Category Archives: Články

Zuzana Čaputová vie ako s deťmi po rozvode

V rozhovore so Zuzanou Čaputovou, kandidátkou na prezidentku Slovenskej republiky, sme sa exkluzívne dozvedeli, že sama je síce rozvedená, ale s bývalým manželom sa im pre svoje dcéry podarilo rodinu zachovať. Ako? Odpoveď nájdete v závere rozhovoru, v ktorom sa dozviete aj o tom, ako by mal prezident konať, aby deťom pomáhal; ako vnímať otca po rozpade rodiny, ako vidí súdnictvo v kontexte rozhodovania o deťoch a ešte viacero zaujímavých a inšpirujúcich názorov. Zuzanu Čaputovú sme preto, lebo naše skúsenosti sú o tom, že politici nemajú primeranú vôľu hovoriť o problémoch detí, ale aj preto, že deti sú pre nich iba okrajová vec. Zaujímalo nás, s akou “detskou” výbavou prichádza na scénu slovenskej politiky nová, ambiciózna tvár. Posúďte sami. Nejde  o to, aby sme vám našepkávali koho voliť v prezidentských voľbách, sami sa dokážete rozhodnúť. Chceli sme iba zistiť, aký pohľad má žena v politike na problémy detí. Zuzana Čaputová nás svojimi postojmi a názormi presvedčila, že dokáže život detí v rodinnej kríze vnímať očami detí. Je to človek spravodlivosti. Taký, akých deti potrebujú. (Ospravedlňujeme sa za zníženú kvalitu zvuku – ozvena – v interiéry, zapríčinená nedostatočnou technikou.)

Kamera a strih: Matej Bruchala, študent FMK UCM v Trnave. Kontakt: matthew.bruchala@gmail.com

https://drive.google.com/file/d/193jgA8Xza0E5W1pWR_7OrkD9A7NiTYmr/view?usp=sharing

 

 

 

 

OTEC

Rola otca: Európa – otec je dôležitý! Slovensko – otca netreba!

Slovenské ministerstvo práce a ministerstvo spravodlivosti sa správajú spôsobom, ktorý prakticky vedie ku genocíde otcovskej role. Naproti tomu Rada Európy vydala rezolúciu, v ktorej aj Slovensko vyzýva, aby štát otcov “viac ocenil a patrične ohodnotil“.  Upozorňuje v ďalšom, že naša krajina je v tomto asi päťdesiat rokov pozadu, a že európsky parlament “pevne verí, že rozvíjanie a podpora spoločnej rodičovskej starostlivosti pomôže prekonať genderové stereotypy v súvislosti s rozdelením mužských a ženských rolí v rodinnom živote a reflektuje sociologické zmeny, ktoré sa udiali za posledných päťdesiat rokov, v zmysle ako je súkromný a rodinný život v súčasnosti usporiadaný.” Rada Európy aj Slovensko vyzvala, aby domáce súdy rodičom pred súdnym pojednávaním najskôr dohovoril, prikázali mediáciu a aby uplatňovali tzv. Cochemský model – multidisciplinárnu spoluprácu pri rozhodovaní, ako s deťmi po rozvode alebo rozchode rodičov. Aby uplatňovali princíp striedavej starostlivosti a zo zákonov odstránili všetko, čo vedie k diskriminácii otcov.  O týchto veciach sa však u nás akoby nepatrilo hovoriť, odhliadnuc od toho, že veľa noriem, ktoré by radikálne zlepšili postavenie detí, sa u nás jednoducho ignoruje. Vraj máme na Slovensku inú sociálnokultúrnu tradíciu a situáciu. Akoby dieťa na Slovensku nebolo dieťaťom svojej mamy a otca, ale iba genetickým produktom spoločnosti.

Prinášame vám celú rezolúciu, použiteľnú aj pri argumentácii v rámci súdnych konaní. Príliš sa o nej nevie, štát nemá záujem s touto modernou normou robiť, a stavia na schéme predsudkov a mýtov. Stále…

council_of_europe_logo11[1]

Rezolúcia Rady Európy č. 2079 (2015)

Rovnosť postavenia mužov a žien a spoločná rodičovská zodpovednosť: rola otcov

Parlamentné zhromaždenie:

1.

Parlament Európskej Únie trvalo presadzuje rovnosť mužov a žien v zamestnaní i v súkromí. Významný posun, hoci stále nedostačujúci, môžeme sledovať vo väčšine členských štátov Rady Európy. V rodinách musí byť rovnosť medzi rodičmi nastolená a zaručená v momente. Keď sa dieťa narodí. Zapojenie obidvoch rodičov do výchovy a starostlivosti je prínosné pre zdravý vývoj dieťaťa. Rola otcov vo výchove a starostlivosti o ich deti, vrátane veľmi malých detí, treba viac doceniť a patrične ohodnotiť.

Čítajte aj tu: https://spuntik.zoznam.sk/cl/1000706/1717041/Vedecky-dokazane—Efekt-otca–je-velmi-dolezity

2.

Spoločná rodičovská zodpovednosť znamená, že rodičia majú práva, povinnosti a nesú zodpovednosť voči svojim deťom. V skutočnosti však musia niekedy otcovia čeliť prekážkam, ktoré vyplývajú zo zákonov, z praktických postupov úradov a zažitých predsudkov a ktoré majú za následok, že otec je v dôsledku pripravený o možnosť udržovať so svojimi deťmi trvalý vzťah. V rezolúcii č. 1921 z roku 2013, týkajúcej sa rovnosti mužov a žien, vyrovnávania rolí v súkromnom i pracovnom živote a spoločnej zodpovednosti, vyzvalo zhromaždenie príslušné orgány členských štátov, aby rešpektovali právo otcov a legislatívne zaručili, že otcovia, po vzájomnej dohode oboch rodičov, budú mať možnosť podieľať sa na spoločnej starostlivosti o dieťa a síce v jeho najlepšom záujme.

3.

Parlament chce osobitne zdôrazniť, že právo na rešpektovanie rodinného života je jedným zo základných práv Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv, uvedených v čl. 8. a taktiež súčasťou mnohých medzinárodných právnych predpisov. Pre dieťa a rodičov je základným predpokladom k naplneniu rodinného života spoločné súžitie. Rozdelenie rodičov a dieťaťa má nenapraviteľný negatívny efekt na ich vzťah. K takému rozdeleniu by malo dochádzať iba na základe rozhodnutia súdu a vo výnimočných prípadoch, kedy by mohlo dôjsť k vážnemu ohrozeniu záujmu dieťaťa.

4.

Parlament pevne verí, že rozvíjanie a podpora spoločnej rodičovskej starostlivosti pomôže prekonať genderové stereotypy v súvislosti s rozdelením mužských a ženských rolí v rodinnom živote a reflektuje sociologické zmeny, ktoré sa udiali za posledných päťdesiat rokov, v zmysle ako je súkromný a rodinný život v súčasnosti usporiadaný.

5.

Vo svetle týchto úvah, vyzýva parlament členské štáty k vykonaniu týchto krokov:

5.1. k podpisu a/alebo ratifikácii Európskeho dohovoru o výkone práv detí (ETS č. 160) a Dohovoru o styku s deťmi (ETS č. 192), pokiaľ tak už neučinili; k podpisu a/alebo ratifikácii Haagského dohovoru o civilnoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí a jeho účinnej implementácii a najmä zaistenia promptného začatia kooperácie príslušných orgánov;

5.3 k zabezpečeniu rovnakých práv rodičov v súvislosti s ich deťmi v podobe zodpovedajúcej zákonnej úpravy a administratívnej praxe, ktorá zaručí každému z rodičov právo na informácie a rozhodovanie v dôležitých záležitostiach, týkajúcich sa života a vývoja ich dieťaťa, v najlepšom záujme dieťaťa;

5.4 k odstráneniu zo svojich zákonov akýchkoľvek rozdielov, vychádzajúcich z rodinného stavu medzi rodičmi, ktorí uznali svoje dieťa;

5.5 k zavedeniu princípu striedavej starostlivosti po rozvode alebo rozchode do svojej legislatívy, k vymedzeniu všetkých výnimiek v prípadoch zneužitia alebo zanedbania dieťaťa alebo domáceho násilia v prípadoch rozvodu alebo rozchodu rodičov, k úprave doby, počas ktorej žije dieťa s každým zo svojich rodičov podľa potrieb a záujmu dieťaťa;

5.6 k rešpektovaniu práva dieťaťa byť vypočuté vo všetkých prípadoch, ktoré sa detí týkajú a za predpokladu, že je dieťa schopné porozumieť situácii a všetkým súvislostiam;

5.7 prihliadať k striedavej starostlivosti pri prideľovaní sociálnych dávok;

5.8 k vykonaniu všetkých potrebných krokov, aby bolo zabezpečené, že rozhodnutia v súvislosti s trvalým pobytom dieťaťa a určením styku, sú bezvýhradne dodržované, najmä v prípadoch, kde sú evidované sťažnosti na problémy s odovzdávaním detí;

5.9 k odporúčaniu, a kde je to vhodné, i k nariadeniu mediácie v rámci súdneho konania vo veciach rodinného práva, ktorých súčasťou sú deti, konkrétne k zavedeniu súdom nariadeného informatívneho sedenia, pri ktorom sa rodičom vysvetlí, že striedavá starostlivosť môže byť vhodnou voľbou formy porozvodovej starostlivosti v zmysle najlepšieho záujmu dieťaťa, ďalej potom na zaručenie, že mediátori budú patrične školení a k podnecovaniu multidisciplinárnej spolupráce založenej na princípoch „Cochemského modelu“;

Viac o Cochemskom modeli tu:  http://www.striedavka.sk/01_custom_content/letaky/CM_A4_v_CZ_SK_TISK.pdf

5.10 k zabezpečeniu nevyhnutného vzdelávania v interdisciplinárnej spolupráci, zameranej na špecifické práva a potreby detí rôznych vekových skupín, pre zástupcov profesií, ktorí prichádzajú v rámci opatrovníckeho konania do kontaktu s deťmi, rovnako tak prispôsobenie opatrovníckeho konania v tomto zmysle a podľa zásad vyplývajúcich zo smernice „Justícia priateľská k deťom“, vydanej Radou Európy;

5.11 veďte rodičov k vytváraniu rodičovského plánu, ktorý, aj im samotným, pomôže definovať základné aspekty života ich detí, a upovedomte deti o možnosti dožadovať sa zmien alebo úprav stávajúceho usporiadania, osobitne potom týkajúcich sa miesta ich pobytu; zaveďte platenú rodičovskú dovolenku pre otcov, pričom sa uprednostňuje model neprenosnej rodičovskej dovolenky.

 

Diskusia zhromaždenia z 2.10.2015 (36. zasadanie) (viď dokument 13870, správa Committee on Equality and Non-Discrimination; Komisia pre rovnosť a proti diskriminácii),reportujúci: Françoise Hetto-Gaasch; a dokument 13896, vyjadrenie Committee on Social Affairs, Health and Sustainable Development (Komisia pre sociálne záležitosti, zdravie a udržateľný rozvoj), reportujúci: Stefan Schennach. Text bol prijatý zhromaždením parlamentu 2. 10. 2015 (36. zasadanie).

Spracoval: Jozef Tinka

deti

ZAVRHOVANIE RODIČA JE V DIAGNOSTICKOM MANUÁLI

Dostali sme správu od profesora Williama Berneta: “Ak sa ma pýtate, myslím, že je správne povedať – zavrhovanie rodiča je v ICD-11″! Odborný termín “zavrhovanie rodiča” po prvý raz zahrnuli do nového vydania Medzinárodnej klasifikácie ochorení (ICD-11). Zavrhovanie rodičov nie je síce samostatnou diagnózou, ale považuje sa za synonymum alebo indexovaný termín (hodnotový, určujúci ukazovateľ) pre konkrétnu diagnózu Problém vzťahu medzi opatrovateľom a dieťaťom (QE52.0). Konečná verzia ICD-11 je voľne dostupná na internete na adrese https://icd.who.int/. Táto revolučná zmena z hľadiska vnímania psychopatologického javu zavrhovania rodiča znamená, že zavrhovanie sa odteraz pokladá  za “indexové pojmy” (hodnotiace kritérium) pri problémoch v  starostlivosti o dieťa. Neočakávalo sa, že rodičovské zavrhovanie bude samostatná diagnóza, ale považuje sa za alternatívny termín pri problémoch v starostlivosti o dieťa. K uznaniu zavrhovania rodičov v rámci ICD-11 a WHO prispeli členovia PASG – Parental Alienation  Study Group (za Slovensko sú členmi Jozef Tinka a Alena Dušatková z RPPD) svojou dlhoročnou výskumnou a osvetovou aktivitou. WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) uverejnila 18. júna 2018 konečnú verziu ICD-11. Podľa  WHO, sa ICD-11 predloží na Svetovom zdravotníckom zhromaždení v máji 2019 na prijatie, a pre členské krajiny sa stane záväznou od 1. januára 2022.  Avšak už odteraz sa s týmto pojmom môže začať pracovať a môžu sa vzdelávať odborníci, ktorí budú riešiť zavrhovanie rodičov v praxi. Čo to znamená? Koniec šíreniu konšpiračných teórií z ministerstva spravodlivosti, súdov a iných inštitúcií o tom, že zavrhovanie rodiča neexistuje, že je to paveda a že neodôvodnené odmietanie rodičov zmanipulovanými deťmi nie je výsledkom programového vymývania detského mozgu. Rada pre práva dieťaťa poskytne odbornú podporu všetkým, ktorí budú čeliť inštitucionálnym konšpiráciám a ktorí nevedia ako postupovať, keď sa stanú obeťami zavrhovania rodiča.

Jozef Tinka, člen PASG, Nashville, USA

Ilustračné foto: SergiyN

Ilustračné foto: Daniela HAUBERTOVÁ. Na snímke Michaela Karaková, TOP modelka a členka RPPD

Trpím detským emocionálnym zanedbaním. Toto to znamená.

Stalo sa to, keď na mňa moje dvojča kričalo kvôli obľúbenému tričku, ktoré zmizlo.

Stalo sa to, keď ma môj manžel špehoval cestou domov po otrasnom dni v práci, mračila som sa, ale nič som nepovedala.

Stalo sa to, keď môj otec zavolal, aby mi povedal, že som ho dlho nekontaktovala.

Stalo sa to, keď ma moji kolegovia chválili alebo mi dávali kamaráti komplimenty.

Nič som necítila.

Nikdy som nevedela ako odpovedať alebo čo ľudia odo mňa očakávajú. Pocity som mala na dosah, ale odišli skôr než som ich stihla dôkladne identifikovať. Je to niečo ako keď zmažete slová z tabule skôr, ako ich stihnete prečítať.  Ak bola interakcia negatívna, moje zmätené pocity prerástli do hnevu alebo hanby, keď som sa snažila brániť pred odmietnutím, o ktorom som aj tak vedela. Chcela som prísť na to, čo robím zle. Nevedela som určiť, čo to je, a tak som mala som pocit, že je na mne niečo pokazené, čo spôsobuje, že nedokážem cítiť.

Ak boli slová milé, cítila som sa extrémne nepohodlne. Nerozumela som, ako si mohol ktokoľvek myslieť, že som krásna alebo špeciálna. Mala som pocit, že je to jedno veľké klamstvo, a bála som sa, že ľudia zistia, kto v skutočnosti som. Začala som byť nervózna, a rozmýšľať o tom, čo by som mohla spraviť, aby som si pozitívne reakcie zaslúžila.

Celé roky som skrývala premáhanie a nepohodlie, nevediac, prečo mi emocionálna interakcia zanecháva v srdci prázdnotu. Kontaktovanie sa s ľuďmi, aj s tými, ktorých som milovala, bolo pre mňa naozaj ťažké.

ragazzo_figlio_triste_stanza-id21316[1]

Ilustračné foto: internet

V jeden deň, keď som robila online výskum pre článok, narazila som na syndróm, zvaný detské emocionálne zanedbanie (angl.: Childhood emotional neglect – CEN).  Identifikovala ho klinická psychologička Jonice Webbová. Detské emocionálne zanedbanie je zlyhanie  rodičov, ktorí zodpovedajú za nedostatok záujmu o emócie dieťaťa. Keď rodičia naozaj zanedbajú tieto potreby, nie je  pre dieťa cesta späť. Nevie svoje pocity overiť a identifikovať, či sú správne. Nedostatok emocionálnej vyspelosti ich vedie ku pochybovaniu o samom sebe a k negatívnym pocitom.

Ak zistíte, že nedokážete správne rozpoznať svoje pocity, pravdepodobne máte pocit, že strácate na hodnote. Pocity sa stanú „zlé“, pretože človek vyrastal v prostredí, kde sa buď tlmili alebo ignorovali.

Ak ste nikdy o tomto syndróme nepočuli, nie ste sami. V rozhovore v New England Psychologist, Webbová hovorí: „Psychológia prehliada emocionálne zanedbanie. Spájame to s emocionálnym zneužívaním a psychickým zanedbávaním. Je pre nás ťažké zamerať sa na túto vec samotnú, ktorá má svoju platnosť.

jonice

Dr. Jonice Webb, renomovaná psychologička s 25-ročnou praxou, autorka populárnej knihy “Beh na dlhé trate: prekonajte negatívne emócie z detstva”. Foto: http://drjonicewebb.com/

 

 

Zložitá vec na detskom emocionálnom zneužívaní je, že nie je aktívnym typom zanedbania. Nemôžete to vidieť tak ako napríklad, keď má dieťa škrabanec na líci alebo počuť pokazený žalúdok ako pracuje. Ako dieťa, neviete, že sa to deje. Ako dospelý, si možno nedokážete spomenúť na špecifické príklady, pretože to bolo jednoducho súčasťou vášho prostredia. CEN je neviditeľná sila, ktorá sa často neprejavená skrýva dlhé roky, pokým sa neobjavia symptómy.

Čítajúc zoznam porúch, ktoré so sebou prináša tento syndróm, som sa v mnohých spoznala. Ľudia, ktorí trpia v detstve emocionálnym zanedbávaním, často prestanú cítiť, majú pocit, že im niečo chýba, sú perfekcionisti a citliví na odmietanie. Z 22 symptómov v dotazníku som mala, okrem dvoch, všetky.

Stále nemôžem uveriť, že ma rodičia istým spôsobom opustili. Vzhľadom na moju výchovu, to vyzerá takmer nemožné. V podstate, mala som všetko, čo som chcela. Žili sme v peknom dome, mala som hromadu zdravého jedla a každý rok cez leto sme cestovali na dovolenku. Navštevovala som dobrú školu, hrala športy, chodila von s priateľmi. Navonok vyzerala moja rodina šťastná a úspešná.

Samozrejme, to nie je celý príbeh. Môj otec kvôli práci veľa cestoval a, keď bol doma, bol často unavený a prísny. Veľmi som sa snažila byť dobré dievča, mať dobré výsledky v škole, starať sa o mojich mladších súrodencov a byť doma. Moja matka bola ženou v domácnosti počas prevažnej časti môjho detstva, ale bola nešťastná, a neskôr jej diagnostikovali depresiu. Niekedy celé dni ani nevyšla z postele. Nikto sa ma nespýtal na školu alebo ako sa cítim s mojimi kamarátmi, učiteľmi, alebo spolužiakmi. Keď som šla do domu k mojim priateľom a ich matky sa ma pýtali aký som mala deň, myslela som si, že je to divné a dotieravé.

Spôsob, akým so mnou rodičia komunikovali, boli dva z piatich rodičovských štýlov, ktoré najčastejšie vedú k emocionálnemu zanedbaniu: autoritatívne a chýbajúce. Ďalšie tri sú – liberálne, narcistické a perfekcionistické. Existuje niekoľko ďalších.

Keď som skončila s čítaním príznakov detského emocionálneho zanedbávania, bezpochyby som vedela, že týmto syndrómom trpím. Bola som zničená – žiadne dieťa nechce zistiť, že mu jeho rodičia ublížili, aj keď neúmyselne. Zároveň sa mi však uľavilo. Koniec koncov, mala som vysvetlenie, prečo mám pocity prázdnoty, ktoré ma trápia po celé roky. Dobrá správa je, že ľudia, trpiaci týmto syndrómom, dokážu negatívny pocit zo seba prekonať. Identifikácia emocionálnych potrieb a presvedčenie, že si ich zaslúžite, je kľúčové.

Vysvetlenie môjho emocionálneho syndrómu dáva nádej nielen mne, ale aj mojim deťom. Vediac, čo nemám, a beznádejne som po tom túžila ako dieťa, ma motivuje k tomu, aby som túto chybu nespravila na svojich deťoch a dala im všetko, po čom emocionálne túžia. Nie je to pre mňa ľahké. Emócie mojich detí sú silné. Inštinkt mi hovorí, aby som utiekla preč od nepokoja a chaosu, ale nútim sa zostať s nimi. Viem, že moje deti si zaslúžia empatiu a lásku. Napriek tomu, že som tým pohltená, robím čo viem, aby som zistila ako sa cítia.

Znie to jednoducho, a som si istá, že pre niektorých rodičov je to automatické. Pre mňa je to boj. Som ochotná sa preniesť cez to všetko, aby som si bola istá, že moje deti nikdy nebudú pochybovať o svojej hodnote.

Anna Redyns

Preklad: Bianka Verešová

Zdroj: www.scarymommy.com

rodina

TIPY PRE RODIČOV AKO ZVLÁDNUŤ ZAVRHOVANIE SVOJIM DIEŤAŤOM

Zavrhovanie rodiča je bolesť, ktorú tisícky rodičov pozná osobne.  Po rozpade rodiny, rodič, ktorý nemá pri sebe dieťa, často po krátkom čase zistí, že hoci  ho milovalo, zrazu začne rodiča nenávidieť a správať sa voči nemu agresívne. Všetci si idú oči vyočiť, no nikto netuší ako situáciu zvládnuť. Ponúkame tipy ako zavrhovanie zvládať. (Uvádzame jednu z kapitol náučného filmu “Vitej späť, Pluto”, ktorý učí dospelých ako vrátiť deťom vykradnutú lásku k jednému z rodičov. Pripravujeme zverejniť celý film, pracujeme však na získaní autorských práv a na slovenskom dabingu.)

parlament

MY V ČESKOM PARLAMENTE

Pred piatimi rokmi delegácia Rady pre práva dieťaťa bola na pozvanie v Parlamente ČR. Prednášali sme o stave ochrany detí na Slovensku a pomenovali tie najvypuklejšie problémy. Téma je aktuálna aj dnes. Pripomeňme si, čo nás trápilo vtedy a pozrime sa na detský svet, deformovaný dospelými, cez prizmu aktuálneho vnímania problematiky.

Foto: www.forbes.cz

AKO POMÔCŤ ĽUĎOM, KTORÍ SÚ OBEŤOU SYNDRÓMU ZAVRHOVANIA RODIČA?

Prípadov detí, ktoré sú svedkami očierňovania jedného rodiča druhým počas rozvodu alebo rodinnej krízy, stále pribúda.

Zavrhovanie rodiča – fenomén, keď jeden z rodičov „otrávi“ dieťa natoľko, že začne odmietať druhého rodiča – sa stáva charakteristickou črtou ťažkých rodinných problémov. Preto Caffcas (štátna inštitúcia v Anglicku, ktorá poskytuje poradenstvo a podporu deťom a rodinným súdom; pozn. prekladateľa) poskytuje odmietaným rodičom pomoc formou intenzívneho liečebného pilotného programu, ktorý financuje vláda.

Spoločným znakom správania pri konfliktných rozvodoch je ponižovanie medzi rozvedenými rodičmi, ktoré sa považuje za jednu z hlavných príčin syndrómu zavrhovaného rodiča. Ide o svetový fenomén. Napríklad v USA i v Kanade pôsobia rodičovskí koordinátori, ktorých ustanovuje a kontroluje súd. Pomáhajú pri obnovovaní vzťahov medzi rodičmi a deťmi, u ktorých sa syndróm identifikoval. V Mexiku a v Brazílii sa odcudzenie dieťaťa od rodiča považuje za trestný čin.

Zavrhovanie rodiča ako porucha?

Psychiater Richard Gardner sformuloval koncept syndrómu zavrhnutého rodiča pred dvadsiatimi rokmi. Definoval ho ako poruchu, ktorá primárne vzniká v kontexte sporov pri rozhodovaní o starostlivosti o dieťa. Prvotným prejavom je kampaň, keď jeden rodič očierňuje druhého; kampaň, ktorá nemá žiadne opodstatnenie. Takúto rodičovskú indoktrináciu (vymývanie mozgov), čiže snahu, aby dieťa prijalo názory odcudzujúceho rodiča bez akéhokoľvek premýšľania, umocňujú vlastné scenáre bezdôvodného hanobenia zavrhnutého rodiča dieťaťom.

Asistentka riaditeľa Cafcass, Sarah Parsons, hovorí: „Zavrhovanie rodiča je príčinou v 80% najtransparentnejších prípadov, ktoré sa dostali pred rodinný súd. Momentálne trénujeme našich sociálnych pracovníkov, aby rozpoznali tento problém, a pomohli rodinám syndróm aspoň čiastočne zoslabiť.“

SarahParsonscafcass_267_401[1]

Sarah Parsons, ústredná postava ochrany detí, ktoré sa odcudzili rodičom v dôsledku manipulácie. Asistentka riaditeľa Cafcass

Zavrhovanie rodiča je prítomné približne pri 11 až 15% rozvodov, kde sú deti. Myslíme si, že to bude neustále narastať. Ďalšie výskumy ukázali, že asi 1% detí a adolescentov v Severnej Amerike má skúsenosť so zavrhovaním rodiča.

Príbeh Miriam

Miriam, učiteľka a umelkyňa (meno sme kvôli anonymite zmenili), chystala svojho mladšieho syna k sebe na prázdniny, keď ex manžel napísal mail, že nikdy viac neuvidí svoje dieťa. Syn potom odišiel na víkend k otcovi. Ex manžel to v maile odôvodnil tým, že dieťa vznieslo na matku vážne obvinenia, a preto sa už nikdy k nej nevráti. Syna znovu uvidela až po 592 dňoch.

„Som normálna matka, neviem prečo alebo odkiaľ vzišli falošné a vymyslené obvinenia, medzi inými, zo sexuálneho obťažovania vlastného syna. Bolo to hrozné.“

Od rozvodu rodičov uplynulo sedem rokov. Miriamin ex manžel po celý ten čas matku pred synom očierňoval. Použil 17 špecifických stratégií. Takých, ktoré identifikovali výskumy dospelých, ktorí sa odcudzili a odmietali svojich druhých rodičov.

Rodičia, ktorí neustále očierňujú a ponižujú druhého rodiča, môžu dostať dieťa až do takého stavu, že nevidí žiadne hodnoty odmietaného rodiča, eliminuje kontakt s ním. Zavrhujúci rodič zakazuje dieťaťu rozhovory a fotografie, vytvára dojem, že odmietaný rodič dieťa neľúbi, alebo je nebezpečný, a núti dieťa druhého rodiča úplne odmietnuť alebo potajomky sledovať.

Vo Veľkej Británii sa syndróm neustále rozširuje

Sudcovia vo Veľkej Británii zaznamenávajú nárast fenoménu zavrhovania rodiča. Jeden zo sudcov zverejnil prípad ženy, ktorá musela zmeniť bydlisko, aby mohla obnoviť vzťah so svojim dieťaťom. „Množstvo zmanipulovaných detí je príliš vysoké a škodlivé,“ napísal.

joanna_abrahams[1]

Joanna Abrahams, expertka na problematiku odcudzenia rodiča

Joanna Abrahams, vedúca rodinného práva na Setfords Solicitors, je jedna z mála anglických právnikov, ktorí sa špecializujú na zavrhovanie rodiča. V posledných rokoch zaznamenáva trvalý nárast prípadov. „Hoci sa zvyšuje povedomie, nie som presvedčená, že sudcovia a sociálni pracovníci majú tréningy a ukážky, ktoré umožňujú identifikovať problém a zakročiť proti zavrhovaniu rodiča,“ hovorí. „Jedinou skutočnou príležitosťou, ktorú obeť zavrhovania rodiča má, aby dostala svoje dieťa späť, je nájsť špecializovaného právneho poradcu, ktorý má odborné znalosti; a požiadať súd, aby nariadil psychologické posúdenie, riadenú liečbu a, ak treba, aj zmenu bydliska dieťaťa späť k odcudzenému rodičovi.“ Sú to drahé zásahy, a právnu pomoc si môžu dovoliť len najbohatší rodičia. Správna identifikácia rodičovského odcudzenia môže vyjsť až na 50 000 libier.

Spory odborníkov o diagnostiku syndrómu

Syndróm zavrhnutého rodiča je stále predmetom sporov. Zatiaľ nie je ako samostatná diagnóza, neuznala ho ešte ani WHO (Svetová zdravotnícka organizácia). Navyše, niektorí aktivisti tvrdia, že syndróm je iba nástroj, ktorý využívajú muži na dosiahnutie starostlivosti o dieťa. Bezohľadu na skutočnosť, či dieťa matka zneužívala. Paul Fink, prezident Leadership Council on Child Abuse and Interpesonal Violence, označuje syndróm zavrhovania rodiča ako „junk science at its worst“ (najhoršiu pavedu; voľný preklad). Doktor Fink vyhlásil, že deti trpia tým, že súd síce označuje syndróm zavrhnutého rodiča, a robí okolo toho divadlo, ale nikto dieťaťu v skutočnosti nepomáha. Je to, podľa Finka, prezentácia nezdravej vedy.

Dr-Amy-J-L-Baker[1]

Dr. Amy Baker – expertka na syndróm zavrhnutia rodiča

      Dr. Amy Baker, vývinová psychologička, výskumníčka a autorka knihy »Dospelé deti syndrómu zavrhovania rodiča« však tvrdí: „Rozbité väzby môžu spôsobiť ťažké odcudzenie dieťaťa a rodiča. Dokonca aj takých rodičov, ktorí mali s dieťaťom mimoriadne vrúcny vzťah. K odcudzeniu môže dôjsť za veľmi krátky čas. Keď sa deti začínajú odcudzovať, rodičia, ktorí boli milovaní a pre dieťa hodnotní, sa môžu z dňa na deň stať objektom nenávisti a strachu. Zdá sa, že deti nepociťujú žiadnu stratu a živia svoju nenávisť bez toho, aby sa hanbili alebo sa aspoň cítili nesvoje. Tieto deti budú pravdepodobne aj ochotné falošne obviniť druhého rodiča.“

„Toto,“ hovorí ďalej Bakerová, „je rozdiel medzi zneužívanými a odcudzenými deťmi. Deti neodsúdia rodiča, ani toho relatívne zlého, pokiaľ neboli zmanipulované. Dokonca, aj keď priznajú, že s nimi rodič zle zaobchádzal, nie sú schopné rodiča odmietnuť.“

Karen Woodall, špecialistka na zavrhovanie rodiča na Family Separation  Clinic, hodnotí postoj súdov k zavrhovaniu rodiča vo všeobecnosti ako nepochopenie podstaty problému zo strany profesionálov. „Prípady ťažkého zavrhovania rodiča,“ tvrdí, „sú vzácne, ale absolútne strašidelné. Máme systém, ktorý nerobí to, čo by v týchto prípadoch mal. Tieto prípady sú tu po celé roky, deti sú viac a viac zaseknuté v psychologickom rozštiepení. Mali by sme rozlišovať a na začiatku sa spytovať:  je odmietnutie zo strany dieťaťa spravodlivé alebo nie? Ak nie, treba okamžite zasiahnuť a nariadiť intenzívnu psychologickú pomoc.“

Ako z bludného kruhu von?

Zlatá stredná cesta je, aby sa všetci špecialisti zjednotili, že deti sa môžu zmeniť veľmi rýchlo, ak dostanú správnu pomoc. Ak je to nevyhnutné, dieťa treba oddeliť od zavrhujúceho rodiča. „Videla som tie zmeny mnoho a mnoho krát. Zažila som aj prípad, keď dieťa odmietalo vidieť svojho odcudzeného rodiča asi desať rokov, vznášalo voči nemu nepravdivé obvinenia o otrasnom sexuálnom zneužívaní, ba dokonca o kanibalizme,“ spomína Woodall. „Nezáleží na veku, ak dieťa vrátite do normálneho rodinného prostredia k odcudzenému rodičovi, dostane sa späť k svojmu bývalému milujúcemu ja. Vo veľmi krátkom čase.“

A ako dopadla Miriam?

     Stráca nádej, že bude mať niekedy so synom opäť normálny a zdravý vzťah. Trestný súd nepravdivé obvinenia o sexuálnom zneužívaní síce zamietol, no, po 592 dňoch bez kontaktu s matkou, syn súhlasil iba s asistovanými návštevami každý šiesty týždeň. „Musím byť pripravená na exmanžela a povedať synovi, že ma nemusí vidieť nikdy viac, a musím dokázať skončiť s návštevami, ak to bude chcieť,“ zdôveruje sa Miriam. „Otec syna ťažko zmanipuloval, a preto bude trvať veľmi dlho, kým sa ku mne vráti. Možno až potom, ako bude mať vlastné deti. Ak dovtedy zomriem, zanechám mu listy a videá, aby sa dozvedel ako veľmi a ako nepodmienečne som ho milovala. Snažím sa žiť s nádejou“, vyznáva sa zlomená Miriam, „ale každý večer chodím spávať s plačom.“

                                                                                                                                                                                        Amelia HILL

Zdroj: www.theguardian.com

Preložila: Bianka Verešová

ruky

POCHOPENIE POSILŇOVANIA A OVLÁDANIA SYNDRÓMU ZAVRHNUTIA RODIČA

Rodič, ktorý má nad dieťaťom moc a kontrolu, má určujúci vplyv na vytváranie rodičovského zavrhnutia. Ide o emocionálne ponižovanie v rôznych podobách, ktoré spôsobuje dieťaťu rozštep psychiky (angl.: psychological splitting). Keď sa raz u dieťaťa vyskytne, je nemožné dieťa presvedčiť k obnoveniu pôvodného dobrého vzťahu alebo použiť genetickú terapiu, aby sa syndróm zavrhnutia rodiča vyliečil.

Primárnym spúšťačom obranného mechanizmu, ktorý spôsobuje psychological splitting, je strach. Keď sa dieťa dostane do tohto stavu vedomia, deje sa to kvôli základnej biologickej potrebe prežiť, ktorá sa stáva dominantnou.

Dieťa sa bojí z rôznych príčin. Strach nemusí byť navonok vôbec viditeľný. Pochádza z obáv, ktoré rodič, či už vedome alebo nevedome, spôsobuje svojmu dieťaťu. Snaží sa ho k sebe pripútať a vyvolať v ňom obavy, že druhý rodič sa o neho nedokáže postarať. Deti, ktoré trpia umelo vyvolaným strachom, sa väčšinou stávajú svedkami neustáleho emocionálneho zhadzovania jedného rodiča pred druhým.

Takéto situácie si vyžadujú rýchly zásah. Pokiaľ sa dieťa začne liečiť, liečba musí byť trvalá a nesmie sa prerušiť.

Karen Woodall, ktorá sa špecializuje na syndróm zavrhnutého rodiča píše, ako postupujú vo Family Separation Clinic pri liečbe dieťaťa, ktoré sa dostalo, či už vedomím alebo nevedomím pôsobením svojich rodičov, do stavu rozštepu psychiky.

Najskôr sa analyzuje dôvod, pre ktorý dieťa odmieta svojho rodiča. Prihliada sa na rôzne faktory, zahŕňajúce psychologicko-vzťahovú perspektívu, do ktorej spadá aj emocionálne ponižovanie. Nepoužíva sa žiaden z bežných analytických modelov, či už duluth (program na potláčanie domáceho násilia na ženách) alebo iný politicky ovplyvnený model. Nebezpečenstvo analýzy dieťaťa, ktoré odmieta svojho rodiča, pomocou takýchto modelov, spočíva v tom, že sa prehliadne skutočný dôvod zavrhnutia. Napríklad pomocou duluth sa analyzuje skúsenosť matky, ale nie dieťaťa. Až keď sa začneme zaoberať so skúsenosťami dieťaťa, môžeme zistiť skutočnú príčinu, čo a prečo sa dieťaťu deje..

Model, ktorý je na obrázku nižšie, je jedným z nástrojov, ktoré používa Family Separation Clinic na analýzu rozštepu psychiky dieťaťa.

MODEL

Legenda: Deeper Understanding – hlbšie porozumenie, Power and control – posilňovanie a ovládanie, Unresolved trauma – nevyriešená trauma, personality disorder – porucha osobnosti, poor interpersonal skills – slabé schopnosti v medziľudskej vzťahoch, inability to manage rage – neschopnosť zvládnuť hnev, abandonment issues – problémy s opúšťaním, lack of empathic skills – Nedostatok empatických zručností. Figure 1. analysis of power and control dynamics-psycho-relational model – Obrázok 1. Analýza dynamiky výkonu a riadenia psycho-relačný model.

Model pozostáva z testov oboch rodičov vo všetkých sekciách, aby sa zistilo, za akých okolností došlo u dieťaťa k psychickému rozštiepeniu. Potom ako sa vyhodnotia rodičia, analyzuje sa obraz situácie a štruktúry rodiny, v ktorej sa dieťa dostalo do nežiaduceho stavu. Na základe týchto všetkých poznatkov sa potom zisťuje prvotná príčina, ktorá určuje cestu, ako dieťa účinne presvedčiť, aby zmenilo názor na rodiča, od ktorého sa odcudzilo.

 V jednoznačných prípadoch, keď má preferenčný rodič poruchu osobnosti a výsledky vo všetkých sekciách ukazujú na rad ďalších problémov; zatiaľ čo zavrhovaný rodič je silnejší a má zdravšie výsledky, pravdepodobne sa  odporučí zmena bydliska. V Anglicku je to jedna z preferovaných možností pri ťažkom zavrhnutí rodiča.

Ak u rodiča, ktorý druhého emocionálne ponižuje, sa síce porucha osobnosti nezistí, no napriek tomu sa našlo veľa iných problémov; a naopak, u odmietaného rodiča sa ukázalo, že má dostatočne dobrý štýl výchovy s minimálnym počtom problémov, uskutoční sa hybridný zásah. Je to niečo ako kombinovaný model, ktorý zahŕňa súdne nariadenie a prísne organizovaný program, ktorého hlavným zameraním je obnovenie vzťahu medzi dieťaťom a odmietaným rodičom.

Hlavným cieľom práce kliniky je prispôsobivosť a schopnosť reagovať na široké spektrum rôznych foriem rodičovských zavrhnutí. Ďalším cieľom je poskytnúť vedomosti a podporu pre rodiny, ktoré sa snažia obnoviť vzťahy a zachovať ich zdravé na dlhý čas.

Syndróm zavrhnutého rodiča môžu vyvolať rôzne príčiny. Popisovaný model dokáže pomôcť pri väčšine z nich. Zároveň umožňuje všetko, čo dieťa povie o svojom okolí a o vzťahu s rodičmi, pochopiť a zodpovedať. Deti sú srdcom tejto práce, a všetka sila a kontrola, ktorá ich obklopuje, sa v prípade rodičovského zavrhnutia považuje za detské zneužívanie.

Karen Woodall, ktorá lieči deti, trpiace syndrómom zavrhnutého rodiča, hovorí, že túžia po silných vzťahoch. Pri správnom postupe sa aj v tých najťažších prípadoch odcudzenia môžu vzťahy zlepšiť.  Najčastejším výsledkom je náprava vzťahu s odmietnutým rodičom na zdravý vzťah, a samozrejme to, že dieťa pochopí situáciu. K. Woodall preto odporúča všetkým rodičom, ktorí vlastné deti odmietajú, aby zostali silní a zdraví.

Každé vyliečenie je cesta, ktorá vedie kzdravej budúcnosti.

Karen WOODALL

Zdroj: https://karenwoodall.blog/

Preklad: Bianka Verešová

dohoda A

SPOJENECTVO PROTI SÚDNYM PRIEŤAHOM O DETI

Súdy, ktoré rozhodujú o deťoch po rozvode, trvajú veľmi dlho. Pritom už mesiac, či dva v živote detí znamená veľmi mnoho. Súdy však neraz konajú aj roky. Napriek tomu, podľa médií, ministerstvo spravodlivosti nehodlá na tejto situácii nič meniť.

Rada pre práva dieťaťa sa rozhodla proti súdnym prieťahom systematicky bojovať a brať na zodpovednosť štát za to, že deti pred súdom sú mimo priorít. Spojili sme sily s renomovanou advokátskou kanceláriou HKP Legal, s.r.o., Bratislava, založili platformu „Advokáti za práva detí“ a podpísali memorandum. Zmyslom je využívať všetky zákonné prostriedky proti súdnym prieťahom a zlému úradnému postupu. Budeme pomáhať spôsobom, ktorý sprístupní spravodlivosť každému, bezohľadu na jeho situáciu. Advokáti budú svoju odmenu účtovať až vtedy, keď dosiahnu pre klienta odškodnenie za zbytočné súdne prieťahy. Čiže honorár klient zaplatí „zo štátneho“, ktoré dostane od súdu ako odškodné. Partnerská advokátska kancelária teda prevezme na seba riziko prípadného neúspechu. Ak so sťažnosťou neuspeje, klient spravidla honorár za služby nemusí uhradiť. Čerešnička na torte J – HKP Legal má stopercentnú úspešnosť pred ústavným súdom.

dohoda C

Prezidentka RPPD Alena Dušatková a spoločník HKP Legal Rudolf Priečinský po podpise memoranda.

Budeme chodiť aj na súdne pojednávania a robiť monitoring súdnych konaní.

Pripravujeme tiež model, ktorý umožní vyvodzovať právnu zodpovednosť voči „sociálkam“ a súdnym znalcom alebo iným inštitúciám, ktoré zasahujú do života detí. Budeme sledovať správnosť ich postupu vo veciach ochrany detí, promptnosť konania a najmä rešpektovanie najlepšieho záujmu dieťaťa. Každé dieťa, ktoré sa ocitne vo vírivke nekompetentnosti dospelých, sa môže samo alebo prostredníctvom svojich rodičov, či iných dospelých postaviť proti zlému zaobchádzaniu zo strany štátu. S pomocou Rady a advokátov.

Memorandum zakladá celý rad ďalších aktivít, ktoré majú za cieľ spájať sily v úsilí chrániť záujmy detí.

dohoda B

Zľava: Rudolf Priečinský, Alena Dušatková a konateľ HKP Legal Peter Kubovič.

TRVÁ VAŠE SÚDNE KONANIE PRIDLHO?

Podávame vám pomocnú ruku.

Čo treba urobiť?

  1. Napíšte na adresu info@pravadeti.sk a stručne opíšte situáciu, najmä odkedy súdne konanie trvá. Uveďte svoje kontaktné údaje. (Alebo: môžete sa obrátiť aj priamo na advokátsku kanceláriu HKP Legal, avšak vtedy treba, aby ste uviedli, že kanceláriu kontaktujete na základe memoranda medzi RPPD a HKP Legal.)
  2. Skôr ako sa obrátite o pomoc, treba, aby ste urobili sebareflexiu. Čiže zvážte, či ste vlastnými obštrukciami práve vy nespôsobili zbytočné prieťahy v konaní. V takomto prípade totiž je veľmi malá šanca uspieť so sťažnosťou na ústavnom súde.

Kto je HKP Legal: advokátska kancelária roka 2013. Profesionálny tím s vynikajúcimi referenciami a V.I.P. klientami z korporátnej sféry. Viac tu:  http://www.hkplegal.sk/index.html.

 

Jozef Tinka

Foto: Soňa Nitková