Category Archives: Články

Ilustračné foto: Daniela HAUBERTOVÁ. Na snímke Michaela Karaková, TOP modelka a členka RPPD

Trpím detským emocionálnym zanedbaním. Toto to znamená.

Stalo sa to, keď na mňa moje dvojča kričalo kvôli obľúbenému tričku, ktoré zmizlo.

Stalo sa to, keď ma môj manžel špehoval cestou domov po otrasnom dni v práci, mračila som sa, ale nič som nepovedala.

Stalo sa to, keď môj otec zavolal, aby mi povedal, že som ho dlho nekontaktovala.

Stalo sa to, keď ma moji kolegovia chválili alebo mi dávali kamaráti komplimenty.

Nič som necítila.

Nikdy som nevedela ako odpovedať alebo čo ľudia odo mňa očakávajú. Pocity som mala na dosah, ale odišli skôr než som ich stihla dôkladne identifikovať. Je to niečo ako keď zmažete slová z tabule skôr, ako ich stihnete prečítať.  Ak bola interakcia negatívna, moje zmätené pocity prerástli do hnevu alebo hanby, keď som sa snažila brániť pred odmietnutím, o ktorom som aj tak vedela. Chcela som prísť na to, čo robím zle. Nevedela som určiť, čo to je, a tak som mala som pocit, že je na mne niečo pokazené, čo spôsobuje, že nedokážem cítiť.

Ak boli slová milé, cítila som sa extrémne nepohodlne. Nerozumela som, ako si mohol ktokoľvek myslieť, že som krásna alebo špeciálna. Mala som pocit, že je to jedno veľké klamstvo, a bála som sa, že ľudia zistia, kto v skutočnosti som. Začala som byť nervózna, a rozmýšľať o tom, čo by som mohla spraviť, aby som si pozitívne reakcie zaslúžila.

Celé roky som skrývala premáhanie a nepohodlie, nevediac, prečo mi emocionálna interakcia zanecháva v srdci prázdnotu. Kontaktovanie sa s ľuďmi, aj s tými, ktorých som milovala, bolo pre mňa naozaj ťažké.

ragazzo_figlio_triste_stanza-id21316[1]

Ilustračné foto: internet

V jeden deň, keď som robila online výskum pre článok, narazila som na syndróm, zvaný detské emocionálne zanedbanie (angl.: Childhood emotional neglect – CEN).  Identifikovala ho klinická psychologička Jonice Webbová. Detské emocionálne zanedbanie je zlyhanie  rodičov, ktorí zodpovedajú za nedostatok záujmu o emócie dieťaťa. Keď rodičia naozaj zanedbajú tieto potreby, nie je  pre dieťa cesta späť. Nevie svoje pocity overiť a identifikovať, či sú správne. Nedostatok emocionálnej vyspelosti ich vedie ku pochybovaniu o samom sebe a k negatívnym pocitom.

Ak zistíte, že nedokážete správne rozpoznať svoje pocity, pravdepodobne máte pocit, že strácate na hodnote. Pocity sa stanú „zlé“, pretože človek vyrastal v prostredí, kde sa buď tlmili alebo ignorovali.

Ak ste nikdy o tomto syndróme nepočuli, nie ste sami. V rozhovore v New England Psychologist, Webbová hovorí: „Psychológia prehliada emocionálne zanedbanie. Spájame to s emocionálnym zneužívaním a psychickým zanedbávaním. Je pre nás ťažké zamerať sa na túto vec samotnú, ktorá má svoju platnosť.

jonice

Dr. Jonice Webb, renomovaná psychologička s 25-ročnou praxou, autorka populárnej knihy “Beh na dlhé trate: prekonajte negatívne emócie z detstva”. Foto: http://drjonicewebb.com/

 

 

Zložitá vec na detskom emocionálnom zneužívaní je, že nie je aktívnym typom zanedbania. Nemôžete to vidieť tak ako napríklad, keď má dieťa škrabanec na líci alebo počuť pokazený žalúdok ako pracuje. Ako dieťa, neviete, že sa to deje. Ako dospelý, si možno nedokážete spomenúť na špecifické príklady, pretože to bolo jednoducho súčasťou vášho prostredia. CEN je neviditeľná sila, ktorá sa často neprejavená skrýva dlhé roky, pokým sa neobjavia symptómy.

Čítajúc zoznam porúch, ktoré so sebou prináša tento syndróm, som sa v mnohých spoznala. Ľudia, ktorí trpia v detstve emocionálnym zanedbávaním, často prestanú cítiť, majú pocit, že im niečo chýba, sú perfekcionisti a citliví na odmietanie. Z 22 symptómov v dotazníku som mala, okrem dvoch, všetky.

Stále nemôžem uveriť, že ma rodičia istým spôsobom opustili. Vzhľadom na moju výchovu, to vyzerá takmer nemožné. V podstate, mala som všetko, čo som chcela. Žili sme v peknom dome, mala som hromadu zdravého jedla a každý rok cez leto sme cestovali na dovolenku. Navštevovala som dobrú školu, hrala športy, chodila von s priateľmi. Navonok vyzerala moja rodina šťastná a úspešná.

Samozrejme, to nie je celý príbeh. Môj otec kvôli práci veľa cestoval a, keď bol doma, bol často unavený a prísny. Veľmi som sa snažila byť dobré dievča, mať dobré výsledky v škole, starať sa o mojich mladších súrodencov a byť doma. Moja matka bola ženou v domácnosti počas prevažnej časti môjho detstva, ale bola nešťastná, a neskôr jej diagnostikovali depresiu. Niekedy celé dni ani nevyšla z postele. Nikto sa ma nespýtal na školu alebo ako sa cítim s mojimi kamarátmi, učiteľmi, alebo spolužiakmi. Keď som šla do domu k mojim priateľom a ich matky sa ma pýtali aký som mala deň, myslela som si, že je to divné a dotieravé.

Spôsob, akým so mnou rodičia komunikovali, boli dva z piatich rodičovských štýlov, ktoré najčastejšie vedú k emocionálnemu zanedbaniu: autoritatívne a chýbajúce. Ďalšie tri sú – liberálne, narcistické a perfekcionistické. Existuje niekoľko ďalších.

Keď som skončila s čítaním príznakov detského emocionálneho zanedbávania, bezpochyby som vedela, že týmto syndrómom trpím. Bola som zničená – žiadne dieťa nechce zistiť, že mu jeho rodičia ublížili, aj keď neúmyselne. Zároveň sa mi však uľavilo. Koniec koncov, mala som vysvetlenie, prečo mám pocity prázdnoty, ktoré ma trápia po celé roky. Dobrá správa je, že ľudia, trpiaci týmto syndrómom, dokážu negatívny pocit zo seba prekonať. Identifikácia emocionálnych potrieb a presvedčenie, že si ich zaslúžite, je kľúčové.

Vysvetlenie môjho emocionálneho syndrómu dáva nádej nielen mne, ale aj mojim deťom. Vediac, čo nemám, a beznádejne som po tom túžila ako dieťa, ma motivuje k tomu, aby som túto chybu nespravila na svojich deťoch a dala im všetko, po čom emocionálne túžia. Nie je to pre mňa ľahké. Emócie mojich detí sú silné. Inštinkt mi hovorí, aby som utiekla preč od nepokoja a chaosu, ale nútim sa zostať s nimi. Viem, že moje deti si zaslúžia empatiu a lásku. Napriek tomu, že som tým pohltená, robím čo viem, aby som zistila ako sa cítia.

Znie to jednoducho, a som si istá, že pre niektorých rodičov je to automatické. Pre mňa je to boj. Som ochotná sa preniesť cez to všetko, aby som si bola istá, že moje deti nikdy nebudú pochybovať o svojej hodnote.

Anna Redyns

Preklad: Bianka Verešová

Zdroj: www.scarymommy.com

rodina

TIPY PRE RODIČOV AKO ZVLÁDNUŤ ZAVRHOVANIE SVOJIM DIEŤAŤOM

Zavrhovanie rodiča je bolesť, ktorú tisícky rodičov pozná osobne.  Po rozpade rodiny, rodič, ktorý nemá pri sebe dieťa, často po krátkom čase zistí, že hoci  ho milovalo, zrazu začne rodiča nenávidieť a správať sa voči nemu agresívne. Všetci si idú oči vyočiť, no nikto netuší ako situáciu zvládnuť. Ponúkame tipy ako zavrhovanie zvládať. (Uvádzame jednu z kapitol náučného filmu “Vitej späť, Pluto”, ktorý učí dospelých ako vrátiť deťom vykradnutú lásku k jednému z rodičov. Pripravujeme zverejniť celý film, pracujeme však na získaní autorských práv a na slovenskom dabingu.)

parlament

MY V ČESKOM PARLAMENTE

Pred piatimi rokmi delegácia Rady pre práva dieťaťa bola na pozvanie v Parlamente ČR. Prednášali sme o stave ochrany detí na Slovensku a pomenovali tie najvypuklejšie problémy. Téma je aktuálna aj dnes. Pripomeňme si, čo nás trápilo vtedy a pozrime sa na detský svet, deformovaný dospelými, cez prizmu aktuálneho vnímania problematiky.

Foto: www.forbes.cz

AKO POMÔCŤ ĽUĎOM, KTORÍ SÚ OBEŤOU SYNDRÓMU ZAVRHOVANIA RODIČA?

Prípadov detí, ktoré sú svedkami očierňovania jedného rodiča druhým počas rozvodu alebo rodinnej krízy, stále pribúda.

Zavrhovanie rodiča – fenomén, keď jeden z rodičov „otrávi“ dieťa natoľko, že začne odmietať druhého rodiča – sa stáva charakteristickou črtou ťažkých rodinných problémov. Preto Caffcas (štátna inštitúcia v Anglicku, ktorá poskytuje poradenstvo a podporu deťom a rodinným súdom; pozn. prekladateľa) poskytuje odmietaným rodičom pomoc formou intenzívneho liečebného pilotného programu, ktorý financuje vláda.

Spoločným znakom správania pri konfliktných rozvodoch je ponižovanie medzi rozvedenými rodičmi, ktoré sa považuje za jednu z hlavných príčin syndrómu zavrhovaného rodiča. Ide o svetový fenomén. Napríklad v USA i v Kanade pôsobia rodičovskí koordinátori, ktorých ustanovuje a kontroluje súd. Pomáhajú pri obnovovaní vzťahov medzi rodičmi a deťmi, u ktorých sa syndróm identifikoval. V Mexiku a v Brazílii sa odcudzenie dieťaťa od rodiča považuje za trestný čin.

Zavrhovanie rodiča ako porucha?

Psychiater Richard Gardner sformuloval koncept syndrómu zavrhnutého rodiča pred dvadsiatimi rokmi. Definoval ho ako poruchu, ktorá primárne vzniká v kontexte sporov pri rozhodovaní o starostlivosti o dieťa. Prvotným prejavom je kampaň, keď jeden rodič očierňuje druhého; kampaň, ktorá nemá žiadne opodstatnenie. Takúto rodičovskú indoktrináciu (vymývanie mozgov), čiže snahu, aby dieťa prijalo názory odcudzujúceho rodiča bez akéhokoľvek premýšľania, umocňujú vlastné scenáre bezdôvodného hanobenia zavrhnutého rodiča dieťaťom.

Asistentka riaditeľa Cafcass, Sarah Parsons, hovorí: „Zavrhovanie rodiča je príčinou v 80% najtransparentnejších prípadov, ktoré sa dostali pred rodinný súd. Momentálne trénujeme našich sociálnych pracovníkov, aby rozpoznali tento problém, a pomohli rodinám syndróm aspoň čiastočne zoslabiť.“

SarahParsonscafcass_267_401[1]

Sarah Parsons, ústredná postava ochrany detí, ktoré sa odcudzili rodičom v dôsledku manipulácie. Asistentka riaditeľa Cafcass

Zavrhovanie rodiča je prítomné približne pri 11 až 15% rozvodov, kde sú deti. Myslíme si, že to bude neustále narastať. Ďalšie výskumy ukázali, že asi 1% detí a adolescentov v Severnej Amerike má skúsenosť so zavrhovaním rodiča.

Príbeh Miriam

Miriam, učiteľka a umelkyňa (meno sme kvôli anonymite zmenili), chystala svojho mladšieho syna k sebe na prázdniny, keď ex manžel napísal mail, že nikdy viac neuvidí svoje dieťa. Syn potom odišiel na víkend k otcovi. Ex manžel to v maile odôvodnil tým, že dieťa vznieslo na matku vážne obvinenia, a preto sa už nikdy k nej nevráti. Syna znovu uvidela až po 592 dňoch.

„Som normálna matka, neviem prečo alebo odkiaľ vzišli falošné a vymyslené obvinenia, medzi inými, zo sexuálneho obťažovania vlastného syna. Bolo to hrozné.“

Od rozvodu rodičov uplynulo sedem rokov. Miriamin ex manžel po celý ten čas matku pred synom očierňoval. Použil 17 špecifických stratégií. Takých, ktoré identifikovali výskumy dospelých, ktorí sa odcudzili a odmietali svojich druhých rodičov.

Rodičia, ktorí neustále očierňujú a ponižujú druhého rodiča, môžu dostať dieťa až do takého stavu, že nevidí žiadne hodnoty odmietaného rodiča, eliminuje kontakt s ním. Zavrhujúci rodič zakazuje dieťaťu rozhovory a fotografie, vytvára dojem, že odmietaný rodič dieťa neľúbi, alebo je nebezpečný, a núti dieťa druhého rodiča úplne odmietnuť alebo potajomky sledovať.

Vo Veľkej Británii sa syndróm neustále rozširuje

Sudcovia vo Veľkej Británii zaznamenávajú nárast fenoménu zavrhovania rodiča. Jeden zo sudcov zverejnil prípad ženy, ktorá musela zmeniť bydlisko, aby mohla obnoviť vzťah so svojim dieťaťom. „Množstvo zmanipulovaných detí je príliš vysoké a škodlivé,“ napísal.

joanna_abrahams[1]

Joanna Abrahams, expertka na problematiku odcudzenia rodiča

Joanna Abrahams, vedúca rodinného práva na Setfords Solicitors, je jedna z mála anglických právnikov, ktorí sa špecializujú na zavrhovanie rodiča. V posledných rokoch zaznamenáva trvalý nárast prípadov. „Hoci sa zvyšuje povedomie, nie som presvedčená, že sudcovia a sociálni pracovníci majú tréningy a ukážky, ktoré umožňujú identifikovať problém a zakročiť proti zavrhovaniu rodiča,“ hovorí. „Jedinou skutočnou príležitosťou, ktorú obeť zavrhovania rodiča má, aby dostala svoje dieťa späť, je nájsť špecializovaného právneho poradcu, ktorý má odborné znalosti; a požiadať súd, aby nariadil psychologické posúdenie, riadenú liečbu a, ak treba, aj zmenu bydliska dieťaťa späť k odcudzenému rodičovi.“ Sú to drahé zásahy, a právnu pomoc si môžu dovoliť len najbohatší rodičia. Správna identifikácia rodičovského odcudzenia môže vyjsť až na 50 000 libier.

Spory odborníkov o diagnostiku syndrómu

Syndróm zavrhnutého rodiča je stále predmetom sporov. Zatiaľ nie je ako samostatná diagnóza, neuznala ho ešte ani WHO (Svetová zdravotnícka organizácia). Navyše, niektorí aktivisti tvrdia, že syndróm je iba nástroj, ktorý využívajú muži na dosiahnutie starostlivosti o dieťa. Bezohľadu na skutočnosť, či dieťa matka zneužívala. Paul Fink, prezident Leadership Council on Child Abuse and Interpesonal Violence, označuje syndróm zavrhovania rodiča ako „junk science at its worst“ (najhoršiu pavedu; voľný preklad). Doktor Fink vyhlásil, že deti trpia tým, že súd síce označuje syndróm zavrhnutého rodiča, a robí okolo toho divadlo, ale nikto dieťaťu v skutočnosti nepomáha. Je to, podľa Finka, prezentácia nezdravej vedy.

Dr-Amy-J-L-Baker[1]

Dr. Amy Baker – expertka na syndróm zavrhnutia rodiča

      Dr. Amy Baker, vývinová psychologička, výskumníčka a autorka knihy »Dospelé deti syndrómu zavrhovania rodiča« však tvrdí: „Rozbité väzby môžu spôsobiť ťažké odcudzenie dieťaťa a rodiča. Dokonca aj takých rodičov, ktorí mali s dieťaťom mimoriadne vrúcny vzťah. K odcudzeniu môže dôjsť za veľmi krátky čas. Keď sa deti začínajú odcudzovať, rodičia, ktorí boli milovaní a pre dieťa hodnotní, sa môžu z dňa na deň stať objektom nenávisti a strachu. Zdá sa, že deti nepociťujú žiadnu stratu a živia svoju nenávisť bez toho, aby sa hanbili alebo sa aspoň cítili nesvoje. Tieto deti budú pravdepodobne aj ochotné falošne obviniť druhého rodiča.“

„Toto,“ hovorí ďalej Bakerová, „je rozdiel medzi zneužívanými a odcudzenými deťmi. Deti neodsúdia rodiča, ani toho relatívne zlého, pokiaľ neboli zmanipulované. Dokonca, aj keď priznajú, že s nimi rodič zle zaobchádzal, nie sú schopné rodiča odmietnuť.“

Karen Woodall, špecialistka na zavrhovanie rodiča na Family Separation  Clinic, hodnotí postoj súdov k zavrhovaniu rodiča vo všeobecnosti ako nepochopenie podstaty problému zo strany profesionálov. „Prípady ťažkého zavrhovania rodiča,“ tvrdí, „sú vzácne, ale absolútne strašidelné. Máme systém, ktorý nerobí to, čo by v týchto prípadoch mal. Tieto prípady sú tu po celé roky, deti sú viac a viac zaseknuté v psychologickom rozštiepení. Mali by sme rozlišovať a na začiatku sa spytovať:  je odmietnutie zo strany dieťaťa spravodlivé alebo nie? Ak nie, treba okamžite zasiahnuť a nariadiť intenzívnu psychologickú pomoc.“

Ako z bludného kruhu von?

Zlatá stredná cesta je, aby sa všetci špecialisti zjednotili, že deti sa môžu zmeniť veľmi rýchlo, ak dostanú správnu pomoc. Ak je to nevyhnutné, dieťa treba oddeliť od zavrhujúceho rodiča. „Videla som tie zmeny mnoho a mnoho krát. Zažila som aj prípad, keď dieťa odmietalo vidieť svojho odcudzeného rodiča asi desať rokov, vznášalo voči nemu nepravdivé obvinenia o otrasnom sexuálnom zneužívaní, ba dokonca o kanibalizme,“ spomína Woodall. „Nezáleží na veku, ak dieťa vrátite do normálneho rodinného prostredia k odcudzenému rodičovi, dostane sa späť k svojmu bývalému milujúcemu ja. Vo veľmi krátkom čase.“

A ako dopadla Miriam?

     Stráca nádej, že bude mať niekedy so synom opäť normálny a zdravý vzťah. Trestný súd nepravdivé obvinenia o sexuálnom zneužívaní síce zamietol, no, po 592 dňoch bez kontaktu s matkou, syn súhlasil iba s asistovanými návštevami každý šiesty týždeň. „Musím byť pripravená na exmanžela a povedať synovi, že ma nemusí vidieť nikdy viac, a musím dokázať skončiť s návštevami, ak to bude chcieť,“ zdôveruje sa Miriam. „Otec syna ťažko zmanipuloval, a preto bude trvať veľmi dlho, kým sa ku mne vráti. Možno až potom, ako bude mať vlastné deti. Ak dovtedy zomriem, zanechám mu listy a videá, aby sa dozvedel ako veľmi a ako nepodmienečne som ho milovala. Snažím sa žiť s nádejou“, vyznáva sa zlomená Miriam, „ale každý večer chodím spávať s plačom.“

                                                                                                                                                                                        Amelia HILL

Zdroj: www.theguardian.com

Preložila: Bianka Verešová

ruky

POCHOPENIE POSILŇOVANIA A OVLÁDANIA SYNDRÓMU ZAVRHNUTIA RODIČA

Rodič, ktorý má nad dieťaťom moc a kontrolu, má určujúci vplyv na vytváranie rodičovského zavrhnutia. Ide o emocionálne ponižovanie v rôznych podobách, ktoré spôsobuje dieťaťu rozštep psychiky (angl.: psychological splitting). Keď sa raz u dieťaťa vyskytne, je nemožné dieťa presvedčiť k obnoveniu pôvodného dobrého vzťahu alebo použiť genetickú terapiu, aby sa syndróm zavrhnutia rodiča vyliečil.

Primárnym spúšťačom obranného mechanizmu, ktorý spôsobuje psychological splitting, je strach. Keď sa dieťa dostane do tohto stavu vedomia, deje sa to kvôli základnej biologickej potrebe prežiť, ktorá sa stáva dominantnou.

Dieťa sa bojí z rôznych príčin. Strach nemusí byť navonok vôbec viditeľný. Pochádza z obáv, ktoré rodič, či už vedome alebo nevedome, spôsobuje svojmu dieťaťu. Snaží sa ho k sebe pripútať a vyvolať v ňom obavy, že druhý rodič sa o neho nedokáže postarať. Deti, ktoré trpia umelo vyvolaným strachom, sa väčšinou stávajú svedkami neustáleho emocionálneho zhadzovania jedného rodiča pred druhým.

Takéto situácie si vyžadujú rýchly zásah. Pokiaľ sa dieťa začne liečiť, liečba musí byť trvalá a nesmie sa prerušiť.

Karen Woodall, ktorá sa špecializuje na syndróm zavrhnutého rodiča píše, ako postupujú vo Family Separation Clinic pri liečbe dieťaťa, ktoré sa dostalo, či už vedomím alebo nevedomím pôsobením svojich rodičov, do stavu rozštepu psychiky.

Najskôr sa analyzuje dôvod, pre ktorý dieťa odmieta svojho rodiča. Prihliada sa na rôzne faktory, zahŕňajúce psychologicko-vzťahovú perspektívu, do ktorej spadá aj emocionálne ponižovanie. Nepoužíva sa žiaden z bežných analytických modelov, či už duluth (program na potláčanie domáceho násilia na ženách) alebo iný politicky ovplyvnený model. Nebezpečenstvo analýzy dieťaťa, ktoré odmieta svojho rodiča, pomocou takýchto modelov, spočíva v tom, že sa prehliadne skutočný dôvod zavrhnutia. Napríklad pomocou duluth sa analyzuje skúsenosť matky, ale nie dieťaťa. Až keď sa začneme zaoberať so skúsenosťami dieťaťa, môžeme zistiť skutočnú príčinu, čo a prečo sa dieťaťu deje..

Model, ktorý je na obrázku nižšie, je jedným z nástrojov, ktoré používa Family Separation Clinic na analýzu rozštepu psychiky dieťaťa.

MODEL

Legenda: Deeper Understanding – hlbšie porozumenie, Power and control – posilňovanie a ovládanie, Unresolved trauma – nevyriešená trauma, personality disorder – porucha osobnosti, poor interpersonal skills – slabé schopnosti v medziľudskej vzťahoch, inability to manage rage – neschopnosť zvládnuť hnev, abandonment issues – problémy s opúšťaním, lack of empathic skills – Nedostatok empatických zručností. Figure 1. analysis of power and control dynamics-psycho-relational model – Obrázok 1. Analýza dynamiky výkonu a riadenia psycho-relačný model.

Model pozostáva z testov oboch rodičov vo všetkých sekciách, aby sa zistilo, za akých okolností došlo u dieťaťa k psychickému rozštiepeniu. Potom ako sa vyhodnotia rodičia, analyzuje sa obraz situácie a štruktúry rodiny, v ktorej sa dieťa dostalo do nežiaduceho stavu. Na základe týchto všetkých poznatkov sa potom zisťuje prvotná príčina, ktorá určuje cestu, ako dieťa účinne presvedčiť, aby zmenilo názor na rodiča, od ktorého sa odcudzilo.

 V jednoznačných prípadoch, keď má preferenčný rodič poruchu osobnosti a výsledky vo všetkých sekciách ukazujú na rad ďalších problémov; zatiaľ čo zavrhovaný rodič je silnejší a má zdravšie výsledky, pravdepodobne sa  odporučí zmena bydliska. V Anglicku je to jedna z preferovaných možností pri ťažkom zavrhnutí rodiča.

Ak u rodiča, ktorý druhého emocionálne ponižuje, sa síce porucha osobnosti nezistí, no napriek tomu sa našlo veľa iných problémov; a naopak, u odmietaného rodiča sa ukázalo, že má dostatočne dobrý štýl výchovy s minimálnym počtom problémov, uskutoční sa hybridný zásah. Je to niečo ako kombinovaný model, ktorý zahŕňa súdne nariadenie a prísne organizovaný program, ktorého hlavným zameraním je obnovenie vzťahu medzi dieťaťom a odmietaným rodičom.

Hlavným cieľom práce kliniky je prispôsobivosť a schopnosť reagovať na široké spektrum rôznych foriem rodičovských zavrhnutí. Ďalším cieľom je poskytnúť vedomosti a podporu pre rodiny, ktoré sa snažia obnoviť vzťahy a zachovať ich zdravé na dlhý čas.

Syndróm zavrhnutého rodiča môžu vyvolať rôzne príčiny. Popisovaný model dokáže pomôcť pri väčšine z nich. Zároveň umožňuje všetko, čo dieťa povie o svojom okolí a o vzťahu s rodičmi, pochopiť a zodpovedať. Deti sú srdcom tejto práce, a všetka sila a kontrola, ktorá ich obklopuje, sa v prípade rodičovského zavrhnutia považuje za detské zneužívanie.

Karen Woodall, ktorá lieči deti, trpiace syndrómom zavrhnutého rodiča, hovorí, že túžia po silných vzťahoch. Pri správnom postupe sa aj v tých najťažších prípadoch odcudzenia môžu vzťahy zlepšiť.  Najčastejším výsledkom je náprava vzťahu s odmietnutým rodičom na zdravý vzťah, a samozrejme to, že dieťa pochopí situáciu. K. Woodall preto odporúča všetkým rodičom, ktorí vlastné deti odmietajú, aby zostali silní a zdraví.

Každé vyliečenie je cesta, ktorá vedie kzdravej budúcnosti.

Karen WOODALL

Zdroj: https://karenwoodall.blog/

Preklad: Bianka Verešová

dohoda A

SPOJENECTVO PROTI SÚDNYM PRIEŤAHOM O DETI

Súdy, ktoré rozhodujú o deťoch po rozvode, trvajú veľmi dlho. Pritom už mesiac, či dva v živote detí znamená veľmi mnoho. Súdy však neraz konajú aj roky. Napriek tomu, podľa médií, ministerstvo spravodlivosti nehodlá na tejto situácii nič meniť.

Rada pre práva dieťaťa sa rozhodla proti súdnym prieťahom systematicky bojovať a brať na zodpovednosť štát za to, že deti pred súdom sú mimo priorít. Spojili sme sily s renomovanou advokátskou kanceláriou HKP Legal, s.r.o., Bratislava, založili platformu „Advokáti za práva detí“ a podpísali memorandum. Zmyslom je využívať všetky zákonné prostriedky proti súdnym prieťahom a zlému úradnému postupu. Budeme pomáhať spôsobom, ktorý sprístupní spravodlivosť každému, bezohľadu na jeho situáciu. Advokáti budú svoju odmenu účtovať až vtedy, keď dosiahnu pre klienta odškodnenie za zbytočné súdne prieťahy. Čiže honorár klient zaplatí „zo štátneho“, ktoré dostane od súdu ako odškodné. Partnerská advokátska kancelária teda prevezme na seba riziko prípadného neúspechu. Ak so sťažnosťou neuspeje, klient spravidla honorár za služby nemusí uhradiť. Čerešnička na torte J – HKP Legal má stopercentnú úspešnosť pred ústavným súdom.

dohoda C

Prezidentka RPPD Alena Dušatková a spoločník HKP Legal Rudolf Priečinský po podpise memoranda.

Budeme chodiť aj na súdne pojednávania a robiť monitoring súdnych konaní.

Pripravujeme tiež model, ktorý umožní vyvodzovať právnu zodpovednosť voči „sociálkam“ a súdnym znalcom alebo iným inštitúciám, ktoré zasahujú do života detí. Budeme sledovať správnosť ich postupu vo veciach ochrany detí, promptnosť konania a najmä rešpektovanie najlepšieho záujmu dieťaťa. Každé dieťa, ktoré sa ocitne vo vírivke nekompetentnosti dospelých, sa môže samo alebo prostredníctvom svojich rodičov, či iných dospelých postaviť proti zlému zaobchádzaniu zo strany štátu. S pomocou Rady a advokátov.

Memorandum zakladá celý rad ďalších aktivít, ktoré majú za cieľ spájať sily v úsilí chrániť záujmy detí.

dohoda B

Zľava: Rudolf Priečinský, Alena Dušatková a konateľ HKP Legal Peter Kubovič.

TRVÁ VAŠE SÚDNE KONANIE PRIDLHO?

Podávame vám pomocnú ruku.

Čo treba urobiť?

  1. Napíšte na adresu info@pravadeti.sk a stručne opíšte situáciu, najmä odkedy súdne konanie trvá. Uveďte svoje kontaktné údaje. (Alebo: môžete sa obrátiť aj priamo na advokátsku kanceláriu HKP Legal, avšak vtedy treba, aby ste uviedli, že kanceláriu kontaktujete na základe memoranda medzi RPPD a HKP Legal.)
  2. Skôr ako sa obrátite o pomoc, treba, aby ste urobili sebareflexiu. Čiže zvážte, či ste vlastnými obštrukciami práve vy nespôsobili zbytočné prieťahy v konaní. V takomto prípade totiž je veľmi malá šanca uspieť so sťažnosťou na ústavnom súde.

Kto je HKP Legal: advokátska kancelária roka 2013. Profesionálny tím s vynikajúcimi referenciami a V.I.P. klientami z korporátnej sféry. Viac tu:  http://www.hkplegal.sk/index.html.

 

Jozef Tinka

Foto: Soňa Nitková

deti

SKUTOČNÉ PRÍBEHY SKUTOČNÝCH DETÍ – VIANOČNÉ POĎAKOVANIE

SKUTOČNÉ PRÍBEHY SKUTOČNÝCH DETÍ – VIANOČNÉ POĎAKOVANIE

Deväť detí, deväť skutočných príbehov, ktoré zaznamenala počas svojej práce žena, ktorá si zaslúži, aby  sme o nej hovorili ako o anjelovi detskej radosti. Príbehy, ktoré zväčša zažila počas svojho pôsobenia v Rade pre práva dieťaťa, sú vyznaním obetavého človeka, ktorý svoj čas, ľudskosť a srdce venoval deťom, aby ich oslobodil spod rodičovskej vzájomnej nenávisti. V čase Vianoc je nanajvýš aktuálne vypočuť si detské poďakovania rodičom, ktorí dokázali zvládnuť zložité životné situácie a zachovať deťom nádej na lásku. Deti ústami tety Ivety Kačkovičovej odkazujú svojim rodičom:

Branko, 2 mesiace: Narodil som sa veľmi malinký, vlastne ešte som mal byť v maminom brušku. Starajú sa o mňa tety a ujovia v nemocnici, a len tento týždeň som po prvýkrát spinkal celú noc so svojou mamičkou. Želám si, aby ste sa, maminka a ocinko, starali o mňa po celý život. Baví ma, ako si pomáhate, ako ma hladkáte, ako ste za mnou chodili, kým som spinkal v inkubátore. Ďakujem, že si pomáhate, pretože vaša láska ma lieči; priberám a rastiem. Robíme si radosť navzájom.

Andrejko, 13 rokov: Od narodenia sa nemôžem pohybovať. Aj rozprávam veľmi málo. Mamina sa o mňa celý deň stará; a spolu s ocinkom sa im darí zohnať peniaze na pobyty, na ktorých cvičím a zároveň si aspoň máličko oddýchne aj moja mama. Mám aj sestru, ktorá ma veľmi ľúbi. Ďakujem – mami, oci za to, že hoci vám prinášam veľa starostí , staráte sa o mňa s nekonečnou trpezlivosťou a láskou.

Hanička, 5 rokov: Maminka sa o mňa dlhý čas starala sama. Spoločne sme si želali, aby ocko znovu našiel cestu ku mne. Tento rok sa to trošku podarilo. Maminka, veľmi ťa obdivujem za všetko, čo si dlhé mesiace musela zvládať sama a teším sa, že ocko k nám bude zasa chodiť a starať sa o mňa. Budeš si môcť vtedy oddýchnuť a nič nerobiť.

Samko, 7 rokov: Mám dve veľké sestry. Bývame sami, bez otca. Ďakujem mamine za to, že sama zvláda toľko starostí a práce. Ocko k nám dlhý čas nechodil a ja bývam smutný z toho, aká je mamina často unavená. Chcel by som, aby môj ocko chodil za mnou pravidelne, aby ma vyberal zo školy a aby sa so mnou učil. Som už prvák a chcel by som sa mu pochváliť s tým, čo nové som sa naučil. Chcel by som, aby si ma brával na viac dni, aby sme spolu chodili na výlety a aby si vtedy mamina mohla oddýchnuť. Aby znovu neochorela. Lebo raz, dávno, už veľmi dlho a silno chorá bola. Chcem, aby bola zdravá a usmiata.

Fabiánko, 4 roky: Mám detskú mozgovú obrnu a Westov syndróm. Mamine ďakujem za to, že sa o mňa tak pekne stará a že našla veľa ďalších dobrých ľudí, ktorí nám pomáhajú. Chcel by som, aby môj ocko chodieval častejšie k nám, aby pomáhal mamine, chcel by som ju vidieť častejšie oddychovať, pretože starostlivosť o mňa a aj práca, ktorú robí, keď som v špeciálnej škôlke, ju často unavuje.

Miško, 11 rokov: Mám malú trojročnú sestru. Chcem sa poďakovať môjmu otcovi za to, ako sa o nás pekne stará. Mamička nám pred rokom zomrela. Často nám je za ňou smutno. Otec a jeho mama, moja babka, a tiež strýko, otcov brat, nás veľmi ľúbia. Určite je to aj pre nich ťažké a smutné. Preto sľubujem otcovi, že sa budem dobre učiť a že mu budem pomáhať, ako najviac viem.

Katka, 14 rokov: Ďakujem môjmu láskavému otcovi. Za to, že sa o mňa už tri roky stará sám. Pred dvomi rokmi mi, po ťažkej chorobe, zomrela mamička. Otec sa rok a pol staral aj o ňu, doopatroval ju až do posledného výdychu. Oci, ďakujem.

Stela, 8 rokov: Mám aj staršieho brata. Ďakujem mamine a ocinovi za to, že, aj keď už nebývame všetci spolu v jednom byte, stále sme spolu. Raz sme u mamy v Bratislave, kde chodíme do školy; a cez víkendy, už od piatku od obeda, nás ocko berie na dom na Záhorí. Občas tam príde aj mamina za nami, alebo občas príde ocko k nám do bytu, kde sme voľakedy spoločne bývali. Také chvíle mám rada, lebo sa s nami vtedy učí a všeličo nám vysvetľuje. Je iný, ako mama, prísnejší, ale aj bláznivejší. Mamina hovorí, že sa teší na víkend, lebo vtedy nám perie veci, a ide s kamarátkami do kina a na nákupy. A má krásne fotky – ako tancuje tango. Potom mi to ukazuje, a povedala mi, že keď trošku narastiem, prihlási aj mňa na tango. Len neviem, či ma to bude baviť. Mamina je múdra, povedala mi, že to mám vyskúšať, lebo že sa krásne usmievam, keď sa ňu pozerám, ako tancuje.

Lenka, 11 rokov: Ďakujem tej tete, ktorá bola u nás kvôli poistke. Povedala mojej mamine krásne slová. Povedala jej, že ju chváli, že je na ňu pyšná a že o nej napíše článok. Pýtala som sa mamy, že prečo? A moja mamička mi povedala, že pred tromi rokmi jej tá teta ukázala iný život. Že sa veľa spolu rozprávali a že moja mamička vtedy začala meniť svoje slová na skutky. Nerozumela som jej, tak mi to vysvetlila tak detsky. Bála sa, že ma môj ocko od nej odvedie preč. Preto málokedy ockovi dovolila, aby bol so mnou. Často sa kvôli tomu hádali. Neskôr však pochopila, že pre deti je najlepšie, ak je okolo nich radosť a nie boj, hanbila sa sama pred sebou. Veľa plakávala. Tá teta bola vtedy jediná, ktorej sa to nehanbila všetko rozpovedať. Veľmi si na to nepamätám, bola som malá, len viem, že teraz je to úplne fajn. Ocino k nám chodí hocikedy, najradšej mám, keď ma prekvapí tým, že mame zavolá a povie, že nás ide pozrieť. Niekedy je u nás len chvíľku a niekedy, a to je najkrajšie, mi prečíta knižku a počká, kým zaspím. Viem, že u nás už nebude bývať, lebo si s maminou nerozumejú, ale mne to nevadí. Raz idem na prechádzku s maminou, inokedy ideme na dovolenku s ocinom. Mamina povedala, že vlastne si oddýchne, keď som s otcom, lebo vtedy som vraj v najlepších rukách. Mamina, som na teba pyšná, že si sa takto zmenila. Lebo viem, že sú aj deti, ktorých rodičia sa stále hádajú, alebo niektorí sa aj vôbec nerozprávajú. A to by sa mne nepáčilo. Takto, ako to je, sa mi to zdá najkrajšie.

♥ Volám sa Iveta, a narodila som sa dávno. Chcem sa poďakovať svojim rodičom, mame a otcovi za to, že ma vychovali a za to, ako ma vychovali. Ako mi ukazovali svoj postoj k mnohým dôležitým veciam v živote a ako ma naučili práve týmto žiť kvalitný a spokojný život. Ukázali mi aj to, čo som sa rozhodla napokon robiť inak, najmä však vychovali človeka, ktorý dnes rozdáva ďalej: starostlivosť, pomoc, počúvajúce ucho, otvorenú dlaň, chápajúce srdce. Príbehy, ktoré som vyššie popísala sú skutočné. Láska je nádherná práca, láska je spolupráca.

dievča

O ukladaní otázok znalcom a ich výsledkoch pred súdom

Bežná prax na všeobecných súdoch pri zadávaní forenzných posudkov je už vo svojich základoch chaotická a chybná. Zadávanie otázok o tom, ktorý rodič je lepší je niečo podobné ako Sofiina voľba (kultový román W. Styrona, v ktorom sa väzenkyňa v koncentračnom tábore mala rozhodnúť, ktoré zo svojich dvoch detí pošle do plynovej komory a ktoré nechá zachrániť) – zakladá rivalitu medzi rodičmi a spôsobuje zlyhávanie systému. Deti, namiesto pomocnej ruky od štátu, zostávajú medzi dvomi mlynskými kameňmi a osamelé ťahajú svoju káru plnú bolesti.

Chybný postup súdov sa materializuje už pri zadávaní otázok forezným znalcom. Súdy na znalca totiž delegujú svoju výhradnú kompetenciu rozhodnúť ako sa usporiadajú vzťahy v rozpadnutej rodine. Znalec nemá kompetenciu určovať aký bude styk detí s tým-ktorým rodičom. Jeho úlohou je zistiť reálnu situáciu medzi deťmi a rodičmi a podať súdu správu, resp. svedčiť o tom, čo zistil.

Problém sú aj samotní znalci. Posudky sú doslova zlátaninou citácií spisov a testovania, ktorého zmysel a súvis so skúmanými problémami nikto ani netuší, nie žeby veci aj jasne chápal. Znalec je povinný vysvetliť čo robil a prečo to robil a ako to súvisí s jeho zisteniami. A najmä – vždy musí prísť pred súd a všetko riadne zdôvodniť. Žiaľ, prax je poznačená silným paternalizmom – znamená to, že čo povie znalec, to sa berie ako sväté písmo. Vezmime si však takýto fakt – ľudská komunikácia pozostáva z 80% neverbálnej komunikácie (mimika, intonácia reči, reč tela a pod.) a z 20% verbálnej komunikácie. Znalec vychádza vždy iba z povedaného a ešte aj to povedané interpretuje tak, ako to on pochopil. Človek ani nemusí byť psychológom a vie, že interpretácia slov iného človeka býva nezriedka skreslená vlastným úsudkom. Poznáte určite situáciu, kedy sa jeden pred druhým bránil argumentom, že ja som to tak nemyslel, ako som to povedal. A to nehovorím o tom, že znalec nemusí nič preukazovať, pretože súd sa uspokojí s jeho tvrdeniami. Celkom pokojne sa môže potom stať, že znalec vyšetruje dieťa a nikto nikdy nevie, čo sa v skutočnosti za dverami udialo. Nie sú to prázdne slová – Rada pre práva dieťaťa disponuje videom, ktoré nahrala malá yuotouberka, v ktorom s rozhorčením komentuje zápisnicu zo súdu. Sudkyňa ju vypočula, zapísala a – všetko zapísané inak ako dievčatko povedalo. A to je bežná znalecká prax – znalec sa zavrie s vyšetrovanou osobou a potom tvorí tak, ako si myslí, že by veci mali vidieť ostatní.

Prinášame pohľad českého ústavného súdu na právnu stránku kladenia niektorých otázok znalcom, a na ich kompetencie.

Uznesenie Ústavného súdu sp. Zn. IV. US 3470/15 zo dňa 19. 7. 2016

(…) Zatiaľ čo skutkové okolnosti súd zisťuje prostredníctvom dokazovania, posúdiť právnu stránku veci a vysloviť určujúce závery je povinný vždy súd a nie je oprávnený prenášať túto činnosť na inú osobu, a to ani na znalca a v prípadoch, kedy esenciálnu rolu pre rozhodnutie hrá posúdenie skutočnosti, ku ktorej treba jeho odborných vedomostí.

Všeobecné súdy v tomto ohľade nepostupovali adekvátne. Naliezajúci súd nevhodne formuloval už zadanie znaleckej úlohy: Určite je legitímne, pokiaľ ustanovenej znalkyni uložil vykonať psychologické vyšetrenie obidvoch rodičov i maloletých; nemal ale už požadovať zodpovedanie právnej otázky, ktorý z rodičov má lepšie výchovné schopnosti – také hmotnoprávne hodnotenie prináleží iba súdu.

Rovnako znalkyni správne uložil zhodnotiť vzťah maloletých k obidvom rodičom a overiť, či nie sú niektorým z nich ovplyvňovaní (navádzaní) proti druhému rodičovi. Nemal ale už žiadať posúdenie, či je v záujme maloletých skôr ich zverenie do starostlivosti matky alebo otca, poprípade zverenie detí do striedavej starostlivosti – rovnako posúdenie tejto (právnej) otázky prislúcha výhradne súdu, pričom znalec je povolaný iba k tomu, aby poskytol (z pohľadu právneho hodnotenie neutrálne) skutkové zistenia. Nemiestny bol i štvrtý bod zadania posudku, ktorým naliezajúci súd znalkyňu požiadal o vymedzenie časovej a miestnej úpravy styku maloletých s druhým rodičom, do ktorého starostlivosti nebudú zverené – aj to je vecou právneho posúdenia, ktorého sa nemôže súd podobným spôsobom „zbavovať“.

Všeobecné súdy ďalej mali vykonať výsluch znalkyne pri konaní. Jednou zo základných zásad súdneho konania je jeho ústnosť, priamosť a verejnosť (čl. 96 ods. 2, Ústavy, § 6 ods. 1 zákona č. 6/2002 Sb., o súdoch a sudcoch). Ústnosť konania sa prejavuje o. i. v ustanovení § 127 ods. 1 poslednej vety OSP, podľa ktorého popri písomnom posudku zásadne treba znalca vypočuť pri konaní, pri ktorom musí reagovať na otázky súdu, účastníkov konania, ich zástupcov a pred nimi je povinný (ústne) obhájiť metódu, ktorú použil a vysvetliť svoje odborné (výlučne) skutkové závery. Iba vo výnimočných prípadoch zákon umožňuje uspokojiť sa len s písomným posudkom ako listinným dôkazom. Dôkaz znaleckým posudkom je teda primárne založený na prvku ústnosti a až na vzácne výnimky sa nedá zaobísť bez výsluchu znalca na konaní – tým skôr, ak ide o takto vyhrotenú vec.

Upustiť od výsluchu znalca u nariadeného konania sa dá v zásade len vtedy, pokiaľ účastníci netrvajú na jeho účasti alebo sú závery písomnej časti posudku skutkovo jednoznačné; taká situácia však v praxi nastáva iba výnimočne (JIRSA, J. in Jirsa, J. a kol. Občanské soudní řízení: soudcovský komentář. Kniha II. 1. vyd. Praha: Havlíček Brain Team, 2014, s. 318, 324-325, srov. Rozsudek Nejvyššího soudu z eden 29. 7. 2010, sp. zn. 21 Cdo 2458/2009, dostupný na www.nsoud.cz). (…)

Jozef Tinka

Ilustračné foto: Daniela HAUBERTOVÁ. Na snímke Michaela Karaková, TOP modelka a členka RPPD

PRÍBEH O MALOM OSVIETENÍ OTCA A O VEĽKEJ RADOSTI DCÉRY

Dá sa žiť aj po rozpade rodiny tak, aby deťom zostal pocit bezpečia a radosti? Medzi mnohými rodičmi totiž prevláda zlosť, nenávisť a pocit krivdy. To je nadovšetko. Aj nad deťmi. Nemusí to byť. Stačí málinko, a svet sa stane ihneď krajším. Práve preto v rámci terénnej práce Rady hľadáme také postupy, aby sme rozvášnené páry upokojili a priviedli k zdravému rozumu. Nevieme síce zázraky, pretože všetko závisí na rozsvárených ľuďoch, no občas postačí nastaviť krivé zrkadlo a začnú sa diať veci. Také príbehy zažíva napríklad Ivetka Kačkovičová, ktorá sprevádza rozvedených rodičov v azda najvypätejších chvíľach. Keď si odovzdávajú dieťa. So svojou najnovšou skúsenosťou sa zdôverila pre magazín Deti nahlas (mená aktérov príbehu sme zmenili):

Pani Lenka nedávno prišla za mnou s prosbou, aby som jej poradila, čo robiť. Otec jej dieťaťa platí nepostačujúce výživné a – o päťročné dievčatko sa vôbec nezaujíma. Viem, že viacerí ju finančne podporujú a rôznym spôsobom osamelej matke pomáhajú. Dohodli sme si stretnutie. Náhoda však chcela, že práve v deň dohodnutej schôdzky sa ozval aj otec Jožo. Vraj chce platiť pre malú Aničku viac… Vravím Lenke, že výšku výživného a ostatné rodičovské povinnosti môže riešiť súdnou cestou, ale dohoda je vždy najlepšou alternatívou. Oni dvaja totiž nemali medzi sebou žiadne papiere, nikoho vraj nechceli otravovať a najmä – Lenka nemieni do nezhôd medzi rodičmi zaťahovať svoju dcérku. A papiere, a súdy, to by bol pre maličkú stres. No vráťme sa k Jožovi a k jeho osvieteniu. Poslal peniaze na dovolenku. A onedlho mi prišiel od Lenky email, ktorý ma nesmierne dojal: Idem vás málinko potešiť J. Jožo začal byť troška aktívny a napísal mi, asi dva týždne dozadu, či sa nestretneme na káve. Súhlasila som. Aj som v podstate bola rada, lebo sú veci, ktoré by som s ním chcela prejsť medzi štyrmi očami. Odvolali ho však do nočnej. Stretko sa zrušilo. Len som ho poprosila, že, ak by mal mat zas cestu do BA, nech mi da dopredu vedieť. Písal mi teraz v nedeľu, že ide do BA. Nakoniec prišiel k nám, lebo ja som nemohla šoférovať. Bolo to celkom v pohode stretnutie. Anička sa potešila, aj spolu trošku blbli. Dala som mu otázku, že ako to ďalej vidí, či bude vedieť chodiť za malou častejšie. Povedal, že 2x do mesiaca by chcel. Pri odchode mi hneď dal termín, kedy vie prísť. Neviem, či to bola náhoda alebo to bolo cielené, lebo v ten deň má Anička narodeniny :).  Ale to je v podstate jedno :), hlavne je že príde. Robím v ten deň oslavu, veď aj dievčatá prídu… tak som ho na tú oslavu zavolala. Dnes mi poslal mms čo už kúpil Aničke – tak dúfam kvôli nej, že aj naozaj príde.  Neviem, čo sa v ňom zlomilo, či si naozaj tak vstúpil do svedomia ale verím, že mu to vydrží už na furt. Že bude za tou Aničkou chodiť. Peniaze zatiaľ posielal, uvidím čo tento mesiac, ale to zvýšenie sľúbil až od Nového roku, tak som zvedavá.

P.S.: som rada, že medzi mnou a Jožom už nevládne žiadne napätie (aj kvôli Aničke, ale v tomto prípade aj kvôli mne samej), ani hnev, ani nenávisť, ani nič podobné… asi tie dva roky boli potrebné k tomu, aby to teraz mohlo normálne fungovať. Uvidíme… Lenka.“

(tka)

Ilustračné foto: Daniela HAUBERTOVÁ; na snímke Michaela Karaková, TOP modelka a členka RPPD.