Category Archives: RADY, OTÁZKY A ODPOVEDE

Rady a odporúčania. Kde nájsť pomoc? Aké sú moje práva a práva mojich detí? Čo robiť, keď sa nemôžem dostať k svojmu dieťaťu? Čo si počať, keď ma dieťa odmieta? Mám otázku!

Obaja rodičia

VEDA VYHRALA NAD NENÁVISŤOU K OTCOM

Na Slovensku trpí psychickou poruchou syndrómu zavrhnutého rodiča najmenej 40 000 detí. Ide o jav, ktorý sa roky snažia rôzne skupiny aktivistov i odborníkov zakrývať, zľahčovať a prehliadať. Napriek tomu, že syndróm veda skúma už celé dekády rokov, napriek tomu, že po celom svete sa o ňom čoraz hlasnejšie hovorí, napriek tomu, že sa jasne preukázalo, že ide o emočné zneužívanie detí, ktoré je v každej civilizovanej krajine dokonca trestné. To, že pre les nevidíme stromy, ešte neznamená, že tie stromy neexistujú. Rozpoznať syndróm zavrhnutého rodiča je fatálne dôležité. Pre deti.

Prinášame príspevok Roberta Franklina z Národnej organizácie rodičov v USA, ktorá sa usiluje o zachovanie puta medzi rodičmi a deťmi po rozpade rodiny. Príspevok bol publikovaný ešte 26. mája 2013, no na aktuálnosti nič nestratil. Robert píše o procese zlegalizovania syndrómu zavrhnutého rodiča tým, že sa charakteristika tejto detskej psychickej poruchy dostala do piateho vydania DSM – katalógu Americkej psychiatrickej asociácie, podobnej ako je európsky MKCH 10 – medzinárodný katalóg chorôb. Sú to lekárske biblie, ktoré definujú diagnózy a ktoré sú pre lekárov záväzné.

K definícii syndrómu zavrhnutého rodiča, obsiahnutá v diagnostickom a štatistickom manuáli Americkej psychiatrickej asociácie

Robert Franklin

 national-parents-organization

Feministky, a ostatní prívrženci protiotcovských hnutí, dlho zubami – nechtami bojovali proti uznaniu syndrómu zavrhnutého rodiča (SZR) ako diagnózy psychickej poruchy detí. Táto opozícia sa vyskytla v mnohých podobách, avšak najviac súperenia sa objavilo kvôli diagnostickému a štatistickému manuálu Americkej psychiatrickej asociácie. Odporcovia trvali na tom, aby SZR nebol zahrnutý v piatej edícii manuálu.

Prehrali a veda vyhrala.

Barbara Kay informuje o tom, že SZR v diagnostickom a štatistickom manuáli nie je síce označený svojim pravým menom, ale obsahuje diagnózu, ktorá v sebe zahŕňa symptomatiku syndrómu zavrhnutého rodiča, a ktorá vychádza z jeho klinického obrazu [1]

Po prijatí piatej edície diagnostického a štatistického manuálu (DSM-V) je SZR už takmer oficiálna porucha. Ako som už spomenul, manuál síce nepomenúva SZR, ale vytvoril novú kategóriu detského emocionálneho/psychického zneužívania. Táto kategória zahŕňa “úmyselné verbálne alebo príznačné konanie rodiča, alebo opatrovníka dieťaťa, ktorého následkom, alebo predpokladaným možným následkom, je značná psychická ujma u dieťaťa.”

Takto formulovaná porucha je samozrejme omnoho širšia, ako definícia SZR, ktorá presnejšie pomenúva stratégie jedného rodiča, podnecujúceho dieťa k zavrhnutiu druhého rodiča. To má za následok poškodenie zdravia dieťaťa; čo síce nie je cieľom programujúceho rodiča, ale devastujúcemu účinku sa pri takejto indoktrinácii nedá nevyhnúť. Je však toho omnoho viac.

Z popisu “vzťahových problémov medzi rodičom a dieťaťom” sa dá vyvodiť ako dieťa vníma zavrhnutého rodiča: pripisuje negatívne vlastnosti zámerom toho druhého rodiča, prejavuje odpor voči nemu, či neodôvodnené zvaľovanie viny na toho druhého, alebo aj bezdôvodný pocit odcudzenia medzi rodičom a dieťaťom.

Ako už Barbara Kay uviedla, nejde síce o presné vymedzenie pojmu SZR, avšak o veľmi blízku charakteristiku tohto patologického javu. Naviac, akýkoľvek odborník z oblasti mentálneho zdravia, ktorý by za normálnych okolností diagnostikoval SZR, môže teraz diagnostikovať “vzťahový problém medzi rodičom a dieťaťom“, a zároveň tak získa súhlas od Americkej psychiatrickej asociácie a jej piatej edície diagnostického a štatistického manuálu. Žiadny právnik na súde nemôže povedať, že by táto diagnóza nespadala pod bibliu Americkej psychologickej asociácie.

Počas zdĺhavého procesu, ktorý viedol k piatej edícii manuálu, sa vyprodukovalo mnoho polemík o rôznych mentálnych problémoch zahrňujúcich aj SZR. Politika publikovania definície SZR prinášala so sebou veľa problémov, utrpenia a nebezpečenstva. To sa stalo jedným z hlavných dôvodov, prečo čítanie medzi riadkami malo za výsledok kompromis medzi vedou a dogmou.

Áno, našli sa aj profesionáli z oblasti mentálneho zdravia, ktorí boli principiálne proti zahrnutiu SZR do piatej edície diagnostického a štatistického manuálu. Preto, napriek tomu, že sa dosiahla zmena, v bežnej tlači a medzi názormi obyčajných komentátorov, syndróm stále akoby neexistoval. Podľa nich, myšlienka SZR útočí na matky a ich výsostné právo prioritnej starostlivosti o dieťa. Ich argumenty proti SZR sa pohybujú od absurdnosti, cez pokrytectvo až po nečestnosť.

Pravdepodobne najviac očierňujúci príklad predniesla Národná organizácia žien USA, ktorá predložila správu o SZR. Niekoľkými slovami presvedčivo, ale absolútne klamlivo, opísala históriu, vedecké pohľady na SZR, rovnako aj na jeho škodlivé účinky na deti a fakt, že uznanie SZR by v konečnom dôsledku mohlo pomôcť aj matkám, úplne zaznala.

Národná organizácia žien všetko berie zo zlého konca. Pravda o SZR je, že vo väčšine prípadov sú to práve matky, ktoré odcudzia dieťa. Príčina je veľmi jednoduchá. V drvivej väčšine prípadov práve matky získavajú právo na opatrovníctvo dieťaťa. Na to, aby dieťa oprávnene zavrhlo svojho rodiča, treba, aby zavrhnutý rodič najskôr s dieťaťom aj nejaký čas strávil. Fakty však hovoria jasne: ak je dieťa 80% svojho času s matkou, otec sa nemá ako odcudziť iba svojim pričinením. Aj keby chcel; pretože celá jeho námaha by jednoducho stroskotala na fakte, že dieťa má dosť času na to, aby si samé uvedomilo, že mama nie je až taká zlá, ako ocko tvrdí.

Nájdu sa samozrejme prípady, v ktorých sú otcovia v pozícii, kedy u detí stratia sympatie vlastným pričinením; a bohužiaľ, s tým už nič nespravia.  Literatúra o SZR predsa nespomína, že odcudzenie od dieťaťa je niečo, čo spôsobujú najmä matky, a nie otcovia.

Národná organizácia žien a ostatné proti-otcovské hnutia sa zvyčajne nezaoberajú vedou, pretože keby sa zaujímali o vedecké poznatky, potom by nikdy neprotestovali proti definícii SZR. Jediné čo ich v skutočnosti zaujíma, je obava z potenciálneho zlepšenia pozície otcov a ich práv pred rodinnými súdmi. Protestujú len z princípu, dôvody si nájdu neskôr.

Dôvody odporcov SZR boli veľmi nepresvedčivé. SZR je údajne sprisahanie skupín, bojujúcich za práva otcov, ktoré sa vraj usilujú odobrať deti od ich ochraňujúcich matiek. Nikdy však nevysvetľujú, čo pojem „ochraňujúce matky“ konkrétne znamená. Alebo: prečo sú niektoré matky tak hrubé, že nanútia svojim deťom strach a nenávisť voči milujúcim otcom? Rovnako nikdy nevysvetlia, prečo by zahrnutie SZR malo byť rafinovanou intrigou, v rámci ktorej sa otcovia snažia ukradnúť deti ich matkám. Evidentne to nedáva žiadny zmysel.

Národná organizácia žien absolútne klame, keď tvrdí, že neexistuje veda, ktorá by potvrdila existenciu SZR. Úprimne: už v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa začal masívny výskum problematiky SZR. Najväčší rozmach v skúmaní SZR nastal v osemdesiatych rokoch minulého storočia, kedy sa nové vedecké poznatky o tomto deštruktívnom jave rozšírili do celého sveta. To je dosť viditeľný pokrok na to, aby sa dal zatratiť len niekoľkými slovami Národnej organizácie žien USA. Fakty totiž hovoria jasne: ak by Národná organizácia žien, i ostatní, usilujúci proti uznaniu SZR, mali jednoznačné argumenty, tak by ich už vytiahli, nemyslíte? Ak si musíte vymýšľať nezmysly, aby ste zdôvodnili svoj názor, potom taký názor nie je hodný podpory.

Žiaľ, obrovská hrôza, ktorú vytvárajú protiotcovské skupiny, nekončí len pri nečestnosti a očierňovaní, no naberá aj radikálny smer proti deťom. SZR je zneužívanie dieťaťa. Toto zneužívanie môže mať dlhodobé následky začínajúce v detstve a pokračujúce až do dospelosti. Prečítajte si popis odcudzeného dieťaťa, napríklad zopár strán od Lindy Gottlieb “SZR: Rodinná terapia a spoločné systematické riešenia k zlepšeniu“. [2] Príbehy o tom, čo všetko sú rodičia schopní spraviť deťom, a následky, ktoré tieto činy spôsobujú, vám postavia vlasy dupkom. Razom zmiznú akékoľvek vaše pochybnosti o neškodnosti SZR. Je nad slnko jasnejšie, že ide o zneužívanie. Tým, že Národná organizácia žien sa vehementne stavia proti legitimizácii SZR, bojuje proti blahu detí. Pokusy odporcov SZR odmietnuť existenciu tejto psychickej poruchy detí v podstate podporuje strašne devastačný proces, ktorý spôsobuje deťom trvalú ujmu na zdraví.

Myslíte si, že nemôže nastať už nič horšie? Môže. V prípade, že sa stanete obhajcom na strane matky a definícia SZR by nebola uznaná, alebo by sa klamlivo opisovala, ako sa o to usiluje Národná organizácia žien, tak by ste v podstate podporili (vo väčšine prípadov matky) v zavrhovaní otcov zo života ich detí. Ak by bola táto kampaň úspešná, tak by sme stretávali kočíkovať už len matky, keďže by boli s dieťaťom nepretržite iba oni. Každé rozhodnutie v spojitosti s výchovou dieťaťa by záležalo len na matke. Každú noc, každý víkend by sa o dieťa musela matka postarať sama. Rovnako aj v prípade, ak by dieťa ostalo choré, alebo malo problém v škole, či nebodaj so zákonom. Jednoducho, matka by sa musela postarať o všetko sama. Nehovoriac o tom, čo by bolo toto spravilo s jej prijímom a vôbec možnosťou zamestnať sa na plný úväzok, či s ďalšími možnými finančnými ťažkosťami v dôchodkovom veku. Viditeľne by to malo značný vplyv, výsledkom ktorého by bolo, že matka vychovávajúca sama dieťa, by sebe aj dieťaťu mohla dopriať omnoho menej, ako keď sú na dieťa dvaja.

Presne preto, moji priatelia, mi to príde trochu ironické, že organizácia, ktorá sa snaží zrovnoprávniť ženy, bojuje proti uznaniu definície SZR v piatej edícii diagnostického a štatistického manuálu. Všetko nasvedčuje tomu, že predsudky Národnej organizácie žien voči mužom sú omnoho silnejšie, ako ich snaha dosiahnuť zrovnoprávnenie žien. 

Presne kvôli tomu môžeme byť len radi, že Národná organizácia žien zlyhala a práve veda vyhrala dlhú a nevraživú cestu v súvislosti so SZR.

Rozprával som sa s emeritným profesorom psychiatrie z Vanderbiltskej univerzity Billom Bernetom, ktorý sa špecializuje na problematiku rozvodu a opatrovníctva detí a ich následky na deti. Práve on bol jedným z hlavných podporovateľov zahrnutia definície SZR v piatej edicíí diagnostického a štatistického manuálu. Povedal mi: “Aj keď sme nedosiahli úplne to v čo sme dúfali, tak som veľmi rád, že sa nám podarilo presadiť zahrnutie nových pojmov do piatej edície diagnostického a štatistického manuálu.” 

Profesor Bernet vedie výskumný tím zameraný na štúdium SZR. Členovia tohto tímu sú oddaní vzdelávaniu lekárov, sociálnych pracovníkov a všetkých ostatných pracovníkov, ktorí prichádzajú do kontaktu so SZR, aby boli schopní nielen rozpoznať túto poruchu, no zároveň aj zvoliť správny postup ako ju eliminovať. Dúfame, že zahrnutie v piatom manuáli diagnostického a štatistického manuálu bude mať pozitívny vplyv pred rodinnými súdmi a že sudcovia budú lepšie oboznámení s problematikou tohto syndrómu, aby sa vďaka tomu mohli zamerať na ochranu detí pred zavrhnutím svojho rodiča.

Preklad: Katarína Štiglincová

[1] http://news.nationalpost.com/full-comment/barbara-kay-teaching-children-to-hate-the-ex

[2] Linda Gottlieb: The Parental Alienation Syndrome: A Family Therapy and Collaborative Systems Approach to Amelioration (Linda je svetovo uznávaná odborníčka s viac ako 30-ročnou praxou pri liečení syndrómu zavrhnutého rodiča.)

Ako na 2%

AKO NA TO?

  1. Do 15.02.2017 požiadajte zamestnávateľa o vykonanie ročného zúčtovania zaplatených preddavkov na daň
  2. Potom požiadajte zamestnávateľa, aby Vám vystavil tlačivo Potvrdenie o zaplatení dane
  3. Z tohto Potvrdenia si viete zistiť dátum zaplatenia dane a vypočítať:
    a) 2% z Vašej zaplatenej dane - to je maximálna suma, ktorú môžete v prospech prijímateľa poukázať, ak ste v roku 2015 neboli dobrovoľníkom, alebo dobrovoľnícky odpracovali menej ako 40 hodín. Táto suma však musí byť minimálne 3 €.
    b) 3% z Vašej zaplatenej dane, ak ste v roku 2016 odpracovali dobrovoľnícky minimálne 40 hodín a získate o tom Potvrdenie od organizácie/organizácií, pre ktoré ste v roku 2015 dobrovoľnícky pracovali.
  4. Vyberte si jedného prijímateľa zo Zoznamu prijímateľov 2% na rok 2017.
  5. Prečítajte si pozorne celé Vyhlásenie.
  6. Údaje o Vami vybratom prijímateľovi napíšte do Vyhlásenia spolu so sumou, ktorú mu chcete poukázať.
  7. Ak chcete oznámiť prijímateľovi, že ste mu Vy zaslali svoje 2%/3%, zaškrtnite v tlačive príslušný súhlas so zaslaním Vašich údajov (meno a adresa… NIE však poukázaná suma) – novinka od roku 2016!
  8. Obe tieto tlačivá, teda Vyhlásenie spolu s Potvrdením, doručte do 30.04.2017 na daňový úrad podľa Vášho bydliska.*** – adresu si nájdete tu: https://www.financnasprava.sk/sk/elektronicke-sluzby/verejne-sluzby/zistenie-miestnej-prislusnost
  9. ***Ak ste poukázali 3% z dane, povinnou prílohou k Vyhláseniu a Potvrdeniu o zaplatení dane je aj Potvrdenie o odpracovaní minimálne 40 hodín dobrovoľníckej činnosti!!!
  10. Daňové úrady majú 90 dní od splnenia podmienok na to, aby previedli Vaše 2% (3%) v prospech Vami vybraného prijímateľa.

Tlačivá nájdete tu: http://rozhodni.sk/poukazatel/tlaciva-na-poukazanie-2-z-dane/

ÚDAJE POTREBNÉ NA POUKÁZANIE 2%:

Obchodné meno (Názov): Rada pre práva dieťaťa – Slovenská republika
Právna forma: Občianske združenie
IČO/SID: 42290422
Sídlo: 91701 Trnava, Spartakovská 3

KTO JE DOBROVOĽNÍK podľa zákona o dobrovoľníctve:

Dobrovoľník:

(1) Dobrovoľníkom je fyzická osoba, ktorá na základe svojho slobodného rozhodnutia bez nároku na odmenu vykonáva pre inú osobu s jej súhlasom v jej prospech alebo vo verejný prospech dobrovoľnícku činnosť založenú na svojej schopnosti, zručnosti alebo vedomosti a spĺňa podmienky ustanovené týmto zákonom, ak dobrovoľnícku činnosť

  1. a) vykonáva mimo svojich pracovných povinností, služobných povinností a študijných povinností vyplývajúcich jej zo zákona, z pracovnej zmluvy, zo služobnej zmluvy, zo študijného poriadku alebo z iného obdobného pre neho záväzného dokumentu,
  2. b) nevykonáva pre orgán alebo funkcionára právnickej osoby, ktorej je členom, zamestnancom, žiakom alebo študentom,
  3. c) vykonáva mimo svojho podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti.

Čo je to dobrovoľnícka činnosť podľa Zákona o dobrovoľníctve:

(1) Dobrovoľník vykonáva dobrovoľnícku činnosť najmä:

  1. a) pre osoby so zdravotným postihnutím, cudzincov a osoby bez štátnej príslušnosti, osoby počas výkonu trestu odňatia slobody alebo ochrannej výchovy a po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, z výkonu väzby a z výkonu ochrannej výchovy, drogovo a inak závislé osoby, nezaopatrené deti, osoby odkázané na starostlivosť iných osôb, seniorov, osoby trpiace domácim násilím a nezamestnané osoby alebo pri poskytovaní verejnoprospešných činností a ďalších činností v oblasti sociálnych vecí a zdravotníctva,
  2. b) v neformálnom vzdelávaní v práci s mládežou a v špecializovaných činnostiach v oblasti práce s mládežou,
  3. c) pri odstraňovaní následkov prírodných katastrof, ekologických katastrof, pri humanitárnej pomoci, záchrane života a zdravia, v civilnej ochrane, ochrane pred požiarmi a pri uskutočňovaní rozvojových programov v rámci projektov domácich, zahraničných a medzinárodných organizácií,
  4. d) pri tvorbe, ochrane, udržiavaní alebo zlepšovaní životného prostredia, pri starostlivosti o ochranu a zachovanie kultúrneho dedičstva a pri organizovaní kultúrnych, športových, telovýchovných, charitatívnych, vzdelávacích a osvetových podujatí,
  5. e) pri odstraňovaní foriem sociálneho a ekonomického znevýhodnenia a znevýhodnenia vyplývajúceho z dôvodu veku a zdravotného postihnutia, ktorého cieľom je zabezpečiť rovnosť príležitostí v praxi podľa osobitného zákona,
  6. f) pri začleňovaní osôb žijúcich v sociálne vylúčenom spoločenstve do spoločnosti, najmä pri odstraňovaní všetkých foriem ich znevýhodnenia,
  7. g) pri administratívnych prácach pre verejnú správu.

(2) Dobrovoľníckou činnosťou podľa tohto zákona nie je

  1. a) činnosť vykonávaná medzi manželmi alebo medzi blízkymi osobami,
  2. b) činnosť vykonávaná v rámci podnikania alebo inej zárobkovej činnosti,
  3. c) činnosť vykonávaná v pracovnoprávnom vzťahu, v štátnozamestnaneckom pomere, služobnom pomere alebo činnosť vykonávaná v rámci študijných povinností,
  4. d) vzájomná občianska alebo susedská výpomoc,
  5. e) činnosť vykonávaná osobami, ktoré nedovŕšili 15 rokov.

Dôležité termíny:

30.4.2017 - posledný termín pre zamestnancov na podanie Vyhlásenia o poukázaní 2% z dane (spolu s Potvrdením o zaplatení dane)

15.2.2017 - posledný termín pre zamestnancov, aby požiadali zamestnávateľov o vykonanie ročného zúčtovania zaplatených preddavkov na daň z príjmov fyzických osôb

31.03.2017 - posledný termín na podanie daňového priznania pre fyzické osoby, ktoré si podávajú daňové priznanie – v rámci DP sa poukazujú aj 2% z dane (3% v prípade dobrovoľníkov).

h8N-dZQmRp_E0ZRFT-oajQ-Deti-nech-pu-pre-o-u-jedn-ho-z-rodi-ov-m-u-by

VY SA PÝTATE, MY ODPOVEDÁME

AKO URČIŤ VÝŠKU VÝŽIVNÉHO?

Výživné býva neuralgickým bodom mnohých rodičovských sporov pred súdom. Jeden chce čo najviac, veľakrát aj nad pomery platiteľa výživného, argumentujúc najlepším záujmom dieťaťa a jeho potrebou po čo najkonformnejšom živote. Druhý sa bráni, že vysoké výživné je pre neho likvidačné. Súd akoby rozhodoval podľa sympatií. Ako určiť výživné v duchu zákona – čiže aby zodpovedalo potrebám dieťaťa i možnostiam rodiča?

(Pavol F.)

Dieťa má právo na porovnateľnú životnú úroveň svojich rodičov. Ak rodič žije nadpriemerne, potom aj dieťa má nárok na nadštandardný životný štýl; a, prirodzene, aj opačne. Súd zohľadňuje náklady na život dieťaťa a berie do úvahy aj životné náklady povinného rodiča, a jeho príjmy. Podľa konštantnej súdnej praxe sa výška výživného určuje približne na úrovni 20% z čistého príjmu povinného rodiča.

81-289x300

JUDr. Barbora Vrbová; advokátka

 

BRÁNENIE KONTAKTU RODIČA S DIEŤAŤOM

Čo mám robiť, keď mi matka bráni v kontakte s dieťaťom a odmieta akékoľvek dohody?

(Richard B.)

Preferenčný rodič, teda ten, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti, má povinnosť dieťa pozitívne motivovať k tomu, aby si vytvorilo dobrý vzťah k oprávnenému rodičovi. Napriek tomu, že s ním trávi menej času.

Pokiaľ však rodič, ktorému súd dieťa zveril do osobnej starostlivosti (tzv. preferenčný rodič), bráni oprávnenému rodičovi v styku s dieťaťom bezdôvodne a opakovane, je to dôvod obrátiť sa na súd a žiadať výkon rozhodnutia. V krajnom prípade, treba podať návrh na zmenu rozhodnutia o zverení do osobnej starostlivosti.

81-289x300

JUDr. Barbora Vrbová; advokátka

rodina

AKÉ JE KRITÉRIUM NAJLEPŠIEHO ZÁUJMU DIEŤAŤA? LÁSKA RODIČOV!

Vy sa pýtate, my odpovedáme.

Najlepší záujem dieťaťa znie často ako zaklínadlo, ktoré sprevádza každé rozhodovanie o deťoch. Žiaľ, každý si záujem dieťaťa interpretuje po svojom. Kto je kompetentný jednoznačne určiť, čo je v záujme dieťaťa? Existujú zákonné kritériá, ktoré treba vždy rešpektovať pri rozhodovaní o záujme dieťaťa?

Zuzana D.

Položme otázku matke, či má rada svoje dieťa a ona bez zaváhania povie: Áno, samozrejme. Položme otázku otcovi, či má rád svoje dieťa a on rovnako bez váhania odpovie, áno. Ak sa však oboch rodičov spýtame, či chcú pre svoje dieťa to najlepšie, bez ohľadu na seba, odpoveď nepríde tak rýchlo, a častokrát znie: Áno, ale…

Základné pravidlo lásky znie: „To, či máš skutočne rád toho druhého, poznáš podľa toho, či chceš jeho dobro bez ohľadu na seba.“

Akceptovaním uvedeného pravidla lásky pri riešení rodičovských konfliktov týkajúcich sa maloletých detí, by sme si výrazne uľahčili riešenie veci.

Položme otázku matke aj otcovi!

Dopraješ svojmu dieťaťu právo na obidvoch rodičov?

Zabezpečíš jeho životu rovnováhu, ktorú mu môžete poskytnúť len vy dvaja?

Dokážeš prijať sklamanie z rozpadu vzťahu ako svoju vlastnú skúšku bez zapojenia dieťaťa do tohto konfliktu?

Dokážeš zvládnuť svoj hnev na druhého rodiča tak, aby to vaše dieťa neprijalo ako svoj hnev na toho druhého rodiča?

Máš rád svoje dieťa tak hlboko, že ho dokážeš ušetriť každej kritiky, či každého poníženia a osočovania smerujúceho voči jeho druhému rodičovi?

Vieš v pokoji a láske prijať prítomnosť druhého partnera pre pokoj a lásku svojho dieťaťa?

Si ochotný dať svojmu dieťaťu to jediné, o čo skutočne stojí? Máš pre neho čas?

Vieš ho počúvať a odpovedať na jeho otázky?

Vieš sa podeliť o čas s druhým rodičom svojho dieťaťa len preto, že tvoje dieťa bude mať šťastný a radostný zážitok?

Vieš riešiť svoje finančné ťažkosti bez angažovania dieťaťa do tohto problému?

Vieš brániť svoje vlastné záujmy bez zneužívania záujmov vášho dieťaťa ?

Áno?

V takom prípade nie je potrebné rozhodovať o najlepšom záujme vášho dieťaťa, lebo mu ho vieš poskytnúť ty sám.

Nie?

Potom nehovor, že máš rád svoje dieťa a daj šancu druhému rodičovi. Možno to v záujme vášho dieťaťa zvládne a naučí ťa chcieť dobro pre vaše dieťa bez ohľadu na seba samého.

Ak to nedokáže ani jeden z vás, musí nastúpiť niekto tretí. Súd pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do výchovy a starostlivosti musí skúmať jeho najlepší záujem.

Ide o právny pojem, ktorý nemá svoju presnú definíciu v Zákone o rodine. Existuje niekoľko výkladových pravidiel, podľa ktorých by sa uvedený najlepší záujem dieťaťa mal vždy určiť.

Podľa Všeobecného komentára č. 14 (2013) o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho alebo jej najlepšieho záujmu (čl. 3 ods. 1) tento inštitút predstavuje: „Hmotné právo, zásadu a procesné právo, ktoré sú založené na posúdení všetkých prvkov najlepšieho záujmu dieťaťa alebo detí v konkrétnej situácii. Pri posudzovaní a určovaní najlepšieho záujmu dieťaťa za účelom rozhodnutia o konkrétnom opatrení, treba dodržiavať nasledujúce kroky:

a) v rámci konkrétneho faktického kontextu prípadu zistiť, aké sú relevantné prvky posúdenia najlepšieho záujmu dieťaťa, dať im konkrétny obsah a priradiť každému z nich váhu vo vzťahu k ostatným,

b) pri realizácii dodržiavať postup, ktorý zabezpečí právne záruky a riadnu aplikáciu práva.“

V zmysle citovaného Všeobecného komentára je nesporné, že najlepší záujem dieťaťa je pojem veľmi pružný, ktorý musí byť skúmaný individuálne, vždy v konkrétnej situácií bez aplikácie predsudkov a neoverených predpokladov. Záver o tom, čo je pre konkrétne dieťa jeho najlepším záujmom, musí vychádzať zo zistených okolností a musí sa uskutočniť tak, aby v plnej miere rešpektovalo všetky práva zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa a jeho Opčných protokoloch.

Pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, súd dbá o to, aby bolo rešpektované právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a právo toho rodiča, ktorému nebude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati.

Maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, má právo vyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má právo byť vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti. Súd názor maloletého dieťaťa zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu sociálno-právnej ochrany detí alebo výsluchom maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov v závislosti od každého konkrétneho prípadu. Je vecou vyspelosti konajúceho sudcu alebo prítomného zástupcu príslušného orgánu sociálno-právnej ochrany detí ako dokážu načúvať výpovedi dieťaťa. Je veľmi ťažké rozpoznať, či je dieťa k prezentovaniu svojho postoja manipulované jedným z rodičov, alebo ide o jeho skutočne prejavenú vôľu. Práve z tohto dôvodu by výpoveď dieťaťa mala byť hodnotená ako každý iný dôkaz. V kontexte s ostatnými vykonanými dôkazmi a v ich logickej súvislosti. Určite by nemalo postačovať jednoduché vypočutie dieťaťa. Významným by sa mohlo stať aj jeho hodnotenie neverbálnej komunikácie, emocionálnych prejavoch, ktoré sprevádzajú výsluch, prípadne neformálnych prejavov, v ktorých dieťa uvoľnene reaguje na odľahčenú, zdanlivo nesúvisiacu tému. Ide nesporne o veľmi náročné vedenie výsluchu. Prínosom tohto poznania je fundovaná prítomnosť psychológa alebo odborníka na neverbálnu komunikáciu, prostredníctvom ktorej by sa dokázali nájsť riešenia zodpovedajúce najlepšiemu záujmu dieťaťa.

unnamed

JUDr. Jitka Hasíková, advokátka

prisoner-hands

Nešťastné deti alebo odsúdeniahodní trestanci?

Najzraniteľnejšími ľudskými bytosťami sú bezpochyby deti. Primárnym subjektom ich osobnostného rozvoja je rodina, ktorá je miestom vzniku a formovania charakteru a hodnôt. Samozrejme, svoju úlohu vo formovaní osobnosti zohráva aj škola, avšak tam, kde nefunguje rodina, je škola takmer bezmocná. To, ako sa naučí dieťa komunikovať, ako sa správa, aké má hodnoty a postoje k životu a ľuďom, je odzrkadlením toho, čo dieťa v živote prežívalo. Dieťa je výtvorom rodiny a rodina ovplyvní celý jeho život.

Otec s matkou sú v situácii, kedy je pre nich rozvod jediným riešením. Hádajú sa, nedokážu spolu komunikovať, sú znechutení jeden z druhého. Ako vychovávajú svoje dieťa? Myslia si, že dieťaťu nič nechýba. Má vlastnú izbu plnú hračiek, priateľov, všetko čo k životu potrebuje, dokonca aj lásku. Lásku každého z rodičov osobitne, avšak nie spoločne. Pre rodiča neviditeľný problém, ktorý na dieťa nemôže vplývať. Ich vzťah je síce naštrbený, avšak vzťah k ich dieťaťu je taký, aký má byť. Možno sa však mýlia.

Štatistiky nemusia byť definitívnou odpoveďou, nemusia byť vždy úplne správne a neomylné, avšak ako vodidlo slúžia výborne. V americkom štáte Washington bola spracovaná štatistika, podľa ktorej viac ako 80 % mladých chlapcov z Washingtonu, zadržaných pre problémy so zákonom, je z rodín bez otca. Viac ako 70 % dievčat tehotných v pubertálnom veku pochádza z rodín bez otca. Viac ako 90 % väznených mužov pochádza z rodín bez otca.

Čo sú to rizikové faktory?

Stúpajúca kriminalita mládeže, psychické problémy a poruchy detí, ako aj problémy v škole, musia mať, bezpochyby, príčinu.  Pri hľadaní podmienok a príčin sociálno-patologických javov sa väčšina vedných odborov zaoberá termínom „rizikové faktory“. Medzi hlavné rizikové faktory, ktoré umožňujú vznik, existenciu a rozširovanie sociálno-patologických javov patria predovšetkým:

  1. Negatívne javy v rodine
  2. Negatívne javy v škole

    father-son-crying-child-sad-daddy-750

    ZDROJ:Http://imjustacop.com

  3. Nevhodný spôsob využívania voľného času

Všetky tieto javy majú svoj pôvod opäť v rodine. Aj problémy v škole, ktorými sa rodina spoločne s vedením školy zaoberá, sa dajú riešiť a vyriešiť. Deti často volajú o pomoc, no rodičia ich problémom nevenujú dostatočnú pozornosť. Ak vezmeme do úvahy fakt, že pojem domáce násilie zahŕňa nielen fyzické a sexuálne týranie, ale aj psychické týranie, je potrebné si uvedomiť, čo všetko možno za domáce násilie považovať. Rodič, ktorý dieťa zanedbáva po emočnej stránke, nevenuje mu dostatok  pozornosti, lásky a porozumenia, využíva dieťa ako nástroj pomsty partnerovi, v skutočnosti svoje dieťa psychicky týra, podporuje možnosť vzniku rôznych psychických problémov a chcene, či nechcene, ovplyvňuje jeho ďalší vývoj a jeho budúcnosť. Rodina je zdrojom vzorov správania, skúseností a ovplyvňuje celkový zdravotný stav dieťaťa. Každá negatívna skúsenosť, ktorú dieťa v rodine prežíva, ovplyvní jeho budúce správanie sa k partnerovi, deťom a iným ľuďom. Mnohé návyky, ktoré pretrvávajú po celý život, sa začínajú utvárať v ranom veku, kedy je hlavným činiteľom vo výchove rodina. Preto nie je prekvapením, že deti z disfunkčných rodín majú neskôr podobné problémy, aké mali ich rodičia. Dieťa sa učí napodobňovaním. Napodobňuje správanie svojej matky, svojho otca, súrodencov…

Ak je zvyknuté na krik, urážky, napätie v rodine, ak sa stretáva s nepochopením, neochotou a odmietnutím, ak je denne vystavené stresu, či násiliu, zaručene to ovplyvní jeho psychický rozvoj. Ak sa obhliadneme do minulosti, zistíme, že v podstate každý masový vrah, takmer každý sériový vrah, deti, ktoré spáchali už v ranom veku vraždu, pochádzali z disfunkčných rodín. Deti, ktoré sa stali drogovo závislými, deti, ktoré trávia takmer všetok voľný čas na ulici, ktoré páchajú trestnú činnosť, sú deti takmer výlučne z disfunkčných rodín. Nejedná sa len o rodiny, v ktorých by dieťa bolo fyzicky, či sexuálne týrané. Často sú to rodiny, ktoré „len“ nevenovali svojim deťom čas, pozornosť a lásku.

Pravdou je, že nie každé dieťa, ktoré je z disfunkčnej rodiny, rastie takzvane pre šibenicu. Ale takmer každý, kto na nej skončil,  z takejto rodiny pochádzal.

Zoznámte sa preto s najznámejšími kriminálnikmi a podmienkami, v ktorých prežili svoje detstvo.

Charles Manson – je jeden z najhrôzostrašnejších vrahov Ameriky. Narodil sa ako nechcené dieťa šestnásťročnej prostitútke, ktorá sa o svoje dieťa nevedela riadne starať. Svojho biologického otca nikdy nepoznal. Väčšiu časť svojho detstva prežil u starých rodičov.

Al Capone –  rodičia tohto známeho mafiánskeho bossa boli emigranti z Neapolu. Obaja ťažko pracovali, aby uživili všetky svoje deti. Deti preto často ostávali samé doma a vychovávala ich ulica. Al Capone bol už ako malý chlapec členom dvoch gangov a v šiestej triede bol vyhodený zo školy po tom, čo udrel učiteľku.

 Andrej Romanovič Čikatilo – bol masovým vrahom a kanibalom, ktorého rodnou krajinou bola Ukrajina. Ako dieťa vyrastal v disfunkčnej rodine, pomočoval sa, bol bitý a vychovávaný prísnou rukou otca, ktorý bol vojak.

 Henry Lee Lucas – tento Američan zavraždil najmenej 350 obetí. Vyrastal v disfunkčnej rodine alkoholikov. Rodičia sa mu nevenovali, peniaze utrácali na alkohol. Bol bitý matkou aj otcom.

 Albert Fisch – je jeden z najznámejších amerických sériových vrahov. Trpel veľkým počtom sexuálnych úchyliek, ktoré sa uňho začali postupne prejavovať. Jeho matka musela po smrti otca uživiť dvanásť detí. Deťom sa venovala málo, niektoré z nich mali psychické poruchy a aj ona často počula hlasy. Fisch skončil v sirotinci, kde bol často bitý.

Aileen Wuornosová – zavraždila minimálne šesť ľudí. Rodičia ju opustili, keď bola ešte dieťa. Od jedenástich rokov sa túlala po uliciach, bola znásilnená, mala problémy s alkoholom, podpálila svoju školu.

 Joachim Kroll – nemecký sériový vrah pochádzal z deviatich detí. Už od detstva sa uňho prejavovala duševná aj fyzická zaostalosť, rodičia však nemali čas venovať sa mu. Prestal chodiť do školy, nikdy sa nenaučil čítať. Zavraždil a znásilnil desiatky obetí.

 Václav Mrázek – narodil sa ako jedno z dvanástich detí do veľmi chudobných pomerov. Školskú dochádzku ukončil v piatej triede, potom začal kradnúť potraviny a šatstvo, k čomu ho nabádal jeho vlastný otec. Postupne sa uňho začali rozvíjať rôzne deviácie. Zneužil viaceré ženy, zavraždil minimálne sedem žien a pokúsil sa o vraždu ďalších štyroch žien.

 Ladislav Hojer –  tomuto Čechovi zomreli obaja rodičia na rakovinu. Nevlastný otec sa odsťahoval a preto zostal Hojer žiť len s bratom. Zavraždil päť žien.

 Jang Sin-Chaj – chlapec sa narodil v Číne do jednej z najchudobnejších rodín v tamojšej dedinke. Bol múdre, ale uzavreté dieťa. Utiekol zo školy a onedlho aj z domu. Následne sa sám túlal po Číne. Priznal sa k šesťdesiatim siedmym vraždám a k mnohým znásilneniam.

 Luis Garavito – tento sériový vrah zavraždil minimálne 139 detí. V detstve bol vystavovaný psychickému, ale aj fyzickému násiliu zo strany svojho otca.

Dennis McGuire – odsúdený za znásilnenie a vraždu tehotnej ženy. Jeho rodičia sa rozviedli, keď mal dva roky. Vychovávala ho matka, ktorá si do domu vodila rôznych mužov. Dennis bol svedkom bitiek, nadávok a zneužívania. On sám bol zneužitý jedným z matkiných milencov. Už ako deväťročný prežíval väčšinu času na ulici.

12168704_10203842669267467_1313963204_o (1)

Takmer každý takýto nešťastník mal smutné detstvo. Väčšinou ide o deti nepochopené, deti, ktorým nebola poskytnutá láska, opora a pozornosť rodičov, deti z rozvedených rodín, alebo z rodín, v ktorých vládol alkohol a drogy. Často bola spúšťačom zanedbávania detí zlá ekonomická situácia. Ak sa teda obzrieme späť do minulosti, uvedomíme si, že za každým zločincom, za každým vrahom a kriminálnikom, je príbeh. Najčastejšie je to rodinný príbeh so smutným začiatkom a smutným koncom. Aká je súčasnosť? Obklopujú nás správy o žiakoch, ktorí zaútočili na spolužiakov v škole a zavraždili desiatky ľudí. Televízia takmer denne vysiela nové prípady samovrážd, vrážd a zneužívania medzi neplnoletými deťmi. Často sú to deti z naoko funkčných rodín. Nie sú bité, žijú s oboma rodičmi, v škole sa dobre učia. Dnešným nepriateľom je však aj nedostatok pozornosti a porozumenia zo strany rodičov a spôsob, akým ich deti trávia voľný čas. Ku kriminálnym činom ich potom vedú aj také “maličkosti”, ako je napríklad nuda.

Tisíce detí po celom svete  sú v tejto chvíli vystavené psychickému, či fyzickému teroru. Nezáleží na tom, v akej forme sa tento teror prejavuje. Deti trpia, ak sú bité, trpia, ak nemajú dostatok lásky a pozornosti, trpia, ak sa nemajú s kým porozprávať. Plačú, keď sú hladné, plačú, ak sa rodičia hádajú, plačú aj vtedy, ak rodičia mlčia. J.B. Watson povedal: „ Dajte mi akékoľvek dieťa a ja Vám z neho vychovám čo chcete – umelca, lekára, sudcu či vraha”. Pravdou je, že zlá výchova môže mať katastrofálne následky.

To, čo deťom rodičia dávajú, si so sebou nesú po celý svoj život. Nesú so sebou to dobré, no nesú so sebou aj to zlé.

Autor: Lenka Schmidtová

www.karadefter.net

ŽENY SÚ VO VZŤAHOCH „VIAC OVLÁDAJÚCE A AGRESÍVNEJŠIE AKO MUŽI“

Muži sú často považovaní za agresívnejších partnerov, no nová štúdia nasvedčuje, že tomu tak nie je.

Podľa štúdie majú ženy väčšie sklony k agresivite a k ovládaniu ich partnerov.

Výskum zistil, že ženy majú sklony k ovládaniu svojho partnera, často krát využívajúc vyhrážky, zastrašovanie a fyzické násilie, a to omnoho viac než muži.

Viac ako 1000 mladých mužov a žien vyjadrilo svoje stanovisko k téme partnerského násilia, ktoré spôsobili svojej priateľke / priateľovi alebo samému sebe.

Výsledky sú opakom predchádzajúcich štúdií, ktoré upozorňovali, že ženy sú takmer vždy obeťami takéhoto http://shymagazine.com/shy/4-signs-of-a-controlling-woman.htmlsprávania.

Dr. Elizabeth Batesová, ktorá viedla štúdiu na University of Cumbria, povedala: „predchádzajúce štúdie sa snažili vysvetliť násilie mužov na ženách tak, že vyúsťujú z patriarchálnych hodnôt, ktoré mužov podnecujú k ovládaniu správania žien, v prípade potreby aj za pomoci použitia násilia.“

„Táto štúdia zistila, že sú to práve ženy, ktoré túžia ovládať svojich partnerov a taktiež bola u nich zistená vyššia pravdepodobnosť použitia fyzického násilia ako u mužov.“

“Nejedná sa len o nejakú strkanicu,“ povedala Dr. Batesová, ktorá predstavilavýsledky štúdie na zasadnutí Britskej psychologickej spoločnosti v Glasgowe. „Niektorí ľudia zakrúžkovali veci ako mlátenie, kopanie či vyhrážky, že použije zbraň.“

„Čo sa týka nadmerných sklonov ku kontrole a agresii, medzi mužmi a ženami nebol zistený rozdiel.“

Štúdia amerického sociológa, profesora Michaela Johnsona, zaviedla v 90. rokoch termín „intímny terorizmus“, ktorý označuje kontrolné správanie v partnerskom vzťahu.

Zistil, že takýto „teroristi“, sú takmer vždy muži. Toto tvrdenie Dr. Batesová spochybňuje poukázaním na fakt, že štúdia profesora Johnsona sa radšej zamerala na mužov z prostredia väznice a ženy na úteku, než na bežných členov verejnosti.

„V súčasnosti sa stretávame so stereotypným názorom, že muži sú stále v kontrole dominantní,“ dodala Dr. Batesová.

„S takýmto správaním sa síce skutočne stretávame, avšak výskum za posledných 10 – 15 rokov upozornil na skutočnosť, že ženy majú vo vzťahu taktiež sklony ku kontrole a agresii.“

„Fakt, že ženy v minulosti hovorili o tomto probléme častejšie, prispieva v dnešnej dobe k mylným názorom. V súčasnosti sú muži oveľa viac podporovaní a čoraz viac z nich nemá problém hovoriť o svojich skúsenostiach.“http://www.mankind.org.uk/

Mark Brooks, predseda charity domáceho násilia ManKind Initiative, ktorá ponúka podporu pre mužské obete domáceho násilia, povedal, že výskum bol „meniacou sa hrou”.
“Nikto nikdy nemôže teraz tvrdiť, že násilie na mužovi páchané ženou by malo byť brané menej vážne ako domáce násilie páchané na žene.“

„Našu charitu zistenia vôbec neprekvapili vzhľadom na telefonáty, ktoré denno-denne dostávame na našu linku pomoci. To čo nás znepokojuje je nedostatok informovanosti a dostupnosti služieb, ktoré by poskytovali pomoc takto trpiacim mužom.“

“Vláda, miestne úrady a polícia musia zapracovať viac na tom, aby domáce násilie páchané na mužoch bolo zviditeľnené a bolo posudzované rovnako ako je to pri ženských obetiach.“

preložila: Veronika Hríbová

ZDROJE: Telegraph     |    FOTO: www.karadefter.net     |     shymagazine     |     mankind

unnamed

OSHO: DIEŤA NIE JE MAJETOK ALEBO AKO VYCHOVAŤ ZDRAVÉ DIEŤA

Dieťa je moje. Toto je základná premisa, z ktorej pochádzajú všetky problémy medzi rodičmi a deťmi, najmä po rozpade rodiny. Dieťa nie je nijaký majetok, ale svojbytná bytosť, ktorá rodičov poctila svojou návštevou, priniesla im lásku, lebo vzišla z ich lásky. Preto je povinnosťou rodičov lásku dieťaťu opätovať a pomáhať mu spoznávať svet. Ani tehotenstvo nie je len záležitosťou matky. Tehotenstvo je stavom, ktorý musia zdieľať obaja rodičia. Takéto myšlienkové vzorce nemôžu nikdy vyústiť do nezmyselných zápasov kto -z koho, pričom prostriedkom boja býva dieťa.

Indický profesor filozofie a duchovný učiteľ o tehotenstve a vzťahu k dieťaťu hovorí toto:

„Deti nikdy neberte ako svoje, lebo dieťa nikdy nevlastníte. Síce z vás pochádza, ale nie je vašim majetkom. Milujte ho, ale dieťa nevlastnite. Len čo matka začne dieťa vlastniť, zničí mu život. Z dieťaťa sa stane väzeň. Ničí jeho osobnosť a ponižuje ho na úroveň veci.

Iba vec sa dá vlastniť: môžete vlastniť dom, auto … ale nikdy nie osobu. Než sa dieťa narodí, mali by ste byť schopní ho privítať ako nezávislú bytosť, ako osobu, ktorá má svoje práva, nie len ako vaše dieťa.

17601-porod-tehotenstvo-techniky-na-ulahcenie-clanok

ZDROJ: Http://www.zdravie.pravda.sk

Zaobchádzajte so svojím dieťaťom tak, ako by ste konali s dospelou osobou.

Nikdy sa k nemu nesprávajte ako k dieťaťu. Pristupujte k nemu s rešpektom. Dieťa je veľmi krehké, bezmocné. Je ťažké ho rešpektovať. Je celkom jednoduché ho ponižovať. K poníženiu dôjde celkom ľahko, pretože dieťa je bezmocné a nemôže nič robiť, nemôže sa vzoprieť.

Ak dieťa rešpektujete, nebudete mu vnucovať svoje myšlienky. Nesnažte sa mu čokoľvek vnucovať. Jednoducho mu dajte slobodu, aby objavilo svet. Tým mu pomôžete, aby bolo silnejšie v objavovaní sveta. Nikdy mu nedávajte príkazy. Dajte mu energiu, poskytnite mu ochranu, všetko, čo potrebuje, pomôžete mu tým, aby išlo od vás ďaleko a objavovalo svet. A samozrejme, so slobodou je spojené aj niečo zlé.

Pre matku je veľmi ťažké naučiť sa, že dať slobodu dieťaťu, nie je len sloboda robiť dobré veci. Treba dať slobodu aj k zlým veciam. Naučte preto dieťa byť ostražité, chytré; nikdy mu nič neprikazujte, nikto to nedodržiava a z ľudí sa potom stávajú pokrytci.

Nepočúvajte morálku, nepočúvajte náboženstvo, nepočúvajte kultúru. Načúvajte prírode. Čokoľvek, čo je prirodzené, je dobré, aj keď to pre vás bude ťažké a nepríjemné. Pretože vy ste možno neboli vychovávaní v súlade s prírodou. Vaši rodičia vás možno nevychovávali v láske, nebolo to skutočné umenie. Neopakujte rovnaké chyby.

Mnohokrát sa budete cítiť nesvoji. Napríklad: malé deti sa začínajú hrať so svojimi pohlavnými orgánmi. Prirodzená reakcia matky je dieťa zastaviť, pretože ju doma učili, že je to zlé. Dokonca aj vtedy, ak bude cítiť, že sa nedeje nič zlé, a ak tam bude ešte niekto iný, bude sa cítiť trochu trápne. Cítiť trápne! Ale to je váš problém, ktorý nemá nič spoločné s vaším dieťaťom. Cítiť sa trápne.

Aj keď stratíte v spoločnosti rešpekt, pokojne, ale nikdy do toho nezaťahujte dieťa. Nechajte prírodu, nech naberie svoj smer. Ste tu, aby ste uľahčili prírode. Nie aby ste ju riadili. Ste tu len ako pomoc. Takže pamätajte na tieto tri veci a začnite premýšľať.

Než sa dieťa narodí, mali by ste ísť v myšlienkach do takej hĺbky, ako to len bude možné. V čase, keď je dieťa vo vašom lone, vytvára všetko, čo robíte, vibrácie, ktoré sa k nemu dostávajú. Ak ste naštvaná, máte žalúdok zovretý strachom. Dieťa to okamžite cíti. Ak ste smutná, váš žalúdok vyžaruje atmosféru smútku. Dieťa hneď cíti smútok a skleslosť. Dieťa je na vás úplne závislé. Nech máte akúkoľvek náladu, je to tiež nálada vášho dieťaťa. V tejto chvíli nemá dieťa žiadnu nezávislosť. Vaše prostredie je jeho prostredie.

Takže žiadne boje, žiadne obavy. To je dôvod, prečo hovorím, že byť matkou je obrovská zodpovednosť. Budete sa musieť veľa obetovať. Dieťa je dôležitejšie ako čokoľvek iné. Ak vás niekto urazí, vezmite to, ale nerozčuľujte sa.

Povedzte: “Som tehotná a dieťa je dôležitejšie, než aby som sa s vami rozčuľovala. Táto udalosť za pár dní vyšumí, nebudem si už pamätať, kto ma urazil a čo som urobila, ale dieťa áno. Je to obrovský projekt. “

novorodeniatko-nozicky-darceky_dreamstime (2)

ZDROJ: Http:// najmama.aktuality.sk

Len si povedzte:” Som tehotná matka. Nemôžem sa rozčuľovať, to nie je dovolené.”

Tomu hovorím pochopenie. Žiadny smútok, žiadne rozčuľovanie, žiadna nenávisť, žiadne boje s partnerom. Obaja by ste mali myslieť na dieťa. Ak máte dieťa, obaja ste druhoradí a dieťa má pred všetkým prednosť. Pretože je to nový život, ktorý má prísť na svet, je to ovocie vášho vzťahu. Tancujte, spievajte, počúvajte hudbu, meditujte, milujte. Buďte nežní. Nerobte nič hektické, neponáhľajte. Nerobte nič pod tlakom. Len pomaly choďte. Úplne spomaľte. Chystá sa k vám úžasný hosť. Musíte ho privítať.“

(OSHO: Indický profesor filozofie, duchovný učiteľ a mystik.)

Zdroj: www.evolucia-vedomia.me

Spracoval: Jozef Tinka

 

1453065

Príbeh mladej rodiny, ktorú napokon „zachránila“ bomba na súde

Život so sebou často prináša bizarné situácie. Ako príbeh, ktorý vám v nasledujúcich riadkoch vyrozpráva Zdenka Lacková. Príbeh o tom, ako bojovala o existenciu mladej rodiny, ktorá volala o pomoc, a ako všetko napokon dobre dopadlo. Pred rozvodovým konaním ktosi nahlásil bombu na súde. Všetky pojednávania sa vtedy odročili, medzi nimi aj rozvod mladých rodičov. Čas, počas ktorého čakali na náhradné pojednávanie, stačil na to, aby sa rodina opäť scelila…

Rodina  K. s dvomi malými deťmi obýva spoločný dom s rodičmi manželky na dedine. Otec rodiny – živnostník, matka bola tri roky  na materskej dovolenke s mladším dieťaťom, teraz hľadá zamestnanie. Deti – starší chlapec navštevuje 1. ročník základnej školy. Mladšie 4- ročné dievčatko je doma s mamou a starou mamou.

512_svokra_dreamstime_18917903-400x300

ZDROJ: Http://www.woman.sk

  Manželia bývali sami iba krátko –  v byte v neďalekom  krajskom meste. Byt rodičia neskôr dali druhej dcére a mladej rodine navrhli presťahovanie sa do rodičovského domu. Spoločné bývanie s rodičmi manželky však bolo od začiatku konfliktné. Manželia nemali dostatok súkromia, keďže kuchyňa v poschodovom dome bola spoločná. Starí rodičia nechávali otvorené počas noci dvere na svojej spálni. Pri akomkoľvek menšom spore, či pri riešení bežných rodinných situácií mladej rodiny, starí rodičia vstupovali do situácie. Taktiež neprimerane zasahovali do výchovy staršieho syna, čo sa otcovi dieťaťa nepáčilo, a vznikali preto časté konflikty. V roku 2012 zomrel starý otec, pri hádkach rodina manželky často obviňovala pána K. z jeho smrti s tým, že ho „má na svedomí“, lebo sa často hádali a pre tie spory ochorel. Situácia v rodine sa ešte viac komplikovala. Pána K. chcela rodina jeho manželky z domu vyhodiť, vyvolávali rôzne zámienky, aby ho vyprovokovali a následne zavolali políciu. Rodina bola  v rozvodom konaní, evidovaná opakovane na úrade práce a rodiny,kvôli nezhodám v rodine a početným trestným oznámeniam na polícii. Manželom bolo už viackrát poskytnuté sociálne poradenstvo a absolvovali odbornú pomoc na referáte poradensko – psychologických služieb úradu práce, sociálnych vecí a rodiny a tiež viacero párových terapií. Boli tiež klientami viacerých centier pomoci a neziskových organizácií. Krízou rodiny najviac trpeli deti, predovšetkým starší syn, ktorý sa psychicky zrútil po návšteve psychologičky, kam ho  zaviedla pani K. Podľa spisovej dokumentácie, ktorú predložil pán K. z júla 2012 bolo konštatované, že vzťah manželov je výrazne narušený a nie je medzi nimi možná mimosúdna dohoda, o ktorú požiadal pán K.

 

svokra-vztah-poucovanie_dreamstime (2)

ZDROJ: Http://www.najmama.aktuality.sk

Pán K. nás oslovil so žiadosťou o pomoc v januári roku 2013 . Po prvom pojednávaní o rozvode, ktorého som sa zúčastnila a po stretnutí s manželmi som usúdila, že rodina má šancu  na uzdravenie vzťahov v prípade, že zmení prostredie. Patologické prostredie, v ktorom sa niekoľko rokov nachádzali, pôsobí deštruktívne na mladú rodinu a bráni jej v samostatnom fungovaní. Moja práca sa preto sústredila na sanáciu rodiny. Podľa toho som volila všetky postupy a metódy podporujúce jej fungovanie. Sanácia rodiny by mala byť na prvom mieste najmä tam,kde sú maloleté deti. Všetky zúčastnené inštitúcie by sa na tom mali podieľať. S manželmi som bola takmer v každodennom kontakte. Krízová situácia v rodine si vyžadovala veľmi opatrný a citlivý prístup. Rodine bolo poskytnuté sociálne poradenstvo, mediácia (rodinná a rozvodová) –  ako metódy sociálnej práce, pomoc a podpora pri riešení záťažových situácií. Pani K. po našich stretnutiach stiahla žiadosť o rozvod, spory v rodine sa však vyostrovali. Príbuzní a mama pani K. zasahovali aj naďalej do života mladej rodiny, ako aj  do výchovy ich detí. Chceli, aby sa pán K. odsťahoval, no on bez svojich detí odísť odmietol. Situácia sa vyhrotila, keď svokra pána K. vyprovokovala slovnú hádku a fyzicky ho napadla na schodoch jej domu. Následne zavolala policajnú hliadku a oznámila, že ju zať napadol. Pána K. eskortovali na oddelenie polície. Počas prevozu mi zatelefonoval a informoval ma o celej situácii. Po tomto incidente som s pánom K. navštívila kolíznu opatrovníčku. Navrhli sme rodine, aby sa presťahovali do iného mesta. Ponúkli sme im pomoc pri hľadaní práce a bývania. Po mnohých problémoch sa rodine podarilo presťahovať sa a zamestnať v inom meste. Boli to ťažké časy. Zvykali si na nový život a borili sa s finančnými ťažkosťami. Rodina sa učila samostatne fungovať a hospodáriť, ale aj poznávať seba navzájom. Aj v tomto období sme boli s rodinou v kontakte a poskytovali poradenstvo, pomoc a podporu. Pani K. každý deň telefonovala s mamou, ktorá zostala bývať v dome sama. Rozhodla sa, že sa k mame vráti s deťmi a podá opäť žiadosť o rozvod, napriek tomu, že si deti v novom prostredí zvykli,  dokonca sa zlepšil prospech ich syna v škole. Zároveň aj aktívne športoval.  Po necelom roku sa teda nasťahovala s deťmi do rodičovského domu bez manžela. Tri mesiace bývali zvlášť, deti si pán K. brával na víkendy k sebe do bytu. Potom ale pani K. požiadala súd o zverenie detí do svojej starostlivosti.

Pán K. nás znova požiadal o pomoc.

V deň, keď sa malo uskutočniť pojednávanie, niekto nahlásil v budove súdu bombu a všetky pojednávania boli odročené na neurčito. S manželmi K. sme teda zašli v kaviarni. Obaja boli zo začiatku veľmi nervózni, no prerušenie pojednávania ich potešilo. Pani K. si uvedomila, že zmena prostredia im ako rodine pomohla a už nechce ďalej bývať s mamou. Odročené pojednávanie o úprave styku sa konalo v januári tohto roku. Presne dva roky od môjho prvého kontaktu s rodinou.

1453065

ZDROJ:Http://www.aktualne.atlas.sk

Napriek tomu, že nás (RPPD) súd opakovane nepripustil do konania ako vedľajšieho účastníka na strane dieťaťa, s rodinou som pracovala dva roky a verila som, že majú šancu prekonať problémy a vytvoriť tak pre svoje dve malé deti opäť bezpečný domov, v ktorom bude rodina  spokojne žiť . Pojednávanie trvalo relatívne krátko a prebiehalo vo veľmi pokojnej atmosfére, keďže sa manželia  dohodli, že nie je potrebné upravovať styk otca s deťmi, nakoľko sa ich vzájomná komunikácia výrazne zlepšila a plánujú ako rodina spoločnú budúcnosť. Pán K. za päť rokov poslal sťažnosti kvôli nesprávnym postupom na rôzne inštitúcie. Trikrát za ten čas boli vymenené kolízne opatrovníčky. Na prvom pojednávaní pred dvoma rokmi pani K. a jej advokát TRVALI na rozvode a boli ROZHODNE PROTI striedavej starostlivosti v prípade rozvodu.

 

Za podstatné v celom prípade považujem:

1.  rodina opustila spoločné bývanie v rodičovskom dome – teda v tomto prípade patologické prostredie, ktoré viedlo k narušeniu vzťahov  a takmer jej úplnému rozvratu

2. Stretnutie úradu práce – kolíznej opatrovníčky s pánom K., pri ktorom som trvala na zápise o psychickom týraní pána K. zo strany rodiny pani K., bránení v styku s vlastnými deťmi a zasahovaní do manželského života mladej rodiny.

 

AUTOR: Mgr. Zdenka Lacková

 

 

 

nezvestne_deti

DIEŤA, KTORÉ NIE JE MILOVANÉ, JE TÝRANÉ

„Dieťa, ktoré nie je milované, je týrané“ 

          Prof. MuDr. Jiří Dunovský (1930), zakladateľ československej pediatrie.

Ale čo znamená milovať dieťa?

Premýšľali ste niekedy nad tým?

Na prvý pohľad zbytočná otázka.

839713_dieta-babatko-crop

ZDROJ: http://www.cas.sk

Iste si poviete: predovšetkým to znamená chrániť ho a napĺňať jeho potreby, bez ohľadu na svoje vlastné ne/pohodlie uprednostňovať jeho záujmy a potreby pred svojimi vlastnými. Každý obetavý rodič to mnohokrát zažil. V noci vstával k bábätku, alebo neskôr odkladal vlastné záujmy, aby jeho dieťa mohlo doštudovať. V tejto krajine je každé druhé manželstvo  rozvedené. Tak kde sa to všetko stráca? Prečo už nezáleží na dieťati? Možno preto, že zranení dospelí nemajú silu myslieť na nič iné, ako na svoju vlastnú krízu. V horšom prípade preto, že ľahko spoznali ­ akou silnou zbraňou proti druhému ­ môže byť dieťa.  Drvivá väčšina detí prináleží po rozvode (rozchode) partnerov mamičkám.

 

rodina-zodpovednost-dieta-radost-nestandard2

ZDROJ: Http://zena.pravda.sk

Veľmi málo z týchto detí má to šťastie, že neprišlo o otcovský svet. Dieťa je z matky i z otca. Zrazu je však otcovský svet  zavrhnutý. Skryto, alebo dokonca otvorene. Ak je pre dieťa otcovská prítomnosť tabuizovaná a čo i len nepriamo negativizovaná, dieťa sa cíti rozorvané, lebo chce byť lojálne voči matke a súčasne i voči otcovi. (Poznáme však i vzácne prípady zavrhnutých mamičiek). A tak každý, kto tvrdí, že dieťaťu stačí hodina, alebo dve hodiny s rodičom ­raz za dlhý čas, ­ nerozumie základným pojmom a princípu samotného pripútania. Hovorme spolu o týchto veciach: sú životne dôležité. Budúcnosť je v našich deťoch. Ale každé druhé dieťa je ohrozené. Zvykneme s ľútosťou myslieť na osudy detí v detských domovoch, no možno si ani nedokážeme dosť dobre uvedomiť, že aj tie „naše” sú v nebezpečenstve.  Výskyt tohto javu je tak masívny, že sme si zvykli ho už ani nevnímať. Možno ani neviete, že svojmu dieťaťu ubližujete, ak riešite záležitosti podľa zvyklostí, aké boli u nás praktizované  desaťročia. Poďme sa na zdroje ohrozenia spolu pozrieť v nasledujúcich úvahách.

PUTO A PRIPÚTANIE

Napadlo Vám niekedy, ako sa vlastne vytvára naviazanosť dieťatka na jeho rodičov? Ako to dieťa môže vedieť, kto je jeho blízky? Čo sa vlastne deje na úrovni duševných a telesných pochodov? Na čom skutočne záleží, ak sa povie magické slovko: pripútanie?  Puto vzniká všetkými psychofyzickými mechanizmami už dávno pred narodením a po príchode človeka na svet sa vyvíja posilňovaním, neustálym napĺňaním potrieb dieťaťa, ktoré si tak zvykne na istotu svojho sveta. Ide v podstate o súhru vrodených dômyselných inštinktov, ktoré dieťatku pomáhajú prežiť prvé obdobie ­ spolu so starostlivosťou rodičov o neho. Ak dieťa plače pre niektorú zo svojich potrieb, osoba v jeho blízkosti ho nakŕmi, utíši, rozptýli, uspí.  Ak to robí pravidelne, ­ vzniká pripútanie. Bowlby definuje pripútanie (attachment) ako trvalé emočné puto, charakterizované potrebou vyhľadávať a udržovať blízkosť s určitou osobou, a to najmä v podmienkach stresu. Ainsworthová definuje pripútanie ako väzbu, puto alebo pretrvávajúci vzťah medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa oň stará. Jej výskum spôsobil značný rozruch, pretože vniesol do výchovy mnoho naliehavých otázok.

Couple in living room with baby smiling

ZDROJ:Http://www.obrazky.4ever.sk

Pripútanie prebieha podľa Ainsworthovej v štyroch fázach:

1. fáza pred vznikom citového puta (prenatálne obdobie)

2. fáza zárodkov citového puta (približne 3. až 4. mesiac, typická sociálnym úsmevom)

3. fáza vyhraneného citového pripútania (6. až 9. mesiac, typická separačnou úzkosťou, neskôr psychologickým narodením)

4. fáza cielene smerovaného vzťahu a partnerstva (končiaca niekedy okolo 4. roku)

Pokiaľ však došlo k ťažkostiam v niektorom zo štyroch štádií pripútavania  sa,  výsledkom je osobnostný obraz dieťaťa, ktoré stratilo schopnosť dôverovať ľuďom a vzťahom, preto získava utiahnuté a odmietavé správanie – odmietnutie zanecháva v srdci hlboké, ťažko liečiteľné rany. Ničí zmysel dieťaťa pre hodnotu a poškodzuje jeho schopnosť byť v živote sebaistým. Spôsobuje, že si dieťa  zachováva od potenciálne dôležitých ľudí v živote odstup, aby sa vyhlo bolesti.

 

PSYCHICKÉ POTREBY DIEŤAŤA A ICH NE/NAPĹŇANIE

Videli ste niekedy dieťa, ktorému sa nedostávalo potrebnej opatery? Ako to na vás zapôsobilo? Čo je vlastne dobrá opatera? Na čom tu záleží?Pozrime sa, aké sú potreby malého človeka a ako musia byť naplnené, aby sa rozvinul do zdravia a šťastia. Telesné potreby dieťaťa sú nám jasné, ale menej známy je fakt, ako sú naviazané a prepojené v dokonalej súhre ­ s potrebami psychickými. 

Prof. Zdeněk Matějček (nestor čs. detskej psychológie), tieto základné psychické potreby rozdeľuje do 5 skupín:

1.Potreba stimulácie ide vlastne o naladenie organizmu na určitú žiaducu úroveň aktivity. Tieto potreby dieťaťu môže napĺňať prirodzená a primeraná starostlivosť matky a otca. Sociálna interakcia, vzťah rodičia – dieťa, prináša dieťaťu široké spektrum stimulácií. Nedostatočné uspokojovanie týchto potrieb naopak môže spôsobiť oneskorenie psychomotorického a rečového vývinu, školskú nezrelosť, horší školský prospech, povrchnosť a nediferencovanosť citov, sociálnych vzťahov a nápaditosti v správaní, ktoré sú s pribúdajúcim vekom stále nápadnejšie.

dievcatko_zamyslene_hladi

ZDROJ: Http://www. zdravie.sk

2.Potreba zmysluplného sveta – zmysel a poriadok skladá jednotlivé poznatky do mozaiky. Bez neho sa všetky poznatky trieštia, sú chaotické, nespracovateľné. Ak má svet dieťaťa stálosť a poriadok, stanú sa z jednotlivých poznatkov skúsenosti a stratégie. Sú to základné podmienky pre akékoľvek učenie. Prof. PhDr. Jarmila Koluchová (známa po celom svete pre svoj výskum deprivačných činiteľov), uvádza, že „dieťa potrebuje mať okolo seba zmysluplný svet, t.j. určitú stálosť vecného a sociálneho prostredia, ktoré dieťa prostredníctvom rodiča poznáva a orientuje sa v ňom.” Dieťa sa aktívne „zmocňuje sveta“ a úspechy ho podnecujú k ďalším aktivitám.

3.Potreba životnej istoty iba vtedy, ak sa blízkosťou a opaterou svojich ľudí dokáže dieťa zbaviť úzkosti, môže začať zmysluplne objavovať svet. Je to prvá podmienka pre vnútornú integráciu osobnosti.

4.Potreba pozitívnej identity, vlastného „ja“ – znamená prijatie samého seba a svojej spoločenskej hodnoty, ktorá znamená predovšetkým náš pôvod, našu životnú históriu. Naplnením tejto potreby sa naše ja môže zmocniť sociálnych rolí a nasmerovať svoje snaženie do budúcnosti.

5.Potreba otvorenej budúcnosti – uspokojenie tejto potreby dáva ľudskému životu časové rozpätie a podnecuje a udržiava jeho aktivitu. Nádej prekonáva stagnáciu. Koluchová tvrdí, že dieťa má potrebu zdieľať s niekým spoločnú otvorenú budúcnosť.

Psychickú depriváciu definuje prof. Matějček  ako „psychický stav, ktorý vzniká následkom takých životných situácií, v ktorých subjektu nie je daná príležitosť uspokojiť základné psychické potreby v dostatočnej miere a počas dosť dlhej doby.“ Toto posledné chcem zvlášť zvýrazniť: kvantita sa mení v kvalitu. Ani napiť sa vody  nestačí raz za dva týždne. Aj emócie dieťaťa treba sýtiť denne v tisícich drobných interakciách, stavať jeho citový svet. Ako môže niekto chcieť dieťaťu vziať  prítomnosť niektorého z rodičov tak drastickým spôsobom?  Dieťa tým bytostne trpí. A hoci navonok môže byť všetko v poriadku, najmä ak to tak chceme vidieť, ­ vo vnútri sa odštartovali naším pričinením deštrukčné procesy. Niektoré z nich sú nezvratné. O tom, že chýbajúci otec (alebo matka),  je vážnym rizikovým faktorom, nemusíme pochybovať.

Subdeprivácia podľa Matějčeka postihuje deti vyrastajúce za podobných podmienok, ktorých prejavy však nie sú také výrazné, dramatické a zreteľne ohraničené. Subdeprivácia je závažným spoločenským javom, lebo sa netýka len malého počtu detí žijúcich v inštitúciách, ale práve tých detí, ktorých rodiny sú navonok menej nápadné: sú to napríklad deti z nechcených tehotenstiev, z rozvedených manželstiev, dysfunkčných a patologických rodín, deti vyrastajúce bez otca, a pod. Zmysluplné puto medzi dieťaťom a rodičom nie je možné udržiavať pri živote sporadickými stretnutiami, pod dozorom cudzieho človeka. Pričom platí: čím nižší vek dieťaťa, tým pomalšie mu beží relatívny čas a tým dlhšie sa mu zdá hodina, deň, týždeň, mesiac­, ktorý musí prečkať, aby znova mohlo vidieť niekoho, ku komu sa cíti pripútané. V prípade, že dieťa nemá šancu zažívať so svojím  rodičom zmysluplnú prítomnosť, je možné hovoriť o nenapĺňaní jej psychofyzických potrieb, priamo o subdeprivácii.

 

Je to teda týranie dieťaťa.

i-smutne_dieta2

ZDROJ:Http://www.babetko.rodinka.sk

Prehnaný výraz? Ale toto je realita mnohých detí, ktorých rodičia sa nedokázali dohodnúť a bojujú spolu, ktorí sa nevedia dohodnúť v skutočnom záujme svojho dieťaťa ­ tvrdiac, že predsa nič podstatné dieťaťu nechýba. V skutočnom záujme každého dieťaťa v porozvodovej situácii je, aby so svojím otcom (matkou) mohlo zažívať pravidelné, očakávané, časté (aspoň raz týždenne na niekoľko hodín: ideálne ­ deň, noc) stretnutia, ktoré pomôžu oživiť ich dávno vzniknuté puto a vytvárať nové spoločné zážitky, tešiť sa na nové a nové dni. Iba tak môže dieťa budovať svoju zdravú integritu, lebo dieťa sa nedokáže vnímať mimo vzťah s oddeleným rodičom, vždy je súčtom týchto dvoch polovíc. Ak cíti, že otcovská polovina jeho samého ­ je druhou stranou ticho, či dokonca otvorene zavrhovaná, je rozorvané a môže to mať vážne následky pre všetky jeho sociálne vzorce –  od budovania sebahodnoty a sebacitu, ktoré narušené často spôsobujú sebadeštrukčné tendencie, až po pokrivený vzťah k druhému partnerovi v budúcnosti. Dejiny sa opakujú, nešťastie sa násobí, pretože všetky svoje vzorce si prenášame do novej rodiny. Dlhodobé a rozsiahle výskumy na celom svete sú toho už dávno dôkazom.

Byť napriek rozvodu či rozchodu rodičov ­ zmysluplne, často, v uvoľnenej atmosfére s každým z rodičov ,­ je právo a základná psychická potreba dieťaťa, ktorá musí byť napĺňaná podľa najlepšieho vedomia a svedomia dospelých, ktorí o nej tvrdia, že majú na vedomí jeho blaho.

Prezentačný obrázok: Zdroj:Http://www.najmama.aktuality.sk

Autor: PaedDr. Radmila Cao

špeciálna pedagogička

http://www.info.legalzoom.com

VÝSKUM: STRIEDAVÁ STAROSTLIVOSŤ DEŤOM PROSPIEVA

V roku 2006 vstúpil v Taliansku do platnosti zákon o striedavej výchove rodičov. Pôvodne bol tento zákon považovaný za veľký krok dopredu, no postupom času sa stretol s negatívnou odozvou. Striedavej starostlivosti mnohý vytýkajú najmä fakt, že dieťa má dva domovy a neustále presúvanie sa je pre dieťa nestabilné. Z dieťaťa sa tak stáva kočovník rotujúci medzi jedným a druhým rodičom. No napriek mnohým kritikám sa negatívne vplyvy nepotvrdili.

Vedci spätne analyzovali 24 dlhodobých štúdií zo 4 kontinentov, ktoré sa týkali 22 300 neplnoletých osôb. Výsledkom je, že prítomnosť otca pri výchove pozitívne vplýva na kognitívny vývoj dieťaťa, redukuje psychické problémy u mladých dievčat a taktiež znižuje výskyt kriminality u mladistvých či tzv. problémového správania.

Fakt, že neprítomnosť otca vo výchove dieťaťa negatívne vplýva na ich ďalšie správanie potvrdzujú i nasledovné zistenia:

    1. 72 % mladistvých vrahov tvoria deti vyrastajúce bez otca,
    2. 60% z nich sú vinníkmi znásilnení,
    3. v 70% končia práve tieto deti vo väzbe,
    4. je u nich dvakrát väčšia pravdepodobnosť, že odídu zo školy,
    5. majú jedenásťkrát väčší sklon k násiliu,
    6. tvoria 3 zo 4 samovrážd mladistvých,
    7. tvoria 80% prípadov mladistvých končiacich na psychiatrických klinikách
    8. a 90% útekov.
http://www.healeylaw.ca

ZDROJ: http://www.healeylaw.ca

Ďalšou dôležitou štúdiou, ktorá sa zaoberá striedavou starostlivosťou je Bausermanova štúdia. Jeho analýza sa týkala 1846 detí, ktoré boli vo výlučnej starostlivosti jedného rodiča a 814 detí, ktoré žili v striedavej starostlivosti medzi rokmi 1982 – 1999. Výsledky sú nasledujúce:

  1. Deťom v striedavej starostlivosti sa darí lepšie, a to nezávisle na ich veku.
  2. Prítomnosť a účasť otcov na výchove, ktorí nežijú spoločne s dieťaťom, je spojená s dobrými výsledkami v citovej, školskej sfére a vo sfére správania sa.

Štúdia Poussin – Martin sledovaním 3000 francúzskych detí druhého stupňa základnej školy dospela k záveru, že deti, ktoré žijú s oboma rodičmi, majú vyššiu úroveň sebahodnotenia a sú sebaistejšie oproti deťom žijúcich len s jedným rodičom. Na základe tohto talianski psychológovia argumentujú, že pre dieťa je menšou obeťou stratiť trochu času, a tak navštevovať oboch rodičov, resp. oba domovy, než prísť o možnosť mať v živote oporu a vzor v oboch rodičoch.

V mnohých krajinách je striedavá starostlivosť realitou už po mnohé roky. Vo Švédsku, Grécku a v Španielsku už od roku 1981, vo Veľkej Británii od roku 1991, vo Francúzsku od roku 1993 a v Nemecku od roku 1998. V Kalifornii a Kanade musia sudcovia dokonca odôvodniť, prečo dieťa nebude zverené do striedavej starostlivosti s garanciou rovnakého času stráveného s dieťaťom pre oboch rodičov. Z európskych krajín je na prvom mieste Švédsko, kde 30% detí je zverených do striedavej starostlivosti. Pre porovnanie, vo Francúzsku je to 16,9% a v Taliansku iba 1% prípadov. Vo Švédsku sa ukázala cesta striedavej starostlivosti ako správna. Vzhľadom k tomu, že deti nie sú predmetom citového a ekonomického vydierania (znevýhodnený rodič neplatí mesačné výživné keďže dieťa vyživuje priamym spôsobom), vo Švédsku takmer vymizli súdne prípady. 95,7% párov sa dohodne na riešení už pri prvom sedení a len ojedinele sa prípady dostanú pred súd.

http://www.graftoncountynh.us

ZDROJ: http://www.graftoncountynh.us

Výsledky dokazujú, že striedavá starostlivosť pozitívne vplýva na psychický stav detí. Názor, ak majú deti dva domovy vzťahy sú konfliktnejšie, sa nepotvrdil. Dokonca sa zistilo, že striedavá starostlivosť je pre dieťa výhodnejšia. Napriek pozitívnym vplyvom striedavej starostlivosti nie je určená pre všetkých. Ak sa rodičia vzájomne urážajú a nedokážu medzi sebou rozumne komunikovať pre dobro dieťaťa, takáto organizácia by priniesla viac zla ako úžitku.

 

Poznámka:

Vzťahy medzi ľuďmi sú vždy o tom, ako medzi sebou dokážu komunikovať. Toto je rámec bežných vzťahov. Pokiaľ však rodičia nedokážu spolu komunikovať spôsobom, ktorý je pre dieťa prijateľný a ktorý zakladá predpoklady, aby mohlo rozvíjať dobrý vzťah s oboma rodičmi, potom sa bežné vzťahy posúvajú do právnej roviny. Dieťa pred takouto situáciou chráni zákon. Predovšetkým Dohovor o právach dieťaťa, ktorý je akousi nadnárodnou ústavou práv detí, a potom zákon o rodine a naň nadväzujúce právne normy. Rozhoduje najlepší záujem dieťaťa, a tým je harmónia. Preto zákon vraví, ak sa dvaja nevedia dohodnúť, prihliada sa na toho, kto vie lepšie s druhým rodičom komunikovať. A zverí sa mu dieťa. Prirodzene, všetko je oveľa zložitejšie ako sa povie, život nie je čiernobiely. Preto by rodičia mali mať na pamäti, že dieťa nie je ničí majetok! Nepatrí žiadnemu z rodičov. Rodičia majú len právo na lásku a povinnosť o dieťa sa starať. Ak sa dvaja rozídu, môžu sa stať nadobro sebe cudzími ľuďmi, no dieťa zostane pokrvným príbuzným obom rodičom až do konca života. Bude s nimi tvoriť základnú rodinu, či si to niektorý z nich pripustí alebo nie. Manželstvo či partnerstvo sú pominuteľné, no rodina je večná. Rešpektovať túto axiómu znamená rešpektovať najlepší záujem dieťaťa. -tka-

 preložila a spracovala: Veronika Hríbová


ZDROJE:

childefenders     |     deltabravo     |     FOTO: http://www.info.legalzoom.com