Monthly Archives: november 2016

Deti potrebujú lásku i disciplínu

PEDIATER TVRDÍ: „DIEŤA PRE ZDRAVÝ RAST A VÝVOJ POTREBUJE VEĽA LÁSKY A VEĽA DISCIPLÍNY.“

MUDr. Jozef Marec je pediater s vyše 30-ročnou praxou. Je primárom lôžkového oddelenia v nemocnici v Čadci. Verejne sa angažuje za zlepšenie starostlivosti o deti, je kritický voči nášmu zdravotníctvu, a tvrdí, že vytláčame z medicíny múdrosť predošlých generácií. Varuje pred vysokým nárastom úzkostných porúch detí, ktoré sa prejavujú v rôznych somatických problémoch a hovorí, v čom spoločnosť chybí a deťom škodí. Jozef Marec je aj úspešným spisovateľom (napísal 15 kníh, viaceré z nich sú pre deti) a obľúbeným blogerom. Ponúkame vám jeho myšlienky ako inšpiráciu pre život rodiny.

Detský svet je so svetom dospelých prepojený pupočnou šnúrou. Ešte aj to ako dýchame sa odzrkadľuje na detskej duši. Mnohí rodičia si tieto fatálne spojitosti neuvedomujú. Často sú neempatickí a rozmýšľajú egoisticky, hoci si myslia, že robia pre deti to najlepšie. Vy, pán doktor, tvrdíte, že v dôsledku konfliktov v rodine stúpa chorobnosť detí. Aké sú vaše skúsenosti, ak porovnávate svoje pediatrické skúsenosti pred časom a teraz?

Stúpa výskyt ochorení tzv. psychosomatických, resp. vhodnejší výraz by asi bol výskyt psychosomatických prejavov, alebo porúch. Sú to telesné prejavy rôzneho charakteru, ktoré dieťa vníma ako poruchu zdravia, avšak ani podrobným vyšetrením sa nezistí príčina. Treba upresniť, že tieto poruchy, alebo prejavy často veľmi verne napodobňujú klinické prejavy ozajstných ochorení, kedy príčinou telesných ťažkostí dieťaťa je organické ochorenie, často nebezpečné. Tak napríklad- veľmi častou sťažnosťou u nás hospitalizovaných dospievajúcich jedincov je pichanie na hrudi. Je to stará známa tzv. neurocirkulačná asténia, či neuróza. To sú staré názvy, lebo porucha je známa už dlho. V podstate je neškodná, aj keď jej priebeh je pre dotyčného nepríjemný. Avšak za pichaním na hrudi sa môžu skrývať závažné ochorenia srdcového svalu, blokáda rebier, zápal rebrových chrupaviek – Tietzov syndróm a podobne. A my musíme preto všetky tieto prejavy vyšetriť dostatočne podrobne aby sme mohli povedať – je to psychické, resp. psychosomatické. Príklad volím preto, lebo v poslednom čase nadobúda priam epidemický charakter, pričom záchyt skutočného organického ochorenia orgánov hrudných je asi 1:100. Rovnako je obrovský nárast rôznych úzkostných porúch, prejavujúcich sa rôzne od tŕpnutia končatín až po panické ataky. No a samozrejme – intrapsychické konflikty detských duší sa prejavujú aj nárastom neorganických bolestí brucha, hlavy a chrbtice.

Ja som ale netvrdil, že je to len konfliktom v rodinách. Socioekonomické podmienky pre život mnohej slovenskej rodiny sa rovnako intenzívne podpisujú na psychosomatickom zdraví detí ako na zdraví dospelých. Zjednodušene by sa dalo povedať, že je za tým chronický stres, neistota, frustrácia a strach z budúcnosti. Čiže áno, psychosomatické ochorenia u detí sme evidovali vždy, lebo ich príčiny sú veľmi heterogénne. Avšak doba prináša nevídaný nárast a nie náhodou práve v skupine –násťročných, ktorí si realitu života  uvedomujú oveľa intenzívnejšie.

Štát ženie matky do práce. Práve prebieha veľká kampaň o podpore matiek na materskej dovolenke. V princípe ide o to, aby mohli matky na materskej pracovať. Namiesto dôstojnej ekonomickej podpory žien, pracujúcich matiek, sa štát snaží matky na materskej zamestnať. Pritom úzky vzťah dieťaťa s matkou je do troch rokov pre jeho zdravý psychosociálny vývoj fatálny. Ako to vnímate z pohľadu odborníka na zdravie detí, ktorý by mal vidieť aj za múr predsudkov?

No, všetci vieme, že termín „materská dovolenka“ je eufemizmus, aký v slovenčine asi nemá páru, lebo to žiadna dovolenka nie je. Každopádne som rozhodne za to, aby štát vytváral rodinám s malými deťmi také podmienky, aby dieťa nemuselo najmenej do troch rokov do kolektívneho zariadenia. Matky predsa vychovávajú pre spoločnosť nového jedinca. Robia oveľa záslužnejšiu prácu ako tí, čo o nich rozhodujú. Žiaľ, i tu je jednoznačný prístup politických nominácií bez skúseností  a kvalifikácie. Vývoj človeka z novorodenca na plne do života kvalifikovaného jedinca trvá cca 18 rokov, pričom prvých 6 rokov je najťažších. Žiaden mne známy cicavec nemá také dlhé dozrievanie. Je to daň za vzpriamenú chôdzu a 2.signálnu sústavu. Veď prvé kroky urobí až po jednom roku, prvé zmysluplné slová v dvoch a viac rokoch, atď. Tie tri roky, to je to najmenej, čo by dieťa potrebovalo v domácom prostredí, v blízkosti oboch rodičov. Veď dokonca aj niektoré  medvedice vodia a chránia svoje mladé tri roky a pritom života schopnosť mladých jedincov oboch druhov je neporovnateľná. Žiaľ, to nikto kompetentný neberie do úvahy, nikto neberie do úvahy aký je pre spoločnosť dôležitý duševne a telesne zrelý a pripravený mladý človek. Lebo to neprináša okamžitý zisk. Dnes dieťa potrebuje tú matku dlhšie aj preto, že zanikla tradičná rodová organizácia, že zanikli tradičné spôsoby výchovy detí. Neviem, ako to chce štát riešiť, že by mali matky na materskej pracovať. Bez akejkoľvek irónie tvrdím, že niektoré mamičky majú problém zvládať dieťa a mali by ešte pracovať? Tomu nerozumiem

Otec. Dnes veľmi boľavá téma. Z rôznych dôvodov. Je dieťa v ranom veku odkázané len na matku, alebo rovnako dobre ju dokáže nahradiť aj otec? Myslím napríklad otca, ktorý by v nejakom čase po narodení zostal s dieťaťom doma. Aký máte vôbec názor na otca na materskej?

V tradičnom vzorci bežnej rodiny sú „ úlohy“ rozdelené asi takto- matka predstavuje láskavosť, nehu, teplo, toleranciu, otec disciplínu, oporu, ochranu, istoty. Je skvelé, ak dieťa rodičov vníma nejako takto. Tvrdím, že dieťa pre zdravý rast a vývoj potrebuje veľa lásky a veľa disciplíny. Samozrejme, že sú situácie kedy musia byť úlohy rodičov zástupné, avšak už sa nám tu vyťahuje z múru nejaká tehlička a stráca sa stabilita. Ja som napríklad vyrastal v rodine, kde bol otec silná autorita. Nekompromisný, tvrdý a náročný. Som mu za to vďačný, ale rovnako som vďačný mame, že túto jeho úlohu pokorne prijala a nespochybňovala. Obaja ťažko pracovali, obaja si mohli robiť zásluhy a navzájom si podrývať svoju autoritu. A žiaľ, dnes to vidím oveľa častejšie ako kedysi, že snaha žien o emancipáciu vytvára v niektorých rodinách presne takúto atmosféru. NIKDY to nič dobré neprinesie.

A teraz sa ma pýtate na otca na materskej. Ja dobre viem, že niekedy je to otázka ekonomickej existencie rodiny. Ale vy sa ma nepýtate ako sociológa, či ekonóma ale ako lekára. Z hľadiska zručností a schopností to muž po „zaškolení“ hravo zvládne. Ale výmena úloh je narušením tradičného rodinného vzorca, ktorý zaručoval, že deti oboch pohlaví sa  fyziologicky stotožnili s úlohami, ktoré by obaja rodičia mali pri výchove spĺňať. I bez inštitucionalizácie otca „na materskej“ vidíme dnes často príliš ambiciózne matky, ktoré sa na úkor manželov- otcov detí chcú presadiť do otcovských úloh a to nie je dobre. Otec“ na materskej“ je do istej miery zlyhaním vzorca. Predstavte si situáciu- v rodine je dvanásťročný chlapec, začína puberta, je práve v štádiu prvého pubertálneho vzdoru voči autoritám, rodičom, škole. Začína už pohŕdať tradičnými rodinnými hodnotami a inklinuje viac ku partii, kamarátom ako k rodine. Je to normálne a je to v únosnej miere v poriadku. Ale zrazu potrebuje podporiť, podržať, povzbudiť- ide hrať prvý súťažný zápas, doplňte si hocičo. Ide za tatkom. Nepovie rovno čo chce, na to je už príliš hrdý. Začne okľukou a otec ho odbije, že nemá čas, lebo práve prebaľuje malú sestričku. Mama je v robote. Čo sa odohráva v hlave –násťročného chalana, ktorý vidí svoj vzor, možno idol, ktorého slovo ešte stále u neho platilo utierať zadok sestričke, kŕmiť ju a kúpať, čiže typicky maminkovské činnosti. Skôr než ma čitateľ odsúdi a povie si že aká banalita, nech sa skúsi nad tým zamyslieť a vžiť sa do kože toho chlapca…

Veľa detí žije s jedným rodičom, v rozhodujúcej miere ide o matky. Sú muži – otcovia zlí, sú muži násilnícki, sú muži bez citových väzieb k svojim deťom, no je veľa dobrých, milujúcich otcov. A naproti tomu veľa matiek, ktoré sa správajú tak, aby deti na svojich otcov zanevreli. Viete rozlíšiť matku, ktorá príde do ambulancie s dieťaťom, či ide dieťa ako zbraň v boji medzi rodičmi? Ako sa to vie prejaviť, a aké dôsledky to má na zdravie malého pacienta?

Som lekár konziliár a nemocničný pediater. Drvivú väčšinu detí čo k nám prídu s rodičmi, vidíme po prvý raz. Nepoznáme svojich pacientov a ich rodičov tak ako praktický lekár, ktorý ich vída a komunikuje s nimi pravidelne. Samozrejme, po toľkých rokoch skúseností už človek dokáže po pár vetách či minútach nejako toho rodiča zatriediť a prvý dojem je často najpresnejší. Ale u hospitalizovaných detí zasa máme možnosť študovať vzorce vzťahov v čiastočne či celkom dysfunkčných rodinách priamo „za chodu“. Poviem na rovinu, že otvorených konfliktov- „bojov“ medzi rodičmi je v nemocnici  málo. Oni dobre vedia, že v prípade potreby sme schopní a ochotní podať „sociálke“ naše stanovisko a naše pozorovania. Stáva sa zriedka, že nás požiada rodič, čo sa o dieťa stará, aby sme k dieťaťu nepustili toho druhého. Pokiaľ má na to súdne rozhodnutie, je to jednoduché. Často sú to však partneri odlúčení, alebo v konaní a vtedy nesmieme brániť návšteve ani jednému rodičovi, pokiaľ nie je pod vplyvom alkoholu, či inak nebezpečný. Nepochybne však tieto boje medzi rodičmi dieťaťa prebiehajú a dieťa stavajú do pozície emocionálneho rukojemníka jedného rodiča proti druhému. Mnohé deti tým veľmi trpia, je to jedna z častých príčin intrapsychických konfliktov, pretože už cca od tretieho roku života nastáva búrlivý rozvoj abstraktného myslenia. To značí, že dieťa môže mať už na toho“zlého“ rodiča svoj vlastný názor, značne odlišný od toho, aký sa mu podsúva. Nerozumie tomu, je zmätené, lebo ľúbi oboch rodičov. To je veľmi zlá situácia. Až oveľa neskôr v puberte, v období okolo 14-15 rokov dokáže manipuláciu rozoznať.

V posledných rokoch, podľa oficiálnych štatistík, sa na Slovensku vyskytlo až 153 000 detí s rôznymi psychosomatickými poruchami, pravdepodobne aj v dôsledku zlých vzťahov v rodine. Spoločnosť však mlčí. Ak by sa podobný stav vyskytoval, povedzme, pri takej žltačke, či hoci len chrípke, tak by išlo o epidémiu a spoločnosť by sa mobilizovala. Myslíte si, že v prípade psychických problémov stačí deti liečiť psychofarmakami?

Príčin môže byť viacej, súvisia však nielen s problémami v rodine, ale aj v škole, spoločnosti, parte, a síce z dôvodu úplného rozvrátenia tradičného hodnotového rebríčka, čo priniesla nová doba. Ak hovoríme o patologickom osobnostnom vývoji- čo úzko s výskytom týchto porúch, v súvislosti s právami detí musíme vziať do úvahy zmeny v celej spoločnosti- tak obrovská polarizácia spoločnosti aká je dnes v oblasti ekonomicko sociálnej, politickej, názorovej, náboženskej, obrovská liberalizácia a sústavné vymývanie mozgov patologickými témami, to všetko sa fatálne podpisuje na psychickom vývoji detí a mladistvých. Pokiaľ spoločnosť nezačne razantnejšie presadzovať tradičné hodnoty, ktoré jediné sú schopné zabezpečiť fyziologický osobnostný vývoj detskej duše, nezmôže toho veľa ani najvzornejšia rodina. Veď je všeobecne známe, že najlepšou „lovnou“ pre dílerov a rôznych psychopatov a úchylov sú práve kategórie – násťročných detí. Sú veľmi zraniteľné. A čo sa týka farmák- niekedy sú nevyhnutné, aby psychické utrpenie bolo menšie a telesné ťažkosti automaticky tiež. Lebo keď duša trpí, telo plače…Oveľa prospešnejší by však boli erudovaní a empatickí detskí psychológovia v dostatočnom pokrytí. Žiaľ, niet ich.

Podľa našich poznatkov veľa detských psychiatrov končí diagnostikovanie pri konštatovaní, že dieťa trpí strachom, úzkosťou, napríklad z rodiča, a ďalej problém neskúma. Predpíše lieky, odporučí obmedziť alebo úplne zamedziť styk s údajne problémovým rodičom a uspokojí sa. Pritom príčiny úzkosti vôbec neskúma. Druhý rodič často ani netuší, že nejaké problémy dieťa má, pretože nemá možnosť s dieťaťom byť. Strach môže byť aj indoktrinovaný. Je správne, ak sa nehľadajú príčiny ochorení, ale sanujú sa len dôsledky?

Ja by som to na psychiatrov nehádzal. To nie je ich parketa. Ich úlohou je zistiť, konštatovať, diagnostikovať. Oni napr. dokážu odlíšiť reaktívnu depresiu na smutnú udalosť od vyvíjajúcej sa a ignorovanej ťažkej endogénnej depresie, prípadne bipolárnej poruchy a to je pre mňa podstatné, aby som vedel, akým smerom mám ďalej pracovať. Pokračovať by mali praktickí lekári, ktorí by rozhodne mali poznať spoločenské a sociálne pomery, v akých žijú ich pacienti. Ale inak- iste, deti trpia úzkostnými poruchami v dôsledku stresu a strachu, ktoré sa naozaj môžu až somatizovať, čiže prejaviť ako telesné ťažkosti. Príčinami môže byť alkoholizmus- väčšinou otca, psychické, či fyzické domáce násilie, ale aj šikana v škole spolužiakmi, učiteľmi( tá je sofistikovanejšia), prípadne patologické fóbie. Avšak najväčší stresor a príčina úzkosti a duševného utrpenia je podľa mňa niečo iné. Je to ľahostajnosť. Dieťa totiž potrebuje byť akceptované, potrebuje mať pocit, že okoliu na ňom záleží, že aj jeho názor je dôležitý. Ľahostajnosťou ublížite viac ako remeňom. A tu potom máme druhú skupinu „somatických porúch“ ale falošných. Deti sa jednoducho utiekajú k chorobe, k telesným ťažkostiam, ktoré v skutočnosti nepociťujú. Jednoducho sa do nich utiekajú, lebo sú to jediné chvíle, kedy si ich okolie( rodina, škola) naozaj konečne všimne. Je to tiež pomerne častý úkaz. Je to však zúfalé volanie o pomoc, je to akýsi predstupeň pravých psychosomatických porúch.

Kedysi boli deti otvorenejšie a zdielnejšie ako dnes. Dnes sa boja o svojich ťažkostiach hovoriť a my somatickí zdravotníci nemáme toľko času sa im trpezlivo venovať. Ale nie jeden raz som sa dozvedel – viete pán doktor, ja by som radšej zniesla(zniesol) tú facku, ako to mlčanie. To je jedna vec. Druhá vec- ignorované deti si hľadajú nie vždy najšťastnejšie náhradné aktivity…

Žiaľ, realita dneška je taká, že manželstvo je pominuteľné. Rodičovstvo však zostáva navždy. Mama i otec zostanú rodičmi aj po tom, ako svoj vzťah neustáli. Ako by sa mali k sebe správať rodičia po rozchode, aby dieťa netrpelo?

Rodičia by sa mali správať k sebe korektne stále. Nepoznám presne rozvodové štatistiky, ale som presvedčený, že hlavnou príčinou rozvodovosti je bezbrehý egoizmus a neschopnosť adaptácie a tolerancie na spoločný život vo dvojici. Určite je tam aj alkoholizmus a násilie, ale v menšej miere. K egoizmu potom patrí aj nevera, sebestrednosť v presadzovaní názorov na fungovanie rodiny, neschopnosť komunikácie…Rodičia sa nemusia navzájom tĺcť a naháňať po dvore sekerou, aby dieťa psychicky trpelo. Žiaľ, ono je často obeťou citového vydierania. I v tom sa prejavuje egoizmus niektorých rodičov- pre vlastné, často žabomyšie vojny nemajú na dieťa čas, ono nielenže trpí ich hádkami ale aj osamelosťou, navyše – a to hlavne matky si mnohokrát vylievajú na deťoch svoju frustráciu.

Nikto si akosi nechce uvedomiť, že to dieťa trpí skoro permanentne. Pred rozvodom tým, čo predchádza rozvodu a po rozvode niekedy ešte viac, zatiaľ čo rodičom sa často uľaví, začnú nový život, nájdu si iných partnerov, ale dieťa trpí a to len málokto berie do úvahy. Preto tvrdím, že v rodinách najviac deťom ubližuje egoizmus a ľahostajnosť rodičov.

Aká je úloha matky a aká je úloha otca v živote dieťaťa, najmä v kontexte s jeho vývinom? A aký je dôsledok absencie dobrého vzťahu matky a otca s dieťaťom?

Dieťa potrebuje zásadne oboch rodičov opačného pohlavia, nech si vraví kto chce, čo chce. Keď to (vraj) nejde, tak to nejde, čo už. Ale je to v ľuďoch. Pokiaľ medzi rodičmi panujú neprekonateľné rozpory a vzájomný odpor nimi vyvolaný, treba voliť asi menšie zlo. Ale čo je menšie zlo? Ako uvádzam, pre dieťa rozvod rodičov nepredstavuje alternatívu. Iba ďalšie útrapy. Samozrejme, že to tak nemusí byť vždy na sto percent. V živote nie je nič na sto percent. Ale ten vzorec platí a na tom trvám. Úloha oboch rodičov je nezastupiteľná a egoistický postoj nie je len na strane rodičov, ktorí sa často rozvádzajú pre banálne príčiny, pre neschopnosť tolerancie, spolunažívania a sebadisciplíny, čiže neochoty prijať v prospech rodiny a detí aj nejakú obeť vo svojom hedonizme, ale aj dobrovoľne slobodné matky, či rodičia rovnakého pohlavia. Neuvedomujú si, ako ťažko poznačí takáto „rodina“ psychický vývoj detí, hlavne tých senzitívnejších.

Traduje sa, že každý lekár by mal byť aj psychológom, pretože väčšina ochorení má pôvod v chorej duši. Chorá duša je riziko pre ochorenie spoločnosti. Čo by mal štát zmeniť, aby sa situácia zlepšila?

Áno, vraj až 90% ochorení rôzneho typu. Aby som nezabudol ešte dodať, že duševné utrpenie má veľmi negatívny vplyv aj na imunitu človeka, pretože nervový a imunitný systém je nesmierne úzko prepojený, o čom sa nám ešte pred 20 rokmi ani nesnívalo. A empíria mi naozaj hovorí, že deti z tzv. problémových rodín bývajú choré častejšie. Východisko je komplexné a zložité, ale len na prvý pohľad. Lebo nie za všetko zasa môže štát, hoci má na svedomí množstvo funkčne neúplných rodín (práce v zahraničí na dlhé periódy) a veľmi zlú hospodársku situáciu mnohých z nich, impotentné zákony na ochranu práv detí, impotentný boj s drogami, školským a pouličným násilím a nakoniec aj rodinným násilím, kde sú u nás pomery horšie ako v banánových republikách.

Jozef Tinka

smutne-nestastne-dieta_dreamstime (1)

Matka sa pokúsila odcudziť dieťaťu otca – súd jej zakázal akýkoľvek prístup k dieťaťu

Desaťročné dieťa, ktoré súd po dlhoročných ťahaniciach rodičov zveril otcovi, od otca ušlo k matke a zostalo pri nej. Dievča odmietalo otca vidieť, napriek tomu súd zakázal matke styk s dcérou.

Príbeh dieťaťa, ktoré sa stalo prostriedkom zbraňou v ľútom boji rodičov, sa začal už päť mesiacov po narodení. Pobyt dieťaťa u jedného z rodičov sa často menil, občas so súhlasom oboch, ale oveľa viac z donútenia, na základe súdnych rozhodnutí. Naposledy súd zveril dieťa otcovi s tým, že matka sa s ním mohla stretávať len pod dohľadom. Čas, ktorý dcéra s matkou mohli stráviť spoločne sa však postupne zvyšoval, až dosiahol úroveň 40%. Potom dcéra od otca ušla.

Súd po dôkladnom zisťovaní príčin takéhoto správania, skonštatoval, že dieťa si osvojilo nesprávne pocity a nepodložené postoje o otcovi, ktorými ju „kŕmila“ matka, a považovalo ich za svoje vlastné názory. Takým referenčným príkladom manipulácie je príbeh mačky. Podľa matky otec údajne zabil dcérinu mačku, pretože „nebol dobrý človek“. Vraj neplatil ani alimenty a musel ísť pred súd. Matka v prítomnosti dcéry sa sústavne sťažovala na nedostatky otca ako človeka i ako rodiča.

Vo svetle mnohých takýchto incidentov súd dospel k záveru, že akýkoľvek prístup matky k dcére spôsobuje nestabilitu dcérinho vzťahu k otcovi. To zahŕňalo napríklad aj príbeh, kedy údajne mal otec zabiť dcére mačku, pretože „nebol dobrý človek“, a preto otec odmietol zaplatiť matke alimenty a  išiel pred súd. Počas návštev dcéry, matka pravidelne trávila čas sťažovaním sa na nedostatky otca ako osoby, aj ako rodiča. V konečnom dôsledku to môže viesť k úplnému rozpadu rodinných a citových väzieb rodiča a dieťaťa, čo potvrdzuje aj útek dcéry. Súd konštatoval, že ani odborné poradenstvo pre matku nefungovalo, rôzni odborníci zistili, že materské schopnosti matky sú nedostatočné. K rovnakým názorom dospela aj Spoločnosť na pomoc deťom, ktorá prešetrovala sťažnosť na matku. Významný poznatok, ktorý zohral dôležitú rolu pri rozhodovaní súdu, bolo to, že matka, namiesto toho, aby podporovala vzťah dcéry s otcom, robila všetko pre to, aby dcéra nemala s otcom nijaký vzťah.

Takýto prístup matky je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa, ohrozuje jeho budúce blaho, tzv. well – being, a osvedčuje zlé rodičovské schopnosti matky. Podľa súdu schopnosť osoby, ako rodiča, konať ako rodič, zahŕňa aj schopnosť podporovať vzťah dieťaťa s druhým rodičom. Preto súd automaticky zamietne zveriť dieťa tomu rodičovi, ktorý odmieta prístup druhého rodiča k dieťaťu a nepodporuje vývoj normálneho vzťahu druhého rodiča s dieťaťom. Dieťa musí mať stabilitu, sústavnú emocionálnu bezpečnosť, a v danom prípade súd zistil, že tieto potreby bude mať dieťa viac naplnené vtedy, ak sa oň bude starať otec. Preto matke zakázal akýkoľvek styk s dieťaťom.

Vo svetle tohto judikátu sa javí postoj štátu a odborníkov na Slovensku ako stredoveká inkvizícia. Ministerstvo rodiny a ministerstvo spravodlivosti, ústavné ochrankyne práv detí, sudcovia a detskí psychiatri popreli realitu, ktorá drví detské duše a vyhlásili, že syndróm zavrhnutého rodiča neexistuje, pretože nie je zavedený v žiadnych papieroch. A aby to zaklincovali – prijali vyhlášku, ktorá dáva deťom právo veta voči každému rozsudku. Ak dieťa povie, že s rodičom nechce byť, a nemusí mať k tomu nijaký rozumný dôvod, tak každý rozsudok je na dve veci na … a na nič. To, že manipulácia detí takýmito matriarchálnymi sektami je krutá realita, nikoho nezaujíma. A ani to, že na Slovensku ochorelo najmenej 153 000 detí rôznymi psychickými chorobami, práve v dôsledku podobných nezhôd medzi rodičmi.

Mgr. Henrieta Hubináková, PhDr. Jozef Tinka, PhD.

 

rusel O súdnom rozhodnutí informovala advokátska kancelária Alexandra Russela v Ontáriu, ktorá sa prípadu venovala a ktorá patrí medzi vplyvné advokátske firmy zamerané na rodinné právo.

20161111_202529

MENÍME TVÁR. PRINESIEME ORIGINALITY A – EMOGRAF

Meníme tvár nášho on line magazínu Deti nahlas a rozširujeme cieľovú skupinu. Postupne prejdeme na týždenník a budeme prinášať témy pre rodiny po rozvode. Rozhovory s celebritami, starostlivosť o duševné i telesné zdravie, budeme radiť ako zvládnuť krušné chvíle počas krízy v rodine, prinesieme veľa zaujímavých informácií, ktoré pomôžu skvalitňovať život; a to všetko s ústrednou témou – aby deťom dobre bolo. Originálnou novinkou bude tzv. emograf - aplikácia, ktorá umožní , aby si každý našiel svoj obsah podľa aktuálnych pocitov. Jedinečná vec, ktorá bude prelomovým krokom v mediálnej komunikácii. Najmä pre deti. Onedlho začne vychádzať aj príloha Deti, rodičia a média, ktorá bude pomáhať rozvíjať mediálnu gramotnosť a kritické vnímanie médií. K tomu otvoríme Linku dôvery pre týraných mužov a Linku dôvery pre cigánske deti. Všetko bude o tom, aby sme vyrovnávali nevyváženosť v genderovej agende a aby sme dávali zmysel rodovej rovnosti – bez ideológie a v tom, aby genderová politika zbližovala ženy a mužov. Aby sa odstraňovali všetky animozity, aby si obe pohlavia navzájom prejavovali úctu, empatiu a dopĺňali sa svojou jedinečnosťou. Sieťujeme odborníkov, rekonštruovali sme redakčný tím, nastoľujeme témy a chystáme celý rad nových prekvapení. Do konca roku chceme dať nový, širší rozmer agende Rady pre práva dieťaťa, chceme vytvoriť priestor pre rodičov a deti, ktorých kvária vzťahové problémy a pôsobiť ako maják v mori problémov. – tka – web-deti-1 web-deti

Dystopia

Ilustračné foto: internet, www.kafe.cz

hassan

Steven Hassan

PREČO SA VÁM PO ROZVODE ODCUDZILO VLASTNÉ DIEŤA? TOTO VÁS PREKVAPÍ.

Stále častejšie počuť o problémoch rodičov, ktorým sa najmä po rozvodoch nezadržateľne odcudzujú vlastné deti. Každý rozvod je pre deti životnou tragédiou a preto je logické, že sú ním nejako poznačené i vzťahy s blízkymi. Môžu sa pokaziť alebo deformovať, najmä ak je rozvod „ťažký“. Objavujú sa však názory, že dieťa môže na rodiča zanevrieť, len keď je obeťou jeho násilia. Takýto názor, naivne redukujúci súvisiacu problematiku a odporujúci poznatkom psychológie, je však pomerne rozšírený aj medzi profesionálmi (sudcovia, psychológovia, kurátori), napriek tomu, že mnohí odcudzujúci sa rodičia okrem rozvodu nerobia nič také, prečo by mali na nich deti úplne zanevrieť, najmä keď ešte nedávno mali spolu dobré vzťahy. Štúdium týchto problémov ma priviedlo okrem iného k  súvisiacej problematike v knihe Steven Hassan: Uvoľniť putá – Dať ľuďom silu myslieť za seba, ktorú chcem v tejto súvislosti priblížiť bezradným rodičom aj odborníkom. (Autor v knihe popisuje svoje mnohoročné skúsenosti s pomocou obetiam nebezpečných siekt, ktoré sú držané najmä v psychickej závislosti na sekte. Slovom sekta označuje skupinu ľudí, pre ktorú je charakteristické, že nejakým spôsobom potláča slobodnú vôľu svojich členov a škodí im.) Obete môžu navonok vyzerať normálne, chodiť do zamestnania, ale majú psychické zábrany opustiť zhubnú sektu dokonca aj keď v nej veľmi trpia. Neprijmú vašu pomoc. Mozog obete môže byť nastavený tak, aby odfiltroval informácie či myšlienky, ktoré nezapadajú do dobrého obrazu o sekte. Ak sa im pokúsite povedať niečo zlé o činnosti sekty, nebudú Vás počúvať, alebo nebudú vnímať čo im hovoríte, alebo sa pre nich stanete úhlavným nepriateľom, či rovno diablom, ktorý útočí na posvätné veci. Môže sa stať aj to, že sa o vás začnú zaujímať iní členovia sekty, zastrašovať vás, kompromitovať alebo inak útočiť. Známe sú aj prípady brutálnych vrážd. Rozvod ako cesta do sekty? Nejeden príbeh v rozvodovej poradni je nápadne podobný príbehom o sektách. Rodičia i deti chodia do práce a škôl, na prvý pohľad môžu vyzerať v poriadku. Pozornejší známi si všimnú smútok alebo roztržitosť. Ale v skutočnosti môže medzi členmi rodiny prebiehať ťažká psychologická a právna vojna o deti, majetok, alebo hoci aj o také nízke ciele, akým je pomsta. Skrátka, problematika manipulácie obetí v sektách je v niečom veľmi blízka problematike domáceho násilia i umelého narúšania vzťahu detí s rodičom. Prínosom pre porozvodovú problematiku a ochranu záujmov a zdravia detí môžu byť metódy a skúsenosti s vyslobodzovaním spod vplyvu sekty, ku ktorým Hassan za 25 rokov dospel. Kvôli ľahšej čitateľnosti budem namiesto výrazu „umelé narúšanie vzťahu s blízkou osobou“ používať označenie SZR (syndróm zavrhnutého rodiča), hoci toto označenie veľmi irituje niektorých profesionálov, ktorí tvrdia, že nič také nie je možné. SZR používa aj pojem „programujúci rodič“, ktorý použijem v tomto článku ako synonymum nebezpečnej sekty. Téma je rozsiahla, preto vyberám z knihy len heslovite zaujímavé myšlienky. Čo je zhubná sekta: od normálnej náboženskej skupiny sa odlišuje tým, že používa klamanie a techniku psychickej manipulácie, aby podkopala slobodnú vôľu osoby a urobila ju závislou od vodcu skupiny. (str. 27). Sám autor píše o podobnosti s domácim násilím: V minulých rokoch som zažil širokú škálu menej formálnych sektárskych situácií, ako sú ľudia, ktorých rodinná dynamika sa podobala na sektu, a ženy, ktoré zakúsili syndróm týranej ženy pod ovládajúcimi manželmi. Časom som si uvedomil model, ktorý spája tieto situácie: všetky obsahujú techniky psychickej manipulácie, ktoré obmedzujú schopnosť osoby myslieť, cítiť a konať autonómne. (str. 22) Podľa Hassana obeťou siekt môže byť ktokoľvek, bez ohľadu na vek (str. 32), vzdelanie a pod. Keďže podľa inej literatúry sú deti charakteristické výrazne vyššou sugestibilitou (ovplyvniteľnosťou) ako dospelí, je nepochybné, že škodlivým manipuláciám vyvolávajúcim SZR podľahnú ľahšie ako dospelé obete siekt. Zaujímavá je skúsenosť autora po publikovaní jeho kníh, že slúžili aj na to, aby si niektorí ľudia uvedomili, že nevedomky manipulujú iných a tým im ubližujú. To sa vzťahuje rovnako aj na SZR – niekto ho môže vyvolávať nevedome (ale to nič nemení na fakte, že SZR ubližuje obetiam). Veľmi blízko právnej problematike SZR je konkrétny príklad manipulácie detí, ktoré chcel zo sekty vyslobodiť ich otec proti vôli matky: „Prípad desiaty: Manželka vstúpila do sekty a vzala so sebou deti“ (str. 44). Je mnoho spôsobov a kombinácií, ako sekty manipulujú svoje obete, preto najspoľahlivejšie ich možno rozoznať podľa výsledkov. Od nalákania na blahobyt (komerčné sekty), vyvolávania obáv (vedecké fikcie, UFO…) až po také, ktoré úplne rozložia osobnosť obete a spravia ju totálne závislú na sekte, neschopnú samostatne rozmýšľať, rozhodovať sa, ani žiť. V knihe sa v tejto súvislosti často používa pojem psychická manipulácia. Hassan ho preto vysvetľuje: Psychická manipulácia označuje špecifický súbor metód a techník, ako je hypnóza alebo „stop technika“ na zastavenie myslenia, ktoré ovplyvňujú myslenie, cítenie a správanie sa jednotlivca. Podobne, ako mnohé iné poznatky, nie je v podstate dobrá alebo zlá“, lebo môže tak pomôcť, ako aj ublížiť. Môže napr. pomôcť bojovať so závislosťami, prestať fajčiť. Psychická manipulácia sa ale stáva zhubnou, keď sa používa na podkopanie schopnosti jednotlivca myslieť a konať nezávisle.(Str. 56) „Tým, že ju využívajú väčšinou zhubné sekty, sa psychická manipulácia nepokúša o nič menej, než zničiť autentickú identitu jednotlivca: správanie, myslenie, cítenie – a pretvoriť ju na obraz vodcu sekty. (…) Odrádza od autonómie a individuality tým, že vnára naverbovaných do prostredia, ktoré potláča slobodnú voľbu.“ Presne to isté platí aj o programovaní proti rodičovi, o ktorom si dieťa postihnuté SZR nedokáže vytvoriť vlastný pravdivý obraz. V prípade SZR neslobodu predstavuje napr. fyzická alebo psychická či sociálna izolácia od zavrhnutého rodiča a všetkých osôb alebo informácií, ktoré by mohli pomôcť postihnutému dieťaťu vytvoriť si vlastný obraz o zavrhnutom rodičovi a osobný vzťah s ním. Hassan upozorňuje na rozdiel medzi „vymývaním mozgu“ a psychickou manipuláciou (lebo to si bežne zamieňajú aj naši psychológovia, sudcovia a iní profesionáli): „pojem „vymývanie mozgu” v mysliach ľudí často súvisí s jasne donucovacím správaním doloženým príkladom obrazu väzňa v rukách hrubého žalárnika. Na začiatku procesu „vymývania mozgu” obeť pozerá na „ovplyvňujúcich agentov” ako na „nepriateľa” a je nútená im vyhovieť. Pri psychickej manipulácii sa obeť na „ovplyvňujúcich agentov” pozerá ako na priateľov alebo radcov, čo spôsobuje, že obete znížia svoju obranu, preto sú viac zraniteľnejšie manipuláciou. Kľúč úspechu psychickej manipulácie spočíva v jej dôvtipnosti, spôsobe, ktorým podporuje „ilúziu kontroly”. Obeť sa domnieva, že „prijíma svoje vlastné rozhodnutia”, hoci v skutočnosti je sociálne ovplyvnená, aby vypla svoju vlastnú kritickú myseľ a schopnosť rozhodovania. Inými slovami, domnieva sa, že si slobodne zvolila odovzdať svoju slobodnú vôľu Bohu alebo vodcovi alebo ideológii.“ (str. 57 – 58) Sekta ako syndróm zavrhnutého rodiča Keď hovoríme o ovplyvňovaní detí, dokonca aj mnohí profesionáli si pod SZR predstavujú, že to môže byť len viditeľne násilné vymývanie mozgu, preto rodičov sťažujúcich sa na SZR zaškatuľkujú ako paranoikov a podvodníkov – lebo väčšina SZR nevzniká dobre viditeľnými prejavmi násilia. Hassan na mnohých stranách opisuje rôzne techniky kontroly správania, napr. Teóriu kognitívnej dizonancie, alebo model BITE. V podstate to isté o týchto technikách píšu aj iní autori ako Gardner, Bakalář a pod. O kontrole emócií Hassan píše: „Emócie nám hovoria to, čo potrebujeme vedieť. Kontrola emócií zmenšuje toto sebauvedomovanie tým, že deformuje a zužuje rozsah ľudských citov.“ (dieťa so SZR je schopné zaprieť alebo ublížiť blízkej osobe, hoci normálne by jej to city nikdy nedovolili) „Sekty získavajú kontrolu nad emóciami členov tak, že ich udržujú mimo rovnováhy.“ (ani SZR sa nemôže rozvinúť ak má dieťa s oboma rodičmi vyvážené vzťahy) „Na jednej strane väčšina siekt dáva ľuďom cítiť sa zvláštne tým, že ich zahŕňa chválou – prax nazývaná „bombardovanie láskou” – aby povzbudila lojalitu a oddanosť (nie je zriedkavosťou, že programujúci rodič rozmaznáva dieťa tým, že naň napr. nemá také výchovné nároky, aké by mal normálny rodič mať). Na druhej strane vynaložia množstvo energie a času tým, že manipulujú s pocitom viny a strachu svojich členov, aby ich urobili závislými od skupiny. Hnev, túžba po domove a žiarlivosť sa nazývajú „sebeckými” pocitmi. O členoch sa predpokladá, že vždy myslia na skupinu a nikdy nevnímajú seba.“ (Pretože SZR vo svojej podstate útočí na existenciálne istoty dieťaťa, je to pre dieťa obrovský stres a tlak, v dôsledku ktorého sa o.i. bojí prejaviť sympatie zavrhnutému rodičovi, alebo sa s túžbou po jeho láske a starostlivosti vyrovná náhradným mechanizmom – uverí že ten rodič je zlý alebo nebezpečný, alebo že to on odvrhol svoje dieťa a treba sa neho hnevať, alebo ho nenávidieť). Jedným z mocných manipulačných techník je vyvolanie fóbií. „Fóbia je iracionálna strachová reakcia na niekoho alebo niečo. Intenzívna fóbická reakcia môže spôsobiť fyzické reakcie, ako je búšenie srdca, sucho v ústach, potenie a napnutie svalov. Hoci sa tu zmienim o tejto téme, kapitola 10 detailne opisuje ako všetci praktizujú systematickú indoktrináciu fóbií a ako môžete odblokovať tie, ktoré bránia členovi veriť, že môže byť mimo skupiny dokonca šťastný a úspešný. Fóbie často imobilizujú ľudí a nedovolia im robiť veci, ktoré skutočne chcú. Naozaj, fóbie môžu ľudí obrať o slobodnú voľbu a psychomanipulatívne sekty metodicky implantujú fóbie, aby členom bránili v pocitoch, že môžu skupinu opustiť a byť šťastní.“ (str. 69) V problematike SZR na súdoch je príznačné, že pre profesionálov (sudcov, alebo dokonca psychológov) nie je fóbia podnetom na ochranu zdravia detí pred manipulujúcim rodičom, ale na legalizáciu izolácie dieťaťa od zavrhnutého rodiča (kvôli „upokojeniu vzťahov“ súd vydá predbežné opatrenie alebo rozsudok, ktorým značne alebo celkom obmedzuje kontakty dieťaťa so zavrhnutým rodičom a zároveň netrestá programujúceho rodiča, keď marí ešte aj obmedzené kontakty dieťaťa s druhým rodičom), čím profesionáli upevňujú škodlivé manipulácie a podieľajú sa na týraní dieťaťa. Hassan píše na str. 46, že ak skupina spĺňa viac ako jednu z nasledujúcich charakteristík, je veľmi pravdepodobné, že sa jedná o zhubnú sektu (nie je ťažké aplikovať ich na programujúcu osobu pri SZR): Manipulácia

  • klamanie, závislosť a izolácia

 

    • všetky ostatné cirkvi sú mŕtve a nespirituálne (SZR: programujúci rodič nemá žiadne chyby, zavrhnutý má len zlé vlastnosti)
    • žiada nesymetrický dvojstranný (vzájomný) učenícky vzťah (SZR: o chybách programujúceho rodiča sa nesmie diskutovať)
    • všetkým svojím priateľom sa obrátil chrbtom (SZR: prerušenie kontaktov s ľuďmi, ktorí by sa mohli zastať zavrhnutého rodiča, alebo povedať niečo zlé na programujúceho)
    • trávi čoraz viac času so skupinou (SZR: zverenie do výhradnej starostlivosti, marenie styku)
    • tajné stretnutia (SZR: zatajovanie bežných činností, pocitov, problémov… pred zavrhnutým rodičom)
    • presťahovala sa do sídla skupiny (SZR: útek matky s deťmi k jej rodičom, kde druhý rodič nemá zvyčajne právo vstupovať bez ich povolenia, alebo zákaz zavrhnutému rodičovi vstúpiť do spoločného bytu napr. pod zámienkou falošného obvinenia z domáceho násilia)
  • odmieta reagovať na listy a telefonické hovory (EÚ presadzuje zákaz konfrontácie obetí s agresorom, čo sa však zneužíva pri falošných obvineniach na sťaženie obhajoby, eskaláciu problémov v rodine a deštrukciu vzťahov)
  • rodina dokonca nevie, kde ich blízky je (SZR: napr. útek matky s deťmi do útulkov pre týrané matky s utajenými adresami, ktoré utajujú aj pred políciou)
  • Zneužívanie moci (SZR je charakteristické tým, že dieťa je v mnohom prirodzene závislé na programujúcom rodičovi)
  • psychické vydieranie (SZR: často je prítomné napr. citové vydieranie dieťaťa programujúcim rodičom)
  • výhražné proroctvá (SZR: napr. ak pôjdeš k otcovi, on ťa unesie a už ma nikdy neuvidíš)
  • dáva jej veľké sumy peňazí
  • skupina vytiahne od člena toľko peňazí, koľko môže (SZR: kým právna ochrana detí pred utrpením a nevratnými škodami spôsobenými SZR vôbec nefunguje, rozhodovanie o výške výživného prebieha zo všetkých konaní najrýchlejšie a je vynucované vysokými trestami, vrátane uväznenia. Aj zákaz vstupu druhého rodiča do spoločného bytu je pre programujúceho rodiča zvyčajne veľkým benefitom.)
  • jej guru chce siahnuť na náš majetok a úspory
  • guru sa chce so mnou pomilovať
  • vytvorenie sektárskej identity
  • nepoznávam svojho vlastného bystrého, vrúcneho, milujúceho syna
  • ovládal moje správanie, moje myšlienky a moje emócie
  • člen sekty je ako herec – skutočne začne veriť, že „úloha” je realita

Čo sa týka pomoci pri vyslobodzovaní z vplyvu siekt, Hassan píše v úvode: „Časom som zhodnotil prístupy, ktoré boli účinné a ktoré neúčinné. Ako vznikali nové modely, moje konzultovanie sa vytríbilo. Táto kniha sumarizuje všetky moje vedomosti do zjednotenej detailnej a pre používateľa priaznivej metódy, strategického interakčného prístupu (SIA).“ Pri popise metód riešenia závislosti na sektách Hassan najprv popisuje zastarané a zavrhnuté metódy. „ČO JE DEPROGRAMOVANIE? Na začiatku sedemdesiatych rokov Ted Patrick, prešibaný uličník, ale v tom čase bez formálneho výcviku v poradenstve sa domnieval, že členom jeho rodiny vymýva mozog Moses David Berg, vodca skupiny nazývanej Deti Božie, teraz známej ako „Rodina”. Patrick sa rozhodol konať. Dôvodil, že keď sekty používajú indoktrinačné metódy, ktoré „programujú” presvedčenie pomocou techník, hypnózy, opakovania a modifikácie správania, mal by proces obrátiť. Nový postup nazval „deprogramovanie”. Odvtedy sme sa naučili, že model deprogramovania je príliš zjednodušený. Myseľ a psyché obete nemožno programovať alebo deprogramovať ako počítač. Ľudská bytosť nie je robot. Deprogramovanie je v podstate presviedčací prístup orientovaný na obsah, ktorý niekedy zahŕňa únos a typicky zahŕňa násilné zadržanie. Skutočné deprogramovanie sa uskutočňuje, keď sa považuje za možné odchytiť člena sekty a keď je to výhodné pre deprogramátora. Typicky sa člen sekty odvezie na tajné miesto, kde je strážený 24 hodín denne. Často nemá súkromie, dokonca ani v kúpeľni. Okná sú niekedy zaklincované tak, aby člen sekty nemohol utiecť. Deprogramovanie trvá dni a niekedy týždne, kým sa člen sekty nevysporiada so psychickou manipuláciou sekty alebo pokým úspešne nepredstiera, že tak urobil. Deprogramovanie spúšťa najhlbšie obavy členov siekt. Môžu nastať proti ich vôli. Nedôverujú rodine ani priateľom. Trauma, že bol hodený do dodávky neznámymi ľuďmi, odvezený a uväznený, vyvoláva nedôveru, hnev a nenávisť. Členovia siekt sú presvedčení, že títo ľudia sú stelesnením diabla. Deprogramovanie má mnoho nedostatkov. Stretol som sa s tuctami ľudí, ktorí boli úspešne deprogramovaní, avšak dodnes zažívajú psychickú traumu v dôsledku tejto metódy. Títo ľudia boli šťastní, že unikli z pazúrov programovania sektou, avšak nie sú spokojní s metódou, ktorá sa použila, aby sa im pomohlo.“ (str. 80) „V sedemdesiatych rokoch nebola skutočne iná možnosť, než deprogramovanie. V osemdesiatych a najmä na začiatku deväťdesiatych rokov bolo menej deprogramovaní a výstupové poradenstvo sa stalo uprednostneným prístupom. V súčasnosti je deprogramovanie v Spojených štátoch amerických nelegálne, ak je osoba staršia než osemnásť rokov. Pravdepodobne v prípade neúspechu možno rodinu a deprogramátorov obviniť z trestného činu. Súdne žaloby môžu byť astronomické. Odškodné za neľudsky naprogramovaných môže byť zvlášť katastrofické pre vášho blízkeho. Posilní sa doktrína sekty. Typicky sa deformujú vzťahy s členmi rodiny a rodina a priatelia môžu byť zničení.“ (str. 83) „ČO JE VÝSTUPOVÉ PORADENSTVO? Väčšina rodín členov siekt nechce porušiť zákon núteným únosom a zadržiavaním svojho dospelého syna alebo dcéry. Nechcú riskovať odcudzenie svojho blízkeho. Na rozdiel od deprogramovania, výstupové poradenstvo nie je násilné a je legálne. Keď sa robí dobre, využíva dôvtip a nie silu. Rešpektuje slobodnú vôľu osoby, pretože účasť je dobrovoľná. Toto bola metóda na výber v osemdesiatych rokoch a na začiatku deväťdesiatych rokov. Výstupové poradenstvo je obrovským zlepšením oproti deprogramovaniu, avšak stále má obmedzené možnosti, aby člena sekty dostalo zo skupiny. Výstupové poradenstvo, podobne ako deprogramovanie, je v podstate informačný prístup s riadeným obsahom. Väčšina výstupových poradcov sú bývalí členovia siekt, ktorí nemajú akýkoľvek poradenský výcvik. Nie je v ich kompetencii urobiť čokoľvek viac, než poskytnúť informácie o sektách a psychickej manipulácii. Tak, ako pri deprogramovaní, výstupový poradca sa považuje za osobu externého úradu, ktorý napraví problém sekty.“ (str. 83) (SZR: pomoc iných obetí môže byť veľmi dôležitá) „V roku 1988 som venoval tri kapitoly svojej prvej knihy „Combating Cult Mind Control“ svojej metóde výstupového poradenstva. Proces začína prípravným stretnutím medzi výstupovým poradcom a príslušnou rodinou a priateľmi. Začínajú pracovať na vybudovaní lepšieho vzťahu s členom sekty. Keď sa predpokladá návšteva člena sekty, zostaví sa výstupný poradenský tím a čaká sa v blízkosti. Cieľom je dostať súhlas od člena, aby strávil 3 dni s rodinou, priateľmi a výstupovým poradenským tímom bez toho, aby sa spojil so sektou alebo odišiel. Keď idú veci hladko, člen sekty má tri dni na to, aby sa rozprával s rodinou, príbuznými, priateľmi, s výstupovým poradcom, s bývalými člením a inými odborníkmi. Ukazujú sa mu videopásky o psychickej manipulácii a otázkach siekt. Členovi sekty sa dovolí stráviť čas osamote a môže si vybrať, kedy chce mať prestávky. Má kontrolu nad tým, o čom sa diskutuje a s kým. Je povzbudzovaný, aby kládol otázky. Člen sekty môže kedykoľvek zmeniť názor a vstať a odísť. Avšak dokonca v prípade úspechu, výsledky výstupového poradenstva sú často menej než optimálne. Tradičné výstupové poradenstvo sa veľmi spolieha na obsah a príliš málo na proces. Metóda neberie do úvahy problémy jednotlivca a rodiny, ktoré existovali pred vstupom do sekty, a ktoré môžu pretrvávať. Nie je vybavená zaoberať sa aktuálnymi psychologickými problémami buď u člena sekty alebo kohokoľvek z rodiny. Následne je málo priestoru skutočne prispôsobiť prístup a dostať sa k základným otázkam. Pokusy výstupového poradenstva niekedy zlyhajú pre nedostatok vzdelania, prípravy, načasovania a správnych zdrojov. Málo ľudí chápe, že indoktrinácia sekty superponuje novú sektovú identitu, ktorá potláča a ovláda autentickú identitu jednotlivca. Príbuzní a známi si myslia, že vedú rozhovor s osobou, ktorú vždy poznali, kým v skutočnosti pravdepodobne majú do činenia so sektovou identitou. V najčastejších prípadoch výstupového poradenstva a deprogramovania sektová identita ustúpi, avšak zostane nedotknutá. Kontrolu preberá predsektová identita, avšak sektová identita nie je plne absorbovaná a integrovaná do nového postsektového ja. Na účinnú podporu liečby sa vyžadujú špecializované vedomosti a výcvik.“ (str. 84) (Čiže je to niečo ako schyzofrénia) Hassan odporúča postup pomoci obetiam s názvom Strategický interakčný prístup (SIA): SIA sa líši tromi dôležitými spôsobmi od prístupu opísaného v „Combating Cult Mind Control”, z čoho najkritickejší je úvod do trojdielnej intervencie proti fóbiám. V kapitole 10 sa dozviete ako používať tento prístup krok za krokom, aby ste pomohli vášmu blízkemu pochopiť a prekonať fóbie implantované sektou. Kým sa to neurobí, zistil som, že interakcie s členom sekty sú zvlášť náročné a niekedy dokonca kontraproduktívne. SIA sa taktiež líši od výstupového poradenstva väčším dôrazom na proces zmeny, než na samotný obsah alebo informácie poskytnuté obeti. Model výstupového poradenstva predpokladá skutočnosť, že výstupový poradca bude mať informácie, ktoré sa ťažko získavajú. To sa oproti minulosti uľahčilo, lebo dnes kritici siekt a ich bývalí členovia zverejňujú informácie o sektách a psychickej manipulácii na internetových stránkach. S príchodom internetu sa každý pomocou počítača môže spojiť s inými rodinami, získať pomoc odborníkov a bývalých členov a vyhľadávať informácie spôsobom, ktorý predtým nebol možný. Pretože informácie o sektách sa stali prístupnými, môžeme stráviť menej času prípravou dôkladného pochopenia člena sekty, skupiny, do ktorej patrí, od priateľov a rodiny, ktorá sa o neho stará. Okrem toho v strategickom interakčnom prístupe sa dozvieme ako identifikovať faktory, ktoré robia ľudí zraniteľnejšími voči psychickej manipulácii, ako sú poruchy učenia, nevyriešené sexuálne problémy alebo predtým existujúce fóbie, ktoré sekty môžu zneužívať. Vytvoríme model z častí autentického ja nášho blízkeho, ktoré boli zneužité a posilnené pre nábor do sekty. Pochopenie týchto podosobností nám pomôže dať do súvisu sektovú identitu a taktiež identifikovať a podporiť aspekty sektového ja, ktoré je hodno uchovať. SIA sa zameriava na rast celej rodiny a podpornej siete, ako aj na člena sekty. Členovia rodiny a priatelia spolupracujú ako strategický interakčný tím. Sú vyzvaní, aby sa zúčastnili na každom kroku procesu, pričom si zlepšujú komunikačné zručnosti a zvyšujú sebavedomie. Členom tímu sa poskytnú nástroje, aby sa starali o vlastné emočné potreby a prekonávali také problémy, ako je nízka sebaúcta, fóbie alebo narkománia. Keď každý člen rodiny prevezme zodpovednosť za rast a zmenu, preberá na seba veľa tlaku z člena sekty. Jeho perspektíva sa často mení zo „Som obeť a každý tu mi má pomáhať” na „Sme rodina a každý rastie a učí sa”. Týmto spôsobom sú rodiny schopné modelovať zdravé správanie, ktoré bude inšpirovať člena sekty, aby sa zmenil.“ (str. 85) Hassan odporúča zhromaždiť všetky možné informácie o činnosti sekty aj o živote, pocitoch, názoroch, problémoch, spôsobe uvažovania obete… Skrátka všetko čo sa dá, aby tí, ktorí obeti pomáhajú, dokázali pochopiť čo sa deje v sekte aj v duši a psychike obete. V konkrétnom prípade napr. radí, aby si príbuzní najali súkromného detektíva a získali informácie od bývalých členov sekty, iných rodičov obetí a od organizácií zaoberajúcimi sa činnosťou siekt (str. 42). Bezzubá ochrana detí Pokiaľ viem, pri SZR sa nič také nerobí, súdy aj ostatní profesionáli sa zaoberajú len prítomnosťou, vývoj vzťahov v minulosti ich v podstate nezaujíma. Ak niekto posudzuje len súčasný stav, riskuje že nepochopí čo a prečo sa v rodine stalo a že svojim vyjadrením alebo rozhodnutím pomôže dokonať obludné neprávosti na deťoch aj na zavrhnutom rodičovi. Psychológovia a súdy sa však tomu bránia, lebo to nie je ľahké. To ich však neospravedlňuje, lebo to nie je objektívny ani spravodlivý prístup, ktorým sú oni viazaní. To čo „odborníci“ zvyknú robiť so SZR je vopred odsúdené na neúspech, pretože nikto sa jednak nesnaží naozaj pochopiť ako rodič ovplyvňuje deti a jednak nikto deťom v skutočnosti nepomáha vysporiadať sa s týmto ovplyvňovaním – riešia len správanie zavrhnutého rodiča, ktoré prezentujú ako problematické. Programujúci rodič akoby neexistoval, alebo nanajvýš ho súd donúti absolvovať niekoľko mediačných alebo psychoterapeutických sedení, ktoré majú na nedobrovoľne spolupracujúcich klientov minimálne účinky. Aj bez psychologického vzdelania musí byť normálnemu človeku zrejmé, že tieto situácie sú len bezzubým naťahovaním času zo strany štátu a programujúceho rodiča a že šanca čo i len zachovať si vzťah s rastúcimi deťmi sa zavrhnutému rodičovi pomaly ale isto rozplýva pred očami. Pre každého normálneho rodiča je to strašná bolesť a životná tragédia. No a taká extrémna bolesť spolu s aroganciou, neobjektívnosťou a pomalosťou kompetentných inštitúcii môže viesť k logickému dôsledku – k frustrácii alebo pokusom vziať veci do vlastných rúk. Hassan píše o tomto extrémnom strese: „Jedným z najväčších poučení, ktoré som získal, je, že keď blízky vstúpi do sekty, je postihnutý celý rodinný systém. Rodičia sa často zžierajú vinou, strachom, zlosťou a frustráciou. Pod vypätím sa môžu zdeformovať dlhodobé vzťahy a manželstvá. Taktiež súrodenci sa cítia hlboko postihnutí. (…) Ako idú týždne, mesiace a roky, členovia rodiny často bojujú o udržanie akejkoľvek nádeje na pozitívnu budúcnosť. Prvým krokom v SIA je podporiť v rodine ako aj u člena sekty zmenu a povzbudiť rast a učiť sa. (Str. 77 -78) V prípadoch SZR však štát nepomáha, ale robí presný opak, ešte viac frustruje zavrhnutého rodiča obludným bezprávím páchaným na našich deťoch aj rodičovi, beznádejou a najrôznejšími vyhrážkami i trestami, vrátane finančného ruinovania a väzenia najmä tých otcov, ktorí o svoje deti vytrvalo bojujú. Gardner popisuje chýbajúcu podporu štátu vo svojej knihe Terapeutické intervence u dětí se SZR na str. 352: „Mám zkušenost, že (…) jediná osoba, se kterou má terapeut kontakt, je tedy zavrhovaný rodič. Nejefektivnější postup je pochopitelně omezení, nebo dokonce ukončení (dočasně nebo trvale) pobytu dítěte u zavrhujícího rodiče a zamezení indoktrinujícímu rodiči pokračovat v manipulaci s dítětem. Z hlediska zákona i z pohledu terapie je tento postup pro deti se SZR nejvhodnejší, avšak tuto blahodárnou možnost soudnictví může bohužel využívat jen malé procento zavrhovaných rodičů. Soudy rutinne odročují jednání, takže SZR má čím dál silnější kořeny. I když se zavrhovaní rodiče konečně dočkají svého velkého dnu před soudem, obyčejně jsou zklamaní, protože soud jen zřídkakdy nařídí takové sankce, které mohou skutečně léčit SZR. Metodu, kterou popíšu, lze terapeuticky použít během dlouhodobě trvajícího soudního procesu. Pozitivní výsledky, byť menší, než jakých lze dosáhnout při úspěšně vyřešeném sporu, přináší v celé řadě případú. Pro mnohé zavrhované rodiče navíc nabízí patrně nejvetší a pravdepodobně i jedinou naději, protože právní systém obvykle nedokáže zajistit optimální léčbu, již múže nařídit pouze soud.“ Majú oči, ale nevidia, majú uši, ale nepočujú… Bohužiaľ, štát v súčasnosti doslova bojkotuje čo i len diskusiu o umelom narúšaní vzťahu detí s blízkymi. Príslušné inštitúcie odmietajú podnety občanov i občianskych združení, aby spravili čo i len prieskum v spoločnosti, nieto výskum o SZR. Na základe skúseností z rozvodových poradní si dovolím tvrdiť, že obetí umelo narušených vzťahov s blízkymi je v spoločnosti veľmi veľa. Ale štát sa tvári, že neexistujú. Isté vplyvné zástupkyne štátu a EÚ dokonca robia medzi sudcami, advokátmi aj psychológmi zanietenú kampaň proti SZR, že vraj neexistuje a je výmyslom nevzdelaného úchylného Gardnera, aby syndrómom chránil pedofilov pred trestami. Politikom drukuje odborníčka, ktorá zrejme nie je schopná objektívne posudzovať túto problematiku, pretože úprimne verí napr. tomu, že prakticky neexistujú falošné obvinenia zo sexuálneho násilia. Títo ľudia skôr či neskôr skončia ako verejní hlupáci, ale bohužiaľ, netrúfam si odhadnúť ako dlho to potrvá, lebo je za tým veľa politiky, ideológie a peňazí. Každému súdnemu človeku je však jasné, že deti sú ovplyvniteľné, že je to pre ne dokonca charakteristické a že aj vzťah s normálnym rodičom je možné umelo narušiť izoláciou, osočovaním, vyvolávaním výčitiek, strachu, fóbií a pod. Je nepochybné, že ani vzťah s najbližšími nie je možné vytvoriť, rozvíjať a ani udržať bez spoločného trávenia času a v podmienkach umelého narúšania dôvery, spontánnosti a pod. Verím, že zdravý rozum nakoniec zvíťazí nad politikárčením a scestnými ideológiami. Nech je tento článok mojim príspevkom do diskusie medzi laikmi aj odborníkmi, pre ktorých sú česť a pravda dôležitejšie ako politická korektnosť, či zastrašovanie ideológov.                                                                                                                                          Andrej STREČANSKÝ