Monthly Archives: november 2015

domestic-violence-man-depression-53e786bfc4cbc_exlst

NÁSILIE NEMÁ POHLAVIE – DOTAZNÍK URČENÝ PRE MUŽOV

ZAŽILI STE UŽ NIEKEDY NÁSILIE NA MUŽOCH?

Násilie nemá pohlavie. Je to vec charakteru človeka, a toho, ako sa vie vyrovnať s rôznymi životnými situáciami. Napriek tomu sa spoločnosť snaží glorifikovať pohlavie násilia a vo verejnej mienke ukotvuje predstavu, že muž je od prírody násilný, agresívny tvor a ženy treba pred ním chrániť. Tento koncept je podporovaný početnými výskumami, ktoré vraj potvrdzujú, že „každá piata žena zažíva týranie“. Pritom, ak by sa uskutočnil rovnaký výskum na mužoch, výsledky by boli prinajmenšom podobné. V zahraničí sú k dispozícii výskumy, o ktorých sa u nás mlčí, a ktoré odhaľujú zaujímavé skutočnosti. „Ženy zďaleka nie sú len nežné bytosti“, tvrdí vplyvná česká sociologička Nadežda Špateková. Podľa nej dokážu byť násilné i kruté. Môžu figurovať ako násilné osoby prakticky vo všetkých druhoch a typoch domáceho násilia. Feministka Walkerová (1979) pôvodne tvrdila, že ženy sa násilím iba bránia, no ostatní bádatelia tento predsudok početnými výskumami vyvrátili, a tak aj Walkerová od tohto tvrdenia ustúpila. Podľa sociológov Stetsa a Strausa (1990) je skóre fyzického napadnutia žien a mužov v intímnych vzťahoch celkom vyrovnané – ich výskum odhalil, že v 42-45% prípadoch zaútočila ako prvá žena a v 44-53% prípadoch muž. Podľa ďalšieho bádateľského tímu O’Learyho a kol. bolo 41-57% násilností vzájomných, v 8-13% prípadov bol násilníkom muž a v 16-26% prípadov to bola žena. Morseová (1995) zistila, že vzájomného násilia sa dopúšťalo 49-59% párov, muž bol identifikovaný ako násilník v 10-14% prípadov domáceho násilia a žena v 30-38% prípadov.

Hesterová (2009) analyzovala 96 prípadov domáceho násilia a odhalila určité rozdiely; zaujímavé je napríklad zistenie, že použitie zbrane ako prostriedku násilia bolo v 11% prípadov zo strany muža a v 24% prípadov zo strany ženy.

Rovnako sa mlčí o tom, že výskumy o násilí na mužoch sa u nás prakticky vôbec nerobia. Dôležité je aj zistenie, že výskum násilia na mužoch je veľmi problematický aj z dôvodu, že muži len veľmi neochotne hovoria, resp. hodnotia sami seba ako obete násilia.

Pokiaľ má byť boj s domácim násilím efektívny, mala by sa táto téma zbaviť ideologických predsudkov, násilie by sa malo stať „bezpohlavným“ a prevencia by mala fungovať voči násiliu ako takému a nie iba voči jednej skupine populácie.

Komu prospieva manipulácia s témou domáceho násilia?

(Viac o téme domáceho násilia pozri tu: ŠEVČÍK, D., ŠPATEKOVÁ, N. a kol.: Domácí násilí. Kontext, dynamika a intervence. Praha: Portál 2011. – 192 s. ISBN 978-80-7367-690-2)

Dotazník pre mužov je pokusom prispieť k rodovej vyváženosti témy domáceho násilia a poukázať na fakt, že súčasný koncept prevencie zvyšuje len rodovú animozitu a neprispieva k účinnému odstraňovaniu tohto patologického sociálneho javu v rodinách.

Po kliknutí na uvedený odkaz sa Vám zobrazí anonymný dotazník. Vopred ďakujeme za jeho vyplnenie.

https://docs.google.com/forms/d/1OenPsPCV4Me3CjfBFoXAIw6l_dfP6x7VXiO3JzYsoIg/viewform?c=0&w=1&usp=mail_form_link

 

PhDr. Jozef Tinka, PhD. (vedecký pracovník)

SONY DSC

h8N-dZQmRp_E0ZRFT-oajQ-Deti-nech-pu-pre-o-u-jedn-ho-z-rodi-ov-m-u-by

VY SA PÝTATE, MY ODPOVEDÁME

AKO URČIŤ VÝŠKU VÝŽIVNÉHO?

Výživné býva neuralgickým bodom mnohých rodičovských sporov pred súdom. Jeden chce čo najviac, veľakrát aj nad pomery platiteľa výživného, argumentujúc najlepším záujmom dieťaťa a jeho potrebou po čo najkonformnejšom živote. Druhý sa bráni, že vysoké výživné je pre neho likvidačné. Súd akoby rozhodoval podľa sympatií. Ako určiť výživné v duchu zákona – čiže aby zodpovedalo potrebám dieťaťa i možnostiam rodiča?

(Pavol F.)

Dieťa má právo na porovnateľnú životnú úroveň svojich rodičov. Ak rodič žije nadpriemerne, potom aj dieťa má nárok na nadštandardný životný štýl; a, prirodzene, aj opačne. Súd zohľadňuje náklady na život dieťaťa a berie do úvahy aj životné náklady povinného rodiča, a jeho príjmy. Podľa konštantnej súdnej praxe sa výška výživného určuje približne na úrovni 20% z čistého príjmu povinného rodiča.

81-289x300

JUDr. Barbora Vrbová; advokátka

 

BRÁNENIE KONTAKTU RODIČA S DIEŤAŤOM

Čo mám robiť, keď mi matka bráni v kontakte s dieťaťom a odmieta akékoľvek dohody?

(Richard B.)

Preferenčný rodič, teda ten, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti, má povinnosť dieťa pozitívne motivovať k tomu, aby si vytvorilo dobrý vzťah k oprávnenému rodičovi. Napriek tomu, že s ním trávi menej času.

Pokiaľ však rodič, ktorému súd dieťa zveril do osobnej starostlivosti (tzv. preferenčný rodič), bráni oprávnenému rodičovi v styku s dieťaťom bezdôvodne a opakovane, je to dôvod obrátiť sa na súd a žiadať výkon rozhodnutia. V krajnom prípade, treba podať návrh na zmenu rozhodnutia o zverení do osobnej starostlivosti.

81-289x300

JUDr. Barbora Vrbová; advokátka

rodina

AKÉ JE KRITÉRIUM NAJLEPŠIEHO ZÁUJMU DIEŤAŤA? LÁSKA RODIČOV!

Vy sa pýtate, my odpovedáme.

Najlepší záujem dieťaťa znie často ako zaklínadlo, ktoré sprevádza každé rozhodovanie o deťoch. Žiaľ, každý si záujem dieťaťa interpretuje po svojom. Kto je kompetentný jednoznačne určiť, čo je v záujme dieťaťa? Existujú zákonné kritériá, ktoré treba vždy rešpektovať pri rozhodovaní o záujme dieťaťa?

Zuzana D.

Položme otázku matke, či má rada svoje dieťa a ona bez zaváhania povie: Áno, samozrejme. Položme otázku otcovi, či má rád svoje dieťa a on rovnako bez váhania odpovie, áno. Ak sa však oboch rodičov spýtame, či chcú pre svoje dieťa to najlepšie, bez ohľadu na seba, odpoveď nepríde tak rýchlo, a častokrát znie: Áno, ale…

Základné pravidlo lásky znie: „To, či máš skutočne rád toho druhého, poznáš podľa toho, či chceš jeho dobro bez ohľadu na seba.“

Akceptovaním uvedeného pravidla lásky pri riešení rodičovských konfliktov týkajúcich sa maloletých detí, by sme si výrazne uľahčili riešenie veci.

Položme otázku matke aj otcovi!

Dopraješ svojmu dieťaťu právo na obidvoch rodičov?

Zabezpečíš jeho životu rovnováhu, ktorú mu môžete poskytnúť len vy dvaja?

Dokážeš prijať sklamanie z rozpadu vzťahu ako svoju vlastnú skúšku bez zapojenia dieťaťa do tohto konfliktu?

Dokážeš zvládnuť svoj hnev na druhého rodiča tak, aby to vaše dieťa neprijalo ako svoj hnev na toho druhého rodiča?

Máš rád svoje dieťa tak hlboko, že ho dokážeš ušetriť každej kritiky, či každého poníženia a osočovania smerujúceho voči jeho druhému rodičovi?

Vieš v pokoji a láske prijať prítomnosť druhého partnera pre pokoj a lásku svojho dieťaťa?

Si ochotný dať svojmu dieťaťu to jediné, o čo skutočne stojí? Máš pre neho čas?

Vieš ho počúvať a odpovedať na jeho otázky?

Vieš sa podeliť o čas s druhým rodičom svojho dieťaťa len preto, že tvoje dieťa bude mať šťastný a radostný zážitok?

Vieš riešiť svoje finančné ťažkosti bez angažovania dieťaťa do tohto problému?

Vieš brániť svoje vlastné záujmy bez zneužívania záujmov vášho dieťaťa ?

Áno?

V takom prípade nie je potrebné rozhodovať o najlepšom záujme vášho dieťaťa, lebo mu ho vieš poskytnúť ty sám.

Nie?

Potom nehovor, že máš rád svoje dieťa a daj šancu druhému rodičovi. Možno to v záujme vášho dieťaťa zvládne a naučí ťa chcieť dobro pre vaše dieťa bez ohľadu na seba samého.

Ak to nedokáže ani jeden z vás, musí nastúpiť niekto tretí. Súd pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do výchovy a starostlivosti musí skúmať jeho najlepší záujem.

Ide o právny pojem, ktorý nemá svoju presnú definíciu v Zákone o rodine. Existuje niekoľko výkladových pravidiel, podľa ktorých by sa uvedený najlepší záujem dieťaťa mal vždy určiť.

Podľa Všeobecného komentára č. 14 (2013) o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho alebo jej najlepšieho záujmu (čl. 3 ods. 1) tento inštitút predstavuje: „Hmotné právo, zásadu a procesné právo, ktoré sú založené na posúdení všetkých prvkov najlepšieho záujmu dieťaťa alebo detí v konkrétnej situácii. Pri posudzovaní a určovaní najlepšieho záujmu dieťaťa za účelom rozhodnutia o konkrétnom opatrení, treba dodržiavať nasledujúce kroky:

a) v rámci konkrétneho faktického kontextu prípadu zistiť, aké sú relevantné prvky posúdenia najlepšieho záujmu dieťaťa, dať im konkrétny obsah a priradiť každému z nich váhu vo vzťahu k ostatným,

b) pri realizácii dodržiavať postup, ktorý zabezpečí právne záruky a riadnu aplikáciu práva.“

V zmysle citovaného Všeobecného komentára je nesporné, že najlepší záujem dieťaťa je pojem veľmi pružný, ktorý musí byť skúmaný individuálne, vždy v konkrétnej situácií bez aplikácie predsudkov a neoverených predpokladov. Záver o tom, čo je pre konkrétne dieťa jeho najlepším záujmom, musí vychádzať zo zistených okolností a musí sa uskutočniť tak, aby v plnej miere rešpektovalo všetky práva zakotvené v Dohovore o právach dieťaťa a jeho Opčných protokoloch.

Pri rozhodovaní o zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, súd dbá o to, aby bolo rešpektované právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a právo toho rodiča, ktorému nebude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na pravidelné informovanie sa o maloletom dieťati.

Maloleté dieťa, ktoré je schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť samostatne svoj názor, má právo vyjadrovať ho slobodne vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má právo byť vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti. Súd názor maloletého dieťaťa zisťuje prostredníctvom jeho zástupcu alebo príslušného orgánu sociálno-právnej ochrany detí alebo výsluchom maloletého dieťaťa aj bez prítomnosti rodičov v závislosti od každého konkrétneho prípadu. Je vecou vyspelosti konajúceho sudcu alebo prítomného zástupcu príslušného orgánu sociálno-právnej ochrany detí ako dokážu načúvať výpovedi dieťaťa. Je veľmi ťažké rozpoznať, či je dieťa k prezentovaniu svojho postoja manipulované jedným z rodičov, alebo ide o jeho skutočne prejavenú vôľu. Práve z tohto dôvodu by výpoveď dieťaťa mala byť hodnotená ako každý iný dôkaz. V kontexte s ostatnými vykonanými dôkazmi a v ich logickej súvislosti. Určite by nemalo postačovať jednoduché vypočutie dieťaťa. Významným by sa mohlo stať aj jeho hodnotenie neverbálnej komunikácie, emocionálnych prejavoch, ktoré sprevádzajú výsluch, prípadne neformálnych prejavov, v ktorých dieťa uvoľnene reaguje na odľahčenú, zdanlivo nesúvisiacu tému. Ide nesporne o veľmi náročné vedenie výsluchu. Prínosom tohto poznania je fundovaná prítomnosť psychológa alebo odborníka na neverbálnu komunikáciu, prostredníctvom ktorej by sa dokázali nájsť riešenia zodpovedajúce najlepšiemu záujmu dieťaťa.

unnamed

JUDr. Jitka Hasíková, advokátka