Category Archives: BLOGOVISKO

Názory a skúsenosti odborníkov, rodičov a fanúšikov detí o strastiach a slastiach detí.

ragazzo_figlio_triste_stanza-id21316[1]

Rodinní (rozvodoví)právnici: zavrhnutie rodiča by sa malo stať trestným činom

Talianskym právnikom došla trpezlivosť! Končia žarty, vyhlasujú zhodne, a mienia tým rodičovské spory, ktoré spôsobujú deťom veľké psychické bolesti. Rozhodli sa iniciovať prísne zákonné opatrenia, aby zamedzili emočnému týraniu detí, aby postavili hrádzu vymývaniu detských mozgov a  zavrhovaniu rodičov. Zavrhnutie rodiča musí byť trestný čin! Rezolútne vyhlásil Gian Ettore Gassani, advokát a prezident AMI – Asociácie talianskych rozvodových právnikov, v rozhovore s Gabrielou Lax pre talianske právnické noviny Studio Cataldi. Rozhovor zverejňujeme vo voľnom preklade Zdenky Lackovej.

Dvadsaťtisíc detí sa počas prázdnin stáva obeťou zničujúcej hry  medzi rodičmi, ktorí sa rozvádzajú, či rozchádzajú.  Podľa prezidenta AMI (Asociácie talianskych rozvodových právnikov) nastal stav národnej núdze. Zúfalé časy, zúfalé opatrenia na ochranu práv tých najmenších. Gian Ettore Gassani, advokát a prezident AMI, preto navrhol zaviesť do právneho poriadku trestný čin zavrhnutia rodiča.

V lete sa počet rozchodov a rozvodov zvyšuje, no to nie je všetko. Rozchádzanie sprevádza nežiaduci jav, ktorý práve v lete dramaticky rastie – spor o deti. Vždy pritom ide o rodičovské páry – rozvedené, či oddelené. Situácia, kedy jeden z rodičov bráni druhému rodičovi, aby bol s deťmi v čase kedy má s nimi určený styk, prerastá do skutočnej národnej krízy. Hromadia sa sťažnosti. A ide o doslova zničujúce čísla. Najviac devastačne pôsobí, podľa Gassaniho, keď mnohým deťom jeden ich rodič bezdôvodne bráni stráviť dovolenku spoločne s druhým rodičom. To spôsobuje u detí závažné emocionálne škody.

Pán advokát Gassani, prečo navrhujete, aby sa zavrhnutie rodiča stalo trestným činom?

Rodičia sú veľmi nezrelí. Zažívam skutočne bolestivé situácie, ktoré ovplyvňujú deti. Napriek dobre mienenému zákonu o striedavej starostlivosti. Rodičia sa handrkujú o deti ako o vojnovú korisť  alebo ako o nárokové územie, či prostriedok pomsty. Každý rok musia mnohé súdy riešiť problémové a nečestné útoky jedného rodiča proti druhému rodičovi. Najmä kvôli letnej dovolenke. Na začiatku dovolenkového obdobia dieťa končí pobyt u otca alebo matky, niekedy na dlhú dobu. Žiaľ, často chýba pochopenie, mentálna zrelosť, cit pre zdravý rozum k tomu, aby si obaja rodičia dokázali uvedomiť, že dieťa má právo byť s oboma, najmä v lete, kedy sa vytvárajú dôležité väzby, kedy sa buduje pre dieťa životne dôležitý vzťah. Obdobie prázdnin znamená viac rozhovorov, spoločných hier, znamená tiež upevňovanie pre dieťa životne dôležitých vzťahov, čo sa často v zime nedá.

Preto je zničujúce na poslednú chvíľu vyťahovať lekárske potvrdenia o neexistujúcich chorobách, aby nebolo možné odovzdať dieťa druhému rodičovi.

Je to nepríjemný krach už zorganizovanej dovolenky pre výhovorky na poslednú chvíľu. Rovnako zlé je, keď neprítomný rodič otravuje deti, keď sú s druhým rodičom, neustálym telefonovaním, sms správami, preukazovaním averzie, ktorú rodičia cítia voči sebe navzájom. O manipuláciu a zneužívanie ide vždy vtedy, keď sa dieťa o druhom rodičovi nemôže slobodne vyjadrovať.

Máme preukázateľné a znepokojujúce prípady rôznych nebezpečných situácií: bránenie vytvorenia alebo zachovania vzťahu s druhým rodičom, zničenie dovolenky dieťaťu. Leto pre mnoho detí nie je šťastné obdobie.

Ako sa tomu všetkému vyhnúť?

Bol by som veľmi drastický voči rodičom, ktorí si neuvedomujú, aké škody páchajú na svojom dieťati. Myslím si, že pre mnohé rodiny sa zábava sa skončila! Treba si už uvedomiť, že pri všetkých otázkach, dotýkajúcich sa detí, majú, pred akýmikoľvek inými záujmami a inými inštitúciami, prednosť tie veci, ktoré môžu urobiť rodičia. Centrom rodinného práva nie sú rodičia, ale dieťa, pre ktoré zachovanie hustej siete príbuzenských vzťahov musí byť spoločensky uznanou hodnotou! Podobne ako to je v iných európskych krajinách, ktoré zaviedli prísne sankcie tam, kde sa o zachovanie rodinných väzieb dieťaťa nedbá. Napríklad v Anglicku a v Holandsku, kde dochádza k trestným obvineniam a k zatýkaniu rodičov, ktorí manipulujú a spôsobujú odcudzenie detí od druhého rodiča.

Z právneho hľadiska?

Ide o zmeny v novom trestnom zákonníku, ktorý stanovuje významnejšie sankcie voči rodičovi, ktorý robí prekážky brániace právu na stretávanie a častejšie návštevy s druhým rodičom. Trestný čin zavrhnutia rodiča by sa mal byť zaviesť do trestného systému, pretože nie je možné potláčať takéto manipulatívne správanie bez toho, aby nasledovalo ukladanie vážnejších sankcií. Súčasné pravidlá, v § 388 druhom odseku, nepôsobia odstrašujúco. Napríklad, keď rodič nerešpektuje dohody týkajúce sa starostlivosti o dieťa, dostane len symbolickú pokutu.

Nespomínam si, za celých 27 rokov svojej kariéry, na nebezpečného rodiča, ktorý bol zlostný povedzme štvrť hodiny. Naša krajina je veľmi nevšímavá voči malým a veľkým tragédiám detí. Nikto sa nepýta, čím prechádza dieťa, ktoré sa stáva sirotou žijúceho rodiča. Preto musí byť prioritou vychádzať z predpokladov, ktoré zamedzia manipulácii. Len tak dokážeme vybudovať dôveryhodné rodinné právo.

Veľmi zaostávame pri ochrane práv detí?

Zdá sa to už banálne, ale samozrejmé úspechy sú v našej krajine výnimočné. Veľká právno – kultúrna revolúcia príde až vtedy, keď nebude ani jedno dieťa, ktorému bude odopretá náklonnosť celej jeho rodiny, ako otcovej tak aj matkinej! Pokiaľ bude čo i len jedno dieťa, ktoré bude trpieť pre šikanovanie a násilie v rodine, nebudeme mať pokoj. Keď sa hovorí o násilí v rodine, malo by sa spomenúť aj emocionálne zneužívanie detí alebo skutočnosť, keď niekto dieťaťu vymýva mozog, aby z neho odstránil druhého rodiča alebo že sa démonizuje či znižuje druhý rodič, prípadne je vylúčený zo života dieťaťa. Toto všetko sa nemôže viac diať! Ak sme boli doteraz trpezliví, práve teraz prišiel čas konečne povedať dosť! Zákon o striedavej starostlivosti sa zaviedol ešte v roku 2006, no aj po 11 rokoch jeho aplikácie je stav absolútne dramatický…

Gabriella Lax, 23.6.2017

ZDROJ:

http://www.studiocataldi.it/articoli/26554-avvocati-matrimonialisti-l-alienazione-parentale-deve-diventare-reato.asp

Foto: archív Barbora Rakovská

LÁSKA K DEŤOM INŠPIRUJE

Barbora Rakovská je slovenská moderátorka, redaktorka a spisovateľka, no najmä – je matka. Svoju dcérku mala v pomerne mladom veku, kedy pre väčšinu žien býva prioritná kariéra a pracovný život. Jej sa podarilo skĺbiť obe veci dohromady. Pre mnohé matky môže byť veľmi inšpiratívnou osobnosťou. Popri kariére redaktorky a moderátorky zvláda realizovať projekty, ktorými pomáha rozvíjať talent našim najmenším. Už dlhšie sa venuje tvorbe pre deti. So svojim partnerom Tomim Popovičom hľadajú nové detské talenty v projekte Superdeti a  dávajú obrovskú príležitosť mnohým deťom, ktoré by možno inak svoj talent nemali ako prejaviť a rozvíjať. Inšpiráciou k činnosti pre deti bola pre Barboru láska k deťom, ale predovšetkým jej dcérka Amia.

Vedomie, že vo svete, kde sa mnohí rodičia pokúšajú používať svoje ratolesti ako nástroj vyjednávania a vydierania sa stále nájde aj niekto, kto sa snaží rozvíjať detský talent a motivovať deti, je veľmi pozitívne, ak niekto sa s láskou angažuje v prospech detí. Nech má človek akokoľvek veľa povinností, vždy sa dá všetko zvládnuť, len treba chcieť. Rodina môže fungovať, aj keď sú rodičia dieťaťa známe osobnosti a na ich vzťah sa vyvíjaný veľký tlak, pokiaľ si vedia dostatočne chrániť súkromie. Rovnako dobre môže rodina fungovať, keď je otec rodiny často odcestovaný. Dôležitá je len organizácia a najmä fakt, že v rodine je najdôležitejšia láska, pokora a šťastné deti. Barbora sa s nami podelila o svoje názory a skúsenosti.

Veľa žien uprednostňuje pracovný život pred deťmi a rodinou, vy, zdá sa zvládate oboje ľavou zadnou. Ako sa vám darí všetko skĺbiť dohromady?

Niekedy to samozrejme vyzerá, že to zvládam ľavou zadnou, ale občas idem na plný plyn a stáva sa mi, že keď prídeme domov, zaspím skôr ako moja dcéra. Ale áno, v konečnom dôsledku, snažím sa byť naplno pracujúcou ženou a zároveň matkou a partnerkou. Dnešný svet je rýchly a mne sa zdá, že presedieť ho doma by mňa osobne nenapĺňalo. Keď som bola na materskej a Amia spala, mala som pocit, že musím stále niečo robiť, vtedy som začala písať rozprávky.

Väčšina matiek tvrdí, že príchodom dieťaťa sa zmenil ich život a pohľad na svet. Ako ovplyvnil príchod vašej dcéry na svet vás?

Veľmi. Vlastne, to je asi slabé slovo, ovplyvnilo ma to v maximálnej miere. Netušila som aká je príroda silná, nedá sa ju oklamať. V tých najťažších chvíľach, kedy naozaj neviete čo, popôrodne depresie, plač, choroby… sa matka vždy postaví a veci vyrieši. Mne dcéra odhalila moju vlastnú vnútornú silu.

S partnerom ste obaja známe osobnosti, snažíte sa chrániť si súkromie, čo nie je v dnešnej dobe príliš vídaný jav.  Ako zvyknete tráviť spoločný rodinný čas?

Chránime si súkromie najviac, ako sa dá, a práve preto vzniká o nás dvoch veľa fám. Preto vôbec nekomentujeme naše spoločné nažívanie. Spoločný rodinný čas trávime vždy s našou dcérou, ideálne v prírode alebo s ďalšou časťou rodiny.

Jednou z vašich spoločných aktivít je projekt Superdeti. Čo bolo hlavnou iniciatívou jeho realizácie?

Nakopla ma dcéra. Amia. Ako nikto iný. Otvorila sa vo mne láska k detskej tvorbe, veľmi som chcela tvoriť a zabávať deti. Tvoriť pre detské publikum je neopísateľné, deti totiž neklamú. Ak sa nudia, okamžite to vidíte, ak sa zabávajú, neopustia vás. Superdeti je projekt, na ktorom mi veľmi záleží. Deti, ktoré v ňom spievajú urobili veľký pokrok, za tie dva-tri roky, čo ich poznám, stratili strach, trému a sú na pódiu oveľa sebavedomejšie. Toto je budúcnosť projektu Superdeti, hľadať deti a vyformovať im spevácku kariéru, ak sa jej budú chcieť v budúcnosti venovať, majú základ.

Myšlienka spolupráce s deťmi je veľmi pekná a pozitívna. Máte v blízkej budúcnosti naplánované ďalšie podobné projekty?

Som vo fáze prípravy nového CD Superdeti, píšem ďalšiu detskú knihu. Dúfam, že oba projekty uzrú svetlo sveta v tomto roku. Potešilo by.

Nie ste len moderátorka a redaktorka, ale aj spisovateľka. Aj k písaniu vás priviedla dcérka?

Rakovská s dcérkou

Jednoznačne, v podstate sme ich tvorili spoločne. Ja som niečo napísala, Amia mi to schválila, či už tým, že ju to bavilo a chcela pokračovanie, alebo naopak, videla som, že toto ju nebaví, tak som rýchlo zmenila obsah.

Máte skúsenosť so vzťahom na diaľku, do akej miery takáto situácia ovplyvňuje výchovu dieťaťa?

Dnešné vzťahy sú typické tým, že matka zostáva pri dieťati, otec pracuje, a preto je doma trávi aj menej času. Či teda otec vycestuje za prácou na dlhšie, alebo prichádza domov, keď už deti spia, a odchádza keď ešte spia, je to podobné. Moderná doba veľmi nedáva na výber. Je na samotných rodičoch, ako sa k tejto situácii postavia. My sa vždy snažíme brať veci ako sú, nepodliehať hystérii, ale naopak, berieme chod životných vecí pozitívne.

Rebeka Tomčíková

rebeka

Foto: archív Barbora Rakovská

Ilustračné foto: internet

PRÍBEH ZAVRHNUTEJ MATKY

Susan J. Elliott JD., M.Ed. je renomovaná americká právnička, autorka úspešných kníh o vzťahoch, uznávaná novinárka a certifikovaná poradkyňa v oblasti rodinných vzťahov. V nasledujúcom príspevku, ktorý zverejnila v newyorskom magazíne Psychológia dnes, vykresľuje príbeh svojej klietky, ktorá prišla o dcéru. Vinou manipulácie a vymývania mozgu zo strany otca. Susan píše o tom, ako sa úrady postavili k tomuto zneužívaniu dieťaťa a o skúsenostiach ako podobné situácie riešiť.

Písala som už o spoločnom rodičovstve s človekom, ktorý trpí poruchou osobnosti. Teraz nadviažem s témou o syndróme zavrhnutého rodiča.

Mám klientku, o ktorú sa starajú odborníci. Jej rodina je totiž “high conflict“. (Toto označenie sa používa pre rodiny v kríze, ktorými sa nadmieru zaoberajú súdy a odbory sociálnych služieb.) Ako vo väčšine takýchto vysoko konfliktných rodín, jej bývalý manžel trpí poruchou osobnosti. Prejavuje sa to tým, že veľa času venuje vytváraniu obvinení z vecí, ktoré moja klientka neurobila. Ex manžel ju dokonca izoloval od dcéry. Po celé mesiace. Dôvodom sa stalo jeho falošné obvinenie. Napriek dôkaznému videu, ktoré svedčí v prospech mojej klientky, za viac ako sedem mesiacov súd dôkaz neuznal, a situáciu neriešil. Za ten čas, práve tí, ktorí mali moc pomôcť, napáchali na dievčati značné škody.

Aj napriek tomu, že súdy a sociálne služby sa údajne venujú boju proti zneužívaniu detí, príliš často sú spoluvinníkmi, umožňujúcimi rodičovské odcudzenie. Je forma psychického týrania dieťaťa, ktoré môže pokračovať poškodzovaním dieťaťa. Niekedy až nenapraviteľným spôsobom.

Moja klientka sa počas mnohých mesiacov  snažila predložiť dôkazy právnikom a sociálnym pracovníkom, že sa jej ex usiluje matku vymazať zo života dcéry. Bolo to ťažké. Napokon  sa jej podarilo presvedčiť terapeuta DCF ( Department of Children & Families), ktorý liečil jej dcéru, a rôzne ďalšie subjekty, že jej ex ich dieťa manipuluje.

Bohužiaľ, počas posledného pojednávania, sudca odporučil ďalšie stretnutia s odborom starostlivosti o rodinu. Aj napriek množstvu odborníkov, už zapojených do prípadu tejto rodiny, a spoľahnutia sa na ich vyjadrenia, sudca priviedol na scénu inú skupinu.

 

Ako obyčajne, noví odborníci to vidia z iného uhla pohľadu, a majú iné podmienky. A tak matka musela opäť vysvetľovať a presviedčať o tom, čo sa deje.

Okrem toho povedala novej sociálnej pracovníčke, že jej ex sa podieľal na rodičovskom zavrhnutí. Bola šokovaná, keď od profesionála dostala odpoveď, že “také niečo vôbec neexistuje”.

Je pre mňa ohromujúce, ako môže taký profesionál vôbec pracovať v štáte, ktorý v súčasnosti už uznáva syndróm zavrhnutého rodiča (Connecticut) ako emocionálne zneužívanie dieťaťa, keď neverí, že také niečo neexistuje. Podľa mňa by takáto osoba vôbec nemala pracovať s rizikovými (vysoko konfliktnými) rodinami.

Connecticut je štátom “friendly parent”, čo znamená, že sudcovia sú povinní zvážiť, u ktorého z rodičov je väčšia pravdepodobnosť, že podporí úplný a zdravý vzťah dieťaťa s druhým rodičom. Pre mnohých právnikov, vrátane mňa, sa zdá byť toto nariadenie navrhnuté tak, aby sa zabránilo rodičom v snahách odcudziť svoje deti od druhého rodiča. Avšak, zdá sa, že mnohí sudcovia sa zdajú byť viac ako ochotní, aby zabránili tomuto nariadeniu a jeho zámerom. Mojej klientke trvalo mnoho mesiacov, než presvedčila odborníkov, že jej ex vedie non-stop kampaň, ktorej cieľom je, aby dcéra matku zavrhla. A to sa mu aj podarilo.

Matka čítala správu z DCF, ktorá je plná záznamov rozhovorov medzi terapeutom a jej dcérou, a rozhovorov s ňou a jej ex. Je zrejmé, že po čase sa odborníci presvedčili, že jej ex vedie emocionálnu vojnu. Na základe týchto záverov a skutočností, že bez zásahu sa každým dňom stáva odcudzenie hlbšie a trvalejšie, sa prípad zvrhol.

Znepokojuje ma, že profesionáli v sociálnych službách môžu povedať niečo také, že neexistuje rodičovské odcudzenie. To je číre šialenstvo, alebo neschopnosť profesionálne prijať niečo, čo sudcovia zákonne používajú ako meradlo pri rozhodovaní o tom, kto je najlepšia osoba, ktorá má vychovávať dieťa.

Bola som úplne vydesená, keď mi rozprávala, čo jej tá žena povedala a chcela by som vyzvať všetkých sociálnych pracovníkov, každého advokáta, každého sudcu, každú osobu na akejkoľvek pozícii pracujúcu s deťmi v oblasti sociálnych služieb a právnych služieb na celom svete, aby pochopili, čo syndróm zavrhnutého rodiča je. Avšak, ak máte do činenia s niekým, kto to nevedomky alebo zámerne ignoruje, dám vám niekoľko rád a postrehov k tomu, ako dostať svoje posolstvo bez toho, aby ste povedali slová „syndróm zavrhnutého rodiča“.

Syndróm zavrhnutého rodiča je kampaň na bezdôvodné očierňovanie proti jednému z rodičov zo strany druhého rodiča prostredníctvom dieťaťa. Odcudzujúci rodič vnucuje dieťaťu nepravdivé a neopodstatnené kritiky a sťažnosti proti druhému rodičovi.

Vo väčšine prípadov rodičovského zavrhnutia dieťa začne kritizovať a zavrhovať rodiča.

V prípade mojej klientky, jej dcéra bola pripravená absolvovať terapeutické sedenia a hovoriť o tom, prečo nechcela vidieť jej matku. Mala množstvo sťažností, ktoré sa buď nikdy nestali, stali sa už dávno, alebo to boli značne prehnané verzie bežnej epizódy rodičovskej disciplíny.

Keď dieťa prichádza na terapeutické sedenia a nevie sa dočkať, aby povedalo niečo, čo sa nestalo v poslednej dobe, je úplne jasné, že bolo pripravené a upozornené, aby nezabudlo určité detaily. Nie je normálne, aby dieťa s takým zanietením vypočítavalo a rozprávalo veci, ktoré sme hovorili dávnejšie. Zo správania dieťaťa sa dalo jasne odhadnúť, že bolo trénované, pripravené. Toto by malo byť výstražné červené svetlo pre terapeuta, pre sociálnych pracovníkov z DCF a pre súdy. Skutočnosť, že bolo dovolené pokračovať v takejto situácii celé mesiace, je úplné zlyhanie všetkých. Dcérin terapeut trvá na tom, že sa nebude ponáhľať zmieriť dieťa s matkou, aj keď každý týždeň, ktorý uplynie, pokračuje odcudzenie a to má škodlivé účinky na dieťa. Som zhrozená zo spoluúčasti každého z nás na tejto situácii a že sudca takmer zámerne ignoruje význam nariadenia „friendly parent“.

V rozumnom svete, kde dobro víťazí nad zlom, by neexistovalo žiadne opodstatnenie musieť presvedčiť niekoho, že zavrhnutý rodič existuje a týka sa konkrétneho prípadu. V prípade mojej klientky, je to úplne jasné všetkým zúčastneným, napriek tomu pokračuje ďalej a sudca zapojil do toho procesu celý rad nových ľudí, ktorí popierajú, že niečo také existuje. Spôsobom, akým je zavrhnutie rodiča diagnostikované, sa posudzuje dieťa. Kde je kampaň očierňovania a nenávisti voči odcudzeným rodičom; tam je frivolné, zvrátené alebo nezmyselné zdôvodňovanie zo strany dieťaťa k očierňovaniu či nenávisti; dieťa má vypožičané scenáre a frázy odcudzujúceho rodiča; odcudzenie nie je len voči rodičovi, ale tiež k súrodencom a ďalším členom rodiny zavrhnutého rodiča; tu nie je rozpoltenosť čo je typické u všetkých detí, dieťa, ktoré sa trénuje proti rodičovi, preberá čierno biele myslenie  a pohľad na rodičov – inými slovami vidí zavrhnutého rodiča ako úplne zlého a zavrhujúceho rodiča ako úplného dobrého; silné popieranie toho, že ich odmietanie rodiča pochádza od niekoho iného než ich samých.

Ak máte tú smolu, že narazíte na profesionálov, ktorí nevedia o syndróme zavrhnutého rodiča, alebo neveria v neho, podajte jasné a konkrétne príklady toho, čo vaše dieťa urobilo alebo povedalo a čo vám pripadá ako výnimočné (nepravdepodobné) pre dieťa.

Ak sa vaše dieťa zúčastňuje terapií, požiadajte terapeuta urobiť jasné a stručné poznámky od začiatku príchodu vášho dieťaťa. Žiadajte terapeuta a všetkých ostatných zainteresovaných o zabezpečenie veľmi opisných poznámok.

Prediskutujte s terapeutom, ako je dieťa ovplyvňované počas terapie. Veľmi pasívny terapeut nie je tou najlepšou voľbou pre dieťa, ktoré je odcudzené. Upozornite terapeuta čo najprijateľnejším spôsobom, že je podstatné pomôcť dieťaťu pochopiť, že je dôležité mať oboch rodičov a rovnako čo najširšiu rodinu v ich živote. Moja klientka mi oznámila, že terapeut jej dcéry sa snaží, aby netlačil na dieťa, ale keď je dieťa odcudzené od rodiča, je to emocionálne zneužívanie dieťaťa a tlačiť na dieťa, aby objalo odcudzeného rodiča je presne to, čo sa má stať hneď, ak terapeut zistí, že odcudzenie prebieha. Terapeut musí byť veľmi aktívny v boji proti účinkom rodičovského zavrhnutia. Ak je terapeut príliš pasívny, bolo by potrebné hovoriť s nadriadeným terapeuta alebo vymyslieť spôsob, ako získať nového terapeuta.

Moja klientka bojovala za psychodiagnostiku a možno práve teraz sú na mieste, kde sú pripravené na objednanú psychodiagnostiku. Po sérii testov, vypracuje hodnotiteľ písomnú správu a odporúčania, ale nič sa nestane bez súdneho zásahu a, bohužiaľ, súd veľa nezmôže. Napriek  závažným pochybnostiam o rodičovskom zavrhnutí, ktoré majú sudcovia v tomto prípade, napriek celej hore dôkazov (ktoré už existujú), že k zavrhnutiu rodiča došlo a dochádza, stále chýba súdržné úsilie, aby sa tomuto dieťaťu a jeho rodine poskytla pomoc, ktorú potrebujú.

Zároveň ako právnička a terapeutka som bola zdesená slabými výkonmi sudcu a sociálnych pracovníkov z DCF, ktorých vnímam ako pomerne slušných. Každý deň sa objavujú príbehy o deťoch, ktoré padajú cez trhliny a tu máme dieťa, ktoré si vyžaduje zaslúženú pozornosť, no tu sa koná nedostatočne. Je pre mňa úplne neuveriteľné, že sa všetci môžu zhodnúť v tom, že odcudzenie (zavrhnutie) prebieha, a dcéra žijúca s otcom sa napriek tomu nemôže stretávať so svojou matkou. Je to šialené.

Je zriedkavé nájsť sudcu, ktorý chápe mieru zneužívania spätú s rodičovským zavrhnutím, a ešte vzácnejšie nájsť takého, ktorý bude zasahovať včas žiaducim spôsobom, aby zachránil dieťa pred ďalším poškodením.

Počas mesiacov ťahaníc v tomto prípade a škôd, ktoré sa odohrali na duši dieťaťa, kolesá spravodlivosti mleli pomaly. Moja klientka má políciu a pracovníkov DCF na svojej strane, video, dokazujúce, že jej bývalý klamal v noci, keď bola zadržaná (klamal a povedal, že ona zneužila jeho a dieťa, ale na videokazete dôkazy ukazujú, že klame, ale ona nebola schopná dostať video ako dôkaz počas toľkých mesiacov!) V systéme rodinného práva neexistujú žiadne mechanizmy, ako dostať video pred sudcu a zvrátiť všetky škodlivé rozhodnutia, ktoré boli vykonané na základe lživých informácií z tohoto konkrétneho večera.

Sudcovia nedokážu pochopiť závažnosť problému. Tento sudca pridelil úplne nový tím pracovníkov „Family Services“(profesionálnej služby pre rodiny) na prípad, keď táto rodina už bola “v systéme” na dlhú dobu a boli s ňou už dobre oboznámení sociálni pracovníci a DCF. Tento prípad až KRIČÍ po uzavretí, a sudca, opäť jeden z tých lepších, opäť prizve úplne nový tím do tejto už šialenej situácie.

Sudca nevidí žiadny dôvod na uvalenie akýchkoľvek sankcií na rodiča, ktorý spôsobil zavrhnutie. Sudca dal jasne najavo, v celej histórii prípadu, že neverí, že zavrhnutý rodič má akúkoľvek dôveryhodnosť, napriek tomu dovolil pokračovať v jeho svedectve, z čoho zostával rozum stáť väčšine ľudí v súdnej sieni.

Čo môžete urobiť, keď čelíte podobnej situácii?

  1. Aj keď ste presvedčení, že všetci okolo vás strácajú hlavu, zostaňte pokojný, tvárou tvár všetkému šialenstvu. Snažte sa udržať svoje emócie pod kontrolou.
  2. Nedať zavrhujúcemu rodičovi žiadny priestor k pohybu. Uistite sa, že všetko je zadokumentované. Našťastie, incident, o ktorý tu ide, sa udial na verejnom mieste, kde ho nahrali na video. Navrhujem všetkým rodičom, ktorí majú problémy so svojimi spolurodičmi (co-parent) investovať do kamery a zabezpečiť, aby bola zapnutá pri výmene detí.
  3. Ak si môžete dovoliť právnika, zabezpečte si takého, ktorý má skúsenosti s rodičovským odcudzením.
  4. Ak sa vám nedarí, pozrite sa na zákony vo vašom štáte a zistite, či vo vašom štáte platí zákon “friendly parent – priateľský rodič” a pripomeňte to svojmu sudcovi. Naučte sa všetko, čo môžete o tom, ako sudcovia vo vašej jurisdikcii zaviedli zákon priateľského rodiča – friendly parent v prípadoch rodinného práva.
  5. Ak ste obklopení odborníkmi, ktorí neveria v existenciu syndrómu zavrhnutého rodiča, používajte popisné termíny na opis správania dieťaťa, a vyhnite sa “dráždivým slovám.” Skontrolujte príznaky vyššie uvedené a zapíšte si slová a správanie svojich detí, ktoré sú odrazom príznakov.
  6. Trvajte na súdnom posudku oboch rodičov a dieťaťa (detí).
  7. Vytvorte primeraný rodičovský plán, ktorý zahŕňa preukázanie odcudzenia rodiča súdu. Ukážte, že vám leží na srdci najlepší záujem dieťaťa a že ste priateľským rodičom.
  8. Mať dobrý podporný systém, na ktorý sa môžete spoľahnúť v časoch, kedy máte pocit, že sa zbláznite, alebo keď už nevládzete. Nemyslite si, že ste zlý rodič, keď máte chuť odísť v ťažkých chvíľach. Obviňovanie z vecí, ktoré nerobíte a popudzovanie dieťaťa proti vám môže vyvolať mnoho nepríjemných pocitov. Je to normálne, že sa chce človek vzdať v prípade, že vám súd berie vzácny čas alebo ste prišli z rokovania, kde sa veci nevyvíjajú správnym smerom.
  9. Naďalej zdôrazňujte súdu a rodinnému servisu (služby pre rodiny), že vaše dieťa je postihnuté “koučovaním” druhého rodiča.

Je skutočne veľmi ťažké skončiť ako zavrhnutý rodič. Vyzývam všetkých profesionálov právnych a sociálnych služieb, aby sa zoznámili so syndrómom a pochopili škody, ktoré spôsobuje deťom. Všetci musíme robiť lepšie, aby sme chránili deti pred nepriaznivými vplyvmi rodičov, ktorí odcudzujú dieťa od druhého rodiča. Všetci sa musíme snažiť robiť čo najlepšie, aby sa prípady vypočuli a doriešili.

Dobrý rodič miluje svoje deti viac, než oni nenávidia druhého rodiča. Zavrhnutie rodiča je zneužívanie detí a všetci, ktorí sa venujú deťom, musia byť uistení, že bude zastavené.

Preložila: Mgr. Zdenka Lacková

Uverejnené 24. októbra 2016; dostupné na internete:

https://www.psychologytoday.com/blog/getting-back-out-there/201610/parental-alienation-syndrome

Ilustračné foto: Peter Benko

DETI V TALIANSKU TO MAJÚ S RODIČMI ŤAŽKÉ ROVNAKO AKO NA SLOVENSKU

Rozvod je vecou dospelých, pritom najbolestivejšie  zasahuje do života detí. Tých sa však nikto nepýta, ako usporiadať život rodiny po rozpade. Názor dieťaťa sa nezisťuje buď vôbec, alebo len účelovo. Tak, aby doplnil mozaiku už vopred jasných stanovísk. Rozvod robí z dieťaťa často zbraň v boji rodičov, mení identitu dieťaťa a zatláča jeho skutočné city a potreby kamsi hlboko do podvedomia. Rozvod sa stáva majetkových sporom o to, kto je majiteľom lásky dieťaťa. Namiesto toho, aby otec a mama premýšľali, ako lásku znásobiť, aby ich neschopnosť udržať rodinu pohromade, deťom ublížila čo najmenej. Rodičovský vzťah je, bohužiaľ pominuteľný, no rodina je navždy. Je to všade rovnaké, alebo jestvujú rozdiely medzi krajinami, kultúrami, medzi odlišnými tradíciami a sociálnymi podmienkami. Spýtali sme sa vplyvnej talianskej advokátky Chiary Ingenito, ktorá sa nedávno stala aj čestnou členkou Rady pre práva dieťaťa. Rozhovor s Chiarou viedla Zdenka Lacková.

Advokátka

Advokátka Chiara Ingenito. Foto: archív ChI

  • Ako, na základe vašich skúseností z realizácie rodinného práva, vidíte problematiku skúmania názorov dieťaťa pred súdom. Ako účastníka rozvodového konania?

Vypočutie dieťaťa je jedným z najchúlostivejších okamžikov v procese separácie. Preto sa musí dbať o to, aby dieťa v dôsledku toho netrpelo. Aby nezažívalo nijakú traumu. Každý súd by mal mať vypočúvaciu miestnosť na vypočutie detí, v ktorej sa vytvorí atmosféra pohody. Pre dieťa každého veku. Mali by tam byť napríklad hračky, veci na kreslenie a podobne. Samotné vypočutie by mal robiť skúsený psychológ. V Taliansku máme presné pravidlá, ako dieťa vypočuť, ako klásť otázky a aké otázky sú prípustné, aby nebola narušená fyzická ani psychická vyrovnanosť dieťaťa. Veľmi citlivo sa musí vypočutie robiť, ak ide o pravdepodobnú obeť zneužívania. Dieťa je často jediný svedok toho, čo sa stalo, a preto je jeho autentická výpoveď veľmi dôležitá. Preto u nás môže takýto úkon robiť iba skúsený súdny psychológ. Robí presné záznamy, musí sa pridržiavať stanovených postupov a – napríklad – využívať povedzme bábiky, ako niečo, prostredníctvom čoho sa dieťa odosobní od prežitej traumy.

  • Dieťa zvykne veľmi ľahko podľahnúť manipulácii, jeho názor nemusí byť zakaždým autentický. Stretávate sa s takými situáciami?

Bohužiaľ, prípady manipulácie dieťaťa sú stále častejšie. V Taliansku nie je systém pomoci rodinám veľmi funkčný, ak hovoríme o ochrane rodiča, s ktorým musí dieťa začať spolupracovať. Systém nijako problém nerieši. V poslednom čase som mala viac prípadov, kedy otec trpel odlúčením od vlastných detí, stratila sa jeho rola dôležitej osoby a dokonca aj vinou toho, že ho neochránia ani súdne rozhodnutia. Jednoducho sa nerešpektujú. Súd rozhodne, že deti sa musia stretávať s otcom za neutrálnych podmienok, no svojho potomka nevidí aj niekoľko mesiacov.

  • Syndróm zavrhnutého rodiča? Aký je váš pohľad na túto sociálnu patológiu, o ktorej sa vedú vášnivé debaty.

Otázka syndrómu zavrhnutého rodiča sa javí, ako veľmi problematická. V skutočnosti, ak sa tento syndróm vyskytne u mladistvých, spôsobuje obrovskú psychickú záťaž a veľký odstup od tzv. zavrhnutého (odcudzeného) rodiča. V Taliansku spôsobuje problémy to, že syndróm nie je kvalifikovaný ako ochorenie. Chýba jasná definícia, a preto systém nedokáže účinne reagovať, ak sa zistí, že dieťa trpí syndrómom zavrhnutého rodiča. Na syndróm sa treba odvolávať len vtedy, ak bol diagnostikovaný, aby sa stav dieťaťa v sporoch medzi rodičmi nezneužíval. Často sa totiž na zdôvodnenie odmietania rodiča používa argumentácia syndrómom aj vtedy, keď sa prítomnosť syndrómu nezistila. Alebo sa operuje so syndrómom, súdne konanie sa predlžuje, preferenčný rodič bráni stretnutiam dieťaťa s odcudzeným rodičom, a ten sa stáva pre dieťa stále viac cudzincom.

  • Odmietanie rodiča sa spája s traumami z domáceho násilia. Aké sú vaše skúsenosti s touto agendou?

S prípadmi domáceho násilia sa stretávam neustále. Skutočne je veľmi časté. Zvyčajne ide o ženy, ktoré sa obracajú na advokátov, vyhľadávajú pomoc. Nielen právnu, ale oveľa širšiu pomoc – psychologickú, morálnu… Moja advokátska kancelária pôsobí ako sieť odborníkov z rôznych profesií, ktoré obeti domáceho násilia vedia pomôcť – sú to odborníci na rodinné, či trestné právo, psychológovia alebo psychiatri. Vytvorili sme akýsi komplexný systém ochrany klienta.

  • Mnohí namietajú, že obvinenia z domáceho násilia bývajú aj falošné.

Muž i žena, často z hnevu, preháňajú a zľahčujú svoje správanie. Až dokiaľ sa nezvážia všetky podrobnosti o domácom násilí. Správanie je síce závažné, no nejde o domáce násilie. Skutkovú podstatu treba prebrať s právnikmi. Oni vedia vec posúdiť. Inak hrozia rôzne právne riziká a dôsledky. Aj vo vzťahu k určovaniu opatrovníctva detí.

  • Dôvodom na zverenie detí rodičom, je schopnosť sa o ne postarať. Stretli ste sa s prípadmi, kedy sa rodič nedokázal o dieťa postarať?

Nie je obvyklé, aby sa rodič nedokázal o svoje dieťa postarať. Skôr naopak, stretávam sa s prípadmi, kedy rodič, pre svoj hnev k bývalému partnerovi, doslova ohrozoval starostlivosť o dieťa. Alebo som mala klientov – rodičov, príliš zahľadených do seba. Dieťa rodiča napríklad požiada o pomoc pri domácej úlohe, a on ho s hrubou urážkou odmietne, lebo sa práve venuje komunikácii na sociálnej sieti…

  • Stal sa vám prípad, že by ste sa dohodli s advokátom protistrany na obsahu rodičovskej dohody, aby ste zefektívnili rodičovský spor? 

Nie vždy panuje medzi kolegami advokátmi plodná a aktívna spolupráca. Naopak, ak už je separačná zmluva medzi rodičmi, vtedy ja dohoda medzi advokátmi jednoduchá. Stáva sa, že v deň prezidentského vypočutia jeden z advokátov zmení názor a trvá na súdnom odlúčení. (V Taliansku je to tak, že v prítomnosti sudcu sa spíše zápisnica, a na jej základe prezident povoľuje manželom, aby žili oddelene – separato. Tento úkon predchádza oficiálnemu rozvodovému konaniu.) Najnovšie platí zákon z roku 2014, podľa ktorého sa môže separačná zmluva uzatvoriť aj bez sudcu. Ide o tzv. asistované dohodovacie konanie, a advokáti sú zo zákona povinní spolupracovať a dohodnúť sa. (Asistované dohodovacie konanie je inštitút talianskeho práva, ktorý je založený na tom, že spory sa riešia dohodou o záväzkoch, aby sa dosiahol zmier.)

  • Majú talianski otcovia záujem o zverenie detí do ich starostlivosti?

Donedávna sa preferovala najmä matka. Aj u detí, ktoré neboli až také maličké. (Tzv. materská preferencia.) Matka sa preferovala ako „genitore collocatorio“ (genitore collocatorio je právnický výraz pre rodiča, s ktorým dieťa žije. Collocatorio je označenie preferenčného rodiča po rozvode. V Taliansku existuje stav – vydatá, ženatý, rozvedený/-á, a separato – odlúčený/-á, ako fáza pred oficiálnym rozvodom). Toto pravidlo už neplatí. Rodič, ktorému súd zveril dieťa, musí dbať o najlepší záujem dieťaťa. Žiaľ, otcovia sú, napriek tomu, obeťami. Napríklad v prípade striedavej starostlivosti. Ak je „genitore collocatario“ matka, otec dieťaťa vo veku do 3 rokov nemá možnosť, aby dieťa u neho cez víkend prespávalo…

  • Ako hodnotíte nedávny výrok rímskeho súdu, ktorým súd odsúdil matku za to, že sa pred dieťaťom vyjadrovala o otcovi neprístojne? (Matka dostala pokutu 30 tisíc eur s upozornením, že ak nezmení svoje správanie, súd nariadi zmenu starostlivosti – dieťa zverí otcovi.)

Ide o historické rozhodnutie. Súd ním ukotvil právo dieťaťa na oboch rodičov a chránil najlepší záujem dieťaťa aj za cenu represívneho opatrenia – sankcie. Zmyslom tohto rozhodnutia je odradiť rodičov od zlého správania, ktoré spočíva v tom, že odsudzuje druhého rodiča a robí ho v očiach dieťaťa zlým.

  • Čo by ste poradili rodičom s malými deťmi, keď sa rozvádzajú?

Radím im – vždy sa usilujte o dohodu. Ak sa aj neviete dohodnúť, rešpektujte záujmy dieťaťa na tzv. dvojrodičovstvo. To znamená dostatočný kontakt a strávený čas s obidvomi rodičmi, primerané životné podmienky a zabezpečenie všetkých potrieb dieťaťa, ktoré rastú súčasne s dieťaťom.

Preklad: Zdenka Lacková, upravil: Jozef Tinka

 

Láska je pre deti istota

ZÁKLAD JE LÁSKA – AK JU DETI MAJÚ, CÍTIA SA BEZPEČNE

Andrej Buchamer je od leta roku 2015 generálnym riaditeľom spoločnosti ASBIS, ktorá je popredným distribútorom IT techniky. Predtým pôsobil vo funkcii obchodného riaditeľa. Na pozíciách vo vrcholovom manažmente veľkých firiem pôsobí už dlhé roky. Človek by preto očakával pragmatického manažéra, ktorý svoje city na verejnosti neprejavuje. No Andrej Buchamer sám seba vidí predovšetkým ako otca. Je otcom dvoch malých detí, a je rozvedený. Z manželstva má chlapca a dievčatko. A, ako sám tvrdí, na to, aby boli deti spokojné, treba deťom dávať lásku a vychovávať ich s porozumením a rešpektom. Ako človek citlivý, ako človek s veľkým srdcom sa zaujíma o osudy aj iných detí, a preto pôsobí ako ambasádor Rady pre práva dieťaťa. Zaujímali sme sa o jeho názory na život rodiny po rozvode.

Čo vo vás evokuje slovo „rodina“?

Samozrejme, všetkých členov rodiny. Rodina je asi najmä o rodičoch, a o ich deťoch. Isteže, širšiu rodinu tvoria aj súrodenci a starí rodičia, no pre mňa sú základom rodiny deti.

Sú pre vás dôležité rodinné vzťahy, aby ste všetci spolu vychádzali?

Jednoznačne.

Máte za sebou komplikovanejšiu osobnú situáciu. S matkou svojich detí ste sa rozviedli. Kedy je najvhodnejšie deťom oznámiť, že sa schyľuje k rozvodu? Ako im takú bolestivú situáciu oznámiť?

Čo najskôr. Už malé deti, napríklad v predškolskom veku, emócie veľmi citlivo vnímajú. Aj keď sa rodičia snažia svoje problémy pred nimi skrývať. Sám som bol mnohokrát doslova šokovaný z reakcií detí, keď sme, ako rodičia, za nimi prichádzali postupne, aby sme im  citlivo vysvetlili, že ako rodina už budeme žiť inak ako doteraz. Vyčkávali sme na ten správny moment, a keď sme cítili, že prišiel a vysvetlili im, čo nás čaká, tak sa deti zatvárili, akože o čom nám rozprávame, to predsa dávno vieme.

Deťom treba o rozvode povedať čo najskôr. S ohľadom na ich vek, zrozumiteľným  spôsobom a tak, aby sme im neublížili. Rozpad rodiny je síce vždy ťažká životná situácia a bolesti sa nie vždy dá predísť. Už samotný fakt, že sa rodičia rozvádzajú, dieťa stresuje. Preto súčasne s tým, ako dieťa prijme túto informáciu, musia rodičia prejaviť k nemu veľa lásky, aby sa mohlo o nich oprieť, a dokázalo novú situáciu spracovať.

Neviem prečo, ale rozvodová téma sa spoločensky tabuizuje, pritom rozvod nie je, žiaľ, nijaká výnimočná vec. Rozvod je súčasťou bežného života, a preto by sme sa mali naučiť s tým žiť. A najmä – musíme sa naučiť správať sa k deťom  aj po rozvode tak, aby cítili, že napriek rozchodu rodičov, sú v ich vzťahu k rodičom nič nezmenilo. Obaja, otec i mama, sú tu len a len pre deti. Rozvod je síce pre deti zlý, ale ešte vždy môže byť lepšie. Netreba sa vzdávať. Šťastie môže rodina zažívať, aj keď sa okolnosti spolužitia zmenili. Oveľa dramatickejšia, ako rozvod, je  trvalá strata niektorého z rodičov.

Rozvod je poznačený spoločenskými predsudkami, ktoré nemusia byť správne za každých okolností. Mojich rodičov napríklad vychovávali v duchu, že rozvod je zlý, a že rodičia musia zostať spolu za každú cenu. Kvôli deťom. Nejde však o pretvárku? Aj voči deťom. Dieťa potom dostáva do vedomia akúsi šablónu pre život. Hovorím však len za seba.

Je komunikácia medzi rodičmi a deťmi z rozvedených rodín dôležitejšia, ako v prípadoch, keď je rodina úplná? Dieťa, bez ohľadu na vek, vždy vycíti, ak ho rodič nemá rád.

Komunikácia je dôležitá vždy, či sú rodičia spolu alebo nie sú spolu. Lenže dieťa nemusí byť pripravené rozprávať sa za akýchkoľvek okolností, nemusí mať práve náladu na rodičovské názory. Vtedy ho treba rešpektovať. Inak sa môže stať, že dieťa bude pociťovať tlak, čo vytvára u neho stres; a to nie je dobre.

Vraveli ste, že dieťa si môže myslieť, že ho rodič nemá rád. Môže. A má na to absolútne právo. Lenže rodič by sa mal správať tak, aby svoju lásku prejavil presvedčivo. Nie však spôsobom, že mu bude o tom neustále rozprávať. Musí dať dieťaťu najavo, že je tu preň vždy, keď rodiča potrebuje. Dieťa musí nadobudnúť pocit istoty. To je kľúčové. Preto musí lásku rodiča reálne cítiť. Nie je to len o slovách. Veľa rodičov, a je to aj o mne, zachádza paradoxne do prehnanej empatie. Čo takisto nie je správne. Každý príbeh je však jedinečný.

Moja dcéra bola maličká, syn bol o málo starší. Keď som videl, že syn nie je v pohode, spýtal som sa ho, či sa chce rozprávať. Keď nechcel, rešpektoval som to. Postupne začal komunikovať. Dieťa vie v takej situácii povedať čokoľvek, netreba to brať osobne. Keď môj syn začal ten priestor na komunikáciu využívať, nastali rapídne zmeny. Začalo sa mu uľavovať, pôsobilo to na jeho správanie v škole, aj na jeho sebadôveru a vnútorný pokoj. Na konci každého dňa kontakt s dieťaťom končí, a ráno opäť začína, láskou. Keď svoje dieťa ľúbite, a ľúbite ho tak naozajstne, čisto, tak si neviem predstaviť, čo by dokázalo vzťah s rodičom zlomiť. Vtedy ani druhý rodič nedokáže zlikvidovať lásku a vzťah medzi dieťaťom a rodičom.

Nič nie je čiernobiele. Ak otec hovorí, že mu matka bráni v kontakte s vlastným dieťaťom, zjavne niečo vzdáva. Poznám mnoho prípadov vo svojom okolí, kedy matky alebo otcovia neboli dostatočne silní, a vzdali sa kontaktu so svojim dieťaťom. Veľa z nich sa však iba skrýva za argument, že mu druhý rodič kontakt neumožňuje.

Aký máte názor na starostlivosť o deti po rozvode? Čo je z vášho pohľadu najlepšie a ako vnímate striedavú starostlivosť?

Citový úspech a naplnenie potrieb detí v rozpadnutých manželstvách nie je o rodičoch – je to o jednom rodičovi s deťmi, a o druhom rodičovi s deťmi. Ideálne je, ak sú obaja rodičia schopní  kráčať popri deťoch a odložiť vzájomné negatívne emócie.

Striedavá starostlivosť je široký pojem. Mám pocit, že na Slovensku panuje dogma: týždeň musí byť dieťa u matky, a týždeň u otca. No môže to dobre fungovať aj inak. V mojom prípade sa striedame na víkendy, a medzi tým mám dva – tri dni deti ja, alebo ich mama. Zvykli sme si na tento režim, a vyhovuje všetkým. Striedame sa, a rešpektujeme, kde chcú deti byť. Za tri roky som nezaregistroval, že by nastali nejaké negatívne emócie.  Ale, opäť zopakujem, základ je láska. Keď ju deti majú, sú spokojné. Hoci len u jedného rodiča, láska musí byť. Akonáhle dieťa cíti lásku, cíti aj istotu.

Ste generálnym riaditeľom úspešnej spoločnosti, to si určite vyžaduje veľa času a práce. Ako sa venujete deťom? Kam radi chodíte?

Čas spolu trávime úplne bežne, ako hociktoré iné rodiny. Niekedy sme doma, niekedy ideme na výlet, inokedy k rodičom. Faktom je, že sa mi zásadne zmenil život. Keď sme žili v  pôvodnom vzťahu, tak som s deťmi trávil akosi menej času. Každý sa s nezhodami vyrovnáva po svojom. Ja som to riešil tak, že som sa snažil byť doma čo najmenej. Bolo mi za ťažko konfrontovať sa s problémovou situáciou a emóciami doma.

Keď sme sa s bývalou manželkou oddelili, deti som začal vnímať intenzívnejšie. A mám pocit, že dnes som s nimi viac, ako pred tým. Prácu mám síce náročnú, ale všetko je otázkou priorít. Deti sú moja priorita číslo jedna. A všetko ostatné prispôsobujem tomu. Vždy sa to dá. Našiel som spôsoby, ako zefektívniť svoju prácu, aby som mohol odísť z práce skôr, za deťmi. Veľa za deťmi cestujem. V aute strávim minimálne hodinu ráno, a hodinu večer. Ale aj ten čas v aute si s deťmi hrozne užívam. Je to super! Púšťame si pesničky. Každý si postupne vyberie čo chce. Smejeme sa. Kričíme. Deti sa škriepia. Zažívame hrozne veľa pozitívnych emócií. Pokiaľ sme spolu, je úplne jedno, aj mne, aj deťom, či sedíme na gauči, na posteli alebo sa vezieme v aute.

Každý má možnosti zariadiť si život tak, aby bol spokojný. Otázkou je, či je ochotný pre to niečo urobiť. Je to jednoduchšie, ako by si človek predstavoval. Všetko sa dá krásne vybalansovať, a veľa vecí viem životu s deťmi prispôsobiť. Keď pripravujeme rôzne akcie a eventy, plánujem ich podľa svojho diára, a prispôsobujem ich tak, aby som nenarušil režim stretnutí s deťmi.

Text: Rebeka Tomčíková, Barbora Škulová; foto: Eva Jonisová

Dystopia

Ilustračné foto: internet, www.kafe.cz

hassan

Steven Hassan

PREČO SA VÁM PO ROZVODE ODCUDZILO VLASTNÉ DIEŤA? TOTO VÁS PREKVAPÍ.

Stále častejšie počuť o problémoch rodičov, ktorým sa najmä po rozvodoch nezadržateľne odcudzujú vlastné deti. Každý rozvod je pre deti životnou tragédiou a preto je logické, že sú ním nejako poznačené i vzťahy s blízkymi. Môžu sa pokaziť alebo deformovať, najmä ak je rozvod „ťažký“. Objavujú sa však názory, že dieťa môže na rodiča zanevrieť, len keď je obeťou jeho násilia. Takýto názor, naivne redukujúci súvisiacu problematiku a odporujúci poznatkom psychológie, je však pomerne rozšírený aj medzi profesionálmi (sudcovia, psychológovia, kurátori), napriek tomu, že mnohí odcudzujúci sa rodičia okrem rozvodu nerobia nič také, prečo by mali na nich deti úplne zanevrieť, najmä keď ešte nedávno mali spolu dobré vzťahy. Štúdium týchto problémov ma priviedlo okrem iného k  súvisiacej problematike v knihe Steven Hassan: Uvoľniť putá – Dať ľuďom silu myslieť za seba, ktorú chcem v tejto súvislosti priblížiť bezradným rodičom aj odborníkom. (Autor v knihe popisuje svoje mnohoročné skúsenosti s pomocou obetiam nebezpečných siekt, ktoré sú držané najmä v psychickej závislosti na sekte. Slovom sekta označuje skupinu ľudí, pre ktorú je charakteristické, že nejakým spôsobom potláča slobodnú vôľu svojich členov a škodí im.) Obete môžu navonok vyzerať normálne, chodiť do zamestnania, ale majú psychické zábrany opustiť zhubnú sektu dokonca aj keď v nej veľmi trpia. Neprijmú vašu pomoc. Mozog obete môže byť nastavený tak, aby odfiltroval informácie či myšlienky, ktoré nezapadajú do dobrého obrazu o sekte. Ak sa im pokúsite povedať niečo zlé o činnosti sekty, nebudú Vás počúvať, alebo nebudú vnímať čo im hovoríte, alebo sa pre nich stanete úhlavným nepriateľom, či rovno diablom, ktorý útočí na posvätné veci. Môže sa stať aj to, že sa o vás začnú zaujímať iní členovia sekty, zastrašovať vás, kompromitovať alebo inak útočiť. Známe sú aj prípady brutálnych vrážd. Rozvod ako cesta do sekty? Nejeden príbeh v rozvodovej poradni je nápadne podobný príbehom o sektách. Rodičia i deti chodia do práce a škôl, na prvý pohľad môžu vyzerať v poriadku. Pozornejší známi si všimnú smútok alebo roztržitosť. Ale v skutočnosti môže medzi členmi rodiny prebiehať ťažká psychologická a právna vojna o deti, majetok, alebo hoci aj o také nízke ciele, akým je pomsta. Skrátka, problematika manipulácie obetí v sektách je v niečom veľmi blízka problematike domáceho násilia i umelého narúšania vzťahu detí s rodičom. Prínosom pre porozvodovú problematiku a ochranu záujmov a zdravia detí môžu byť metódy a skúsenosti s vyslobodzovaním spod vplyvu sekty, ku ktorým Hassan za 25 rokov dospel. Kvôli ľahšej čitateľnosti budem namiesto výrazu „umelé narúšanie vzťahu s blízkou osobou“ používať označenie SZR (syndróm zavrhnutého rodiča), hoci toto označenie veľmi irituje niektorých profesionálov, ktorí tvrdia, že nič také nie je možné. SZR používa aj pojem „programujúci rodič“, ktorý použijem v tomto článku ako synonymum nebezpečnej sekty. Téma je rozsiahla, preto vyberám z knihy len heslovite zaujímavé myšlienky. Čo je zhubná sekta: od normálnej náboženskej skupiny sa odlišuje tým, že používa klamanie a techniku psychickej manipulácie, aby podkopala slobodnú vôľu osoby a urobila ju závislou od vodcu skupiny. (str. 27). Sám autor píše o podobnosti s domácim násilím: V minulých rokoch som zažil širokú škálu menej formálnych sektárskych situácií, ako sú ľudia, ktorých rodinná dynamika sa podobala na sektu, a ženy, ktoré zakúsili syndróm týranej ženy pod ovládajúcimi manželmi. Časom som si uvedomil model, ktorý spája tieto situácie: všetky obsahujú techniky psychickej manipulácie, ktoré obmedzujú schopnosť osoby myslieť, cítiť a konať autonómne. (str. 22) Podľa Hassana obeťou siekt môže byť ktokoľvek, bez ohľadu na vek (str. 32), vzdelanie a pod. Keďže podľa inej literatúry sú deti charakteristické výrazne vyššou sugestibilitou (ovplyvniteľnosťou) ako dospelí, je nepochybné, že škodlivým manipuláciám vyvolávajúcim SZR podľahnú ľahšie ako dospelé obete siekt. Zaujímavá je skúsenosť autora po publikovaní jeho kníh, že slúžili aj na to, aby si niektorí ľudia uvedomili, že nevedomky manipulujú iných a tým im ubližujú. To sa vzťahuje rovnako aj na SZR – niekto ho môže vyvolávať nevedome (ale to nič nemení na fakte, že SZR ubližuje obetiam). Veľmi blízko právnej problematike SZR je konkrétny príklad manipulácie detí, ktoré chcel zo sekty vyslobodiť ich otec proti vôli matky: „Prípad desiaty: Manželka vstúpila do sekty a vzala so sebou deti“ (str. 44). Je mnoho spôsobov a kombinácií, ako sekty manipulujú svoje obete, preto najspoľahlivejšie ich možno rozoznať podľa výsledkov. Od nalákania na blahobyt (komerčné sekty), vyvolávania obáv (vedecké fikcie, UFO…) až po také, ktoré úplne rozložia osobnosť obete a spravia ju totálne závislú na sekte, neschopnú samostatne rozmýšľať, rozhodovať sa, ani žiť. V knihe sa v tejto súvislosti často používa pojem psychická manipulácia. Hassan ho preto vysvetľuje: Psychická manipulácia označuje špecifický súbor metód a techník, ako je hypnóza alebo „stop technika“ na zastavenie myslenia, ktoré ovplyvňujú myslenie, cítenie a správanie sa jednotlivca. Podobne, ako mnohé iné poznatky, nie je v podstate dobrá alebo zlá“, lebo môže tak pomôcť, ako aj ublížiť. Môže napr. pomôcť bojovať so závislosťami, prestať fajčiť. Psychická manipulácia sa ale stáva zhubnou, keď sa používa na podkopanie schopnosti jednotlivca myslieť a konať nezávisle.(Str. 56) „Tým, že ju využívajú väčšinou zhubné sekty, sa psychická manipulácia nepokúša o nič menej, než zničiť autentickú identitu jednotlivca: správanie, myslenie, cítenie – a pretvoriť ju na obraz vodcu sekty. (…) Odrádza od autonómie a individuality tým, že vnára naverbovaných do prostredia, ktoré potláča slobodnú voľbu.“ Presne to isté platí aj o programovaní proti rodičovi, o ktorom si dieťa postihnuté SZR nedokáže vytvoriť vlastný pravdivý obraz. V prípade SZR neslobodu predstavuje napr. fyzická alebo psychická či sociálna izolácia od zavrhnutého rodiča a všetkých osôb alebo informácií, ktoré by mohli pomôcť postihnutému dieťaťu vytvoriť si vlastný obraz o zavrhnutom rodičovi a osobný vzťah s ním. Hassan upozorňuje na rozdiel medzi „vymývaním mozgu“ a psychickou manipuláciou (lebo to si bežne zamieňajú aj naši psychológovia, sudcovia a iní profesionáli): „pojem „vymývanie mozgu” v mysliach ľudí často súvisí s jasne donucovacím správaním doloženým príkladom obrazu väzňa v rukách hrubého žalárnika. Na začiatku procesu „vymývania mozgu” obeť pozerá na „ovplyvňujúcich agentov” ako na „nepriateľa” a je nútená im vyhovieť. Pri psychickej manipulácii sa obeť na „ovplyvňujúcich agentov” pozerá ako na priateľov alebo radcov, čo spôsobuje, že obete znížia svoju obranu, preto sú viac zraniteľnejšie manipuláciou. Kľúč úspechu psychickej manipulácie spočíva v jej dôvtipnosti, spôsobe, ktorým podporuje „ilúziu kontroly”. Obeť sa domnieva, že „prijíma svoje vlastné rozhodnutia”, hoci v skutočnosti je sociálne ovplyvnená, aby vypla svoju vlastnú kritickú myseľ a schopnosť rozhodovania. Inými slovami, domnieva sa, že si slobodne zvolila odovzdať svoju slobodnú vôľu Bohu alebo vodcovi alebo ideológii.“ (str. 57 – 58) Sekta ako syndróm zavrhnutého rodiča Keď hovoríme o ovplyvňovaní detí, dokonca aj mnohí profesionáli si pod SZR predstavujú, že to môže byť len viditeľne násilné vymývanie mozgu, preto rodičov sťažujúcich sa na SZR zaškatuľkujú ako paranoikov a podvodníkov – lebo väčšina SZR nevzniká dobre viditeľnými prejavmi násilia. Hassan na mnohých stranách opisuje rôzne techniky kontroly správania, napr. Teóriu kognitívnej dizonancie, alebo model BITE. V podstate to isté o týchto technikách píšu aj iní autori ako Gardner, Bakalář a pod. O kontrole emócií Hassan píše: „Emócie nám hovoria to, čo potrebujeme vedieť. Kontrola emócií zmenšuje toto sebauvedomovanie tým, že deformuje a zužuje rozsah ľudských citov.“ (dieťa so SZR je schopné zaprieť alebo ublížiť blízkej osobe, hoci normálne by jej to city nikdy nedovolili) „Sekty získavajú kontrolu nad emóciami členov tak, že ich udržujú mimo rovnováhy.“ (ani SZR sa nemôže rozvinúť ak má dieťa s oboma rodičmi vyvážené vzťahy) „Na jednej strane väčšina siekt dáva ľuďom cítiť sa zvláštne tým, že ich zahŕňa chválou – prax nazývaná „bombardovanie láskou” – aby povzbudila lojalitu a oddanosť (nie je zriedkavosťou, že programujúci rodič rozmaznáva dieťa tým, že naň napr. nemá také výchovné nároky, aké by mal normálny rodič mať). Na druhej strane vynaložia množstvo energie a času tým, že manipulujú s pocitom viny a strachu svojich členov, aby ich urobili závislými od skupiny. Hnev, túžba po domove a žiarlivosť sa nazývajú „sebeckými” pocitmi. O členoch sa predpokladá, že vždy myslia na skupinu a nikdy nevnímajú seba.“ (Pretože SZR vo svojej podstate útočí na existenciálne istoty dieťaťa, je to pre dieťa obrovský stres a tlak, v dôsledku ktorého sa o.i. bojí prejaviť sympatie zavrhnutému rodičovi, alebo sa s túžbou po jeho láske a starostlivosti vyrovná náhradným mechanizmom – uverí že ten rodič je zlý alebo nebezpečný, alebo že to on odvrhol svoje dieťa a treba sa neho hnevať, alebo ho nenávidieť). Jedným z mocných manipulačných techník je vyvolanie fóbií. „Fóbia je iracionálna strachová reakcia na niekoho alebo niečo. Intenzívna fóbická reakcia môže spôsobiť fyzické reakcie, ako je búšenie srdca, sucho v ústach, potenie a napnutie svalov. Hoci sa tu zmienim o tejto téme, kapitola 10 detailne opisuje ako všetci praktizujú systematickú indoktrináciu fóbií a ako môžete odblokovať tie, ktoré bránia členovi veriť, že môže byť mimo skupiny dokonca šťastný a úspešný. Fóbie často imobilizujú ľudí a nedovolia im robiť veci, ktoré skutočne chcú. Naozaj, fóbie môžu ľudí obrať o slobodnú voľbu a psychomanipulatívne sekty metodicky implantujú fóbie, aby členom bránili v pocitoch, že môžu skupinu opustiť a byť šťastní.“ (str. 69) V problematike SZR na súdoch je príznačné, že pre profesionálov (sudcov, alebo dokonca psychológov) nie je fóbia podnetom na ochranu zdravia detí pred manipulujúcim rodičom, ale na legalizáciu izolácie dieťaťa od zavrhnutého rodiča (kvôli „upokojeniu vzťahov“ súd vydá predbežné opatrenie alebo rozsudok, ktorým značne alebo celkom obmedzuje kontakty dieťaťa so zavrhnutým rodičom a zároveň netrestá programujúceho rodiča, keď marí ešte aj obmedzené kontakty dieťaťa s druhým rodičom), čím profesionáli upevňujú škodlivé manipulácie a podieľajú sa na týraní dieťaťa. Hassan píše na str. 46, že ak skupina spĺňa viac ako jednu z nasledujúcich charakteristík, je veľmi pravdepodobné, že sa jedná o zhubnú sektu (nie je ťažké aplikovať ich na programujúcu osobu pri SZR): Manipulácia

  • klamanie, závislosť a izolácia

 

    • všetky ostatné cirkvi sú mŕtve a nespirituálne (SZR: programujúci rodič nemá žiadne chyby, zavrhnutý má len zlé vlastnosti)
    • žiada nesymetrický dvojstranný (vzájomný) učenícky vzťah (SZR: o chybách programujúceho rodiča sa nesmie diskutovať)
    • všetkým svojím priateľom sa obrátil chrbtom (SZR: prerušenie kontaktov s ľuďmi, ktorí by sa mohli zastať zavrhnutého rodiča, alebo povedať niečo zlé na programujúceho)
    • trávi čoraz viac času so skupinou (SZR: zverenie do výhradnej starostlivosti, marenie styku)
    • tajné stretnutia (SZR: zatajovanie bežných činností, pocitov, problémov… pred zavrhnutým rodičom)
    • presťahovala sa do sídla skupiny (SZR: útek matky s deťmi k jej rodičom, kde druhý rodič nemá zvyčajne právo vstupovať bez ich povolenia, alebo zákaz zavrhnutému rodičovi vstúpiť do spoločného bytu napr. pod zámienkou falošného obvinenia z domáceho násilia)
  • odmieta reagovať na listy a telefonické hovory (EÚ presadzuje zákaz konfrontácie obetí s agresorom, čo sa však zneužíva pri falošných obvineniach na sťaženie obhajoby, eskaláciu problémov v rodine a deštrukciu vzťahov)
  • rodina dokonca nevie, kde ich blízky je (SZR: napr. útek matky s deťmi do útulkov pre týrané matky s utajenými adresami, ktoré utajujú aj pred políciou)
  • Zneužívanie moci (SZR je charakteristické tým, že dieťa je v mnohom prirodzene závislé na programujúcom rodičovi)
  • psychické vydieranie (SZR: často je prítomné napr. citové vydieranie dieťaťa programujúcim rodičom)
  • výhražné proroctvá (SZR: napr. ak pôjdeš k otcovi, on ťa unesie a už ma nikdy neuvidíš)
  • dáva jej veľké sumy peňazí
  • skupina vytiahne od člena toľko peňazí, koľko môže (SZR: kým právna ochrana detí pred utrpením a nevratnými škodami spôsobenými SZR vôbec nefunguje, rozhodovanie o výške výživného prebieha zo všetkých konaní najrýchlejšie a je vynucované vysokými trestami, vrátane uväznenia. Aj zákaz vstupu druhého rodiča do spoločného bytu je pre programujúceho rodiča zvyčajne veľkým benefitom.)
  • jej guru chce siahnuť na náš majetok a úspory
  • guru sa chce so mnou pomilovať
  • vytvorenie sektárskej identity
  • nepoznávam svojho vlastného bystrého, vrúcneho, milujúceho syna
  • ovládal moje správanie, moje myšlienky a moje emócie
  • člen sekty je ako herec – skutočne začne veriť, že „úloha” je realita

Čo sa týka pomoci pri vyslobodzovaní z vplyvu siekt, Hassan píše v úvode: „Časom som zhodnotil prístupy, ktoré boli účinné a ktoré neúčinné. Ako vznikali nové modely, moje konzultovanie sa vytríbilo. Táto kniha sumarizuje všetky moje vedomosti do zjednotenej detailnej a pre používateľa priaznivej metódy, strategického interakčného prístupu (SIA).“ Pri popise metód riešenia závislosti na sektách Hassan najprv popisuje zastarané a zavrhnuté metódy. „ČO JE DEPROGRAMOVANIE? Na začiatku sedemdesiatych rokov Ted Patrick, prešibaný uličník, ale v tom čase bez formálneho výcviku v poradenstve sa domnieval, že členom jeho rodiny vymýva mozog Moses David Berg, vodca skupiny nazývanej Deti Božie, teraz známej ako „Rodina”. Patrick sa rozhodol konať. Dôvodil, že keď sekty používajú indoktrinačné metódy, ktoré „programujú” presvedčenie pomocou techník, hypnózy, opakovania a modifikácie správania, mal by proces obrátiť. Nový postup nazval „deprogramovanie”. Odvtedy sme sa naučili, že model deprogramovania je príliš zjednodušený. Myseľ a psyché obete nemožno programovať alebo deprogramovať ako počítač. Ľudská bytosť nie je robot. Deprogramovanie je v podstate presviedčací prístup orientovaný na obsah, ktorý niekedy zahŕňa únos a typicky zahŕňa násilné zadržanie. Skutočné deprogramovanie sa uskutočňuje, keď sa považuje za možné odchytiť člena sekty a keď je to výhodné pre deprogramátora. Typicky sa člen sekty odvezie na tajné miesto, kde je strážený 24 hodín denne. Často nemá súkromie, dokonca ani v kúpeľni. Okná sú niekedy zaklincované tak, aby člen sekty nemohol utiecť. Deprogramovanie trvá dni a niekedy týždne, kým sa člen sekty nevysporiada so psychickou manipuláciou sekty alebo pokým úspešne nepredstiera, že tak urobil. Deprogramovanie spúšťa najhlbšie obavy členov siekt. Môžu nastať proti ich vôli. Nedôverujú rodine ani priateľom. Trauma, že bol hodený do dodávky neznámymi ľuďmi, odvezený a uväznený, vyvoláva nedôveru, hnev a nenávisť. Členovia siekt sú presvedčení, že títo ľudia sú stelesnením diabla. Deprogramovanie má mnoho nedostatkov. Stretol som sa s tuctami ľudí, ktorí boli úspešne deprogramovaní, avšak dodnes zažívajú psychickú traumu v dôsledku tejto metódy. Títo ľudia boli šťastní, že unikli z pazúrov programovania sektou, avšak nie sú spokojní s metódou, ktorá sa použila, aby sa im pomohlo.“ (str. 80) „V sedemdesiatych rokoch nebola skutočne iná možnosť, než deprogramovanie. V osemdesiatych a najmä na začiatku deväťdesiatych rokov bolo menej deprogramovaní a výstupové poradenstvo sa stalo uprednostneným prístupom. V súčasnosti je deprogramovanie v Spojených štátoch amerických nelegálne, ak je osoba staršia než osemnásť rokov. Pravdepodobne v prípade neúspechu možno rodinu a deprogramátorov obviniť z trestného činu. Súdne žaloby môžu byť astronomické. Odškodné za neľudsky naprogramovaných môže byť zvlášť katastrofické pre vášho blízkeho. Posilní sa doktrína sekty. Typicky sa deformujú vzťahy s členmi rodiny a rodina a priatelia môžu byť zničení.“ (str. 83) „ČO JE VÝSTUPOVÉ PORADENSTVO? Väčšina rodín členov siekt nechce porušiť zákon núteným únosom a zadržiavaním svojho dospelého syna alebo dcéry. Nechcú riskovať odcudzenie svojho blízkeho. Na rozdiel od deprogramovania, výstupové poradenstvo nie je násilné a je legálne. Keď sa robí dobre, využíva dôvtip a nie silu. Rešpektuje slobodnú vôľu osoby, pretože účasť je dobrovoľná. Toto bola metóda na výber v osemdesiatych rokoch a na začiatku deväťdesiatych rokov. Výstupové poradenstvo je obrovským zlepšením oproti deprogramovaniu, avšak stále má obmedzené možnosti, aby člena sekty dostalo zo skupiny. Výstupové poradenstvo, podobne ako deprogramovanie, je v podstate informačný prístup s riadeným obsahom. Väčšina výstupových poradcov sú bývalí členovia siekt, ktorí nemajú akýkoľvek poradenský výcvik. Nie je v ich kompetencii urobiť čokoľvek viac, než poskytnúť informácie o sektách a psychickej manipulácii. Tak, ako pri deprogramovaní, výstupový poradca sa považuje za osobu externého úradu, ktorý napraví problém sekty.“ (str. 83) (SZR: pomoc iných obetí môže byť veľmi dôležitá) „V roku 1988 som venoval tri kapitoly svojej prvej knihy „Combating Cult Mind Control“ svojej metóde výstupového poradenstva. Proces začína prípravným stretnutím medzi výstupovým poradcom a príslušnou rodinou a priateľmi. Začínajú pracovať na vybudovaní lepšieho vzťahu s členom sekty. Keď sa predpokladá návšteva člena sekty, zostaví sa výstupný poradenský tím a čaká sa v blízkosti. Cieľom je dostať súhlas od člena, aby strávil 3 dni s rodinou, priateľmi a výstupovým poradenským tímom bez toho, aby sa spojil so sektou alebo odišiel. Keď idú veci hladko, člen sekty má tri dni na to, aby sa rozprával s rodinou, príbuznými, priateľmi, s výstupovým poradcom, s bývalými člením a inými odborníkmi. Ukazujú sa mu videopásky o psychickej manipulácii a otázkach siekt. Členovi sekty sa dovolí stráviť čas osamote a môže si vybrať, kedy chce mať prestávky. Má kontrolu nad tým, o čom sa diskutuje a s kým. Je povzbudzovaný, aby kládol otázky. Člen sekty môže kedykoľvek zmeniť názor a vstať a odísť. Avšak dokonca v prípade úspechu, výsledky výstupového poradenstva sú často menej než optimálne. Tradičné výstupové poradenstvo sa veľmi spolieha na obsah a príliš málo na proces. Metóda neberie do úvahy problémy jednotlivca a rodiny, ktoré existovali pred vstupom do sekty, a ktoré môžu pretrvávať. Nie je vybavená zaoberať sa aktuálnymi psychologickými problémami buď u člena sekty alebo kohokoľvek z rodiny. Následne je málo priestoru skutočne prispôsobiť prístup a dostať sa k základným otázkam. Pokusy výstupového poradenstva niekedy zlyhajú pre nedostatok vzdelania, prípravy, načasovania a správnych zdrojov. Málo ľudí chápe, že indoktrinácia sekty superponuje novú sektovú identitu, ktorá potláča a ovláda autentickú identitu jednotlivca. Príbuzní a známi si myslia, že vedú rozhovor s osobou, ktorú vždy poznali, kým v skutočnosti pravdepodobne majú do činenia so sektovou identitou. V najčastejších prípadoch výstupového poradenstva a deprogramovania sektová identita ustúpi, avšak zostane nedotknutá. Kontrolu preberá predsektová identita, avšak sektová identita nie je plne absorbovaná a integrovaná do nového postsektového ja. Na účinnú podporu liečby sa vyžadujú špecializované vedomosti a výcvik.“ (str. 84) (Čiže je to niečo ako schyzofrénia) Hassan odporúča postup pomoci obetiam s názvom Strategický interakčný prístup (SIA): SIA sa líši tromi dôležitými spôsobmi od prístupu opísaného v „Combating Cult Mind Control”, z čoho najkritickejší je úvod do trojdielnej intervencie proti fóbiám. V kapitole 10 sa dozviete ako používať tento prístup krok za krokom, aby ste pomohli vášmu blízkemu pochopiť a prekonať fóbie implantované sektou. Kým sa to neurobí, zistil som, že interakcie s členom sekty sú zvlášť náročné a niekedy dokonca kontraproduktívne. SIA sa taktiež líši od výstupového poradenstva väčším dôrazom na proces zmeny, než na samotný obsah alebo informácie poskytnuté obeti. Model výstupového poradenstva predpokladá skutočnosť, že výstupový poradca bude mať informácie, ktoré sa ťažko získavajú. To sa oproti minulosti uľahčilo, lebo dnes kritici siekt a ich bývalí členovia zverejňujú informácie o sektách a psychickej manipulácii na internetových stránkach. S príchodom internetu sa každý pomocou počítača môže spojiť s inými rodinami, získať pomoc odborníkov a bývalých členov a vyhľadávať informácie spôsobom, ktorý predtým nebol možný. Pretože informácie o sektách sa stali prístupnými, môžeme stráviť menej času prípravou dôkladného pochopenia člena sekty, skupiny, do ktorej patrí, od priateľov a rodiny, ktorá sa o neho stará. Okrem toho v strategickom interakčnom prístupe sa dozvieme ako identifikovať faktory, ktoré robia ľudí zraniteľnejšími voči psychickej manipulácii, ako sú poruchy učenia, nevyriešené sexuálne problémy alebo predtým existujúce fóbie, ktoré sekty môžu zneužívať. Vytvoríme model z častí autentického ja nášho blízkeho, ktoré boli zneužité a posilnené pre nábor do sekty. Pochopenie týchto podosobností nám pomôže dať do súvisu sektovú identitu a taktiež identifikovať a podporiť aspekty sektového ja, ktoré je hodno uchovať. SIA sa zameriava na rast celej rodiny a podpornej siete, ako aj na člena sekty. Členovia rodiny a priatelia spolupracujú ako strategický interakčný tím. Sú vyzvaní, aby sa zúčastnili na každom kroku procesu, pričom si zlepšujú komunikačné zručnosti a zvyšujú sebavedomie. Členom tímu sa poskytnú nástroje, aby sa starali o vlastné emočné potreby a prekonávali také problémy, ako je nízka sebaúcta, fóbie alebo narkománia. Keď každý člen rodiny prevezme zodpovednosť za rast a zmenu, preberá na seba veľa tlaku z člena sekty. Jeho perspektíva sa často mení zo „Som obeť a každý tu mi má pomáhať” na „Sme rodina a každý rastie a učí sa”. Týmto spôsobom sú rodiny schopné modelovať zdravé správanie, ktoré bude inšpirovať člena sekty, aby sa zmenil.“ (str. 85) Hassan odporúča zhromaždiť všetky možné informácie o činnosti sekty aj o živote, pocitoch, názoroch, problémoch, spôsobe uvažovania obete… Skrátka všetko čo sa dá, aby tí, ktorí obeti pomáhajú, dokázali pochopiť čo sa deje v sekte aj v duši a psychike obete. V konkrétnom prípade napr. radí, aby si príbuzní najali súkromného detektíva a získali informácie od bývalých členov sekty, iných rodičov obetí a od organizácií zaoberajúcimi sa činnosťou siekt (str. 42). Bezzubá ochrana detí Pokiaľ viem, pri SZR sa nič také nerobí, súdy aj ostatní profesionáli sa zaoberajú len prítomnosťou, vývoj vzťahov v minulosti ich v podstate nezaujíma. Ak niekto posudzuje len súčasný stav, riskuje že nepochopí čo a prečo sa v rodine stalo a že svojim vyjadrením alebo rozhodnutím pomôže dokonať obludné neprávosti na deťoch aj na zavrhnutom rodičovi. Psychológovia a súdy sa však tomu bránia, lebo to nie je ľahké. To ich však neospravedlňuje, lebo to nie je objektívny ani spravodlivý prístup, ktorým sú oni viazaní. To čo „odborníci“ zvyknú robiť so SZR je vopred odsúdené na neúspech, pretože nikto sa jednak nesnaží naozaj pochopiť ako rodič ovplyvňuje deti a jednak nikto deťom v skutočnosti nepomáha vysporiadať sa s týmto ovplyvňovaním – riešia len správanie zavrhnutého rodiča, ktoré prezentujú ako problematické. Programujúci rodič akoby neexistoval, alebo nanajvýš ho súd donúti absolvovať niekoľko mediačných alebo psychoterapeutických sedení, ktoré majú na nedobrovoľne spolupracujúcich klientov minimálne účinky. Aj bez psychologického vzdelania musí byť normálnemu človeku zrejmé, že tieto situácie sú len bezzubým naťahovaním času zo strany štátu a programujúceho rodiča a že šanca čo i len zachovať si vzťah s rastúcimi deťmi sa zavrhnutému rodičovi pomaly ale isto rozplýva pred očami. Pre každého normálneho rodiča je to strašná bolesť a životná tragédia. No a taká extrémna bolesť spolu s aroganciou, neobjektívnosťou a pomalosťou kompetentných inštitúcii môže viesť k logickému dôsledku – k frustrácii alebo pokusom vziať veci do vlastných rúk. Hassan píše o tomto extrémnom strese: „Jedným z najväčších poučení, ktoré som získal, je, že keď blízky vstúpi do sekty, je postihnutý celý rodinný systém. Rodičia sa často zžierajú vinou, strachom, zlosťou a frustráciou. Pod vypätím sa môžu zdeformovať dlhodobé vzťahy a manželstvá. Taktiež súrodenci sa cítia hlboko postihnutí. (…) Ako idú týždne, mesiace a roky, členovia rodiny často bojujú o udržanie akejkoľvek nádeje na pozitívnu budúcnosť. Prvým krokom v SIA je podporiť v rodine ako aj u člena sekty zmenu a povzbudiť rast a učiť sa. (Str. 77 -78) V prípadoch SZR však štát nepomáha, ale robí presný opak, ešte viac frustruje zavrhnutého rodiča obludným bezprávím páchaným na našich deťoch aj rodičovi, beznádejou a najrôznejšími vyhrážkami i trestami, vrátane finančného ruinovania a väzenia najmä tých otcov, ktorí o svoje deti vytrvalo bojujú. Gardner popisuje chýbajúcu podporu štátu vo svojej knihe Terapeutické intervence u dětí se SZR na str. 352: „Mám zkušenost, že (…) jediná osoba, se kterou má terapeut kontakt, je tedy zavrhovaný rodič. Nejefektivnější postup je pochopitelně omezení, nebo dokonce ukončení (dočasně nebo trvale) pobytu dítěte u zavrhujícího rodiče a zamezení indoktrinujícímu rodiči pokračovat v manipulaci s dítětem. Z hlediska zákona i z pohledu terapie je tento postup pro deti se SZR nejvhodnejší, avšak tuto blahodárnou možnost soudnictví může bohužel využívat jen malé procento zavrhovaných rodičů. Soudy rutinne odročují jednání, takže SZR má čím dál silnější kořeny. I když se zavrhovaní rodiče konečně dočkají svého velkého dnu před soudem, obyčejně jsou zklamaní, protože soud jen zřídkakdy nařídí takové sankce, které mohou skutečně léčit SZR. Metodu, kterou popíšu, lze terapeuticky použít během dlouhodobě trvajícího soudního procesu. Pozitivní výsledky, byť menší, než jakých lze dosáhnout při úspěšně vyřešeném sporu, přináší v celé řadě případú. Pro mnohé zavrhované rodiče navíc nabízí patrně nejvetší a pravdepodobně i jedinou naději, protože právní systém obvykle nedokáže zajistit optimální léčbu, již múže nařídit pouze soud.“ Majú oči, ale nevidia, majú uši, ale nepočujú… Bohužiaľ, štát v súčasnosti doslova bojkotuje čo i len diskusiu o umelom narúšaní vzťahu detí s blízkymi. Príslušné inštitúcie odmietajú podnety občanov i občianskych združení, aby spravili čo i len prieskum v spoločnosti, nieto výskum o SZR. Na základe skúseností z rozvodových poradní si dovolím tvrdiť, že obetí umelo narušených vzťahov s blízkymi je v spoločnosti veľmi veľa. Ale štát sa tvári, že neexistujú. Isté vplyvné zástupkyne štátu a EÚ dokonca robia medzi sudcami, advokátmi aj psychológmi zanietenú kampaň proti SZR, že vraj neexistuje a je výmyslom nevzdelaného úchylného Gardnera, aby syndrómom chránil pedofilov pred trestami. Politikom drukuje odborníčka, ktorá zrejme nie je schopná objektívne posudzovať túto problematiku, pretože úprimne verí napr. tomu, že prakticky neexistujú falošné obvinenia zo sexuálneho násilia. Títo ľudia skôr či neskôr skončia ako verejní hlupáci, ale bohužiaľ, netrúfam si odhadnúť ako dlho to potrvá, lebo je za tým veľa politiky, ideológie a peňazí. Každému súdnemu človeku je však jasné, že deti sú ovplyvniteľné, že je to pre ne dokonca charakteristické a že aj vzťah s normálnym rodičom je možné umelo narušiť izoláciou, osočovaním, vyvolávaním výčitiek, strachu, fóbií a pod. Je nepochybné, že ani vzťah s najbližšími nie je možné vytvoriť, rozvíjať a ani udržať bez spoločného trávenia času a v podmienkach umelého narúšania dôvery, spontánnosti a pod. Verím, že zdravý rozum nakoniec zvíťazí nad politikárčením a scestnými ideológiami. Nech je tento článok mojim príspevkom do diskusie medzi laikmi aj odborníkmi, pre ktorých sú česť a pravda dôležitejšie ako politická korektnosť, či zastrašovanie ideológov.                                                                                                                                          Andrej STREČANSKÝ

ciganca

Cesta do hlbín duše rómskych detí

ciganca

Foto: internet – rómske rádio, Redakcia1

Rómske deti sú výkričníkom systému sociálnoprávnej ochrany detí. Napriek mnohým deklaráciám o pomoci rómskej komunite, reálny život a ochrana práv malých Rómov sú takmer na úrovni stredoveku. Deti sú deti. A ak chceme úprimne chrániť ich práva, potom nemôžeme z tohto záujmu vytesniť najviac ostrakizované stvorenia – malé Cigáňčiatka. Rada pre práva dieťaťa pripravuje pre ne priestor; akýsi reflektor, ktorý má rozsvietiť svetlo nad životom a problémami rómskych detí. V krátkom čase otvoríme unikátnu Linku dôvery pre rómske deti a celú jednu rubriku, cez ktorú budeme zviditeľňovať to, čo je zastreté oparom tabu. Z toho dôvodu sme do Rady prijali dvoch vzácnych ľudí – Mgr. Moniku Podolinskú z Muránskej Dlhej Lúky, ktorá, ako učiteľka v škole plnej rómskych detí, rozdáva srdce týmto neviniatkam. A Bc. Michaelu Mihokovú, nevidiacu rómsku vysokoškoláčku, ktorá má za sebou dojímavý príbeh zápasu o miesto na slnku, a pritom stále optimistický pohľad na svet. Miška sa bude venovať rómskym deťom a bude prinášať pohľad z vnútra rómskej duše.

Na úvod prinášame blog Moniky Podolinskej, ktorý je malým exkurzom do života rómskych detí tak, ako ho verejnosť málo alebo vôbec nevidí.

Pravda o živote rómskych detí

Pre rodiča je najväčším darom narodenie zdravého dieťaťa. A inak tomu nie je ani v rómskej rodine. Najmladšie dieťa je najobletovanejšie, najľúbenejšie a najviac ochraňované. Ak sa narodí ako prvé, má tieto výhody dlho. Teda aspoň dovtedy, kým sa nenarodí jeho brat alebo sestra. Niekedy to trvá dlhšie, inokedy kratšie. Záleží na partnerovi. Nie na oboch, len na mužovi. Pretože žena stráca svoju hodnotu v očiach muža, ak nechce alebo nemôže hneď otehotnieť. A tak sa nedávno narodené dieťa stáva príliš rýchlo starším súrodencom. Obletované a najviac milované je totiž každé ďalšie narodené dieťa v rodine. Rodičia majú na staršie dieťa menej času, a práve v období, keď by mali byť rozvíjané všetky jeho zmysly, vedomosti, návyky, malo by mu byť odpovedané na všetky jeho otázky, nemá kto. Dieťa sa opýta raz, druhýkrát, možno skúsi ešte tretíkrát, a potom to vzdá. Nepýta sa to nekonečné „a prečo?“ Bolo by to zbytočné.

Mlčanlivá Janka

Sedela som na autobusovej zastávke a spolu so mnou tam čakal otec s malou dcérkou. Nazvime ju Janka. Autobus meškal, tak sme tam strávili viac ako 20 minút. Medzi otcom a dcérou nepadlo ani jedno jediné slovo. Janka sa poslušne hrala s tým, čo našla na zemi a otec vnímal, že tam je. O pár rokov prišla Janka na zápis do našej školy. Ani jeden z nich si ma nepamätal, bolo to už dávno. No ja som nezabudla. Prišla spolu s otcom a pred očami sa mi odohrával veľmi podobný príbeh. Otec sedel, vnímal svoju dcéru, Janka poslušne sedela pri otcovi a jednoslovne odpovedala na moje otázky. Kreslila podľa pokynov, vyfarbovala aj strihala. Správne, nevyšla pastelkou za čiaru, strihala rovno. Janka je momentálne štvrtáčka, stále je poslušná a doteraz komunikuje minimálne. Nie je introvert, ani hĺbavá intelektuálka. Len ju v detstve nikto nenaučil, že pýtať sa je správne, dočkať sa odpovede je správne. Veď nijaký rodič nemusí vedieť všetko, je len človek, ale musí byť dieťaťu aj spoločníkom v diskusii. Takých Janiek je v našej osade veľa. Ich slovná zásoba sa nerozvíja, je chudobná, majú veľmi slabo rozvinuté asociačné myslenie, nerozvíja sa ich fantázia, a to je len zlomok následkov toho, že rodičia so svojimi deťmi v období ranného detstva nekomunikujú.

Akoby sa dalo týmto deťom pomôcť? Vytvoriť pri osade materské centrum, kde matkám (lebo v rómskych rodinách sú ženy tie, ktoré vychovávajú) vysvetlíme, prečo je tak dôležité venovať sa dieťaťu v prvých 3 rokoch. Prečo je dôležité, aby chodili ich deti do materských škôl pravidelne. Aby sa so svojimi deťmi rozprávali, aby sa navzájom počúvali. Aby rozvíjali okrem ich rodného rómskeho jazyka aj komunikáciu po slovensky. Aby tak dali svojim deťom lepší štart do života. Je rozumné do aktivít materského centra zapojiť aj starších súrodencov, ktorí by boli nápomocní, lebo by vedeli rozprávať o vlastnej skúsenosti.

Stratený Dušan?

O Dušana a jeho sestru sa biologická mama nestarala. Deti nemali zabezpečenú základnú starostlivosť, boli hladné, všivavé a špinavé. Po mnohých intervenciách a pokusoch o sanáciu rodiny boli matke deti odobraté. Do náhradnej osobnej starostlivosti si ich vzali príbuzní, z tej istej osady, kde deti žili od narodenia. Druh a družka, ktorí vlastné deti nemali. Pripravili im postele, hračky, čisté oblečenie. Po sedemnástich rokoch bez dieťaťa sa im začal nový život. Učili sa byť rodičmi. Dušanovi, už školákovi, pripravovali každý deň desiatu, odprevádzali ho až pred školu, robili to, čo bolo podľa nich správne. No Dušan začal mať problémy v škole. Bol neposedný, nevydržal pri jednej aktivite, strhával sa pri hluku i nečakaných pohyboch a začal deťom brať ich desiatu. Svoju, štyri hrubé krajce chleba, nechával vždy v škole. Bál sa ju brať späť domov. Zavolala som si rodičov do školy a objasnila som im situáciu. Nevedeli pochopiť, prečo berie iným desiatu, keď mu oni vždy doma vlastnú pripravia. Tak som im navrhla, či by neskúsili zmeniť hrubé krajce chleba aspoň raz za čas za obložený rožok, prípadne keksík. S nepochopením odo mňa odišli, veď čo oni robia zle, veď sa predsa starajú. Samozrejme, opatrne som sa spýtala, či ho trestajú. Áno! Lebo robí zle sestre, a tá je predsa ešte malá. A opäť, nevedeli alebo nechceli pochopiť, ako veľmi potrebuje zaplátať tú dieru v duši, ktorú si priniesol od biologickej mamy. A takých Dušanov je tiež veľa.

A ako by sa mali riešiť problémy s Dušanom a jeho náhradnými rodičmi? V prvom rade by mali ľudia, ktorí si berú deti do náhradnej osobnej starostlivosti, prejsť povinnou prípravou. Dušan už viac ako 6 rokov počúva pri každej príležitosti, že ho dajú späť do ústavu, že je nezvládnuteľný, že ho tam nechcú. Čo si odnesie také dieťa do života? Ako bude vychovávať svoje deti? Ako ich bude trestať? Každé zverené dieťa by malo byť pravidelne vypočuté deti prítomnosti rodičov. Systém by mal tak odhaliť ľudí, ktorí to robia len pre peniaze.

Toto sú len dva z mnohých prípadov, v ktorých dochádza k porušovaniu práv rómskych detí. Každý problém je riešiteľný. Niekedy si vieme poradiť sami, inokedy potrebujeme pomoc. Šestnásť rokov práce s rómskou komunitou ma naučilo, že našu pomoc potrebujú. Musíme im ukázať, ako si môžu pomôcť sami.

 

dieta

DIEŤA, KTORÉ NIE JE MILOVANÉ, JE TÝRANÉ

dieta

Prichádzam z krajiny detskej bolesti, kde minútu za minútou, deň za dňom, už roky – sa dotýkam pálčivých bolestí, ktoré deťom spôsobil život, presnejšie – v drvivej väčšine ich vlastní rodičia. Počas svojej praxe som sa nestretla s jediným dieťaťom (s poruchami prežívania a správania), ktoré by malo otázku otcovstva vo svojom vnútri uspokojivo vyriešenú.

Profesor Jiří Dunovský, doyen detskej psychológie, ktorý ako dieťa prežil vojnové roky a bol svedkom nepredstaviteľného psychického i fyzického utrpenia detí, si zvolil ako celoživotné poslanie zabraňovať detskému utrpeniu. Známym sa stal spoločne so Zdeňkom Matejčkom a Zdeňkom Dytrychom, s ktorými v rokoch 1965 – 1993 zrealizoval longitudinálny (dlhodobý) výskum detí, žijúcich v detských domovoch. Výsledky, dnes už notoricky známe, vytvorili mozaiku obrazu deprivovaného dieťaťa. Päť deprivačných typov, ich mechanizmy a ťaživé dôsledky, zjavné aj v dospelosti.

Na konci svojej cesty vyhlásil prof. Dunovský: “Dieťa, ktoré nie je milované, je týrané.”

Žijú dnešné deti v bezpečí?

Utrpenie detí neskončilo s vojnovým konfliktom, je stále súčasťou bežného života. Najmä teraz, keď sa takmer každé druhé manželstvo/rodičovstvo rozpadá a mnoho detí sa rodí mimo manželstva. Deti prichádzajú o rodinné väzby. Ako milovať svoje dieťa, keď do života zasiahne partnerská kríza?

To, že sa rozvádza takmer každé druhé manželstvo, i to, že každé tretie dieťa sa rodí mimo manželstva, predstavuje veľmi závažné ohrozenie, ktoré vyžaduje nový spôsob pozornosti spoločnosti odbornej i ľudskej. Nachádzame sa uprostred vojny rozchádzajúcich sa mužov a žien. Žiaľ, rodičia si svoje partnerské bolesti a zranenia nedokážu, nevedia, nechcú riešiť s ohľadom na dieťa. A dlhodobá rozvodová právna prax a spoločenské zvyklosti,  rozvádzajúcich sa v ničivom postoji upevnilo.  Tak často deklarovaný “najlepší záujem dieťaťa” získal v skutočnosti trpkú príchuť bolesti, ktorá detstvom nekončí, ale sa prenáša do ďalších generácií cez dedičnosť sociálnu. A tým ďaleko prevyšuje hrozby, ktoré priniesla akákoľvek vojna, pretože trvá už generáciu za generáciou.

Ktokoľvek rozhoduje o dieťati v súlade s jeho najlepším záujmom, musí si veľmi jasne uvedomiť, že od narodenia je to matka i otec, kto uspokojuje psychofyzické potreby dieťaťa.

Človek sa vo svojich činoch riadi tým, čomu verí o svete a sebe samom.“  Emil Komárik

Prameňom pre pochopenie identity je rodina. A vývin identity sa začína práve pripútaním.

Výskum pripútania sa datuje od roku 1948 a je spojený s menom Bowlbyho (Matějček, 2006) – ktorý definuje pripútanie ako trvalé emočné puto, charakterizované potrebou vyhľadávať a udržovať blízkosť s určitou osobou, a to najmä v podmienkach stresu. M. Ainsworthová (in: Žilinčíková, 2003) definuje pripútanie ako väzbu, puto alebo pretrvávajúci vzťah medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa oň stará. Jej výskum spôsobil značný rozruch, lebo vniesol do výchovy mnoho naliehavých otázok.

Pripútanie prebieha podľa M. Ainsworthovej v štyroch fázach:

  1. Fáza pred vznikom citového puta (prenatálne obdobie až 2 mesiace veku) hormonálne, neurochemické procesy, očakávanie a psychický stav matky, otcov hlas a dotyky.
  2. Fáza zárodkov citového puta (približne 3. až 4. mesiac, typická sociálnym úsmevom) cez reflexy dieťa upútava pozornosť rodičov, ich láskyplné dotyky, maznanie, uspokojovanie potrieb dieťatka.
  3. Fáza vyhraneného citového pripútania (6. až 9. mesiac, typická separačnou úzkosťou, neskôr psychologickým narodením) dieťa objavuje svet iba vtedy, ak sa môže vrátiť do bezpečnej náruče.
  4. Fáza cielene smerovaného vzťahu a partnerstva (končiaca niekedy okolo 4. roku) ale puto ako také sa vyvíja stále až do dospelosti.Pokiaľ však došlo k ťažkostiam v niektorom zo štyroch štádií pripútavania sa, výsledkom je osobnostný obraz dieťaťa, ktoré stratilo schopnosť dôverovať ľuďom a vzťahom, ktorý popisuje P. Bourguignon (in Schoolerová, 1999) takto:
  • Utiahnuté a odmietavé správanie – odmietnutie zanecháva v srdci hlboké, ťažko liečiteľné rany. ničí zmysel dieťaťa pre hodnotu a poškodzuje jeho schopnosť byť v živote sebaistým. spôsobuje, že dieťa si zachováva od potenciálne dôležitých ľudí v živote odstup, aby sa vyhlo bolesti. niektoré deti premieňajú utiahnutie na hnev obrátený dovnútra.
  • Ukrývanie jedla alebo prejedanie sa – tieto deti majú „chronické prázdno vo vnútri“. často sa toto prázdno podvedome pokúšajú vyplniť jedlom, čo sa prejavuje tak, že ho kradnú alebo schovávajú.
  • Agresívne správanie – agresia voči druhým alebo voči sebe samému je často jediný nástroj, ktorý dieťa má na uvoľnenie potlačovaných citov, ktoré nie je schopné vyjadriť. Niektoré deti prejavujú agresívne správanie ako odpoveď na strach, sklamanie alebo hnev. Čím sú staršie, tým majú viac príležitostí sa naučiť, že agresiou si udržia od seba ľudí v určitej vzdialenosti. Fyzicky agresívne deti však potom trpia pocitom menejcennosti a sú presvedčené, že nikdy nie sú dosť dobré.

Psychickú depriváciu definuje Z. Matějček (2005) ako „psychický stav, ktorý vzniká následkom takých životných situácií, keď subjektu nie je daná príležitosť uspokojiť základné psychické potreby v dostačujúcej miere a počas dosť dlhej doby.“

V súvislosti s pred/po/rozvodovými ťažkosťami v rodine – uvedomujeme si, čo znamená „uspokojiť základné psychické potreby“?

Subdeprivácia, podľa Matějčka, postihuje deti vyrastajúce za podobných podmienok, ktorých prejavy však nie sú také výrazné, dramatické a zreteľne ohraničené.

Subdeprivácia je závažným spoločenským javom, pretože, sa netýka len malého počtu detí žijúcich v inštitúciách, ale práve tých detí, ktorých rodiny sú navonok menej nápadné: sú to napríklad deti z nechcených tehotenstiev, z rozvedených manželstiev, dysfunkčných a patologických rodín, deti vyrastajúce bez otca, a pod.

  1. Matějček (2002) tieto základné psychické potreby rozdeľuje do 5 skupín:
  • Potreba stimulácie –   ide o naladenie organizmu na určitú žiaducu úroveň aktivity. Podľa M. Roháčka a V. Máteja (1996) môže tieto potreby dieťaťu napĺňať prirodzená a primeraná starostlivosť matky a otca. Sociálna interakcia, vzťah matka– dieťa, otec – dieťa, prináša malému človeku široké spektrum stimulácie.  Nedostatočné uspokojovanie týchto potrieb spôsobuje oneskorenie psychomotorického a rečového vývinu, školskú nezrelosť, horší školský prospech, povrchnosť a nediferencovanosť citov, sociálnych vzťahov a nápaditosti v správaní, ktoré sú s pribúdajúcim vekom stále nápadnejšie.
  • Potreba zmysluplného sveta – práve zmysel a poriadok skladá jednotlivé poznatky do mozaiky, bez neho sa všetky poznatky trieštia, sú chaotické, nespracovateľné. Ak má svet dieťaťa stálosť a poriadok, stanú sa z jednotlivých poznatkov skúsenosti a stratégie. Sú to základné podmienky pre akékoľvek učenie. J. Koluchová (1992) uvádza, že „dieťa potrebuje mať okolo seba zmysluplný svet, t.j. určitú stálosť vecného a sociálneho prostredia, ktoré dieťa prostredníctvom matky i otca poznáva a orientuje sa v ňom. Dieťa sa aktívne »zmocňuje sveta« a úspechy ho podnecujú k ďalším aktivitám. Zmeny prostredia vecného a najmä sociálneho (napr. pri prechode z jedného prostredia do druhého) dieťa traumatizujú, pretože stráca všetko, čo už chápalo. Jeho vývin sa môže aj prechodne vrátiť na nižšiu úroveň“.
  • Potreba životnej istoty – iba vtedy, ak sa blízkosťou a opaterou svojich ľudí dokáže dieťa zbaviť úzkosti, môže začať zmysluplne objavovať svet. Je to prvá podmienka pre vnútornú integráciu osobnosti.
  • Potreba pozitívnej identity, vlastného Ja – znamená prijatie samého seba a svojej spoločenskej hodnoty, ktorá znamená predovšetkým náš pôvod, našu životnú históriu. Naplnením tejto potreby sa naše Ja môže zmocniť sociálnych rolí a nasmerovať svoje snaženie do budúcnosti.
  • Potreba otvorenej budúcnosti – uspokojenie tejto potreby dáva ľudskému životu časové rozpätie a podnecuje a udržiava jeho aktivitu. Nádej prekonáva stagnáciu.

Deprivácia a Eriksonova vývinová schéma

Ako zdôrazňuje Z. Matějček (2005) „Eriksonova vývinová schéma v podstate hovorí, že každá vývinová fáza má svoje charakteristiky, úlohy, svoju slávu, svoje úskalia… každá je teda rôzne citlivá… na určitú deprivačnú situáciu.“ Dôležité je to, že všetky získané i stratené kompetencie sa premietajú do vzorcov všetkých nasledujúcich stupňov vývoja a de/formujú tak myslenie, cítenie a správanie dieťaťa.

Vzhľadom na Eriksonovskú vývinovú schému môžeme odhadovať, čo sa odohráva v dieťati, v ktorej fáze došlo k traume a aké následky a vzorce si odnáša nevyriešené do ďalšej fázy  (Škoviera, 2006, Erikson 2002).

0 – 1 dojča   cnosť: nádej

psychosociálna kríza: dôvera verzus nedôvera

Je to štádium budovania základnej dôvery v iných a v seba, štádium budovania pretrvávajúcej viery v „dobro“, obdobie pripútania sa. Prostredie, ktoré neposkytuje dostatok dôvery a stability (takým je nielen detský domov, ale aj rozpadávajúca sa rodina alebo situácia nechceného dieťaťa) ohrozuje dieťa už v jeho ranom vývine. Najťažšie formy psychickej deprivácie začínajú práve v tomto období.

1 – 3 rané detstvo cnosť: vôľa

psychosociálna kríza: autonómia verzus pochybnosti, hanba

Vôľa znamená slobodný výber. Vyvíja sa z úsilia dieťaťa o sebakontrolu v rámci konfliktu. Učí sa, čo môže a čo nemôže robiť, asertívne presadzovať svoje potreby. V tomto štádiu je pre dieťa striedanie partnerov v rodine, striedanie náhradných rodín i striedanie personálu v detskom domove komplikáciou vyriešenia psychosociálnej krízy. Ako problematické sa ukazujú dva typy výchovy: (1) výchova zanedbávajúca, ktorá vedie k nedôvere a izolácii, a (2) výchova, ktorá nekladie na dieťa nároky a všetko mu dovoľuje a vedie k narcizmu Je to štádium, ktoré môže byť pri absencii otca v rodine spojené so začiatkom paternálnej deprivácie (Langmeier, Matějček, 1974).

3 – 6 rokov hrový vek   cnosť: rozhodnosť

psychosociálna kríza: iniciatíva verzus vina

Rozhodnosť je odvaha sledovať ciele bez strachu z potrestania alebo viny Okolo 4. roku má dieťa vytvorenú základnú identitu. Je to štádium rozporu medzi jeho mimoriadnymi ambíciami, ktoré sú spojené s veľkým rozvojom zručností a neraz i tým, že si dieťa priveľmi trúfa a prekračuje zákazy. To môže vyvolať pocity viny. Ako výchovný problém sa objavuje agresívne a manipulatívne správanie. Z hľadiska výchovy je významné, že obraz sveta ako ho vníma dieťa je intuitívno-projektívny. „Na základe toho ako porozumie správaniu významných dospelých interpretuje pre seba veci, ktoré sa preň stávajú dôležitými, ako napr. vlastnú osobu, smrť, sex a tabu.“ (Komárik, 1998) Z hľadiska vývinu je dôležité kto a akí sú „významní dospelí“.

6 – 12 rokov   školský vek    cnosť: kompetentnosť

psychosociálna kríza: usilovnosť verzus menejcennosť

Kompetentnosť je využívanie fyzických i psychických schopností pri dokončovaní práce. Je v nej obsiahnuté prijatie inštrukcie, postupu, ale aj samostatné riešenie problému. Je to rozhodujúce obdobie pre prijatie povinností, disciplínu a výkon. Prehlbuje sa diferenciácia medzi „ženskou“ a „mužskou“ rolou. Obraz sveta má mýticko-literárnu podobu. Predchádzajúca imaginatívnosť sa cez príbehy mení na symboly a „pravdy“ späté s kultúrnou príslušnosťou. Výchovným problémom je domnelé alebo reálne zlyhávanie. Je zvýraznené nedostatkom činností, v ktorých môžu deti (osobitne chlapci) svoju kompetentnosť realizovať (okrem školských výkonov).Výchovným problémom môže byť aj doslovné prijímanie pravdivosti príbehov a žitie podľa ich scenára.

12 –20 rokov adolescencia    cnosť: vernosť

psychosociálna kríza: identita verzus konfúzia identity

Vernosť je podľa E. Eriksona (2002) schopnosť uniesť lojalitu ako slobodný záväzok. Obdobie je spojené s procesom identifikácie so skupinou i vytváraním vlastnej identity. Súčasťou tohto procesu je synteticko – konvenčný obraz sveta. Na jednej strane tu je túžba po zmysluplnej role v spoločnosti spojená s pocitom vlastnej jedinečnosti, na druhej strane je tu pocit neistoty z nepripravenosti a nedefinovanosti toho, kto som a čím chcem byť. V kontexte primárneho rodičovského odmietnutia, alebo neprítomnosti jedného z rodičov, je predpoklad, že prežívanie negatívnej identity môže byť pre ne oveľa problematickejšie ako pre bežnú populáciu. „Vážnym nebezpečenstvom tohto obdobia je, že sa jednotlivec bude príliš prispôsobovať voči druhým, že bude bezhranične dôverovať a bude konaním druhých sklamaný.“ (Komárik 1998)

Rozvod a strata rodičovskej osoby (zväčša otca), je v každom veku inak traumatizujúca a ohrozujúca jeho zdravý vývin.

Aby sa muž mohol vyvíjať, musí byť schopný sa identifikovať s matkou aj s otcom. Musí sa vytvoriť trojuholník otec-matka-syn, ktorý nahradí dyádu matka-syn. Ak otec nie je prítomný, nemôže prísť k prenosu identifikácie z matky na otca, syn ostáva uväznený v identifikácii s matkou. Absencia otca automaticky znamená zvýšený vplyv matky, na ktorú je naložená prílišná ťaživá zodpovednosť… a synovia, čo sa týka sexuálnej identity, ostávajú podobní kolosom na hlinených nohách” (Corneau, 2012)

  1. Corneau, kanadský psychológ a psychoterapeut, tiež dôrazne osvetľuje dokázané fakty o chýbajúcich otcoch v živote detí, keď spomína H. Billerove tridsaťročné štúdie na amerických a nórskych chlapcoch, ktorých otcovia alebo náhradné otcovské osoby, chýbali v ich živote prvé dva roky, alebo u sirôt umiestnených v ústave:

Otec je dôležitý už od začiatku: ak chýbal, prejavia sa nedostatky v oblasti kognitívnej, sociálnej, morálnej, sexuálnej, pričom chlapci, ktorí prišli o otca v prvých dvoch rokoch života, sú viacej hendikepovaní, ako tí, ktorí o neho prišli neskôr. Je to tak, že vrelý a zmysluplný vzťah otca a syna posilňuje rozvoj mužskej identity. Tiež prvým dôsledkom je, že synovia sa nebudú vyvíjať pozitívne vo vzťahu k telu otca (muža), ale skôr negatívne vymedzovať voči telu matky (ženy). Syn bude presvedčený, že muži si nemôžu dovoliť niekoho sa dotýkať, maznať sa, cítiť ho, smiať sa a plakať, lebo toto správanie – videli iba u svojej matky.

A tak prvým dôsledkom zanechania syna vo výhradnej starostlivosti matky, je synov strach zo žien, ale najmä strach z toho, aby sa sám nestal ženou. Druhým dôsledkom je, že synovia budú mať po celý život strach z tela žien i zo svojho vlastného. Muži majú strach z otcovstva, pretože nechcú, aby ich syn znova prežíval trápenie, do ktorého boli uvrhnutí. .. keď sa rozhodnú vydobyť si u dieťaťa svoje miesto. Noví otcovia a nové páry budú musieť veľmi bojovať, aby zmenili svoju mentalitu: je to však jedna z našich nemnohých nádejí na prežitie”  (Corneau, 2012)

Mlčanie otca, verbálne alebo fyzické, spôsobuje u dieťaťa absenciu “chrbtice”, ktorá ho podopiera, stratu vnútornej štruktúry, negatívneho otcovského komplexu. Také dieťa je zmietané nedostatkom vnútornej štruktúry, jeho myšlienky sú často zmätené, keď si má stanoviť nejaký cieľ, alebo keď si má zodpovedne vybrať, rozoznať dobré a zlé a tiež ťažšie organizuje svoje vnemy. A práve nedostatok tejto vnútornej štruktúry spôsobuje, že si bude syn kompenzovať budovaním vonkajších symbolov:

Napríklad ako hrdina (ktorý má vždy veľa práce a túži po uznaní, riadi sa kolektívnymi hodnotami), alebo ako zvodca, (ktorý žije v sexuálnom napätí a celý čas sa snaží o jeho uspokojenie),  či ako ten, čo prehnane pestuje body building, aby si kompenzoval vnútorný nedostatok štruktúry. Platí zákonitosť, že čím viac sa muž cíti vnútorne krehký, tým viac sa snaží vybudovať vonkajší pancier. Revoltujúci synovia, ktorým chýbal otec, sa snažia nájsť svoju identitu v bandách, v poslednej dobe fašistických, alebo anarchistických, alebo svoju neistotu utápajú v návykových látkach.

Krehkosť mužskej identity je vždy spoľahlivo známkou chýbajúceho otca, uvádza G. Corneau (2012).

Ak teda priznáme, že dieťa (nielen v genetickom zmysle) je rovnou polovicou otca i matky, musíme tiež priznať, že identita dieťaťa, a jeho krehký sebaobraz, sa tvorí a upevňuje počas uvedených procesov pripútania a napĺňania vývinových potrieb – obidvoma rodičmi.

Kedy konečne bude naša spoločenská a súdna prax brať skutočný ohľad na hlboké potreby detí?

Puto a jeho roztrhnutie, s ním jeho ťažké, cez ďalšie generácie trvajúce následky sub/deprivácie dieťaťa, by mali byť predmetom neutíchajúcej diskusie slovenských odborníkov, ktorí majú moc rozhodovania o dieťati v bolestných mesiacoch rozvodového procesu. Dieťa utrpí drvivú porážku, ak jeho rodičia nepostupujú korektne voči sebe navzájom, lebo nedokážu či nechcú sa povzniesť nad svoje osobné nepriateľstvo a bolesti.

Na Slovensku sa toto ohrozenie dotýka približne 600.000 detí a každý rok k nim pribudne 16.500 ďalších, pričom nádoba bolesti sa časom nijako nevyprázdňuje, ale deštručkné sily subdeprivácie ich potrieb pretrvávajú cez generácie a deformujú spoločenské zdravie. Že je tomu tak, vidíme jasne a hovoríme o celospoločenskej kríze hodnôt a postojov. Je isté, že rozvodovosť sa v dnešnej dobe principiálne ovplyvniť nedá a rozvod samotný môže byť niekedy veľmi dobrou odpoveďou na dlhotrvajúce, neprekonateľné nezhody medzi mužom a ženou. (Smiková, Škoviera, Púčiková-Monteith, 2006)

Mali by sme prijať tento fakt realisticky, ale svoju pozornosť presmerovať na potreby detí z takýchto rodín.

Žiaľ, náš spoločenský systém drví otcov ako stroj. A každé dieťa potrebuje prítomnosť otcovskej osoby z uvedených dôvodov – od prenatálneho obdobia až po svoju dospelosť.

Edward Teyber, profesor psychológie a riaditeľ psychologickej kliniky na Kalifornskej štátnej univerzite, vychádzajúc zo svojej celoživotnej praxe, tvrdí, že deti skutočne potrebujú po rozvode matku i otca, aj keď mylná kultúrna norma o nadradenosti matky tomu bráni. Miera zapojenia otca do výchovy aj po rozvode, je priamo úmerná miere adaptácii dieťaťa v akomkoľvek veku.

Teyber (2007) uvádza, že množstvo dospelých mužov sa nikdy nestretlo so základnými otcovskými zručnosťami, a preto teraz ani sami nevedia svojim deťom toto poskytnúť. Bludný kruh sa uzavrel už dávno.

Nielen on, ale mnoho ďalších varuje, že absentujúci otec v porozvodovom živote dieťaťa je spúšťačom detskej depresie, smútku, hnevu, školských problémov, narušenej identity, problémy v citovom a partnerskom živote, narušené mužské a ženské role.

Ballnik (2012), ktorý sa v Nemecku už celú jednu generáciu špecializuje na sprevádzanie rodičov a detí vo všetkých fázach rozvodu, inicioval a riadi dlhodobú štúdiu, ktorá rieši tému pozitívneho otcovstva po rozvode a životný priestor otec- dieťa.

Navrhuje množstvo praktických návodov a schém na to, ako sa vyrovnať so samotnými bolesťami rozvodu, s jeho fázami a výzvami, ale najmä: ako ostať dobrým otcom aj po rozvode tak, že muž i žena vytvoria rodičovský tím.

Radí, ako môže muž vybudovať otcovskú pyramídu, v ktorej nachádzame tieto životne dôležité artefakty:

– náklonnosť (aby sa dieťa mohlo ďalej rozvíjať),

– dôvera (aby sa dieťa neocitlo vo vzduchoprázdne),

– spoločne prežívaný čas (aby sa vzťah otec-dieťa neocitol na plytčine),

– spoľahlivé hranice (aby dieťa malo pocit bezpečia),

– hrdosť (aby mohlo ísť životom s hlavou hore),

– spoločné akcie (aby našlo svoju životnú cestu),

– vzor (aby dieťa sa naučilo rozlišovať dobro a zlo),

– načúvanie (aby cítilo, že ho prijímate),

– blízkosť i dištanc (aby dieťa mohlo dospieť ku slobode),

– svedomie (aby sa vedelo správne rozhodovať po celý život),

– obrazy vzťahu (aby raz aj ono našlo šťastie v láske),

– otcovské požehnanie (aby dieťa mohlo získať skutočnú nezávislosť).

Rozvodové traumy u dieťaťa vzniknú vždy, ale je dôležité ich včas a kvalitne ošetriť, minimalizovať ich dopad na dieťa, ktoré sa raz stane otcom alebo matkou, a tieto vzorce si ponesie so sebou. Liečba týchto tráum spočíva v pravidelnom, spoľahlivom kontakte s oboma rodičmi a s ich rodinami, v emocionálnom povolení (od matky) milovať otca, s ktorým sa ona rozišla.

Rozvedeným otcom je treba umožniť a pomôcť, aby sa mohli vo výchove ďalej angažovať. Teyber naliehavo prosí, aby sa rodičia snažili o ukončenie sporov a tvrdí, že advokáti majú morálnu povinnosť poučiť rozvádzajúcich sa rodičov, plných hnevu, a odradiť ich od bojov o deti. Majú tiež zdôrazňovať hodnotu dohody alebo mediácie, opakovať im, že kedykoľvek jeden z rodičov “vyhrá”, prehrá tým svoj život jeho dieťa.

Najláskyplnejší dar, ktorý môže rozvádzajúci sa rodič dať dieťaťu, je umožniť mu blízky vzťah aj s druhým rodičom” Edward Teyber

PaedDr. Radmila Cao; špeciálna pedagogička

(Radmila Cao má šestnásťročné skúsenosti z práce s deťmi s poruchami správania. Je členkou prezídia Rady pre práva dieťaťa.)

 

LITERATÚRA

BALLNIK, P. 2012. Otcem i po rozvodu. Praha: Portál, 2012. s 168.  ISBN 978-80-262-0150-2

CORNEAU, G. 2012. Chybějící otec, chybující syn: jak absence otce ovlivňuje utváření mužské identity. Praha: Portál, 2012.   s 21. ISBN 978-80-262-0075-8

ERIKSON, E. 2002. Dětství a společnost. Praha: Argo, 2002. s 387.  ISBN  80-7203-380-8

KOLUCHOVÁ, J. 1992. Psychický vývoj dětí v pěstounské péči. Praha: Ministerstvo práce a sociálních věcí České republiky. s 140.  ISBN 80-85529-01-7

KOMÁRIK, E. 1998. Pedagogika emocionálne a sociálne narušených. Bratislava: Humanita, 1998. ISBN  80-223-1289-4

LANGMEIER, J. – MATĚJČEK, Z. 1974. Psychická deprivace v dětství. Praha: Avicennum, zdravotnícké nakladatelství. 1974.

MATĚJČEK, Z. et al. 2002. Osvojení a pěstounská péče. Praha: Portál, 2002. s 152. ISBN  80-7178-637-3

MATĚJČEK, Z. 2005. Výbor z díla. Praha: Karolinum, 2005. s 443. ISBN 80-246-1056-6

ROHÁČEK, M. – MÁTEJ, V. 1996. Hľadáme rodičov, alebo opustené deti potrebujú tiež rodinu. Bratislava: OZ Návrat, 1996

SMIKOVÁ, E. – ŠKOVIERA, A. – PÚČIKOVÁ-MONTEITH, V. 2006. Analýza niektorých výchovných štýlov v rodinách s deťmi s poruchami správania. In: Pedagogická revue, ročník 58, č. 1, s. 69 – 79

SCHOOLEROVÁ, J. 1999. Adopcia – vzťah založený na sľube. Bratislava: Návrat domov, 1999. s 263. ISBN 80-967954-2-2

ŠKOVIERA, A. 2006. 10 dilem náhradnej výchovy. Bratislava: Nová práca, 2006. ISBN  80-88929-81-4

TEYBER, E. 2007. Děti a rozvod. Praha: Návrat domu, 2007. s 95. ISBN 978-80-7255-163-7

ŽILINČÍKOVÁ, D. 2003. Dlhá cesta domov. Vrútky: Advent – Orion, 2003  ISBN  80-8071-030-9

MUDr. Anna Kováčová - Habovštiaková

TAM, KDE DIEŤA CÍTI LÁSKU, TAM MÁ DOMOV

Každé siedme dieťa trpí psychickou poruchou v dôsledku zlých vzťahov medzi rodičmi. V rokoch 2010 až 2014 navštívilo detského psychiatra 153 000 detí v priemere dva až trikrát. Asi 40 000 detí trpí epidémiou syndrómu zavrhnutého rodiča a takmer každé druhé dieťa žije v neúplnej rodine. Desivé čísla, ktoré odhaľujú, že deti sú vo vážnom ohrození a rodina vo veľkej kríze. Napriek tomu sa tejto problematike nevenuje primeraná pozornosť. Problematika domáceho násilia na deťoch podlieha predsudkom, súdy rozhodujú podľa matriarchálnych princípov, spoločné rodičovstvo sa nedoceňuje a úloha otca v živote každého dieťaťa sa marginalizuje. Oslovili sme preto poprednú odborníčku na duševné zdravie detí – detskú psychiatričku MUDr. Annu Kováčovú – Habovštiakovú z Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou na bratislavských Kramároch a spýtali sme sa čo deti prežívajú, keď sa otec s mamou znenávidia.

RPPD: Ako deti prežívajú rozpad rodiny? Má rozchod rodičov nejaký vplyv na ich duševné zdravie?

Dnešná spoločnosť je sebecká a orientovaná na pôžitok. Otázky rozvodu vyvolávajú veľké diskusie medzi tými, ktorí rozvodu pripisujú škodlivé dôsledky a ktorí rozvod nevidia tak čierne. Mnohí si myslia, že rozvod treba uprednostniť pred nerozpadnutou rodinou s konfliktami. Na otázky tohto druhu možno takisto odpovedať štatistikami, či napr. majú deti z rozvedených rodín poruchy správania, ťažkosti v škole, problémy s vlastnou identitou, so založením vlastnej rodiny. Na túto tému sa veľa zistilo i publikovalo. No je faktom, že dnes sa tisícky detí musia adaptovať na osobitosti rozpadnutej rodiny a tento boj nikdy nie je dopredu vyhratý. Aj keď sa mnohým podarí z neho vyviaznuť bez podstatných následkov, u mnohých rozpad rodiny zapríčiní hlboké poruchy aj na celý život. Práve detskí psychiatri majú svoj pohľad na utrpenie detí po rozvode. Odpovedajú: samozrejme, že rozvod je stresujúci. No všetko záleží aj od prežívania rodičov, od ich charakteru, od citového založenia dieťaťa. Čím je dieťa múdrejšie, citlivejšie a vnímavejšie, tým má väčšie problémy. Dnes však nad otázkami rozvodu visí tabu. Podľa mojich skúseností predovšetkým biologické danosti nemožno poprieť. Dieťa raz navždy získava gény od jedného i od druhého rodiča. V tom zmysle je geneticky „telom“ podľa dvoch genetických matríc – a tie sa prejavujú navonok.

Definitívne odlúčenie rodičov berie dieťaťu právo na citovú istotu, pevné zázemie, právo na otca a na matku, v rodine má každý z nich dôležitú a nezastupiteľnú úlohu.

RPPD: Problémy sa dotýkajú len malých detí, alebo aj adolescentov?

Osobitne sú zasiahnutí adolescenti, ktorí „hľadajú samých seba“ už vzhľadom na vek. Potrebujú zaradiť sa do sledu po sebe idúcich generácií, vedieť, odkiaľ pochádzajú, kde sú ich korene, kde majú pôvod, kto sú ich predkovia. Hľadajú svoju identitu. Potrebujú mať pocit stability a oporné body. Neistota plodí úzkosť. Aj u malých detí sa po rozvode vyskytuje vyššia miera afektívnych anxióznych porúch. Ak sa nemôžem spoľahnúť na rodičov, na koho teda? Rozvod môže zanechať dieťa v pocitoch neistoty, s ktorými sa musí naučiť žiť. Dospievajúci preto pri rozvode akoby strácal zem pod nohami, neraz i zmysel života. Treba mu aktívne pomôcť.

RPPD:  Je rozvod osobná vec rozchádzajúceho sa páru, alebo je rozpad rodiny aj problémom spoločnosti ako takej?

Ak sa rozpadá rodina, trhá sa i sociálne tkanivo spoločnosti. Jeden atóm rozbíja ďalšie a ďalšie. Rozídení rodičia dávajú vlastným deťom vzor, akoby manželstvo nebolo až taká vážna vec, alebo, že nie je možné odpustiť. Hoci, samozrejme i tu, je veľa nevinne a zbytočne trpiacich, predovšetkým žien. Každý prípad však prebieha v iných okolnostiach, zahŕňa rozličné charaktery, poľahčujúce, či priťažujúce dôvody. Nikomu nemožno „stúpať do svedomia“, nikdy to nerobím. Ak jeden z partnerov prejavuje vážne osobnostné a charakterové odchýlky, nepracuje na sebe, nezlaďuje sa s druhým partnerom, utrpenie neraz vyústi až do neznesiteľných situácií, ktoré musí spoločnosť riešiť, pretože rozvod banalizuje a mediálne podporuje. To je priam spoločenská pohroma dnešných čias.

RPPD:  Vyskytuje sa názor, že deti by nemali byť izolované od rodinných sporov. Ako vidíte deti medzi sporiacimi sa rodičmi?

Ak nezhody rodičov prebiehajú pred deťmi, práve to ich najviac stresuje. Z nášho pohľadu je ďalej priam neodpustiteľné, ak rozchádzajúci sa manželia používajú svoje dieťa ako zbraň proti sebe navzájom, ako pingpongovú loptičku, s ktorou sa zahrávajú. Ak sú sami nezrelí a zraňujú dieťa. Niekedy mám pocit, že by som im do rúk nedala ani mačiatko, nie to dieťatko. Pre nás samých je stresujúce, keď vidíme, že dieťa je pomaly múdrejšie ako rodič v tom zmysle, že prejavuje pochopenie, lásku k obidvom, usiluje sa ich zastávať, vinu berie na seba, chce ich zmieriť a pod. I to je veľmi charakteristické, že menšie deti trpia ťažkosťami a namýšľajú si, aké sú zlé, že práve ony sú príčinou rozvodu rodičov. Vzťahujú na seba drobné chyby, sú nešťastné majú sekundárne poruchy správania, bijú sa, pomočujú sa, neraz sú veľmi agresívne, trpia nespavosťou a pod.

RPPD:  Aké najčastejšie zdravotné problémy majú deti z rodín v kríze?

Sú to najmä poruchy správania, ba až fyziologické poruchy. U starších je väčší sklon k užívaniu psychoaktívnych látok, alkoholu, prejavujú sa depresie, ktoré často hraničia so sebapoškodzovaním, apelatívnymi, demonštratívnymi, ba i skutočnými pokusmi o samovraždu. Pravdaže, časté sú aj iné afektívne poruchy, neurotické stavy, poruchy príjmu potravy, somatické ťažkosti, kde sa dieťa dostane napr. na inú kliniku ako je naša, napr. na chirurgiu, s podozrením na zápal slepého čreva, no v pozadí sú len nejasné bolesti brucha. Poruchy správania a emočné poruchy bývajú zhoršené u detí s hyperkinetickou poruchou. Uvádza sa tiež, že v rodinách bez otca, vrátane detí z rozvedených manželstiev, sú ťažké dôsledky; napr. desaťkrát častejšie bývajú vylúčené zo škôl, ako iné deti, dostanú sa skôr do nápravného zariadenia, až 20-krát častejšie majú problémy so správaním. Častejšie sa stanú závislé od drog, päťkrát častejšie im hrozí, že budú chudobné, skôr otehotnejú a budú sa skôr vydávať, resp. porodia predčasne. Ľudia sa veľmi mýlia, ak si myslia, že jeden rodič môže rovnako dobre vychovávať deti ako dvaja.

RPPD: Majú deti šancu dostať sa po rozpade rodiny a po prežívaní konfliktov medzi rodičmi opäť do pohody?

Najťažším štádiom je prvý rok po rozvode, v ktorom má väčšina detí problémy. Čím väčšia strata pre dieťa, tým bude náchylnejšie na depresiu, úzkosť a nevyrovnanosť. Niektoré deti sa z toho stavu zbierajú po celé roky. Všetko však záleží od podmienok, podpory a povahy dieťaťa.

RPPD: A dá sa vôbec nejako dieťaťu pomôcť v takej situácii?

Je veľa spôsobov ako pomôcť, už len vysvetľovaním, že dieťa nikto neprestáva mať rád. Treba mať dostatočný kontakt s rodičmi dieťaťa a umožniť mu udržiavať väzby s oboma rodičmi. Vždy je vhodné, ak iní dospelí kompenzujú trvalou starostlivosťou, láskou a opaterou to, čo sa dieťaťu nedostáva. Rodina i starí rodičia môžu urobiť veľa, ak sa nepridávajú na niektorú stranu, neutekajú na to alebo ono bojové pole, ak sa tak „ako v Červenom kríži starajú o ranených“. Nikdy by nemali kritizovať rodičov v prítomnosti dieťaťa. Mali by sa podporovať vzťahy detí i s druhými starými rodičmi. Nikdy nie je dosť ľudí, ktorí dieťa milujú. V mojej praxi vykonávam v tomto smere psychoterapeutické pohovory, môžem rodinám poskytnúť pomoc pri získavaní rozumného náhľadu, v odreagúvaní sa, no hlavnou starosťou v ambulancii je psychofarmakologická liečba podľa diagnóz dieťaťa.

RPPD: Môže byť riešením späť získania duševnej pohody dieťaťa striedavá starostlivosť oboch rodičov?

Bohužiaľ, psychiatrická ambulancia nie je miestom, kde možno hlásať „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“ My liečime dôsledky na dieťati. Podporujeme kontakt s oboma rodičmi tam, kde to je možné. Ak sa rodičia dohodnú na striedavej starostlivosti, je to ten lepší prípad, ale v praxi to nebýva ľahké uskutočniť. Jeden rodič by mal podporovať kontakt s druhým a navzájom by sa mali vyhýbať nepríjemným konfrontáciám. Istotne, pre dieťa to nie je ľahký spôsob života, ale je prijateľnejší ako dnes bežná „strata otca“. Spoločnosť bez otcov je  spoločnosťou bez autority. Rastú v nej „ženou vychovávané“ typy chlapcov. Niekedy sú okolnosti také, že rodičia napriek dobrej vôli nedokážu spolu žiť. No dieťa je veľmi prispôsobivé. I tu platí dôležitosť hierarchie hodnôt. Na prvom mieste vzťahy, potom ostatné záležitosti, materiálne hodnoty, bývanie, cestovanie, peniaze a pod. Rodičia sa nepomýlia, ak dajú na prvé miesto vzťah k dieťaťu, záujem, venovaný čas a pod. Nech sú až potom iné veci v hodnotovom rebríčku na rade. Tam, kde dieťa lásku cíti, tam je domov. Otec môže dať dieťaťu mnoho, ak je dôsledný, spoľahlivý, chodí načas a pod. Ak to nerobil popri jeho matke, dokáže to popri inej žene? Pre deti by situácia po rozvode mala prinášať čo najmenej zmien.

RPPD:  Ako by sa mali rodičia postaviť k svojmu rozchodu, aby svojmu dieťaťu čo najmenej rozpadom rodiny ublížili?

V prvom rade by mali rozvádzajúci sa rodičia zachovať pravidlá zdravého rozumu a triezvosť. Pretože pod tlakom emócií robia často neuveriteľné nezmysly, škodia dieťaťu. Nie je ľahké vo všeobecnosti určiť pravidlá, keď rozvod samotný vo svojej podstate porušuje základné pravidlo, že dieťa chce oboch, otca i matku. Potrebuje matkinu nežnosť a otcovu autoritu. Ak žena nie je pripravená na poslanie matky, ak je muž iba nezodpovedný „trvalý adolescent“, nech sa nedávajú na rodičovskú cestu. Dôkladná príprava na manželstvo je najlepšia prevencia a v našej spoločnosti tak veľmi chýba!

RPPD:  Čo môže pri intervencii urobiť štát, aby pomohol deťom v ťažkej rodinnej situácii?

Budeme, bohužiaľ, čím ďalej tým viac, potrebovať rodinných terapeutov. Rovnako aj rodinných mediátorov. Poradcov, psychológov, atď. by som však videla radšej v predmanželských a manželských poradniach. Zásadne: budúcich rodičov treba učiť, že vstup do manželstva a darovanie nového života dieťaťu je nadovšetko zodpovedná úloha, na ktorú sa pripravuje rodina. Vôbec to nie je ľahké a táto námaha je celoživotná, ale môže priniesť veľmi veľa šťastia a uspokojenia.

Tento obrázok nakreslila 9-ročná Terezka svojmu ockovi, ktorého veľmi ľúbi. Jej matka sa však snaží urobiť všetko pre to, aby dcéru od otca odelila. V rámci rozvodov sa totiž často jeden rodič snaží uzurpovať dieťa pre seba a robí všetko pre to, aby od neho druhého rodiča oddelil.

Rozvod: Neučme deti nenávisti

 Tento obrázok nakreslila 9-ročná Terezka svojmu ockovi, ktorého veľmi ľúbi. Jej matka sa však snaží urobiť všetko pre to, aby dcéru od otca odelila. V rámci rozvodov sa totiž často jeden rodič snaží uzurpovať dieťa pre seba a robí všetko pre to, aby od neho druhého rodiča oddelil. Ohovára ho, kydá na bývalého partnera, klame dieťaťu, že o neho nemá záujem a tak spôsobuje detskej dušičke veľké rany. Učí tak deti nenávisti, hoci podľa zákona o rodine dieťa treba vychovávať tak, aby malo v úcte oboch rodičov.

A nikto ho za to nepotrestá.

„Zatvorili vám dieťa za múrom nenávisti? Bránia vašim deťom ľúbiť vás? Šikanujú vaše deti, izolujú ich od vás, manipulujú ich dušičku a učia ich nenávidieť vás?“ týmito otázkami vyzýva Rada pre práva dieťaťa SR rodičov, ktorí trpia v rámci rozvodového konania, aby sa na ňu obrátili. Riešili už niekoľko vážnych prípadov s veľkými dôsledkami na dieťa.

Rada pre práva dieťaťa už vstúpila do niekoľkých súdnych procesov v snahe pomôcť deťom a nájsť pravdu i vhodné riešenie. Niekedy za konaním druhej strany dokonca možno nájsť úplne iné motívy, ako blaho dieťaťa. „Riešili sme napríklad prípad, keď sestra bojujúca s bratom o majetky, obvinila brata s manželkou, že sa nestarajú o dieťa. To im bolo na základe predbežného rozhodnutia okamžite odňaté,“ hovorí Alena Dušatková, viceprezidentka Rady.

Po troch mesiacoch sa zistilo, že to urobila len preto, aby sa im potom mohla vyhrážať: Ak sa pekne vyrovnáme, dieťa vám vrátim. Ako sa to mohlo stať? „Súdy totiž nie sú pri predbežkách povinné zisťovať pravdu – majú len do 24 hodín rozhodnúť,“ vysvetľuje Dušatková. Ak niekto nahlásil, že dieťa je týrané, ihneď konajú, hoci samotné hlásenie môže byť klamlivé. Súd v tomto prípade napokon rozhodol správne, avšak následky na duševnom zdraví dieťaťa, ktoré bolo násilím odňaté od rodičov a držané mimo nich tri mesiace, nevie nikto odhadnúť.

DieťaNa Slovensku je zakorenené, že dieťa býva pri rozvodoch prisúdené najmä matke, často práve otec býva „ten zlý“. Ako však podotýka Jozef Tinka, generálny manažér rady, nejde o to, či sú otec alebo matka dobrí, ale aký majú vzťah s dieťaťom. „Možno že otec naozaj nie je dokonalý: môže byť neporiadny, nespoľahlivý. Ale na druhej strane s ním môže byť sranda a dieťa ho môže mať rado. A to je podstatné.“
Veľmi častou výhovorkou matiek, keď otec príde v rámci určených hodín pre svoje dieťa je, že mu ho odmietne vydať s tým, že dieťa je choré. Pred otcom jednoducho zatvorí dvere. „Ale prečo? Prečo by nemohol vojsť dnu, pobudnúť s dieťaťom, pozrieť sa, či niečo nepotrebuje?! Prečo by otec nemohol prísť za svojim potomkom na bežnú návštevu, veď ako otec má na to legitímne právo. Dieťa sa môže s otcom stretávať aj mimo nich, jeho rodičovské práva zostávajú zachované a súdom časovo upravený styk s dieťaťom je len minimálna doba, ktorú súd vymedzil ako vymožiteľné právo,“ poukazuje Jozef Tinka.

V snahe poukázať na najväčšie nedostatky pri súdnych konaniach a pokúsiť sa o nápravu, sa Rada pre práva dieťaťa stretla v utorok 12. februára s podpredsedníčkou NR SR Erikou Jurinovou, a s poslancami Richardom Vašečkom a Máriou Ritomskou. „Máme záujem o túto tématiku, chceme pomôcť,“ skonštatoval Richard Vašečka.

Rada informovala poslancov o naliehavej situácii v poručníckej agende, o niekoľkých extrémne zložitých prípadoch a krivdách a ponúkla svoj odborný potenciál na riešenie krízy pri ochrane práv detí. Poslanci prisľúbili angažovať sa v poručníckej agende a cestou interpelácii pomáhať pri riešení nastolených problémov. „Rodí sa ojedinelá spolupráca medzi tretím sektorom, zákonodarcom a verejným ochrancom práv, od ktorej sa očakáva, že “zodvihne rolety” – že vnesie slnečný jas do tmavých kútov ochrany práv detí,“ uzatvára Tinka.

autor: Soňa Rebrová