Category Archives: Články

otec pri pôrode

OTEC PRI PÔRODE – MÓDNY VÝSTRELOK?

V predchádzajúcom  príspevku som sa dotkla nových trendov v rodičovstve. Nenapadlo mi, že nadšenie z konkrétneho optimistického príbehu môže byť poňaté ako všeobecné a bezpodmienečné horlenie pre prítomnosť otca pri pôrode.

Samozrejme, to že je nejaký trend, či model nový, neznamená, že je automaticky lepší a vhodný pre každého.

Áno, mnohí otcovia sú na pôrodných sálach skôr len ďalším problémom pre zdravotníkov (či partnerku i samých seba) a ďalší si z tohto zážitku odniesli zmiešané pocity, ktoré navyše nemajú s kým veľmi rozobrať. Lebo o čom sa budú rozprávať muži, čo boli “pri tom”? Hovoriť o partnerkiných bolestiach, či iných intímnych veciach sa akosi nehodí, tak to môže ostať len v rovine “dal som to, tak môžem byť na seba hrdý.”

Keď som bola druhý raz tehotná, oslovili ma ako lektorku predpôrodného kurzu. Okrem iného sme sa dotkli aj témy otca pri pôrode. Ženy, ktoré to zvažovali, som upozornila, že je to napriek všetkému peknému, čo si o tom prečítajú, rizikový podnik, ktorý môže zanechať následky na partnerskom vzťahu.

A malo by to byť vždy ich spoločné rozhodnutie, rešpektujúce ako budúcu matku, tak budúceho otca.

Túto peknú teóriu som si mohla dvakrát overiť v praxi, keďže obe naše deti prišli na svet za prítomnosti oboch svojich rodičov.

Našťastie, napriek dvom diametrálne odlišným priebehom pôrodu, sme toto rozhodnutie neoľutovali a prinieslo nám do vzájomného vzťahu niečo, čo by sme inak nenadobudli. Často si niektoré špeciálne momenty aj dodnes pripomíname a patria k našej spoločnej histórii.

Či to nejako špeciálne ovplyvnilo kvalitu otcovského vzťahu, o tom teraz možno len špekulovať. Napokon, otcom sa žiadny muž nestáva tým, že sa zúčastní pôrodu. A dobrým otcom už vonkoncom nie.

No sledujem napríklad, ako správa o tom, že tam ocko bol “od začiatku”, že ich videl a držal v náručí zároveň s mamou, dnes fascinuje naše dcéry a akoby im dodávala na pocite výnimočnosti a istoty, ktorý všetky deti bytostne potrebujú.

Že im ho treba dodávať aj inak a hlavne nie jednorazovo? Isteže. Ale čaro je práve v tom, že dnes, napriek všetkým ohrozeniam rodičovských práv v iných oblastiach, máme aj túto možnosť. A je len na nás, aby sme s ňou naložili zodpovedne.

ELENA ELEKOVÁ

Foto: laurenjollyphotography.com

kika

PODCEŇOVANÁ FORMA TÝRANIA DETÍ A INTÍMNEHO TERORIZMU: ZAVRHNUTIE RODIČA

Vedci naliehajú na psychológov, právnikov a odborníkov, zaoberajúcich sa starostlivosťou o dieťa, aby zavrhnutie rodiča hodnotili ako formu rodinného násilia.

Podľa sociálnej psychologičky Štátnej univerzity v Colorade (ďalej len „CSU“) Jennifer Harmanovej, približne 22 miliónov amerických rodičov sa stalo obeťou správania, ktoré viedlo k odcudzeniu sa od dieťaťa. Niekoľko rokov sa venovala štúdiu spomenutého fenoménu, a preto nalieha na psychológov, právnikov a odborníkov, zaoberajúcich sa starostlivosťou o dieťa, aby zavrhovanie rodiča vnímali a hodnotili ako formu detského týrania a násilia vykonávaného na partnerovi. Harmanová napísala článok do Psychological Bulletin, kde popisuje správanie, spojené s odcudzením rodiča od dieťaťa a prihovára sa za to, aby sa robili ďalšie výskumy, týkajúce sa výskytu a následkov takéhoto správania.

Príbeh: Konfliktný rozvod, a boj o úpravu práv a povinností rodičov o ich sedemročného syna. Dieťa zverené do plnej starostlivosti matky, ktorá (možno kvôli pomste) sa rozhodla zničiť vzťah otca so synom. Matka rozpráva synovi lži o otcovom správaní, vkladá do neho semienko pochybností o tom, či je otec správnym rodičom a sabotuje otcovu snahu vidieť svojho syna. Syn začína veriť matkiným slovám a ako sa vyvíja a rastie, jeho vzťah s jeho otcom sa vážne poškodil.

Harmanová, profesorka na katedre psychológie CSU, varuje, že takéto správanie sa stáva príčinou negatívnych následkov na psychickom zdraví a na blahu detí a dospelých po celom svete.

„Je na čase prestať popierať existenciu takéhoto správania“, hovorí Harmanová, ktorá spolu so Zeynep Biringen, profesorkou na katedre ľudského vývinu a rodinných štúdií, napísala knihu o zavrhovaní rodiča dieťaťom. „Na zavrhnutého rodiča treba nazerať ako na týranú osobu, rovnako ako aj na dieťa. Vyjmeme dieťa z násilného prostredia; pre týrajúceho rodiča nasadíme terapiu a dieťa umiestnime k bezpečnému, zdravšiemu rodičovi.“

Harmanová a spoluautori, Edward Kruk z Univerzity Britskej Kolumbie a Denise Hinesová z Clark Univerzity, kategorizujú odcudzenie rodiča ako výsledok agresívneho správania namiereného na druhého človeka so zámerom uškodiť. Načrtávajú jasné prepojenia medzi všeobecne známymi vzorcami týrania, ako napríklad emocionálna alebo psychická agresia, a správaním týrajúceho rodiča.

Napríklad psychologická agresia je bežná forma zlého zaobchádzania s dieťaťom, ktoré zahŕňa „útok na emocionálne a sociálne blaho dieťaťa“. Podobne, týrajúci rodičia terorizujú svoje deti útokom na druhého rodiča, vytvárajúc tak úmyselne strach, že druhý rodič je nebezpečný a nestály, aj keď na to žiadny dôkaz neexistuje. Odcudzujúci rodič následne odmieta, zahanbuje a viní dieťa, ktoré preukazuje lojalitu alebo lásku voči druhému rodičovi.

Autori konštatujú, že takéto správanie je násilím vykonávaným na namiereného rodiča.

Harmanová je odborníčkou na medziľudské vzťahy a konkrétne na dynamiku boja o moc. Poukazuje na to, že odcudzenie rodiča je podobná pojmu známemu ako „intímny terorizmus“. Tento je charakterizovaný ako zvrátený boj o moc, pričom jeden partner ovláda druhého zastrašovaním, nátlakom, vyhrážkami, alebo fyzickým násilím. Takýto scenár je odlišný od situačného párového násilia, v ktorom majú obaja partneri relatívne rovnakú moc vo vzťahu, ale nevedia spolu vyjsť a to následne vyústi do fyzického alebo emocionálneho násilia.

Analogicky, deti sú zneužívané ako nástroje takéhoto intímneho terorizmu. Nerovnováha takýchto síl je očividná v bojoch o starostlivosť o dieťa, v ktorých je jednému rodičovi zverená výlučná starostlivosť o dieťa. Tento rodič potom používa rozhodnutie súdu aby ovládal druhého rodiča tým, že mu zakazuje kontakt alebo aktívne vyhľadáva cesty ako zničiť vzťah druhého rodiča s dieťaťom.

Súdy vidia podobné situácie denne, hovorí Harmanová, ale sudcovia, právnici a sociálni pracovníci nie sú vystrojení na rozpoznanie spomenutého správania (zavrhnutie jedného z rodičov) ako formu násilia páchaného na deťoch alebo na partnerovi. Miesto toho sa považujú za bežné nezhody medzi rodičmi pri bojoch o dieťa, alebo neschopnosť rodičov vyjsť si v ústrety.

Prof. Jennifer Harmanová, Colorado State University

Preklad: Mgr. Andrea Hlucháňová Sarvašová

Zdroj: on line magazín ScienceDaily

https://www.sciencedaily.com/releases/2018/11/181127171419.htm

otec pri pôrode

NOVÝ MODEL OTCOVSTVA

V našej ambulancii sme oslávili prvý prírastok – prvá z troch tehotných pacientiek, ktoré teraz máme, porodila. Kúpili sme teda so sestričkou malú pozornosť a vybrali sme sa na návštevu, len toť, cez cestu do pôrodnice. A vpadli sme do intímnej zóny rodiacej sa rodiny.

V nemocničnej izbe spalo v priesvitnej kolíske bábätko, vedľa lôžko matky a z druhej strany rozložená sofa pre otecka, ktorý práve pomáhal mamičke s toaletou. Obaja nevyspatí po prvej prebdenej noci a „spoločnom“ pôrode. Rýchlo sme teda zablahoželali a vypadli.

Neskôr sa otecko zastavil v ambulancii a vypočuli sme si podrobnejší príbeh prvých dní, do ktorých zasiahlo nepochopenie starších „mužov rodu.“ Lebo že muž ide k pôrodu, na to si už akosi obecenstvo zvyklo – je to moderné a predsa len skontroluje pôrodníka, pokochá sa „svojím výtvorom“, spraví si selfie a slávnostne prestrihne pupočnú šnúru. No a potom už môže ísť s ostatnými oslavovať.

„Ale ja som tu hospitalizovaný ako doprovod,“ zavrátil novopečený otecko nechápavých oslavychtivých príbuzným. Inštinktívne pochopil, že to bude predsa len pádnejší argument, ako to, že jeho žena ho teraz potrebuje.

„Mamy to chápali viac,“ zhodnotil, ale bolo jasné, že aj z ich strany bolo prijatie tejto „novej kultúry rodiny“ rozpačité.

No on sám bol nadšený, a hrdý na svoje rozhodnutie a konanie a v stave rozohnenia by to odporúčal každému mužovi.

S radosťou sme ho povzbudili v jeho presvedčení raziť nový model domácnosti a keď odišiel, zanechal v ambulancii atmosféru dobrých začiatkov, chuť odhodlania a nádej, že svet napriek všetkému, nespeje do záhuby.

Elena ELEKOVÁ

otec a syn

OTEC NIE JE DRUHÁ MAMA, MUŽSKÉMU PRINCÍPU POTREBUJEME VRÁTIŤ JEHO MIESTO

Hovorí sa, že z chlapca môže urobiť muža len iný muž. Je to skutočne tak? Alebo je to prežitok? Sú chlapci naozaj iní? A prečo je to tak? Prišlo vám niekedy na um, že odlišnosť chlapcov od dievčat ovplyvňuje aj to, ako sa vzdelávajú?

Konferencia Aký otec taký syn otvorila tému prirodzených rozdielov medzi chlapcami a dievčatami a odhalila ako tieto rozdiely ovplyvňujú výchovu a vzdelávanie. Bola pre otcov a mamy, ktorí túžia objaviť podstatu otcovstva v súčasnosti; pre starých rodičov, pedagógov a trénerov, ktorí pracujú s chlapcami a podieľajú sa na formovaní ich charakteru a ich budúceho správania sa v role otcov.

Išlo o jedinečnú konferenciu v Európe, akúsi oslavu otcovstva, a o prvú konferenciu na Slovensku, ktorá sa venovala otcom a výchove chlapcov.

Kvalita, akú akcia ponúkala a aj reálne vytvorila, sa nedá popísať, odporúčam ju v budúcnosti naživo ochutnať.

Hovorila som s organizátorkou tohto výnimočného podujatia, Katarínou Rácz z OZ Asrow, a spýtala som sa, či pozvali a či prišli aj zástupcovia štátnych inštitúcií. Potvrdila mi, že pozvaní boli, avšak účasť nepotvrdil nikto. Aká škoda, že ľudia, ktorí celé dni a roky tvrdia, že chcú zmeniť štátny a verejný systém okolo ochrany detí si nenašli čas a chuť prísť pozrieť na tak silné a dôležité témy, ktoré sa dotýkajú výchovy detí. Mimochodom – OZ Asrow prevádzkuje vlastnú súkromnú materskú školu Pramienok, zameranú práve na silnú spoluprácu oboch rodičov a pedagógov. Základnou podmienkou na podanie žiadosti o prijatie dieťaťa do škôlky je pravidlo, že neoddeliteľnou súčasťou prijímania dieťaťa je osobné stretnutie s oboma rodičmi.

Viac ako 200 rodičov a ľudí, ktorým na dobrom detstve našich detí naozaj záleží, si, na rozdiel od štátnych úradníkov, našlo čas a prišli, aby sa dozvedeli, ako meniť seba, svoje postoje, pochopiť svoju úlohu v živote rodiny, nahliadnuť aj do častí seba, ktoré bolia, a to sú najmä vzorce správania vlastných rodičov, ich rodičov a predkov.

otec svaly

Ilustračné foto: Internet

 

Prešli sme si spoločne históriou a pripomenuli si, ako sa zdravá mužská sila ničila a ako sa vymývaním mozgov využívala na podnecovanie konfliktov s cieľom ovládať, ničiť a manipulovať. Dozvedeli sme sa, ako je zdravá mužská agresivita dôležitá, pričom prednášatelia o tom nielen hovorili, ale to aj demonštrovali celým svojim telom, hlasom, ráznosťou.

Nebolo treba riešiť nejaké názory na “striedavú starostlivosť”. Táto téma nemala vôbec priestor, pretože každý z prítomných jasne pochopil pojem “spoločná starostlivosť “, ako spoločnú zodpovednosť obidvoch rodičov.

Na koniec zaujímavý a veľavravný citát z tejto výnimočnej konferencie: “Agresivita muža sa stala dnes akoby nežiaducou. Až do chvíle, kedy horí dom a treba vykopnúť dvere.”

Iveta KAČKOVIČOVÁ

Archív príspevkov z konferencie nájdete tu:

https://konferenciaotecasyn.sk/blog/?fbclid=IwAR0qJ0PJlJW2HZQmdQoyOaQC9o2PR2wm9zg5qBZsMaCCbKITxeey867IfWE

LILIUM_people_7538uprfw[1]

AK CHCETE UDRŽAŤ RODINU PO ROZPADE, POMÔŽEME VÁM

Máme za sebou relatívne dlhú cestu a rôznorodý vývoj. Rada sa stala „značkou“ a dokáže meniť svet detí cez pôsobenie na dospelých. Všetko sa však vyvíja, a aj my sme pocítili potrebu zmeniť stratégiu svojej činnosti. Doteraz sme sa koncentrovali na terénnu prácu a na odhaľovanie prípadov, kedy štát zanedbáva alebo zle vykonáva svoje povinnosti pri ochrane práv detí. Usilovali sme o zmeny zákonov a zmenu myslenia tých, ktorí držia moc. So striedavými úspechmi, avšak s citeľným pozitívnym dopadom na zmenu zabehnutých praktík. Nestačí to. Začali sa síce veci diať, napríklad snaha špecializovať rodinné súdy a uprednostňovať mediáciu pri riešení rodičovských sporov, ale život prináša veľa nových výziev. Nebudeme míňať energiu na presviedčanie politikov, ktorí sa správajú falošne (pripravujeme zverejniť čiernu listinu tých, ktorí nám naložili plané sľuby, aby ste vedeli kto, čo hovorí a čo robí), ale dáme sa cestou vnášania svetla. Inšpiráciou je pre nás vrchol našej osvetovej práce – vlaňajšia svetová vedecká konferencia Deti v sieti, ktorú sme zorganizovali za účasti takmer 150 odborníkov od USA až po Slovensko.

Pripravujeme otvorené valné zhromaždenie, ktoré má rozhodnúť o troch pilieroch práce RPPD:

Sme presvedčení, že nijaký súd nedokáže vyriešiť vzťahy v rodine. My vieme, že je šanca vyhnúť sa sporom, vieme ako obísť súdy a úrady a ako ušetriť zdravie, peniaze, energiu a najmä – ako zachovať deťom pohodu a pokoj v duši. Podmienkou je, aby rodičia chceli!

Riešením je koučing.

Čo to je?

 Koučovanie je partnerstvo s klientom v rozhovore, ktorý provokuje myšlienky a inšpiruje človeka maximalizovať svoj osobný potenciál. Koučovanie viac, než by niečomu učilo, pomáha učiť sa. Koučovanie je cielené uvoľňovanie a posilňovanie rozvojového potenciálu človeka, ktoré sa uskutočňuje spoločne s odborníkom na koučovanie – koučom.

Vieme pomôcť tomu, kto chce pomôcť, nedokážeme podporovať toho, komu ide o víťazstvo.V situácii, kedy človek príde o dieťa spôsobom, keď bývalý partner/partnerka dieťaťu bráni v kontakte s druhým rodičom, manipuluje s dieťaťom a učí ho nenávisti, je ťažké znášať bolesť a konať rozumne. Zavrhnutý rodič sa dostáva do permanentného stresu a ten spôsobuje ťaživý psychický stav. Taký človek reálne potrebuje pomoc a podporu, hoci si to nie vždy uvedomuje.

Riešením je peer konzultácia – alebo jednoducho laická rodičovská svojpomoc.

Čo je peer konzultácia?

Peer konzultant využíva svoju skúsenosť k podpore ďalších klientov a posilňovaniu ich nádeje. Nádeje vôbec nie v zmysle prázdneho dúfania, ale vieru v to, že aj s obmedzeniami, danými okolnosťami, sa dá prekonať odlúčenie od dieťaťa a udržať si vzťah resp. perspektívu obnovenia vzťahu. 

Vieme pomôcť tomu, kto nájde guráž prijať pomoc, povedzme od človeka, ktorý má podobnú skúsenosť a dokázal situáciu zvládnuť.

Podporné činnosti – výskum a vzdelávacie aktivity, vydavateľská činnosť, fundraising, legislatívne aktivity, mediálna komunikácia, sociálny marketing.

lasky-plne-vztahy[1]

      POSKYTUJEME AJ TIETO SLUŽBY:

  • rodinné poradenstvo (tréningy, aktivity na podporu plnenia rodičovských práv a povinností, vytváranie a upevňovanie vzťahov medzi rodičmi a rodičmi a deťmi a pod.) v zmysle ust. § 10, zákona č. 305/2005 Z.z.
  • sprevádzanie pri výkone súdnych rozhodnutí o styku rodičov s dieťaťom  (rozvoj schopnosti riešiť problémové situácie a adaptovať sa na nové situácie) v zmysle ust. § 10, zákona č. 305/2005 Z.z.,
  • vyhodnotenie problémovej situácie a návrh riešenia,
  • pomoc pri spracovaní rôznych podaní neprávneho charakteru (napríklad na  ÚPSVaR, na rôzne inštitúcie a pod.),
  • sprostredkovanie špecializovaného právneho poradenstva,
  • sprostredkovanie odbornej metodologickej analýzy forenzných posudkov,
  • v odôvodnených prípadoch podanie podnetu na súd v mene RPPD pre zlé zaobchádzanie s dieťaťom,

Máme potenciál pomôcť deťom tým, že pomôžeme rodičom korektne zvládať svoju životnú situáciu. Nevieme však jedno – stať sa spolubojovníkom jedného rodiča proti druhému rodičovi v zápase o pravdu a získanie dieťaťa na svoju stranu. Sme bytostne presvedčení, že dieťa nie je vlastníctvom žiadneho z rodičov, ale že dieťa má právo mať obidvoch rodičov. Dokonca je to pre dieťa životne dôležité. Aj vtedy, keď rodičia neustoja svoj vzťah. Žijeme v tom, že partnerstvo resp. manželstvo je pominuteľné, ale rodičovstvo je večné! Znamená to, že rodina sa môže udržať aj po rozchode rodičov.

Ak chcete udržať dieťaťu rodinu aj po jej rozpade, sme v pohotovosti a pomôžeme! J

Jozef Tinka

Zuzana Čaputová vie ako s deťmi po rozvode

V rozhovore so Zuzanou Čaputovou, kandidátkou na prezidentku Slovenskej republiky, sme sa exkluzívne dozvedeli, že sama je síce rozvedená, ale s bývalým manželom sa im pre svoje dcéry podarilo rodinu zachovať. Ako? Odpoveď nájdete v závere rozhovoru, v ktorom sa dozviete aj o tom, ako by mal prezident konať, aby deťom pomáhal; ako vnímať otca po rozpade rodiny, ako vidí súdnictvo v kontexte rozhodovania o deťoch a ešte viacero zaujímavých a inšpirujúcich názorov. Zuzanu Čaputovú sme preto, lebo naše skúsenosti sú o tom, že politici nemajú primeranú vôľu hovoriť o problémoch detí, ale aj preto, že deti sú pre nich iba okrajová vec. Zaujímalo nás, s akou “detskou” výbavou prichádza na scénu slovenskej politiky nová, ambiciózna tvár. Posúďte sami. Nejde  o to, aby sme vám našepkávali koho voliť v prezidentských voľbách, sami sa dokážete rozhodnúť. Chceli sme iba zistiť, aký pohľad má žena v politike na problémy detí. Zuzana Čaputová nás svojimi postojmi a názormi presvedčila, že dokáže život detí v rodinnej kríze vnímať očami detí. Je to človek spravodlivosti. Taký, akých deti potrebujú. (Ospravedlňujeme sa za zníženú kvalitu zvuku – ozvena – v interiéry, zapríčinená nedostatočnou technikou.)

Kamera a strih: Matej Bruchala, študent FMK UCM v Trnave. Kontakt: matthew.bruchala@gmail.com

https://drive.google.com/file/d/193jgA8Xza0E5W1pWR_7OrkD9A7NiTYmr/view?usp=sharing

 

 

 

 

OTEC

Rola otca: Európa – otec je dôležitý! Slovensko – otca netreba!

Slovenské ministerstvo práce a ministerstvo spravodlivosti sa správajú spôsobom, ktorý prakticky vedie ku genocíde otcovskej role. Naproti tomu Rada Európy vydala rezolúciu, v ktorej aj Slovensko vyzýva, aby štát otcov “viac ocenil a patrične ohodnotil“.  Upozorňuje v ďalšom, že naša krajina je v tomto asi päťdesiat rokov pozadu, a že európsky parlament “pevne verí, že rozvíjanie a podpora spoločnej rodičovskej starostlivosti pomôže prekonať genderové stereotypy v súvislosti s rozdelením mužských a ženských rolí v rodinnom živote a reflektuje sociologické zmeny, ktoré sa udiali za posledných päťdesiat rokov, v zmysle ako je súkromný a rodinný život v súčasnosti usporiadaný.” Rada Európy aj Slovensko vyzvala, aby domáce súdy rodičom pred súdnym pojednávaním najskôr dohovoril, prikázali mediáciu a aby uplatňovali tzv. Cochemský model – multidisciplinárnu spoluprácu pri rozhodovaní, ako s deťmi po rozvode alebo rozchode rodičov. Aby uplatňovali princíp striedavej starostlivosti a zo zákonov odstránili všetko, čo vedie k diskriminácii otcov.  O týchto veciach sa však u nás akoby nepatrilo hovoriť, odhliadnuc od toho, že veľa noriem, ktoré by radikálne zlepšili postavenie detí, sa u nás jednoducho ignoruje. Vraj máme na Slovensku inú sociálnokultúrnu tradíciu a situáciu. Akoby dieťa na Slovensku nebolo dieťaťom svojej mamy a otca, ale iba genetickým produktom spoločnosti.

Prinášame vám celú rezolúciu, použiteľnú aj pri argumentácii v rámci súdnych konaní. Príliš sa o nej nevie, štát nemá záujem s touto modernou normou robiť, a stavia na schéme predsudkov a mýtov. Stále…

council_of_europe_logo11[1]

Rezolúcia Rady Európy č. 2079 (2015)

Rovnosť postavenia mužov a žien a spoločná rodičovská zodpovednosť: rola otcov

Parlamentné zhromaždenie:

1.

Parlament Európskej Únie trvalo presadzuje rovnosť mužov a žien v zamestnaní i v súkromí. Významný posun, hoci stále nedostačujúci, môžeme sledovať vo väčšine členských štátov Rady Európy. V rodinách musí byť rovnosť medzi rodičmi nastolená a zaručená v momente. Keď sa dieťa narodí. Zapojenie obidvoch rodičov do výchovy a starostlivosti je prínosné pre zdravý vývoj dieťaťa. Rola otcov vo výchove a starostlivosti o ich deti, vrátane veľmi malých detí, treba viac doceniť a patrične ohodnotiť.

Čítajte aj tu: https://spuntik.zoznam.sk/cl/1000706/1717041/Vedecky-dokazane—Efekt-otca–je-velmi-dolezity

2.

Spoločná rodičovská zodpovednosť znamená, že rodičia majú práva, povinnosti a nesú zodpovednosť voči svojim deťom. V skutočnosti však musia niekedy otcovia čeliť prekážkam, ktoré vyplývajú zo zákonov, z praktických postupov úradov a zažitých predsudkov a ktoré majú za následok, že otec je v dôsledku pripravený o možnosť udržovať so svojimi deťmi trvalý vzťah. V rezolúcii č. 1921 z roku 2013, týkajúcej sa rovnosti mužov a žien, vyrovnávania rolí v súkromnom i pracovnom živote a spoločnej zodpovednosti, vyzvalo zhromaždenie príslušné orgány členských štátov, aby rešpektovali právo otcov a legislatívne zaručili, že otcovia, po vzájomnej dohode oboch rodičov, budú mať možnosť podieľať sa na spoločnej starostlivosti o dieťa a síce v jeho najlepšom záujme.

3.

Parlament chce osobitne zdôrazniť, že právo na rešpektovanie rodinného života je jedným zo základných práv Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv, uvedených v čl. 8. a taktiež súčasťou mnohých medzinárodných právnych predpisov. Pre dieťa a rodičov je základným predpokladom k naplneniu rodinného života spoločné súžitie. Rozdelenie rodičov a dieťaťa má nenapraviteľný negatívny efekt na ich vzťah. K takému rozdeleniu by malo dochádzať iba na základe rozhodnutia súdu a vo výnimočných prípadoch, kedy by mohlo dôjsť k vážnemu ohrozeniu záujmu dieťaťa.

4.

Parlament pevne verí, že rozvíjanie a podpora spoločnej rodičovskej starostlivosti pomôže prekonať genderové stereotypy v súvislosti s rozdelením mužských a ženských rolí v rodinnom živote a reflektuje sociologické zmeny, ktoré sa udiali za posledných päťdesiat rokov, v zmysle ako je súkromný a rodinný život v súčasnosti usporiadaný.

5.

Vo svetle týchto úvah, vyzýva parlament členské štáty k vykonaniu týchto krokov:

5.1. k podpisu a/alebo ratifikácii Európskeho dohovoru o výkone práv detí (ETS č. 160) a Dohovoru o styku s deťmi (ETS č. 192), pokiaľ tak už neučinili; k podpisu a/alebo ratifikácii Haagského dohovoru o civilnoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí a jeho účinnej implementácii a najmä zaistenia promptného začatia kooperácie príslušných orgánov;

5.3 k zabezpečeniu rovnakých práv rodičov v súvislosti s ich deťmi v podobe zodpovedajúcej zákonnej úpravy a administratívnej praxe, ktorá zaručí každému z rodičov právo na informácie a rozhodovanie v dôležitých záležitostiach, týkajúcich sa života a vývoja ich dieťaťa, v najlepšom záujme dieťaťa;

5.4 k odstráneniu zo svojich zákonov akýchkoľvek rozdielov, vychádzajúcich z rodinného stavu medzi rodičmi, ktorí uznali svoje dieťa;

5.5 k zavedeniu princípu striedavej starostlivosti po rozvode alebo rozchode do svojej legislatívy, k vymedzeniu všetkých výnimiek v prípadoch zneužitia alebo zanedbania dieťaťa alebo domáceho násilia v prípadoch rozvodu alebo rozchodu rodičov, k úprave doby, počas ktorej žije dieťa s každým zo svojich rodičov podľa potrieb a záujmu dieťaťa;

5.6 k rešpektovaniu práva dieťaťa byť vypočuté vo všetkých prípadoch, ktoré sa detí týkajú a za predpokladu, že je dieťa schopné porozumieť situácii a všetkým súvislostiam;

5.7 prihliadať k striedavej starostlivosti pri prideľovaní sociálnych dávok;

5.8 k vykonaniu všetkých potrebných krokov, aby bolo zabezpečené, že rozhodnutia v súvislosti s trvalým pobytom dieťaťa a určením styku, sú bezvýhradne dodržované, najmä v prípadoch, kde sú evidované sťažnosti na problémy s odovzdávaním detí;

5.9 k odporúčaniu, a kde je to vhodné, i k nariadeniu mediácie v rámci súdneho konania vo veciach rodinného práva, ktorých súčasťou sú deti, konkrétne k zavedeniu súdom nariadeného informatívneho sedenia, pri ktorom sa rodičom vysvetlí, že striedavá starostlivosť môže byť vhodnou voľbou formy porozvodovej starostlivosti v zmysle najlepšieho záujmu dieťaťa, ďalej potom na zaručenie, že mediátori budú patrične školení a k podnecovaniu multidisciplinárnej spolupráce založenej na princípoch „Cochemského modelu“;

Viac o Cochemskom modeli tu:  http://www.striedavka.sk/01_custom_content/letaky/CM_A4_v_CZ_SK_TISK.pdf

5.10 k zabezpečeniu nevyhnutného vzdelávania v interdisciplinárnej spolupráci, zameranej na špecifické práva a potreby detí rôznych vekových skupín, pre zástupcov profesií, ktorí prichádzajú v rámci opatrovníckeho konania do kontaktu s deťmi, rovnako tak prispôsobenie opatrovníckeho konania v tomto zmysle a podľa zásad vyplývajúcich zo smernice „Justícia priateľská k deťom“, vydanej Radou Európy;

5.11 veďte rodičov k vytváraniu rodičovského plánu, ktorý, aj im samotným, pomôže definovať základné aspekty života ich detí, a upovedomte deti o možnosti dožadovať sa zmien alebo úprav stávajúceho usporiadania, osobitne potom týkajúcich sa miesta ich pobytu; zaveďte platenú rodičovskú dovolenku pre otcov, pričom sa uprednostňuje model neprenosnej rodičovskej dovolenky.

 

Diskusia zhromaždenia z 2.10.2015 (36. zasadanie) (viď dokument 13870, správa Committee on Equality and Non-Discrimination; Komisia pre rovnosť a proti diskriminácii),reportujúci: Françoise Hetto-Gaasch; a dokument 13896, vyjadrenie Committee on Social Affairs, Health and Sustainable Development (Komisia pre sociálne záležitosti, zdravie a udržateľný rozvoj), reportujúci: Stefan Schennach. Text bol prijatý zhromaždením parlamentu 2. 10. 2015 (36. zasadanie).

Spracoval: Jozef Tinka

deti

ZAVRHOVANIE RODIČA JE V DIAGNOSTICKOM MANUÁLI

Dostali sme správu od profesora Williama Berneta: “Ak sa ma pýtate, myslím, že je správne povedať – zavrhovanie rodiča je v ICD-11″! Odborný termín “zavrhovanie rodiča” po prvý raz zahrnuli do nového vydania Medzinárodnej klasifikácie ochorení (ICD-11). Zavrhovanie rodičov nie je síce samostatnou diagnózou, ale považuje sa za synonymum alebo indexovaný termín (hodnotový, určujúci ukazovateľ) pre konkrétnu diagnózu Problém vzťahu medzi opatrovateľom a dieťaťom (QE52.0). Konečná verzia ICD-11 je voľne dostupná na internete na adrese https://icd.who.int/. Táto revolučná zmena z hľadiska vnímania psychopatologického javu zavrhovania rodiča znamená, že zavrhovanie sa odteraz pokladá  za “indexové pojmy” (hodnotiace kritérium) pri problémoch v  starostlivosti o dieťa. Neočakávalo sa, že rodičovské zavrhovanie bude samostatná diagnóza, ale považuje sa za alternatívny termín pri problémoch v starostlivosti o dieťa. K uznaniu zavrhovania rodičov v rámci ICD-11 a WHO prispeli členovia PASG – Parental Alienation  Study Group (za Slovensko sú členmi Jozef Tinka a Alena Dušatková z RPPD) svojou dlhoročnou výskumnou a osvetovou aktivitou. WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) uverejnila 18. júna 2018 konečnú verziu ICD-11. Podľa  WHO, sa ICD-11 predloží na Svetovom zdravotníckom zhromaždení v máji 2019 na prijatie, a pre členské krajiny sa stane záväznou od 1. januára 2022.  Avšak už odteraz sa s týmto pojmom môže začať pracovať a môžu sa vzdelávať odborníci, ktorí budú riešiť zavrhovanie rodičov v praxi. Čo to znamená? Koniec šíreniu konšpiračných teórií z ministerstva spravodlivosti, súdov a iných inštitúcií o tom, že zavrhovanie rodiča neexistuje, že je to paveda a že neodôvodnené odmietanie rodičov zmanipulovanými deťmi nie je výsledkom programového vymývania detského mozgu. Rada pre práva dieťaťa poskytne odbornú podporu všetkým, ktorí budú čeliť inštitucionálnym konšpiráciám a ktorí nevedia ako postupovať, keď sa stanú obeťami zavrhovania rodiča.

Jozef Tinka, člen PASG, Nashville, USA

Ilustračné foto: SergiyN

Ilustračné foto: Daniela HAUBERTOVÁ. Na snímke Michaela Karaková, TOP modelka a členka RPPD

Trpím detským emocionálnym zanedbaním. Toto to znamená.

Stalo sa to, keď na mňa moje dvojča kričalo kvôli obľúbenému tričku, ktoré zmizlo.

Stalo sa to, keď ma môj manžel špehoval cestou domov po otrasnom dni v práci, mračila som sa, ale nič som nepovedala.

Stalo sa to, keď môj otec zavolal, aby mi povedal, že som ho dlho nekontaktovala.

Stalo sa to, keď ma moji kolegovia chválili alebo mi dávali kamaráti komplimenty.

Nič som necítila.

Nikdy som nevedela ako odpovedať alebo čo ľudia odo mňa očakávajú. Pocity som mala na dosah, ale odišli skôr než som ich stihla dôkladne identifikovať. Je to niečo ako keď zmažete slová z tabule skôr, ako ich stihnete prečítať.  Ak bola interakcia negatívna, moje zmätené pocity prerástli do hnevu alebo hanby, keď som sa snažila brániť pred odmietnutím, o ktorom som aj tak vedela. Chcela som prísť na to, čo robím zle. Nevedela som určiť, čo to je, a tak som mala som pocit, že je na mne niečo pokazené, čo spôsobuje, že nedokážem cítiť.

Ak boli slová milé, cítila som sa extrémne nepohodlne. Nerozumela som, ako si mohol ktokoľvek myslieť, že som krásna alebo špeciálna. Mala som pocit, že je to jedno veľké klamstvo, a bála som sa, že ľudia zistia, kto v skutočnosti som. Začala som byť nervózna, a rozmýšľať o tom, čo by som mohla spraviť, aby som si pozitívne reakcie zaslúžila.

Celé roky som skrývala premáhanie a nepohodlie, nevediac, prečo mi emocionálna interakcia zanecháva v srdci prázdnotu. Kontaktovanie sa s ľuďmi, aj s tými, ktorých som milovala, bolo pre mňa naozaj ťažké.

ragazzo_figlio_triste_stanza-id21316[1]

Ilustračné foto: internet

V jeden deň, keď som robila online výskum pre článok, narazila som na syndróm, zvaný detské emocionálne zanedbanie (angl.: Childhood emotional neglect – CEN).  Identifikovala ho klinická psychologička Jonice Webbová. Detské emocionálne zanedbanie je zlyhanie  rodičov, ktorí zodpovedajú za nedostatok záujmu o emócie dieťaťa. Keď rodičia naozaj zanedbajú tieto potreby, nie je  pre dieťa cesta späť. Nevie svoje pocity overiť a identifikovať, či sú správne. Nedostatok emocionálnej vyspelosti ich vedie ku pochybovaniu o samom sebe a k negatívnym pocitom.

Ak zistíte, že nedokážete správne rozpoznať svoje pocity, pravdepodobne máte pocit, že strácate na hodnote. Pocity sa stanú „zlé“, pretože človek vyrastal v prostredí, kde sa buď tlmili alebo ignorovali.

Ak ste nikdy o tomto syndróme nepočuli, nie ste sami. V rozhovore v New England Psychologist, Webbová hovorí: „Psychológia prehliada emocionálne zanedbanie. Spájame to s emocionálnym zneužívaním a psychickým zanedbávaním. Je pre nás ťažké zamerať sa na túto vec samotnú, ktorá má svoju platnosť.

jonice

Dr. Jonice Webb, renomovaná psychologička s 25-ročnou praxou, autorka populárnej knihy “Beh na dlhé trate: prekonajte negatívne emócie z detstva”. Foto: http://drjonicewebb.com/

 

 

Zložitá vec na detskom emocionálnom zneužívaní je, že nie je aktívnym typom zanedbania. Nemôžete to vidieť tak ako napríklad, keď má dieťa škrabanec na líci alebo počuť pokazený žalúdok ako pracuje. Ako dieťa, neviete, že sa to deje. Ako dospelý, si možno nedokážete spomenúť na špecifické príklady, pretože to bolo jednoducho súčasťou vášho prostredia. CEN je neviditeľná sila, ktorá sa často neprejavená skrýva dlhé roky, pokým sa neobjavia symptómy.

Čítajúc zoznam porúch, ktoré so sebou prináša tento syndróm, som sa v mnohých spoznala. Ľudia, ktorí trpia v detstve emocionálnym zanedbávaním, často prestanú cítiť, majú pocit, že im niečo chýba, sú perfekcionisti a citliví na odmietanie. Z 22 symptómov v dotazníku som mala, okrem dvoch, všetky.

Stále nemôžem uveriť, že ma rodičia istým spôsobom opustili. Vzhľadom na moju výchovu, to vyzerá takmer nemožné. V podstate, mala som všetko, čo som chcela. Žili sme v peknom dome, mala som hromadu zdravého jedla a každý rok cez leto sme cestovali na dovolenku. Navštevovala som dobrú školu, hrala športy, chodila von s priateľmi. Navonok vyzerala moja rodina šťastná a úspešná.

Samozrejme, to nie je celý príbeh. Môj otec kvôli práci veľa cestoval a, keď bol doma, bol často unavený a prísny. Veľmi som sa snažila byť dobré dievča, mať dobré výsledky v škole, starať sa o mojich mladších súrodencov a byť doma. Moja matka bola ženou v domácnosti počas prevažnej časti môjho detstva, ale bola nešťastná, a neskôr jej diagnostikovali depresiu. Niekedy celé dni ani nevyšla z postele. Nikto sa ma nespýtal na školu alebo ako sa cítim s mojimi kamarátmi, učiteľmi, alebo spolužiakmi. Keď som šla do domu k mojim priateľom a ich matky sa ma pýtali aký som mala deň, myslela som si, že je to divné a dotieravé.

Spôsob, akým so mnou rodičia komunikovali, boli dva z piatich rodičovských štýlov, ktoré najčastejšie vedú k emocionálnemu zanedbaniu: autoritatívne a chýbajúce. Ďalšie tri sú – liberálne, narcistické a perfekcionistické. Existuje niekoľko ďalších.

Keď som skončila s čítaním príznakov detského emocionálneho zanedbávania, bezpochyby som vedela, že týmto syndrómom trpím. Bola som zničená – žiadne dieťa nechce zistiť, že mu jeho rodičia ublížili, aj keď neúmyselne. Zároveň sa mi však uľavilo. Koniec koncov, mala som vysvetlenie, prečo mám pocity prázdnoty, ktoré ma trápia po celé roky. Dobrá správa je, že ľudia, trpiaci týmto syndrómom, dokážu negatívny pocit zo seba prekonať. Identifikácia emocionálnych potrieb a presvedčenie, že si ich zaslúžite, je kľúčové.

Vysvetlenie môjho emocionálneho syndrómu dáva nádej nielen mne, ale aj mojim deťom. Vediac, čo nemám, a beznádejne som po tom túžila ako dieťa, ma motivuje k tomu, aby som túto chybu nespravila na svojich deťoch a dala im všetko, po čom emocionálne túžia. Nie je to pre mňa ľahké. Emócie mojich detí sú silné. Inštinkt mi hovorí, aby som utiekla preč od nepokoja a chaosu, ale nútim sa zostať s nimi. Viem, že moje deti si zaslúžia empatiu a lásku. Napriek tomu, že som tým pohltená, robím čo viem, aby som zistila ako sa cítia.

Znie to jednoducho, a som si istá, že pre niektorých rodičov je to automatické. Pre mňa je to boj. Som ochotná sa preniesť cez to všetko, aby som si bola istá, že moje deti nikdy nebudú pochybovať o svojej hodnote.

Anna Redyns

Preklad: Bianka Verešová

Zdroj: www.scarymommy.com

rodina

TIPY PRE RODIČOV AKO ZVLÁDNUŤ ZAVRHOVANIE SVOJIM DIEŤAŤOM

Zavrhovanie rodiča je bolesť, ktorú tisícky rodičov pozná osobne.  Po rozpade rodiny, rodič, ktorý nemá pri sebe dieťa, často po krátkom čase zistí, že hoci  ho milovalo, zrazu začne rodiča nenávidieť a správať sa voči nemu agresívne. Všetci si idú oči vyočiť, no nikto netuší ako situáciu zvládnuť. Ponúkame tipy ako zavrhovanie zvládať. (Uvádzame jednu z kapitol náučného filmu “Vitej späť, Pluto”, ktorý učí dospelých ako vrátiť deťom vykradnutú lásku k jednému z rodičov. Pripravujeme zverejniť celý film, pracujeme však na získaní autorských práv a na slovenskom dabingu.)