Category Archives: Nezaradené

ragazzo_figlio_triste_stanza-id21316[1]

Rodinní (rozvodoví)právnici: zavrhnutie rodiča by sa malo stať trestným činom

Talianskym právnikom došla trpezlivosť! Končia žarty, vyhlasujú zhodne, a mienia tým rodičovské spory, ktoré spôsobujú deťom veľké psychické bolesti. Rozhodli sa iniciovať prísne zákonné opatrenia, aby zamedzili emočnému týraniu detí, aby postavili hrádzu vymývaniu detských mozgov a  zavrhovaniu rodičov. Zavrhnutie rodiča musí byť trestný čin! Rezolútne vyhlásil Gian Ettore Gassani, advokát a prezident AMI – Asociácie talianskych rozvodových právnikov, v rozhovore s Gabrielou Lax pre talianske právnické noviny Studio Cataldi. Rozhovor zverejňujeme vo voľnom preklade Zdenky Lackovej.

Dvadsaťtisíc detí sa počas prázdnin stáva obeťou zničujúcej hry  medzi rodičmi, ktorí sa rozvádzajú, či rozchádzajú.  Podľa prezidenta AMI (Asociácie talianskych rozvodových právnikov) nastal stav národnej núdze. Zúfalé časy, zúfalé opatrenia na ochranu práv tých najmenších. Gian Ettore Gassani, advokát a prezident AMI, preto navrhol zaviesť do právneho poriadku trestný čin zavrhnutia rodiča.

V lete sa počet rozchodov a rozvodov zvyšuje, no to nie je všetko. Rozchádzanie sprevádza nežiaduci jav, ktorý práve v lete dramaticky rastie – spor o deti. Vždy pritom ide o rodičovské páry – rozvedené, či oddelené. Situácia, kedy jeden z rodičov bráni druhému rodičovi, aby bol s deťmi v čase kedy má s nimi určený styk, prerastá do skutočnej národnej krízy. Hromadia sa sťažnosti. A ide o doslova zničujúce čísla. Najviac devastačne pôsobí, podľa Gassaniho, keď mnohým deťom jeden ich rodič bezdôvodne bráni stráviť dovolenku spoločne s druhým rodičom. To spôsobuje u detí závažné emocionálne škody.

Pán advokát Gassani, prečo navrhujete, aby sa zavrhnutie rodiča stalo trestným činom?

Rodičia sú veľmi nezrelí. Zažívam skutočne bolestivé situácie, ktoré ovplyvňujú deti. Napriek dobre mienenému zákonu o striedavej starostlivosti. Rodičia sa handrkujú o deti ako o vojnovú korisť  alebo ako o nárokové územie, či prostriedok pomsty. Každý rok musia mnohé súdy riešiť problémové a nečestné útoky jedného rodiča proti druhému rodičovi. Najmä kvôli letnej dovolenke. Na začiatku dovolenkového obdobia dieťa končí pobyt u otca alebo matky, niekedy na dlhú dobu. Žiaľ, často chýba pochopenie, mentálna zrelosť, cit pre zdravý rozum k tomu, aby si obaja rodičia dokázali uvedomiť, že dieťa má právo byť s oboma, najmä v lete, kedy sa vytvárajú dôležité väzby, kedy sa buduje pre dieťa životne dôležitý vzťah. Obdobie prázdnin znamená viac rozhovorov, spoločných hier, znamená tiež upevňovanie pre dieťa životne dôležitých vzťahov, čo sa často v zime nedá.

Preto je zničujúce na poslednú chvíľu vyťahovať lekárske potvrdenia o neexistujúcich chorobách, aby nebolo možné odovzdať dieťa druhému rodičovi.

Je to nepríjemný krach už zorganizovanej dovolenky pre výhovorky na poslednú chvíľu. Rovnako zlé je, keď neprítomný rodič otravuje deti, keď sú s druhým rodičom, neustálym telefonovaním, sms správami, preukazovaním averzie, ktorú rodičia cítia voči sebe navzájom. O manipuláciu a zneužívanie ide vždy vtedy, keď sa dieťa o druhom rodičovi nemôže slobodne vyjadrovať.

Máme preukázateľné a znepokojujúce prípady rôznych nebezpečných situácií: bránenie vytvorenia alebo zachovania vzťahu s druhým rodičom, zničenie dovolenky dieťaťu. Leto pre mnoho detí nie je šťastné obdobie.

Ako sa tomu všetkému vyhnúť?

Bol by som veľmi drastický voči rodičom, ktorí si neuvedomujú, aké škody páchajú na svojom dieťati. Myslím si, že pre mnohé rodiny sa zábava sa skončila! Treba si už uvedomiť, že pri všetkých otázkach, dotýkajúcich sa detí, majú, pred akýmikoľvek inými záujmami a inými inštitúciami, prednosť tie veci, ktoré môžu urobiť rodičia. Centrom rodinného práva nie sú rodičia, ale dieťa, pre ktoré zachovanie hustej siete príbuzenských vzťahov musí byť spoločensky uznanou hodnotou! Podobne ako to je v iných európskych krajinách, ktoré zaviedli prísne sankcie tam, kde sa o zachovanie rodinných väzieb dieťaťa nedbá. Napríklad v Anglicku a v Holandsku, kde dochádza k trestným obvineniam a k zatýkaniu rodičov, ktorí manipulujú a spôsobujú odcudzenie detí od druhého rodiča.

Z právneho hľadiska?

Ide o zmeny v novom trestnom zákonníku, ktorý stanovuje významnejšie sankcie voči rodičovi, ktorý robí prekážky brániace právu na stretávanie a častejšie návštevy s druhým rodičom. Trestný čin zavrhnutia rodiča by sa mal byť zaviesť do trestného systému, pretože nie je možné potláčať takéto manipulatívne správanie bez toho, aby nasledovalo ukladanie vážnejších sankcií. Súčasné pravidlá, v § 388 druhom odseku, nepôsobia odstrašujúco. Napríklad, keď rodič nerešpektuje dohody týkajúce sa starostlivosti o dieťa, dostane len symbolickú pokutu.

Nespomínam si, za celých 27 rokov svojej kariéry, na nebezpečného rodiča, ktorý bol zlostný povedzme štvrť hodiny. Naša krajina je veľmi nevšímavá voči malým a veľkým tragédiám detí. Nikto sa nepýta, čím prechádza dieťa, ktoré sa stáva sirotou žijúceho rodiča. Preto musí byť prioritou vychádzať z predpokladov, ktoré zamedzia manipulácii. Len tak dokážeme vybudovať dôveryhodné rodinné právo.

Veľmi zaostávame pri ochrane práv detí?

Zdá sa to už banálne, ale samozrejmé úspechy sú v našej krajine výnimočné. Veľká právno – kultúrna revolúcia príde až vtedy, keď nebude ani jedno dieťa, ktorému bude odopretá náklonnosť celej jeho rodiny, ako otcovej tak aj matkinej! Pokiaľ bude čo i len jedno dieťa, ktoré bude trpieť pre šikanovanie a násilie v rodine, nebudeme mať pokoj. Keď sa hovorí o násilí v rodine, malo by sa spomenúť aj emocionálne zneužívanie detí alebo skutočnosť, keď niekto dieťaťu vymýva mozog, aby z neho odstránil druhého rodiča alebo že sa démonizuje či znižuje druhý rodič, prípadne je vylúčený zo života dieťaťa. Toto všetko sa nemôže viac diať! Ak sme boli doteraz trpezliví, práve teraz prišiel čas konečne povedať dosť! Zákon o striedavej starostlivosti sa zaviedol ešte v roku 2006, no aj po 11 rokoch jeho aplikácie je stav absolútne dramatický…

Gabriella Lax, 23.6.2017

ZDROJ:

http://www.studiocataldi.it/articoli/26554-avvocati-matrimonialisti-l-alienazione-parentale-deve-diventare-reato.asp

Syndróm zavrhnutého (odcudzeného) rodiča

3271955f3309b8e92d8a551539a9_r16_9_w480_h270_gb28e7a1e6b4811e490f70025900fea04[1]

Stalo sa vám, že ste mali kvalitný vzťah so svojim dieťaťom, rozišli ste ako rodičia, z domácnosti ste odišla/odišiel a dieťa vás postupne začalo odmietať, začalo byť voči vám arogantné, očierňuje vás a ponižuje? Nechápete, čo sa stalo. Zrazu máte do činenia s úplne iným potomkom? Možno práve vy ste sa stali obeťou patologického javu, ktorý sa všeobecne nazýva “Syndróm zavrhnutého rodiča”. O čo ide? Ako to zvládnuť? Je to choroba alebo niečo nezmyselné? Mgr. Zdenka LACKOVÁ vo svojom odbornom príspevku, ktorý odznel na vedeckej konferencii “Dieťa v ohrození” (organizátor: Výskumný ústav detskej psychológie a patopsychológie a iní) vysvetľuje históriu a všetko, čo súvisí s týmto typom emočného zneužívania dieťaťa.

NOVÝ TERMÍN PRE STARÝ JAV

Termín syndróm zavrhnutého (odcudzeného) rodiča je na Slovensku pomerne málo známy, o čom svedčia aj naše skúsenosti z praxe. Jeho symptómy, ktoré popísal R. A. Gardner už pred tridsiatimi rokmi (1985), však možno pozorovať u mnohých detí v rozvodových a porozvodových sporoch. Ako sa o tom zmieňuje Klimeš (2009,5) je to nový termín pre starý jav – akási analógia oidipovskému komplexu. Zjednodušene vysvetľuje: Keď chcel Oidupus milovať svoju matku, musel zavraždiť svojho otca. Keď sa neskôr priklonil k otcovským hodnotám, musel zavrhnúť matku. Výsledkom bola autodeštrukcia a automutilácia – vypichol si oči. Aj pri tomto syndróme dieťa prijíma jedného rodiča a druhého odmieta.  Matějček a Dytrych (2002, 40) uvádzajú, že „ako ukázali početné výskumy, neexistuje vek, v ktorom by dieťa rodinným rozvratom netrpelo. Ide len o to, že reakcie dieťaťa v určitých obdobiach vývinu jeho osobnosti sú rôzne podľa veku a tiež podľa pohlavia.“  Nie menej dôležitú úlohu zohrávajú pokračujúce, či naopak prerušené vzťahy s členmi širšej rodiny (starí rodičia, tety, strýkovia, bratranci, sesternice). Deti môžu mať s týmito príbuznými blízke vzťahy, ktoré sa rozvodom narušia a to môže byť ďalší faktor, ktorý môže detskej psychike ublížiť. (Matějček a Dytrych, 2002, 40)

HISTÓRIA SZR (PAS)

Syndróm zavrhnutého (odcudzeného) rodiča z anglického prekladu parental alienation syndrome. V roku 1985 publikoval Richard A. Gardner v Academy Forum článok Recent Trends in Divorce and Custody Litigation. Jednalo sa o prvý článok, kde opísal Syndróm zavrhnutého rodiča (PAS) ako ochorenie, ktoré začal pozorovať od roku 1980. (2001, 10 – 12)

V roku 1987 ako prvý systematicky formuloval koncepciu PAS v knihe The Parental Alienation Syndrome and the Differentiation Between Fabricated and Genuine Child Sex Abuse, kde popísal syndróm zavrhnutého rodiča, techniky, motívy, symptómy a dôsledky a navrhol terapeutické riešenie. Ako sa ďalej zmieňuje Bakalář (2009) v roku 1992 vydal Richard Gardner knihu s názvom The parental Alienation Syndrome (PAS), v roku 1998 jej druhé, rozšírené vydanie. PAS definoval ako poruchu, ktorá sa prejavuje tým, že dieťa sústavne a neodôvodnene zľahčuje a uráža jedného z rodičov.  Bakalář (2009) uvádza v prehľade histórie syndrómu zavrhnutého rodiča dôležitý rok 1996, keď vydalo české Ministerstvo práce a sociálnych vecí preklad knihy (vybrané pasáže) Richarda Gardnera Parental Alienation Syndrome ako metodickú príručku pre sociálnych pracovníkov a ďalších špecialistov. Knihu priniesol zo stáže v Londýne Eduard Bakalář, ktorý sa syndrómu zavrhnutého rodiča neskôr v Českej republike začal venovať.  Takéto patologické smerovanie dieťaťa jedným rodičom proti druhému popisujú tiež Wallerstein & Kelly už v roku 1976, predtým, než sa vynorili zmienky o rodičovskom odcudzení a syndróme zavrhnutého rodiča.

V roku 2002 sa konala vo Frankfurte nad Mohanom Medzinárodná konferencia s tématikou PAS, zúčastnilo sa na nej 200 odborníkov zo 16 krajín.

Magistrát hlavního města Prahy vydal v roku 2010 český preklad knihy nemeckého rodinného sudcu Rudolpha Jurgena Jsi moje dítě: Cochemská praxe – cesty k lidštějšímu rodinnému právu ako príručku, ktorú ponúkal Odbor sociální péče a zdravotnictví MHMP k voľnému odberu.

Bernet a kol.(2010,78) uvádza, že rodičovské odcudzenie sa v psychiatrickej literatúre popisuje už najmenej šesťdesiat rokov, nikdy však nebol navrhnutý na zaradenie do Medzinárodnej klasifikácie duševných chorôb DSM.

DIAGNOSTIKA SYNDRÓMU

Gardner (1998,77-78) popísal 8 príznakov, kritérií pre určenie syndrómu zavrhnutého rodiča:

      1. Nenávistná kampaň za degradáciu rodiča. (dieťa prejavuje nenávisť k rodičovi, záporné charakteristiky, zlé činy a správanie, vytesnené pozitívne emócie).
      2. Absurdné zdôvodňovanie tejto nenávisti. (Nechce ísť k rodičovi, pretože sa stále pýta na školu a pod..)
      3. Neprítomnosť ambivalencie (čiernobiele hodnotenie rodičov). (jedného rodiča prijíma nekriticky a druhého iba kritizuje).
      4. Fenomén nezávislého názoru, deti postihnuté syndrómom zavrhnutého rodiča často uvádzajú, že nechuť stýkať sa s druhým rodičom je ich vlastná.
      5. Reflexívna podpora programujúceho rodiča. (automaticky súhlasí s jedným rodičom a ignoruje druhého)
      6. Neprítomnosť pocitu viny. (ignoruje city trpiaceho rodiča bez pocitu viny, nie je vďačné za darček a pod…)
      7. Vypožičané scenáre (papagájovanie). (deti používajú slová a výrazy, ktoré nie sú obvyklé v ich veku).
      8. Rozšírené nepriateľstvo na členov pôvodnej rodiny zavrhnutého rodiča.

(Warshak (2001,29) dopĺňa, že syndrom zavrhnutého rodiča je porucha, pri ktorej je primárnym prejavom neodôvodnená kampaň dieťaťa za degradáciu rodiča alebo odmietanie tohto rodiča, spôsobená vplyvom druhého rodiča v kombinácii s vlastným prispením dieťaťa. V prípade, že je neprítomný akýkoľvek z troch základov tejto definície (1. odmietnutie alebo degradácia jedného rodiča; 2. neexistujúci dôvod pre toto správanie; 3. príčina čiastočne spočíva v vplyve druhého rodiča), termín syndróm zavrhnutého (odcudzeného) rodiča nie je prijateľný.

ROZPORUPLNÉ ŠTÚDIE

Pavlát a Janotová (2006,11) – na jednej strane uvádzajú, že je štúdium SZR obohacujúcim pre poznanie psychických problémov rodičov a detí v rozvodových sporoch. Poukazujú zároveň na vysoký výskyt porúch psychického stavu u rodičov. Podľa nich len v ojedinelých prípadoch bolo možné jednoznačne hodnotiť postoje detí ako „syndróm zavrhnutého rodiča“. Na odmietaní druhého rodiča sa často podieľali vlastné negatívne zážitky s odmietaným rodičom. Navrhujú vhodnejší preklad „odcudzený“ rodič. Upozorňujú na dôležitosť včasného zachytenia a mediáciu – ako významný preventívny faktor. Gardner (1991,30) však poukazuje na fakt, že ak sú aj rodičia duševne zdraví a osobnostne vyrovnaní, často zaobchádzajú so svojimi deťmi v krízovej situácii tak, že prispejú k vzniku porúch.  Klimeš (2009) používa v súvislosti so SZR slová ako „zmrzačenie mysle dieťaťa“, na ktorom sa často podieľajú aj príbuzní, či priatelia. Hayward (1999) varuje pred vkladaním nádeje do riešenia situácie súdnou cestou – riešiť rodinné problémy súdnou cestou je podľa neho plytvanie časom.  Podľa Bakalářa (2006,48) môže byť vytesňovanie či nahradzovanie prirodzených a pôvodných pozitívnych emócií spúšťačom psychopatologických prejavov   a rizikového správania dieťaťa. Prejavy syndrómu zavrhnutého rodiča odhaduje na každé štvrté dieťa zverené do starostlivosti jedného z rodičov.

V ďalšej štúdii Pavlát, Pavlovský, Janáčková (2006,376-380) opäť odporúčajú k používaniu „správneho“ prekladu Parental Alienation Syndrome (PAS) ako Syndróm odcudzeného rodiča. PAS považujú za ideologický koncept slúžiaci k organizovaniu otcov trpiacich nemožnosťou hodnotného styku s deťmi. Autori odmietajú Gardnerove stanovisko – riešenie situácie, ktorá je často neriešiteľná. Podľa nich vedú k stupňovaniu nevraživosti, zhoršeniu situácie a k súdnym sporom, ktoré neprinášajú riešenie.

Pavlát a Janáčková (2007)   uvádzajú, že Medzinárodná klasifikácia duševných chorôb DSM IV nepozná takýto syndróm. Americká psychiatrická asociácia, odborný garant DSM, nepovažuje parental alienation syndrome za psychickú poruchu a neuvažuje o jeho zaradení medzi psychické poruchy z dôvodu obmedzenej validity výskumov na túto tému. Preto je podľa nich tento pojem parental alienation syndrome kontroverzný. Je to skôr popis situácie medzi rodičom a dieťaťom v sporoch o styk a o zverenie do starostlivosti. Z pohľadu záujmu dieťaťa je jeho používanie kontraproduktívne, vedie k dôrazu na právo odmietaného rodiča domôcť sa nápravy, mnohokrát aj za cenu prinajmenšom problematického postupu.

Fidler a Bala (2010) upozorňujú, že extrémistické skupiny sa pokúšajú urobiť z tejto otázky rodovú vojnu. “… feministky, ktoré v mene pomoci ženám, popierajú, že odcudzenie existuje, robia medvediu službu nielen mnohým matkám, ktoré sú tiež bezdôvodne odcudzené od svojich detí, a často zneužívané mužmi, ale čo je dôležitejšie – robia medvediu službu deťom.“

“… feministky, ktoré v mene pomoci ženám, popierajú, že odcudzenie existuje, robia medvediu službu nielen mnohým matkám, ktoré sú tiež bezdôvodne odcudzené od svojich detí, a často zneužívané mužmi, ale čo je dôležitejšie – robia medvediu službu deťom. Fidler & Bala (2010)

Bernet a kol.(2010,78) uvádza, že rodičovské odcudzenie sa v psychiatrickej literatúre popisuje už najmenej šesťdesiat rokov, nikdy však nebol navrhnutý na zaradenie do Medzinárodnej klasifikácie duševných chorôb DSM.

Dr. William Bernet je emeritným profesorom na Vanderbilt University vo svojej knihe  Parental Alienation: The Handbook for Mental Health and Legal Professionals opisuje 500 právnych prípadov, pričom uvádza viac ako 1000 referencií v zozname literatúry z 35 krajín. Ako hovorí Bernet – Z čoho je nutné vychádza? Deti potrebujú oboch rodičov, aby sa podieľali na ich výchove. Zavrhnutie rodiča je útokom na túto základnú potrebu. Pre blaho dieťaťa je najškodlivejšia snaha o vyradenie jedného rodiča zo života dieťaťa. To je morálne zlé a v mnohých jurisdikciách až príliš právne v poriadku. Je to všade škodlivé pre blaho dieťaťa. Čím väčšie je naše porozumenie a uznanie PA (rodičovské odcudzenie), tým viac môžeme prispieť k zlepšeniu správania rodičov a deti pri rozvodoch. Franklin (2013)

Dr. Amy Baker je autorkou knihy Dospelé deti so syndrómom zavrhnutého rodiča: Prelomiť putá. Kniha obsahuje 40 prípadových štúdií. Je založená na hĺbkovej výpovedi štyridsiatich dospelých. Amy Baker je autorkou a spoluautorkou 60 vedeckých článkov o vzťahoch rodičov a detí. Dr. Baker v rozhovore o syndróme zavrhnutého rodiča a jeho doterajšom nezaradení do medzinárodnej klasifikácie chorôb hovorí o lobingu a silnom zákulisnom tlaku. Takže zdôrazňuje – to, že PAS nebol zahrnutý do DSM, neznamená, že neexistuje.

Podobne konštatuje aj Lowenstein (2012). Koncept rodičovského odcudzenia (PA) a syndróm zavrhnutého rodiča (PAS) bohužiaľ nie sú zahrnuté do DSM-V alebo ICD-11. Je takmer isté, že v budúcnosti bude súčasťou. Mnoho odborníkov z tejto oblasti sa usilovalo, aby sa pokúsili zahrnúť rodičovské odcudzenie v DSM-V. Skutočnosť, že sa to nepodarilo, by nemalo v žiadnom prípade znamenať, že rodičovské odcudzenie a syndróm zavrhnutého rodiča neexistuje. Vyplýva to z mnohých pozorovaní a literatúry, že existuje.

Frizell Reiter, S. a kol. (2013,278-285) publikovali štúdiu, ktorá bola založená na údajoch zo štyroch prierezových výskumov uskutočnených v rokoch 1997 – 2009 medzi študentami v Nórsku.  Sledovali vplyv rozvodu a stratu rodičovského kontaktu na zdravotné ťažkosti u adolescentov. Väčšinou šlo o stratu kontaktu s otcami.  Štúdia odhalila len mierny nárast zdravotných ťažkostí, ak bol zachovaný rodičovský kontakt, ale výrazný nárast, kedy dospievajúci stratili kontakt s rodičom po rozvode. Nedávne výskumy tiež dokazujú: dospelí, ktorí zažili rozvod ako deti, majú častejšie problémy s duševným zdravím ako dospelí, ktorí mali oboch rodičov. Metaanalýza ukázala, že deti, ktoré zažili rozvod so stratou rodičovského kontaktu, vykazovali dokonca nižšiu pohodu než deti, ktoré zažili smrť rodiča.(!) Adolescenti so súčasnou stratou rodičovského kontaktu prežívali emocionálnu úzkosť v ďaleko väčšej miere ako ich rovesníci.  Adolescenti so zachovaným rodičovským kontaktom po rozvode – nízka miera úzkosti, kým pri strate rodičovského kontaktu je silne spojený s emocionálnou úzkosťou mladistvých. Štúdia odhalila iba mierny nárast zdravotných ťažkostí, ak bol zachovaný kontakt s rodičom, ale podstatný nárast, keď adolescenti zažili stratu rodiča. Podobná štúdia ukázala, že aj v prípade, že dieťa žije s nevlastným rodičom a je mu poskytovaný blahobyt, jeho pohoda nie je úplná. Biologickí rodičia sú teda obzvlášť dôležití! Pravidelný a častý kontakt s oboma rodičmi po rozvode môže znížiť potenciálne škodlivé účinky rodičovskej absencie. Ak je rozvod sprevádzaný silnými konfliktmi (deti používané ako „zbraň“, môže byť kontakt obmedzený alebo zakázaný.(?) Dieťa stratí dôležité osoby – odporúčanie na podporu zachovanie kontaktu s oboma rodičmi.

K podobným záverom dospel aj výskum, ktorý skúmal dve skupiny deti, ktoré prežili vojnu v Anglicku. Jednu skupinu mali na starosti pestúni v špeciálnych táboroch, prípadne boli premiestnení do bezpečia na vidiek. Bolo o nich dobre postarané a nič im nechýbalo, okrem ich blízkych a známeho prostredia. Druhá skupina detí ostala v Londýne so svojimi najbližšími, kde prežívali vojnové hrôzy, stres a boli ohrození náletmi, nedostatkom jedla a zlými hygienickými podmienkami. 52 % detí, ktoré boli presťahované do bezpečného, ale neznámeho prostredia bez svojich blízkych, malo neurotické príznaky. V druhej skupine malo podobné príznaky 20 % detí a ako uvádzajú Matějček a Dytrych (2002, s.35) odtrhnutie od rodiny niesli lepšie staršie deti a naopak bolo ťažšie pre deti do šiestich rokov. Lepšie ho znášali aj deti, ktoré mali predtým s rodičmi dobrý vzťah. Ako uvádza Bakalář a kol. (2008,8) je to dospelý, kto pozná dôverne (niekedy, bohužiaľ, by mal dôverne poznať) vnútorný svet dieťaťa, jeho potreby, očakávania, želania, kto dieťa pochváli, poteší, aj pokára, vyvolá pocit viny, kto ho vypočuje, prejaví záujem, lásku. Z toho všetkého dieťa vie (a môže mať aj podpriemerný intelekt), že taký dospelý je pre neho tou najdôležitejšou osobou. Narušenie alebo prethnutie takého vzťahu by dieťa ohrozilo v jeho vývine, zdraví a v niektorých prípadoch aj na živote. Dieťa to svojím spôsobom „vie“.

Popredný francúzsky psychiater, súdny znalec a člen odbornej komisie Ministerstva spravodlivosti zaoberajúcej sa falošnými obvineniami zo sexuálneho zneužívania Paul Bensussan (2009,409) zo štúdia viac ako 800 prípadov definuje PAS ako neodôvodnené a nevysvetliteľné odmietnutie rodiča dieťaťom. O syndróme zavrhnutého rodiča ako o emocionálnom zneužívaní dieťaťa hovorí Baker (2007,85)

Z pohľadu záujmu dieťaťa je jeho používanie kontraproduktívne – vedie k dôrazu na právo odmietaného rodiča domôcť sa nápravy, mnohokrát aj za cenu prinajmenšom problematického postupu.Z pohľadu záujmu dieťaťa je jeho používanie kontraproduktívne – vedie k dôrazu na právo odmietaného rodiča domôcť sa nápravy, mnohokrát aj za cenu prinajmenšom problematického postupu.  Pavlát, Janáčková (2007) – Medzinárodná klasifikácia duševných chorôb DSM IV nepozná takýto syndróm. Americká psychiatrická asociácia, odborný garant DSM, nepovažuje parental alienation syndrom za psychickú poruchu a neuvažuje o jeho zaradení medzi psychické poruchy – dôvod – obmedzená validita výskumov na túto tému. Preto je pojem parental alienation syndrom kontroverzný. Je to skôr popis situácie medzi rodičom a dieťaťom v sporoch o styk a o zverenie do starostlivosti.

Bernet a kol. (2010,76) upozorňuje, že rodičovské odcudzenie je významným fenoménom a mali by o ňom vedieť a dôkladne ho pochopiť najmä tí, ktorí pracujú s deťmi.

Harman, Leder – Elder a Biringen (2016) vo svojej štúdii uvádzajú, že v USA sa odhaduje viac ako 22 miliónov dospelých, ktorí zažili rodičovské odcudzenie a 10 miliónov dospelých zažívajú to, čo vnímajú ako závažné odcudzenie svojich detí. Uvádzajú, že existujú dôkazy o rodičovskom odcudzení naprieč všetkými sociálno – ekonomickými a demografickými ukazovateľmi.  Preto zdôrazňujú, že obrovský rozsah rodičovského odcudzenia, ktorý odhalila táto štúdia, ukazuje, že oveľa väčšiu pozornosť je potrebné venovať tomuto problému, ktorý postihuje milióny rodín.

Poskytovatelia duševného zdravia sú medzi prvými profesionálmi, na ktorých sa cielene rodičia odcudzených detí obracajú so žiadosťou o pomoc, či na ktorých sa súdy obracajú kvôli posudkom, preto autori Baker a Andre (2011) zdôrazňujú, že odborníci na duševné zdravie musia byť schopní rozpoznať rodičovské odcudzenie a ovládať stratégiu liečby založenú na spoľahlivých vedeckých postupoch.

ZAVRHNUTÝ & ODCUDZENÝ

Ako som uviedla v predchádzajúcom texte, niektorí autori poukazovali na nesprávny preklad anglického slova alienation a z toho vznikajúce rozpory v chápaní celej problematiky.  Slovník sk. uvádza význam slov zavrhnúť a odcudziť.   Zavrhnúť:  (1) odmietnuť, zamietnuť niekoho, niečo, (2) zriecť sa niekoho, niečoho; (3) opovrhnúť, zamietnuť niekoho, niečo. Odcudziť: /1/ (koho) urobiť cudzím, ľahostajným, chladným, najmä v citovom vzťahu; /2/ (čo) neprávom si prisvojiť, ukradnúť: odcudziť sa (komu, čomu, zast. od  koho); /3/ Stať sa citove ľahostajným k niekomu, k niečomu, odvrátiť sa od niekoho, od niečoho: odcudziť sa rodine, rodičom, národu, vlasti.

KAZUISTIKA (SKÚSENOSTI Z PRAXE)

Rodina s jedným dieťaťom, žijúca v spoločnom dome s matkou manžela. Kvôli pretrvávajúcim nezhodám sa manželia rozhodli pre rozvod manželstva. V tom čase dvojročný chlapec zverený do starostlivosti matky. Matka bránila otcovi v kontakte so synom. Chlapec bol silne fixovaný na matku. Otec sa o dieťa snažil bojovať, čo sa mu aj neskôr podarilo. Dieťa bolo ako šesťročné zverené do starostlivosti otca a násilím odobraté matke.

Situácia sa teda zopakovala iba v opačnom garde – tentokrát otec bráni matke v stretávaní so synom. Matka sa následne súdila o syna 8 rokov!

Prípad bol matkou viackrát medializovaný, poslala početné sťažnosti na rôzne inštitúcie. Po siedmych rokov súdenia sa a mnohých sťažnostiach, matka dosiahla čiastočný úspech, a to rozhodnutie o striedavej starostlivosti.

Pokus o striedavú starostlivosť však zlyhal – pätnásťročný syn nadránom ušiel k otcovi.

Približne o pol roka od tejto udalosti (rok 2013) nás – Radu pre práva dieťaťa, matka požiadala o pomoc. Nasledovalo moje osobné stretnutie s matkou. Priznala, že urobila chybu, keď bránila exmanželovi v kontakte so synom, pretože teraz už vie, ako sa cítil a ako tým zároveň ubližovala synovi. Za osem dlhých rokov sa matke nakopilo také množstvo dokumentov, že bolo mimoriadne náročné zorientovať sa v nich. Psychologické posudky, sťažnosti, rozsudky… z matky sa už takmer stala odborníčka na právo, vedela sa veľmi dobre orientovať v tejto oblasti. Po dôkladnom zvážení som súhlasila s pomocou pod jednou podmienkou – a to, že matka stiahne všetky trestné oznámenia a sťažnosti. Spýtala som sa jej, či by to všetko urobila, ak by potom exmanžel súhlasil, že sa môže stretávať so svojím synom. Neverila, že by sa niečo zmenilo, ak by sa prestala súdiť. Vysvetlila som jej, ako sa asi cíti jej syn, keď ho sústavne „ťahajú“ po súdoch a psychológoch. Požiadala som ju o telefonický kontakt na exmanžela. Opäť neverila, že by súhlasil so stretnutím so mnou. Dohodla som si s ním osobné stretnutie. V tom čase mal už ich spoločný syn takmer šestnásť rokov. Býval s otcom a babkou v rodinnom dome. Študoval na gymnáziu a bol veľmi úspešný študent. Stretnutie s otcom nebolo príjemné, bol nedôverčivý a podozrievavý. Poukazoval na množstvo trestných oznámení a sťažností, ktoré na neho podala exmanželka kvôli neuskutočneným stretnutiam so synom. On ale predsa nemôže za to, aká je jeho matka… a že s ňou nechce byť vlastný syn. On mu v kontakte nebráni, ale syn k nej nechce chodiť. Nemá k nej vytvorený vzťah a vadí mu, že jeho mama sa s otcom sústavne súdi. Nič si údajne neželá viac ako to, aby mal už čím skôr osemnásť rokov a to všetko sa skončilo. Konečne vraj bude mať pokoj. Krátko nato som sa zúčastnila na pojednávaní, kde matka žiadala opäť o zverenie syna do svojej starostlivosti, prípadne do striedavej starostlivosti. Pojednávanie bolo veľmi emotívne. Otec popisoval, ako syna trápia sústavné súdne „ťahanice“. Tvrdil, že nevie presvedčiť, ani donútiť syna, aby sa k matke správal inak a chcel s ňou tráviť čas. Matka oslovila sudkyňu a vysvetľovala, že správanie syna je dôsledkom syndrómu zavrhnutého rodiča. Sudkyňa však zjavne o tomto termíne nevedela vôbec nič a ani nemala záujem o žiadne vysvetlenia. Zahriakla matku mimoriadne necitlivo s tým, že keď bude mať chlapec 18 rokov, sám sa predsa rozhodne, s kým chce byť. A to bude už o dva roky. Po tomto, pre matku veľmi ponižujúcom pojednávaní, som opäť oslovila otca.

A tu nastal zlom a zmena po mnohých rokoch súdnych sporov. V súčasnosti sa syn stretáva s oboma rodičmi, trávia spolu dovolenky a komunikácia sa neporovnateľne zlepšila. Tento prípad je špecifický v tom, že dieťa bolo manipulované najprv jedným a potom druhým rodičom. Aké stopy to zanechalo na jeho psychike, ukáže čas. Stratené roky im však nikto nikdy nevráti.

Aj tento prípad (zďaleka nie ojedinelý) svedčí o tom, že inštitúcie, ktoré majú pomáhať a riešiť urgentne prípady detí (aj jeden rok v živote dieťaťa je dôležitejší ako desať rokov v živote dospelého), nedokázali problém rodiny vyriešiť za osem rokov.

ZÁVER

Za tridsať rokov, odkedy Richard A. Gardner popísal syndróm zavrhnutého (odcudzeného) rodiča, bolo vo svete napísaných mnoho kníh, vedeckých článkov a štúdií, z ktorých vyplýva, že bez ohľadu na to , ako túto poruchu nazveme, je syndróm zavrhnutého (odcudzeného) rodiča skutočne vážny celospoločenský problém a je najvyšší čas prestať pred ním zatvárať oči. Nie je totiž možné, aby sudcovia, detskí psychiatri, či ďalší odborníci, ktorí denno- denne na Slovensku rozhodujú o tisíckach detí, nevedeli, že syndróm zavrhnutého (odcudzeného) rodiča vôbec existuje.

A na záver ešte uvediem dva odkazy známeho francúzskeho kňaza a vychovávateľa delikventnej mládeže Guya Gilberta: „Nech sú na prvom mieste vaše deti! Obaja si ich vážte, aby ste ich zachránili. Ich, nie nábytok.  Nech vám ich nevinné oči zakaždým, keď sa s nimi stretnete, zachvejú srdcom a naučia vás rozpoznávať dôležité od nepodstatného.  Nech nie sú nikdy zasiahnuté vašimi špinavými čachrami alebo hlúpou tvrdohlavosťou.  Aj keď ste sa rozišli (keď hovoríte, že inak nemôžete), pozerajte sa na nich spoločne, jedným pohľadom a neochabnite. Ešte budete môcť všetko zachrániť, všetko napraviť.   Vaše ťažkosti dospelých sú vaša vec. Nie ich. Ušetrite ich svojich stretov.  Potrebujú jednotu. Vaša roztržka je dostatočnou pohromou; nedodávajte k nej žiadne úvahy, ktoré ničia, potápajú a ochromujú vaše ratolesti v ich vývine.“(Gilbert, 2012,47-48)

Rozvod a priepasť.

Prvý, kto zaplatí za oslabenie partnerského puta, je otec. Po rozvode je bohužiaľ mnoho otcov zbavených možnosti uplatňovať na dieťa svoj rodičovský vplyv. Lenže dieťa potrebuje otca aj matku zároveň. Vyhraňuje sa voči obom pohlaviam a bez toho sa nemôže normálne vyvíjať.

Niektorí rodičia mi hovoria, že sa rozišli, ale pokiaľ ide o ich deti, všetko je v najlepšom poriadku. Fajn. Nemám v úmysle na rozvedených rodičov akokoľvek zvaľovať vinu. Lenže ja toho malého počúvam. Dozvedám sa od neho, aká priepasť sa mu v ten deň otvorila pod nohami a ako príšerne stratený sa cíti. Stretávam sa s nimi často. Ich krik plný utrpenia ma zasahuje priamo do srdca. Naši malí človiečikovia sa na nás pozerajú a máločo im unikne. (Gilbert, 2009,48-49)

Celý moderný svet sa rozdelil na tých Konzervatívnych a Progresívnych. Záležitosťou Progresívnych je pokračovať v robení chýb. Záležitosťou Konzervatívnych je zabrániť tomu, aby chyby boli napravené. “ Gilbert Keith Chesterton

BIBLIOGRAFIA

  1. BAKALÁŘ, E. a kol.2008. Slyšení nezletilého dítěte před opatrovnickým soudem. Praha: TRITON 2008, s.8. ISBN 987-80-7387-119-2
  2. BAKER, J. L. A. 2007. Adult Children of Parental Alienation Syndrome. New York: W.W.NORTON & COMPANY 2007, s.85. ISBN-13: 978-0-393-70519-5 ;ISBN-10: 0-393-70519-6
  3. GARDNER, R. A. 1991. Rozvod a čo ďalej?. Martin: OSVETA 1991, s.30. ISBN 80-217-0328-8
  4. GARDNER, R. A. 2001. Parental Alienation Syndrome(PAS): Sixteen Years Later. In: Academy Forum. 2001, č.45, s.10-12
  5. GILBERT, G. 2009. O dětech a výchově. Praha: PORTÁL 2009, s.48-49. ISBN 978-80-7367-609-4
  6. GILBERT, G. 2012. Až do krajnosti. Praha: PORTÁL 2012, s.47-48. ISBN 978-80-262-0197-7
  7. MATĚJČEK, Z.- DYTRYCH, Z. 2002. Krizové situace v rodině očima dítěte. Praha: GRADA PUBLISHING 2002, s.40. ISBN 80-247-0332-7
  8. BAKALÁŘ, E. (2009/b). Syndrom zavržení rodiče v soudní a znalecké praxi (pohled zpět po 13 letech). [oline]. [cit.24.11.2015]. Dostupné na: http//www.iustin.cz/files/syndrom13.pdf‎
  9. BAKER, J.,L.,A. [online]. [cit.12.5.2016]. Dostupné na: http://www.amyjlbaker.com/parental-alienation-syndrome.html
  10. BAKER, J., L., A. – ANDRE, K. 2011. Working with Alienated Children & Their Targeted Parents: Suggestions for Sound Practices for Mental Health Professionals. [online]. [cit.12.5.2016]. Dostupné na: http://alienationresources.blogspot.sk/2011/01/working-with-alienated-children-their.html
  11. FRANKLIN, R. 2013. Dr. William Bernet on the Concept of Parental Alienation and its Inclusion in the DSM – V . [online]. [cit.12.5.2016]. Dostupné na: https://nationalparentsorganization.org/blog/21426-dr-william-bernet-on-the-concept-of-parental-alienation-and-its-inclusion-in-the-dsm-v
  12. PAVLÁT, J. – JANOTOVÁ, D. 2006. Syndrom zavrženého rodiče. In: Čes. a slov. Psychiat. 2006, č. 1, s.7-12
  13. KLIMEŠ, J. 2009. Střídavá výchova a styk s dítětem po rozchodu. [online]. [cit.24.11.2015]. Dostupné na: http://klimes.mysteria.cz/clanky/psychologie/stridava_vychova.pdf
  14. LOWENSTEIN, L. 2012. Is the concept of parental alienation a meanigful one? [online]. [cit. 12.5.2016]. Dostupné na: http://www.parental-alienation.info/publications/94-Istheconceptofparentalalienationameaningfulone.htm
  15. HAYWARD, S. 1999. A Guide to the Parental Alienation Syndrome. [online]. [cit.24.11.2015]. Dostupné na: http://www.coeffic.demon.co.uk/pas.htm
  16. BERNET, W. a kol. 2010. Parental Alienation, DSM – V, and ICD – 11. In: The American Journal of Family Therapy. 2010, č. 38, s.76 – 187
  17. BENSUSSAN, P. 2009. L’aliénation parentale : vers la fin du déni? In: Annales Médico-Psychologiques 2009, 167, s.409-415
  18. WARSHAK, R. A. 2001. Current Controversies regarding Parental Alienation Syndrome. In: American Journal of Forensic Psychology. 2001, č.19, s.29-59
  19. HARMAN, J.J. – LEDER-ELDER, S. – BERINGEN, Z. 2016. Prevalence of parental alienation drawn from a representative poll. In: Children and Youth Services Review. 2016, č. 66, s. 62-66
  20. FRIZELL REITER, S. 2013. Impact of divorce and loss of parental contact on health complaints among adolescents. In: Journal of Public Health. Roč. 35, 2013, č.2, s.278-285
  21. FIDLER, B.,J. – BALA, N. 2010. Children resisting postseparation contact with a parent: concepts, controversies, and conundrums. In: FAMILY COURT REVIEW. Roč. 48, 2010, č. 1, s. 10 -47