Monthly Archives: marec 2015

Deti po rozvode

PRE RODIČOV – NÁVOD AKO SA SPRÁVAŤ K DEŤOM PO ROZVODE

Pravidlá, ktoré vychádzajú z detskej duše a ktoré sú detskou prosbou k rodičom, aby sa po rozpade rodiny správali k nim citlivo. Tieto pravidlá sú výsledkom naratívneho výskumu, ktorý realizovali odborníci z Rady pre práva dieťaťa analýzou 1 000 príbehov od detí z celého Slovenska v čase od januára do apríla 2016. Všetko to, čo sa objavilo v literárnych prácach na tému “Dieťa má dve rúčky – jednu pre mamu a druhú pre ocka”, sme premenili do detskej reči.

  1. NEOČIERŇUJ PREDO MNOU DRUHÉHO RODIČA. (Trhá mi to srdce a  cítim sa pritom veľmi zle.)
  2. NEROZPRÁVAJ NIČ O PRIATEĽOCH A PRÍBUZNÝCH MÔJHO DRUHÉHO RODIČA. (Dovoľ mi, aby mi na niekom záležalo i v prípade, že tebe je to jedno.)
  3. NEROZPRÁVAJ O ROZVODE A OSTATNÝCH DOSPELÁCKYCH VECIACH. (Robí mi to zle. Prosím, vynechaj ma z toho!)
  4. NEROZPRÁVAJ O PENIAZOCH ALEBO O VÝŽIVNOM. (Cítim sa previnilo, a mám pocit ako keby som bol majetkom namiesto tvojho dieťaťa.)
  5. NEVYVOLÁVAJ VO MNE POCIT VINY, KEĎ SI UŽÍVAM CHVÍLE S DRUHÝM RODIČOM. (Potom mám strach čokoľvek ti povedať.)
  6. NEBRÁŇ MI STRETÁVAŤ SA S DRUHÝM RODIČOM. (Som z toho smutný.)
  7. NENARUŠUJ ČAS, KTORÝ TRÁVIM S DRUHÝM RODIČOM TÝM, ŽE MI NEUSTÁLE TELEFONUJEŠ ALEBO NAPLÁNUJEŠ INÉ AKTIVITY. (Cítim sa previnilo a je mi ťažko.)
  8. NEHÁDAJ SA PREDO MNOU S DRUHÝM RODIČOM, ANI CEZ TELEFÓN, AK ŤA MÔŽEM POČUŤ.(Bolí ma z toho brucho!)
  9. NEŽIADAJ, ABY SOM DONÁŠAL NA DRUHÉHO RODIČA. (Cítim sa nečestne.)
  10. NEŽIADAJ, ABY SOM MAL PRED DRUHÝM RODIČOM TAJOMSTVÁ, KTORÉ NEMÁM PRED TEBOU.(Cítim pritom úzkosť.)
  11. NEVYPYTUJ SA  NA DRUHÉHO RODIČA A NA TO, ČO SPOLU ROBÍME. (Cítim sa nepríjemne, tak ma jednoducho nechaj. Poviem ti to sám od seba.)
  12. NEŽIADAJ MA, ABY SOM DRUHÉMU RODIČOVI VYRIADIL ODKAZY OD TEBA. (Mám obavy, ako zareaguje. Vybav si to, prosím, sám.)
  13. NEVKLADAJ MI DO TAŠKY ODKAZY PRE DRUHÉHO RODIČA. (Cítim sa potom strašne.)
  14. NEOBVIŇUJ MÔJHO DRUHÉHO RODIČA Z ROZVODU ALEBO ZA INÉ VECI.(Cítim sa naozaj hrozne!  Jachcem byť len vašim dieťaťom. Prosím, prosím, nerob zo mňa prostredníka.)
  15. NEZAOBCHÁDZAJ SO MNOU AKO S DOSPELÝM, SPÔSOBUJE MI TO VEĽA STRESU. (Porozprávaj sa radšej so svojim kamarátom alebo psychológom.)
  16. NEIGNORUJ MÔJHO DRUHÉHO RODIČA, NEVYSEDÁVAJ VZDIALENÝ ODO MŇA, KEĎ SA UČÍM ALEBO ŠPORTUJEM.(Som veľmi smutný a zahanbený. Prosím, správajte sa ako rodičia, a buďte k sebe priateľskí, i keď je to len kvôli mne.)
  17. DOVOĽ MI, ABY SOM SI MOHOL ZOBRAŤ VECI K DRUHÉMU RODIČOVI, POKIAĽ ICH UNESIEM TAM I SPÄŤ. (Pretože  mám pocit, že so mnou zaobchádzaš ako s majetkom.)
  18. NEVZBUDZUJ VO MNE POCIT VINY TÝM, ŽE NA MŇA TLAČÍŠ, ABY SOM ŤA MAL RADŠEJ, A NEPÝTAJ SA, KDE BY SOM CHCEL BÝVAŤ. (Som z toho zmätený.)
  19. UVEDOM SI, ŽE MÁM DVA DOMOVY, A NIE LEN JEDEN. (Som doma všade tam, kde je mama alebo otec.)
  20. DOVOĽ MI, ABY SOM MAL RÁD OBOCH ROVNAKO A ABY SOM BOL S KAŽDÝM TOĽKO, KOĽKO LEN TO JE MOŽNÉ.

Tieto pravidlá sú vyjadrením podstaty toho, ako by sa mali k sebe a k dieťaťu správať rodičia po stroskotaní svojho vzťahu. Manželstvo/partnerstvo je pominuteľné, ale rodina je večná – žena a muž sa môžu po rozchode odcudziť, ale dieťa zostane dieťaťom obidvoch rodičov naveky. Každý zodpovedný rodič by si mal tieto pravidlá vytlačiť, zavesiť ich, povedzme na chladničku, aby ich mal neustále na očiach a aby mu pripomínali, ak by sa pozabudol…

 

imagesBIMUSTTV

DETI VOLAJÚ O POMOC A ŠTÁT KRYJE TÝRANIE…

Dostali sme zúfalé volanie o pomoc! Deti z jedného väčšieho mesta s úpenlivou prosbou žiadali (cez web práva detí), aby sme ich vyslobodili z ich terajšieho domova. Ich príbeh vypovedá o tom, ako tí, ktorí sa majú o nich starať a tí, ktorí ich majú chrániť, nedbajú o ne a nechávajú ich hladné, zafúľané, ustráchané a bez štipky nehy a lásky, ktorá by im prehriala ich studený život…

S otcom žijú v malom bytíku na tuctovom sídlisku. Matka od otca ušla, údajne pre jeho násilnícke správanie. Našla si nového partnera a o deti stratila starosť – vraj sa nedokáže postarať. Nevládze, nemá peniaze, ani silu vychovávať 11-ročného syna a o čosi staršiu dcérku. Otec je jednoduchý chlap, ktorý sa živí ako smetiar, a zdá sa, že má problém sám zvládnuť svoj život. Málo peňazí, dlhy nad hlavu, nervy a deti ako ťarcha navyše.

Zašli sme do domácnosti a na vlastné oči sme videli tie vyplašené, hladné a bezradné očká. „Otec stále kričí, nadáva nám. Musíme spávať s ním na jednej posteli. Keď sa kúpeme chodí sa na nás pozerať a rozpráva aký sme dospelí, a my sa pritom hanbíme… Stále nás zamyká. Nesmieme sa hrať, nemôžeme na vychádzky…“, žalujú sa bezbranní ľudkovia a človek by sa pri dotyku s týmto úbohým žitím najskôr rozplakal… Pritom majú tie deti, zdá sa, nádej, akýsi kúsok šťastia v tom marazme. Majú dospelú, vydatú, hoci nevlastnú, ale predsa len príbuznú dušu – sestru. Tajne im pomáha, aj so svojim manželom, a hoci sami žijú v neutešených podmienkach, majú prácu, majú príjem, majú šancu zlepšovať svoj život a najmä, majú tie deti radi a chcú im vytvoriť domov. Lenže.

Úrady o všetkom vedia, ale… Podľa slov tých detí nevedia sa dovolať pomoci. Vraj pani zo sociálky volala otcovi, že príde na kontrolu a radila mu čo má robiť, aby bolo všetko v poriadku. Údajne tá istá pani telefonovala pediatričke a žiadala ju, aby potvrdila, že deti sú v poriadku, aby ich nemuseli brať z rodiny… a… Naskakuje mi husia koža, ak je toto pravda, potom takú úradníčku treba vziať riadne do parády. Všetko je v štádiu preverovania. Zatiaľ je to teda otvorená otázka. Tak či tak, videli sme na vlastné oči ten strach, ten hlad, tú bezútešnú životnú situáciu. „Jedli ste dnes?“, prezvedáme sa detí. „…máme tu nejaké obložené chlebíčky, ale už smrdia…asi ich vyhodíme. Tato nám kupuje rožky a paštéku…ale to je nám málo…“, opatrne priznáva dievča.

3271955f3309b8e92d8a551539a9_r16_9_w480_h270_gb28e7a1e6b4811e490f70025900fea04[1]

Ilustračné foto – zdroj: internet

Deti sme vzali na sociálku, po chvíli výmeny názorov o kompetenciách pani na úrade, ktorý má deti chrániť pred podobnými situáciami, urobila záznam a poslala deti k psychológovi. Povinnosť sme si splnili a deti sme odprevadili naspäť, „domov“. (V tom čase mali prázdniny.)

Popoludní, v ten istý deň, otca, po návrate z práce, sociálka predvolala na úrad. Aj s deťmi. Prišiel, vec zúradovali a vrátil sa domov. Deti dostali bitku.

Medzičasom sme zašli na mestský úrad. Úplne iná atmosféra. Chceli sme lobovať za to, aby našli mladej rodine, ktorá sa chce starať o týraných nevlastných súrodencov, slušné bývanie. Súd by totiž s prenajatou izbou na internáte asi nepresvedčili a deti by putovali do chladného detského domova… Na meste bola celkom iná atmosféra – ochota, ústretovosť, empatia. Dali deťom a nádejným poručníkom šancu, čo je v danej situácii prvá dobrá správa.

Nevieme ako sa bude tento príbeh vyvíjať ďalej, no urobili sme čo sme mohli. Pomohli sme podať na súd návrh na zverenie detí ich sestre( návrh podporila matka svojim stanoviskom, že so zverením súhlasí), čaká sa teda na predbežné opatrenie. Na meste čakajú žiadosť mladej rodiny o pridelenie bytu a potom budú hľadať cestu; deťom i ich sestre s manželom sme dali kontakty a sľúbili, že sme po ruke 24 hodín denne. Kedykoľvek zavolajú, zmobilizujeme sa na pomoc…

 

Ako sa tento príbeh skončí?

                                                                                                                                                              Jozef Tinka