Monthly Archives: október 2016

Šťastné dieťa

ČO JE WELL-BEING A AKO DAŤ DIEŤAŤU ŠANCU NA ŠŤASTNÝ ŽIVOT?

 

Henrieta Hubináková

Mgr. Henrieta Hubináková – psychologička

Ak sa radíte medzi starostlivých rodičov, ktorým budúcnosť svojho dieťaťa nie je ľahostajná, určite ste sa nejedenkrát zamysleli nad tým, ako zabezpečiť vášmu dieťaťu predpoklady pre spokojný, šťastný život, nie len pre prítomný čas, ale aj budúcnosť, ktorá je dôležitá. V tomto článku sa zameriame práve na to, prečo je dôležité, aby ste dieťa vychovávali v súlade s teóriou osobnej pohody – well – being.

Well – being, koncept životnej pohody

Well – being je oblasťou psychológie osobnej pohody. Definícia osobnej pohody hovorí, že je to pretrvávajúci a dlhodobý emocionálny stav, v ktorom sa odráža celková spokojnosť so životom. Mohlo by sa zdať, že je to jednoduché, no opak je pravdou. Well – being tvoria rázne emocionálne zážitky a kognitívne obsahy (Blatný, 2010). Pre vyjadrenie osobnej pohody sa najčastejšie hovorí o dlhodobých pozitívnych a negatívnych emocionálnych stavoch, životnej spokojnosti, šťastí, sebaúcte ap. Kognitívnu zložku osobnej pohody tvorí hodnotenie vlastného života na vedomej úrovni a emocionálna zložka je súhrnom afektov a emócií, nálad. (Diener a kol, 1999 in: Blatný, 2010). Frekvencia a intenzita emócií, ale taktiež ich dlhodobosť prežívania, tvoria hlavné emocionálne komponenty. Osobnú pohodu určuje nízka miera negatívnych emócií a na druhej strane vysoká miera pozitívnych emócií. Kde však nájdeme zdroje osobnej pohody? Odpoveď je, že sú to práve sociálne vzťahy, osobnostné dispozície, súlad či nesúlad medzi osobným očakávaním a skutočnosťou, socioekonomické a demografické faktory (Blatný, 2010). Nie je pochýb o tom, že podporujúce a vrelé medziľudské vzťahy naplnené vzájomnou dôverou pozitívne ovplyvňujú pocit osobnej pohody.

Ako svojmu dieťaťu nezničiť život

Fungujúca rodinaTouto témou sa zaoberáme v súvislosti so snahou niektorých rodičov, odcudziť dieťaťu toho druhého, predovšetkým v manželstvách, ktoré sa rozvádzajú alebo majú rozvodové konanie za sebou a stále sa nevedia dohodnúť v otázke starostlivosti a stretávania sa s dieťaťom. Je to jedna z rôznych situácií, kedy sa dieťaťu nedostáva potrebnej psychickej opatery od rodičov dôležitej pre pocit šťastia, osobnej pohody v prítomnosti a vo veľkej miere aj v budúcnosti. Dianie, ktoré nenávistne utvára rodič, ktorý má dieťa v starostlivosti, proti druhému rodičovi, ako je napríklad očierňovanie rodiča pred dieťaťom, bránenie stretávaniu sa s dieťaťom, ohováranie druhého rodiča, vymýšľanie nepravdivých príbehov o druhom pred dieťaťom, vyrábanie hysterických scén ap. je nepochybne jednou z príčin vzniku nespokojnosti dieťaťa, a neskôr dospelého jedinca, so svojím vlastným životom. Či už na úrovni vedomej, alebo nevedomej, pričom nevedomá úroveň sa bude odrážať práve v náladách a ďalšom negatívnom emocionálnom prežívaní. Je pre to dôležité, aby sa snahy o odcudzenie nebrali na ľahkú váhu, vzhľadom na veľké množstvo negatívnych dopadov – dieťa je pod tlakom rodičov, nekriticky preberá negatívne postoje a názory, učí sa zlému modelu, čo ho môže ovplyvniť v budúcnosti vo vlastnom partnerskom alebo manželskom vzťahu, nevedomé obsahy sa budú nečakane dostávať do vedomia prostredníctvom neadekvátnych emocionálnych reakcií, ktoré si ani dieťa/budúci dospelý nebude vedieť vysvetliť, poprípade si ich bude uvedomovať rozumom, ale nepodarí sa mu samému tieto deje neopakovať, čo povedie k frustrácii a logicky k nespokojnosti a teda k nepociťovaniu šťastia. Na druhej strane je tu odcudzený rodič, ktorého osobná pohoda utŕži ranu v podobe narušenia vzťahu s dieťaťom, prinesie mu do života pocit nespravodlivosti, krivdy a emočného strádania smerom k dieťaťu. Okrem toho, dieťa aj odcudzený rodič, stratia roky spoločného času, ktorý sa už nevráti. Uvedomujme si dopady nášho konania voči deťom, pretože základy osobnosti a budúcnosti dieťaťa sa formujú práve v detstve a počas dospievania v značnej miere prostredníctvom kvality vzťahov so sociálnym okolím, predovšetkým tým najbližším – rodičmi. Rodič, ktorý používa dieťa ako manipulačný nástroj k ublíženiu bývalému partnerovi, nie je správnym modelom pre výchovu dieťaťa. Ubližuje mu ochudobnením o jedného z rodičov, vytvára v ňom pocity viny a podporuje vznik psychických problémov a pocitov osobnej nepohody v budúcnosti dieťaťa. Ani jeden z týchto elementov nie je súčasťou well-being.

                                                                                      Mgr. Henrieta HUBINÁKOVÁ, psychologička

Použitá literatúra:

BLATNÝ, M. a kol. (2010): Psychologie osobnosti: Hlavní témata, současné prístupy. Praha, Grada, 301 s., ISBN 9788024734347

DIENER, E. – SUH, E. – OISHI, S. (1999): Recent findings on subjective well-being. Indian fournal of Clinical Psychology, 24, s. 25-41. In: BLATNÝ, M. a kol. (2010): Psychologie osobnosti: Hlavní témata, současné prístupy. Praha, Grada, 301 s., ISBN 9788024734347

svetlikove

NESKOČ DO PASCE – CHOĎ NA TO S LÁSKOU!

svetlikove

Ilustračné foto: Soňa Svetlíková

Život ma postavil pred novú situáciu – pred očami sa mi rozpadla rodina. Z čista-jasna som zostal otcom bez rodiny. Nemal som dovtedy ani potuchy o tom, čo je byť otcom bez dieťaťa. Hoci vnímam, čo sa deje okolo mňa, hoci som vedel, že rozpad rodiny spôsobuje ťažké situácie pre všetkých – rodičov i deti. No, neprecítil som, koľko to všetko prináša bolesti a nevedel som, čo ma čaká… Pri hľadaní východiska som si vzal na pomoc odkaz filozofa a politika Tomáša G. Masaryka:

Láska ukazuje človeku ciel jeho života. Rozum ukazuje prostriedky, ako ho uskutočniť“.

….povoľ prosím päste, uvoľni zovretie, nerieš to hnevom a silou a premýšľaj. Si muž-hlava ľudstva….

Spočiatku som si vravel – vitaj v klube otcov bez rodiny! Sú nás tisíce… Rodina a všetko, čo som mal, je zrazu preč. Svet už nebude, ako predtým. Nikdy. Hrozná myšlienka. Stalo sa.

Všetci sú proti mne. Izolovali ma. Nemám informácie, neviem, čo robiť. Je prirodzené, že sa chcem ako hlava rodiny brániť. Mám to v krvi. Mám pud sebazáchovy.

Hlavou proti stene

Niekto chce, aby som prebudil práve ten pud sebazáchovy; ten starý odveký pud chrániť svoju podstatu – rodinu. Žiaľ, práve zmysel pre zachovanie rodiny použijú proti mne. Kto? Mašinéria. Poučená a vyškolená matka. Ovplyvnená matka. Už to nie je tá, ktorú som miloval a chcel s ňou žiť. Je jednoducho ovplyvnená, takí sme. Aj ja, je to ľudské.

Tú mašinériu som doteraz nepoznal! Ani som nemusel – kto by sa zaujímal o rodinné právo a súdnictvo, sociálku, keď nemusí. Je to ako svet pod zemou, neexistuje. Aspoň neexistoval pre mňa. Vraj zvláštne, že som si nič doposiaľ okolo seba nevšimol? Veď skús vysvetliť zdravému mladému človeku o problémoch v zdravotníctve. Nevysvetlíš – svet nemocnice ho nezaujíma, pokiaľ ju nepotrebuje a nezvíja sa v kŕčoch, napríklad. Je totiž také ľudské ignorovať svet okolo seba…

Neviditeľný systém

Pud sebazáchovy, dokonca hnevu a pomsty, spôsobuje náraz do neviditeľnej steny, ktorú spoločenský systém postavil. Zrazu som zlý, agresívny, nevhodný pre výchovu detí. Všade naokolo to znie ako hučanie sirény. Lenže ja nie som taký!

Každý človek vyzerá strašne, keď koná zatlačený do kúta. Ako ja teraz, keď nemám na výber, keď ma natlačila moja ex do súdneho procesu. I napriek odhováraniu.

Výber cesty je dôležitý

No zakrátko som si uvedomil, že cesta boja, pomsty a presadzovania sily, nie je správna. Ubližujeme si navzájom, a systém všetkých zošrotuje!

Na život pre pomstu, zlo a večný spor nie som stavaný. Nikto na to nie je stavaný. Stratili ste rodinu, ste oslabení, máte menej peňazí, podpory, v spoločnosti máte menejcenný štatút, ste ľahko manipulovateľní. Najradšej by ste sa niekedy nepriznali k svojej situácii. Možno vás ľahko ovládať jednoduchou vecou – postaviť vaše hnevy proti sebe. Robím veľa preto, aby som sa takejto ceste vyhol.

Idem na to láskou

Keď som začínal chodiť s matkou, cítili sme k sebe lásku. Keď sme splodili potomstvo, žili sme v láske. Keď sme sa starali o naše deti, napĺňalo nás to láskou. Cítil som lásku k matke, k rodine, k deťom. Sám som stvorený z lásky Je to moja podstata, tak isto ako u každého človeka. Je ťažké, priznať si tento fakt, najmä, keď ide o muža, ale podstata človeka nepustí. Život neoklameš. Preto je láska dôležitá. Je kľúčom k šťastiu a sebe samému.

…lebo čas beží

Ak som s matkou na nože, súdny spor vraj nebude jednorazová záležitosť. Môže, a zvykne sa naťahovať až do dospelosti detí. Áno, prekvapivá pravda, ktorú možno nikto nepovie. Najmä advokát to nepovie, veď chce zarobiť, je to jeho práca. Keďže mám malé deti, môže všetko trvať celých 20 rokov. To znamená, že stále budem pred súdom pre niečo iné. Budem z neho čím ďalej, tým viac dosekaný. A toto utrpenie si budem sám platiť, vlastnou čistou zdanenou mzdou. Ťažko zarobenými peniazmi budem financovať mašinériu a jej super – hrubú mzdu. Veľmi drahá záležitosť, podotýkam. A všetci budeme trpieť, lebo som s matkou a deťmi prepojený láskou, ktorej budeme – paradoxne – zasadzovať (obaja) jednu ranu za druhou. A deťom tak isto.

Vážim si sám seba

Pýtam sa sám seba – mám sklony k sadomasochizmu? Platiť iným draho, aby mi spôsobovali dlhoročné utrpenie? To rozhodne nie! Netreba si robiť život ťažším, ako je. Vážim si sám seba. Mám k sebe základnú úctu, a počúvam svoj vnútorný hlas. Tu uplatňujem reflex sebazáchovy.

Nechcem sa pre zaslepenosť z pomsty a vidiny spravodlivosti bezhlavo sporiť s matkou. Vraciam sa ku koreňom môjho potomstva – k láske k deťom. Ony sú moja budúcnosť, môj kredit, lebo to som ja sám – deti sú mojim pokračovaním. Vravím si, nezabudni – to my sme z lásky vytvorili našu rodinu. Vážme si to, čo máme, respektíve, čo sme práve čiastočne stratili, lebo mnohí okolo nás deti mať nemôžu. Žiadne. Tú bolesť a prázdnotu by som nikomu v živote neprial.

Snažím sa neklamať si a nestrácať čas

Láska je pre mňa dôležitá, nie boj a nenávisť. Ak by som myslel, že je to inak, klamal by som sám seba. Niekto mi raz povedal, že keď klamem sám seba, strácam zbytočne čas. Koniec – koncov, ak chcem v živote pokračovať ďalej, (čo i chcem :o)) budem sa musieť napokon vydať cestou lásky, lebo život človeka tak jednoducho funguje.

Vrátim sa a pôjdem životom ďalej – veď chcem napredovať. Snažím sa nezabúdať, že tento čas na život je môj čas na život, o ktorý sa spormi ukracujem. A keďže čas nie je cash ;o) – nedá sa niekde jednoducho ukradnúť, ten ubieha každému spravodlivo, a je to hádam najcennejšia komodita na svete. Nepodlieha inflácii a tiká každému rovnako. Najhoršie je, keď si to uvedomíte neskoro a neostane nám na ďalší život veľa času…Je to hádam najväčší problém, ktorý s nám môže stať.

Začal som komunikáciou

Začal som otvárať témy a komunikovať s matkou. Odložil som pýchu, hrdosť a chuť na pomstu. Veď, koniec – koncov, bol som prvý, kto ju oslovil, keď som sa chcel zoznámiť. Vtedy som to tak isto zobral do vlastných rúk. Zoberte teda život do vlastných rúk, ak ste tak neurobili. Nenechal som sa odradiť počiatočným neúspechom. Povedal som si, prinajhoršom iniciatívu odmietne. Nevadí, povedal som si, a neskôr skúsil znova. Ženy majú rady komunikovať, potrebujú to ešte viac, ako my. Povedal som si, aby radšej komunikovala som mnou, ako s niekým iným o riešení nášho stroskotaného vzťahu. Komunikovať iba s niekým, kto náš vzťah nepoznal? Ten niekto by ho mal teraz riešiť? To nejde!

Stávame sa s matkou opäť cudzími ľuďmi, preto je komunikácia dôležitá. Nič nie je horšie, ako keď ľavá ruka nevie, čo robí pravá, najmä pri výchove detí. Snažím sa nedovoliť, aby sa naše cesty úplne rozišli, lebo budeme tak či tak prinútení spolu komunikovať. Veď poznáte to staré známe – čo si neurobím sám, to nemám.

Jednotná výchova cez pravidelné rozhovory

Povedal som si: vzťah už máme za sebou. Nič už s tým zrejme neurobíme a musíme ísť ďalej. Keďže budem musieť s matkou svojich detí komunikovať, dohodli sme si pravidelné rozhovory s deťmi, každý večer. Vždy zavolá ten rodič, u ktorého deti práve sú. Dozvie sa, čo dieťa robilo, ako sa malo, porozpráva sa s ním, a  preberie ďalšie kroky s ex-partnerom. Toto je možné vtedy, ak si obaja rodičia uvedomujú dôležitosť jednotnej výchovy. Potrebujeme sa navzájom pri výchove našich detí. Aspoň ja si to myslím.

Ponúkam alternatívu proti súdeniu sa

Vysvetlil som matke napríklad, že lepšie urobíme, keď sa dohodneme, nebudeme si robiť napriek a pôjdeme radšej každý z rodičov jeden krát za mesiac na víkend s deťmi niekde na chatu, na pobyt na Slovensku, či dokonca k moru! Áno, až toľko môžu stáť mesačné výdaje za advokáta! Prekvapivé?  Ľudia, ktorí tým prešli vám to potvrdia.

Snažím sa hovoriť s matkou o jej predstave budúceho usporiadania života. Skúšame si spolu vykresliť, aké fungovanie po ukončení vzťahu by mohlo fungovať, aby sme boli obaja spokojní. Neblokujem sa preto hneď. Snažím sa byť otvorený, nechávam debate voľný priebeh, keď hneď nie je po mojom. Rokujem, obchodujem.

Snažím sa zo seba dostať to dobré

Lásku svojich detí potrebujeme a oni potrebujú našu lásku ešte viac. Sú našim zrkadlom. Budú za niekoľko rokov presne také, ako im ukazujeme dnes my. Chceli by ste, aby boli vaše deti plné nenávisti a pomsty? Alebo nevšímavé, necitlivé, intrigánske, alebo manipulátori? Od nás dostanú základy svojho charakteru a povahy do života. Veď im vieme dať oveľa viac, nerobme zo seba horších, akými v skutočnosti sme. Deti sú naša príležitosť dať im to dobré z nás. Život je ako bumerang, všetko sa nám neskôr vráti.

Chytil som sa príležitosti prebudovať časti starého na nové

Uvedomil som si, že po rozbitom vzťahu ostalo z neho kopec, nazvime to „tehál“, ktoré môžem použiť na stavbu iného vzťahu k ex-partnerovi. Premýšľam, ako využiť tie tehly – sú totiž moje a len moje, respektíve naše. A to je super! Má ich kopec každá rozbitá rodina, a to je, podľa mňa, skvelá príležitosť dohodnúť si nové pravidlá. Lepšie, ako doposiaľ, výhodnejšie pre mňa (veď si sám seba vážim), a rovnako aj pre ex-partnera. Nikdy nie je všetko nenávratne zničené – ide o to nájsť tie použiteľné tehly a správne ich použiť.

Všetko je dovolené, teda snažím sa byť viac kreatívny a nepremrhať príležitosť. Je jedinečná.

Zlepiť, čo sa ešte zlepiť dá

Pekné spojenie istého slovenského hudobníka ma inšpiruje premýšľať týmto smerom. Tie tehly zo starého rozbitého vzťahu sú veci, o ktoré sa opieram. Život sa skladá z maličkostí, a na tie som sa zameral. Snažím sa preto udržiavať zaužívané zvyklosti. Dopriať si výlet, na ktorý sme zvykli chodiť spoločne, spomeniem pri ňom i ex-partnera, keď som s deťmi. Oslava sviatkov, ktoré sme oslavovali, je tiež dôležitá. Robím teda veci, ktoré sme robili spolu. I to môže poslúžiť k odrazeniu sa smerom ďalej. Je dôležité dopriať priestor ex-partnerovi, aby mohol robiť s deťmi to isté. Rodič v tom môže nájsť potešenie, že vie zvládnuť niektoré veci rovnako dobre aj sám, a upevní si rodičovské sebavedomie. U mňa to tak funguje.

Pestovanie láskavého vzťahu

Medzi ex-partnerkou (hoci je teraz cudzím človekom) a mnou je stále väzba, a je dôležité ju udržiavať v dobrom stave. Tento vzťah sa vyvíja. Musím pracovať a snažiť sa denno-denne. Mení sa pod vplyvom okolností. Ten vzťah nie je istý, ako napríklad istota lásky, ktorú pociťujú deti k svojim rodičom. Karta sa obrátila, a teraz som to ja, kto musí byt garantom istoty tak, ako boli moji rodičia v minulosti garantmi pre mňa. Je to cesta k deťom a k rovnako k sebe samým. Smelo do toho, otec – rodič!

                                                                                                                                                               Otec bez rodiny

 (meno autora blogu máme v redakcii. Rešpektovali sme želanie zachovať jeho anonymitu.)

 

 

ciganca

Cesta do hlbín duše rómskych detí

ciganca

Foto: internet – rómske rádio, Redakcia1

Rómske deti sú výkričníkom systému sociálnoprávnej ochrany detí. Napriek mnohým deklaráciám o pomoci rómskej komunite, reálny život a ochrana práv malých Rómov sú takmer na úrovni stredoveku. Deti sú deti. A ak chceme úprimne chrániť ich práva, potom nemôžeme z tohto záujmu vytesniť najviac ostrakizované stvorenia – malé Cigáňčiatka. Rada pre práva dieťaťa pripravuje pre ne priestor; akýsi reflektor, ktorý má rozsvietiť svetlo nad životom a problémami rómskych detí. V krátkom čase otvoríme unikátnu Linku dôvery pre rómske deti a celú jednu rubriku, cez ktorú budeme zviditeľňovať to, čo je zastreté oparom tabu. Z toho dôvodu sme do Rady prijali dvoch vzácnych ľudí – Mgr. Moniku Podolinskú z Muránskej Dlhej Lúky, ktorá, ako učiteľka v škole plnej rómskych detí, rozdáva srdce týmto neviniatkam. A Bc. Michaelu Mihokovú, nevidiacu rómsku vysokoškoláčku, ktorá má za sebou dojímavý príbeh zápasu o miesto na slnku, a pritom stále optimistický pohľad na svet. Miška sa bude venovať rómskym deťom a bude prinášať pohľad z vnútra rómskej duše.

Na úvod prinášame blog Moniky Podolinskej, ktorý je malým exkurzom do života rómskych detí tak, ako ho verejnosť málo alebo vôbec nevidí.

Pravda o živote rómskych detí

Pre rodiča je najväčším darom narodenie zdravého dieťaťa. A inak tomu nie je ani v rómskej rodine. Najmladšie dieťa je najobletovanejšie, najľúbenejšie a najviac ochraňované. Ak sa narodí ako prvé, má tieto výhody dlho. Teda aspoň dovtedy, kým sa nenarodí jeho brat alebo sestra. Niekedy to trvá dlhšie, inokedy kratšie. Záleží na partnerovi. Nie na oboch, len na mužovi. Pretože žena stráca svoju hodnotu v očiach muža, ak nechce alebo nemôže hneď otehotnieť. A tak sa nedávno narodené dieťa stáva príliš rýchlo starším súrodencom. Obletované a najviac milované je totiž každé ďalšie narodené dieťa v rodine. Rodičia majú na staršie dieťa menej času, a práve v období, keď by mali byť rozvíjané všetky jeho zmysly, vedomosti, návyky, malo by mu byť odpovedané na všetky jeho otázky, nemá kto. Dieťa sa opýta raz, druhýkrát, možno skúsi ešte tretíkrát, a potom to vzdá. Nepýta sa to nekonečné „a prečo?“ Bolo by to zbytočné.

Mlčanlivá Janka

Sedela som na autobusovej zastávke a spolu so mnou tam čakal otec s malou dcérkou. Nazvime ju Janka. Autobus meškal, tak sme tam strávili viac ako 20 minút. Medzi otcom a dcérou nepadlo ani jedno jediné slovo. Janka sa poslušne hrala s tým, čo našla na zemi a otec vnímal, že tam je. O pár rokov prišla Janka na zápis do našej školy. Ani jeden z nich si ma nepamätal, bolo to už dávno. No ja som nezabudla. Prišla spolu s otcom a pred očami sa mi odohrával veľmi podobný príbeh. Otec sedel, vnímal svoju dcéru, Janka poslušne sedela pri otcovi a jednoslovne odpovedala na moje otázky. Kreslila podľa pokynov, vyfarbovala aj strihala. Správne, nevyšla pastelkou za čiaru, strihala rovno. Janka je momentálne štvrtáčka, stále je poslušná a doteraz komunikuje minimálne. Nie je introvert, ani hĺbavá intelektuálka. Len ju v detstve nikto nenaučil, že pýtať sa je správne, dočkať sa odpovede je správne. Veď nijaký rodič nemusí vedieť všetko, je len človek, ale musí byť dieťaťu aj spoločníkom v diskusii. Takých Janiek je v našej osade veľa. Ich slovná zásoba sa nerozvíja, je chudobná, majú veľmi slabo rozvinuté asociačné myslenie, nerozvíja sa ich fantázia, a to je len zlomok následkov toho, že rodičia so svojimi deťmi v období ranného detstva nekomunikujú.

Akoby sa dalo týmto deťom pomôcť? Vytvoriť pri osade materské centrum, kde matkám (lebo v rómskych rodinách sú ženy tie, ktoré vychovávajú) vysvetlíme, prečo je tak dôležité venovať sa dieťaťu v prvých 3 rokoch. Prečo je dôležité, aby chodili ich deti do materských škôl pravidelne. Aby sa so svojimi deťmi rozprávali, aby sa navzájom počúvali. Aby rozvíjali okrem ich rodného rómskeho jazyka aj komunikáciu po slovensky. Aby tak dali svojim deťom lepší štart do života. Je rozumné do aktivít materského centra zapojiť aj starších súrodencov, ktorí by boli nápomocní, lebo by vedeli rozprávať o vlastnej skúsenosti.

Stratený Dušan?

O Dušana a jeho sestru sa biologická mama nestarala. Deti nemali zabezpečenú základnú starostlivosť, boli hladné, všivavé a špinavé. Po mnohých intervenciách a pokusoch o sanáciu rodiny boli matke deti odobraté. Do náhradnej osobnej starostlivosti si ich vzali príbuzní, z tej istej osady, kde deti žili od narodenia. Druh a družka, ktorí vlastné deti nemali. Pripravili im postele, hračky, čisté oblečenie. Po sedemnástich rokoch bez dieťaťa sa im začal nový život. Učili sa byť rodičmi. Dušanovi, už školákovi, pripravovali každý deň desiatu, odprevádzali ho až pred školu, robili to, čo bolo podľa nich správne. No Dušan začal mať problémy v škole. Bol neposedný, nevydržal pri jednej aktivite, strhával sa pri hluku i nečakaných pohyboch a začal deťom brať ich desiatu. Svoju, štyri hrubé krajce chleba, nechával vždy v škole. Bál sa ju brať späť domov. Zavolala som si rodičov do školy a objasnila som im situáciu. Nevedeli pochopiť, prečo berie iným desiatu, keď mu oni vždy doma vlastnú pripravia. Tak som im navrhla, či by neskúsili zmeniť hrubé krajce chleba aspoň raz za čas za obložený rožok, prípadne keksík. S nepochopením odo mňa odišli, veď čo oni robia zle, veď sa predsa starajú. Samozrejme, opatrne som sa spýtala, či ho trestajú. Áno! Lebo robí zle sestre, a tá je predsa ešte malá. A opäť, nevedeli alebo nechceli pochopiť, ako veľmi potrebuje zaplátať tú dieru v duši, ktorú si priniesol od biologickej mamy. A takých Dušanov je tiež veľa.

A ako by sa mali riešiť problémy s Dušanom a jeho náhradnými rodičmi? V prvom rade by mali ľudia, ktorí si berú deti do náhradnej osobnej starostlivosti, prejsť povinnou prípravou. Dušan už viac ako 6 rokov počúva pri každej príležitosti, že ho dajú späť do ústavu, že je nezvládnuteľný, že ho tam nechcú. Čo si odnesie také dieťa do života? Ako bude vychovávať svoje deti? Ako ich bude trestať? Každé zverené dieťa by malo byť pravidelne vypočuté deti prítomnosti rodičov. Systém by mal tak odhaliť ľudí, ktorí to robia len pre peniaze.

Toto sú len dva z mnohých prípadov, v ktorých dochádza k porušovaniu práv rómskych detí. Každý problém je riešiteľný. Niekedy si vieme poradiť sami, inokedy potrebujeme pomoc. Šestnásť rokov práce s rómskou komunitou ma naučilo, že našu pomoc potrebujú. Musíme im ukázať, ako si môžu pomôcť sami.

 

ÚVOD KU KONCEPTU INFEKTU DETSKEJ DUŠE A NÁČRT RIEŠENIA TEJTO SOCIÁLNEJ PANDÉMIE

szr

Problematika domáceho násilia všeobecne, a domáceho násilia, páchaného na deťoch osobitne, je ukotvená v spoločenskom, odbornom i právnom diskurze a je obsahom mnohých inštitucionálnych opatrení, ktoré majú za cieľ ochranu osôb pred akýmikoľvek formami násilia. Teoreticko-metodické východiská pre odhaľovanie patologického správania však nereagujú na všetky formy násilia alebo zneužívania detí. Napríklad len veľmi opatrne naznačujú problémy s emočným zneužívaním, ktoré sú pred pozornosťou štátu, ako ochrancu, akoby zastreté. Správne identifikovanie vzťahových problémov medzi deťmi a rodičmi by však mohlo zásadne zmeniť paradigmu poručníckeho súdnictva, čo by viedlo k lepším rozhodnutiam, ako produkuje súčasná súdna prax.

Napríklad v základnom dokumente[1], ktorý poskytuje právny rámec pre systémový postup pri odhaľovaní zlého zaobchádzania s deťmi, sa len veľmi opatrne spomína zneužívanie v kontexte indoktrinácie dieťaťa rodičom v snahe vymazať druhého rodiča z citového života maloletej osoby. Ministerstvo zdravotníctva hovorí o zneužívaní či zanedbávaní ako o „závažnom ohrození maloletej osoby nedostatkom podnetov dôležitých pre jej zdravý duševný vývin[2]“ alebo, za psychické týranie maloletej osoby pokladá „najmä správanie rodičov, ktoré je príčinou závažného nepriaznivého pôsobenia na citový vývin, sociálny vývin, morálny vývin, psychický vývin a správanie maloletej osoby[3]“ alebo aj „opakované ubližovanie maloletej osobe zo strany rodičov jej zneužívaním vo svoj prospech, učením názorov a správania, ktoré odporuje morálke spoločnosti[4]“. Medzi príznakmi zneužívania, týrania a zanedbávania rozlišuje napríklad rozvoj adaptačných porúch, úzkostných a emocionálnych porúch, vzťahové poruchy a problémy v sociálnych vzťahoch, ale tiež deštruktívne, asociálne a agresívne správanie dieťaťa.

Problém vidíme v schematickom prístupe k diagnostikovaniu detí, k zanedbávaniu metodiky napríklad v tom, že pri zistení adaptačných, úzkostných a emočných porúch sa nevykonáva dôsledná sociálna anamnéza; neskúma sa vzťahová história v rodine a medzi príbuznými dieťaťa, lekár nezisťuje, kto je v danej situácii pôvodcom úzkosti, kto je stresorom, a uspokojuje sa len s farmakologickou terapiou alebo s intervenciou psychológa. Lekár lieči dôsledky a nie príčiny. Práve zásahy, ktoré by vytvorili predpoklady pre sanáciu príčin, sú cestou ako deti oslobodiť od tráum a poškodzovania duševného zdravia.

Podľa štatistiky Národného centra zdravotníckych informácií – v rokoch 2010 až 2014 na Slovensku každé siedme dieťa trpelo nejakou psychickou poruchou. Ide o 153 000 detí, z ktorých až dve tretiny mali poruchy správania a emočné poruchy (F90 – F98). Zvyšok tvorili neurotické, stresom podmienené a somatomorfné poruchy (F40 – F48), afektívne poruchy (F30 – F39) a poruchy psychického vývinu (F80 – F89).

Až 40 000 detí je traumatizovaných emočným zneužívaním. Tento údaj vyplýva zo štatistiky ministerstva spravodlivosti a z analýzy súdnych konaní vo veci starostlivosti súdu o maloletých. V rokoch 2010 až 2014 súd rozhodoval o rodičovských právach a povinnostiach v 115 750 prípadoch. Z nich až 40 186 (34,7%) trvalo dlhšie ako zákonom vymedzených 6 mesiacov. Dlhotrvajúci spor medzi rodičmi indikuje vzťahové problémy, ktoré sa nemôžu neprenášať na deti. Vo veľkej väčšine prípadov sa dieťa dostáva do konfliktu medzi svojimi emočnými potrebami a emočným nesúhlasom preferenčného rodiča s kontaktom s druhým rodičom, čo spôsobuje rôzne psychické poruchy; najčastejšie syndróm zavrhnutého rodiča. Aký je skutočný stav sa iba ťažko dá zistiť, pretože emočné zneužívanie detí je dlhodobý proces, ktorý sa prakticky nekončí ani v dospelosti dieťaťa. Preto indikátor súdnych konaní odhaľuje len časť pacientov, ktorí sú nejako poznačení rodičovskými konfliktami a indoktrináciou.

Interpretácia normatívov, ktoré tvoria medicínsky a právny rámec pre odhaľovanie, diagnostikovanie a klasifikáciu násilia na deťoch, je poznačená predsudkami a neochotou prijímať nové poznatky. Paradigma tejto problematiky obsahuje dostatok zdrojov na to, aby sa emočné zneužívanie detí dalo presne identifikovať a aby sa dali prijímať účinné sanačné opatrenia. Napriek tomu sa odborná verejnosť viac sústreďuje na rigidnú interpretáciu klasifikácie chorôb a menej na objektívny klinický obraz zneužívaného dieťaťa a príznaky, ktoré sú atributívne pre syndróm zavrhnutého rodiča. Richard A. Gardner, ktorý ako prvý vedecky zdôvodnil a najmä zadefinoval PAS (Parental Alienation Syndrome – syndróm zavrhnutého rodiča), situáciu, charakteristickú aj pre pomery na Slovensku, vyhodnotil takto: „PAS má veľa odporcov, nie však z odborného hľadiska, ale z ideologických dôvodov.[5]

Najčastejším argumentom, ktorým odporcovia odôvodňujú neexistenciu syndrómu zavrhnutého rodiča, je to, že nejde o legitímnu diagnózu. Tento argument spočíva na viacerých chybných tvrdeniach a nezohľadňuje skutočnosť, ani stupeň vedeckého poznania. Podobné prípady ponúka aj nedávna história, a nie je ich málo. Stačí si spomenúť na MUDr. Ignaza Semmelweisa a jeho „chorobu čistých rúk“; alebo na vývoj diagnózy F84.0 Prenikavé poruchy vývinu, čiže autizmus. Autizmus bol ako diagnóza uznaný až v roku 1975. Dovtedy sa o tejto poruche hovorilo s dešpektom, považovala sa za schizofréniu alebo za niečo neidentifikovateľné, niečo čo nie je medicínskym problémom. Dôsledok bol podobný ako dnes v prípade  PAS – neskutočné utrpenie diagnózou postihnutých detí.

Z tohto hľadiska je spoločenský postoj k PAS na úrovni šesťdesiatych rokov minulého storočia. Hrozné na tom je, že podľa prof. Sue Cornbluth[6] ide o „svetovo rozšírenú epidémiu[7] a kompetentní iba cynicky odkazujú na zastarané nazeranie na svet a neberú na vedomie, že deti prežívajú rovnaké útrapy ako kedysi neliečení autisti.

ALGORITMUS DIAGNÓZY SYNDRÓMU ZAVRHNUTÉHO RODIČA

Základný právny rámec, ako pristupovať k syndrómu zavrhnutého rodiča, poskytuje Dohovor o právach dieťaťa[8], ktorý prikazuje, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí. Nálezy ústavného súdu tento rámec rozširujú a odkazujú, že pri hľadaní najlepšieho záujmu detí treba rešpektovať najnovšie poznatky a nedá sa stavať len na zabehnutých postupoch a modeloch správania a vnímania života.

Z etymologického hľadiska je syndróm súbor príznakov, charakterizujúcich určitú chorobu alebo aj označenie pre doteraz neobjasnené ochorenie.

Podľa ministerstva zdravotníctva sa v slovenskej medicínskej praxi postupuje podľa anglosaskej klasifikácie chorôb MKCH-10, ale v praxi sa niekedy toleruje aj americký klasifikačný systém DSM-V, najmä ako pomôcka pri bližšej špecifikácii chorôb (napríklad pri syndróme ADHD). Ministerstvo tvrdí, že oba klasifikačné systémy sa postupne približujú.

Podľa českých odborníkov J. Švarca a E. Bakaláře[9] práve medzinárodná klasifikácia chorôb (MKCH-10) ponúka lekárom rôzne možnosti ako syndróm zavrhnutého rodiča diagnostikovať: F92.8 a F93.8 iné špecifikované poruchy správania a/alebo emócií v detstve, F91.0 Porucha správania, viazaná na vzťahy v rodine, Z63.5 Rozpad rodiny a odcudzenie, Z61.0 Strata láskyplného vzťahu v detstve, Z62.0 Iné problémy spojené s výchovou alebo Y07.1 Syndróm zlého zaobchádzania rodičom.

V USA syndróm zadefinovali oveľa pregnantnejšie a v roku 2013 ho zaradili do DSM-V ako samostatnú diagnózu „Vzťahové problémy medzi rodičom a dieťaťom“, ktoré vznikajú ako dôsledok toho, že „dochádza k úmyselnému verbálnemu alebo príznačnému konaniu rodiča, alebo opatrovníka dieťaťa, ktorého následkom, alebo predpokladaným možným následkom, je značná psychická ujma u dieťaťa.“

S príznakmi, podľa ktorých sa dá identifikovať syndróm zavrhnutého rodiča, pracuje aj ministerstvo zdravotníctva v odbornom usmernení[10], kde stanovuje postup pri diagnostikovaní zlého zaobchádzania s deťmi a ukladá oznamovacie povinnosti zdravotníckym zariadeniam.

Ak teda prijmeme premisu, že syndróm je označenie pre doteraz neobjasnené ochorenie, ak vezmeme za základ diagnostikovania syndrómu súbor príznakov, ktoré klasifikoval Gardner[11] a ktoré sú všeobecne známe z klinickej praxe, a tieto príznaky budeme komparovať s príznakmi chorôb klasifikovaných v MKCH-10; ak ako pomôcku zohľadníme diagnózu z DSM-V, a ak budeme v tomto kontexte interpretovať špecifikáciu pojmov a príznakov v odbornom usmernení ministerstva zdravotníctva, tak potom je explicitne jasné, že syndróm zavrhnutého rodiča je patologický jav, ktorý reflektuje aj naša medicínska prax. K takémuto algoritmu diagnostikovania syndrómu zavrhnutého rodiča napokon odkazuje aj Dohovor o právach dieťaťa – záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch, ktoré sa ho týkajú. Pretože, čo je skutočným a najlepším záujmom dieťaťa to, že je vychovávané k nenávisti k jednému z rodičov a spôsobuje mu to fatálne poškodenie duševného zdravia a abnormálne sociálne správanie; alebo to, že príznaky takéhoto emočného zneužívania dieťaťa nie sú zatiaľ explicitne pomenované v jednom type katalógu chorôb?

Porovnanie príznakov, indikujúcich emočné zneužívanie dieťaťa resp. syndróm zavrhnutého rodiča

P.č. Gardner MKCH-10 OU MZ SR
1. Kampaň za degradáciudruhého rodiča, dieťa prejavuje silnúnenávisť voči zavrhnutému rodičovi F91.0 Porucha správania, viazanána vzťahy v rodine Závažné nepriaznivé pôsobenie rodičana citový, morálny a psychický vývin dieťaťa,zneužívanie dieťaťa na svoj prospech
2. Slabé, neodôvodnené a banálnezdôvodnenie tej nenávisti F92.8 Iné zmiešané poruchySprávania a emócií, F93.8 InéPoruchy emócií detto
3. Neprítomnosť ambivalencie„čierno-biele“ videnie rodiča Asociálne a deštruktívne správaniedieťaťa
4. Fenomén „nezávislého“ názoru;vsugerované nepravdy, interpretovanéako vlastný názor Y07.1 Syndróm zléhoZaobchádzania rodičom
5. Reflexívna podpora programujúcehorodiča, dieťa prejavuje súhlas sovšetkým čo robí programujúci rodič
6. Neprítomnosť pocitu viny – nepravdivéobviňovanie druhého rodiča, aleboodmietanie darov, absencia pocitu

viny za zraňovanie citov rodiča

Z63.5 – Rozpad rodiny aOdcudzenieF93.8 Iné poruchy emócií Asociálne a deštruktívne správaniedieťaťa
7. Tzv. „vypožičané“ scenáre priodôvodňovaní odmietania druhéhorodiča, reprodukovanie vypožičaných

scenárov

8. Rozšírenie nepriateľstva na ďalšíchčlenov rodiny zavrhnutého rodiča Z62.0 Iné problémy spojenéS výchovou Vzťahové poruchy

 

Legenda: Gardner – diagnostické kritériá podľa Gardnera; MKCH-10 – príklad porovnateľných diagnóz; OU MZ SR – klasifikácia podľa odborného usmernenia ministerstva zdravotníctva

III. ZÁVER

Navodenie syndrómu zavrhnutého rodiča je formou citového zneužitia, pričom príznaky SZR môžu, podobne ako tomu je pri telesnom a sexuálnom zneužívaní, poškodiť dieťa na celý život. Oslabenie, ba dokonca zničenie predtým kvalitného vzťahu rodiča s dieťaťom rovnako môže byť trvalé. (…) Ak má zdravé puto medzi rodičom a dieťaťom prežiť, potrebuje neustále upevňovanie a neprerušovanie toku spoločných zážitkov:[12]“ Z tohto pohľadu ide ministerstvo zdravotníctva ešte ďalej, keď tvrdí, že „opakované ubližovanie maloletej osobe zo strany rodičov jej zneužívaním vo svoj prospech, učením názorov a správania (indoktrináciou, pozn. autor), ktoré odporuje morálke spoločnosti (právo na obidvoch rodičov, pozn. autor)“[13] je psychické týranie. Dosť dôvodov na to, aby sa systém sociálnoprávnej ochrany detí a poručnícke súdnictvo začali vážne zaoberať implementáciou emočného zneužívania detí do vlastnej praxe.

V našej práci hovoríme o infekte detskej duše. Tento expresívny pojem sme zvolili so zámerom vytvoriť rámec pre pochopenie abnormálnych stavov vo výchove, prežívaní a správaní sa dieťaťa, aby sme sublimovali polemiku o syndróme zavrhnutého rodiča do postojov, ktoré budú vychádzať z klinického obrazu dieťaťa a nie z aktuálnej diagnostickej reflexie. Každý zodpovedný odborník, ktorý stojí pred rozhodnutím o osude dieťaťa, postihnutého syndrómom zavrhnutého rodiča, by si mal skôr, než nazrie do katalógu chorôb, položiť niekoľko zásadných otázok: (1) je normalita alebo abnormalita, ak dieťa bezdôvodne nenávidí svojho rodiča?; (2) je normalita alebo abnormalita, ak dieťa odmieta city svojho rodiča, ak ho uráža, ponižuje, zosmiešňuje?; (3) je normalita alebo abnormalita, ak sa dieťa správa nepriateľsky k starým rodičom a iným príbuzným zo strany zavrhnutého rodiča? V odpovediach sa skrýva diagnóza. Ak vyhodnotíme, že takéto správanie nie je normálne, potom musí byť niekde problém, ktorý indikuje vážny stav a žiada si riešenie. Pri takejto optike sa otázka hlavnej diagnózy dostáva skôr do úzadia a viac treba uvažovať  o Diagonis Related Gruop (DRG), teda o skupine súvisiacich diagnóz, a o tom, ako daný stav sanovať a dieťaťu pomôcť.

Zástancovia i odporcovia syndrómu zavrhnutého rodiča sa môžu zjednotiť v jednom – bezdôvodná nenávisť k rodičovi a degradácia jeho rodičovského statusu a citov je abnormalita, ktorá indikuje patologický stav dieťaťa. A vtedy nemôže zostať spoločnosť nečinná. Diagnostické spory musia ustúpiť a musí dôjsť ku konsenzu, že dieťa potrebuje pomoc.

 

POUŽITÁ LITERATÚRA

[1] BAKALÁŘ, E.: Konference o syndromu zavrženého rodiče (PAS). In Psychologie dnes,

VIII., 2002, No 12, p. 4-5.

[2] CORBLUTH, S.: Zdravica od dr. Sue Cornbluth – svetovej odborníčky na problémy

      zneužívania detí rodičmi. In Deti nahlas. [On line.] Dostupné na: www.prava-deti.sk.

ISSN 2453-7993.

[3] GARDNER, R. A.: Terapeutické intervence u dětí se syndromem zavržení rodiče. Praha:

Triton 2010. 432 s. ISBN 978-80-7387-365-3

[4] ŠVARC, J., BAKALÁŘ, E.: Syndrom zavrženého rodiče. Příčiny, diagnostika, terapie. In

Praktický lékař, 84, 2004, No 1., p. 40-45

[5] Odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky o príznakoch

      a diagnostike zanedbávania, týrania alebo zneužívania maloletej osoby a o postupe

     poskytovateľov zdravotnej starostlivosti pri oznamovaní podozrenia na zanedbávanie,

     týranie a zneužívanie maloletej osoby. Číslo: 07566-2012-OZS. Dňa 13. 12. 2012. In

Vestník Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky. Čiastka 39-60. Dňa 27.

decembra 2012. Ročník 60. S. 305-312. [On line.] Dostupné na internete:

www.health.gov.sk.

[6] Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Štatistické ročenky. [On line.] Dostupné

na internete: http://www.justice.gov.sk/stat/statr.htm.

[1] Odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky o príznakoch a diagnostike zanedbávania, týrania alebo zneužívania maloletej osoby a o postupe poskytovateľov zdravotnej starostlivosti pri oznamovaní podozrenia na zanedbávanie, týranie alebo zneužívanie maloletej osoby.

[2] Odborné usmernenie MZ SR, s. 305-306

[3] Tamtiež

[4] Tamtiež

[5] Bakalář, E.: Psychologie dnes, s. 5

[6] Prof. Sue Cornbluth je klinická psychologička na Temle University vo Philadelphii (USA). Je svetovo uznávanou

  odborníčkou na riešenie problematiky syndrómu zavrhnutého rodiča a pravidelne vystupuje na túto tému vo

  svetových médiách.

[7] S. Cornbluth: Deti nahlas, (on line) dostupné na www.prava-deti.sk

[8] Dohovor o právach dieťaťa, čl. 3 ods. 1

[9] Švarc, J., Bakalář, E.: Syndrom zavrženého rodiče, Praktický lékař, s. 40-45

[10] Odborné usmernenie Ministerstva zdravotníctva SR

[11] Gardner, R. A.: Terapeutické intervence u dětí se syndromem zavržení rodiče

[12] Gardner, s. 28, 29

[13] Odborné usmernenie MZ SR

dieta

DIEŤA, KTORÉ NIE JE MILOVANÉ, JE TÝRANÉ

dieta

Prichádzam z krajiny detskej bolesti, kde minútu za minútou, deň za dňom, už roky – sa dotýkam pálčivých bolestí, ktoré deťom spôsobil život, presnejšie – v drvivej väčšine ich vlastní rodičia. Počas svojej praxe som sa nestretla s jediným dieťaťom (s poruchami prežívania a správania), ktoré by malo otázku otcovstva vo svojom vnútri uspokojivo vyriešenú.

Profesor Jiří Dunovský, doyen detskej psychológie, ktorý ako dieťa prežil vojnové roky a bol svedkom nepredstaviteľného psychického i fyzického utrpenia detí, si zvolil ako celoživotné poslanie zabraňovať detskému utrpeniu. Známym sa stal spoločne so Zdeňkom Matejčkom a Zdeňkom Dytrychom, s ktorými v rokoch 1965 – 1993 zrealizoval longitudinálny (dlhodobý) výskum detí, žijúcich v detských domovoch. Výsledky, dnes už notoricky známe, vytvorili mozaiku obrazu deprivovaného dieťaťa. Päť deprivačných typov, ich mechanizmy a ťaživé dôsledky, zjavné aj v dospelosti.

Na konci svojej cesty vyhlásil prof. Dunovský: “Dieťa, ktoré nie je milované, je týrané.”

Žijú dnešné deti v bezpečí?

Utrpenie detí neskončilo s vojnovým konfliktom, je stále súčasťou bežného života. Najmä teraz, keď sa takmer každé druhé manželstvo/rodičovstvo rozpadá a mnoho detí sa rodí mimo manželstva. Deti prichádzajú o rodinné väzby. Ako milovať svoje dieťa, keď do života zasiahne partnerská kríza?

To, že sa rozvádza takmer každé druhé manželstvo, i to, že každé tretie dieťa sa rodí mimo manželstva, predstavuje veľmi závažné ohrozenie, ktoré vyžaduje nový spôsob pozornosti spoločnosti odbornej i ľudskej. Nachádzame sa uprostred vojny rozchádzajúcich sa mužov a žien. Žiaľ, rodičia si svoje partnerské bolesti a zranenia nedokážu, nevedia, nechcú riešiť s ohľadom na dieťa. A dlhodobá rozvodová právna prax a spoločenské zvyklosti,  rozvádzajúcich sa v ničivom postoji upevnilo.  Tak často deklarovaný “najlepší záujem dieťaťa” získal v skutočnosti trpkú príchuť bolesti, ktorá detstvom nekončí, ale sa prenáša do ďalších generácií cez dedičnosť sociálnu. A tým ďaleko prevyšuje hrozby, ktoré priniesla akákoľvek vojna, pretože trvá už generáciu za generáciou.

Ktokoľvek rozhoduje o dieťati v súlade s jeho najlepším záujmom, musí si veľmi jasne uvedomiť, že od narodenia je to matka i otec, kto uspokojuje psychofyzické potreby dieťaťa.

Človek sa vo svojich činoch riadi tým, čomu verí o svete a sebe samom.“  Emil Komárik

Prameňom pre pochopenie identity je rodina. A vývin identity sa začína práve pripútaním.

Výskum pripútania sa datuje od roku 1948 a je spojený s menom Bowlbyho (Matějček, 2006) – ktorý definuje pripútanie ako trvalé emočné puto, charakterizované potrebou vyhľadávať a udržovať blízkosť s určitou osobou, a to najmä v podmienkach stresu. M. Ainsworthová (in: Žilinčíková, 2003) definuje pripútanie ako väzbu, puto alebo pretrvávajúci vzťah medzi dieťaťom a osobou, ktorá sa oň stará. Jej výskum spôsobil značný rozruch, lebo vniesol do výchovy mnoho naliehavých otázok.

Pripútanie prebieha podľa M. Ainsworthovej v štyroch fázach:

  1. Fáza pred vznikom citového puta (prenatálne obdobie až 2 mesiace veku) hormonálne, neurochemické procesy, očakávanie a psychický stav matky, otcov hlas a dotyky.
  2. Fáza zárodkov citového puta (približne 3. až 4. mesiac, typická sociálnym úsmevom) cez reflexy dieťa upútava pozornosť rodičov, ich láskyplné dotyky, maznanie, uspokojovanie potrieb dieťatka.
  3. Fáza vyhraneného citového pripútania (6. až 9. mesiac, typická separačnou úzkosťou, neskôr psychologickým narodením) dieťa objavuje svet iba vtedy, ak sa môže vrátiť do bezpečnej náruče.
  4. Fáza cielene smerovaného vzťahu a partnerstva (končiaca niekedy okolo 4. roku) ale puto ako také sa vyvíja stále až do dospelosti.Pokiaľ však došlo k ťažkostiam v niektorom zo štyroch štádií pripútavania sa, výsledkom je osobnostný obraz dieťaťa, ktoré stratilo schopnosť dôverovať ľuďom a vzťahom, ktorý popisuje P. Bourguignon (in Schoolerová, 1999) takto:
  • Utiahnuté a odmietavé správanie – odmietnutie zanecháva v srdci hlboké, ťažko liečiteľné rany. ničí zmysel dieťaťa pre hodnotu a poškodzuje jeho schopnosť byť v živote sebaistým. spôsobuje, že dieťa si zachováva od potenciálne dôležitých ľudí v živote odstup, aby sa vyhlo bolesti. niektoré deti premieňajú utiahnutie na hnev obrátený dovnútra.
  • Ukrývanie jedla alebo prejedanie sa – tieto deti majú „chronické prázdno vo vnútri“. často sa toto prázdno podvedome pokúšajú vyplniť jedlom, čo sa prejavuje tak, že ho kradnú alebo schovávajú.
  • Agresívne správanie – agresia voči druhým alebo voči sebe samému je často jediný nástroj, ktorý dieťa má na uvoľnenie potlačovaných citov, ktoré nie je schopné vyjadriť. Niektoré deti prejavujú agresívne správanie ako odpoveď na strach, sklamanie alebo hnev. Čím sú staršie, tým majú viac príležitostí sa naučiť, že agresiou si udržia od seba ľudí v určitej vzdialenosti. Fyzicky agresívne deti však potom trpia pocitom menejcennosti a sú presvedčené, že nikdy nie sú dosť dobré.

Psychickú depriváciu definuje Z. Matějček (2005) ako „psychický stav, ktorý vzniká následkom takých životných situácií, keď subjektu nie je daná príležitosť uspokojiť základné psychické potreby v dostačujúcej miere a počas dosť dlhej doby.“

V súvislosti s pred/po/rozvodovými ťažkosťami v rodine – uvedomujeme si, čo znamená „uspokojiť základné psychické potreby“?

Subdeprivácia, podľa Matějčka, postihuje deti vyrastajúce za podobných podmienok, ktorých prejavy však nie sú také výrazné, dramatické a zreteľne ohraničené.

Subdeprivácia je závažným spoločenským javom, pretože, sa netýka len malého počtu detí žijúcich v inštitúciách, ale práve tých detí, ktorých rodiny sú navonok menej nápadné: sú to napríklad deti z nechcených tehotenstiev, z rozvedených manželstiev, dysfunkčných a patologických rodín, deti vyrastajúce bez otca, a pod.

  1. Matějček (2002) tieto základné psychické potreby rozdeľuje do 5 skupín:
  • Potreba stimulácie –   ide o naladenie organizmu na určitú žiaducu úroveň aktivity. Podľa M. Roháčka a V. Máteja (1996) môže tieto potreby dieťaťu napĺňať prirodzená a primeraná starostlivosť matky a otca. Sociálna interakcia, vzťah matka– dieťa, otec – dieťa, prináša malému človeku široké spektrum stimulácie.  Nedostatočné uspokojovanie týchto potrieb spôsobuje oneskorenie psychomotorického a rečového vývinu, školskú nezrelosť, horší školský prospech, povrchnosť a nediferencovanosť citov, sociálnych vzťahov a nápaditosti v správaní, ktoré sú s pribúdajúcim vekom stále nápadnejšie.
  • Potreba zmysluplného sveta – práve zmysel a poriadok skladá jednotlivé poznatky do mozaiky, bez neho sa všetky poznatky trieštia, sú chaotické, nespracovateľné. Ak má svet dieťaťa stálosť a poriadok, stanú sa z jednotlivých poznatkov skúsenosti a stratégie. Sú to základné podmienky pre akékoľvek učenie. J. Koluchová (1992) uvádza, že „dieťa potrebuje mať okolo seba zmysluplný svet, t.j. určitú stálosť vecného a sociálneho prostredia, ktoré dieťa prostredníctvom matky i otca poznáva a orientuje sa v ňom. Dieťa sa aktívne »zmocňuje sveta« a úspechy ho podnecujú k ďalším aktivitám. Zmeny prostredia vecného a najmä sociálneho (napr. pri prechode z jedného prostredia do druhého) dieťa traumatizujú, pretože stráca všetko, čo už chápalo. Jeho vývin sa môže aj prechodne vrátiť na nižšiu úroveň“.
  • Potreba životnej istoty – iba vtedy, ak sa blízkosťou a opaterou svojich ľudí dokáže dieťa zbaviť úzkosti, môže začať zmysluplne objavovať svet. Je to prvá podmienka pre vnútornú integráciu osobnosti.
  • Potreba pozitívnej identity, vlastného Ja – znamená prijatie samého seba a svojej spoločenskej hodnoty, ktorá znamená predovšetkým náš pôvod, našu životnú históriu. Naplnením tejto potreby sa naše Ja môže zmocniť sociálnych rolí a nasmerovať svoje snaženie do budúcnosti.
  • Potreba otvorenej budúcnosti – uspokojenie tejto potreby dáva ľudskému životu časové rozpätie a podnecuje a udržiava jeho aktivitu. Nádej prekonáva stagnáciu.

Deprivácia a Eriksonova vývinová schéma

Ako zdôrazňuje Z. Matějček (2005) „Eriksonova vývinová schéma v podstate hovorí, že každá vývinová fáza má svoje charakteristiky, úlohy, svoju slávu, svoje úskalia… každá je teda rôzne citlivá… na určitú deprivačnú situáciu.“ Dôležité je to, že všetky získané i stratené kompetencie sa premietajú do vzorcov všetkých nasledujúcich stupňov vývoja a de/formujú tak myslenie, cítenie a správanie dieťaťa.

Vzhľadom na Eriksonovskú vývinovú schému môžeme odhadovať, čo sa odohráva v dieťati, v ktorej fáze došlo k traume a aké následky a vzorce si odnáša nevyriešené do ďalšej fázy  (Škoviera, 2006, Erikson 2002).

0 – 1 dojča   cnosť: nádej

psychosociálna kríza: dôvera verzus nedôvera

Je to štádium budovania základnej dôvery v iných a v seba, štádium budovania pretrvávajúcej viery v „dobro“, obdobie pripútania sa. Prostredie, ktoré neposkytuje dostatok dôvery a stability (takým je nielen detský domov, ale aj rozpadávajúca sa rodina alebo situácia nechceného dieťaťa) ohrozuje dieťa už v jeho ranom vývine. Najťažšie formy psychickej deprivácie začínajú práve v tomto období.

1 – 3 rané detstvo cnosť: vôľa

psychosociálna kríza: autonómia verzus pochybnosti, hanba

Vôľa znamená slobodný výber. Vyvíja sa z úsilia dieťaťa o sebakontrolu v rámci konfliktu. Učí sa, čo môže a čo nemôže robiť, asertívne presadzovať svoje potreby. V tomto štádiu je pre dieťa striedanie partnerov v rodine, striedanie náhradných rodín i striedanie personálu v detskom domove komplikáciou vyriešenia psychosociálnej krízy. Ako problematické sa ukazujú dva typy výchovy: (1) výchova zanedbávajúca, ktorá vedie k nedôvere a izolácii, a (2) výchova, ktorá nekladie na dieťa nároky a všetko mu dovoľuje a vedie k narcizmu Je to štádium, ktoré môže byť pri absencii otca v rodine spojené so začiatkom paternálnej deprivácie (Langmeier, Matějček, 1974).

3 – 6 rokov hrový vek   cnosť: rozhodnosť

psychosociálna kríza: iniciatíva verzus vina

Rozhodnosť je odvaha sledovať ciele bez strachu z potrestania alebo viny Okolo 4. roku má dieťa vytvorenú základnú identitu. Je to štádium rozporu medzi jeho mimoriadnymi ambíciami, ktoré sú spojené s veľkým rozvojom zručností a neraz i tým, že si dieťa priveľmi trúfa a prekračuje zákazy. To môže vyvolať pocity viny. Ako výchovný problém sa objavuje agresívne a manipulatívne správanie. Z hľadiska výchovy je významné, že obraz sveta ako ho vníma dieťa je intuitívno-projektívny. „Na základe toho ako porozumie správaniu významných dospelých interpretuje pre seba veci, ktoré sa preň stávajú dôležitými, ako napr. vlastnú osobu, smrť, sex a tabu.“ (Komárik, 1998) Z hľadiska vývinu je dôležité kto a akí sú „významní dospelí“.

6 – 12 rokov   školský vek    cnosť: kompetentnosť

psychosociálna kríza: usilovnosť verzus menejcennosť

Kompetentnosť je využívanie fyzických i psychických schopností pri dokončovaní práce. Je v nej obsiahnuté prijatie inštrukcie, postupu, ale aj samostatné riešenie problému. Je to rozhodujúce obdobie pre prijatie povinností, disciplínu a výkon. Prehlbuje sa diferenciácia medzi „ženskou“ a „mužskou“ rolou. Obraz sveta má mýticko-literárnu podobu. Predchádzajúca imaginatívnosť sa cez príbehy mení na symboly a „pravdy“ späté s kultúrnou príslušnosťou. Výchovným problémom je domnelé alebo reálne zlyhávanie. Je zvýraznené nedostatkom činností, v ktorých môžu deti (osobitne chlapci) svoju kompetentnosť realizovať (okrem školských výkonov).Výchovným problémom môže byť aj doslovné prijímanie pravdivosti príbehov a žitie podľa ich scenára.

12 –20 rokov adolescencia    cnosť: vernosť

psychosociálna kríza: identita verzus konfúzia identity

Vernosť je podľa E. Eriksona (2002) schopnosť uniesť lojalitu ako slobodný záväzok. Obdobie je spojené s procesom identifikácie so skupinou i vytváraním vlastnej identity. Súčasťou tohto procesu je synteticko – konvenčný obraz sveta. Na jednej strane tu je túžba po zmysluplnej role v spoločnosti spojená s pocitom vlastnej jedinečnosti, na druhej strane je tu pocit neistoty z nepripravenosti a nedefinovanosti toho, kto som a čím chcem byť. V kontexte primárneho rodičovského odmietnutia, alebo neprítomnosti jedného z rodičov, je predpoklad, že prežívanie negatívnej identity môže byť pre ne oveľa problematickejšie ako pre bežnú populáciu. „Vážnym nebezpečenstvom tohto obdobia je, že sa jednotlivec bude príliš prispôsobovať voči druhým, že bude bezhranične dôverovať a bude konaním druhých sklamaný.“ (Komárik 1998)

Rozvod a strata rodičovskej osoby (zväčša otca), je v každom veku inak traumatizujúca a ohrozujúca jeho zdravý vývin.

Aby sa muž mohol vyvíjať, musí byť schopný sa identifikovať s matkou aj s otcom. Musí sa vytvoriť trojuholník otec-matka-syn, ktorý nahradí dyádu matka-syn. Ak otec nie je prítomný, nemôže prísť k prenosu identifikácie z matky na otca, syn ostáva uväznený v identifikácii s matkou. Absencia otca automaticky znamená zvýšený vplyv matky, na ktorú je naložená prílišná ťaživá zodpovednosť… a synovia, čo sa týka sexuálnej identity, ostávajú podobní kolosom na hlinených nohách” (Corneau, 2012)

  1. Corneau, kanadský psychológ a psychoterapeut, tiež dôrazne osvetľuje dokázané fakty o chýbajúcich otcoch v živote detí, keď spomína H. Billerove tridsaťročné štúdie na amerických a nórskych chlapcoch, ktorých otcovia alebo náhradné otcovské osoby, chýbali v ich živote prvé dva roky, alebo u sirôt umiestnených v ústave:

Otec je dôležitý už od začiatku: ak chýbal, prejavia sa nedostatky v oblasti kognitívnej, sociálnej, morálnej, sexuálnej, pričom chlapci, ktorí prišli o otca v prvých dvoch rokoch života, sú viacej hendikepovaní, ako tí, ktorí o neho prišli neskôr. Je to tak, že vrelý a zmysluplný vzťah otca a syna posilňuje rozvoj mužskej identity. Tiež prvým dôsledkom je, že synovia sa nebudú vyvíjať pozitívne vo vzťahu k telu otca (muža), ale skôr negatívne vymedzovať voči telu matky (ženy). Syn bude presvedčený, že muži si nemôžu dovoliť niekoho sa dotýkať, maznať sa, cítiť ho, smiať sa a plakať, lebo toto správanie – videli iba u svojej matky.

A tak prvým dôsledkom zanechania syna vo výhradnej starostlivosti matky, je synov strach zo žien, ale najmä strach z toho, aby sa sám nestal ženou. Druhým dôsledkom je, že synovia budú mať po celý život strach z tela žien i zo svojho vlastného. Muži majú strach z otcovstva, pretože nechcú, aby ich syn znova prežíval trápenie, do ktorého boli uvrhnutí. .. keď sa rozhodnú vydobyť si u dieťaťa svoje miesto. Noví otcovia a nové páry budú musieť veľmi bojovať, aby zmenili svoju mentalitu: je to však jedna z našich nemnohých nádejí na prežitie”  (Corneau, 2012)

Mlčanie otca, verbálne alebo fyzické, spôsobuje u dieťaťa absenciu “chrbtice”, ktorá ho podopiera, stratu vnútornej štruktúry, negatívneho otcovského komplexu. Také dieťa je zmietané nedostatkom vnútornej štruktúry, jeho myšlienky sú často zmätené, keď si má stanoviť nejaký cieľ, alebo keď si má zodpovedne vybrať, rozoznať dobré a zlé a tiež ťažšie organizuje svoje vnemy. A práve nedostatok tejto vnútornej štruktúry spôsobuje, že si bude syn kompenzovať budovaním vonkajších symbolov:

Napríklad ako hrdina (ktorý má vždy veľa práce a túži po uznaní, riadi sa kolektívnymi hodnotami), alebo ako zvodca, (ktorý žije v sexuálnom napätí a celý čas sa snaží o jeho uspokojenie),  či ako ten, čo prehnane pestuje body building, aby si kompenzoval vnútorný nedostatok štruktúry. Platí zákonitosť, že čím viac sa muž cíti vnútorne krehký, tým viac sa snaží vybudovať vonkajší pancier. Revoltujúci synovia, ktorým chýbal otec, sa snažia nájsť svoju identitu v bandách, v poslednej dobe fašistických, alebo anarchistických, alebo svoju neistotu utápajú v návykových látkach.

Krehkosť mužskej identity je vždy spoľahlivo známkou chýbajúceho otca, uvádza G. Corneau (2012).

Ak teda priznáme, že dieťa (nielen v genetickom zmysle) je rovnou polovicou otca i matky, musíme tiež priznať, že identita dieťaťa, a jeho krehký sebaobraz, sa tvorí a upevňuje počas uvedených procesov pripútania a napĺňania vývinových potrieb – obidvoma rodičmi.

Kedy konečne bude naša spoločenská a súdna prax brať skutočný ohľad na hlboké potreby detí?

Puto a jeho roztrhnutie, s ním jeho ťažké, cez ďalšie generácie trvajúce následky sub/deprivácie dieťaťa, by mali byť predmetom neutíchajúcej diskusie slovenských odborníkov, ktorí majú moc rozhodovania o dieťati v bolestných mesiacoch rozvodového procesu. Dieťa utrpí drvivú porážku, ak jeho rodičia nepostupujú korektne voči sebe navzájom, lebo nedokážu či nechcú sa povzniesť nad svoje osobné nepriateľstvo a bolesti.

Na Slovensku sa toto ohrozenie dotýka približne 600.000 detí a každý rok k nim pribudne 16.500 ďalších, pričom nádoba bolesti sa časom nijako nevyprázdňuje, ale deštručkné sily subdeprivácie ich potrieb pretrvávajú cez generácie a deformujú spoločenské zdravie. Že je tomu tak, vidíme jasne a hovoríme o celospoločenskej kríze hodnôt a postojov. Je isté, že rozvodovosť sa v dnešnej dobe principiálne ovplyvniť nedá a rozvod samotný môže byť niekedy veľmi dobrou odpoveďou na dlhotrvajúce, neprekonateľné nezhody medzi mužom a ženou. (Smiková, Škoviera, Púčiková-Monteith, 2006)

Mali by sme prijať tento fakt realisticky, ale svoju pozornosť presmerovať na potreby detí z takýchto rodín.

Žiaľ, náš spoločenský systém drví otcov ako stroj. A každé dieťa potrebuje prítomnosť otcovskej osoby z uvedených dôvodov – od prenatálneho obdobia až po svoju dospelosť.

Edward Teyber, profesor psychológie a riaditeľ psychologickej kliniky na Kalifornskej štátnej univerzite, vychádzajúc zo svojej celoživotnej praxe, tvrdí, že deti skutočne potrebujú po rozvode matku i otca, aj keď mylná kultúrna norma o nadradenosti matky tomu bráni. Miera zapojenia otca do výchovy aj po rozvode, je priamo úmerná miere adaptácii dieťaťa v akomkoľvek veku.

Teyber (2007) uvádza, že množstvo dospelých mužov sa nikdy nestretlo so základnými otcovskými zručnosťami, a preto teraz ani sami nevedia svojim deťom toto poskytnúť. Bludný kruh sa uzavrel už dávno.

Nielen on, ale mnoho ďalších varuje, že absentujúci otec v porozvodovom živote dieťaťa je spúšťačom detskej depresie, smútku, hnevu, školských problémov, narušenej identity, problémy v citovom a partnerskom živote, narušené mužské a ženské role.

Ballnik (2012), ktorý sa v Nemecku už celú jednu generáciu špecializuje na sprevádzanie rodičov a detí vo všetkých fázach rozvodu, inicioval a riadi dlhodobú štúdiu, ktorá rieši tému pozitívneho otcovstva po rozvode a životný priestor otec- dieťa.

Navrhuje množstvo praktických návodov a schém na to, ako sa vyrovnať so samotnými bolesťami rozvodu, s jeho fázami a výzvami, ale najmä: ako ostať dobrým otcom aj po rozvode tak, že muž i žena vytvoria rodičovský tím.

Radí, ako môže muž vybudovať otcovskú pyramídu, v ktorej nachádzame tieto životne dôležité artefakty:

– náklonnosť (aby sa dieťa mohlo ďalej rozvíjať),

– dôvera (aby sa dieťa neocitlo vo vzduchoprázdne),

– spoločne prežívaný čas (aby sa vzťah otec-dieťa neocitol na plytčine),

– spoľahlivé hranice (aby dieťa malo pocit bezpečia),

– hrdosť (aby mohlo ísť životom s hlavou hore),

– spoločné akcie (aby našlo svoju životnú cestu),

– vzor (aby dieťa sa naučilo rozlišovať dobro a zlo),

– načúvanie (aby cítilo, že ho prijímate),

– blízkosť i dištanc (aby dieťa mohlo dospieť ku slobode),

– svedomie (aby sa vedelo správne rozhodovať po celý život),

– obrazy vzťahu (aby raz aj ono našlo šťastie v láske),

– otcovské požehnanie (aby dieťa mohlo získať skutočnú nezávislosť).

Rozvodové traumy u dieťaťa vzniknú vždy, ale je dôležité ich včas a kvalitne ošetriť, minimalizovať ich dopad na dieťa, ktoré sa raz stane otcom alebo matkou, a tieto vzorce si ponesie so sebou. Liečba týchto tráum spočíva v pravidelnom, spoľahlivom kontakte s oboma rodičmi a s ich rodinami, v emocionálnom povolení (od matky) milovať otca, s ktorým sa ona rozišla.

Rozvedeným otcom je treba umožniť a pomôcť, aby sa mohli vo výchove ďalej angažovať. Teyber naliehavo prosí, aby sa rodičia snažili o ukončenie sporov a tvrdí, že advokáti majú morálnu povinnosť poučiť rozvádzajúcich sa rodičov, plných hnevu, a odradiť ich od bojov o deti. Majú tiež zdôrazňovať hodnotu dohody alebo mediácie, opakovať im, že kedykoľvek jeden z rodičov “vyhrá”, prehrá tým svoj život jeho dieťa.

Najláskyplnejší dar, ktorý môže rozvádzajúci sa rodič dať dieťaťu, je umožniť mu blízky vzťah aj s druhým rodičom” Edward Teyber

PaedDr. Radmila Cao; špeciálna pedagogička

(Radmila Cao má šestnásťročné skúsenosti z práce s deťmi s poruchami správania. Je členkou prezídia Rady pre práva dieťaťa.)

 

LITERATÚRA

BALLNIK, P. 2012. Otcem i po rozvodu. Praha: Portál, 2012. s 168.  ISBN 978-80-262-0150-2

CORNEAU, G. 2012. Chybějící otec, chybující syn: jak absence otce ovlivňuje utváření mužské identity. Praha: Portál, 2012.   s 21. ISBN 978-80-262-0075-8

ERIKSON, E. 2002. Dětství a společnost. Praha: Argo, 2002. s 387.  ISBN  80-7203-380-8

KOLUCHOVÁ, J. 1992. Psychický vývoj dětí v pěstounské péči. Praha: Ministerstvo práce a sociálních věcí České republiky. s 140.  ISBN 80-85529-01-7

KOMÁRIK, E. 1998. Pedagogika emocionálne a sociálne narušených. Bratislava: Humanita, 1998. ISBN  80-223-1289-4

LANGMEIER, J. – MATĚJČEK, Z. 1974. Psychická deprivace v dětství. Praha: Avicennum, zdravotnícké nakladatelství. 1974.

MATĚJČEK, Z. et al. 2002. Osvojení a pěstounská péče. Praha: Portál, 2002. s 152. ISBN  80-7178-637-3

MATĚJČEK, Z. 2005. Výbor z díla. Praha: Karolinum, 2005. s 443. ISBN 80-246-1056-6

ROHÁČEK, M. – MÁTEJ, V. 1996. Hľadáme rodičov, alebo opustené deti potrebujú tiež rodinu. Bratislava: OZ Návrat, 1996

SMIKOVÁ, E. – ŠKOVIERA, A. – PÚČIKOVÁ-MONTEITH, V. 2006. Analýza niektorých výchovných štýlov v rodinách s deťmi s poruchami správania. In: Pedagogická revue, ročník 58, č. 1, s. 69 – 79

SCHOOLEROVÁ, J. 1999. Adopcia – vzťah založený na sľube. Bratislava: Návrat domov, 1999. s 263. ISBN 80-967954-2-2

ŠKOVIERA, A. 2006. 10 dilem náhradnej výchovy. Bratislava: Nová práca, 2006. ISBN  80-88929-81-4

TEYBER, E. 2007. Děti a rozvod. Praha: Návrat domu, 2007. s 95. ISBN 978-80-7255-163-7

ŽILINČÍKOVÁ, D. 2003. Dlhá cesta domov. Vrútky: Advent – Orion, 2003  ISBN  80-8071-030-9

dieta

10 ČERVENÝCH INDIKÁTOROV, KTORÉ SPOĽAHLIVO ODOKRYJÚ SYNDRÓM ZAVRHNUTÉHO RODIČA

dieta

Sekta. Ktokoľvek počuje toto slovo, ktokoľvek sa stretne s človekom zo sekty, pociťuje dešpekt a pociťuje neidentifikovateľnú duševnú tieseň, či nejakú ľútosť. Nikto nediskutuje o tom, či je sekta pozitívny alebo negatívny spoločenský jav. Každému, zdravo premýšľajúcemu človeku, je jasné, že ide o silnú deštrukciu ľudskej psychiky a ničenie životov. Keď sa však povie syndróm zavrhnutého rodiča, začnú vášnivé debaty, plné ideologických predsudkov a extrémistických feministických argumentov, ktoré popierajú to, že dieťa manipulované jedným z rodičov, stráca svoju identitu, mení svoju psychiku a stáva sa – podobne ako člen sekty – jedincom, ktorý sa zrazu správa nepochopiteľne. Odmieta, uráža, znevažuje, ponižuje druhého rodiča, s ktorým nežije v spoločnej domácnosti, a stáva sa voči nemu nepriateľským. To nie je normálne! Ak mal rodič s dieťaťom kvalitný vzťah, nijaké dieťa sa svojho rodiča nechce vzdať…

Syndróm zavrhnutého rodiča nie je rovnomenná diagnóza. Je to popis klinických symptómov, ktoré vyjadrujú patologický jav, narušenú psychickú identitu dieťaťa, ktoré sa stalo obeťou rodičovských sporov po rozpade rodiny. V USA, po prijatí piatej edície diagnostického a štatistického manuálu DSM – V, sformulovali novú diagnózu, ktorá vychádza z klinického obrazu syndrómu zavrhnutého rodiča. Ide o kategóriu detského emocionálneho zneužívania, ktoré manuál popisuje ako „úmyselné verbálne alebo príznačné konanie rodiča, alebo opatrovníka dieťaťa, ktorého následkom, alebo predpokladaným možným následkom, je značná psychická ujma u dieťaťa.” Ide o situáciu, keď programujúci rodič prejavuje špecifické správanie a znaky odlišné od tých, ktoré prejavuje dieťa alebo zavrhnutý rodič. Uvedené príklady správania programujúceho rodiča sa nazývajú červené indikátory. Čím viac z nich sa prejavuje v správaní rodiča, tým je väčšia pravdepodobnosť syndrómu zavrhnutého rodiča (syndróm PAS z anglického Parental Alienation Syndrome). Výsledok 10 a viac je indikátorom syndrómu PAS.

  1. Programujúci rodič bráni návštevám napriek súdnemu príkazu.
  2. Očierňuje druhého rodiča pred kýmkoľvek, kto je ochotný počúvať, ako aj pred dieťaťom, pričom zavrhnutého alebo nevlastného rodiča pred dieťaťom nazýva hanlivými menami.
  3. Podáva nepodložené obvinenia o týraní a neustále vláči bývalého partnera po súdoch za účelom výživného alebo alimentov. (Pozn.: Ak je človek naozaj týraný, nechce mať s týrajúcim nič spoločné, t.j. osobná konfrontácia neprichádza do úvahy).
  4. Bráni akémukoľvek kontaktu detí s príbuznými alebo priateľmi bývalého partnera, ktorí majú iný názor.
  5. Programujúci rodič je presvedčený, že stojí nad zákonom a všetky príkazy/zákony sa týkajú ostatných ľudí, a nie jeho.
  6. Bráni kontaktu s dieťaťom, znemožňuje prístup k školským výsledkom, stretnutiam a podujatiam.
  7. Neustále sa detí vypytuje na návštevy, žiada deti o špehovanie alebo zbieranie dôkazov.
  8. Odmieta návštevy z dôvodu, že bývalý partner si nemôže dovoliť zaplatiť alimenty.
  9. Neustále prejavuje nenávisť a pomstychtivosť voči bývalému partnerovi.
  10. Zatajuje domácu adresu.
  11. Odmieta druhému rodičovi poskytnúť informácie o zdravotných či školských záležitostiach, podujatiach a podobne.
  12. Neustále o dieťati hovorí ako o svojom dieťati, a nie ako o partnerovom.
  13. Neustále bráni návštevám s druhým rodičom a tvrdí, že deti k nemu nechcú ísť (pričom nejde o prípady týrania či zneužívania), a vyhovára sa, že nechce deti nútiť do návštev, ak samé nechcú ísť. (Príloha A, č. 3)
  14. Marí súdne rozhodnutia či príkazy odborných pracovníkov.
  15. Presťahuje deti ďaleko od druhého rodiča, s ktorým predtým mali láskyplný vzťah, čím sa znemožnia návštevy a pokračovanie vzťahu.
  16. Pri návštevách neustále telefonuje a chce hovoriť s deťmi alebo necháva nepríjemné rušivé odkazy.
  17. Provokuje, nadáva alebo zastrašuje zavrhnutého alebo nevlastného rodiča na verejnosti a pred dieťaťom.
  18. Spôsobuje, že dieťa sa cíti zodpovedné za šťastie rodičov, takže sa správa starostlivo ako dospelý voči malému dieťaťu.
  19. Klame alebo dokonca zapája dieťa do rozvodového konania a otázok starostlivosti a výživného.
  20. Spôsobuje, že dieťa sa cíti znepokojene, keď sa má rozprávať s terapeutom alebo inou úradnou osobou.
  21. Núti dieťa, aby druhého rodiča oslovovalo krstným menom namiesto oslovenia ocko či mama.
  22. Bráni deťom, aby kontaktovali otca tak, že odpojí telefón, zmení telefónne číslo, zakáže deťom prijímať hovory a telefonovať alebo klame a tvrdí, že deti nie sú doma alebo spia.
  23. Diskutuje a zapája deti do otázok výživného alebo do súdnych či právnych otázok, do ktorých by sa zapájať nemali.
  24. Trvá na tom, aby deti oslovovali jeho nového partnera mama alebo ocko.
  25. Zavrhujúce správania sa stupňuje, keď si bývalý partner nájde nového partnera.
  26. Trvá na tom, aby dieťa NIKDY neoslovovalo nevlastného rodiča mama alebo ocko.
  27. Zloží telefón, ak sa rozhovor neuberá podľa jeho predstáv.
  28. Keď dieťaťu dovolí telefonovať s druhým rodičom, kontroluje priebeh rozhovoru a hovorí dieťaťu, čo má povedať a ako reagovať a ukončí telefonát, ak má pocit, že telefonát neprebieha podľa jeho predstáv.
  29. Úmyselne ťahá deti preč, ak stretnú zavrhnutého rodiča, napríklad v obchode.
  30. Vyhýba sa aktivitám detí, napríklad školským podujatiam, pretože môže prísť zavrhnutý rodič.
  31. V minulosti mal problémy s ovládaním hnevu.
  32. Slabá podporná sieť zo strany rodiny alebo rodina podporuje správanie programujúceho rodiča.
  33. Odmieta komunikovať faxom, emailom alebo poštou, pretože by tak vznikol písomný dôkaz o jeho aktivitách.
  34. Na poslednú chvíľu oznámi zavrhnutému rodičovi zmeny v návšteve.
  35. Má pocit, že má právo priviesť deti na návštevu neskoro, ale trvá na tom, že deti MUSIA z návštevy odísť presne načas.
  36. Neposkytuje druhému rodičovi informácie o každodenných činnostiach dieťaťa, ale trvá na tom, aby presne vedel, čo bude zavrhnutý rodič s dieťaťom robiť počas návštevy.
  37. Radšej dieťaťu zaplatí opatrovateľku miesto toho, aby dal dieťa na starosť zavrhnutému rodičovi, hoci by to pre všetkých zúčastnených bolo vhodnejšie.
  38. Tvrdí, že dieťa je príliš choré, aby navštívilo druhého rodiča.
  39. Tvrdí, že bývalý partner nie je schopný „správne“ vychovávať dieťa.
  40. Spôsobuje, že dieťa sa cíti previnilo, keď chce vidieť druhého rodiča.
  41. Za každú cenu sa vyhýba tomu, aby dieťa druhému rodičovi priviedol alebo aby ho vyzdvihol na neutrálnom mieste.
  42. Nedovolí, aby druhý rodič kontaktoval „odborníkov“, ktorí podporujú programujúceho rodiča.
  43. Neumožňuje deťom zapájať sa do činností, kde by mohli prísť do kontaktu s deťmi zavrhnutého rodiča.
  44. V škole podá informáciu, že druhému rodičovi sa nedá veriť, pričom naznačuje alebo jasne tvrdí, že zavrhnutý rodič klame o programujúcom rodičovi a deťoch a do školských záznamov dáva poznámky, že dieťa nesmie prísť do kontaktu alebo byť vyzdvihnuté zavrhnutým rodičom.
  45. Ak je nutné poskytnúť informácie o zavrhnutom rodičovi škole, sociálnym pracovníkom alebo iným úradným orgánom, programujúci rodič poskytne nepravdivé alebo zavádzajúce informácie.
  46. Programujúci rodič vytrháva z denníka dieťaťa stránky, ktoré nepodporujú jeho ideológiu a/alebo podporujú zavrhnutého rodiča.
  47. Plne riadi spoločenský život detí.
  48. Príliš sa zapája do aktivít detí, napríklad sa stane vedúcim tábora alebo predsedom združenia rodičov, aby mohol byť stále s deťmi a znemožnil druhému rodičovi zúčastniť sa na týchto aktivitách.
  49. Klame deťom o rozchode/rozvode a dáva „jednoznačne“ nepravdivé informácie, aby zámerne znemožnil dieťaťu, aby malo rado druhého rodiča, napr. „ocko míňa všetky peniaze na frajerky, takže si nemôžem dovoliť poslať ťa do tábora.“
  50. Zapája deti do všetkých aspektov rozchodu, rozvodu a prebiehajúcich súdnych konaní, pričom tvrdí, že dieťa má „právo“ vedieť, čo sa deje.
  51. Tvrdí, že zavrhnutý rodič ho šikanuje, sleduje, zneužíva alebo obťažuje a zapája do toho políciu. Podáva nepravdivé sťažnosti zo zneužívania a neprávom a opakovane zasiela sťažnosti orgánom na ochranu dieťaťa, polícii a iným, aby zavrhnutého rodiča neustále vyšetrovali.
  52. Nabáda dieťa, aby ho podporilo v klamaní úradov o tom, ako sa zavrhnutý rodič správa k dieťaťu, hoci neexistuje dôkaz o zlom zaobchádzaní, práve naopak.
  53. Nabáda dieťa, aby v prítomnosti zavrhnutého rodiča bolo vzdorovité, neposlušné a aby nedodržiavalo pravidlá.
  54. Programujúci rodič úmyselne organizuje deťom „aktivity“ v čase, keď sa majú stretnúť s druhým rodičom, napr. oslavy, výlety a spoločenské podujatia.
  55. Programujúci rodič upláca dieťa, aby zabránil návšteve s druhým rodičom a spôsobuje, že sa dieťa cíti previnilo, keď chce ísť radšej za druhým rodičom namiesto podujatia, ktoré programujúci rodič zorganizoval v čase návštevy.
  56. Zakazuje dieťaťu, aby malo doma fotky alebo iné predmety od druhého rodiča. Programujúci rodič ničí akékoľvek darčeky, fotky a iné, ak ich dieťa prinesie domov.
  57. Keď dieťa dostane darčeky od druhého rodiča a prinesie ich domov ukázať programujúcemu rodičovi, ten nedovolí, aby ich dieťa vzalo naspäť k druhému rodičovi alebo aby si ich nechalo.
  58. Programujúci rodič odmieta darčeky od druhého rodiča a jeho rodiny a núti deti, aby ich vrátili s tým, že sú škaredé, lacné, zbytočné a podobne.
  59. Programujúci rodič úmyselne zhadzuje darčeky zavrhnutého rodiča alebo naschvál kúpi ten istý darček skôr než druhý rodič, aby darček druhého rodiča bol bezvýznamný.
  60. Programujúca matka zmení dieťaťu priezvisko na priezvisko „nového otca“ bez toho, aby sa predtým spýtala alebo upozornila biologického otca.
  61. Programujúci rodič navštevuje rodinné oslavy druhého rodiča bez pozvania napriek tomu, že vie, že jeho správanie bude vnímané negatívne. Programujúci rodič potom túto negatívnosť zneužije na to, aby dieťaťu povedal, že ho rodina druhého rodiča neznáša.
  62. Odmieta zdvihnúť, keď dieťa telefonuje z domu druhého rodiča.
  63. Trvá na tom, že keď je dieťa s druhým rodičom, má „právo“ na prehnaný telefonický kontakt s dieťaťom, pričom druhému rodičovi neumožňuje žiaden alebo len minimálny telefonický kontakt.
  64. Úmyselne zmení telefónne číslo a ponecháva ho utajené, pričom zavrhnutému rodičovi neposkytne nové telefónne číslo.
  65. Programujúci rodič hovorí dieťaťu, že dúfa, že sa mu pri druhom rodičovi nič nestane a nebude musieť ísť do nemocnice a podobne, aby v dieťati vyvolal strach z pobytu u druhého rodiča.
  66. Programujúci rodič tvrdí dieťaťu, že sa mu „niečo“ môže stať, kým bude so zavrhnutým rodičom.
  67. Žiada druhého rodiča, aby pokryl náklady súvisiace so starostlivosťou o dieťa, napr. poplatky u zubára.
  68. Tvrdí dieťaťu, že nemôže nosiť strojček na zuby alebo iné nevyhnutnosti, pretože druhý rodič ich nechce zaplatiť.
  69. Nesplní želanie dieťaťa, aby strávilo dodatočný čas s druhým rodičom, hoci ide o jednorazovú špeciálnu príležitosť.
  70. Odmieta dieťa poslať do školy na podujatie, keď zistí, že tam bude druhý rodič.
  71. Vyberie z bankového účtu dieťaťa peniaze vložené zavrhnutým rodičom a zakáže dieťaťu, aby ich minulo alebo ich minie na iné účely.
  72. Tvrdí dieťaťu, že jeho správanie je podobné druhému rodičovi, pričom tak robí zlomyseľne a škodoradostne.
  73. Programujúci rodič prehnane zdôrazňuje, že sa dieťa naňho a jeho rodinu fyzicky podobá a ignoruje alebo popiera podobnosť s druhým rodičom.
  74. Programujúci rodič zakáže dieťaťu, aby si vzalo na návštevu k druhému rodičovi domáce zvieratko, hoci druhý rodič s tým nemá problém.
  75. Programujúci rodič sa odsťahuje bez toho, aby predtým informoval zavrhnutého rodiča.
  76. Programujúci rodič sa odsťahuje a odmieta zavrhnutému rodičovi poskytnúť potrebné informácie.
  77. Programujúci rodič umožňuje kontakt s dieťaťom tretej osobe napriek tomu, že si to druhý rodič neželá z dôvodu opodstatnených obáv, ako napr. domáce násilie a  týranie preukázané v minulosti.
  78. Dieťa podstúpi alebo podstúpilo zbytočný chirurgický zákrok bez predchádzajúceho upozornenia alebo súhlasu zavrhnutého rodiča a existujú dôkazy podporujúce stanovisko zavrhnutého rodiča.
  79. Programujúci rodič sa pokúša podplatiť, vydierať alebo zastrašiť druhého rodiča, aby podpísal súdne dokumenty, ktoré ho vyčlenia zo života dieťaťa alebo upevnia postavenie programujúceho rodiča.
  80. Programujúci rodič prejavuje želanie, aby druhý rodič bol mŕtvy, aby zomrel, bol zavraždený alebo vážne zranený.
  81. Programujúci rodič prejavuje želanie, aby sa druhému rodičovi a jeho rodine či priateľom stala vážna nehoda alebo úraz.
  82. Programujúci rodič sa pokúša zmeniť náboženstvo dieťaťa alebo tak už urobil.
  83. Oznamuje dieťaťu, že sa nemôže stretnúť s druhým rodičom, pretože nezaplatil alimenty.
  84. Je neoprávnene drzý a odmieta spolupracovať s novým partnerom druhého rodiča, hoci je to v záujme dieťaťa.
  85. Odmieta dieťaťu poskytnúť odbornú psychologickú pomoc, pričom by to dieťaťu prospelo.
  86. Odmieta dieťaťu umožniť zúčastniť sa na víkendových športových/voľno-časových aktivitách, keďže by bol druhý rodič prítomný počas určitej časti alebo polovicu času.
  87. Rodič sa pokúša podplatiť úradníkov, špecialistov a odborných pracovníkov, aby konali/napísali správu v prospech rodiča, hoci dôkazy svedčia o opaku.
  88. Rodič na svoju obhajobu úmyselne zavádza, klame alebo skrýva informácie či dôkazy.
  89. Rodič fyzicky napadol druhého rodiča v prítomnosti dieťaťa.
  90. Na svoju obhajobu sfalšoval, zmenil alebo inak zmanipuloval úradné dokumenty.
  91. Vypovedal zavádzajúco alebo nepravdivo na polícii o druhom rodičovi a jeho rodine, pričom vedel o tom, že ide o zavádzajúce či nepravdivé vyhlásenie.
  92. Pred dieťaťom alebo treťou stranou prejavil hnev/slovné urážky týkajúce sa druhého rodiča.
  93. Pokúsil sa alebo naozaj pomáhal dieťaťu pri písaní listov/odkazov alebo pri ich odoslaní zavrhnutému rodičovi.
  94. Nabádal dieťa, aby ho podporilo vo vyhláseniach proti druhému rodičovi, hoci existujú jasné dôkazy proti tomu, čo tvrdí rodič i dieťa.
  95. Nabáda, zastrašuje alebo sa vyhráža dieťaťu, aby mlčalo o udalostiach, ktorých bolo svedkom a ktoré nie sú v prospech rodiča, ktorému je zverené.
  96. Vyhráža sa dieťaťu alebo ho trestá za to, že sa vyjadruje pozitívne o druhom rodičovi.
  97. Odmieta vyhovieť žiadosti o DNA testy dieťaťa.
  98. Zámerne prispieva k odcudzeniu súrodencov, ak jeden podporuje ustanoveného rodiča a druhý zavrhnutého rodiča.
  99. Tvrdí dieťaťu, že druhý rodič ho neľúbi a že nikdy nechcel, aby sa narodilo.
  100. Hovorí dieťaťu o intímnych detailoch týkajúcich sa manželstva, ktoré sú nevhodné a robí tak zámerne, aby dieťa znepokojil.
  101. Odmieta informovať druhého rodiča o predpísaných liekoch.
  102. Trvá na tom, že rodina druhého rodiča nie je „skutočná rodina“ dieťaťa alebo že nie sú dosť dobrí.
  103. Tvrdí dieťaťu/deťom, že ich nahradil nový partner druhého rodiča.
  104. Tvrdí dieťaťu/deťom, že ich nahradili deti druhého rodiča a nového partnera – bez ohľadu na to, či sú deti už na svete.
  105. Tvrdí dieťaťu/deťom, že ich nahradili deti nového partnera druhého rodiča, a že ich preto druhý rodič už nechce alebo neľúbi.
  106. Zhadzuje vyhlásenia, reakcie, zásady a činnosti druhého rodiča pokiaľ ide o deti.
  107. Často tvrdí deťom, že druhý rodič a/alebo jeho nový partner mu ublížia.
  108. Žiada, aby druhý rodič prijal vinu za akékoľvek zranenia dieťaťa a to aj vtedy, keď sú zanedbateľné a súvisia s bežným životom.
  109. Núti dieťa obviňovať druhého rodiča a/alebo jeho nového partnera z menších zranení, odrenín a modrín spôsobených pri hre pred úradným zamestnancom.
  110. Oholí dieťaťu hlavu, keď ho ostrihá druhý rodič, pričom tvrdí, že má hrozný účes a vlasy.
  111. Zakazuje druhému rodičovi utešovať dieťa, keď sa zraní pri hre.
  112. Žiada lekárske ošetrenie pri menších chorobách (napr. požaduje antibiotiká pri nádche) a zraneniach pri hre.
  113. Vyberá si lekárov dovtedy, kým nenájde takého, ktorý ho bude podporovať.
  114. Nedodržiava náležité rady lekárov, ak ho nepodporujú.
  115. Úmyselne ničí (trhá, strihá alebo špiní) oblečenie, ktoré dieťaťu dal druhý rodič.
  116. Programujúci rodič odmieta objektívne nevyhnutné lekárske ošetrenie, ak zavrhnutý rodič žiada o preskúmanie vážneho lekárskeho stavu, ktorý dieťa oslavuje alebo ktorý mu spôsobuje utrpenie.
  117. Po odlúčení od druhého rodiča dieťaťu dovoľuje činnosti, ktoré malo predtým zakázané a zo zákazu viní druhého rodiča.
  118. Zakazuje deťom tráviť čas osamote s inými dospelými alebo deťmi.
  119. Zakazuje deťom prespávať u kamarátov a obviňuje rodičov kamarátov zo zlého zaobchádzania.
  120. Zakazuje deťom prespávať u kamarátov s tým, že „nechce, aby deti videli, ako žijú iní ľudia.“
  121. Často hovorí deťom, že druhý rodič im ublíži, že má duševné problémy a pod., aby sa začali druhého rodiča báť.
  122. Informuje deti o tom, že druhý rodič má trestný záznam za ublíženie deťom.
  123. Neumožní deťom podstúpiť lekárske alebo psychologické vyšetrenie v jeho neprítomnosti.
  124. Oznámi deťom, že druhý rodič ich nechcel a že si prial, aby sa tehotenstvo ukončilo.
  125. Trvá na tom, že rodina druhého rodiča jeho alebo deti nikdy neprijala a trvali na tom, aby sa tehotenstvo ukončilo.
  126. Viní druhého rodiča z nedostatočnej kvality jedla, bývania a/alebo nedostatku peňazí napriek tomu, že platí výživné a kontakt s programujúcim rodičom je minimálny.
  127. Viní zavrhnutého rodiča a jeho nového partnera z toho, že ukradli domov, jedlo a prostriedky programujúcemu rodičovi a  deťom.
  128. Ignoruje deti, keď hovoria o aktivitách s druhým rodičom.
  129. Hnevá sa, keď deti hovoria o aktivitách s druhým rodičom.
  130. Hnevá sa, keď sa deti chcú stretnúť s druhým rodičom alebo mu zavolať.
  131. Hnevá sa, keď sa deti zapájajú do aktivít na Deň matiek alebo otcov, ak to súvisí so zavrhnutým rodičom.
  132. Hnevá sa, keď dieťa hovorí učiteľom/spolužiakom, že chce byť v kontakte s druhým rodičom.
  133. Bezdôvodne odhlási dieťa zo školy a preloží ho na inú, ak vyjadrilo túžbu byť v kontakte s druhým rodičom.
  134. Tvrdí deťom, že druhý rodič je bez nich šťastný.
  135. Tvrdí deťom, že druhý rodič ich už neľúbi, už za nimi nikdy nepríde a už ich nechce.
  136. Obviňuje deti z toho, že spôsobili spory/odlúčenie v manželstve.
  137. Tvrdí deťom, že zavrhnutý rodič opúšťa DETI a nie manželstvo alebo programujúceho rodiča.
  138. Obviňuje druhého rodiča z nevery keď vie, že to deti môžu počuť.
  139. Píše listy „v mene“ detí, pričom tvrdí, že detí sa na písaní podieľali.
  140. Úmyselne sa snaží, aby si deti mysleli, že im druhý rodič neposiela listy, darčeky ani peniaze.
  141. Programujúci rodič vyhadzuje a ničí veci, ktoré dieťa dostalo prostredníctvom tretej strany (napr. škola, starý rodič). Väčšinou sa tak deje po odchode od tretej strany a navonok sa tvári, že veci dieťaťu odovzdá.
  142. Programujúci rodič úmyselne ničí a vyhadzuje akékoľvek darčeky alebo listy, ktoré deti už videli.
  143. Trvá na tom, aby deti oslovovali druhého rodiča hanlivo (napr. ten sviniar).
  144. Učiteľom/riaditeľovi školy predkladá falšované dokumenty/listy od lekárov.
  145. Programujúci rodič používa ako zálohu osobný a súkromný majetok druhého rodiča s tým, že sa pred deťmi odvoláva na finančné ťažkosti.
  146. Programujúci rodič dáva do záložne alebo vracia do obchodu darčeky od zavrhnutého rodiča, pričom sa pred deťmi odvoláva na finančné ťažkosti.
  147. Využíva každú príležitosť, aby znevažoval druhého rodiča v prítomnosti detí s cieľom získať podporu sociálnych inštitúcií a pracovníkov.
  148. Odmieta druhému rodičovi poskytnúť dôležité lekárske informácie, čím bráni dobrému zdravotnému stavu dieťaťa.
  149. Odmieta druhého rodiča upovedomiť o zistených alergiách.
  150. Odmieta druhého rodiča informovať o zdravotných problémoch alebo liečbe dieťaťa.
  151. Obviňuje druhého rodiča z ukradnutia vecí, ktoré dieťa stratilo.
  152. Pripisuje zlé výsledky v škole druhému rodičovi.
  153. Obviňuje druhého rodiča zo zanedbávania dieťaťa.
  154. Odopiera nevyhnutnú lekársku starostlivosť alebo liečbu na základe finančných ťažkostí spôsobených druhým rodičom.
  155. Užíva drogy, fajčí alebo pije alkohol a za svoje závislosti viní druhého rodiča.
  156. Kupuje si luxusné predmety pre vlastnú spotrebu a odopiera dieťaťu základné potreby, pričom viní druhého rodiča z finančných ťažkostí.
  157. Zakazuje dieťaťu prejaviť náklonnosť pri rozlúčke s druhým rodičom v prítomnosti programujúceho rodiča.
  158. Prejavuje zosmiešňujúce zvuky/komentáre, keď dieťa alebo druhý rodič prejaví náklonnosť v prítomnosti programujúceho rodiča.
  159. Obviňuje druhého rodiča z prejavov náklonnosti dieťaťu s postranným úmyslom.
  160. Obviňuje zavrhnutého rodiča zo správania typického pre syndróm PAS.
  161. Pred deťmi očierňuje nového partnera zavrhnutého rodiča alebo jeho deti.
  162. Obviňuje nového partnera zavrhnutého rodiča z nevhodného správania.
  163. Obviňuje príbuzných zavrhnutého rodiča z nevhodného správania.
  164. Obviňuje deti zavrhnutého rodiča alebo deti jeho nového partnera z nevhodného správania.
  165. Kontaktuje príbuzných zavrhnutého rodiča v prítomnosti dieťaťa a neoprávnene ich obviňuje zo zlého zaobchádzania/zanedbávania/syndrómu PAS.
  166. Zakazuje dieťaťu dávať darčeky/odkazy/kresby/listy druhému rodičovi, jeho novému partnerovi, deťom alebo príbuzným.
  167. Programujúci rodič je neustále neslušný, zlomyseľný, riadi a diktuje kedy, kde a čo môže druhý rodič s dieťaťom robiť počas vyhradeného času.

Tento prístup sa tiež prenáša na deti, ktoré sú neslušné, zlomyseľné, riadia a diktujú kedy, kde a ako strávia čas s druhým rodičom.

PhDr. Jozef Tinka, PhD.

(Spracované podľa zahraničných zdrojov.)