Programujúci rodič ničí akékoľvek darčeky, fotky a iné, ak ich dieťa prinesie domov.
  57. Keď dieťa dostane darčeky od druhého rodiča a prinesie ich domov ukázať programujúcemu rodičovi, ten nedovolí, aby ich dieťa vzalo naspäť k druhému rodičovi alebo aby si ich nechalo.
  58. Programujúci rodič odmieta darčeky od druhého rodiča a jeho rodiny a núti deti, aby ich vrátili s tým, že sú škaredé, lacné, zbytočné a podobne.
  59. Programujúci rodič úmyselne zhadzuje darčeky zavrhnutého rodiča alebo naschvál kúpi ten istý darček skôr než druhý rodič, aby darček druhého rodiča bol bezvýznamný.
  60. Programujúca matka zmení dieťaťu priezvisko na priezvisko „nového otca“ bez toho, aby sa predtým spýtala alebo upozornila biologického otca.
  61. Programujúci rodič navštevuje rodinné oslavy druhého rodiča bez pozvania napriek tomu, že vie, že jeho správanie bude vnímané negatívne. Programujúci rodič potom túto negatívnosť zneužije na to, aby dieťaťu povedal, že ho rodina druhého rodiča neznáša.
  62. Odmieta zdvihnúť, keď dieťa telefonuje z domu druhého rodiča.
  63. Trvá na tom, že keď je dieťa s druhým rodičom, má „právo“ na prehnaný telefonický kontakt s dieťaťom, pričom druhému rodičovi neumožňuje žiaden alebo len minimálny telefonický kontakt.
  64. Úmyselne zmení telefónne číslo a ponecháva ho utajené, pričom zavrhnutému rodičovi neposkytne nové telefónne číslo.
  65. Programujúci rodič hovorí dieťaťu, že dúfa, že sa mu pri druhom rodičovi nič nestane a nebude musieť ísť do nemocnice a podobne, aby v dieťati vyvolal strach z pobytu u druhého rodiča.
  66. Programujúci rodič tvrdí dieťaťu, že sa mu „niečo“ môže stať, kým bude so zavrhnutým rodičom.
  67. Žiada druhého rodiča, aby pokryl náklady súvisiace so starostlivosťou o dieťa, napr. poplatky u zubára.
  68. Tvrdí dieťaťu, že nemôže nosiť strojček na zuby alebo iné nevyhnutnosti, pretože druhý rodič ich nechce zaplatiť.
  69. Nesplní želanie dieťaťa, aby strávilo dodatočný čas s druhým rodičom, hoci ide o jednorazovú špeciálnu príležitosť.
  70. Odmieta dieťa poslať do školy na podujatie, keď zistí, že tam bude druhý rodič.
  71. Vyberie z bankového účtu dieťaťa peniaze vložené zavrhnutým rodičom a zakáže dieťaťu, aby ich minulo alebo ich minie na iné účely.
  72. Tvrdí dieťaťu, že jeho správanie je podobné druhému rodičovi, pričom tak robí zlomyseľne a škodoradostne.
  73. Programujúci rodič prehnane zdôrazňuje, že sa dieťa naňho a jeho rodinu fyzicky podobá a ignoruje alebo popiera podobnosť s druhým rodičom.
  74. Programujúci rodič zakáže dieťaťu, aby si vzalo na návštevu k druhému rodičovi domáce zvieratko, hoci druhý rodič s tým nemá problém.
  75. Programujúci rodič sa odsťahuje bez toho, aby predtým informoval zavrhnutého rodiča.
  76. Programujúci rodič sa odsťahuje a odmieta zavrhnutému rodičovi poskytnúť potrebné informácie.
  77. Programujúci rodič umožňuje kontakt s dieťaťom tretej osobe napriek tomu, že si to druhý rodič neželá z dôvodu opodstatnených obáv, ako napr. domáce násilie a  týranie preukázané v minulosti.
  78. Dieťa podstúpi alebo podstúpilo zbytočný chirurgický zákrok bez predchádzajúceho upozornenia alebo súhlasu zavrhnutého rodiča a existujú dôkazy podporujúce stanovisko zavrhnutého rodiča.
  79. Programujúci rodič sa pokúša podplatiť, vydierať alebo zastrašiť druhého rodiča, aby podpísal súdne dokumenty, ktoré ho vyčlenia zo života dieťaťa alebo upevnia postavenie programujúceho rodiča.
  80. Programujúci rodič prejavuje želanie, aby druhý rodič bol mŕtvy, aby zomrel, bol zavraždený alebo vážne zranený.
  81. Programujúci rodič prejavuje želanie, aby sa druhému rodičovi a jeho rodine či priateľom stala vážna nehoda alebo úraz.
  82. Programujúci rodič sa pokúša zmeniť náboženstvo dieťaťa alebo tak už urobil.
  83. Oznamuje dieťaťu, že sa nemôže stretnúť s druhým rodičom, pretože nezaplatil alimenty.
  84. Je neoprávnene drzý a odmieta spolupracovať s novým partnerom druhého rodiča, hoci je to v záujme dieťaťa.
  85. Odmieta dieťaťu poskytnúť odbornú psychologickú pomoc, pričom by to dieťaťu prospelo.
  86. Odmieta dieťaťu umožniť zúčastniť sa na víkendových športových/voľno-časových aktivitách, keďže by bol druhý rodič prítomný počas určitej časti alebo polovicu času.
  87. Rodič sa pokúša podplatiť úradníkov, špecialistov a odborných pracovníkov, aby konali/napísali správu v prospech rodiča, hoci dôkazy svedčia o opaku.
  88. Rodič na svoju obhajobu úmyselne zavádza, klame alebo skrýva informácie či dôkazy.
  89. Rodič fyzicky napadol druhého rodiča v prítomnosti dieťaťa.
  90. Na svoju obhajobu sfalšoval, zmenil alebo inak zmanipuloval úradné dokumenty.
  91. Vypovedal zavádzajúco alebo nepravdivo na polícii o druhom rodičovi a jeho rodine, pričom vedel o tom, že ide o zavádzajúce či nepravdivé vyhlásenie.
  92. Pred dieťaťom alebo treťou stranou prejavil hnev/slovné urážky týkajúce sa druhého rodiča.
  93. Pokúsil sa alebo naozaj pomáhal dieťaťu pri písaní listov/odkazov alebo pri ich odoslaní zavrhnutému rodičovi.
  94. Nabádal dieťa, aby ho podporilo vo vyhláseniach proti druhému rodičovi, hoci existujú jasné dôkazy proti tomu, čo tvrdí rodič i dieťa.
  95. Nabáda, zastrašuje alebo sa vyhráža dieťaťu, aby mlčalo o udalostiach, ktorých bolo svedkom a ktoré nie sú v prospech rodiča, ktorému je zverené.
  96. Vyhráža sa dieťaťu alebo ho trestá za to, že sa vyjadruje pozitívne o druhom rodičovi.
  97. Odmieta vyhovieť žiadosti o DNA testy dieťaťa.
  98. Zámerne prispieva k odcudzeniu súrodencov, ak jeden podporuje ustanoveného rodiča a druhý zavrhnutého rodiča.
  99. Tvrdí dieťaťu, že druhý rodič ho neľúbi a že nikdy nechcel, aby sa narodilo.
  100. Hovorí dieťaťu o intímnych detailoch týkajúcich sa manželstva, ktoré sú nevhodné a robí tak zámerne, aby dieťa znepokojil.
  101. Odmieta informovať druhého rodiča o predpísaných liekoch.
  102. Trvá na tom, že rodina druhého rodiča nie je „skutočná rodina“ dieťaťa alebo že nie sú dosť dobrí.
  103. Tvrdí dieťaťu/deťom, že ich nahradil nový partner druhého rodiča.
  104. Tvrdí dieťaťu/deťom, že ich nahradili deti druhého rodiča a nového partnera – bez ohľadu na to, či sú deti už na svete.
  105. Tvrdí dieťaťu/deťom, že ich nahradili deti nového partnera druhého rodiča, a že ich preto druhý rodič už nechce alebo neľúbi.
  106. Zhadzuje vyhlásenia, reakcie, zásady a činnosti druhého rodiča pokiaľ ide o deti.
  107. Často tvrdí deťom, že druhý rodič a/alebo jeho nový partner mu ublížia.
  108. Žiada, aby druhý rodič prijal vinu za akékoľvek zranenia dieťaťa a to aj vtedy, keď sú zanedbateľné a súvisia s bežným životom.
  109. Núti dieťa obviňovať druhého rodiča a/alebo jeho nového partnera z menších zranení, odrenín a modrín spôsobených pri hre pred úradným zamestnancom.
  110. Oholí dieťaťu hlavu, keď ho ostrihá druhý rodič, pričom tvrdí, že má hrozný účes a vlasy.
  111. Zakazuje druhému rodičovi utešovať dieťa, keď sa zraní pri hre.
  112. Žiada lekárske ošetrenie pri menších chorobách (napr. požaduje antibiotiká pri nádche) a zraneniach pri hre.
  113. Vyberá si lekárov dovtedy, kým nenájde takého, ktorý ho bude podporovať.
  114. Nedodržiava náležité rady lekárov, ak ho nepodporujú.
  115. Úmyselne ničí (trhá, strihá alebo špiní) oblečenie, ktoré dieťaťu dal druhý rodič.
  116. Programujúci rodič odmieta objektívne nevyhnutné lekárske ošetrenie, ak zavrhnutý rodič žiada o preskúmanie vážneho lekárskeho stavu, ktorý dieťa oslavuje alebo ktorý mu spôsobuje utrpenie.
  117. Po odlúčení od druhého rodiča dieťaťu dovoľuje činnosti, ktoré malo predtým zakázané a zo zákazu viní druhého rodiča.
  118. Zakazuje deťom tráviť čas osamote s inými dospelými alebo deťmi.
  119. Zakazuje deťom prespávať u kamarátov a obviňuje rodičov kamarátov zo zlého zaobchádzania.
  120. Zakazuje deťom prespávať u kamarátov s tým, že „nechce, aby deti videli, ako žijú iní ľudia.“
  121. Často hovorí deťom, že druhý rodič im ublíži, že má duševné problémy a pod., aby sa začali druhého rodiča báť.
  122. Informuje deti o tom, že druhý rodič má trestný záznam za ublíženie deťom.
  123. Neumožní deťom podstúpiť lekárske alebo psychologické vyšetrenie v jeho neprítomnosti.
  124. Oznámi deťom, že druhý rodič ich nechcel a že si prial, aby sa tehotenstvo ukončilo.
  125. Trvá na tom, že rodina druhého rodiča jeho alebo deti nikdy neprijala a trvali na tom, aby sa tehotenstvo ukončilo.
  126. Viní druhého rodiča z nedostatočnej kvality jedla, bývania a/alebo nedostatku peňazí napriek tomu, že platí výživné a kontakt s programujúcim rodičom je minimálny.
  127. Viní zavrhnutého rodiča a jeho nového partnera z toho, že ukradli domov, jedlo a prostriedky programujúcemu rodičovi a  deťom.
  128. Ignoruje deti, keď hovoria o aktivitách s druhým rodičom.
  129. Hnevá sa, keď deti hovoria o aktivitách s druhým rodičom.
  130. Hnevá sa, keď sa deti chcú stretnúť s druhým rodičom alebo mu zavolať.
  131. Hnevá sa, keď sa deti zapájajú do aktivít na Deň matiek alebo otcov, ak to súvisí so zavrhnutým rodičom.
  132. Hnevá sa, keď dieťa hovorí učiteľom/spolužiakom, že chce byť v kontakte s druhým rodičom.
  133. Bezdôvodne odhlási dieťa zo školy a preloží ho na inú, ak vyjadrilo túžbu byť v kontakte s druhým rodičom.
  134. Tvrdí deťom, že druhý rodič je bez nich šťastný.
  135. Tvrdí deťom, že druhý rodič ich už neľúbi, už za nimi nikdy nepríde a už ich nechce.
  136. Obviňuje deti z toho, že spôsobili spory/odlúčenie v manželstve.
  137. Tvrdí deťom, že zavrhnutý rodič opúšťa DETI a nie manželstvo alebo programujúceho rodiča.
  138. Obviňuje druhého rodiča z nevery keď vie, že to deti môžu počuť.
  139. Píše listy „v mene“ detí, pričom tvrdí, že detí sa na písaní podieľali.
  140. Úmyselne sa snaží, aby si deti mysleli, že im druhý rodič neposiela listy, darčeky ani peniaze.
  141. Programujúci rodič vyhadzuje a ničí veci, ktoré dieťa dostalo prostredníctvom tretej strany (napr. škola, starý rodič). Väčšinou sa tak deje po odchode od tretej strany a navonok sa tvári, že veci dieťaťu odovzdá.
  142. Programujúci rodič úmyselne ničí a vyhadzuje akékoľvek darčeky alebo listy, ktoré deti už videli.
  143. Trvá na tom, aby deti oslovovali druhého rodiča hanlivo (napr. ten sviniar).
  144. Učiteľom/riaditeľovi školy predkladá falšované dokumenty/listy od lekárov.
  145. Programujúci rodič používa ako zálohu osobný a súkromný majetok druhého rodiča s tým, že sa pred deťmi odvoláva na finančné ťažkosti.
  146. Programujúci rodič dáva do záložne alebo vracia do obchodu darčeky od zavrhnutého rodiča, pričom sa pred deťmi odvoláva na finančné ťažkosti.
  147. Využíva každú príležitosť, aby znevažoval druhého rodiča v prítomnosti detí s cieľom získať podporu sociálnych inštitúcií a pracovníkov.
  148. Odmieta druhému rodičovi poskytnúť dôležité lekárske informácie, čím bráni dobrému zdravotnému stavu dieťaťa.
  149. Odmieta druhého rodiča upovedomiť o zistených alergiách.
  150. Odmieta druhého rodiča informovať o zdravotných problémoch alebo liečbe dieťaťa.
  151. Obviňuje druhého rodiča z ukradnutia vecí, ktoré dieťa stratilo.
  152. Pripisuje zlé výsledky v škole druhému rodičovi.
  153. Obviňuje druhého rodiča zo zanedbávania dieťaťa.
  154. Odopiera nevyhnutnú lekársku starostlivosť alebo liečbu na základe finančných ťažkostí spôsobených druhým rodičom.
  155. Užíva drogy, fajčí alebo pije alkohol a za svoje závislosti viní druhého rodiča.
  156. Kupuje si luxusné predmety pre vlastnú spotrebu a odopiera dieťaťu základné potreby, pričom viní druhého rodiča z finančných ťažkostí.
  157. Zakazuje dieťaťu prejaviť náklonnosť pri rozlúčke s druhým rodičom v prítomnosti programujúceho rodiča.
  158. Prejavuje zosmiešňujúce zvuky/komentáre, keď dieťa alebo druhý rodič prejaví náklonnosť v prítomnosti programujúceho rodiča.
  159. Obviňuje druhého rodiča z prejavov náklonnosti dieťaťu s postranným úmyslom.
  160. Obviňuje zavrhnutého rodiča zo správania typického pre syndróm PAS.
  161. Pred deťmi očierňuje nového partnera zavrhnutého rodiča alebo jeho deti.
  162. Obviňuje nového partnera zavrhnutého rodiča z nevhodného správania.
  163. Obviňuje príbuzných zavrhnutého rodiča z nevhodného správania.
  164. Obviňuje deti zavrhnutého rodiča alebo deti jeho nového partnera z nevhodného správania.
  165. Kontaktuje príbuzných zavrhnutého rodiča v prítomnosti dieťaťa a neoprávnene ich obviňuje zo zlého zaobchádzania/zanedbávania/syndrómu PAS.
  166. Zakazuje dieťaťu dávať darčeky/odkazy/kresby/listy druhému rodičovi, jeho novému partnerovi, deťom alebo príbuzným.
  167. Programujúci rodič je neustále neslušný, zlomyseľný, riadi a diktuje kedy, kde a čo môže druhý rodič s dieťaťom robiť počas vyhradeného času.

Tento prístup sa tiež prenáša na deti, ktoré sú neslušné, zlomyseľné, riadia a diktujú kedy, kde a ako strávia čas s druhým rodičom.

PhDr. Jozef Tinka, PhD.

(Spracované podľa zahraničných zdrojov.)

dieťa

ODKAZ SUDCOM: ŽIADNE DIEŤA NECHCE, ABY SA HO RODIČ VZDAL

Kto nezažil, neuverí. Mnohí rodičia, z veľkej časti otcovia, po rozpade vzťahu zažívajú bolesť z toho, že ich vlastné deti ich odmietajú. Bez príčiny. Deti sa správajú arogantne, dokonca až útočne, vymýšľajú si, zavrhujú celú rodinu druhého rodiča, sú cynické a nenávistné. Pritom každé dieťa sa narodí plné lásky k obom rodičom. Z čoho potom pramení jeho nenávisť? Dr. Sue Cornbluth pre e-zine Deti nahlas povedala, že „žiadne dieťa nechce, aby sa ho rodič vzdal, hoci sa to niekedy tak javí“. Problémom je vzťahová porucha, ktorá u detí nastáva vinou manipulácie s dieťaťom. Duša dieťaťa je ako plastelína, aj ten najľahší dotyk v nej zanechá stopy. Hovoríme o syndróme zavrhnutého rodiča. Ako si s ním poradiť? Ako dieťa dostať späť? Ako vrátiť do jeho života harmóniu? O tom hovoríme s dr. Sue, klinickou psychologičkou z Temple University vo Philadelphii a svetovo uznávanou odborníčkou na problematiku emočného zneužívania detí.

O čom je bezdôvodná nenávisť dieťaťa voči rodičovi?

Hovoríme o tzv. syndróme zavrhnutého rodiča (SZR). Vyskytuje sa pri veľmi konfliktných rozvodoch.  Prvýkrát ho definoval americký psychiater Richard Gardner na začiatku osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Syndróm opisuje ako poruchu, v ktorej dieťa dlhodobo ponižuje a bezdôvodne uráža jedného rodiča. Spôsobuje to kombinácia rôznych faktorov, vrátane navádzania zo strany druhého rodiča (takmer výhradne ako súčasť sporu o zverenie dieťaťa do starostlivosti), a individuálnych pokusov dieťaťa o očiernenie daného rodičia. Gardner uviedol, že SZR nastane počas sporov o zverenie dieťaťa do starostlivosti, kedy sa jeden rodič vedome alebo podvedome snaží odcudziť dieťa od druhého rodiča. SZR sa stal celosvetovým fenoménom a ovplyvňuje všetky druhy rozpadnutých rodín.

Rodičia často používajú praktiky, smerujúce k odcudzeniu, pretože majú ťažkosti vyriešiť vlastný hnev na svojho expartnera. Deti zneužívajú ako zbrane v rozvodovom procese, aby ublížili bývalému partnerovi, predovšetkým tým, že mu bránia v kontakte s dieťaťom, alebo dieťa manipulujú proti druhému rodičovi. To nikdy nie je v poriadku! Ide o emočné týranie detí.

Primárne spôsoby ako rodičia manipulujú svoje deti (Baker, 2016):

  • Neoblomné ohováranie druhého rodiča, s cieľom znížiť jeho význam a hodnotu.
  • Vytváranie dojmu, že druhý rodič je nebezpečný a plánuje ublížiť dieťaťu, so zámerom vštepiť strach a odmietnutie rodiča.
  • Klamanie dieťaťa o pocitoch druhého rodiča voči dieťaťu, so zámerom spôsobiť bolesť, odpor, a psychickú vzdialenosť.
  • Odopieranie lásky v prípade, ak dieťa prejaví náklonnosť k zavrhnutému rodičovi, aby sa zvýšila potreba zavďačiť sa programujúcemu rodičovi.
  • Vymazanie druhého rodiča zo života a mysle dieťaťa prostredníctvom minimalizácie skutočného a symbolického kontaktu.

Dôsledky SZR na zavrhnutého rodiča: depresia, strach, zmätok, beznádej, úzkosť, hnev, posttraumatická stresová porucha.

dr. sue 1

 

Keď dieťa ochorie na SZR, je vôbec nejaká cesta späť? Dá sa syndróm vyliečiť?

Pomôže najmä vzdelanie. SZR treba dostať do povedomia ľudí; treba vzdelávať sudcov, advokátov a špecialistov v odbore duševného zdravia.  Je dôležité upriamiť pozornosť na fakt, že deti môžu byť vystavené takémuto druhu citového zneužívania. Vďaka dostatočnej osvete môže dôjsť k zmene.

Výskum potvrdil, že pomocou tradičnej terapie sa nedajú dosiahnuť želateľné výsledky. Účinkuje len súlad medzi pomocou odborníkov a ochotou rodičov spoznať stratégie a prostriedky, ktoré vedú k obnoveniu vzťahu so svojimi deťmi.

Dá sa vôbec predísť emočnému zneužívaniu detí?

Závisí to od vyspelosti rodičov. Najskôr treba vždy dobre zvážiť, či je súd tou najlepšou voľbou, ako vyriešiť konflikt záujmov a vzájomné spory. Ľahšie je osloviť odborníkov alebo mediátorov, a s ich pomocou hľadať východisko.

Ak je však súd posledná možnosť, vyhľadajte právnika, ktorý má skúsenosti s problematikou syndrómu zavrhnutého rodiča, pozná odborné pojmy a vie sa zorientovať v problematike. Overte si, akú má úspešnosť v takých prípadoch a staňte sa aktívnym účastníkom právneho procesu.

Ak však syndróm vznikne, je účinnejšia tradičná psychologická terapia alebo iná odborná pomoc?

Tradičná terapia sa nepreukázala ako najúčinnejšia metóda na riešenie SZR. Vyhľadajte pomoc odborníka, ktorý sa vyzná v tejto oblasti a aplikuje individuálny strategický plán, ktorý pomôže spoločne vychovávať a znovu nadobudnúť vzťah so svojím dieťaťom.

Ako sa má zavrhnutý rodič správať voči svojmu, v podstate chorému dieťaťu?

(1) Nikdy sa neprestávajte snažiť o kontakt!  Je dôležité byť v kontakte so svojim dieťaťom, a to aj v prípade, že sú vaše pokusy o kontakt neúspešné. Využite textové správy, e-maily alebo listy. Vaša snaha možno nebude docenená okamžite, ale je to dôkaz, že sa stále zaujímate.

(2) Ovládnite svoje emočné reakcie! Je veľmi ťažké ovládať sa, keď sa cítite napádaný bývalým partnerom. Najlepšie, čo môžete v tejto situácii urobiť, je však naučiť sa sebaovládaniu. V praxi to znamená, že sa nebudete podieľať na neustálych rozbrojoch so svojim bývalým partnerom.

Mnoho zavrhnutých rodičov stojí obrovské množstvo energie a času presviedčanie programujúceho rodiča, že to, čo robí je škodlivé a nespravodlivé voči deťom a im samotným. Pritom je to absolútna strata času. Väčšinou dosiahnu pravý opak – situácia sa len zhorší. Podobné správanie poskytuje totiž viac príležitostí na vytvorenie konfliktu.

(3) Neohovárajte bývalého partnera v prítomnosti dieťaťa!  Ohováranie pred dieťaťom z vás robí programujúceho rodiča. Ak sa vyhnete takýmto negatívnym rodičovským praktikám, zabránite strate rešpektu, náklonnosti alebo kontaktu s ním.

(4) Nikdy sa nevzdávajte! Je prirodzené, že v určitých chvíľach sa budete chcieť vzdať. Napríklad v stresových situáciách spôsobených bývalým partnerom, alebo v strachu z odmietnutia vlastným dieťaťom, čo býva veľmi bolestivé. Práve vtedy musíte byť najsilnejší!  Žiadne dieťa by nechcelo, aby sa ho rodič vzdal. Napriek tomu, že z jeho správania sa to nemusí tak javiť. Dieťa len napodobňuje správanie programujúceho rodiča.

Akú osvetu treba šíriť, aby mala význam?

Pevne verím v silu vzdelania. Justičné systémy na celom svete potrebujú o SZR osvetu, aby dokázali posúdiť jeho dopady na vývoj dieťaťa v rozvodových procesoch. Mala som to šťastie podieľať sa na vzdelávaní súdnictva v niekoľkých štátoch USA, a vidím zmeny k lepšiemu.

SZR nie je vymyslený syndróm. Nielenže existuje, ale reálne ubližuje. Mnoho milujúcich rodičov, je nespravodlivo oddelených od svojich detí kvôli nevyriešeným problémom dospelých. Ich problémy, žiaľ, nevyriešia ani súdy. Môžu nariadiť striedavú starostlivosť, no nenesú žiadnu ďalšiu zodpovednosť za vzťahy v rodine. Presne z týchto dôvodov by rodičia mali vyhladať pomoc profesionálov a odborníkov v oblasti SZR.

Je dôležité uvedomiť si, že deti nesmú byť zaťahované do rozvodu svojich rodičov. Deti majú právo byť deťmi, nesmú byť ako zbraň jedného rodiča proti druhému rodičovi!

 

Jozef Tinka, Katarína Štiglincová

Sue

ZDRAVICA OD DR. SUE CORNBLUTH – SVETOVEJ ODBORNÍČKY NA PROBLÉMY ZNEUŽÍVANIA DETÍ RODIČMI

dr-sue-cornbluthSrdečne pozdravujem Radu pre práva dieťaťa – Slovenská republika. Veľmi sa teším, že sa môžem pridať k vášmu poslaniu a odovzdať svoje vedomosti ohľadne svetovo rozšírenej epidémie, syndrómu zavrhnutého rodiča.

Rozhodla som sa navštíviť vašu prekrásnu krajinu, pretože vaša organizácia zdieľa so mnou rovnaké hodnoty a poslanie, ktorým je pomoc emociálne zneužívaným deťom v úsilí o normálny rodinný život.

Som viac ako nadšená z práce, ktorú Rada pre práva dieťaťa v tomto smere vykonáva. Spoločne sa posúvame vpred malými krôčikmi každý deň, keď pomáhame zneužívaným deťom na ceste k úspechu. Nič z tohto by nebolo možné bez veľkej dávky kvalitne odvedenej práce a skvelých dobrovoľníkov, čo Rada nepochybne má.

Spolupráca s Radou pre práva dieťaťa je pre mňa veľkou cťou a bude pre mňa potešením podeliť sa o moje vedomosti, ako bojovať proti syndrómu zavrhnutého rodiča. Žiadne dieťa by nemalo byť zneužívané kvôli rozbrojom medzi rodičmi.

Ďakujem za vaše pozvanie a teším sa na vaše postrehy aj objavy, aby sme mohli spoločne pomôcť deťom a rodičom, ktorí sú obeťami.

Spoločne môžme vytvoriť lepší svet pre zneužívané deti!

 

dr-sue-cornbluth-autogram

Doktorka Sue Cornbluth pôsobí ako klinická psychologička a profesorka na Temple University v Pennsylvánii, USA. Je svetovo uznávanou odborníčkou na problematiku syndrómu zavrhnutého rodiča resp. emočné zneužívanie detí. Je pravidelným hosťom celého radu televíznych sietí, kde vystupuje v televíznych reláciách o duševnom zdraví; publikuje v Associated Press, US Weekly, Foster Focus Magazine a Huffington Post. Píše stĺpčeky pre uznávaný časopis o rodičovstve Parents Express Magazine. O dr. Sue sa traduje, že „keď sa dieťa dostane do ťažkej situácie, ako je rozvod rodičov, neexistuje lepšia osoba, ktorá dokáže dieťa znovu postaviť na nohy.“ Dr. Sue je nositeľkou ocenenia za najvýraznejšie úspechy žien vo vzdelávaní za rok 2016.

Dr. Sue Cornbluth sa od 1. apríla 2016 stala exkluzívnou spolupracovníčkou Rady pre práva dieťaťa – Slovenská republika, ako jedinej organizácie v Európe! Popri svetových médiách teda práve RPPD bude môcť prinášať on line poradenstvo a webináre tejto uznávanej odborníčky.

Ak chcete poradiť, posielajte svoje otázky na adresu: jozef.tinka@pravadeti.sk.

Obaja rodičia

VEDA VYHRALA NAD NENÁVISŤOU K OTCOM

Na Slovensku trpí psychickou poruchou syndrómu zavrhnutého rodiča najmenej 40 000 detí. Ide o jav, ktorý sa roky snažia rôzne skupiny aktivistov i odborníkov zakrývať, zľahčovať a prehliadať. Napriek tomu, že syndróm veda skúma už celé dekády rokov, napriek tomu, že po celom svete sa o ňom čoraz hlasnejšie hovorí, napriek tomu, že sa jasne preukázalo, že ide o emočné zneužívanie detí, ktoré je v každej civilizovanej krajine dokonca trestné. To, že pre les nevidíme stromy, ešte neznamená, že tie stromy neexistujú. Rozpoznať syndróm zavrhnutého rodiča je fatálne dôležité. Pre deti.

Prinášame príspevok Roberta Franklina z Národnej organizácie rodičov v USA, ktorá sa usiluje o zachovanie puta medzi rodičmi a deťmi po rozpade rodiny. Príspevok bol publikovaný ešte 26. mája 2013, no na aktuálnosti nič nestratil. Robert píše o procese zlegalizovania syndrómu zavrhnutého rodiča tým, že sa charakteristika tejto detskej psychickej poruchy dostala do piateho vydania DSM – katalógu Americkej psychiatrickej asociácie, podobnej ako je európsky MKCH 10 – medzinárodný katalóg chorôb. Sú to lekárske biblie, ktoré definujú diagnózy a ktoré sú pre lekárov záväzné.

K definícii syndrómu zavrhnutého rodiča, obsiahnutá v diagnostickom a štatistickom manuáli Americkej psychiatrickej asociácie

Robert Franklin

 national-parents-organization

Feministky, a ostatní prívrženci protiotcovských hnutí, dlho zubami – nechtami bojovali proti uznaniu syndrómu zavrhnutého rodiča (SZR) ako diagnózy psychickej poruchy detí. Táto opozícia sa vyskytla v mnohých podobách, avšak najviac súperenia sa objavilo kvôli diagnostickému a štatistickému manuálu Americkej psychiatrickej asociácie. Odporcovia trvali na tom, aby SZR nebol zahrnutý v piatej edícii manuálu.

Prehrali a veda vyhrala.

Barbara Kay informuje o tom, že SZR v diagnostickom a štatistickom manuáli nie je síce označený svojim pravým menom, ale obsahuje diagnózu, ktorá v sebe zahŕňa symptomatiku syndrómu zavrhnutého rodiča, a ktorá vychádza z jeho klinického obrazu [1]

Po prijatí piatej edície diagnostického a štatistického manuálu (DSM-V) je SZR už takmer oficiálna porucha. Ako som už spomenul, manuál síce nepomenúva SZR, ale vytvoril novú kategóriu detského emocionálneho/psychického zneužívania. Táto kategória zahŕňa “úmyselné verbálne alebo príznačné konanie rodiča, alebo opatrovníka dieťaťa, ktorého následkom, alebo predpokladaným možným následkom, je značná psychická ujma u dieťaťa.”

Takto formulovaná porucha je samozrejme omnoho širšia, ako definícia SZR, ktorá presnejšie pomenúva stratégie jedného rodiča, podnecujúceho dieťa k zavrhnutiu druhého rodiča. To má za následok poškodenie zdravia dieťaťa; čo síce nie je cieľom programujúceho rodiča, ale devastujúcemu účinku sa pri takejto indoktrinácii nedá nevyhnúť. Je však toho omnoho viac.

Z popisu “vzťahových problémov medzi rodičom a dieťaťom” sa dá vyvodiť ako dieťa vníma zavrhnutého rodiča: pripisuje negatívne vlastnosti zámerom toho druhého rodiča, prejavuje odpor voči nemu, či neodôvodnené zvaľovanie viny na toho druhého, alebo aj bezdôvodný pocit odcudzenia medzi rodičom a dieťaťom.

Ako už Barbara Kay uviedla, nejde síce o presné vymedzenie pojmu SZR, avšak o veľmi blízku charakteristiku tohto patologického javu. Naviac, akýkoľvek odborník z oblasti mentálneho zdravia, ktorý by za normálnych okolností diagnostikoval SZR, môže teraz diagnostikovať “vzťahový problém medzi rodičom a dieťaťom“, a zároveň tak získa súhlas od Americkej psychiatrickej asociácie a jej piatej edície diagnostického a štatistického manuálu. Žiadny právnik na súde nemôže povedať, že by táto diagnóza nespadala pod bibliu Americkej psychologickej asociácie.

Počas zdĺhavého procesu, ktorý viedol k piatej edícii manuálu, sa vyprodukovalo mnoho polemík o rôznych mentálnych problémoch zahrňujúcich aj SZR. Politika publikovania definície SZR prinášala so sebou veľa problémov, utrpenia a nebezpečenstva. To sa stalo jedným z hlavných dôvodov, prečo čítanie medzi riadkami malo za výsledok kompromis medzi vedou a dogmou.

Áno, našli sa aj profesionáli z oblasti mentálneho zdravia, ktorí boli principiálne proti zahrnutiu SZR do piatej edície diagnostického a štatistického manuálu. Preto, napriek tomu, že sa dosiahla zmena, v bežnej tlači a medzi názormi obyčajných komentátorov, syndróm stále akoby neexistoval. Podľa nich, myšlienka SZR útočí na matky a ich výsostné právo prioritnej starostlivosti o dieťa. Ich argumenty proti SZR sa pohybujú od absurdnosti, cez pokrytectvo až po nečestnosť.

Pravdepodobne najviac očierňujúci príklad predniesla Národná organizácia žien USA, ktorá predložila správu o SZR. Niekoľkými slovami presvedčivo, ale absolútne klamlivo, opísala históriu, vedecké pohľady na SZR, rovnako aj na jeho škodlivé účinky na deti a fakt, že uznanie SZR by v konečnom dôsledku mohlo pomôcť aj matkám, úplne zaznala.

Národná organizácia žien všetko berie zo zlého konca. Pravda o SZR je, že vo väčšine prípadov sú to práve matky, ktoré odcudzia dieťa. Príčina je veľmi jednoduchá. V drvivej väčšine prípadov práve matky získavajú právo na opatrovníctvo dieťaťa. Na to, aby dieťa oprávnene zavrhlo svojho rodiča, treba, aby zavrhnutý rodič najskôr s dieťaťom aj nejaký čas strávil. Fakty však hovoria jasne: ak je dieťa 80% svojho času s matkou, otec sa nemá ako odcudziť iba svojim pričinením. Aj keby chcel; pretože celá jeho námaha by jednoducho stroskotala na fakte, že dieťa má dosť času na to, aby si samé uvedomilo, že mama nie je až taká zlá, ako ocko tvrdí.

Nájdu sa samozrejme prípady, v ktorých sú otcovia v pozícii, kedy u detí stratia sympatie vlastným pričinením; a bohužiaľ, s tým už nič nespravia.  Literatúra o SZR predsa nespomína, že odcudzenie od dieťaťa je niečo, čo spôsobujú najmä matky, a nie otcovia.

Národná organizácia žien a ostatné proti-otcovské hnutia sa zvyčajne nezaoberajú vedou, pretože keby sa zaujímali o vedecké poznatky, potom by nikdy neprotestovali proti definícii SZR. Jediné čo ich v skutočnosti zaujíma, je obava z potenciálneho zlepšenia pozície otcov a ich práv pred rodinnými súdmi. Protestujú len z princípu, dôvody si nájdu neskôr.

Dôvody odporcov SZR boli veľmi nepresvedčivé. SZR je údajne sprisahanie skupín, bojujúcich za práva otcov, ktoré sa vraj usilujú odobrať deti od ich ochraňujúcich matiek. Nikdy však nevysvetľujú, čo pojem „ochraňujúce matky“ konkrétne znamená. Alebo: prečo sú niektoré matky tak hrubé, že nanútia svojim deťom strach a nenávisť voči milujúcim otcom? Rovnako nikdy nevysvetlia, prečo by zahrnutie SZR malo byť rafinovanou intrigou, v rámci ktorej sa otcovia snažia ukradnúť deti ich matkám. Evidentne to nedáva žiadny zmysel.

Národná organizácia žien absolútne klame, keď tvrdí, že neexistuje veda, ktorá by potvrdila existenciu SZR. Úprimne: už v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa začal masívny výskum problematiky SZR. Najväčší rozmach v skúmaní SZR nastal v osemdesiatych rokoch minulého storočia, kedy sa nové vedecké poznatky o tomto deštruktívnom jave rozšírili do celého sveta. To je dosť viditeľný pokrok na to, aby sa dal zatratiť len niekoľkými slovami Národnej organizácie žien USA. Fakty totiž hovoria jasne: ak by Národná organizácia žien, i ostatní, usilujúci proti uznaniu SZR, mali jednoznačné argumenty, tak by ich už vytiahli, nemyslíte? Ak si musíte vymýšľať nezmysly, aby ste zdôvodnili svoj názor, potom taký názor nie je hodný podpory.

Žiaľ, obrovská hrôza, ktorú vytvárajú protiotcovské skupiny, nekončí len pri nečestnosti a očierňovaní, no naberá aj radikálny smer proti deťom. SZR je zneužívanie dieťaťa. Toto zneužívanie môže mať dlhodobé následky začínajúce v detstve a pokračujúce až do dospelosti. Prečítajte si popis odcudzeného dieťaťa, napríklad zopár strán od Lindy Gottlieb “SZR: Rodinná terapia a spoločné systematické riešenia k zlepšeniu“. [2] Príbehy o tom, čo všetko sú rodičia schopní spraviť deťom, a následky, ktoré tieto činy spôsobujú, vám postavia vlasy dupkom. Razom zmiznú akékoľvek vaše pochybnosti o neškodnosti SZR. Je nad slnko jasnejšie, že ide o zneužívanie. Tým, že Národná organizácia žien sa vehementne stavia proti legitimizácii SZR, bojuje proti blahu detí. Pokusy odporcov SZR odmietnuť existenciu tejto psychickej poruchy detí v podstate podporuje strašne devastačný proces, ktorý spôsobuje deťom trvalú ujmu na zdraví.

Myslíte si, že nemôže nastať už nič horšie? Môže. V prípade, že sa stanete obhajcom na strane matky a definícia SZR by nebola uznaná, alebo by sa klamlivo opisovala, ako sa o to usiluje Národná organizácia žien, tak by ste v podstate podporili (vo väčšine prípadov matky) v zavrhovaní otcov zo života ich detí. Ak by bola táto kampaň úspešná, tak by sme stretávali kočíkovať už len matky, keďže by boli s dieťaťom nepretržite iba oni. Každé rozhodnutie v spojitosti s výchovou dieťaťa by záležalo len na matke. Každú noc, každý víkend by sa o dieťa musela matka postarať sama. Rovnako aj v prípade, ak by dieťa ostalo choré, alebo malo problém v škole, či nebodaj so zákonom. Jednoducho, matka by sa musela postarať o všetko sama. Nehovoriac o tom, čo by bolo toto spravilo s jej prijímom a vôbec možnosťou zamestnať sa na plný úväzok, či s ďalšími možnými finančnými ťažkosťami v dôchodkovom veku. Viditeľne by to malo značný vplyv, výsledkom ktorého by bolo, že matka vychovávajúca sama dieťa, by sebe aj dieťaťu mohla dopriať omnoho menej, ako keď sú na dieťa dvaja.

Presne preto, moji priatelia, mi to príde trochu ironické, že organizácia, ktorá sa snaží zrovnoprávniť ženy, bojuje proti uznaniu definície SZR v piatej edícii diagnostického a štatistického manuálu. Všetko nasvedčuje tomu, že predsudky Národnej organizácie žien voči mužom sú omnoho silnejšie, ako ich snaha dosiahnuť zrovnoprávnenie žien. 

Presne kvôli tomu môžeme byť len radi, že Národná organizácia žien zlyhala a práve veda vyhrala dlhú a nevraživú cestu v súvislosti so SZR.

Rozprával som sa s emeritným profesorom psychiatrie z Vanderbiltskej univerzity Billom Bernetom, ktorý sa špecializuje na problematiku rozvodu a opatrovníctva detí a ich následky na deti. Práve on bol jedným z hlavných podporovateľov zahrnutia definície SZR v piatej edicíí diagnostického a štatistického manuálu. Povedal mi: “Aj keď sme nedosiahli úplne to v čo sme dúfali, tak som veľmi rád, že sa nám podarilo presadiť zahrnutie nových pojmov do piatej edície diagnostického a štatistického manuálu.” 

Profesor Bernet vedie výskumný tím zameraný na štúdium SZR. Členovia tohto tímu sú oddaní vzdelávaniu lekárov, sociálnych pracovníkov a všetkých ostatných pracovníkov, ktorí prichádzajú do kontaktu so SZR, aby boli schopní nielen rozpoznať túto poruchu, no zároveň aj zvoliť správny postup ako ju eliminovať. Dúfame, že zahrnutie v piatom manuáli diagnostického a štatistického manuálu bude mať pozitívny vplyv pred rodinnými súdmi a že sudcovia budú lepšie oboznámení s problematikou tohto syndrómu, aby sa vďaka tomu mohli zamerať na ochranu detí pred zavrhnutím svojho rodiča.

Preklad: Katarína Štiglincová

[1] http://news.nationalpost.com/full-comment/barbara-kay-teaching-children-to-hate-the-ex

[2] Linda Gottlieb: The Parental Alienation Syndrome: A Family Therapy and Collaborative Systems Approach to Amelioration (Linda je svetovo uznávaná odborníčka s viac ako 30-ročnou praxou pri liečení syndrómu zavrhnutého rodiča.)

Ako na 2%

AKO NA TO?

  1. Do 15.02.2017 požiadajte zamestnávateľa o vykonanie ročného zúčtovania zaplatených preddavkov na daň
  2. Potom požiadajte zamestnávateľa, aby Vám vystavil tlačivo Potvrdenie o zaplatení dane
  3. Z tohto Potvrdenia si viete zistiť dátum zaplatenia dane a vypočítať:
    a) 2% z Vašej zaplatenej dane - to je maximálna suma, ktorú môžete v prospech prijímateľa poukázať, ak ste v roku 2015 neboli dobrovoľníkom, alebo dobrovoľnícky odpracovali menej ako 40 hodín. Táto suma však musí byť minimálne 3 €.
    b) 3% z Vašej zaplatenej dane, ak ste v roku 2016 odpracovali dobrovoľnícky minimálne 40 hodín a získate o tom Potvrdenie od organizácie/organizácií, pre ktoré ste v roku 2015 dobrovoľnícky pracovali.
  4. Vyberte si jedného prijímateľa zo Zoznamu prijímateľov 2% na rok 2017.
  5. Prečítajte si pozorne celé Vyhlásenie.
  6. Údaje o Vami vybratom prijímateľovi napíšte do Vyhlásenia spolu so sumou, ktorú mu chcete poukázať.
  7. Ak chcete oznámiť prijímateľovi, že ste mu Vy zaslali svoje 2%/3%, zaškrtnite v tlačive príslušný súhlas so zaslaním Vašich údajov (meno a adresa… NIE však poukázaná suma) – novinka od roku 2016!
  8. Obe tieto tlačivá, teda Vyhlásenie spolu s Potvrdením, doručte do 30.04.2017 na daňový úrad podľa Vášho bydliska.*** – adresu si nájdete tu: https://www.financnasprava.sk/sk/elektronicke-sluzby/verejne-sluzby/zistenie-miestnej-prislusnost
  9. ***Ak ste poukázali 3% z dane, povinnou prílohou k Vyhláseniu a Potvrdeniu o zaplatení dane je aj Potvrdenie o odpracovaní minimálne 40 hodín dobrovoľníckej činnosti!!!
  10. Daňové úrady majú 90 dní od splnenia podmienok na to, aby previedli Vaše 2% (3%) v prospech Vami vybraného prijímateľa.

Tlačivá nájdete tu: http://rozhodni.sk/poukazatel/tlaciva-na-poukazanie-2-z-dane/

ÚDAJE POTREBNÉ NA POUKÁZANIE 2%:

Obchodné meno (Názov): Rada pre práva dieťaťa – Slovenská republika
Právna forma: Občianske združenie
IČO/SID: 42290422
Sídlo: 91701 Trnava, Spartakovská 3

KTO JE DOBROVOĽNÍK podľa zákona o dobrovoľníctve:

Dobrovoľník:

(1) Dobrovoľníkom je fyzická osoba, ktorá na základe svojho slobodného rozhodnutia bez nároku na odmenu vykonáva pre inú osobu s jej súhlasom v jej prospech alebo vo verejný prospech dobrovoľnícku činnosť založenú na svojej schopnosti, zručnosti alebo vedomosti a spĺňa podmienky ustanovené týmto zákonom, ak dobrovoľnícku činnosť

  1. a) vykonáva mimo svojich pracovných povinností, služobných povinností a študijných povinností vyplývajúcich jej zo zákona, z pracovnej zmluvy, zo služobnej zmluvy, zo študijného poriadku alebo z iného obdobného pre neho záväzného dokumentu,
  2. b) nevykonáva pre orgán alebo funkcionára právnickej osoby, ktorej je členom, zamestnancom, žiakom alebo študentom,
  3. c) vykonáva mimo svojho podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti.

Čo je to dobrovoľnícka činnosť podľa Zákona o dobrovoľníctve:

(1) Dobrovoľník vykonáva dobrovoľnícku činnosť najmä:

  1. a) pre osoby so zdravotným postihnutím, cudzincov a osoby bez štátnej príslušnosti, osoby počas výkonu trestu odňatia slobody alebo ochrannej výchovy a po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, z výkonu väzby a z výkonu ochrannej výchovy, drogovo a inak závislé osoby, nezaopatrené deti, osoby odkázané na starostlivosť iných osôb, seniorov, osoby trpiace domácim násilím a nezamestnané osoby alebo pri poskytovaní verejnoprospešných činností a ďalších činností v oblasti sociálnych vecí a zdravotníctva,
  2. b) v neformálnom vzdelávaní v práci s mládežou a v špecializovaných činnostiach v oblasti práce s mládežou,
  3. c) pri odstraňovaní následkov prírodných katastrof, ekologických katastrof, pri humanitárnej pomoci, záchrane života a zdravia, v civilnej ochrane, ochrane pred požiarmi a pri uskutočňovaní rozvojových programov v rámci projektov domácich, zahraničných a medzinárodných organizácií,
  4. d) pri tvorbe, ochrane, udržiavaní alebo zlepšovaní životného prostredia, pri starostlivosti o ochranu a zachovanie kultúrneho dedičstva a pri organizovaní kultúrnych, športových, telovýchovných, charitatívnych, vzdelávacích a osvetových podujatí,
  5. e) pri odstraňovaní foriem sociálneho a ekonomického znevýhodnenia a znevýhodnenia vyplývajúceho z dôvodu veku a zdravotného postihnutia, ktorého cieľom je zabezpečiť rovnosť príležitostí v praxi podľa osobitného zákona,
  6. f) pri začleňovaní osôb žijúcich v sociálne vylúčenom spoločenstve do spoločnosti, najmä pri odstraňovaní všetkých foriem ich znevýhodnenia,
  7. g) pri administratívnych prácach pre verejnú správu.

(2) Dobrovoľníckou činnosťou podľa tohto zákona nie je

  1. a) činnosť vykonávaná medzi manželmi alebo medzi blízkymi osobami,
  2. b) činnosť vykonávaná v rámci podnikania alebo inej zárobkovej činnosti,
  3. c) činnosť vykonávaná v pracovnoprávnom vzťahu, v štátnozamestnaneckom pomere, služobnom pomere alebo činnosť vykonávaná v rámci študijných povinností,
  4. d) vzájomná občianska alebo susedská výpomoc,
  5. e) činnosť vykonávaná osobami, ktoré nedovŕšili 15 rokov.

Dôležité termíny:

30.4.2017 - posledný termín pre zamestnancov na podanie Vyhlásenia o poukázaní 2% z dane (spolu s Potvrdením o zaplatení dane)

15.2.2017 - posledný termín pre zamestnancov, aby požiadali zamestnávateľov o vykonanie ročného zúčtovania zaplatených preddavkov na daň z príjmov fyzických osôb

31.03.2017 - posledný termín na podanie daňového priznania pre fyzické osoby, ktoré si podávajú daňové priznanie – v rámci DP sa poukazujú aj 2% z dane (3% v prípade dobrovoľníkov).