Monthly Archives: február 2013

Ak ste však dieťa a súd rozhoduje o vás bez vás, nemôžete nič

Dbá štát viac o plesnivý chlieb, než o deti?

Toto konštatovanie odznelo na nedávnej porade Rady pre práva dieťaťa SR. Najprv som si myslela, že je trochu prehnané. Ale keď som spoznala niekoľko prípadov, ktoré mi vzali dych, začala som sa touto myšlienkou zaoberať..  Súdy totiž môžu rozhodnúť doslova od stola, bez toho, aby si čokoľvek overili. Vedeli ste napríklad, že pri predbežných opatreniach nie sú povinné overovať si, či hlásenia, na základe ktorých odnímu deti, sú pravdivé?  čítať viac…

Ak chcete byť zajtra v spomienkach svojich detí, musíte byť dnes prítomní v ich živote..

Otcovia a dcéry

Odpočítavanie beží. Veronika (11) kľačí na zemi pred domom, v ruke drží skrutkovač a žiari možno viac ako jarné slnko na oblohe. Zadné koleso je už zasa na svojom mieste. Pneumatika je zalepená. Ešte dotiahnuť pár skrutiek a nedeľná cyklistická túra môže začať. Otec s uznaním kladie ruku na dcérino rameno. „Si jednotka, Veronička. Dobrá práca!“ povie s hrdosťou a rešpektom v hlase.

Je prvým mužom v živote ženy. A takým dôležitým ako nikto iný. Otec je určujúcim pre osobnosť svojej dcéry a je z veľkej časti zodpovedný za jej sebavedomie, pohľad na seba samu a jej schopnosť presadiť sa v živote.

Otcovia a dcéry – silná zostava: nekonkurujú si ako matka a dcéra, nebojujú ako otec a syn.  Ich vzťah je niekedy dištancovaný, niekedy vrúcny, ale vždy formujúci. Otcovia nemusia byť ani slávni, ani geniálni – pre svoje dcéry sú aj tak idolmi. Synovia kopírujú svojho otca. Dcéry ho obdivujú. Synovia sa chcú stať hrdinami, dcéry milujú hrdinov. Synovia sa vystatujú pred svojím otcom, dcéry sa s ním chcú oženiť.

Výsledky najnovších výskumov pripisujú vzťahu otec – dcéra celkom osobitnú hodnotu. „Sotva je niekto v živote ženy ešte tak dôležitý ako jej otec,“ hovorí prof. Dr. Horst Petri, psychoanalytik, ktorý sa špecializuje na detskú psychiatriu a psychiatriu mládeže, a autor mnohých kníh na tému „Otec a rola otca“. „Puto dievčaťa k svojmu otcovi má enormný význam pre jej životné šťastie a šťastie v láske.“ Pretože jej otvára taký obzor skúseností, ku ktorému by inak sotva našla prístup: na silnom ramene otca sú dievčatá vedené do sveta, ktorý je úplne odlišný od emocionalitou poznačeného sveta žien. A je takisto potrebný pre zdravý duševný a sociálny vývin.

Otcovia otvárajú dcéram (mužský) svet
Aké smerodajné je správanie sa otcov práve v súvislosti s formovaním ženského sebavedomia, dokazuje výskumná práca amerických vedkýň Margaret Hennig a Anny Jardim. Vo svojom výskume sa zamerali na  hľadanie zdôvodnení vynikajúcich úspechov u 25 top manažérok. A narazili pritom stále znova a znova na otca, ktorý sa veľmi angažoval pri výchove a nachádzal si veľa času pre svoje dieťa a nechal ho zúčastňovať sa aj na skôr mužských aktivitách, ako napr. rybárčení a poľovačke. Pre každého otca bolo dôležité, že jeho dcéra ukázala odvahu ísť do rizika a bola otvorená aj voči nezvyčajným úlohám. V lepšom prípade získali dcéry schopnosť vedieť sa presadiť v práci i na verejnosti – bez toho, aby pritom museli zapierať svoju ženskosť. „Otcovská dôvera v ich schopnosti robí dievčatá silnými“, tvrdí prof. Dr. Horst Petri. „Otec je tu viac ako matka na to, aby deťom doprial slobodu. S ním môže dcéra dobyť časť jeho sveta a tým získať dôveru v seba samu.“ Oveľa častejšie ako mamy sú otcovia tí, ktorí podnietia svoje dcéry k tomu, aby sa vyšplhali na najvyšší konár stromu alebo prešli cestou plnou nebezpečenstiev. Svet otca – stelesňuje vedomosti, bojovného ducha a schopnosť presadiť sa a formuje ženské ego.


Magický vplyv otcov

http://www.mamaaja.sk/assets/Articles/otcovia1.jpg

Zdroj www.mamaaja.sk

Uznanie od otca je pre dcéru stimulom niečo dokázať. Jeho spätná väzba jej prináša šancu, aby rozvíjala svoju osobnosť a obraz o sebe tak, aby vedela dobre vnímať konkurenciu v živote. „Emocionálne stojí síce matka dievčaťu bližšie – s ňou sa identifikuje,“ hovorí prof. Dr. Horst Petri. „Ale v očiach otca vie dcéra vyčítať pôsobenie svojej osoby a svojho správania, môže vidieť, ako pochodiť vo vonkajšom svete.“ Pri styku s otcom sa kladú základy toho, aby dievča vedelo neskôr zhodnotiť, aký obraz má o sebe, ako vie vychádzať s inými ľuďmi a aký typ mužov bude vo svojom živote preferovať. Otcovia dopĺňajú osobnostnú štruktúru svojich dcér, ponúkajú im doplnkové alternatívy k ženskému spektru správania sa, tvrdia odborníci. Dcéry sa učia v styku so svojím otcom, že s ním musia jednať inak ako so svojou mamou, aby zabodovali, získali si rešpekt.

Otec nastavuje výhybky budúcemu partnerstvu svojej dcéry
Dcéry sa učia od otca aj to, ako si získať rešpekt vo svete mužov. Odborníci sa zhodujú v jednom: Otcove reakcie na správanie svojej dcéry a to, aký vzťah má k jej matke, jeho rola v partnerstve a jeho každodenné vystupovanie sú určujúce. Na modely otca sa formuje nielen postoj žien k mužom, ale nastavujú sa aj výhybky pre výber budúceho partnera. Vedci z Univerzity v Chicagu sa v dlhodobej štúdii pýtali dcér na ich predstavy o vysnívanom partnerovi. Väčšina opýtaných žien udávala, že sa chce vydať za úplne iný typ muža, akým bol ich otec. Napriek tomu si dve tretiny z nich vzali takú kategóriu muža, ktorá im bola od malička tak dôverne známa. Teda sčasti závisí aj od otca, či sa bude môcť z dcéry rozvinúť sebavedomý veselý človek, ktorý bude mať dôverný vzťah k mužom.

Otec je viac, ako sme si doteraz mysleli, pre svoju dcéru dôležitý aj preto, lebo umožňuje odpútanie sa od mamy, s ktorou sú deti od narodenia úzko späté. Prof. Dr. Horst Petri: „Toto odpútanie je potrebné, aby sa dievča stalo samostatnou osobnosťou. Dcéra to môže dosiahnuť až v interakcii vzťahov s otcom a mamou.“

Napriek meniacim sa obrazom mužskej a ženskej roly zostáva otec dôležitým pri otváraní sa svetu, pri rizikách smerom k vonkajšiemu svetu, pri sebauplatňovaní a sile presadiť sa. Mama skôr pre bezpečie, návrat smerom dovnútra, blízkosť a svornosť.

„Aj s otcom sa chce dcéra identifikovať, chce mu imponovať a robiť toľko, koľko si on želá,“ hovorí Petri. „Na otcovi môže dcéra odskúšať svoje správanie, cvičiť si, ako sa správať v mužskom svete a zbierať informácie pre svoj budúci profesijný aj ľúbostný život.“

Silná zostava
Dnes nie sú otcovia už len idolom a živiteľom, ale aj chápavým dôverníkom. „Zo všetkých rodinných vzťahov došlo v posledných desaťročiach k najväčším premenám práve vo vzťahu medzi otcami a dcérami,“ tvrdí spomínaný psychoanalytik. „Pretože hneď dve spoločenské hodnoty boli definované nanovo: na jednej strane zaobchádzajú rodičia so svojimi deťmi otvorenejšie, na druhej strane sú ženy a muži rovnoprávnejší. Mnohí rodičia sú si vedomí toho, že mamy a otcovia majú pre dieťa rovnaký a nenahraditeľný význam.“ Lebo strata otca je podľa Horsta Petri pre dieťa vždy traumatickým zážitkom. Dôležitá súčasť rodiny sa tým odbúra z rodiny a nedá sa nahradiť inými osobami.

Často tu dochádza k narušeniu pripravenosti podať výkon a v kontaktovom a vzťahovom správaní dcér. „Ale i tak situácie rozchodov nemusia byť chorobnými,“ zdôrazňuje odborník. „Ak vtedy rodičia navzájom kooperatívne vychádzajú a sú tu s potvrdením svojich rodovo špecifických rozdielov obaja pre dieťa, môže vzniknúť vydarená „patchwork-rodina“.“

Ťažká situácia nastane vtedy, ak sa otec správa voči svojej dcére odmietavo, ak zle vychádza s mamou alebo ak sa cíti nejakým spôsobom ohrozený ženskosťou svojej dcéry. „Potom sprostredkúva svojej dcére vo vzťahu k jej existencii ako ženy zlý pocit,“ vysvetľuje prof. Dr. Horst Petri. „Lebo správanie otca značne ovplyvňuje dcéru.“ Jej sebavedomie, jej vlastný pohľad na ženskosť a spôsob, akým bude vychádzať s mužmi vrátane sexuality, ležia z veľkej časti v rukách otca. Tu je potrebná nielen angažovanosť zo strany otca, ale i otvorenosť mamy. Len spoločnými silami vytvoria zo svojho malého dievčatka sebavedomú ženu, ktorá si bude vedieť v živote poradiť.

 Pre oteckov: Ako môžete svoju dcéru najlepšie podporovať?

  • Vzdajte sa poúčania a moralizovania a sprevádzajte svoju dcéru pri procese, kedy sa z nej stáva slečna a žena.
  • Dôverujte jej intuícii a racionalite. Ukážte svojej dcére, že oboje sa nemusí navzájom vylučovať.
  • Nerozmýšľajte nad tým, aké záujmy by mohla mať vaša dcéra. Akceptujte to, že sa môže spolu s vami zúčastňovať na všetkých činnostiach.
  • Podporujte schopnosť kritiky vašej dcéry voči predsudkom typu: Dievčatá nemusia vedieť dobre matematiku…
  • Mali by ste jej dodávať odvahu, podporovať, inšpirovať a upokojovať. Nesmiete ju do ničoho tlačiť, prehovárať, ohrozovať, zastrašovať alebo deprimovať.
  • Naučte svoju dcéru, ako narábať s peniazmi.
  • Trávte určitý čas sám iba s ňou – napr. cez víkend.
  • Neponáhľajte sa jej predčasne na pomoc a naučte ju ísť do rizika a prekonávať strach.
  • Majte na mysli, že vaše činy by mali byť v súzvuku s vašimi slovami.
  • Posmeľte svoju dcéru, aby robila aj veci, ktoré sa označujú ako typicky mužské.
  • Majte svoju dcéru rád aj v čase jej „hroznej“ puberty.
  • Posilňujte jej sebavedomie posmeľovaním, nie nátlakom.
  • Buďte svojej dcére dobrým poradcom, napr. pri voľbe povolania.
  • Utvrďte ju prostredníctvom vašich činov v tom, že nech sa stane čokoľvek, budete tu vždy pre ňu.
  • (Zdroj: Mickey Marone – Dobrí otcovia, sebavedomé dcéry)
    článok prevzatý z www.mamaaja.sk – autor: Mgr. Jarmila Hýroššová
Tento obrázok nakreslila 9-ročná Terezka svojmu ockovi, ktorého veľmi ľúbi. Jej matka sa však snaží urobiť všetko pre to, aby dcéru od otca odelila. V rámci rozvodov sa totiž často jeden rodič snaží uzurpovať dieťa pre seba a robí všetko pre to, aby od neho druhého rodiča oddelil.

Rozvod: Neučme deti nenávisti

 Tento obrázok nakreslila 9-ročná Terezka svojmu ockovi, ktorého veľmi ľúbi. Jej matka sa však snaží urobiť všetko pre to, aby dcéru od otca odelila. V rámci rozvodov sa totiž často jeden rodič snaží uzurpovať dieťa pre seba a robí všetko pre to, aby od neho druhého rodiča oddelil. Ohovára ho, kydá na bývalého partnera, klame dieťaťu, že o neho nemá záujem a tak spôsobuje detskej dušičke veľké rany. Učí tak deti nenávisti, hoci podľa zákona o rodine dieťa treba vychovávať tak, aby malo v úcte oboch rodičov.

A nikto ho za to nepotrestá.

„Zatvorili vám dieťa za múrom nenávisti? Bránia vašim deťom ľúbiť vás? Šikanujú vaše deti, izolujú ich od vás, manipulujú ich dušičku a učia ich nenávidieť vás?“ týmito otázkami vyzýva Rada pre práva dieťaťa SR rodičov, ktorí trpia v rámci rozvodového konania, aby sa na ňu obrátili. Riešili už niekoľko vážnych prípadov s veľkými dôsledkami na dieťa.

Rada pre práva dieťaťa už vstúpila do niekoľkých súdnych procesov v snahe pomôcť deťom a nájsť pravdu i vhodné riešenie. Niekedy za konaním druhej strany dokonca možno nájsť úplne iné motívy, ako blaho dieťaťa. „Riešili sme napríklad prípad, keď sestra bojujúca s bratom o majetky, obvinila brata s manželkou, že sa nestarajú o dieťa. To im bolo na základe predbežného rozhodnutia okamžite odňaté,“ hovorí Alena Dušatková, viceprezidentka Rady.

Po troch mesiacoch sa zistilo, že to urobila len preto, aby sa im potom mohla vyhrážať: Ak sa pekne vyrovnáme, dieťa vám vrátim. Ako sa to mohlo stať? „Súdy totiž nie sú pri predbežkách povinné zisťovať pravdu – majú len do 24 hodín rozhodnúť,“ vysvetľuje Dušatková. Ak niekto nahlásil, že dieťa je týrané, ihneď konajú, hoci samotné hlásenie môže byť klamlivé. Súd v tomto prípade napokon rozhodol správne, avšak následky na duševnom zdraví dieťaťa, ktoré bolo násilím odňaté od rodičov a držané mimo nich tri mesiace, nevie nikto odhadnúť.

DieťaNa Slovensku je zakorenené, že dieťa býva pri rozvodoch prisúdené najmä matke, často práve otec býva „ten zlý“. Ako však podotýka Jozef Tinka, generálny manažér rady, nejde o to, či sú otec alebo matka dobrí, ale aký majú vzťah s dieťaťom. „Možno že otec naozaj nie je dokonalý: môže byť neporiadny, nespoľahlivý. Ale na druhej strane s ním môže byť sranda a dieťa ho môže mať rado. A to je podstatné.“
Veľmi častou výhovorkou matiek, keď otec príde v rámci určených hodín pre svoje dieťa je, že mu ho odmietne vydať s tým, že dieťa je choré. Pred otcom jednoducho zatvorí dvere. „Ale prečo? Prečo by nemohol vojsť dnu, pobudnúť s dieťaťom, pozrieť sa, či niečo nepotrebuje?! Prečo by otec nemohol prísť za svojim potomkom na bežnú návštevu, veď ako otec má na to legitímne právo. Dieťa sa môže s otcom stretávať aj mimo nich, jeho rodičovské práva zostávajú zachované a súdom časovo upravený styk s dieťaťom je len minimálna doba, ktorú súd vymedzil ako vymožiteľné právo,“ poukazuje Jozef Tinka.

V snahe poukázať na najväčšie nedostatky pri súdnych konaniach a pokúsiť sa o nápravu, sa Rada pre práva dieťaťa stretla v utorok 12. februára s podpredsedníčkou NR SR Erikou Jurinovou, a s poslancami Richardom Vašečkom a Máriou Ritomskou. „Máme záujem o túto tématiku, chceme pomôcť,“ skonštatoval Richard Vašečka.

Rada informovala poslancov o naliehavej situácii v poručníckej agende, o niekoľkých extrémne zložitých prípadoch a krivdách a ponúkla svoj odborný potenciál na riešenie krízy pri ochrane práv detí. Poslanci prisľúbili angažovať sa v poručníckej agende a cestou interpelácii pomáhať pri riešení nastolených problémov. „Rodí sa ojedinelá spolupráca medzi tretím sektorom, zákonodarcom a verejným ochrancom práv, od ktorej sa očakáva, že “zodvihne rolety” – že vnesie slnečný jas do tmavých kútov ochrany práv detí,“ uzatvára Tinka.

autor: Soňa Rebrová

Deti môžu ocka milovať, aj keď nie je dokonalý

List môjmu otcovi

15.11.2012

Na internete bola vytvorená petícia, ktorou podpísaní žiadajú OSN, aby uznala zavrhovanie rodiča za násilie a zneužívanie detí. Petíciu môžete podpísať na adrese:http://www.change.org/petitions/ask-united-nations-to-recognize-parental-alienation-as-violence-and-abuse-against-children. Pod petíciou je možné prečítať si vyjadrenia niektorých signatárov. Prinášame vám preklad jedného vyjadrenia, ktoré napísala Melissa DeGroff z Pensacoly na Floride.

Nazvala ho:

List môjmu otcovi:

Teraz už viem, čo sa dialo so mnou, keď som vyrastala. Volá sa to zavrhnutie rodiča. A je to druh  zneužívania detí. Je mi ľúto toho, čo urobila moja mama nám dvom, otec. Aj toho, ako to ona prežívala, keď to celé sledovala počas môjho detstva. Napriek všetkým negatívnym veciam, ktoré mi mama o tebe hovorila, keď som vyrastala, vždy som si želala, aby tento vysoký, tmavý, neznámy muž, ktorý si hovoril môj ocino, vstúpil do môjho života a vzal ma preč. Ako dieťa som o tom snívala takmer KAŽDÝ DEŇ.

1395992_52580717Nikdy som pre ňu neznamenala omnoho viac ako určitý šek na peniaze. Som šťastná, že napriek tomu, že ona ma porodila, mám v sebe viac zo svojho otca ako z mojej mamy. Mám otcovho dobrodružného ducha, jeho zmysel pre humor a toto neskutočné srdce, ktoré mi dovoľuje žiť ďalej aj v tomto stave.

Myslím, že dôvod, prečo sa moja mama ku mne správala tak, ako sa správala (chladne), bolo, že som jej pripomínala môjho otca a ona to nenávidela, takže to skúšala tak, že ma držala čo najďalej, nikdy neviedla so mnou „rozhovor“, nikdy sa nezaujímala o môj život viac ako otázkami “Čo si mala dnes na obed?”, vravela mi, aby som sa na ňu prestala vešať kedykoľvek, keď som ju chcela objať. Ako keby odmietala moju lásku k nej.

Skúšala som, Bože koľko som sa pokúšala ukázať jej to, čo chcela ona odo mňa, aby ma ľúbila, ako ostatné mamy ľúbia svoje deti. Ale ona si neuvedomovala, že ničí naše vzájomné vzťahy. Nikdy som nebola naučená zostať v kontakte so známymi, ktorí už neboli v mojej blízkosti…žiadne telefonáty, žiadne listy, nič také. Takže teraz, keď žijem ďaleko, nemala som problém nekomunikovať s ňou a nebyť s ňou v kontakte. Nevadí mi to.

Ľúbim ju, ale nemám tú veľkú potrebu, ktorú má väčšina dcér, zostať s ňou v kontakte ako to bolo v minulosti. Ako dieťa som sa to nenaučila. A tiež aj to, že bolo pre mňa vždy veľmi nepríjemné rozprávať sa s ňou o čomkoľvek osobnom, čo asi nepomáha žiadnemu vzťahu matka/dieťa. Som veľmi rada, že nie som dcérou mojej mamy. Ale teraz sa necítim byť nikoho dcérou. Toto ma hnevá, zraňuje a zároveň ničí môjho ducha. Pripojila som sa k PAAS, organizácii proti Syndrómu zavrhnutia rodiča, aby som pomohla zastaviť jeho šírenie nielen na ostatné deti, ale aj na jediného syna môjho manžela.

Teraz, keď tento druh zneužívania detí má svoje meno a definíciu, neviem, možno to môže byť obmedzované. Ale nepôjde to bez vzdelávania ľudí o tomto syndróme. Ja som to zažila z oboch strán. Ako dieťa chytená v pasci a ako nevlastný rodič, bezmocná a zranená, snažiaca sa o pomoc svojmu manželovi v boji o udržanie kontaktu so svojim synom.

Chcela som ti povedať, že neviem žiadne podrobnosti o živote, keď som bola malá a ani predtým. Môže to byť aj moja chyba. Ale ja VIEM (teraz), čo sa mi prihodilo a prečo som sa dostala do stavu, v akom som dnes. Cítim sa ako nejaké skľúčené monštrum bez skutočnej rodiny, okrem novej, ktorú som si vybudovala ja (ktorá je teraz odtrhnutá ďaleko odo mňa, ale vyzerá to tak, že to je opakujúca sa téma v mojom živote, však?).

To, čo nám urobili, bolo ZLÉ, otec. Je mi to ľúto. Neviem ako to napraviť. Ale ľúbim ťa. Skôr, ako som ťa stretla, som ťa ľúbila a chcela som ťa vo svojom živote. Teraz už neviem, ako byť bližšie pri tebe, keď som vyrástla. Je mi to ľúto. Ale ľúbim ťa.

place

Sudkyňa nič neoverila a vzala dieťa zo zdravej rodiny

Zo školy ju eskorta úradníkov a policajtov vzala len v papučiach. Malá kričala, aby ju tatinko zachránil, hodila sa mu okolo krku. Ženská zo sociálky ju trhala za nohy, advokát jej rozťahoval ruky, nasilu ju vtlačili do auta. Čo všetko sa u nás deje vďaka neschopným úradom, otvorene prezrádza pre denník SME Jozef Tinka, generálny manažér Rady pre práva dieťaťa SR.

Tvrdíte, že na Slovensku funguje systémové týranie detí. Ako ste sa dostali k tejto téme?

Cez osobnú skúsenosť. Po 20-ročnom manželstve a rozvode som si neskôr našiel partnerku, s ktorou som strávil sedem rokov a mal s ňou aj dcérku. Neskôr sa so mnou rozišla a frustráciu z nášho vzťahu riešila tak, že ma od dcérky odstavila, hoci sme spolu mali silný vzťah. Odvtedy sa usilujem, aby som s ňou mohol mať normálny kontakt. Nemôžem sa s ňou stretávať už štyri roky.

Takýchto prípadov sú tisícky.

Preto som začal bojovať. Známi ma najskôr nakontaktovali na Ligu otcov. Odvtedy viem, že je tu veľa rodičov, ktorí majú rovnaké či ešte väčšie problémy ako ja. Nadobudol som však pocit, že slovník tejto organizácie je na môj vkus príliš militantný. Vzhľadom na frustráciu tých, čo nemôžu vidieť svoje deti, je síce pochopiteľný, ale vyšlo mi z toho, že ide len o tvrdý boj typu „kto z koho“ medzi matkou a otcom či naopak, prípadne medzi rodičmi a úradmi. Lenže kde sa dvaja bijú, bezbranné dieťa vždy prehráva.

V čom je potom vaša neziskovka iná?

Nebojuje za práva žiadneho z rodičov, ale výhradne za práva detí.

To robí aj Liga otcov, nie?

U nej ide najmä o boj otcov za to, aby boli s dieťaťom. Nechcem ju analyzovať, ale paradigma jej agendy nie je tým, čo považujem za správne, a nemyslím si to len ja.

Treba však objektívne povedať, že Liga otcov splnila svoju historickú úlohu v tom, že výrazne nastolila veľký spoločenský problém a ukázala, že tu funguje silná rodová diskriminácia pri rozhodovaní o tom, ako usporiadať vzťahy po rozchode či rozvode rodičov. Štatistiky sú hrôzostrašné a Liga otcov začala búrať predsudky.

Sociálky a súdy sú nekompetentné, spory o deti berú ako súťaž rodičov

Aké?

Ja to nazývam syndróm matky – hrdinky. V Sovietskom zväze a Rumunsku kedysi dávali štátne vyznamenania za to, že matka porodila 10 detí. Bola teda hrdinkou. Nik však nebral do úvahy rolu otca, že tú ženu aj deti musí uživiť. Bol bagatelizovaný, kým matku spoločnosť vytesnila do úlohy tej, čo stojí za sporákom a vymieňa deťom plienky. Toto komunistické vnímanie prežíva dodnes a riadia sa ním aj tí, čo rozhodujú o deťoch.

Čiže najmä súdy a sociálky?

Áno. Mrzne to na rodovej diskriminácii a rodových stereotypoch. Spomínané úrady postupujú nekompetentne a svojvoľne, čo je podmienené tradíciou založenou na predsudkoch, navyše rozhodovanie o deťoch vnímajú len ako súťaž rodičov.

V akom zmysle?

Že ktorý z nich je lepší. Uniká im, že je to zvrátené, že v skutočnosti majú skúmať, prečo by dieťa nemalo tráviť rovnaký čas s oboma. Máme pritom dobré zákony, len ich ignorujú. Legislatíva akoby predbehla dobu o 20 či 30 rokov. Súdy a sociálky si nemajú klásť otázku, komu z rodičov dajú dieťa, ale prečo by sa nemohlo stretávať vo vyváženom pomere s každým z nich.

Dôvod?

Deväťdesiatpäť percent zamestnancov tvoria ženy. Ak použijeme logiku a uvedomíme si, že na Slovensku je 50-percentná rozvodovosť, polovica z tých zamestnankýň je tiež rozvedená. Typickým pracovníkom sociálky je pritom žena krátko po škole, teda vo veku 25 až 35 rokov, rozvedená, a jej príjem je nižší ako priemerná mzda.

Čím to máte podložené?

Prieskumom. Dotazníky s otázkami sme poslali na každý ÚPSVaR a toto je výsledok.

To všetci odpovedali?

Možno desať percent sociálok nevedelo, že má aj povinnosti vyplývajúce z infozákona, ale výsledky to neovplyvnilo.

Voči výčitke, že na sociálkach robia zväčša ženy, sa však dá postaviť argument, že muži sa do nelukratívnej pozície jednoducho nehrnú. To však nie je chyba žien.

Takto by som to nevidel. V treťom sektore, charite, sociálnej oblasti či cirkvi sa predsa angažuje veľa mužov. Tiež to robia za málo peňazí a preto, lebo sú tak charakterovo nastavení. Je potom chybou systému, že ich nevyhľadáva a nedáva im príležitosť.

Naznačujete, že štát pri prijímaní na tieto pozície diskriminuje mužov?

Ak dnes ženy nastoľujú tému, že sú v práci diskriminované, a chcú, aby administratívne príkazom od štátu obsadili 40 percent manažérskych pozícií firiem, prečo takú intervenciu nežiadajú aj na úradoch práce? Prečo štát nerobí nič preto, aby tam pracovalo aspoň 40 percent mužov? Prečo nerobí ani len osvetu?

Výskum na mužoch by ukázal, že ich je týraných toľko, čo aj žien

Ten 40-percentný podiel nežiadajú ženy, ale pár ľudí v Bruseli vrátane komisárky Redingovej. Naopak, mnohé ženy to považujú za nezmysel.

Áno, ale ja sám som členom výboru pre rodovú rovnosť pri Rade vlády pre ľudské práva. Poviem vám jeden paradox – je tam 30 funkčných miest pre občiansku spoločnosť, z nich však až 28 obsadili reprezentantky feministických hnutí. A tieto potom majú riešiť rodovú rovnosť. Viete, čo sa tam rieši? Jediná agenda – že rodová rovnosť rovná sa týranie žien.

Predniesol som tam iný názor a hneď ma napádali, že je to nehorázne. Hovorím to len preto, lebo práve tento prístup je typický pre celú oblasť – mienkotvorní ľudia na ministerstve presadzujú umelo nafukovanú agendu. Hovoria, že o týraní žien majú výskumy, lenže ich výsledky vždy záležia od metodiky a toho, ako je nastavená.

Spochybňujete ich relevantnosť?

Ako človek, ktorý s výskumami pracuje, som skalopevne presvedčený, že keby sa rovnaký výskum s rovnakými otázkami spravil na mužoch, výsledky by boli rovnaké či podobné. Lenže takto nastolená agenda živí celý systém feministických organizácií, ktoré by bez takejto manipulácie so spoločnosťou nemohli existovať.

Pripusťme, že niektoré argumenty feministiek sú zveličené, faktom ale je, že na Slovensku týrané ženy existujú, a že sú v niektorých sférach diskriminované. A nehovorím len o platoch. Navyše nepoznám feministku, ktorá by popierala, že sú aj týraní muži, a to som hovoril s nejednou z nich.

Lenže agenda je nastavená nevyvážene, hovorí sa len o ženách, riešia sa len ony. To je predsa manipulácia. Mám správu o rodovej situácii na Slovensku, kde sa spomína, že je u nás týraných 30 percent mužov. Všetko sa však zameriava len na opačné pohlavie. Nik nerieši mužov, neskúma, prečo sú týraní, ako konkrétne a podobne. A to hovoríme len o prípadoch, ktoré vyjdú na povrch.

Tvrdíte teda, že tí, čo u nás riešia rodovú rovnosť, zámerne preferujú tému týraných žien a ignorujú rovnaký problém u mužov? A že počet týraných mužov na Slovensku je rovný počtu týraných žien?

Som o tom presvedčený, a ak na to niekto nájde peniaze, som schopný urobiť výskum, ktorý to určite potvrdí. Rozdiel nebude väčší ako päť až desať percent. Nezabúdajte tiež na to, že ak je týraný muž, len málokedy sa k tomu otvorene prizná, lebo sa za to hanbí. Spoločnosť by ho totiž vysmiala a kládla by mu otázky typu „čože si? Týraný ženou? A čo si blbý?“ Pripočítajme k tomu aj najmarkantnejšie týranie mužov, aké u nás existuje.

Ktoré?

Že mi niekto bráni, aby som bol s vlastným dieťaťom, hoci máme výborný vzťah. Poznáte nejaké väčšie týranie? Napíšte to úplne otvorene – ak je na Slovensku 12-tisíc rozvodov ročne s tým, že 90 percent detí pridelia matkám, za tie roky u nás musia žiť desaťtisíce detí týraných svojimi matkami. Hovorím to s plnou zodpovednosťou a som schopný dokázať to všetkými silami.

Na základe čoho to tvrdíte?

Ak matky bránia svojim deťom v normálnom kontakte s otcom, nie sú tie deti týrané? A platí to aj naopak – ak otcovia deťom bránia stretávať sa s matkami. Veď dieťa musí mať naplnené citové potreby obomi rodičmi. Ak mu je to upreté, v jeho duši to spôsobuje obrovské škody a poznačuje ho to na celý život.

Sociálky aj súdy machrujú, že však dieťa je spokojné, lebo má všetko k dispozícii. Lenže do hlavy mu nik nevidí, nik nevníma, ako trpí, aký v tom má chaos, ako sa deformuje jeho psychika. Dlhodobý stres pritom spôsobuje psychosomatické problémy, dokonca aj choroby ako rakovinu a podobne. To nie sú moje výmysly, ale výsledky štúdií odborníkov.

Ako tie deti končia? Na drogách, alkohole, sú promiskuitné, angažujú sa v extrémnych skupinách… Tu si však zakrývame oči. Dodám ešte jedno – ak poviem, že existujú týraní muži, a že tisícky žien týrajú svoje deti, vôbec to neznamená, že sa nemá pomáhať týraným ženám, či to, že dokonca také vôbec nie sú.

Feministky ma chceli pomaly ukrižovať

Jozef TinkaAký je teda váš názor na ženy?

Taký, až sa mu mnohí v mojom okolí čudujú. Žena je podľa mňa bytosť medzi človekom a anjelom, muž je na to, aby jej dával krídla. Muža, ktorý jej tie krídla zlomí, treba morálne odsúdiť.

A tvrdím aj to, že za všetkým zlým, čo je v ženách, stoja práve muži. Nehovorím však len o manželoch a milencoch, ale aj o otcoch a iných mužoch v rodine. Obviňovať ma preto, že som proti ženám, a že popieram existenciu ich týrania, je preto scestné.

Z toho vás nik neobviňuje, nie?

Na tom výbore sa do mňa pustili a pomaly ma chceli ukrižovať, vraj tam nemám čo s takýmito názormi vystupovať. Ten ich komunistický pohľad na veci typu „ak nemáš názor ako my, tak si náš nepriateľ,“ tam, žiaľ, prežíva.

Tvrdíte, že vašou hlavnou agendou je ochrana práv detí pred systémovým týraním. Čo presne si pod ním predstaviť?

Neprávny a nezákonný postup štátu voči deťom. Pod štátom sa myslia sociálky, súdy, polícia, prokuratúra, lekári, teda každý, kto sa nejakým spôsobom podieľa na ich živote.

Môže za to aj Dubček

Rozoberme si pár prípadov, ktorým ste sa venovali. Napríklad otca, ktorý prišiel na rodičovské združenie, lebo sa zaujímal o dcéru, a odviedla ho polícia, aby ho dva dni držala v cele. Riaditeľ školy si totiž zmyslel, že na informácie nemá nárok.

Tomu človeku súd po rozvode určil, že dcéru môže vídať len každý párny víkend. Mimochodom viete, na základe čoho súdy rozhodujú, že otcom patrí dieťa len dvakrát do mesiaca?

Predsudky?

Nie. Môže za to Alexander Dubček. Patrím ku generácii, ktorá si ešte pamätá, ako sa chodilo do školy a do práce aj každú sobotu. Medzi jednou z Dubčekových reforiem bola tá, že pracovnou sobotou ostala len každá druhá. Súdy vtedy prijali úzus, že dieťa otcovi dajú každú druhú sobotu, lebo vychádzali z toho, že každá druhá je voľná. Zakorenilo sa to a prežilo dodnes.

Vráťme sa k prípadu.

Keď súd rozhodne o párnovíkendovom stretávaní sa, neznamená to, že otec stráca všetky práva rodiča, a ani to, že sa môže s potomkom stretnúť len v tento vymedzený čas. To rozhodnutie totiž predstavuje len základné minimum.

Ak teda taký otec príde za dcérou do školy či domov k matke, je logické, že by ho mali pustiť. To len verejnosť si to často a scestne vysvetľuje inak.

Zjavne tak tomu rozumie ale aj ten riaditeľ školy.

To je však zlé. Otec predsa prišiel na rodičovské združenie, lebo matka mu napriek rozhodnutiu súdu bránila v styku s dcérou, a tak o nej nemal informácie. Viete, čo to robí s psychikou otca? Keď ju dlho nevidí, potešia ho predsa aj dve či tri krátke drobnosti o nej, o tom, ako sa jej darí. Človek je hneď v lepšej psychickej pohode.

Čo presne sa v tej škole udialo?

Keď ho tam zbadala učiteľka, zavolala ho na chodbu, aby počkal na riaditeľa. Urobil tak, ten prišiel a tvrdil, že tam nemá čo robiť. Vraj dcéra je v objekte školy, hoci bolo päť hodín poobede, a keby ju tam náhodou stretol, šlo by o porušenie nariadenia súdu. Otec sa bránil, že ide len na rodičovské združenie, aby sa dozvedel, aké má výsledky, a na to má právo.

Riaditeľ však už preventívne zavolal políciu, a tá prevzala jeho rétoriku. Otec sa bránil, tak ho vylákali von a odviezli ho na stanicu, kde ho na 48 hodín strčili do cely predbežného zadržania. Bez toho, aby si vôbec mohol zavolať!

Až v noci o jednej či druhej ho vypočuli, dali to prokurátorovi, a ten rozhodol, aby ho pustili. Nejaká mladá prokurátorka sa mu však ešte stihla s krikom vyhrážať, že ak to urobí znovu, zavrú ho. Bol taký vystrašený, že na svoju obranu neurobil nič, dokonca sa bál, že príde o prácu.

Znie to ako zneužitie právomocí verejného činiteľa.

Veď to aj spĺňa všetky jeho znaky. Cieľom predsa bolo obmedzenie ľudských práv otca, kde môže byť sadzba až 20 rokov. Samozrejme, nik sa tým už dnes nebude zaoberať, lebo keby ste napadli policajtov a prokuratúru, okamžite naskočí kruhová obrana, ktorá dokáže, že ste si to vymysleli.

Sudkyňa odňala dieťa zo zdravej rodiny. Cez telefón a na PN

V meste na juhu Slovenska súd predbežným opatrením vzal dieťa z normálnej rodiny a dal ho sestre jeho otca. Udialo sa tak na základe lživého podania, sudkyňa si to neoverila a rozhodla cez telefón, keď ležala doma na PN.

Nazvime si tých ľudí nejakými menami. Povedzme, že chlap Dežo mal za manželku Emu a k tomu sestru Janu. Jana s Dežom boli v spore o majetok po mŕtvom otcovi, navyše Jana s mamou sa na neho hnevali za to, že si vzal Emu, s ktorou mal syna so syndrómom ADHD (porucha pozornosti sprevádzaná hyperaktivitou, pozn. autora).

Lekár rozhodol, že dieťa má byť hospitalizované, liečba mu totiž pomáhala. Jana to však využila a požiadala súd, aby jej ho pridelili, vraj sa oň dokáže postarať lepšie ako rodičia. Argumentovala aj tým, že rodičia dali dieťa do ústavu, hoci to nebola pravda, dokonca si vymyslela aj to, že Ema má ešte jednu vyživovaciu povinnosť z prechádzajúceho vzťahu. Dodnes nerozumiem, ako je možné, že nikto si takú priehľadnú lož neoveril.

Sudkyňa teda vydala predbežné opatrenie, Jana utekala do nemocnice, vzala chlapca domov a držala ho, kým sme nezasiahli my. Bolo jej jedno, že dieťa neustále plakalo a chcelo ísť domov, navyše s ním manipulovala. Ema ako matka preto bola na pokraji zrútenia.

Sudkyňa si nič neoverila, uverila výmyslom Jany?

To by bol ešte stále len príbeh z ružovej záhrady, skutočnosť je horšia. Sudkyňa mala vážny zdravotný problém, ležala doma, ale keď príde návrh na predbežné opatrenie, musí konať rýchlo, najmä ak ide o dieťa. Telefonovala jej preto vyššia súdna úradníčka, a ona pekne z postele, možno pri kávičke, rozhodla, nech dieťa zoberú, že tým nič nepokazia, nebudú predsa riskovať, aby sa mu niečo stalo. Takýto prístup je na vyrazenie z práce.

Vstúpili sme do konania, hoci súdy zúria, keď nás tam vidia, dostalo sa to na kraj, a ten, keď videl, že je tam aj istá forma verejnej kontroly, predbežné opatrenie zrušil. Potom nastalo bežné pojednávanie. Keď sa sudkyňa konečne oboznámila s prípadom a videla aj stanovisko lekárov, ako dieťaťu poškodila, obrátila sa na rodičov a verejne sa im ospravedlnila. Sama vtedy priznala, že rozhodovala z postele.

A čo Jana?

Keď videla, aká je situácia, návrh na odobratie dieťaťa stiahla späť, a tým sa príbeh akože uzavrel. Možno pre nich, ale nie pre nás, my v ňom budeme dôsledne pokračovať.

Jozef TinkaTrikrát ušli od matky za otcom. Štvrtýkrát sa hodili pod vlak

Ďalší prípad – otca obvinili zo sexuálneho zneužívania a držali vo väzbe viac ako rok, hoci nič nevykonal.

Opäť nikto nič nepreveroval, a tak otca zatkli a posadili do vyšetrovacej väzby. Nahlásila ho matka dieťaťa. Je to najúčinnejší spôsob, ako otca navždy odpísať. Predstavte si, že ste otec a partnerka vás obviní, že sexuálne zneužívate dcéru. Nikdy sa to nepreukáže, ale ten biľag na vás ostane. Mnohí si totiž pomyslia, že bez vetra sa ani lístoček nepohne, niečo na tom teda musí byť. Za takéto niečo by sa malo naozaj exemplárne trestať.

Matka zneužila tento osvedčený trik a otec bol vďaka prieťahom väznený snáď 450 dní. Nič sa nedokázalo, tak ho nakoniec pustili, ale dodnes sa mu nik neospravedlnil, ani ho neodškodnil. Keby ten človek nebol inteligentný chlap a nenaštudoval si všetky právne kroky, možno by sa odtiaľ ani nedostal. Môžem vás s ním zoznámiť. Keď aj uspeje a odškodnia ho pár eurami, kto mu vráti dobrú povesť a stratený čas?

Čo prípad, keď otca bez dôkazov odsúdili na sedem rokov?

Chlap dostal sedem rokov basy za údajné týranie svojej ženy. Viete, čo jej mal robiť? Prepínal jej vraj televízor a kázal, aby si kúpila vibrátor s tým, že sa pred ním musí ukájať. Dôkazom, na ktorom to celé stálo, bola len výpoveď matky tej ženy, ktorá povedala, že „áno, pamätám si, že dcéra mi raz telefonovala a tvrdila, že jej robí takéto veci.“

Samozrejme, spoločné dieťa bolo prisúdené matke, hoci ho otec miloval a mali výborný vzťah. Od matky však opakovane utekalo, a keď ho stále vracali domov, nakoniec sa vyhrážalo, že skočí pod vlak. Až vtedy sa tým konečne začali zaoberať súdy. Najvyšší súd dokonca pri dovolaní zistil, že obvinenie otca je vymyslené, a že matka to urobila, lebo si našla milenca a chcela získať byť. Otca teda po polroku oslobodili. A pozitívne to skončilo zrejme aj vďaka istému precedensu z predošlého obdobia.

Konkrétne?

Jedna matka odišla za milencom do Česka a vzala so sebou aj deti. Tie však od nej trikrát ušli a vrátili sa k otcovi. Stále ich však naložili a odviezli späť. Viete, čo urobili na štvrtýkrát?

Nie.

Hodili sa pod vlak. Je to prípad spred pár rokov.

Spomínali ste rodinu, kde matka v zahraničí spôsobila nehodu so smrteľnými následkami, preto dnes sedí v tamojšej vyšetrovacej väzbe. V takých prípadoch dieťa zvykne skončiť u otca. Toto však zrazu získala jej babka a rodina vraj pripravuje útek do zahraničia.

Vstúpili sme do súdneho konania, lebo sme získali indíciu, že sa niečo také pripravuje. Echo je od dôveryhodného zdroja, ale detaily naozaj nebudem prezrádzať, aby druhá strana nezistila, čo všetko máme v rukách. Podstatné je, že súd nateraz predbežným opatrením zakázal, aby rodina cestovala za hranice. Čaká nás však ešte veľa práce.

Zo školy ju uniesla úradnícka eskorta, plakal aj riaditeľ

Jednu dievčinu vraj úrady odovzdávali matke tak, že ju za asistencie polície, sociálky aj súdu ukradli zo školy napriek tomu, že tam skoro zošalela.

Tam šlo o to, že matka si dva roky pred rozvodom našla milenca. Medzi dcérou a otcom síce panovalo veľmi silné puto, dcéru však prisúdili jej. Diali sa tam také flagrantné porušenia zákona, až som si istý, že sociálke skôr či neskôr dokážeme trestné činy. Viete, detaily, ako prebiehalo odovzdávanie dcéry matke? Tušíte, akú špinavosť tá sociálka urobila?

Viem o tom málo.

Doobeda dorazila pred školu eskorta šiestich ľudí na troch autách. Boli tam policajti, ale aj predsedníčka súdu, o ktorej máme indície, že má pomer s advokátom matky. A ono je teda mimoriadne nezvyčajné, aby sa výkonu rozhodnutia osobne zúčastňovala aj šéfka súdu. K tomu tam bol vyšší súdny úradník a sociálka.

Decko nasilu vybrali z triedy len v papučiach. Keď to videl riaditeľ, okamžite privolal otca. Malá kričala, aby ju tatinko zachránil, dokonca sa mu hodila okolo krku. Ženská zo sociálky to dieťa chytila za nohy a trhala od otca, advokát jej rozťahoval ruky.

V takomto stave ho vrazili do auta a odviezli, hoci plakalo a tĺklo do okien, aby ho niekto zachránil. Riaditeľ školy potom napísal svedeckú výpoveď, kde uviedol, že za 28 rokov v školstve nič podobné nezažil. Plakal on, plakali aj iní. Prepáčte… je mi zle, ťažko sa mi o tom rozpráva…

Ako sa skončil súd?

Tomu ani neuveríte. Otcovi na dva roky zakázal styk s dcérou na základe znaleckého posudku, v ktorom sa píše, a teraz dobre počúvajte – že sa nemôžu stretávať, lebo otec a dcéra majú veľmi dobrý vzťah.

Ale no…

Ten znalecký posudok mám k dispozícii. Podľa znalkyne totiž treba budovať vzťah dcéry s matkou, preto jej treba zakázať styk s otcom. Keď sa tomu príbehu začnete venovať, zošediviete, otec vám o tom nepochybne porozpráva. Do právnikov vrazil už viac ako 10-tisíc eur. Sám vraví, že na ňom už nezáleží, ale musí pomôcť decku. Nedovolia mu ani len telefonáty.

Spomeniem aj ďalší príklad, keď má otec solídny vzťah so synom. Matka mu však bráni v kontakte, hoci naň má nárok dvakrát mesačne. Prišiel teda na sociálku, lebo tá je povinná mu pomôcť. Viete, čo tie úradníčky urobili? Poslali ho domov, aby si v prípade, že sa to bude opakovať, robil o tom záznamy. Doniesol ich 34! Až vtedy sa rozhýbali a urobila pokus o výkon rozhodnutia. Presne takto vyzerá systémové týranie detí štátom.

Jozef TinkaKeď sa konečne stretol s dieťaťom, zabudol naň

Podľa vás sa na Slovensku deje aj inštitucionálne kupčenie s deťmi, keď sociálky majú dohadzovať deti do krízových centier, aby si objektivizovali finančnú bilanciu. Nie je to prehnané tvrdenie?

Zatiaľ je to len indícia, ale nebude ďaleko od pravdy. Preto ani nebudem nikoho menovať, lebo dokázať to je mimoriadne prácne. Systém funguje nasledovne – existuje zákon, na základe ktorého krízové centrá dostávajú dotácie od štátu. Súvisí to s počtom detí, ktoré tam majú.

Ak si krízové centrum požiada o dotáciu na 50 detí, ale je ich len 40, potrebuje nejako zohnať 10 chýbajúcich duší. Riešime už dva prípady, kde je podozrenie, že sociálky umiestnili do krízového centra deti, ktoré tam nikdy nemali čo robiť. Spolupracujeme na tom aj s kriminálkou. Pamätáte si na prípad Natálky s mentálnou anorexiou, ktorý medializovala Markíza? Tú dievčinu sme vtedy zachraňovali aj my.

O čo šlo?

Mentálna enorexia má rôzne sprievodné javy, jedeným z nich je precitlivenosť. Zavadíte o stôl a hneď máte modrinu. Dieťa preto previezli do nemocnice. Sociálna sestra, teda nie lekárka, ho pozrela a usúdila, že je chudé, má modriny, preto musí byť týrané. Hoci to nemá v kompetencii, sama našla krízové centrum, kde rýchlo vypísali papiere, dali to na súd, a ten zase vydal predbežné opatrenie, aby dcéru odobrali matke. Potom sa to už viezlo.

Matka sa vzbúrila, odmietla ho vydať, a tak do bytovky nabehla rota šiestich ľudí vrátane polície, pričom sa s tou malou zrazili na schodoch. Slušne ich pozdravila, oni ju ani len nespoznali, lebo ju predtým vôbec nevideli. Ako teda mohli rozhodnúť? Dievča od strachu utieklo do školy za riaditeľom, k matke sa zatiaľ tí ľudia dobíjali, akoby sa u nej skrýval vrah.

Zvolenskému súdu sa síce nepáčilo, že sme vstúpili do konania, ale nakoniec sme docielili zrušenie predbežného opatrenia aj celého súdu. Sociálka si chcela kryť chrbát, ale my sme do 24 hodín hovorili s ľuďmi v škole, so starostom, všetkými kompetentnými, a tak nakoniec mohla dcéra ostať s matkou. Vďaka všetkému je však mimoriadne traumatizovaná, zlomená, ťažko to prežíva aj jej sestra.

O čom bol prípad rodičov, kde policajti, sociálka ani krízové centrum dlhodobo neriešili spor o dieťa, ktoré sa vyhrážalo samovraždou?

Tam šlo o extrémny prípad boja medzi mužom a ženou. Do konania nás prizval otec, ktorému matka bránila v styku s dieťaťom. Hneď sme ho informovali, že sa to môže vyvinúť aj v jeho neprospech, lebo nám ide len o dieťa. Súhlasil. Spor sa ťahal už deväť rokov.

Za dva týždne sme rodičov dostali do stavu, že sa v našej prítomnosti stretli a hľadali spôsob, ako pomôcť synovi, ktorý bol šialene ubitý z večného boja medzi matkou a otcom. Na vine teda boli obaja.

Nakoniec súhlasili, že matka privedie syna na stretnutie s otcom, a odíde. To aj splnila. Otec si však doviedol ďalších šiestich ľudí – svojho otca, sociálku, krízové centrum, a toľko sa tam dohadovali o nezmysloch, až na dieťa úplne zabudli! To pokojne odkráčalo k babke. Neutieklo, len odišlo, lebo naň všetci kašľali. Vtedy sme pochopili, že otcovi nejde o syna, ale o moc nad matkou. Keby mu šlo o malého, za takú šancu, akú po dlhom čase dostal, by sa pred synom plazil po kolenách.

Jeho však hodnotiť nebudem, skôr som zhrozený, koľko procesných krokov mohli za tie roky urobiť úrady, ale kašľali na to. Je to jeden z mnohých príkladov, ako neposkytnú pomoc tomu, kto ju naozaj potrebuje.

Posledný prípad. V istom krajskom meste žije recidivista, ktorý týral ženu aj deti hladom, chladom aj bitkami. Nik nezasiahol, po mnohých sťažnostiach nakoniec skončil na päť rokov za mrežami. Bojíte sa, čo sa udeje, keď ho možno po troch rokoch pustia za dobré správanie.

To je šialený prípad. Hoci šlo o recidivistu, pustili ho, a on týral rodinu tak, že jej nedával jesť, nekúril, všetkých mlátil, žene bral peniaze. Keď sa žena sťažovala na sociálke či polícii, povedali jej, že s tým veľa nespravia, ale že keď sa niečo stane, má prísť.

Vrátila sa domov, znovu ju zmlátil a hladné decká zavrel do stodoly. Raz však jedného zo synov poslali niečo si požičať či vypýtať, a vďaka tomu sa to celé prevalilo. Polícia tyrana nakoniec odviedla, ale dostal len päť rokov. Rozumiete – recidivista, ktorý opakovane týral niekoľkých ľudí naraz! Na zbláznenie. A tak sa pýtam: Naozaj niekto dokáže popierať, že v tomto štáte funguje systémové týranie detí?

Rozhovor bol autorizovaný, Jozef Tinka v prepise nič nezmenil.

Článok prevzatý z internetového portálu www.sme.sk