Monthly Archives: február 2015

atlara.wordpress.com-ilustracia

Fatálne omyly

pri zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov

Rokmi sa stalo nepísaným pravidlom, že rodič, ktorému súd po rozpade rodiny zverí dieťa do osobnej starostlivosti, žije v presvedčením, že nad svojim potomkom získal absolútnu právomoc a že môže určovať režim stretávania sa s druhým rodičom alebo dokonca to, či sa vôbec s druhým rodičom dieťa stýkať bude. Je to fatálny omyl. Škodí dieťaťu a spôsobuje na jeho psychike často nenapraviteľné chyby, ktoré sa – žiaľ – prejavia až oveľa neskôr. Vo forme rôznych psychosomatických porúch alebo psychosociálnych anomálií. Z dieťaťa môže vyrásť labilný človek, môže sa stať náchylným na rôzne závislosti, promiskuitným, asociálnym a podobne.

Dobrý rodič dbá o to, aby dieťa malo dostatočný vzťah s tým druhým, ktorý dieťa nemal zverené do osobnej starostlivosti. Znie to možno paradoxne, ale tá matka, ktorá pestuje dobrý vzťah dieťaťa k otcovi, si vytvára u svojho potomka veľmi silnú lásku k sebe samej. A naopak – otec, ktorý pred dieťaťom na matku nenadáva a neohovára ju, robí pre dieťa viac ako keby ho vzal každý víkend do disneylandu.

Nebezpečným predsudkom je prax, podľa ktorej si mnohí styk, vymedzený súdom, interpretujú ako situáciu, že mimo vymedzený čas druhý rodič nemá právo byť s dieťaťom. To však nie je nijaká pravda! Aj druhý rodič má všetky práva a povinnosti, len s tým rozdielom, že sa o dieťa osobne nestará, nemá ho stále pri sebe. Inak môže za ním chodiť domov, do školy a inde, kde sa dieťa práve nachádza. S jedným obmedzením – nemôže ho so sebou odviesť bez vedomia rodiča, ktorý sa o dieťa osobne stará.

Vybrali sme niekoľko judikátov (judikát: precedentné súdne rozhodnutie, ktoré je zverejnené v súdnych análoch a ktoré sa používa pri výklade zákonov. Predstavuje tzv. súdnu prax, ktoré by mali súdy pri rozhodovaní rešpektovať.), ktoré upravujú správanie sa rodičov v situácii, kedy ide o to, ako zaobchádzať s dieťaťom pri osobnej starostlivosti.

Judikát R 96/1967 /s. 235 – 236/:Rodič, ktorému maloleté dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, uplatňuje pri styku s ním svoju úlohu vo výchove dieťaťa danú mu v ustanovení § 26, zákona o rodine. Úlohou druhého rodiča, ktorý maloleté dieťa vychováva, je okrem iného, aby so zreteľom na záujem dieťaťa na prospešnom styku s druhým rodičom vytváral priaznivé podmienky na styk tohto rodiča s maloletým dieťaťom, a to hlavne vedením dieťaťa k tomu, aby malo správny vzťah k tomuto rodičovi.“

Nález Ústavného súdu SR z 18. 10. 2006, č. k. PL. ÚS 14/05-48:

Ustanovenia čl. 41 ods. 4 druhej vety ústavy a čl. 32 ods. 4 druhej vety listiny sú v podstate totožné. Ich obsahovou náplňou je ochrana tak detí, ako aj rodičov v súvislosti s obmedzením práv rodičov a v súvislosti s odlúčením maloletých detí od rodičov. Pri analýze týchto ustanovení ústavy a listiny treba predovšetkým konštatovať, že obmedzenie práv rodičov ako širší pojem obsahuje vlastne v sebe aj odlúčenie maloletých detí od rodičov, keďže takéto odlúčenie treba považovať za špecifický prípad obmedzenia práv rodičov. Je to tak preto, že platí zásada, podľa ktorej starostlivosť o deti a ich výchovu je právom rodičov a deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť (čl. 41 ods. 4 prvá veta ústavy, resp. čl. 32 ods. 4 prvá veta listiny).Vzhľadom na uvedené by sa preto na prvý pohľad zdalo, že osobitná zmienka o odlúčení maloletých detí od rodičov je superfluentná a postačovala by ochrana v súvislosti s obmedzením práv rodičov. V skutočnosti to tak nie je. Tak čl. 41 ods. 4 ústavy ako aj čl. 32 ods. 4 listiny poskytujú ochranu dvom okruhom subjektov. Ide jednak o ochranu pre rodičov maloletých deti, ale tiež aj o ochranu pre maloleté detí. Kým ochrana v súvislosti s obmedzením práv rodičov je ochranou poskytovanou rodičom, ochrana v súvislosti s odlúčením maloletých detí od rodičov je ochranou poskytovanou pre maloleté deti. V oboch prípadoch platí, že obmedzenia práv je možno vykonať len rozhodnutím súdu na základe zákona.

Nález Ústavného súdu ČR II.ÚS 363/03

„Z ústavnoprávneho pohľadu nie je možné nadraďovať modely fungovania vzťahov medzi oddelenými rodičmi a neplnoletými deťmi, ktoré majú orgány verejnej moci vžité, nad záujem dieťaťa, ktorý je definovaný v čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa.
Tieto modely, nech sú v mnohých prípadoch akokoľvek prínosné a použiteľné, nemôžu postihovať situáciu každého jednotlivého neplnoletého dieťaťa. Je preto vecou všeobecných súdov, aby pri zohľadňovaní všetkých konkrétnych okolností daného prípadu a z nich vyplývajúceho záujmu dieťaťa, ktorý musí byť vždy prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti, ktorá sa týka detí, nech je už uskutočňovaná verejnými, alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, alebo správnymi orgánmi, rozhodli o konkrétnej podobe najvhodnejšieho usporiadania vzťahu medzi rodičmi a deťmi…“

Uznesenie 21CoE/74/2014 – 519, Krajský súd v Prešove:

„Úloha oboch rodičov je v živote maloletého dieťaťa nezastupiteľná a odvolací súd nemá za to, že by tomu bolo inak v predmetnej právnej veci. Záujmom dieťaťa je nepochybne, aby bolo v starostlivosti toho z rodičov, ktorý uznáva úlohu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa a je presvedčený, že i ten druhý rodič je dobrým rodičom. Starostlivosť a výchova o maloleté dieťa predpokladá zabezpečenie nielen materiálnych, ale i nemateriálnych podmienok, ktoré umožňujú rozvíjanie osobnosti maloletého dieťaťa. V procese socializácie maloletého dieťaťa je v zásade nevyhnutná účasť oboch rodičov. Po rozpade rodiny s maloletými deťmi nielen etika príbuzenských vzťahov, ale aj zákon zaväzuje deti k povinnosti svojich rodičov ctiť a rešpektovať, kým rodičovská zodpovednosť (za riadnu výchovu detí) je prikázaná obom rodičom; preto, pokiaľ nie sú zistené také skutočnosti, ktoré by viedli k pozastaveniu výkonu rodičovskej zodpovednosti, nie je – dôvod na to, aby rodič, v ktorého priamej starostlivosti maloleté dieťa nie je, aby sa tento rodič s maloletým dieťaťom nestretával resp. vo veľmi obmedzenom rozsahu.“

Ilustračné foto: https://atlara.wordpress.com