Monthly Archives: marec 2018

Ilustračné foto: Daniela HAUBERTOVÁ. Na snímke Michaela Karaková, TOP modelka a členka RPPD

Trpím detským emocionálnym zanedbaním. Toto to znamená.

Stalo sa to, keď na mňa moje dvojča kričalo kvôli obľúbenému tričku, ktoré zmizlo.

Stalo sa to, keď ma môj manžel špehoval cestou domov po otrasnom dni v práci, mračila som sa, ale nič som nepovedala.

Stalo sa to, keď môj otec zavolal, aby mi povedal, že som ho dlho nekontaktovala.

Stalo sa to, keď ma moji kolegovia chválili alebo mi dávali kamaráti komplimenty.

Nič som necítila.

Nikdy som nevedela ako odpovedať alebo čo ľudia odo mňa očakávajú. Pocity som mala na dosah, ale odišli skôr než som ich stihla dôkladne identifikovať. Je to niečo ako keď zmažete slová z tabule skôr, ako ich stihnete prečítať.  Ak bola interakcia negatívna, moje zmätené pocity prerástli do hnevu alebo hanby, keď som sa snažila brániť pred odmietnutím, o ktorom som aj tak vedela. Chcela som prísť na to, čo robím zle. Nevedela som určiť, čo to je, a tak som mala som pocit, že je na mne niečo pokazené, čo spôsobuje, že nedokážem cítiť.

Ak boli slová milé, cítila som sa extrémne nepohodlne. Nerozumela som, ako si mohol ktokoľvek myslieť, že som krásna alebo špeciálna. Mala som pocit, že je to jedno veľké klamstvo, a bála som sa, že ľudia zistia, kto v skutočnosti som. Začala som byť nervózna, a rozmýšľať o tom, čo by som mohla spraviť, aby som si pozitívne reakcie zaslúžila.

Celé roky som skrývala premáhanie a nepohodlie, nevediac, prečo mi emocionálna interakcia zanecháva v srdci prázdnotu. Kontaktovanie sa s ľuďmi, aj s tými, ktorých som milovala, bolo pre mňa naozaj ťažké.

ragazzo_figlio_triste_stanza-id21316[1]

Ilustračné foto: internet

V jeden deň, keď som robila online výskum pre článok, narazila som na syndróm, zvaný detské emocionálne zanedbanie (angl.: Childhood emotional neglect – CEN).  Identifikovala ho klinická psychologička Jonice Webbová. Detské emocionálne zanedbanie je zlyhanie  rodičov, ktorí zodpovedajú za nedostatok záujmu o emócie dieťaťa. Keď rodičia naozaj zanedbajú tieto potreby, nie je  pre dieťa cesta späť. Nevie svoje pocity overiť a identifikovať, či sú správne. Nedostatok emocionálnej vyspelosti ich vedie ku pochybovaniu o samom sebe a k negatívnym pocitom.

Ak zistíte, že nedokážete správne rozpoznať svoje pocity, pravdepodobne máte pocit, že strácate na hodnote. Pocity sa stanú „zlé“, pretože človek vyrastal v prostredí, kde sa buď tlmili alebo ignorovali.

Ak ste nikdy o tomto syndróme nepočuli, nie ste sami. V rozhovore v New England Psychologist, Webbová hovorí: „Psychológia prehliada emocionálne zanedbanie. Spájame to s emocionálnym zneužívaním a psychickým zanedbávaním. Je pre nás ťažké zamerať sa na túto vec samotnú, ktorá má svoju platnosť.

jonice

Dr. Jonice Webb, renomovaná psychologička s 25-ročnou praxou, autorka populárnej knihy “Beh na dlhé trate: prekonajte negatívne emócie z detstva”. Foto: http://drjonicewebb.com/

 

 

Zložitá vec na detskom emocionálnom zneužívaní je, že nie je aktívnym typom zanedbania. Nemôžete to vidieť tak ako napríklad, keď má dieťa škrabanec na líci alebo počuť pokazený žalúdok ako pracuje. Ako dieťa, neviete, že sa to deje. Ako dospelý, si možno nedokážete spomenúť na špecifické príklady, pretože to bolo jednoducho súčasťou vášho prostredia. CEN je neviditeľná sila, ktorá sa často neprejavená skrýva dlhé roky, pokým sa neobjavia symptómy.

Čítajúc zoznam porúch, ktoré so sebou prináša tento syndróm, som sa v mnohých spoznala. Ľudia, ktorí trpia v detstve emocionálnym zanedbávaním, často prestanú cítiť, majú pocit, že im niečo chýba, sú perfekcionisti a citliví na odmietanie. Z 22 symptómov v dotazníku som mala, okrem dvoch, všetky.

Stále nemôžem uveriť, že ma rodičia istým spôsobom opustili. Vzhľadom na moju výchovu, to vyzerá takmer nemožné. V podstate, mala som všetko, čo som chcela. Žili sme v peknom dome, mala som hromadu zdravého jedla a každý rok cez leto sme cestovali na dovolenku. Navštevovala som dobrú školu, hrala športy, chodila von s priateľmi. Navonok vyzerala moja rodina šťastná a úspešná.

Samozrejme, to nie je celý príbeh. Môj otec kvôli práci veľa cestoval a, keď bol doma, bol často unavený a prísny. Veľmi som sa snažila byť dobré dievča, mať dobré výsledky v škole, starať sa o mojich mladších súrodencov a byť doma. Moja matka bola ženou v domácnosti počas prevažnej časti môjho detstva, ale bola nešťastná, a neskôr jej diagnostikovali depresiu. Niekedy celé dni ani nevyšla z postele. Nikto sa ma nespýtal na školu alebo ako sa cítim s mojimi kamarátmi, učiteľmi, alebo spolužiakmi. Keď som šla do domu k mojim priateľom a ich matky sa ma pýtali aký som mala deň, myslela som si, že je to divné a dotieravé.

Spôsob, akým so mnou rodičia komunikovali, boli dva z piatich rodičovských štýlov, ktoré najčastejšie vedú k emocionálnemu zanedbaniu: autoritatívne a chýbajúce. Ďalšie tri sú – liberálne, narcistické a perfekcionistické. Existuje niekoľko ďalších.

Keď som skončila s čítaním príznakov detského emocionálneho zanedbávania, bezpochyby som vedela, že týmto syndrómom trpím. Bola som zničená – žiadne dieťa nechce zistiť, že mu jeho rodičia ublížili, aj keď neúmyselne. Zároveň sa mi však uľavilo. Koniec koncov, mala som vysvetlenie, prečo mám pocity prázdnoty, ktoré ma trápia po celé roky. Dobrá správa je, že ľudia, trpiaci týmto syndrómom, dokážu negatívny pocit zo seba prekonať. Identifikácia emocionálnych potrieb a presvedčenie, že si ich zaslúžite, je kľúčové.

Vysvetlenie môjho emocionálneho syndrómu dáva nádej nielen mne, ale aj mojim deťom. Vediac, čo nemám, a beznádejne som po tom túžila ako dieťa, ma motivuje k tomu, aby som túto chybu nespravila na svojich deťoch a dala im všetko, po čom emocionálne túžia. Nie je to pre mňa ľahké. Emócie mojich detí sú silné. Inštinkt mi hovorí, aby som utiekla preč od nepokoja a chaosu, ale nútim sa zostať s nimi. Viem, že moje deti si zaslúžia empatiu a lásku. Napriek tomu, že som tým pohltená, robím čo viem, aby som zistila ako sa cítia.

Znie to jednoducho, a som si istá, že pre niektorých rodičov je to automatické. Pre mňa je to boj. Som ochotná sa preniesť cez to všetko, aby som si bola istá, že moje deti nikdy nebudú pochybovať o svojej hodnote.

Anna Redyns

Preklad: Bianka Verešová

Zdroj: www.scarymommy.com

rodina

TIPY PRE RODIČOV AKO ZVLÁDNUŤ ZAVRHOVANIE SVOJIM DIEŤAŤOM

Zavrhovanie rodiča je bolesť, ktorú tisícky rodičov pozná osobne.  Po rozpade rodiny, rodič, ktorý nemá pri sebe dieťa, často po krátkom čase zistí, že hoci  ho milovalo, zrazu začne rodiča nenávidieť a správať sa voči nemu agresívne. Všetci si idú oči vyočiť, no nikto netuší ako situáciu zvládnuť. Ponúkame tipy ako zavrhovanie zvládať. (Uvádzame jednu z kapitol náučného filmu “Vitej späť, Pluto”, ktorý učí dospelých ako vrátiť deťom vykradnutú lásku k jednému z rodičov. Pripravujeme zverejniť celý film, pracujeme však na získaní autorských práv a na slovenskom dabingu.)

parlament

MY V ČESKOM PARLAMENTE

Pred piatimi rokmi delegácia Rady pre práva dieťaťa bola na pozvanie v Parlamente ČR. Prednášali sme o stave ochrany detí na Slovensku a pomenovali tie najvypuklejšie problémy. Téma je aktuálna aj dnes. Pripomeňme si, čo nás trápilo vtedy a pozrime sa na detský svet, deformovaný dospelými, cez prizmu aktuálneho vnímania problematiky.

Dom

OTVÁRAME KAMENNÉ A VIRTUÁLNE KANCELÁRIE

Agenda ochrany detí pred necitlivými zásahmi dospelých do ich života dostáva šancu, aby sa účinnejšie dostala k čo najviac deťom, aby pomohla upokojiť ich rozhárané duše. Po rokoch práce “na kolene” sme sa dostali do situácie, že už počas tohtoročnej jari môžeme otvoriť sieť kamenných a virtuálnych kancelárií.

Prvú kamennú kanceláriu sme otvorili na Župnom námestí č. 7 v Bratislave. Aktuálne svojpomocne pracujeme na rekonštrukcii priestorov a hľadáme možnosti ako ju primerane zariadiť.

Dom 3 Dom 2 Kancel KAncel 2



Foto: www.forbes.cz

AKO POMÔCŤ ĽUĎOM, KTORÍ SÚ OBEŤOU SYNDRÓMU ZAVRHOVANIA RODIČA?

Prípadov detí, ktoré sú svedkami očierňovania jedného rodiča druhým počas rozvodu alebo rodinnej krízy, stále pribúda.

Zavrhovanie rodiča – fenomén, keď jeden z rodičov „otrávi“ dieťa natoľko, že začne odmietať druhého rodiča – sa stáva charakteristickou črtou ťažkých rodinných problémov. Preto Caffcas (štátna inštitúcia v Anglicku, ktorá poskytuje poradenstvo a podporu deťom a rodinným súdom; pozn. prekladateľa) poskytuje odmietaným rodičom pomoc formou intenzívneho liečebného pilotného programu, ktorý financuje vláda.

Spoločným znakom správania pri konfliktných rozvodoch je ponižovanie medzi rozvedenými rodičmi, ktoré sa považuje za jednu z hlavných príčin syndrómu zavrhovaného rodiča. Ide o svetový fenomén. Napríklad v USA i v Kanade pôsobia rodičovskí koordinátori, ktorých ustanovuje a kontroluje súd. Pomáhajú pri obnovovaní vzťahov medzi rodičmi a deťmi, u ktorých sa syndróm identifikoval. V Mexiku a v Brazílii sa odcudzenie dieťaťa od rodiča považuje za trestný čin.

Zavrhovanie rodiča ako porucha?

Psychiater Richard Gardner sformuloval koncept syndrómu zavrhnutého rodiča pred dvadsiatimi rokmi. Definoval ho ako poruchu, ktorá primárne vzniká v kontexte sporov pri rozhodovaní o starostlivosti o dieťa. Prvotným prejavom je kampaň, keď jeden rodič očierňuje druhého; kampaň, ktorá nemá žiadne opodstatnenie. Takúto rodičovskú indoktrináciu (vymývanie mozgov), čiže snahu, aby dieťa prijalo názory odcudzujúceho rodiča bez akéhokoľvek premýšľania, umocňujú vlastné scenáre bezdôvodného hanobenia zavrhnutého rodiča dieťaťom.

Asistentka riaditeľa Cafcass, Sarah Parsons, hovorí: „Zavrhovanie rodiča je príčinou v 80% najtransparentnejších prípadov, ktoré sa dostali pred rodinný súd. Momentálne trénujeme našich sociálnych pracovníkov, aby rozpoznali tento problém, a pomohli rodinám syndróm aspoň čiastočne zoslabiť.“

SarahParsonscafcass_267_401[1]

Sarah Parsons, ústredná postava ochrany detí, ktoré sa odcudzili rodičom v dôsledku manipulácie. Asistentka riaditeľa Cafcass

Zavrhovanie rodiča je prítomné približne pri 11 až 15% rozvodov, kde sú deti. Myslíme si, že to bude neustále narastať. Ďalšie výskumy ukázali, že asi 1% detí a adolescentov v Severnej Amerike má skúsenosť so zavrhovaním rodiča.

Príbeh Miriam

Miriam, učiteľka a umelkyňa (meno sme kvôli anonymite zmenili), chystala svojho mladšieho syna k sebe na prázdniny, keď ex manžel napísal mail, že nikdy viac neuvidí svoje dieťa. Syn potom odišiel na víkend k otcovi. Ex manžel to v maile odôvodnil tým, že dieťa vznieslo na matku vážne obvinenia, a preto sa už nikdy k nej nevráti. Syna znovu uvidela až po 592 dňoch.

„Som normálna matka, neviem prečo alebo odkiaľ vzišli falošné a vymyslené obvinenia, medzi inými, zo sexuálneho obťažovania vlastného syna. Bolo to hrozné.“

Od rozvodu rodičov uplynulo sedem rokov. Miriamin ex manžel po celý ten čas matku pred synom očierňoval. Použil 17 špecifických stratégií. Takých, ktoré identifikovali výskumy dospelých, ktorí sa odcudzili a odmietali svojich druhých rodičov.

Rodičia, ktorí neustále očierňujú a ponižujú druhého rodiča, môžu dostať dieťa až do takého stavu, že nevidí žiadne hodnoty odmietaného rodiča, eliminuje kontakt s ním. Zavrhujúci rodič zakazuje dieťaťu rozhovory a fotografie, vytvára dojem, že odmietaný rodič dieťa neľúbi, alebo je nebezpečný, a núti dieťa druhého rodiča úplne odmietnuť alebo potajomky sledovať.

Vo Veľkej Británii sa syndróm neustále rozširuje

Sudcovia vo Veľkej Británii zaznamenávajú nárast fenoménu zavrhovania rodiča. Jeden zo sudcov zverejnil prípad ženy, ktorá musela zmeniť bydlisko, aby mohla obnoviť vzťah so svojim dieťaťom. „Množstvo zmanipulovaných detí je príliš vysoké a škodlivé,“ napísal.

joanna_abrahams[1]

Joanna Abrahams, expertka na problematiku odcudzenia rodiča

Joanna Abrahams, vedúca rodinného práva na Setfords Solicitors, je jedna z mála anglických právnikov, ktorí sa špecializujú na zavrhovanie rodiča. V posledných rokoch zaznamenáva trvalý nárast prípadov. „Hoci sa zvyšuje povedomie, nie som presvedčená, že sudcovia a sociálni pracovníci majú tréningy a ukážky, ktoré umožňujú identifikovať problém a zakročiť proti zavrhovaniu rodiča,“ hovorí. „Jedinou skutočnou príležitosťou, ktorú obeť zavrhovania rodiča má, aby dostala svoje dieťa späť, je nájsť špecializovaného právneho poradcu, ktorý má odborné znalosti; a požiadať súd, aby nariadil psychologické posúdenie, riadenú liečbu a, ak treba, aj zmenu bydliska dieťaťa späť k odcudzenému rodičovi.“ Sú to drahé zásahy, a právnu pomoc si môžu dovoliť len najbohatší rodičia. Správna identifikácia rodičovského odcudzenia môže vyjsť až na 50 000 libier.

Spory odborníkov o diagnostiku syndrómu

Syndróm zavrhnutého rodiča je stále predmetom sporov. Zatiaľ nie je ako samostatná diagnóza, neuznala ho ešte ani WHO (Svetová zdravotnícka organizácia). Navyše, niektorí aktivisti tvrdia, že syndróm je iba nástroj, ktorý využívajú muži na dosiahnutie starostlivosti o dieťa. Bezohľadu na skutočnosť, či dieťa matka zneužívala. Paul Fink, prezident Leadership Council on Child Abuse and Interpesonal Violence, označuje syndróm zavrhovania rodiča ako „junk science at its worst“ (najhoršiu pavedu; voľný preklad). Doktor Fink vyhlásil, že deti trpia tým, že súd síce označuje syndróm zavrhnutého rodiča, a robí okolo toho divadlo, ale nikto dieťaťu v skutočnosti nepomáha. Je to, podľa Finka, prezentácia nezdravej vedy.

Dr-Amy-J-L-Baker[1]

Dr. Amy Baker – expertka na syndróm zavrhnutia rodiča

      Dr. Amy Baker, vývinová psychologička, výskumníčka a autorka knihy »Dospelé deti syndrómu zavrhovania rodiča« však tvrdí: „Rozbité väzby môžu spôsobiť ťažké odcudzenie dieťaťa a rodiča. Dokonca aj takých rodičov, ktorí mali s dieťaťom mimoriadne vrúcny vzťah. K odcudzeniu môže dôjsť za veľmi krátky čas. Keď sa deti začínajú odcudzovať, rodičia, ktorí boli milovaní a pre dieťa hodnotní, sa môžu z dňa na deň stať objektom nenávisti a strachu. Zdá sa, že deti nepociťujú žiadnu stratu a živia svoju nenávisť bez toho, aby sa hanbili alebo sa aspoň cítili nesvoje. Tieto deti budú pravdepodobne aj ochotné falošne obviniť druhého rodiča.“

„Toto,“ hovorí ďalej Bakerová, „je rozdiel medzi zneužívanými a odcudzenými deťmi. Deti neodsúdia rodiča, ani toho relatívne zlého, pokiaľ neboli zmanipulované. Dokonca, aj keď priznajú, že s nimi rodič zle zaobchádzal, nie sú schopné rodiča odmietnuť.“

Karen Woodall, špecialistka na zavrhovanie rodiča na Family Separation  Clinic, hodnotí postoj súdov k zavrhovaniu rodiča vo všeobecnosti ako nepochopenie podstaty problému zo strany profesionálov. „Prípady ťažkého zavrhovania rodiča,“ tvrdí, „sú vzácne, ale absolútne strašidelné. Máme systém, ktorý nerobí to, čo by v týchto prípadoch mal. Tieto prípady sú tu po celé roky, deti sú viac a viac zaseknuté v psychologickom rozštiepení. Mali by sme rozlišovať a na začiatku sa spytovať:  je odmietnutie zo strany dieťaťa spravodlivé alebo nie? Ak nie, treba okamžite zasiahnuť a nariadiť intenzívnu psychologickú pomoc.“

Ako z bludného kruhu von?

Zlatá stredná cesta je, aby sa všetci špecialisti zjednotili, že deti sa môžu zmeniť veľmi rýchlo, ak dostanú správnu pomoc. Ak je to nevyhnutné, dieťa treba oddeliť od zavrhujúceho rodiča. „Videla som tie zmeny mnoho a mnoho krát. Zažila som aj prípad, keď dieťa odmietalo vidieť svojho odcudzeného rodiča asi desať rokov, vznášalo voči nemu nepravdivé obvinenia o otrasnom sexuálnom zneužívaní, ba dokonca o kanibalizme,“ spomína Woodall. „Nezáleží na veku, ak dieťa vrátite do normálneho rodinného prostredia k odcudzenému rodičovi, dostane sa späť k svojmu bývalému milujúcemu ja. Vo veľmi krátkom čase.“

A ako dopadla Miriam?

     Stráca nádej, že bude mať niekedy so synom opäť normálny a zdravý vzťah. Trestný súd nepravdivé obvinenia o sexuálnom zneužívaní síce zamietol, no, po 592 dňoch bez kontaktu s matkou, syn súhlasil iba s asistovanými návštevami každý šiesty týždeň. „Musím byť pripravená na exmanžela a povedať synovi, že ma nemusí vidieť nikdy viac, a musím dokázať skončiť s návštevami, ak to bude chcieť,“ zdôveruje sa Miriam. „Otec syna ťažko zmanipuloval, a preto bude trvať veľmi dlho, kým sa ku mne vráti. Možno až potom, ako bude mať vlastné deti. Ak dovtedy zomriem, zanechám mu listy a videá, aby sa dozvedel ako veľmi a ako nepodmienečne som ho milovala. Snažím sa žiť s nádejou“, vyznáva sa zlomená Miriam, „ale každý večer chodím spávať s plačom.“

                                                                                                                                                                                        Amelia HILL

Zdroj: www.theguardian.com

Preložila: Bianka Verešová