Sue

ZDRAVICA OD DR. SUE CORNBLUTH – SVETOVEJ ODBORNÍČKY NA PROBLÉMY ZNEUŽÍVANIA DETÍ RODIČMI

dr-sue-cornbluthSrdečne pozdravujem Radu pre práva dieťaťa – Slovenská republika. Veľmi sa teším, že sa môžem pridať k vášmu poslaniu a odovzdať svoje vedomosti ohľadne svetovo rozšírenej epidémie, syndrómu zavrhnutého rodiča.

Rozhodla som sa navštíviť vašu prekrásnu krajinu, pretože vaša organizácia zdieľa so mnou rovnaké hodnoty a poslanie, ktorým je pomoc emociálne zneužívaným deťom v úsilí o normálny rodinný život.

Som viac ako nadšená z práce, ktorú Rada pre práva dieťaťa v tomto smere vykonáva. Spoločne sa posúvame vpred malými krôčikmi každý deň, keď pomáhame zneužívaným deťom na ceste k úspechu. Nič z tohto by nebolo možné bez veľkej dávky kvalitne odvedenej práce a skvelých dobrovoľníkov, čo Rada nepochybne má.

Spolupráca s Radou pre práva dieťaťa je pre mňa veľkou cťou a bude pre mňa potešením podeliť sa o moje vedomosti, ako bojovať proti syndrómu zavrhnutého rodiča. Žiadne dieťa by nemalo byť zneužívané kvôli rozbrojom medzi rodičmi.

Ďakujem za vaše pozvanie a teším sa na vaše postrehy aj objavy, aby sme mohli spoločne pomôcť deťom a rodičom, ktorí sú obeťami.

Spoločne môžme vytvoriť lepší svet pre zneužívané deti!

 

dr-sue-cornbluth-autogram

Doktorka Sue Cornbluth pôsobí ako klinická psychologička a profesorka na Temple University v Pennsylvánii, USA. Je svetovo uznávanou odborníčkou na problematiku syndrómu zavrhnutého rodiča resp. emočné zneužívanie detí. Je pravidelným hosťom celého radu televíznych sietí, kde vystupuje v televíznych reláciách o duševnom zdraví; publikuje v Associated Press, US Weekly, Foster Focus Magazine a Huffington Post. Píše stĺpčeky pre uznávaný časopis o rodičovstve Parents Express Magazine. O dr. Sue sa traduje, že „keď sa dieťa dostane do ťažkej situácie, ako je rozvod rodičov, neexistuje lepšia osoba, ktorá dokáže dieťa znovu postaviť na nohy.“ Dr. Sue je nositeľkou ocenenia za najvýraznejšie úspechy žien vo vzdelávaní za rok 2016.

Dr. Sue Cornbluth sa od 1. apríla 2016 stala exkluzívnou spolupracovníčkou Rady pre práva dieťaťa – Slovenská republika, ako jedinej organizácie v Európe! Popri svetových médiách teda práve RPPD bude môcť prinášať on line poradenstvo a webináre tejto uznávanej odborníčky.

Ak chcete poradiť, posielajte svoje otázky na adresu: jozef.tinka@pravadeti.sk.

Obaja rodičia

VEDA VYHRALA NAD NENÁVISŤOU K OTCOM

Na Slovensku trpí psychickou poruchou syndrómu zavrhnutého rodiča najmenej 40 000 detí. Ide o jav, ktorý sa roky snažia rôzne skupiny aktivistov i odborníkov zakrývať, zľahčovať a prehliadať. Napriek tomu, že syndróm veda skúma už celé dekády rokov, napriek tomu, že po celom svete sa o ňom čoraz hlasnejšie hovorí, napriek tomu, že sa jasne preukázalo, že ide o emočné zneužívanie detí, ktoré je v každej civilizovanej krajine dokonca trestné. To, že pre les nevidíme stromy, ešte neznamená, že tie stromy neexistujú. Rozpoznať syndróm zavrhnutého rodiča je fatálne dôležité. Pre deti.

Prinášame príspevok Roberta Franklina z Národnej organizácie rodičov v USA, ktorá sa usiluje o zachovanie puta medzi rodičmi a deťmi po rozpade rodiny. Príspevok bol publikovaný ešte 26. mája 2013, no na aktuálnosti nič nestratil. Robert píše o procese zlegalizovania syndrómu zavrhnutého rodiča tým, že sa charakteristika tejto detskej psychickej poruchy dostala do piateho vydania DSM – katalógu Americkej psychiatrickej asociácie, podobnej ako je európsky MKCH 10 – medzinárodný katalóg chorôb. Sú to lekárske biblie, ktoré definujú diagnózy a ktoré sú pre lekárov záväzné.

K definícii syndrómu zavrhnutého rodiča, obsiahnutá v diagnostickom a štatistickom manuáli Americkej psychiatrickej asociácie

Robert Franklin

 national-parents-organization

Feministky, a ostatní prívrženci protiotcovských hnutí, dlho zubami – nechtami bojovali proti uznaniu syndrómu zavrhnutého rodiča (SZR) ako diagnózy psychickej poruchy detí. Táto opozícia sa vyskytla v mnohých podobách, avšak najviac súperenia sa objavilo kvôli diagnostickému a štatistickému manuálu Americkej psychiatrickej asociácie. Odporcovia trvali na tom, aby SZR nebol zahrnutý v piatej edícii manuálu.

Prehrali a veda vyhrala.

Barbara Kay informuje o tom, že SZR v diagnostickom a štatistickom manuáli nie je síce označený svojim pravým menom, ale obsahuje diagnózu, ktorá v sebe zahŕňa symptomatiku syndrómu zavrhnutého rodiča, a ktorá vychádza z jeho klinického obrazu [1]

Po prijatí piatej edície diagnostického a štatistického manuálu (DSM-V) je SZR už takmer oficiálna porucha. Ako som už spomenul, manuál síce nepomenúva SZR, ale vytvoril novú kategóriu detského emocionálneho/psychického zneužívania. Táto kategória zahŕňa “úmyselné verbálne alebo príznačné konanie rodiča, alebo opatrovníka dieťaťa, ktorého následkom, alebo predpokladaným možným následkom, je značná psychická ujma u dieťaťa.”

Takto formulovaná porucha je samozrejme omnoho širšia, ako definícia SZR, ktorá presnejšie pomenúva stratégie jedného rodiča, podnecujúceho dieťa k zavrhnutiu druhého rodiča. To má za následok poškodenie zdravia dieťaťa; čo síce nie je cieľom programujúceho rodiča, ale devastujúcemu účinku sa pri takejto indoktrinácii nedá nevyhnúť. Je však toho omnoho viac.

Z popisu “vzťahových problémov medzi rodičom a dieťaťom” sa dá vyvodiť ako dieťa vníma zavrhnutého rodiča: pripisuje negatívne vlastnosti zámerom toho druhého rodiča, prejavuje odpor voči nemu, či neodôvodnené zvaľovanie viny na toho druhého, alebo aj bezdôvodný pocit odcudzenia medzi rodičom a dieťaťom.

Ako už Barbara Kay uviedla, nejde síce o presné vymedzenie pojmu SZR, avšak o veľmi blízku charakteristiku tohto patologického javu. Naviac, akýkoľvek odborník z oblasti mentálneho zdravia, ktorý by za normálnych okolností diagnostikoval SZR, môže teraz diagnostikovať “vzťahový problém medzi rodičom a dieťaťom“, a zároveň tak získa súhlas od Americkej psychiatrickej asociácie a jej piatej edície diagnostického a štatistického manuálu. Žiadny právnik na súde nemôže povedať, že by táto diagnóza nespadala pod bibliu Americkej psychologickej asociácie.

Počas zdĺhavého procesu, ktorý viedol k piatej edícii manuálu, sa vyprodukovalo mnoho polemík o rôznych mentálnych problémoch zahrňujúcich aj SZR. Politika publikovania definície SZR prinášala so sebou veľa problémov, utrpenia a nebezpečenstva. To sa stalo jedným z hlavných dôvodov, prečo čítanie medzi riadkami malo za výsledok kompromis medzi vedou a dogmou.

Áno, našli sa aj profesionáli z oblasti mentálneho zdravia, ktorí boli principiálne proti zahrnutiu SZR do piatej edície diagnostického a štatistického manuálu. Preto, napriek tomu, že sa dosiahla zmena, v bežnej tlači a medzi názormi obyčajných komentátorov, syndróm stále akoby neexistoval. Podľa nich, myšlienka SZR útočí na matky a ich výsostné právo prioritnej starostlivosti o dieťa. Ich argumenty proti SZR sa pohybujú od absurdnosti, cez pokrytectvo až po nečestnosť.

Pravdepodobne najviac očierňujúci príklad predniesla Národná organizácia žien USA, ktorá predložila správu o SZR. Niekoľkými slovami presvedčivo, ale absolútne klamlivo, opísala históriu, vedecké pohľady na SZR, rovnako aj na jeho škodlivé účinky na deti a fakt, že uznanie SZR by v konečnom dôsledku mohlo pomôcť aj matkám, úplne zaznala.

Národná organizácia žien všetko berie zo zlého konca. Pravda o SZR je, že vo väčšine prípadov sú to práve matky, ktoré odcudzia dieťa. Príčina je veľmi jednoduchá. V drvivej väčšine prípadov práve matky získavajú právo na opatrovníctvo dieťaťa. Na to, aby dieťa oprávnene zavrhlo svojho rodiča, treba, aby zavrhnutý rodič najskôr s dieťaťom aj nejaký čas strávil. Fakty však hovoria jasne: ak je dieťa 80% svojho času s matkou, otec sa nemá ako odcudziť iba svojim pričinením. Aj keby chcel; pretože celá jeho námaha by jednoducho stroskotala na fakte, že dieťa má dosť času na to, aby si samé uvedomilo, že mama nie je až taká zlá, ako ocko tvrdí.

Nájdu sa samozrejme prípady, v ktorých sú otcovia v pozícii, kedy u detí stratia sympatie vlastným pričinením; a bohužiaľ, s tým už nič nespravia.  Literatúra o SZR predsa nespomína, že odcudzenie od dieťaťa je niečo, čo spôsobujú najmä matky, a nie otcovia.

Národná organizácia žien a ostatné proti-otcovské hnutia sa zvyčajne nezaoberajú vedou, pretože keby sa zaujímali o vedecké poznatky, potom by nikdy neprotestovali proti definícii SZR. Jediné čo ich v skutočnosti zaujíma, je obava z potenciálneho zlepšenia pozície otcov a ich práv pred rodinnými súdmi. Protestujú len z princípu, dôvody si nájdu neskôr.

Dôvody odporcov SZR boli veľmi nepresvedčivé. SZR je údajne sprisahanie skupín, bojujúcich za práva otcov, ktoré sa vraj usilujú odobrať deti od ich ochraňujúcich matiek. Nikdy však nevysvetľujú, čo pojem „ochraňujúce matky“ konkrétne znamená. Alebo: prečo sú niektoré matky tak hrubé, že nanútia svojim deťom strach a nenávisť voči milujúcim otcom? Rovnako nikdy nevysvetlia, prečo by zahrnutie SZR malo byť rafinovanou intrigou, v rámci ktorej sa otcovia snažia ukradnúť deti ich matkám. Evidentne to nedáva žiadny zmysel.

Národná organizácia žien absolútne klame, keď tvrdí, že neexistuje veda, ktorá by potvrdila existenciu SZR. Úprimne: už v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa začal masívny výskum problematiky SZR. Najväčší rozmach v skúmaní SZR nastal v osemdesiatych rokoch minulého storočia, kedy sa nové vedecké poznatky o tomto deštruktívnom jave rozšírili do celého sveta. To je dosť viditeľný pokrok na to, aby sa dal zatratiť len niekoľkými slovami Národnej organizácie žien USA. Fakty totiž hovoria jasne: ak by Národná organizácia žien, i ostatní, usilujúci proti uznaniu SZR, mali jednoznačné argumenty, tak by ich už vytiahli, nemyslíte? Ak si musíte vymýšľať nezmysly, aby ste zdôvodnili svoj názor, potom taký názor nie je hodný podpory.

Žiaľ, obrovská hrôza, ktorú vytvárajú protiotcovské skupiny, nekončí len pri nečestnosti a očierňovaní, no naberá aj radikálny smer proti deťom. SZR je zneužívanie dieťaťa. Toto zneužívanie môže mať dlhodobé následky začínajúce v detstve a pokračujúce až do dospelosti. Prečítajte si popis odcudzeného dieťaťa, napríklad zopár strán od Lindy Gottlieb “SZR: Rodinná terapia a spoločné systematické riešenia k zlepšeniu“. [2] Príbehy o tom, čo všetko sú rodičia schopní spraviť deťom, a následky, ktoré tieto činy spôsobujú, vám postavia vlasy dupkom. Razom zmiznú akékoľvek vaše pochybnosti o neškodnosti SZR. Je nad slnko jasnejšie, že ide o zneužívanie. Tým, že Národná organizácia žien sa vehementne stavia proti legitimizácii SZR, bojuje proti blahu detí. Pokusy odporcov SZR odmietnuť existenciu tejto psychickej poruchy detí v podstate podporuje strašne devastačný proces, ktorý spôsobuje deťom trvalú ujmu na zdraví.

Myslíte si, že nemôže nastať už nič horšie? Môže. V prípade, že sa stanete obhajcom na strane matky a definícia SZR by nebola uznaná, alebo by sa klamlivo opisovala, ako sa o to usiluje Národná organizácia žien, tak by ste v podstate podporili (vo väčšine prípadov matky) v zavrhovaní otcov zo života ich detí. Ak by bola táto kampaň úspešná, tak by sme stretávali kočíkovať už len matky, keďže by boli s dieťaťom nepretržite iba oni. Každé rozhodnutie v spojitosti s výchovou dieťaťa by záležalo len na matke. Každú noc, každý víkend by sa o dieťa musela matka postarať sama. Rovnako aj v prípade, ak by dieťa ostalo choré, alebo malo problém v škole, či nebodaj so zákonom. Jednoducho, matka by sa musela postarať o všetko sama. Nehovoriac o tom, čo by bolo toto spravilo s jej prijímom a vôbec možnosťou zamestnať sa na plný úväzok, či s ďalšími možnými finančnými ťažkosťami v dôchodkovom veku. Viditeľne by to malo značný vplyv, výsledkom ktorého by bolo, že matka vychovávajúca sama dieťa, by sebe aj dieťaťu mohla dopriať omnoho menej, ako keď sú na dieťa dvaja.

Presne preto, moji priatelia, mi to príde trochu ironické, že organizácia, ktorá sa snaží zrovnoprávniť ženy, bojuje proti uznaniu definície SZR v piatej edícii diagnostického a štatistického manuálu. Všetko nasvedčuje tomu, že predsudky Národnej organizácie žien voči mužom sú omnoho silnejšie, ako ich snaha dosiahnuť zrovnoprávnenie žien. 

Presne kvôli tomu môžeme byť len radi, že Národná organizácia žien zlyhala a práve veda vyhrala dlhú a nevraživú cestu v súvislosti so SZR.

Rozprával som sa s emeritným profesorom psychiatrie z Vanderbiltskej univerzity Billom Bernetom, ktorý sa špecializuje na problematiku rozvodu a opatrovníctva detí a ich následky na deti. Práve on bol jedným z hlavných podporovateľov zahrnutia definície SZR v piatej edicíí diagnostického a štatistického manuálu. Povedal mi: “Aj keď sme nedosiahli úplne to v čo sme dúfali, tak som veľmi rád, že sa nám podarilo presadiť zahrnutie nových pojmov do piatej edície diagnostického a štatistického manuálu.” 

Profesor Bernet vedie výskumný tím zameraný na štúdium SZR. Členovia tohto tímu sú oddaní vzdelávaniu lekárov, sociálnych pracovníkov a všetkých ostatných pracovníkov, ktorí prichádzajú do kontaktu so SZR, aby boli schopní nielen rozpoznať túto poruchu, no zároveň aj zvoliť správny postup ako ju eliminovať. Dúfame, že zahrnutie v piatom manuáli diagnostického a štatistického manuálu bude mať pozitívny vplyv pred rodinnými súdmi a že sudcovia budú lepšie oboznámení s problematikou tohto syndrómu, aby sa vďaka tomu mohli zamerať na ochranu detí pred zavrhnutím svojho rodiča.

Preklad: Katarína Štiglincová

[1] http://news.nationalpost.com/full-comment/barbara-kay-teaching-children-to-hate-the-ex

[2] Linda Gottlieb: The Parental Alienation Syndrome: A Family Therapy and Collaborative Systems Approach to Amelioration (Linda je svetovo uznávaná odborníčka s viac ako 30-ročnou praxou pri liečení syndrómu zavrhnutého rodiča.)

www.karadefter.net

ŽENY SÚ VO VZŤAHOCH „VIAC OVLÁDAJÚCE A AGRESÍVNEJŠIE AKO MUŽI“

Muži sú často považovaní za agresívnejších partnerov, no nová štúdia nasvedčuje, že tomu tak nie je.

Podľa štúdie majú ženy väčšie sklony k agresivite a k ovládaniu ich partnerov.

Výskum zistil, že ženy majú sklony k ovládaniu svojho partnera, často krát využívajúc vyhrážky, zastrašovanie a fyzické násilie, a to omnoho viac než muži.

Viac ako 1000 mladých mužov a žien vyjadrilo svoje stanovisko k téme partnerského násilia, ktoré spôsobili svojej priateľke / priateľovi alebo samému sebe.

Výsledky sú opakom predchádzajúcich štúdií, ktoré upozorňovali, že ženy sú takmer vždy obeťami takéhoto http://shymagazine.com/shy/4-signs-of-a-controlling-woman.htmlsprávania.

Dr. Elizabeth Batesová, ktorá viedla štúdiu na University of Cumbria, povedala: „predchádzajúce štúdie sa snažili vysvetliť násilie mužov na ženách tak, že vyúsťujú z patriarchálnych hodnôt, ktoré mužov podnecujú k ovládaniu správania žien, v prípade potreby aj za pomoci použitia násilia.“

„Táto štúdia zistila, že sú to práve ženy, ktoré túžia ovládať svojich partnerov a taktiež bola u nich zistená vyššia pravdepodobnosť použitia fyzického násilia ako u mužov.“

“Nejedná sa len o nejakú strkanicu,“ povedala Dr. Batesová, ktorá predstavilavýsledky štúdie na zasadnutí Britskej psychologickej spoločnosti v Glasgowe. „Niektorí ľudia zakrúžkovali veci ako mlátenie, kopanie či vyhrážky, že použije zbraň.“

„Čo sa týka nadmerných sklonov ku kontrole a agresii, medzi mužmi a ženami nebol zistený rozdiel.“

Štúdia amerického sociológa, profesora Michaela Johnsona, zaviedla v 90. rokoch termín „intímny terorizmus“, ktorý označuje kontrolné správanie v partnerskom vzťahu.

Zistil, že takýto „teroristi“, sú takmer vždy muži. Toto tvrdenie Dr. Batesová spochybňuje poukázaním na fakt, že štúdia profesora Johnsona sa radšej zamerala na mužov z prostredia väznice a ženy na úteku, než na bežných členov verejnosti.

„V súčasnosti sa stretávame so stereotypným názorom, že muži sú stále v kontrole dominantní,“ dodala Dr. Batesová.

„S takýmto správaním sa síce skutočne stretávame, avšak výskum za posledných 10 – 15 rokov upozornil na skutočnosť, že ženy majú vo vzťahu taktiež sklony ku kontrole a agresii.“

„Fakt, že ženy v minulosti hovorili o tomto probléme častejšie, prispieva v dnešnej dobe k mylným názorom. V súčasnosti sú muži oveľa viac podporovaní a čoraz viac z nich nemá problém hovoriť o svojich skúsenostiach.“http://www.mankind.org.uk/

Mark Brooks, predseda charity domáceho násilia ManKind Initiative, ktorá ponúka podporu pre mužské obete domáceho násilia, povedal, že výskum bol „meniacou sa hrou”.
“Nikto nikdy nemôže teraz tvrdiť, že násilie na mužovi páchané ženou by malo byť brané menej vážne ako domáce násilie páchané na žene.“

„Našu charitu zistenia vôbec neprekvapili vzhľadom na telefonáty, ktoré denno-denne dostávame na našu linku pomoci. To čo nás znepokojuje je nedostatok informovanosti a dostupnosti služieb, ktoré by poskytovali pomoc takto trpiacim mužom.“

“Vláda, miestne úrady a polícia musia zapracovať viac na tom, aby domáce násilie páchané na mužoch bolo zviditeľnené a bolo posudzované rovnako ako je to pri ženských obetiach.“

preložila: Veronika Hríbová

ZDROJE: Telegraph     |    FOTO: www.karadefter.net     |     shymagazine     |     mankind

http://www.info.legalzoom.com

VÝSKUM: STRIEDAVÁ STAROSTLIVOSŤ DEŤOM PROSPIEVA

V roku 2006 vstúpil v Taliansku do platnosti zákon o striedavej výchove rodičov. Pôvodne bol tento zákon považovaný za veľký krok dopredu, no postupom času sa stretol s negatívnou odozvou. Striedavej starostlivosti mnohý vytýkajú najmä fakt, že dieťa má dva domovy a neustále presúvanie sa je pre dieťa nestabilné. Z dieťaťa sa tak stáva kočovník rotujúci medzi jedným a druhým rodičom. No napriek mnohým kritikám sa negatívne vplyvy nepotvrdili.

Vedci spätne analyzovali 24 dlhodobých štúdií zo 4 kontinentov, ktoré sa týkali 22 300 neplnoletých osôb. Výsledkom je, že prítomnosť otca pri výchove pozitívne vplýva na kognitívny vývoj dieťaťa, redukuje psychické problémy u mladých dievčat a taktiež znižuje výskyt kriminality u mladistvých či tzv. problémového správania.

Fakt, že neprítomnosť otca vo výchove dieťaťa negatívne vplýva na ich ďalšie správanie potvrdzujú i nasledovné zistenia:

    1. 72 % mladistvých vrahov tvoria deti vyrastajúce bez otca,
    2. 60% z nich sú vinníkmi znásilnení,
    3. v 70% končia práve tieto deti vo väzbe,
    4. je u nich dvakrát väčšia pravdepodobnosť, že odídu zo školy,
    5. majú jedenásťkrát väčší sklon k násiliu,
    6. tvoria 3 zo 4 samovrážd mladistvých,
    7. tvoria 80% prípadov mladistvých končiacich na psychiatrických klinikách
    8. a 90% útekov.
http://www.healeylaw.ca

ZDROJ: http://www.healeylaw.ca

Ďalšou dôležitou štúdiou, ktorá sa zaoberá striedavou starostlivosťou je Bausermanova štúdia. Jeho analýza sa týkala 1846 detí, ktoré boli vo výlučnej starostlivosti jedného rodiča a 814 detí, ktoré žili v striedavej starostlivosti medzi rokmi 1982 – 1999. Výsledky sú nasledujúce:

  1. Deťom v striedavej starostlivosti sa darí lepšie, a to nezávisle na ich veku.
  2. Prítomnosť a účasť otcov na výchove, ktorí nežijú spoločne s dieťaťom, je spojená s dobrými výsledkami v citovej, školskej sfére a vo sfére správania sa.

Štúdia Poussin – Martin sledovaním 3000 francúzskych detí druhého stupňa základnej školy dospela k záveru, že deti, ktoré žijú s oboma rodičmi, majú vyššiu úroveň sebahodnotenia a sú sebaistejšie oproti deťom žijúcich len s jedným rodičom. Na základe tohto talianski psychológovia argumentujú, že pre dieťa je menšou obeťou stratiť trochu času, a tak navštevovať oboch rodičov, resp. oba domovy, než prísť o možnosť mať v živote oporu a vzor v oboch rodičoch.

V mnohých krajinách je striedavá starostlivosť realitou už po mnohé roky. Vo Švédsku, Grécku a v Španielsku už od roku 1981, vo Veľkej Británii od roku 1991, vo Francúzsku od roku 1993 a v Nemecku od roku 1998. V Kalifornii a Kanade musia sudcovia dokonca odôvodniť, prečo dieťa nebude zverené do striedavej starostlivosti s garanciou rovnakého času stráveného s dieťaťom pre oboch rodičov. Z európskych krajín je na prvom mieste Švédsko, kde 30% detí je zverených do striedavej starostlivosti. Pre porovnanie, vo Francúzsku je to 16,9% a v Taliansku iba 1% prípadov. Vo Švédsku sa ukázala cesta striedavej starostlivosti ako správna. Vzhľadom k tomu, že deti nie sú predmetom citového a ekonomického vydierania (znevýhodnený rodič neplatí mesačné výživné keďže dieťa vyživuje priamym spôsobom), vo Švédsku takmer vymizli súdne prípady. 95,7% párov sa dohodne na riešení už pri prvom sedení a len ojedinele sa prípady dostanú pred súd.

http://www.graftoncountynh.us

ZDROJ: http://www.graftoncountynh.us

Výsledky dokazujú, že striedavá starostlivosť pozitívne vplýva na psychický stav detí. Názor, ak majú deti dva domovy vzťahy sú konfliktnejšie, sa nepotvrdil. Dokonca sa zistilo, že striedavá starostlivosť je pre dieťa výhodnejšia. Napriek pozitívnym vplyvom striedavej starostlivosti nie je určená pre všetkých. Ak sa rodičia vzájomne urážajú a nedokážu medzi sebou rozumne komunikovať pre dobro dieťaťa, takáto organizácia by priniesla viac zla ako úžitku.

 

Poznámka:

Vzťahy medzi ľuďmi sú vždy o tom, ako medzi sebou dokážu komunikovať. Toto je rámec bežných vzťahov. Pokiaľ však rodičia nedokážu spolu komunikovať spôsobom, ktorý je pre dieťa prijateľný a ktorý zakladá predpoklady, aby mohlo rozvíjať dobrý vzťah s oboma rodičmi, potom sa bežné vzťahy posúvajú do právnej roviny. Dieťa pred takouto situáciou chráni zákon. Predovšetkým Dohovor o právach dieťaťa, ktorý je akousi nadnárodnou ústavou práv detí, a potom zákon o rodine a naň nadväzujúce právne normy. Rozhoduje najlepší záujem dieťaťa, a tým je harmónia. Preto zákon vraví, ak sa dvaja nevedia dohodnúť, prihliada sa na toho, kto vie lepšie s druhým rodičom komunikovať. A zverí sa mu dieťa. Prirodzene, všetko je oveľa zložitejšie ako sa povie, život nie je čiernobiely. Preto by rodičia mali mať na pamäti, že dieťa nie je ničí majetok! Nepatrí žiadnemu z rodičov. Rodičia majú len právo na lásku a povinnosť o dieťa sa starať. Ak sa dvaja rozídu, môžu sa stať nadobro sebe cudzími ľuďmi, no dieťa zostane pokrvným príbuzným obom rodičom až do konca života. Bude s nimi tvoriť základnú rodinu, či si to niektorý z nich pripustí alebo nie. Manželstvo či partnerstvo sú pominuteľné, no rodina je večná. Rešpektovať túto axiómu znamená rešpektovať najlepší záujem dieťaťa. -tka-

 preložila a spracovala: Veronika Hríbová


ZDROJE:

childefenders     |     deltabravo     |     FOTO: http://www.info.legalzoom.com